#Article 1: Esperanto (5158 words)


Esperanto (pôvodne Lingvo Internacia – „medzinárodný jazyk“) je najrozšírenejší medzinárodný plánový jazyk. Názov je odvodený od pseudonymu, pod ktorým v roku 1887 zverejnil lekár L. L. Zamenhof základy tohto jazyka. Zámerom tvorcu bolo vytvoriť ľahko naučiteľný a použiteľný neutrálny jazyk, vhodný na použitie v medzinárodnej komunikácii. Cieľom nebolo nahradiť národné jazyky, čo bolo neskôr aj deklarované v Boulonskej deklarácii.

Hoci žiaden štát neprijal esperanto ako úradný jazyk, používa ho komunita s odhadovaným počtom hovoriacich 100 000 až 2 000 000, z čoho približne 2 000 tvoria rodení hovoriaci. V Poľsku je na zozname nemateriálneho kultúrneho dedičstva. Získalo aj isté medzinárodné uznania, napríklad dve rezolúcie UNESCO či podporu známych osobností verejného života. V súčasnosti sa esperanto využíva pri cestovaní, korešpondencii, medzinárodných stretnutiach a kultúrnych výmenách, kongresoch, vedeckých diskusiách, v pôvodnej aj prekladovej literatúre, divadle a kine, hudbe, tlačenom aj internetovom spravodajstve, rozhlasovom a televíznom vysielaní.

Slovná zásoba esperanta pochádza predovšetkým zo západoeurópskych jazykov, zatiaľ čo jeho skladba a tvaroslovie ukazujú na silný slovanský vplyv. Morfémy sú nemenné a je možné ich kombinovať takmer bez obmedzení do rozmanitých slov; esperanto má teda mnoho spoločného s analytickými jazykmi, ako je čínština, zatiaľ čo vnútorná stavba jeho slov pripomína jazyky aglutinačné, ako je japončina, swahilčina alebo turečtina.

Pri zrode esperanta stál Ludwik Lejzer Zamenhof. Vyrastal v mnohojazyčnom, vtedy ruskom, teraz poľskom meste Białystok, kde bol svedkom častých sporov medzi jednotlivými národnosťami (Rusi, Poliaci, Nemci, Židia). Pretože za jednu z hlavných príčin týchto sporov považoval neexistenciu spoločného jazyka, začal už ako školák pracovať na projekte reči, ktorá by túto funkciu mohla plniť. Mala byť, na rozdiel od národných jazykov, neutrálna a ľahko naučiteľná, teda prijateľná ako druhý jazyk pre všetkých, jazyk vyučovaný spoločne s národnými jazykmi a používaný v situáciách vyžadujúcich dorozumenie medzi národmi.

Zamenhof najskôr uvažoval o oživení latinčiny, ktorú sa učil v škole, ale usúdil, že je pre bežné dorozumievanie zbytočne zložitá. Keď študoval angličtinu, všimol si, že časovanie slovies podľa osoby a čísla nie je nutné; že gramatický systém jazyka môže byť oveľa jednoduchší, než sa dovtedy nazdával. Stále však zostávala prekážka v memorovaní sa veľkého množstva slov. Raz Zamenhofa zaujali dva ruské nápisy: швейцарская [švejcarskaja] (vrátnica, odvodené od швейцар [švejcar] – vrátnik) a кондитерская [konditerskaja] (cukráreň, odvodené od кондитер [konditér] – cukrár). Tieto slová rovnakého zakončenia mu vnukli myšlienku, že používanie pravidelných predpôn a prípon by mohlo významne znížiť množstvo slovných koreňov nutných na dorozumenie sa. Aby boli korene čo najmedzinárodnejšie, rozhodol sa prevziať slovnú zásobu predovšetkým z románskych a germánskych jazykov, teda tých, ktoré boli vtedy v školách po celom svete vyučované najčastejšie.

Prvý Zamenhofov projekt, nazvaný Lingwe uniwersala, bol viac-menej hotový už v roku 1878, ale autorov otec, učiteľ jazykov, považoval túto prácu za márnu a utopistickú, a zrejme preto rukopis, ktorý mu bol zverený, zničil. V rokoch 1879 – 1885 Zamenhof študoval medicínu v Moskve a vo Varšave. V tej dobe začal znova pracovať na medzinárodnom jazyku. Prvú obnovenú verziu vyučoval v roku 1879 pre svojich priateľov. Po niekoľkých rokoch už prekladal poéziu, aby jazyk čo najviac zdokonalil. V roku 1885 autor napísal: 
 Keď bol pripravený svoj koncept publikovať, cárski cenzori to odmietli povoliť. Zamenhof bol veľmi sklamaný a voľný čas trávil prekladaním diel ako bol Starý zákon, či niektoré časti Shakespeara. Toto nútené oneskorenie viedlo k ďalšiemu významnému vylepšeniu. V roku 1887 konečne vydal prvú učebnicu «Международный языкъ» (Medzinárodný jazyk). Bol to v podstate ten istý jazyk, akým sa hovorí aj v súčasnosti. Podľa Zamenhofovho pseudonymu, pod ktorým vydal knihu, Doktoro Esperanto (esperanto – dúfajúci), sa jazyk začal označovať ako „Jazyk doktora Esperanto“ a neskôr skrátene ako „esperanto“.

Zamenhofovi prichádzalo veľa nadšených listov, ktoré často prinášali najrôznejšie návrhy úprav jazyka. Všetky podnety zaznamenával a neskoršie ich začal uverejňovať v časopise Esperantisto, vychádzajúcom v Norimbergu. V tom istom časopise aj dal o úpravách dvakrát hlasovať, väčšina čitateľov však so zmenami nesúhlasila. Po týchto hlasovaniach na určitý čas utíchli hlasy volajúce po reforme a jazyk sa začal rozširovať. Najviac odberateľov mal časopis vo vtedajšom Rusku. Veľkou ranou preň bolo, keď ruská cenzúra jeho šírenie zakázala kvôli článku Leva Nikolajeviča Tolstého. Časopis kvôli tomu musel byť zrušený, krátko na to bol však vystriedaný novým, nazvaným Lingvo Internacia. Najskôr ho redigovali vo švédskej Uppsale, neskôr v Maďarsku a nakoniec v Paríži, kde jeho vydávanie zastavila až prvá svetová vojna.

Nový medzinárodný jazyk začali jeho používatelia skoro používať aj na organizáciu odbornej a záujmovej činnosti na medzinárodnej úrovni. V prvých desaťročiach prebiehala komunikácia v esperante takmer výhradne písomnou formou. Ale po nečakane úspešnom prvom Svetovom kongrese esperanta, usporiadanom v roku 1905 vo francúzskom meste Boulogne-sur-Mer, na ktorom sa overili možnosti používania tejto reči v hovorenej forme, začali naberať na intenzite aj osobné kontakty.

Esperanto začali pre svoju činnosť používať aj rôzne organizácie a hnutia. Už na svetovom kongrese v Barcelone roku 1909 sa uskutočnilo niekoľko stretnutí prítomných katolíkov, ktorí sa nakoniec rozhodli usporiadať v nadchádzajúcom roku, 1910, samostatný kongres katolíckych esperantistov. Počas neho bolo založené Medzinárodné združenie katolíckych esperantistov (IKUE – Internacia Katolika Unuiĝo Esperantista). Časopis Espero Katolika (Katolícka nádej) vychádzal už od roku 1903 a s viac ako 100 rokmi svojej existencie je dnes najdlhšie vychádzajúcim esperantským periodikom.

V roku 1912 sa Zamenhof pri slávnostnom prejave ôsmeho Svetového kongresu esperanta v Krakove vzdal svojej oficiálnej úlohy v hnutí. Desiaty kongres sa mal konať v roku 1914 v Paríži, prihlásilo sa naň takmer 4 000 ľudí, ale nakoniec ho zrušili pre začínajúcu vojnu, Zamenhof sa vtedy musel vrátiť domov cez škandinávske štáty.

Po vojne túžba po harmónii a mieri vzbudila nové nádeje, vďaka čomu sa esperanto veľmi rýchlo šírilo. Prvý povojnový kongres sa konal v roku 1920 v Haagu, 13. svetový kongres v 1921 v Prahe. V roku 1927 bolo vo viedenskom Hofburgu otvorené Medzinárodné esperantské múzeum, v roku 1929 bolo pripojené k Rakúskej národnej knižnici a dnes sídli v samostatnej budove.

Snahy o presadenie esperanta ako univerzálneho jazyka sa stretávali s pozitívnou odozvou: Petíciu v jeho prospech adresovanú Organizácii Spojených národov podpísalo vyše 80 miliónov ľudí, v Česko-Slovensku napríklad prof. Jaroslav Heyrovský, nositeľ Nobelovej ceny.

Valné zhromaždenie UNESCO prijalo podobné rezolúcie v Montevideu 10. decembra 1954 a v Sofii 8. novembra 1985. Vzalo v nich na vedomie výsledky dosiahnuté esperantom na poli medzinárodnej duchovnej výmeny aj zblíženia národov sveta a vyzvalo členské štáty, aby sa chopili iniciatívy pri zavádzaní študijných programov o jazykovom probléme a esperante na svojich školách a inštitúciách vyššieho vzdelávania.

K esperantu sa hlásila aj rada predsedov Poľskej akadémie vied. Jubilejného 72. Svetového kongresu esperanta roku 1987 (100. výročie uverejnenia prvej učebnice jazyka) sa vo Varšave zúčastnilo takmer 6 000 ľudí zo 60 národov.

Pokroky dosiahli aj katolícki esperantisti – roku 1990 bol vydaný dokument Norme per la celebrazione della Messa in esperanto, ktorým Svätá stolica povoľuje vysluhovať sväté omše v tomto jazyku bez zvláštneho povolenia. Esperanto sa tak stalo jediným schváleným umelým liturgickým jazykom katolíckej cirkvi.

Skutočnosť, že mnohé z cieľov esperantského hnutia sa doteraz nepodarilo naplniť, je často prisudzovaná okrem iného technologickej a kultúrnej dominancii Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických, predovšetkým v období po druhej svetovej vojne, vďaka čomu je v súčasnosti dorozumievacím jazykom väčšiny medzinárodných činností angličtina.

Už na začiatku 20. storočia bolo na území dnešného Slovenska (vtedy severná časť Uhorska) činné esperantské hnutie. Esperantistov a kluby zastrešovala „Uhorská esperantská spoločnosť” a „Verda Standardo”. V Prahe boli činné spolky Bohema Unio Esperantista, ktorý prijímal len organizácie a kluby, a Bohema Asocio Esperantista, ktorý prijímal jednotlivcov. Oba spolky vydávali svoje časopisy. V roku 1907, 20 rokov po zverejnení jazyka Zamenhofom, vydal tolstojovec Albert Škarvan spolu s Rusom N. P. Evstifejevom prvú učebnicu esperanta v slovenčine, „Základy medzinárodnej reči ESPERANTO“.

Po prvej svetovej vojne sa oba pražské spolky zlúčili do Československej Esperantskej Asociácie. Tá bola v roku 1936 premenovaná na Esperantskú Asociáciu v Československej republike. V tomto období bolo hnutie veľmi aktívne, fungovalo mnoho klubov, konalo sa veľa prednášok a kurzov. Esperanto bolo vyučované na školách rôznych stupňov, rádio Bratislava od 1930 vysielalo kurzy a od 1932 aj kultúrny program v esperante. Bola vydaná Československá antológia predstavujúca diela 20 slovenských autorov. V rámci protifašistickej aktivity vychádzali aj preklady protifašistických článkov z esperantských časopisov z obdobia Španielskej občianskej vojny.

Druhá svetová vojna utlmila esperantské hnutie. Bratislavský esperantský klub požiadal o zmenu štatútu a rozšírenie poľa pôsobnosti na celú vtedajšiu Slovenskú republiku a následne sa stal strediskom esperantského hnutia na Slovensku.

Esperantisti boli naďalej organizovaní v záujmových krúžkoch pri rôznych inštitúciách. Na koordinovanie ich činnosti bol v 1955 založený neoficiálny „Celoštátny esperantský poradný výbor”, ktorý existoval približne 2 roky. V 1959 bol dekrétom Ministerstva pre školstvo a kultúru vytvorený „Československý Esperantský Výbor” určený na pomoc organizovaným esperantistom; vydával časopis „Informoj de Ĉeĥoslovaka Esperanta Komitato“. 22. decembra 1967 bol pri Vzdelávacom Inštitúte v Bratislave založený „Poradný výbor pre Esperanto a esperantské krúžky“ s cieľom pripraviť založenie esperantskej organizácie na Slovensku a pripraviť jej stanovy. Cieľ splnil v roku 1968.

Po Nežnej revolúcii sa činnosť postupne presunula do miestnych klubov a v roku 1994 SEZ dobrovoľne zanikol. V roku 1997 vznikla nová celoštátna zastrešujúca organizácia - Slovenská esperantská federácia (SKEF). V roku 2003 vznikla mládežnícka organizácia SKEJ - Slovenská esperantská mládež, ktorá bola hneď nasledujúci rok schválená za národnú sekciu Celosvetovej esperantskej mládežníckej organizácie.

V júli 2016 SKEF, so spoluorganizátormi, zorganizovala v Nitre 101. ročník Svetového kongresu esperanta. SKEJ pracuje na organizovaní 75. ročníku medzinárodného kongresu esperantskej mládeže, ktorý v 2019 prebehne v Liptovskom Hrádku.

Svetový esperantský zväz (UEA – Universala Esperanto-Asocio), ktorého členovia tvoria najaktívnejšiu časť esperantskej komunity, má svoje krajinské sekcie v 62 štátoch a individuálnych členov v takmer dvojnásobnom počte krajín. Počet predaných učebníc a členské štatistiky miestnych skupín ukazujú, že ľudí s aspoň minimálnymi znalosťami esperanta sú státisíce až milióny. Hovoriaci esperantom sa nachádzajú po celom svete, a to zo značnou koncentráciou v tak rozdielnych krajinách ako je Brazília, Bulharsko, Irán, Japonsko, Kuba či Madagaskar.

Podľa údajov projektu Ethnologue je celkový počet hovoriacich esperantom odhadovaný na 2 milióny, z toho približne 2 000 sú rodení hovoriaci, predovšetkým vďaka medzinárodným manželstvám a používaniu esperanta v domácnosti. Historik a esperantista Ziko Marcus Sikosek označil tento odhad za nadsadený, pričom vychádzal z porovnania zo skutočného počtu hovoriacich v Kolíne nad Rýnom a počtu členov esperantských organizácií. Iné odhady udávajú skromnejšie čísla, obvykle medzi sto tisíc a miliónom. Nepresnosti v údajoch vyplývajú predovšetkým zo skutočnosti, že počet používateľov ktoréhokoľvek medzinárodného pomocného jazyka je ťažké určiť, pretože napríklad pri sčítaní ľudu sa vo väčšine krajín zisťuje len materinský jazyk obyvateľov, ale nie ďalšie jazykové znalosti. Ďalšie nepresnosti odhadu vznikajú z toho dôvodu, že mnohí ľudia, ktorí sa esperanto naučili, nie sú členmi klubov alebo iných organizácií.

Začať sa dorozumievať esperantom sa dá veľmi rýchlo, čo poskytuje ideálny úvod do štúdia cudzích jazykov. Priemerný čas potrebný na jeho naučenie sa uvádza na 6 mesiacov, čo postačuje na cestovanie do cudziny. Písať si je možné už po niekoľkých týždňoch štúdia. Experimentálne a neformálne pozorovania naznačujú, že predchádzajúce učenie sa esperanta môže mať pozitívne účinky na následné štúdium iných cudzích jazykov (hovorí sa o takzvanom propedeutickom účinku). Uskutočnili sa aj pokusy o formálny výskum tohto fenoménu: napríklad skupina študentov, ktorá sa učila rok esperanto a potom tri roky francúzštinu, mala lepšie výsledky než kontrolná skupina, ktorá sa učila francúzštinu celé štyri roky. Podobné výsledky boli získané, aj keď bola druhým jazykom japončina, alebo pri skrátení doby experimentu na polovicu. Zmienená štúdia však už neuvádza, akých výsledkov dosiahli študenti, ktorí sa v prvom roku učili iný cudzí jazyk ako esperanto.

Aj keď sa esperanto vyučuje na niektorých školách (v Česku napríklad na Masarykovej univerzite v Brne a Univerzite Palackého v Olomouci), najčastejšie sa ho ľudia učia ako samoukovia. Využívajú pri tom korešpondenčné alebo multimediálne kurzy, či už prostredníctvom papierovej alebo elektronickej pošty, internetových stránok ako je lernu!, alebo počítačových programov ako „Kurso de Esperanto”. Kurz esperanta pre anglicky hovoriacich na portáli Duolingo je prvým tamojším kurzom plánového jazyka. Často je esperanto vyučované v miestnych esperantských kluboch alebo krúžkoch záujmovej činnosti. Učebnice a učebné pomôcky pre samoukov sú dostupné vo viac ako 100 jazykoch.

Esperanto nie je oficiálnym jazykom žiadnej krajiny, aj keď na začiatku 20. storočia boli plány založenia Neutrálneho Moresnetu ako prvého esperantského štátu a na krátko existujúcom umelom Ružovom ostrove bol roku 1968 mikronárod, ktorý používal esperanto ako svoj oficiálny jazyk. Tento jazyk však slúži ako oficiálny pracovný jazyk niekoľkých (väčšinou esperantských) neziskových organizácií. Esperanto je tiež jediným schváleným umelým liturgickým jazykom katolíckej cirkvi. V roku 1924 bolo uznané ako jasný jazyk v telegrafii.

V roku 1954 Valné zhromaždenie UNESCO uznalo, že výsledky dosiahnuté esperantom sú v súlade s cieľmi tejto organizácie. Následne boli ustanovené oficiálne vzťahy medzi UNESCO a Svetovým esperantským zväzom, ktorý sa stal neštátnou členskou organizáciou kategórie B. Spolupráca medzi nimi pretrváva: Roku 1977 vystúpil generálny riaditeľ UNESCO Amadou-Mahtar M´Bow s prejavom na 62. Svetovom kongrese esperanta v islandskom Reykjavíku. V roku 1985 Valné zhromaždenie UNESCO vyzvalo členské štáty a medzinárodné organizácie ako k zavedeniu študijných programov o jazykovom probléme a esperante v školách, tak aj k preskúmaniu možnosti využitia tohto jazyka v medzinárodnom styku. Svetový esperantský zväz má tiež poradné vzťahy s Organizáciou Spojených národov (OSN), UNICEF, Radou Európy, Organizáciou amerických štátov a Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu.

Európska politická strana Európa – Demokracia – Esperanto získala vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2004 vo Francúzsku 25 259 hlasov a v roku 2009 28 944 hlasov vo Francúzsku a 11 722 v Nemecku.

Európska esperantská únia predložila v apríli 2012 Európskej komisii jednu z prvých európskych občianskych iniciatív, ktorá navrhuje doplniť európsku hymnu slovami v esperante a umožniť tak občanom EU spievať ju spoločne a posilniť tým európsku identitu pri zachovaní identít národných.

Na základe uznesenia mestskej rady nesie od 11. júla 2006 nemecké mesto Herzberg am Harz oficiálne označenie mesto esperanta (Herzberg am Harz – die Esperanto-Stadt/La Esperanto-urbo). S tým je spojené usporadúvanie kultúrnych a vzdelávacích činností súvisiacich s esperantom, ako aj partnerstvo s poľským mestom Góra uskutočnené na základe esperanta.

Každoročne sa koná niekoľko stoviek podujatí, na ktorých účastníci komunikujú v esperante. Podujatia bývajú všeobecné aj špecializované na určitú tému, napríklad vedecký KAEST, mládežnícke IJK, alebo vzdelávací SES. Mnohé z nich možno nájsť v úplnom kalendári esperantských podujatí.

Najväčšími sú Svetové kongresy esperanta organizované každoročne od roku 1905 (s výnimkou rokov svetových vojen) – naposledy usporiadané v mestách Hanoj (Vietnam, 2012), Reykjavík (Island, 2013) a Buenos Aires (Argentína, 2014). Ďalší je plánovaný v Lille (Francúzsko, 2015). V rokoch 1921 a 1996 bola hosťujúcim mestom Svetového kongresu Praha. Prvýkrát sa na Slovensku uskutoční 101. svetový kongres esperanta v roku 2016 v Nitre.

Od roku 1938 sa každoročne, s výnimkou obdobia 2. sv. vojny, koná aj Medzinárodný kongres esperantskej mládeže – v roku 2013 sa uskutočnil v Nazarete (Izrael), v 2014 vo Fortaleze (Brazília). V krajinách susediacich so Slovenskom bol nedávno v Kyjeve (Ukrajina, 2011), Liberci (Česko 2009), Szombathely (Maďarsko, 2008) a v Zakopanom (Poľsko, 2005). Ďalšie sa uskutočnia vo Wiesbadene (Nemecko, 2015) a vo Vroclave (Poľsko, 2016).

Pasporta Servo je služba pre podporu využitia esperanta pri cestovaní. Zabezpečuje ju mládežnícka sekcia Svetového esperantského zväzu. Jej základom je každoročne vydávaná publikácia obsahujúca adresy a kontakty na hostiteľov poskytujúcich bezplatné ubytovanie pre esperantistov, v roku 2011 obsahovala 1087 hostiteľov v 672 mestách 90 krajín. Od roku 2009 je služba zabezpečovaná predovšetkým v elektronickej podobe na internete, tlačený zoznam hostiteľov je ale stále dostupný.

Na mnohých univerzitách je esperanto súčasťou jazykových kurzov, niektoré ho ponúkajú ako nezávislý študijný odbor. Obzvlášť pozoruhodné sú Univerzita Loránda Eötvösa v Budapešti s oddelením esperantológie na katedre všeobecnej aplikovanej jazykovedy a Univerzita Adama Mickiewicza v poľskej Poznani s diplomovým programom interlingvistiky. Bibliografia amerického Združenia moderných jazykov registruje každoročne viac ako 300 odborných publikácií v esperante. Knižnica Esperantského zväzu Spojeného kráľovstva má viac ako 20 tisíc zväzkov. Medzi ďalšie veľké knižnice patrí Hodlerova knižnica v rotterdamskom ústredí Svetového esperantského zväzu, Esperantská knižnica v nemeckom Aalene alebo knižnica Medzinárodného esperantského múzea vo Viedni, ktoré je súčasťou Rakúskej národnej knižnice. Knižnice vo Viedni a Aalene poskytujú informácie o svojich zbierkach tiež na internete a sú dostupné prostredníctvom medzinárodnej medziknižničnej výpožičnej služby. Na Slovensku funguje slovenský esperantský archív v obci Plevník-Drienové. V Česku je od roku 2008 v prevádzke Múzeum esperanta vo Svitavách.

Esperantisti sú združení aj v rozmanitých odborných združeniach, napríklad lekári, spisovatelia, železničiari, vedci, hudobníci a mnohí ďalší. Tieto združenia často vydávajú svoje vlastné časopisy, organizujú konferencie a pomáhajú rozširovať profesionálne a špeciálne využitie esperanta. Medzinárodná akadémia vied v San Maríne, ktorá zaradila esperanto medzi svojich päť pracovných jazykov, uľahčuje spoluprácu na univerzitnej úrovni. Na Slovensku a v Česku sa už od roku 1978 usporadúva Konferencia o využití esperanta vo vede a technike. Pôvodné a preložené publikácie pravidelne vychádzajú v odboroch astronómia, botanika, entomológia, chémia, právo a filozofia. Esperantská Wikipédia vznikla ako jedna z prvých jazykových verzií. Existujú záujmové organizácie esperantistov, ako sú skauti, zrakovo postihnutí, hráči šachu, alebo go (japonská národná hra). Mládežnícka sekcia Svetového esperantského zväzu – Svetová esperantská mládežnícka organizácia (TEJO) organizuje medzinárodný kongres a vydáva svoje vlastné periodiká. Budhisti, šintoisti, katolíci, kvakeri, protestanti, mormóni a baháisti majú vlastné esperantské organizácie.

V esperante existuje tak pôvodná, ako aj preložená literatúra, v celkovom množstve asi 50 000 titulov. Bohatú literárnu tradíciu esperanta uznáva aj Medzinárodný PEN klub, ktorého esperantská sekcia bola založená počas 60. kongresu klubu v septembri 1993. Medzi významných súčasných spisovateľov píšucich v esperante patrí: Trevor Steele (Austrália), István Nemere (Maďarsko), Spomenka Štimec (Chorvátsko); básnici Michail Gišpling (Rusko/Izrael), Abel Montagut (Španielsko) a Eli Urbanová (Česko); esejisti a prekladatelia Probal Dasgupta (India) a Kurisu Kei (Japonsko). Škótsky básnik William Auld bol za svoju básnickú tvorbu v Esperante niekoľkokrát (o. i. v rokoch 1999 a 2000) navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru.

Esperantský preklad Starého a Nového zákona vyšiel v roku 1926, ekumenická verzia, vrátane deuterokanonických kníh, v roku 2006. Medzi známe literárne diela preložené do esperanta a vydané v poslednej dobe sa zaraďuje napríklad Starec a more od Hemingwaya, Pán prsteňov od Tolkiena, Sto rokov samoty od García Márquéza, Štvorveršie od Omara Chajjáma, Plechový bubienok Güntera Grassa, Milión Marca Pola či veľká rodinná sága Sed v červenom dome Cchao Süe-čchina. Pre deti je okrem Asterixa, Medvedíka Pú a Tintina preložená napríklad aj Pipi Dlhá Pančucha a všetky knihy Mimínkov fínskej autorky Tove Janssonovej, texty niektorých prekladov sa dajú nájsť na internete. Naopak, do slovenčiny bola preložená napríklad Maškaráda, kniha Tivadara Sorosa vydaná v esperante roku 1965: autor v nej popisuje život rodiny v Budapešti počas nacistickej okupácie.

Hudobné žánre v esperante zahŕňajú ľudové piesne, rôzne rockové podžánre, kabarety, piesne pre sólistov a pre zbory aj operu. Populárni hudobní skladatelia a umelci, vrátane britského Elvisa Costella a amerického Michaela Jacksona, nahrali piesne v esperante, komponovali skladby inšpirované týmto jazykom, alebo ho používali vo svojich propagačných materiáloch. Niektoré piesne z albumu Esperanto od Warner Brothers, ktoré vyšlo celé v esperante v Španielsku v novembri 1996, dosiahli vysoké umiestnenie v španielskych hitparádach. Existujú aj klasické diela pre orchester a zbor s esperantskými textami, ako napríklad Sútra srdca od Lou Harrisona a Prvá symfónia od Davida Gainesa (obaja z USA). Vo francúzskom meste Toulouse sídli hudobné vydavateľstvo Vinilkosmo, ktoré sa špecializuje na produkciu a distribúciu esperantskej hudby. 

Známa slovenská pop-rocková skupina Team po veľkom úspechu svojho prvého albumu Team tento album nahrala aj v esperante – následne koncertovali na niekoľkých zahraničných esperantských podujatiach. Milan Dočekal, jeden z členov Teamu, sa esperantskou verziou piesne Drahá, vráť mi hlavu zúčastnil na výberovom albume Vinilkosmo kompil' Volumo 2, neskôr vydal vlastný album s viacerými piesňami v esperante. V esperante koncertuje aj Peter Bažík, víťaz prvého Česko-slovenského X Factoru. Slovenská skupina Qexteto Esperanto (v čase 1970-1999 sa volala Kvarteto Esperanto) vydala rovnomenný album so slovenskými ľudovými piesňami v modernej úprave v slovensko-esperantskej verzii v preklade E. V. Tvarožka. Album Flugu falko (Zaleť, sokol) speváčky Elizabeth Díaz Marcheco a detského zboru s klavírnym sprievodom Štefana Ternóczkyho predstavil viacero ľudových piesní preložených do esperanta, hlavne zo slovenčiny.

Dostupných je viacero spevníkov, tak v knižnej ako aj elektronickej podobe. Ich zameranie sa rôzni, napr. KANTARETO. Ĉeĥoslovakaj popolaj kantoj predstavuje 57 českých a slovenských ľudových piesní preložených bratmi Filipovcami, zatiaľ čo Turisma kantaro sa zameriava na piesne na cesty a stanovanie. Hlavný internetový esperantský spevník KantarViki v máji 2013 prekonal hranicu 3 000 piesní, tak pôvodných, ako aj preložených. Na slovenskom internete sa na esperantskú hudbu zameriava Esperantsko-slovenský spevník.

Divadelné hry od dramatikov tak rôznych, ako Goldoni, Ionesco, Shakespeare a Alan Ayckbourg, sa v posledných rokoch hrajú aj v esperante. Niekedy sa esperanto používa vo filmoch ako kulisa, napríklad v Chaplinovom Diktátorovi v ňom boli písané nápisy a plagáty, inokedy na vykreslenie atmosféry budúcnosti (napríklad v akčnom filme  alebo v komediálnom vedecko-fantastickom seriáli Červený trpaslík). Celovečerné filmy sú však menej obvyklé. Napriek tomu existuje asi 15 celovečerných filmov, ktoré sa témy esperanto nejakým spôsobom dotýkajú. Pozoruhodnou výnimkou je kultový film Incubus (v hlavnej úlohe William Shatner), ktorého dialógy sú výlučne v esperante. Do esperanta sú prekladané aj titulky k filmom; organizovaniu ich prekladania a ich zhromažďovaniu sa venuje webová stránka Verda Filmejo. Od Verda Filmejo sa odčlenila tvorivá skupina Filmoj sen Limoj () s cieľom pripravovať esperantské znenie k filmom. Táto skupina tiež v roku 2011 organizovala v São Paulo v Brazílii prvý esperantský filmový festival, v rámci ktorého prebehla aj súťaž veľmi krátkych filmov. V poslednej dobe sa tiež objavilo niekoľko amatérskych esperantských filmových projektov a spoločností, ktoré produkujú krátkometrážne filmy plne v esperante, obvykle v dĺžke niekoľko desiatok minút.

V esperante sa pravidelne vydáva viac ako 100 časopisov a revue, vrátane spravodajského mesačníka „Monato“ (Mesiac), literárnej revue „Beletra almanako“ (Beletristický almanach) a revue „Esperanto“ Svetového esperantského zväzu. Tieto a viaceré ďalšie významné časopisy sú svojim predplatiteľom dostupné aj v elektronickej podobe, vrátane archívu starších čísel. Dvojtýždenník „Eventoj“ (Udalosti) je v elektronickej verzii dostupný bezplatne. Ďalej vychádzajú periodiká zamerané na esperantské hnutie, lekárstvo, prírodné vedy, časopisy s náboženskou tématikou, pre mládež, pre učiteľov, ale aj literárne revue a rôzne špeciálne zamerané časopisy. Počas celých dejín esperanta je známych minimálne 14 143 periodík v alebo o esperante.

Rozhlasové stanice v Brazílii, Číne, Kube či Vatikáne vysielajú v esperante pravidelné relácie. Niektoré rozhlasové programy sa dajú počúvať aj na internete, ďalšie stanice (profesionálne aj amatérske) pôsobia primárne na internete. Televízne kanály v rôznych krajinách vysielajú kurzy esperanta, vrátane 16-dielnej úpravy kurzu BBC „Mazi en Gondolando“ (Mazi v Gondolande), ktorý vysielal kanál TVP 1. V rokoch 2005 – 2006 bol v prevádzke aj projekt medzinárodnej esperantskej internetovej televízie „Internacia Televido.“

Elektronické siete a predovšetkým internet sú najrýchlejšie rastúcimi prostriedkami komunikácie medzi užívateľmi esperanta. Existujú stovky diskusných skupín v esperante, ktoré sa zaoberajú rozmanitými témami, od používania esperanta v rodine až po všeobecnú teóriu relativity. Esperanto sa využíva aj v komunikácii pomocou rýchlych správ, ako sú ICQ, IRC, Skype, Jabber či Paltalk. Webové stránky v esperante sa počítajú na státisíce. Prekladač Google Prekladač od 22. februára 2012 podporuje esperanto ako svoj dokopy 64. jazyk a 1. plánový jazyk. Najväčší esperantský výkladový slovník, Plena Ilustrita Vortaro (skoro 50 000 lexikálnych jednotiek), je od 4. apríla 2012 dostupný na internete. Esperantská Wikipédia 28. septembra 2018 dosiahla 250 000 článkov (32. najväčšia Wikipédia podľa počtu článkov), pričom podľa kvality 1 000 najdôležitejších článkov bola na 16. mieste spomedzi viac ako 200 jazykových verzií Wikipédie.

Svetový esperantský zväz (UEA) vydáva knihy, revue a ročenku so zoznamom esperantských organizácií a miestnych predstaviteľov na celej Zemi. Tieto publikácie, spolu s informáciami o nosičoch CD, DVD, kazetách atď. sa nachádzajú v katalógu kníh, ktorý si je možné od UEA písomne vyžiadať alebo prehliadať na jeho webovej stránke. Kníhkupectvo UEA má v zásobe viac ako 3 500 titulov. Séria „Esperantské dokumenty“, ktorú UEA vydáva v esperante, angličtine a francúzštine, obsahuje štúdie a referáty o aktuálnej situácii esperanta. Tieto publikácie je možné získať v ústredí UEA v Rotterdame.

Najväčším esperantským medzinárodným združením je Svetový esperantský zväz (UEA) so sídlom v Rotterdame. Založil ho Hektor Hodler v roku 1908. Jeho mládežnícka sekcia, Celosvetová esperantská mládežnícka organizácia (TEJO), vznikla v roku 1938. Okrem nej má UEA mnoho ďalších odborných sekcií, ktoré združujú esperantistov podľa ich ďalších záujmov.

Hlavnými reprezentantmi esperanta na Slovensku sú Slovenská esperantská federácia (SKEF), ktorá zastrešuje niektoré miestne esperantské kluby a jednotlivcov, a Slovenská esperantská mládež (SKEJ). Popri nich (k februáru 2019) funguje 8 miestnych klubov. Na Slovensku sú ďalší jednotliví esperantisti, ktorých počet je ťažké určiť, lebo sa nezapájajú do činnosti organizácií, prípadne jazyk používajú len pasívne.

Na Slovensku sú organizované viaceré esperantské podujatia. Každý rok sa koná Celoslovenské esperantské stretnutie, ktoré býva spájané s valnou hromadou SKEF a SKEJ, prípadne ich kongresom. Od roku 2008 organizuje E@I, lernu! a SKEJ Letnú školu esperanta. Na prelome rokov 2008 – 2009 v Liptovskom Mikuláši debutovalo viacročné podujatie Ago-Semajno, ktoré vtedy spoluorganizovali SKEJ, Poľská esperantská mládež, klub Varšavský vietor a Liptovský esperantský klub. Na Slovensku sa organizuje aj odborné podujatie Konferencia o využití esperanta vo vede a technike (KAEST), ktorej prvý ročník, ešte pod názvom AEST, sa konal v 1978 v Žiline. V júli 2016 sa v Nitre uskutočnil 101. ročník svetového kongresu esperanta (UK 2016) ako prvé UK na Slovensku, v lete 2019 v Liptovskom Hrádku prebehol 75. ročník medzinárodného kongresu esperantskej mládeže (IJK 2019) ako prvé IJK na Slovensku.

Esperanto je plánový jazyk, dnes využívaný v hovorovej aj písomnej podobe. V gramatike prevažujú apriórne rysy s dôrazom na pravidelnosť a ľahkú naučiteľnosť, zároveň však umožňuje veľmi presné vyjadrovanie. Jeho slovná zásoba pochádza predovšetkým zo západoeurópskych jazykov, zatiaľ čo jeho vetná skladba (syntax) a tvaroslovie (morfológia) poukazuje na silný slovanský vplyv. Esperantské morfémy (najmenšie stavebné prvky jazyka nesúce význam) sú nemenné a je možné ich takmer bez obmedzenia kombinovať do rôznych slov, takže má tento jazyk veľa spoločného s izolujúcimi jazykmi, ako je čínština, zatiaľ čo vnútorná štruktúra jeho slov pripomína aglutinačné jazyky, ako sú turečtina, swahilčina a japončina.

Uvádza sa, že 93 % slov esperanta je zrozumiteľných so znalosťou románskych jazykov, 90 % so znalosťou germánskych a 47 % so znalosťou slovanských jazykov. Úplná slovná zásoba obsahuje približne 350 000 slov, väčšina z nich je však ľahko odvoditeľná na základe znalosti koreňa.

Na zápis jazyka sa používa 28 písmen:

Väčšina písmen sa v esperante píše a hlásky sa vyslovujú rovnako ako v slovenčine. Nájdeme však aj drobné rozdiely. Písmeno ĝ sa vyslovuje ako dž v slove džem; tiež používanie polohlásky ŭ nie je v slovenčine bežné: vyskytuje sa len v dvojhláskách aŭ, eŭ ktoré sa potom vyslovujú rovnako ako dvojhlásky au, eu v slovenčine v slovách automobil či leukocyt. Skupiny au, eu sa v esperante vyslovujú ako dve samostatné hlásky, čo má v slovenčine obdobu napríklad v slovách naučiť či pneumatika, ktoré sa vlastne vyslovujú ako na-učiť, pne-umatika. Esperanto je teda v tomto ohľade presnejšie než slovenčina, ktorá v týchto prípadoch neprepisuje dokonale foneticky a nerozlišuje, či ide o dvojhlásku, alebo nie. Slabiky di, ti, ni, li, de, te, ne, le sa vyslovujú nezmäkčene, rovnako ako v slovenčine v slovách diktátor, tinktúra alebo nikotín.

Slovná zásoba pochádza z rôznych národných jazykov. Niektoré nové slová aj z neeurópskych, napríklad z japončiny, ide však o medzinárodne známe korene; väčšina ale pochádza z hlavných európskych jazykov – predovšetkým z latinčiny, španielčiny, francúzštiny, nemčiny a angličtiny. Pre značnú zhodu koreňov v týchto jazykoch sa veľa esperantských koreňov objavuje vo viacerých národných jazykoch. 
Systém predpôn a prípon významne redukuje počet slov, ktoré je potrebné sa učiť a uľahčuje naučiteľnosť. Prípony a predpony však v esperante zároveň fungujú ako bežné slová.

Pomenovanie dní v týždni bolo prevzaté z románskych jazykov, podľa francúzskych tvarov (dimanĉo, lundo, mardo…), názvy mnohých častí tela z latinčiny či gréčtiny (hepato, okulo, brako, koro, reno…) a označenia časových jednotiek z germánskych jazykov, podľa nemeckých tvarov (jaro, monato, tago…). Mená zvierat a rastlín pochádzajú väčšinou z vedeckých latinských mien.

Mnohé korene sú zrozumiteľné v niekoľkých odlišných jazykoch:

Zamenhof tiež starostlivo vytváral malý počet pôvodných slovných koreňov a predovšetkým predpôn a prípon, z ktorých je tvorená väčšina slov. Vďaka tomu je možné sa v esperante vyjadrovať plynulo už po naučení neveľkého počtu koreňov (asi 500 – 2 000 slov, predpôn a prípon).

Napriek tomu, že sa Zamenhof snažil esperanto zmedzinárodniť, kvôli svojej slovnej zásobe zostalo do značnej miery európske. Táto črta však nie je pozorovateľná len v esperante: väčšina projektov umelých jazykov používa spoločné európske slovné korene. Hlavným rozdielom medzi esperantom a inými plánovanými jazykmi je neeurópska gramatika, o ktorú sa snažil predovšetkým sám Zamenhof. Gramatické slovíčka (napríklad prípony) sú ale prispôsobené tak, že si mnohí Európania rozdielnosť gramatiky ani neuvedomia.

Podstatné meno má vždy koncovku -o, množné číslo -j. Esperanto má len dva gramatické pády: nominatív (nominativo, zhoduje sa so slovenským nominatívom) a akuzatív (akuzativo, zhoduje sa so slovenským akuzatívom). Akuzatív sa tvorí pripojením koncovky -n: la patro – la patron, la patroj – la patrojn. Ostatné gramatické pády sa vyjadrujú pomocou predložiek, napr.: kun la patro – s otcom, al la patro – k otcovi, de la patro – od otca.

Prídavné meno má vždy koncovku -a a skloňuje sa ako podstatné meno. Druhý stupeň sa tvorí pomocou príslovky pli – viac, tretí pomocou príslovky plej – najviac; porovnávacie slovo „ako, než” sa prekladá ako ol: napr. pli blanka ol neĝo – belší ako sneh; la plej blanka – najbelší.

Čísla sa tvoria jednoduchým zoradením čísloviek, stovky a desiatky sa spájajú do jedného slova, ostatné rády sa píšu oddelene: 5432 – kvin mil kvarcent tridek du.

Sloveso sa nemení ani v osobe, ani v čísle: mi faras – robím, la patro faras – otec robí, ili faras – oni/ony robia. Prítomný čas má koncovku -as, minulý -is, budúci -os, podmieňovací spôsob -us, rozkazovací spôsob -u, neurčitý spôsob -i.

Príčastia a prechodníky majú v esperante väčšiu rozlišovaciu schopnosť ako v bežných jazykoch.

Rozlišujeme šesť príčastí:

Prechodníky sa tvoria použitím príslovkovej koncovky –e za tvarom príčastia: farante – robiac, farinte – urobiac, faronte – hodlajúci robiť.

Všetky tvary trpného rodu sa tvoria pomocou príslušného tvaru pomocného slovesa esti – byť a trpného príčastia daného slova, pričom sa pre konateľa používa predložka de: ŝi estas amata de ĉiuj – (ona) je všetkými milovaná.

Medzi súvzťažné slová patria korelatívne zámená a zámenné príslovky. Systém ich odvodzovania je pravidelný a prehľadne uvedený v nasledujúcej tabuľke:

Niekoľko užitočných fráz s fonetickou transkripciou:

Vo vzťahu k esperantu a iným plánovým jazykom sa objavuje veľa argumentov pre aj proti. Všeobecná kritika býva väčšinou smerovaná v prvom rade na nejazykové aspekty. Vzhľadom na dominanciu angličtiny (v minulosti sa to hovorilo o francúzštine) vraj nemá nová reč šancu túto jazykovú nadvládu rozbiť, prípadne prevziať; celosvetové zavedenie esperanta by tiež údajne nebolo voči iným jazykom o nič viac priateľskejšie. Jazykovo orientovaná kritika zasa tvrdí, že umelo vytvorený jazyk nie je vhodný pre praktické použitie a nie je v ňom vraj ani možné písať krásnu literatúru.

Konkrétne voči esperantu býva tiež namietané, že nie je natoľko jednoduché, ako by plánový jazyk mohol byť, alebo že je príliš európske (dnes zriedkavejšie tiež „nedostatočne európske”). Terčom kritiky bývajú tiež niektoré prvky jeho štruktúry, ako napr. písmená s diakritickými znamienkami alebo akuzatív, či dokonca jednotlivé slová.

Metaforicky sa slovo esperanto občas používa k označeniu niečoho medzinárodného, sprostredkujúceho či neutrálneho. Tak je napríklad Java označovaná za „esperanto programovacích jazykov“ alebo Linux za „esperanto sveta počítačov“. Tiež sa hovorí o „daňovom esperante” spájajúcom najosvedčenejšie prvky daňových sústav jednotlivých členských štátov EU, „vizuálnom esperante”, „ktorému rozumie každý”, alebo o „esperante lásky”.

Takéto použitie však môže byť často zavádzajúce. Príkladom je označenie „esperantská mena” použité pre euro: to bolo vytvorené, aby nahradilo ostatné meny – esperantisti sa však, až na výnimky, neusilujú o odstránenie národných jazykov. S esperantom však euro zdieľa svoju neutralitu.




#Article 2: Matematika (1581 words)


Matematika (z gr. μαθηματικός (mathematikós)= „milujúci poznanie“  μάθημα (máthema) = „veda, poznanie“) je väčšinou definovaná ako štúdium zákonitostí štruktúry, zmeny a priestoru. Neformálne ju môžeme tiež nazvať štúdiom „diagramov a čísel“. Z formálneho hľadiska je matematika skúmanie axiomaticky definovaných formálnych štruktúr použitím logiky a matematického označenia. Matematiku možno chápať jednoducho ako rozšírenie hovoreného a písaného jazyka s veľmi presne definovanou slovnou zásobou a gramatikou, s cieľom opisovať a skúmať fyzikálne a konceptuálne vzťahy.

Hoci matematika samotná sa väčšinou nepovažuje za prírodnú vedu, špecifické štruktúry skúmané matematikmi majú často pôvod v prírodných vedách, najmä vo fyzike. Matematici sa však zaoberajú aj štruktúrami, ktorých pôvod nie je čisto matematický, napríklad ak poskytujú zovšeobecnenie spájajúce niekoľko odborov alebo zjednodušujú výpočty. Mnohí matematici sa zaoberajú určitými problémami z čisto estetických dôvodov, chápajúc matematiku skôr ako umenie než praktickú, alebo aplikovanú vedu. Niektorí matematici nazývajú matematiku „kráľovnou vied“.

Hlavné odvetvia matematiky vznikli z potreby robiť výpočty pre účely obchodu, merať pozemky a predpovedať astronomické udalosti. Tieto tri potreby približne zodpovedajú rozdeleniu matematiky na štúdium  štruktúry, priestoru a zmeny. 

Štúdium štruktúry začína pojmom čísla. Najskôr boli známe prirodzené a celé čísla a ich aritmetické operácie, ktoré sú zahrnuté v elementárnej algebre. Zložitejšie vlastnosti celých čísel skúma teória čísel. Skúmanie metód na riešenie rovníc viedlo k vzniku abstraktnej algebry, ktorá okrem iného skúma štruktúry ako okruhy a polia, ktoré zovšeobecňujú vlastnosti dobre známych aritmetických operácií na číslach. Vektor je pojem dôležitý vo fyzike. Lineárna algebra, ktorá študuje vektory a ich zovšeobecnenie, vektorové priestory, sa nachádza na priesečníku štúdia štruktúry a priestoru.

Štúdium priestoru vychádza z geometrie. Najskôr sa rozvíjala euklidovská geometria a trigonometria dobre známeho trojrozmerného priestoru. Neskôr bola euklidovská geometria zovšeobecnená na neeuklidovské geometrie, ktoré majú dôležitú úlohu v všeobecnej teórii relativity. Niekoľko ťažkých geometrických problémov týkajúcich sa konštrukcií pomocou pravítka a kružidla bolo vyriešených pomocou Galoisovej teórie. Moderné odvetvia diferenciálnej a algebrickej geometrie rozširujú geometriu v nových smeroch. Diferenciálna geometria sa sústredí na pojmy funkcie, derivácie a smeru, kým algebrická geometria definuje geometrické objekty ako množiny riešení polynomiálnych rovníc. Teória grúp skúma pojem symetrie, spája štúdium priestoru a štruktúry. Topológia spája štúdium priestoru a zmeny s dôrazom na koncept kontinuity.

Prírodné vedy často skúmajú zmenu merateľných veličín a matematická analýza na to poskytuje užitočné nástroje. Základným pojmom používaným na popísanie zmeny je pojem funkcie. Mnohé problémy sa dajú vyjadriť ako vzťah medzi veličinou a rýchlosťou jej zmeny. Metódy na riešenie takýchto vzťahov skúma odbor diferenciálnych rovníc. Spojité veličiny sú reprezentované reálnymi číslami. Vlastnosti reálnych čísel a funkcií nad reálnymi číslami skúma reálna analýza. Z viacerých príčin sa často hodí pracovať s komplexnými číslami, ktoré študuje komplexná analýza. 
Funkcionálna analýza sa zaoberá priestormi funkcií, ktoré majú väčšinou nekonečne veľa rozmerov. Toto štúdium poskytuje okrem iného matematický základ kvantovej mechaniky. Teória chaosu vznikla z dôvodu, že mnohé z prírodných javov tvoria dynamické systémy, ktoré majú nepredpovedateľné ale deterministické správanie. 

Teória množín, matematická logika a teória modelov vznikli s cieľom skúmať základy matematiky. 

Keď vznikla myšlienka počítačov, matematici zaviedli niekoľko dôležitých teoretických pojmov, ktoré viedli k vzniku odborov ako teória vypočítateľnosti, teória výpočtovej zložitosti, teória informácie a algoritmická teória informácie. Tieto odbory sú dnes časťou teoretickej informatiky. Diskrétna matematika je spoločné meno pre odbory matematiky obzvlášť užitočné v informatike.

Dôležitým odborom aplikovanej matematiky je štatistika, ktorá používa teóriu pravdepodobnosti ako nástroj na opis, analýzu a predpoveď javov a používa sa vo všetkých vedách. Numerická analýza skúma metódy na efektívne riešenie rôznych matematických problémov na počítačoch a zaokrúhľovacie chyby, ktoré pri numerickom riešení vznikajú.

Tu uvedený zoznam matematických disciplín vonkoncom nemožno považovať za úplný. Záujemcov o naozaj hlboký pohľad do členenia matematických disciplín a ich poddisciplín možno odkázať na AMS Mathematics Subject Classification, čo je hierarchia matematických disciplín udržiavaná a aktualizovaná Americkou matematickou spoločnosťou.

Matematika je podľa Aristotela veda, ktorá predpokladá kategórie jedného a mnohého.

Matematika podľa Ernsta Cassirera sa má zaoberať len a výlučne vystihovaním a predstavovaním funkcií vzťahov a závislostí. Matematika nie je vedou týkajúcou sa kvantity.

René Descartes mal na matematiku takýto názor: Dlhé reťaze výpočtov celkom jednoduché a ľahké, ktoré geometri obyčajne používajú k svojim najťažším demonštráciám, mi vnukli myšlienku, že všetky veci ľuďmi poznateľné idú za sebou v rovnakom poradí a že niet takých vecí, ku ktorým by sa napokon nedospelo, ani takých skrytých, ktoré by sa neodhalili, ak, pravda, neprijmeme klamnú vec za pravdivú a vždy zachovávame patričné poradie, aby sme mohli odvodiť jednu z druhej. 

Novoveká filozofia má na matematiku takýto názor: Klasická filozofia predstavovala matematiku ako vzor metodického myslenia, chápala ju ako sféru evidentných, jasných a zreteľných ideí. Práve tak sa za jasné a prehľadné považujú súvislosti medzi východiskovými princípmi (axiómami) a vetami odvodenými z týchto východísk pomocou jasne a zreteľne stanovených pravidiel. 

Podľa filozofie je rozhodujúcou vetou o podstate matematiky z filozofického hľadiska Gödelova veta o neúplnosti.

Gottlob Frege mal na matematiku takéto názory: Aritmetická pravda nie je syntetická, ale analytická v zmysle zákonov logiky natoľko elementárnych, že ich nemožno poprieť bez protirečení. Gottlob Frege bol vlastne platonikom; veril vo sféru matematickej pravdy, nezávislej od ľudskej schopnosti získavať o nej poznanie. Napriek tomu z jeho myšlienok sa zanedlho utvorila matematická veda, nie však ako objavovanie ríše nadčasových entít, ani ako prvoradý príklad syntetického apriórneho poznania, ale ako prienik do logického priestoru nášho vlastného sklonu ku koherentnému mysleniu. Čo sa javí ako nezávislá sféra matematických entít alebo matematickej pravdy, to je jednoducho tieňová reprezentácia našich vlastných intelektuálnych schopností. Číslo jedna nie je o nič viac entitou
ako priemerný človek a zákony matematiky nie sú o nič väčšmi pravdami o nezávislom svete ako výrok, že všetci starí mládenci sú neženatí. Ak matematickú pravdu poznáme a priori, tak preto, že sme sami tú pravdu konštruovali. (Toto vysvetlenie apriórneho poznania je staré a pochádza od stredovekých nominalistov, ktorým chýbali prostriedky, aby mohli určiť, či sa dá aplikovať na matematiku.) G. Frege prvý rozvinul logiku, v ktorej by sa dala posúdiť a dokázať teória aritmetiky 
Podľa Fregeho Kantova teória matematiky, teda že každá matematická pravda je syntetická a priori, je omyl. Tento omyl sa dá dokázať, ak sa prijme logika bez aristotelovských predpokladov, ktoré hypnotizovali Kanta.

Pre Milla sú naše idey čísiel odvodené zo skúsenosti. Číslo tri je nám dobre známe z vnímania trojitosti, štyri z vnímania štvoritosti a tak ďalej. Na matematické pravdy samy, ako napríklad 2+3=5, možno hľadieť aj tak, že odrážajú najzákladnejšie zákony prírody, čo sa odpozorovalo ako niečo, čo
dominuje zoskupeniam, na ktoré sa vyťahuje. Gottlob Frege vo svojich Základoch aritmetiky (1884) tvrdil, že tento výklad podstaty čísiel nemožno prijať |K1|takisto ako iný výklad o nich. J.S. Mill nám nielenže nedáva kľúč k pochopeniu nuly, ale hranice nášho matematického poznania vymedzuje aj ako hranice našej skúsenosti. Ale kto skutočne chce potvrdiť fakt, ktorý je podľa Milla obsiahnutý v definícii osemnásťmiestneho čísla, že sa vôbec kedy stalo predmetom pozorovania, a kto chce poprieť, že napriek tomu má symbol takéhoto čísla zmysel? Keď John Stuart Mill tvrdí, že zákony aritmetiky sú induktívne zovšeobecnenia, pletie si používanie matematiky s matematikou samou. Matematika je zrozumiteľná nezávisle od svojho používania.  G. Frege napokon vyzdvihuje, že indukcia sa musí zakladať na teórii pravdepodobnosti, lebo nikdy nemôže postihnúť výrok väčšmi ako pravdepodobne. Nedá sa však pochopiť,
ako by sa teória pravdepodobnosti dala rozvinúť bez predpokladu zákonov aritmetiky. Na Milla reaguje aj Edmund Husserl.

Matematika podľa Alfreda Tarskeho je vedecká teória, ktorej tvrdenia (teorémy, vety) vyplývajú jedno z druhého v určitom poradí podľa istých princípov a sú spravidla sprevádzané dôkazmi. Medzi termínmi a symbolmi vyskytujúcimi sa v matematických teorémach a dôkazoch rozlišujeme konštanty a premenné. Každý z týchto termínov má presne vymedzený význam, ktorý v priebehu úvah zostáva nemenný. Ako premenné sa spravidla používajú jednotlivé písmená. Na rozdiel od konštánt nemajú samé osebe nejaký význam. Také výrazy, ktoré obsahujú premenné a stanú sa výrokmi, keď tieto premenné nahradíme konštantami, sa nazývajú výrokové funkcie. Výrokové funkcie a výroky, ktoré sa skladajú výlučne z matematických symbolov (a nie zo slov bežného jazyka), matematici označujú ako formuly. Matematika ďalej obsahuje označovacie alebo deskriptívne funkcie, ktoré sú výrazmi meniacimi sa po nahradení premenných konštantami na označenie (opis) vecí. Medzi deskriptívne funkcie patria všetky tzv. algebrické výrazy, ktoré sa skladajú z premenných, numerických konštánt a symbolov štyroch základných aritmetických operácií. Algebrické funkcie, t. j. formuly skladajúce sa z dvoch algebrických výrazov spojených symbolom =, sú výrokové funkcie. Premenné, ktoré sa vyskytujú v rovniciach, sa hovorieva ako o neznámych, a o číslach, ktoré spĺňajú rovnicu, ako o koreňoch rovnice. Najdôležitejšie teorémy matematiky sú formulované ako všeobecné výroky alebo výroky všeobecného charakteru, ktoré tvrdia, že akákoľvek vec určitej kategórie (napr. v prípade aritmetiky ľubovoľné číslo) má takú a takú vlastnosť. Vo formulácii všeobecných výrokov sa používa obrat pre akékoľvek veci (alebo čísla) x, y,...; tento obrat sa však často vypúšťa a musíme si ho myšlienkovo doplniť. V matematike sa vyskytujú aj existenčné výroky alebo výroky existenčného charakteru, ktoré konštatujú existenciu vecí (napr. čísel), ktoré majú určitú vlastnosť. Vo formulácii existenčných výrokov sa používa obrat existujú čísla x a y také, že…, alebo pre niektoré čísla x a y,....
V matematike sa ďalej vyskytujú výroky, ktoré neobsahujú nijakú premennú; tieto sa označujú ako singulárne výroky alebo jedinečné výroky. V matematike ďalej existujú podmienené existenčné výroky alebo absolútne existenčné výroky, ktoré konštatujú, že čísla majúce určitú vlastnosť existujú, ale za podmienky, že existujú niektoré iné čísla. Premenná sa delia voľné premenné a viazané premenné.
Zavedeniu premenných vďačíme za rozvoj metódy takej plodnej pre riešenie matematických problémov, akou je metóda rovníc. Vynález premenných znamenal bod obratu v dejinách matematiky; týmito symbolmi získal človek nástroj, ktorý pripravoval cestu obrovskému rozvoju matematickej vedy a upevneniu jej logických základov. Veda o matematike sa nazýva metamatematika.




#Article 3: Isaac Newton (1045 words)


Sir Isaac Newton, prezident Kráľovskej spoločnosti (* 4. január 1643, Woolsthorpe-by-Colsterworth, Anglicko – † 31. marec 1727, Kensington,) bol anglický fyzik, matematik a filozof.

Založil infinitezimálny počet a formuloval prvú teóriu sily a gravitácie. Jeho objavy v matematike, optike a mechanike položili základy pre modernú fyziku.

Je jednou z najväčších postáv v dejinách ľudského poznania a od neho sa vlastne počíta fyzika ako novodobá veda. Newton nadviazal na výsledky svojich predchodcov – Galileiho, Keplera, Descarta a ďalších. Presne sformuloval základné zákony mechanického pohybu, dal im podobu matematických rovníc a vytvoril diferenciálny a integrálny počet, pomocou ktorého vieme tieto rovnice riešiť. Až od čias Newtona sa stalo možným vypočítať pohyby planét, predpovedať presné termíny zatmenia Slnka a Mesiaca, čas návratu periodických planét (hlavne známej Halleyovej kométy), a dokonca vypočítať i polohu a pohyb doteraz neznámych telies. Tak bola v minulom storočí predpovedaná existencia niektorých planétok a novej planéty Neptúna, ktoré potom hvezdári na oblohe skutočne našli. Newtonov gravitačný zákon umožnil určiť hmotnosť nebeských telies a sily pôsobiace medzi nimi, odvážiť zemeguľu. Newton dokázal, že nie je rozdiel medzi zákonmi pozemských a nebeských pohybov, ako sa domnieval Aristoteles, ale že sila, ktorá spôsobuje pohyb planét okolo Slnka je tá istá, ako sila, ktorá spôsobuje, že padáme zo schodov.

Newton sa ako skutočný vedec pridržiaval len pozorovaných faktov a výsledkov experimentov a nepúšťal sa do nepodložených špekulácií. Vedel, že ešte nemôže vysvetliť príčiny a podstatu gravitácie a vyhlasoval, že hypotézy si nevymýšľa. Bol si pritom vedomý, do akej miery vďačí za svoje výsledky svojim predchodcom a napísal, že ak videl ďalej ako ostatní, bolo to preto, že stál na ramenách obrov. Zároveň si uvedomoval, že čím viac vedu poznáva, tým viac sa rozširujú aj obzory nepoznaného a prirovnával sa k malému chlapcovi, ktorý sa len hrá s peknými kamienkami a mušličkami na brehu nekonečného oceánu poznania. V Newtonových súčasníkoch vzbudzovali jeho objavy obdiv a nadšenie. Zdalo sa im, ako keby príroda náhle odhalila svoje tajomstvá a všetko sa stalo jasným. Svedčia o tom verše dobového básnika Alexandra Popea: Poriadok prírody bol dlho tmou noci zastrený. Boh povedal: Buď Newton! A deň zažiari jasný.

Až nasledujúci vývoj ukázal, ako veľa ešte nepoznáme a o koľko je svet zložitejší, bohatší a zaujímavejší, než mohol tušiť Newton a jeho súčasníci. Napriek oprávnenej sláve, ktorou je Newtonovo meno obostreté, nebol on sám ako človek bez ľudských nedostatkov a jeho život, ktorý prebiehal v nepokojných časoch anglickej histórie, sa nezaobišiel bez výkyvov. Newton mal obdobie, kedy sa dokázal hlboko sústrediť a plodiť jeden geniálny objav za druhým a pritom, ako to u vedcov býva, sa nestaral o svoje okolie, ani o životosprávu a telesne a duševne sa vyčerpával. Potom sa zase dlhé roky vedeckej práci nevenoval, vyžíval sa v osobných a prestížnych sporoch, zaoberal sa pochybnými činnosťami v oblasti alchýmie, hľadaním kameňa mudrcov, mytologickými letopočtami, a dokonca prežíval aj roky vyslovene duševných kríz a porúch.

Narodil sa na samote Woolsthorpe v Lincolnskom grófstve na severovýchod od Londýna, podľa starého juliánskeho kalendára, ktorý vtedy v Anglicku platil, na Vianoce v roku 1642. Otec mu zomrel ešte pred narodením, matka sa druhýkrát vydala a o malého chlapca sa väčšinou starala stará matka. Newton bol ako chlapec samotár a často chorý a nič nenasvedčovalo tomu, že je mimoriadne nadaný. Bol ale zručný, konštruoval pre svoje potešenie slnečné a vodné hodiny, vodné mlynčeky a rôzne mechanické hračky, brúsil sklenené šošovky a robil chemické pokusy. Do školy chodil najprv vo svojej rodnej dedine a potom do neďalekého Granthamu, kde býval v rodine lekárnika Clarka. Tu získal prístup k rozsiahlej knižnici, rýchlo začal ovládať klasické jazyky a zoznámil sa napríklad s Euklidovými základmi geometrie. V Granthame prežil Newton aj svoju mladícku lásku so slečnou Storeyovou, ktorej sľúbil manželstvo. Nakoniec sa však Newton oddal univerzitnej dráhe a zostal po celý život slobodný.

V roku 1661 odišiel študovať na Trinity College v Cambridgei, kde bol jeho učiteľom výborný matematik a fyzik Isaac Barrow. Newtonove štúdiá na univerzite prerušila morová epidémia v rokoch 16651667. Newton sa vrátil do rodnej dediny a premýšľal tu nad svojimi budúcimi objavmi. Podľa známej legendy mu vtedy vraj na hlavu spadlo jablko, ktoré ho priviedlo na myšlienku o zemskej príťažlivosti. Po návrate do Cambridgea ukončil Newton štúdium a prevzal katedru geometrie po svojom učiteľovi Barrowovi. Počas ďalších rokov sa usilovne venoval vedeckej práci. Jej prvým výsledkom bola konštrukcia zrkadlového ďalekohľadu (pozri Newtonov ďalekohľad), ktorý nemá optické nedostatky spôsobené šošovkami. Vo svojej práci o optike z roku 1672 Newton ukázal, že biele svetlo je možné zložiť z farebných spektrálnych lúčov a vysvetlil zákonitosti dúhových farieb. Jeho najvýznamnejšie dielo Principia mathematica philosophiae naturalis (1687), Matematické základy prírodnej filozofie, vyšlo v roku 1687 na naliehanie a za materiálnej pomoci známeho astronóma Edmunda Halleyho. Newton v ňom formuloval svoje tri známe pohybové zákony – zákon zotrvačnosti, zákon sily a zákon akcie a reakcie. Podľa týchto zákonov sila nie je príčinou pohybu, ale zmeny pohybu. Ak nebude na teleso pôsobiť žiadna sila, bude teleso v pokoji, alebo sa bude samo pohybovať rovnomerným, priamočiarym pohybom. Newton tu tiež uvádza gravitačný zákon, podľa ktorého príťažlivá sila medzi dvoma hmotnými bodmi alebo guľovými telesami sa mení nepriamo úmerne štvorcu vzdialenosti medzi ich stredmi. Na Newtonovu počesť bola pomenovaná jednotka sily, newton.

Newton žil osamelo, nikam necestoval, mal len málo priateľov a veľkú nechuť k publikovaniu a verejnému vystupovaniu. Jeho prednášky na univerzite neboli príliš zaujímavé, lebo v nich detailne opisoval svoje experimenty a študenti na ne veľmi nechodili. Viedol dlhotrvajúce spory o pôvodnosti svojich prác s nemeckým matematikom Gottfriedom Leibnizom (16461716), anglickým fyzikom Robertom Hookom (16351703), objaviteľom zákona pružných síl, a s ďalšími. Napriek svojej ostýchavosti sa Newton angažoval aj vo verejnom živote a bol dvakrát zvolený za člena parlamentu. Jeho život sa zmenil po odchode z Cambridgea v roku 1696 do Londýna, kde mu viedla domácnosť jeho pôvabná a duchaplná neter Bartonová. Páčila sa i Charlesovi Montagueovi, ktorý ako lord Halifax zastával významné politické postavenie a vymohol Newtonovi výnosné miesto správcu kráľovskej mincovne. Newton si plnil svoje úradné povinnosti veľmi svedomito a poslal na popravisko 20 odhalených peňazokazov. Jeho spoločenská prestíž stále rástla, v roku 1703 sa stal prezidentom vedeckej Londýnskej kráľovskej spoločnosti, v roku 1705 bol povýšený do šľachtického stavu. Newton zomrel v Kensingtone, ktorý je dnes súčasťou Londýna a bol pochovaný s najvyššími poctami vo Westminsterskom opátstve.

Známe sú jeho pohybové zákony:




#Article 4: Francúzsko (2022 words)


Francúzsko (francúzsky: France), oficiálne Francúzska republika (francúzsky: République française), je štát primárne nachádzajúci sa v západnej Európe, ktorý sa skladá z metropolitného Francúzska a niekoľkých zámorských oblastí a území. Metropolitná oblasť Francúzska siaha od Rýna po Atlantický oceán a od Stredozemného mora po Lamanšský prieliv a Severné more. Medzi zámorské územia patrí Francúzska Guyana v Južnej Amerike a niekoľko ostrovov v Atlantickom, Tichom a Indickom oceáne. Francúzsko susedí na severovýchode s Belgickom, Luxemburskom a Nemeckom, na východe so Švajčiarskom, Monakom a Talianskom, na juhu s Andorrou a Španielskom, ako aj s Holandskom, Surinamom a Brazíliou v Amerike. Osemnásť celistvých regiónov krajiny (z ktorých päť sa nachádza v zámorí) sa rozprestiera na celkovej ploche 643 801 km2 s celkovým počtom 67,41 milióna obyvateľov (k januáru 2021). Francúzsko je unitárna poloprezidentská republika s hlavným mestom Paríž, najväčším mestom v krajine a hlavným kultúrnym a obchodným centrom. Medzi ďalšie významné mestské oblasti patria Lyon, Marseille, Toulouse, Bordeaux, Lille a Nice. Francúzsko vrátane jeho zámorských území má najviac časových pásiem zo všetkých krajín, má ich spolu dvanásť.  

Počas doby železnej obývali dnešné metropolitné Francúzsko Galovia. Túto oblasť anektoval Rím v roku 51 pred n.l. a rozvinul tak odlišnú galo-rímsku kultúru, ktorá položila základ francúzskeho jazyka. Germánski Frankovia prišli v roku 476 a vytvorili Franskú ríšu, ktorá sa stala srdcom karolínskej ríše. Verdunská zmluva z roku 843 rozdelila ríšu, pričom Západofranská ríša sa v roku 987 stala Francúzskym kráľovstvom. 

Vo vrcholnom stredoveku bolo Francúzsko vysoko decentralizovaným feudálnym kráľovstvom, v ktorom bola sotva cítiť autorita kráľa. Kráľ Filip Augustus dosiahol pozoruhodný úspech v posilňovaní kráľovskej moci a rozširovaní svojej ríše, zdvojnásobil jej veľkosť a porazil svojich súperov. Na konci jeho vlády sa z Francúzska stal najmocnejší štát v Európe. V polovici 14. storočia zvíťazili francúzski panovníci v storočnej vojne s Anglickom. Počas renesancie nasledovali talianske vojny so Španielskom. Francúzska kultúra prekvitala a začala byť globálnou koloniálnou ríšou, ktorá sa do roku 1900 stala druhou najväčšou na svete. V druhej polovici 16. storočia dominovali náboženské občianske vojny s katolíkmi, ktoré vyháňali protestantov (hugenotov), čo vážne oslabilo krajinu. Francúzsko sa však opäť stalo dominantnou európskou kultúrnou, politickou a vojenskou mocou v 17. storočí za vlády Ľudovíta XIV. po tridsaťročnej vojne. Napriek bohatstvu národa mala vláda neprimerané finančné a daňové systémy, ktoré nedokázali financovať nekonečné a nákladné vojny. Obzvlášť nákladné boli sedemročná vojna a americká vojna za nezávislosť. Francúzska revolúcia v roku 1789 zaznamenala pád absolutistickej monarchie, ktorá charakterizovala Ancien régime. Prvá francúzska republika vypracovala Deklaráciu práv človeka a občana. Deklarácia vyjadruje ideály národa dodnes. 

V rokoch 1799 - 1814 dosiahlo Francúzsko svoj politický a vojenský zenit pod vedením Napoleona Bonaparteho, podrobilo si veľkú časť kontinentálnej Európy a založilo prvé francúzske impérium. Francúzske revolučné a napoleonské vojny formovali smerovanie európskych a svetových dejín. Po rozpade ríše a relatívnom úpadku pretrvalo Francúzsko búrlivú postupnosť vlád, ktorá vyvrcholila vznikom Tretej francúzskej republiky v roku 1870 uprostred francúzsko-pruskej vojny. Francúzsko bolo jedným z významných účastníkov prvej svetovej vojny, z ktorej vyšlo víťazne, a bolo jednou z mocností spojencov v druhej svetovej vojne, v roku 1940 však bolo okupované osou. Po oslobodení v roku 1944 bola ustanovená štvrtá republika, ktorá bola neskôr v priebehu alžírskej vojny rozpustená. Piata republika na čele s Charlesom de Gaullom vznikla v roku 1958 a existuje dodnes. Alžírsko a takmer všetky ostatné francúzske kolónie sa osamostatnili v 60. rokoch, pričom väčšina z nich si udržala úzke hospodárske a vojenské vzťahy s Francúzskom. 

Francúzsko si zachováva svoje stáročné postavenie globálneho centra umenia, vedy a filozofie. Je hostiteľom piateho najväčšieho počtu svetového dedičstva UNESCO a je vedúcou turistickou destináciou, ktorú v roku 2018 navštívilo viac ako 89 miliónov zahraničných návštevníkov. Je to rozvinutá krajina so siedmou najväčšou ekonomikou na svete podľa nominálneho HDP a desiatou najväčšou podľa PPP. Pokiaľ ide o celkové bohatstvo domácnosti, patrí mu štvrté miesto na svete. Francúzsko dosahuje dobré výsledky v medzinárodných rebríčkoch vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, strednej dĺžky života a ľudského rozvoja. Zostáva veľmocou v globálnych záležitostiach a je jedným z piatich stálych členov Rady bezpečnosti OSN a oficiálnym štátom s jadrovými zbraňami. Francúzsko je zakladajúcim a vedúcim členom Európskej únie a eurozóny a členom skupiny G7, Severoatlantickej aliancie (NATO), Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), Svetovej obchodnej organizácie (WTO) a La Francophonie. 

Najväčšia časť územia Francúzska (metropolitné Francúzsko) sa nachádza v juhozápadnej Európe, kde hraničí na severovýchode s Belgickom (dĺžka hraníc ) a Luxemburskom (), na východe s Nemeckom () a Švajčiarskom (), na juhovýchode s Talianskom () a na juhu so Španielskom (), Andorrou () a Monakom (). Francúzska republika sa skladá tiež z území v Severnej a Južnej Amerike (kde má Francúzska Guyana  dlhú hranicu s Brazíliou a  so Surinamom), v Indickom, a Tichom oceáne, Karibiku (ostrov Svätý Martin je rozdelený na francúzsku a holandskú časť hranicou o dĺžke ) a v Antarktíde. (Suverenita deklarovaná v Antarktíde nebola uznaná väčšinou iných krajín – pozri Antarktický zmluvný systém).

Pevninová časť Francúzska zaberá plochu . Na severe a západe je krajina rovinatá s miernym vlnením, na zvyšku územia prevažne pahorkatá a hornatá. Vo francúzskych Alpách sa nachádza najvyšší bod západnej Európy Mont Blanc (). Ďalšie hornaté kraje zeme zahŕňajú Pyreneje, Francúzske stredohorie (Massif Central), Švajčiarska Jura, Vogézy, Armorický masív a Ardeny. Najväčšími francúzskymi riekami sú Loira, Rhôna (prameniaca vo Švajčiarsku), Garonne (v Španielsku), Seina a časť toku Rýna. Tieto sú rozdelené do úmorí Atlantického oceána a Stredozemného mora.

Okrem hlavného mesta Paríža (v ktorého okolí žije 12 miliónov ľudí) sú najväčšími mestami Lyon, Marseille, Lille, Toulouse, Bordeaux, Nice, Nantes, Strasbourg a Rennes.

Francúzsko je rozdelené na 18 regiónov. Regióny sa delia na departementy.

Hranice súčasného Francúzska zhruba zodpovedajú tým z čias starovekej Galie obývanej Keltmi známymi ako Galovia. Galia bola podrobená Rimanmi v 1. storočí pred Kr. a Galovia nakoniec prevzali rímsky jazyk aj kultúru. História kresťanstva na tomto území má korene v 2. a 3. storočí. Galské západné hranice boli v 4. storočí obsadené germánskymi kmeňmi, prevažne Frankmi, ktorí dali krajine jej dnešný názov. Moderné meno „Francúzsko“ je odvodené z lénneho panstva okolo Paríža, ktoré bolo pod správou Kapetovcov. Existencia Francúzska ako samostatného štátu sa datuje od rozdelenia Franskej ríše roku 843 na Východofranskú ríšu (Francia orientalis) na východe, Západofranskú ríšu (Francia occidentalis) na západe a Lotrinsko v strede. Z Východnej Franskej Ríše sa stala Svätá ríša rímska (dnešné Nemecko). A zo západnej časti vzniklo Francúzsko.

Potomkovia Karla Veľkého vládli Francúzsku až do roku 987, kedy bol Hugo Kapet korunovaný za kráľa. Jeho nasledovníci, Kapetovci, dynastia z Valois a Bourbonovci postupne pomocou sériou vojen a rodovému dedičstvu zjednotili územia pod centrálnu panovníkovu moc. Monarchia dosiahla svoju najväčšiu moc za vlády Ľudovíta XIV. V tom čase malo Francúzsko obrovský vplyv na európsku politiku, ekonómiu a kultúru. Bolo najľudnatejším štátom v Európe a tretím na svete po Číne a Indii. Zároveň však postupne upadalo do rekordnej zadĺženosti, ktorej hlavnými príčinami bolo plytvanie peniazmi v neúspešných vojnách (najmä vojna o španielske dedičstvo) a príliš drahých projektov kráľovskej rodiny (Versailles). 

Zadlženosť bola jednou z príčin Francúzskej revolúcie, ktorá vypukla v roku 1789 a viedla k náhrade absolutistickej monarchie monarchiou konštitučnou a parlamentárnou 3. a 14. september 1791, 10. augusta 1792 bola následne nastolená Prvá francúzska republika, potvrdená ústavou z roku I, 24. júna 1793. Vláda však v skutočnosti zostala v rukách revolučného kabinetu. 22. augusta 1795 bola vyhlásená ústava roku III, vlády sa chopil Direktoriát (Directoire). Následne v roku 1799 ovládol republiku Napoleon Bonaparte, vydal ústavu z roku VIII zavádzajúcu jeho konzulát a neskôr, 18. mája 1804, štátnym prevratom založil prvé cisárstvo (Premier Empire), v ktorom bol korunovaný za cisára. Napoleon nakrátko ovládol väčšinu Európy, bojoval so Spojeným kráľovstvom, Pruskom, Rakúskom a Ruskom, zakladal nové kráľovstvá a na ich čelo dosadzoval členov svojej rodiny. Na konci prvého cisárstva, 5. apríla 1814, Napoleon prehral, bol nútený abdikovať a trónu sa chopil Ľudovít XVIII. Po niekoľkých mesiacoch sa Napoleon vrátil z vyhnanstvá na ostrove Elba, opäť sa dostal k moci, bol však definitívne porazený v bitke pri Waterloo 18. júna 1815 a monarchia bola znovu nastolená.

V júli 1830 vypukla Júlová revolúcia, čo je súhrn udalostí vo Francúzsku počas 27. – 29. júla 1830 a 30. a 31. júla 1830, ktoré skoncovalo s vládou Karola X. a otvorilo cestu Júlovej monarchii. Stúpenci konštitučnej monarchie (La Fayette, J. Lafitte, C. Périer) povolali Ľudovíta Filipa Orleánskeho na trón.

V roku 1830 dala revolúcia vzniknúť konštitučnej monarchii a neskôr druhej republike v roku 1848. Existencia tejto republiky bola onedlho nato ukončená zvolením cisárovho synovca Napoleona III. za prezidenta a vyhlásením druhého francúzskeho cisárstva. Napoleon III. bol zosadený, načo nasledovala prusko-francúzska vojna v roku 1870. Po týchto udalostiach vznikla tretia republika.

Hoci vyšlo Francúzsko víťazne z prvej aj druhej svetovej vojny, utrpelo ďalekosiahle straty na kolóniách, ekonomickej pozícii, počte obyvateľov a pozícii dominantného národa. Po 2. svetovej vojne vznikla štvrtá republika. V roku 1958 bola nastolená súčasná piata republika, na čele ktorej stál generál Charles de Gaulle.

V posledných desaťročiach sa Francúzsko zmierilo s Nemeckom a v spojení s ním vedie politickú a ekonomickú integráciu Európy vrátane zavedenia eura v januári 1999. Francúzsko bolo na čele štátov podporujúcich urýchlené rozšírenie menovej únie. Chcelo dosiahnuť vytvorenie jednotnejšej a schopnejšej európskej politiky, obrany a bezpečnostného aparátu. V referende o prijatí Zmluvy o Európskej ústave však 55 % francúzskych občanov hlasovalo proti.

Ústava francúzskej piatej republiky bola schválená 28. septembra 1958. Výrazne posilnila autoritu výkonného výboru vo vzťahu k parlamentu.

Podľa ústavy je francúzsky prezident volený priamo na obdobie 5 rokov (pôvodne sedem rokov). Prezidentská rada zabezpečuje regulárne fungovanie moci ľudu a kontinuitu štátu. Prezident vymenúva predsedu vlády, predsedá kabinetu, velí ozbrojeným silám a uzatvára pakty.

Národné zhromaždenie (Assemblée Nationale) je hlavná časť legislatívy. Jej členovia sú volení priamo na päťročné obdobie a všetky kreslá sú volené v jediných voľbách. Národné zhromaždenie má právo rozpustiť vládu, a tým teda väčšinová voľba Zhromaždenia určuje rozhodovanie vlády. Senátorov vyberá volebná akadémia na obdobie deviatich rokov a jedna tretina Senátu sa mení každé tri roky (od roku 2007). Legislatíva Senátu je obmedzená; ak sa tieto dve komory nezhodujú v nejakom bode (s výnimkou ústavných práv), Národné zhromaždenie má posledné slovo. Vláda má silný vplyv na utváranie programu parlamentu.

Francúzsko je zakladajúcim členom Európskej únie a to veľkou mierou definuje francúzsku zahraničnú politiku.

Francúzsko je ďalej členom SPC (Sekretariát pacifickej komunity, Secretariat of the Pacific Community) a COI (Komisia Indického oceána, Indian Ocean Commission). Francúzsko je takisto vedúcim členom Medzinárodnej organizácie Frankofónie (La Francophonie, International Organisation of Francophonie), ktorá združuje 51 po francúzsky hovoriacich štátov.

Vo Francúzsku sídli Organizácia pre ekonomickú spolupráci a rozvoj (OECD) a UNESCO. Ďalej tu sídli Medzinárodný úrad pre miery a váhy (sústava jednotiek SI) a Interpol.

Železničná sieť Francúzska, ktorá spája  je najdrahšou železničnou sieťou v západnej Európe a spravuje ju spoločnosť RFF. Vlaky osobnej dopravy prevádzkuje spoločnosť SNCF. Medzi vysokorýchlostné vlakové spojenie vo Francúzsku patria Thalys, Eurostar a TGV, ktoré pri komerčnom používaní na vysokorýchlostných tratiach dosahuje rýchlosť 270 – /h. Eurostar, spoločne s Eurotunnel Shuttle spája Francúzsko so Spojeným kráľovstvom cez Eurotunel. Francúzsko má železničné spojenie do všetkých susediacich štátov, okrem Andorry. Vnútroštátne spojenie je tiež veľmi dobre rozvinuté a nachádza sa tu tiež viacero podzemných železníc a električiek, ktoré dopĺňajú autobusovú dopravu.

Vo Francúzsku sa nachádza približne 893 300 kilometrov funkčných vozoviek. Diaľničná sieť meria približne 12 000 kilometrov. Paríž je obklopený najhustejšou sieťou ciest a diaľnic, ktoré spájajú všetky časti krajiny. Francúzske cesty taktiež zvládajú značnú medzinárodnú premávku, sú spojené s mestami susedného Belgicka, Luxemburska, Nemecka, Švajčiarska, Talianska a Španielska. Nie sú tu pravidelné registračné poplatky, či dane, ale za používanie diaľnic sa vyberá mýtne, okrem blízkosti veľkých obcí. Na novom trhu s automobilmi prevládajú národné značky, akými sú Renault (27 % zo všetkých áut predaných v roku 2003), Peugeot (20,1 %) a Citroën (13,5 %). Vyše 70 % nových predaných áut v roku 2004 bolo na naftový pohon,  čo je oveľa viac než tých na pohon benzínu a LPG. Vo Francúzsku sa tiež nachádza najvyšší most na svete Millauský viadukt a viacero dôležitých mostov, ako napríklad Pont de Normandie.

Nachádza sa tu približne 478 letísk a pristávacích plôch. Najväčším a najdôležitejším letiskom je letisko Charlesa de Gaulla, ktoré sa nachádza blízko Paríža. Toto letisko je tiež centrom francúzskych národných aeroliniek – Air France.

Vo Francúzsku sa nachádza 10 väčších prístavov, najväčší sa nachádza v Marseille.




#Article 5: Literatúra (127 words)


Literatúra (z latinčiny litteratura = písmo / jazykoveda) :

Podľa funkcie:

Podľa pôvodu: slovenská, nemecká, anglická atď.

Podľa vývinu: stredoveká, romantická, súčasná atď.

Podľa iných kritérií: literatúra faktu, literatúra pre deti a mládež a pod.

Sú zmeny literatúry v historickom slede, vývojové premeny v literárnej štruktúre. Ľudia nezačínajú vždy znova od začiatku, ale tak, že nadväzujú (často aj podvedome) na činnosť predchádzajúcich generácií a využívajú ich skúsenosti. Preto aj diela, ktoré sú výsledkom literárnej činnosti, sú vo
vzájomnej súvislosti: buď sa podobajú dielam už vytvoreným alebo sa od nich odlišujú. Zmeny zasahujú všetky zložky literárnej štruktúry, výstavbu tematickú, jazykovú i kompozičnú, a týkajú sa diela ako celku. Premieňajú sa dominanty, na pozadí starých žánrov vznikajú nové. Východiskom pre pochopenie premien v literatúre je človek.

Pozri: Zoznam spisovateľov




#Article 6: Václav Havel (1126 words)


Václav Havel (* 5. október 1936, Praha, ČSR – † 18. december 2011, Hrádeček) bol český spisovateľ a dramatik, jeden z prvých hovorcov Charty 77, vedúca osobnosť politických zmien v novembri 1989, bývalý prezident Československej socialistickej republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, posledný prezident Česko-Slovenska a prvý prezident Česka.

Václav Havel sa narodil v Prahe v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine spätej s českým kultúrnym a politickým dianím 20. až 40. rokov. Jeho otec Václav M. Havel bol architekt, staviteľ a Rotarián. Jeho starý otec postavil pražský Palác Lucerna, jeho strýko založil Filmové štúdio Barrandov. Do svojich desiatich rokov žil čiastočne v dome, ktorý postavil jeho starý otec u Tišnova na Morave.

Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 sa prvorepublikové aktivity rodičov stali dôvodom, prečo Havlovi nedovolili po skončení základnej školy ďalej riadne študovať. Preto nastúpil v roku 1951 do učebného odboru ako chemický laborant a večerne študoval gymnázium. Z kádrových dôvodov nebol prijatý na žiadnu vysokú školu humanitného zamerania, a preto dva roky študoval na ekonomickej fakulte Českého vysokého učení technického. 

Po skončení základnej vojenskej služby (1957 – 1959) pracoval ako javiskový technik (najprv v Divadle ABC a od roku 1960 v Divadle Na zábradlí) a diaľkovo študoval dramaturgiu na divadelnej fakulte Akademie muzických umení (DAMU). Už od svojich dvadsiatich rokov Havel aktívne prispieval do literárnych časopisov „Květen“, „Tvář“ a „Sešity“. Neskôr začína „Divadlo Na Zábradlí“ uvádzať jeho alegorické hry zamerané proti súčasnej situácii v spoločnosti. V roku 1964 bola uvedená jeho prvá hra Zahradní slavnost. V roku 1964 sa Havel po osemročnej známosti oženil so svojou prvou ženou Olgou Šplíchalovou, ktorá ho sprevádzala ťažkými životnými skúškami. 

Počas Pražskej jari pôsobil v Klube nezávislých spisovateľov a Klube angažovaných nestraníkov. S nástupom tzv. normalizácie, ktorá nasledovala po potlačení Pražskej jari v roku 1968 sovietskymi tankmi, musel opustiť divadlo. Sústavne vystupoval proti politickej represii. Po potlačení Pražskej jari Havel pokračoval v tvrdej kritike režimu. V tejto dobe nesmel vykonávať svoje povolanie a pracoval ako robotník v trutnovskom pivovare, súčasne písal do samizdatových „Lidových novin“. 

V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi Gustávovi Husákovi a vyvrcholením tejto činnosti bolo publikovanie Charty 77 v januári roku 1977. Havel bol spoločne s Jiřím Hájkom a Janom Patočkom jedným z prvých troch hovorcov tejto občianskej iniciatívy, ktorá požadovala dodržiavanie základných práv a slobôd v Česko-Slovensku. V apríli 1978 sa stal spoluzakladateľom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Tieto politické aktivity mu priniesli 5 rokov vo väzení. 

V druhej polovici 80. rokov bol Havel ešte dvakrát uväznený, naposledy v roku 1989. Bol spoluiniciátorom petície Niekoľko viet (Několik vět). V tej dobe už komunistickému režimu dochádzal dych. Petícia požadovala namiesto demokratizácie demokraciu aj s pokojnými ľudovým zhromaždeniami a ani Havel neveril, že masová nespokojnosť sa v krátkom čase prejaví v priamom strete so štátnou mocou. 

V novembri 1989 sa stal vedúcim predstaviteľom „Nežnej revolúcie“. Do čela následného občianskeho hnutia sa postavili študenti a umelci. Na stretnutí v „Činohernom klube“ 19. novembra bol Havel ustanovený za vodcu „Občanského fóra“ a ako jeho kandidát bol 29. decembra 1989 ešte komunistickým Federálnym zhromaždením zvolený po 40 rokoch za prvého česko-slovenského nekomunistického prezidenta, ktorého zvolili komunisti jednohlasne. 

Druhýkrát bol zvolený za prezidenta po slobodných voľbách, 5. júla 1990. Počas jeho druhého funkčného obdobia však narastali rozpory medzi vtedajšou českou a slovenskou politickou reprezentáciou v názoroch na budúce usporiadanie. Hlboký rozkol vo Federálnom zhromaždení viedol k tomu, že Havel nezískal v júlových voľbách v roku 1992 dostatok hlasov. Hoci bol požiadaný, aby zotrval vo funkcii, než bude zvolený nový prezident, odstúpil 20. júla 1992 zo svojej funkcie a na niekoľko mesiacov sa z politického života stiahol. Dňa 26. januára 1993 zvolila Poslanecká snemovňa Václava Havla za prvého prezidenta Českej republiky. 

Jeho blízkym spolupracovníkom bol Ivan Medek, ktorý sa stal vedúcim prezidentskej kancelárie.

Prvá žena Václava Havla Olga sa po boku hlavy štátu venovala predovšetkým charitatívnej činnosti. Inšpirovaná prácou vo „Výbore na obranu nespravedlivě stíhaných“, založila v roku 1990 „Výbor dobré vůle“, ktorého činnosť sa zamerala na pomoc telesne a mentálne postihnutým. V roku 1996 však po dlhej chorobe zomrela a Havel sám úspešne bojoval s ťažkým nádorovým ochorením. V roku 1997 sa oženil s herečkou Dagmar Veškrnovou. V roku 1998 bol znovuzvolený do funkcie prezidenta. Posledné roky jeho vlády citeľne poznamenali ako zdravotné problémy, tak aj prehlbujúci sa súboj s Václavom Klausom. Prezidentský mandát vypršal Havlovi 2. februára 2003. Jeho nástupcom sa stal bývalý premiér Václav Klaus.

V druhej polovici svojho prezidentského obdobia skorigoval svoj doterajší prevažne pacifistický postoj a vyjadril niekoľkokrát podporu vojenským zásahom, najmä útoku NATO proti Juhoslávii a vojne USA proti Iraku.

V prezidentskom úrade bol vnímaný trochu kontroverzne. Jedným z jeho prvých krokov bola rozsiahla amnestia, pri ktorej boli prepustené dve tretiny kriminálnych väzňov (politickí väzni sa na slobodu dostali ešte pred jeho nástupom do funkcie). Významná časť verejnosti napríklad nesúhlasila s počtom udelených milostí a s udelením milostí, ktoré zasiahli do súdnych procesov proti Havlovým známym. 

Havlovu popularitu u širokej verejnosti znížil i sobáš s Dagmar Veškrnovou. Politickí oponenti, napr. Václav Klaus, Havlovi vytýkali príliš aktívne zasahovanie do bežnej politiky, predovšetkým aktívne zásahy do formovania vlády (najmä zostavenie úradníckej vlády v čele s Jozefom Tošovským v roku 1997), využívanie prezidentského veta a ďalších právomocí. Ďalším predmetom kritiky sa stalo zákulisné vedenie politiky, podpora tzv. stranám Hradu (KDU-ČSL, Unie svobody – Demokratická unie) alebo Havlova podpora občianskej spoločnosti.

Zatiaľ čo v Česku jeho popularita počas doby v prezidentskom úrade skôr klesala, renomé v zahraničí to nijako neovplyvnilo. Havel zostal určitou ikonou boja za slobodu a demokraciu. Bývalá ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová o Havlovi vyhlásila: „Prezident Havel urobil český národ hrdým, i ja som vďaka nemu hrdá na to, že som sa ako Češka narodila. Myslím si, že bude veľmi chýbať na medzinárodnej scéne. Pre mnoho ľudí na celom svete znamená slovo 'Havel' a 'Čech' jedno a to isté. Havel položil Prahu a celú Českú republiku na mapu doby po studenej vojne.“

Politickú úlohu Havla v českých dejinách sa pokúsil zbaviť mýtov John Kean vo svojej knihe Václav Havel: Politická tragédie v šesti dějstvích. John Kean, pôvodom Austrálčan, riaditeľ Strediska pre štúdium demokracie a profesor politických vied na University of Westminster v Londýne, už skôr publikoval niekoľko kníh na tému západnej demokracie. Biografia Václava Havla, ktorá vyšla v angličtine pod názvom Vaclav Havel. A Political Tragedy In Six Acts (Bloomsberry, Londýn 1999) bola ešte v tom roku preložená i do češtiny (Volvox Globator, Praha 1999). Podľa Keana bol Havel problematický politik , .. v druhej polovici 90. rokov k istým rozporuplnostiam a skutočnosti, že Václav Havel pravdepodobne nesplnil všetky ciele, ktoré si kedysi predsavzal.

Za svoje literárne a dramatické dielo bol Václav Havel ocenený radom prestížnych cien, je členom mnohých svetových klubov spisovateľov. Za svoje zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržiavanie ľudských práv bol niekoľkokrát nominovaný na Nobelovu cenu mieru a stal sa laureátom najvyšších štátnych vyznamenaní mnohých štátov.




#Article 7: Fyzika (358 words)


Fyzika (zo starogr. φυσικός (fysikos) = prirodzený a φύσις (fysis) = príroda) je prírodná veda o transformáciách energia v časopriestore a o vlastnostiach jej foriem a prejavov, akými sú napríklad hmota, jej pohyb, náboj a tiež sila, ktorou hmota medzi sebou pôsobí. Predmetom fyziky je látka, pole a fyzikálne javy.

Vo všeobecnosti je úlohou fyziky analýza kauzálnej štruktúry prírody, smerujúca k pochopeniu ako sa svet a vesmír správa. Pojem 'vesmír' je Pojem 'vesmír' je definovaný ako všetko, čo fyzikálne existuje – celý časopriestor, všetky formy energie previazané s jeho štruktúrou, všetky základné prírodné konštanty a prírodné zákony zakódované do jeho štruktúry.

Fyzika je jednou z najstarších akademických disciplín pôsobiacich v ľudskej kultúre. Práva samostatnej vednej disciplíny získala počas vedeckej revolúcie v 16. storočí. Napriek tomu je v mnohých vedných oblastiach (napr. kvantová chémia alebo matematická fyzika) ťažké vymedziť hranice fyziky. 

Fyzikálne zistenia často ústia do novej technológie a  korešpondujú s ďalšími vedami, pričom najevidentnejšie je toto prepojenie s matematikou a filozofiou. Vývoj týchto disciplín fyziku tiež spätne ovplyvňuje.

Fyzici sa zaoberajú štúdiom správania a vlastností hmoty v najširšom zmysle slova – od subatomárnych častíc, z ktorých je všetko zložené (fyzika častíc), až po správanie sa vesmíru, ktoré nazývame kozmológia.

Fyziku z hľadiska historického rozdeľujeme na klasickú a modernú fyziku. Z hľadiska spôsobu štúdia prírodných javov potom na experimentálnu fyziku a teoretickú fyziku.

Napriek mnohým objavom v posledných štyroch storočiach, existuje rada nezodpovedaných otázok vo fyzike a veľa ďalších pohľadov k jej výskumu.

Fyzika je  podľa Alberta Veľkého náuka o pohybe a jeho prvej príčine.

Fyzika je podľa Aristotela časť teoretickej filozofie,
ktorá skúma prírodu. Úlohou fyziky je uvádzanie jednotlivých javov pod také všeobecné pojmy a predstavy, ako je pojem nekonečnosti, priestoru, času a pohybu, ktoré možno poznať na základe skúmania podstaty vecí a na tomto základe pochopiť prirodzený beh sveta.

Fyzika podľa stoicizmu je jedna zo základných zložiek filozofie; fyzika je učenie o prírode, ontológia i teológia.

Miera rozlišovania medzi teóriou a experimentom je vo fyzike vyššia než vo väčšine ostatných vied. Teoretickí fyzici pracujú na formulácii konzistentných matematických modelov, ktoré sú v súlade s predchádzajúcimi experimentmi a predpovedajú nové experimentálne overiteľné výsledky, ktoré by za teóriou určených podmienok mali prejavovať te




#Article 8: Zoznam štátov (174 words)


Toto je zoznam štátov.

 —  —  —  —  —  —  —  —  — 

 —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  — 

 —  —  —  — 

 —  —   —  

 —  —  —  —  — 

 —  —  — 

 —  —  —  —  —  —  —  —  — 

 —  —  

 

 —  —  —  —  —  — 

 —  —  —  —  — 

 —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  — 

 —  —  —  —  —  —  —  — 

 —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  — 

 —  —  —  —  —  —  —  — 

 

 —  —  —  —  —  —  —  — 

 —  —  —  — 

 —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  — 

 —  —  — 

 —  —  —  —  —  —  —  —  —  —  — 

 —  —  —  

 —  —  —  — 

 — 




#Article 9: Trnava (1785 words)


 

Trnava (, , ) je krajské mesto na západe Slovenska, sídlo Trnavského samosprávneho kraja a Trnavského okresu. Svojou rozlohou a počtom obyvateľov je siedmym najväčším mestom krajiny.

Keďže Trnava bola jedným z najdôležitejších centier rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku (po roku 1541 bola na isté obdobie sídlom ostrihomského arcibiskupa a od roku 1922 sídlom Trnavskej apoštolskej administratúry, ktorá bola v roku 1977 povýšená na arcibiskupstvo), stojí tu množstvo kostolov, a tak dostala prezývku „Malý Rím“ alebo aj „Slovenský Rím”.

Leží na riečke Trnávka, v centre Trnavskej pahorkatiny. Centrum mesta je v nadmorskej výške  a leží  severovýchodne od Bratislavy. Nitra leží  východne, Piešťany  severovýchodne, Senica  severozápadne, Galanta  južne a Modra  západne.

V meste alebo jeho blízkosti vedú diaľnica D1, rýchlostná cesta R1 a cesty I/51 od Senice, I/61 od Senca na Trenčín, II/504 od Modry na Piešťany a II/560 na Dechtice. Trnavou prechádza aj železničná trať Bratislava – Žilina, v tunajšej stanici začínajú trate Trnava – Kúty a Trnava – Sereď.

Podnebie je prevažne (v porovnaní so zvyškom Slovenska) teplé a suché s miernejšími zimami. Priemerná ročná teplota sa pohybuje medzi 9 a 10 °C. Najteplejším mesiacom je júl (20,3 °C), najchladnejším január (2,2 °C). Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje medzi 420 až .

Na križovatke starých obchodných ciest využívaných od praveku, pri riečke Trnávka, bola založená kupecká osada Trnava. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1211. Je to listina ostrihomského arcibiskupa Jána o donácii príjmov miestneho kostola ostrihomskej kapitule.

Trnava bola prvým mestom na území dnešného Slovenska, ktoré dostalo výsady slobodného kráľovského mesta. Udelil jej ich v roku 1238 uhorský kráľ Belo IV. Privilégiom podriadil mesto priamo korune a vymedzil mu také práva, ktoré umožňovali rýchly rozvoj mesta. Pôvodné poľnohospodárske centrum sa začalo postupne meniť na centrum výroby, obchodu a remesiel.

V 13. storočí si mesto vybudovalo mimoriadne rozsiahle opevnenie na ploche takmer 60 hektárov. Konštrukciu opevnenia tvorili tehlové veže pospájané drevozemnými valmi, ktoré boli neskôr nahradené murovanými hradbami.

Výsadné postavenie mesta upevňovali ďalší uhorskí králi. O dôležitom postavení mesta svedčí aj skutočnosť, že Trnava bola miestom stretnutí kráľov.

Význam Trnavy vzrástol najmä v 16. storočí, keď sa sem pred blížiacim tureckým nebezpečenstvom, v roku 1543, presťahovalo ostrihomské arcibiskupstvo s kapitulou. Bratislava sa stala administratívnym centrom krajiny a Trnava prevzala úlohu kultúrneho a náboženského centra krajiny. 18. augusta 1561 začala sa výstavba jezuitského kolégia v Trnave na mieste dnešnej Trnavskej univerzity

Sedemnáste storočie sa pokladá za jedno z najhorších období slovenských dejín. Charakterizujú ho stavovské povstania uhorskej šľachty proti viedenskému dvoru, ktoré sa dotýkajú aj života Trnavy. Je paradoxom, že práve v storočí vojen a požiarov (v Trnave vypukol veľký požiar 23. júna 1666, kedy bolo zničené, až na pár ulíc, celé mesto a 16 obyvateľov prišlo o život) sa stáva Trnava univerzitným sídlom. V roku 1635 založil Peter Pázmaň Trnavskú univerzitu, najskôr len s filozofickou a teologickou fakultou. Právnická fakulta bola otvorená v roku 1667 a lekárska až v roku 1769. V 17. storočí boli postavené stavby, ktoré sú dnes národnou kultúrnou pamiatkou. Staré budovy dominikánskeho kláštora boli prestavané pre potreby univerzity, vystavili nové konvikty.

Do 18. storočia vstupovala Trnava ako univerzitné mesto známe v celej Európe. V roku 1777, keď na pokyn Márie Terézie presťahovali univerzitu do Budína, túto stratu cítila nielen Trnava, ale celé Slovensko.

V roku 1792 Anton Bernolák vytvoril v Trnave hlavný stánok Slovenského učeného tovarišstva.

Budovu divadla si trnavskí mešťania postavili v roku 1831. 1. júna 1846 bol daný do prevádzky prvý úsek konskej železnice v Uhorsku, trať z Bratislavy do Trnavy. V roku 1870 začal v Trnave pôsobiť Spolok svätého Vojtecha, ktorý v období zákazu činnosti Matice slovenskej pomáhal udržiavať národné povedomie.

Veľký rozvoj zažilo mesto v medzivojnovom období, keď stúpol počet obyvateľov z 15 tisíc v roku 1910 na 26 tisíc v roku 1940. Trnava bola vtedy tretie najväčšie mesto na Slovensku.

Etnické a náboženské zloženie obyvateľstva podľa údajov z roku 2001:

Trnava sa o prestížny titul Európske hlavné mesto kultúry uchádzala niekoľkokrát v súťaži Európskej únie.

Najstaršie slobodné kráľovské mesto, Trnava, neuspelo v roku 2007 s hlavnou myšlienkou Trnava - križovatka kultúrnych a vzdelávacích ciest, s ktorou vstúpilo do kandidatúry o titul Európske hlavné mesto kultúry. Aj napriek tomu, že Trnava napokon titul Európske hlavné mesto kultúry nezískala, tak publikácia k prezentácii kandidatúry mesta bola vyhodnotená vtedy ako najkvalitnejšia.

Na májovom Mestskom zastupiteľstve v roku 2020 odsúhlasili poslanci mestského zastupiteľstva podanie prihlášky pre zaradenie Trnavy do súťaže Európskej únie o titul Európske hlavné mesto kultúry v roku 2026, podkladový materiál pre poslancov Mestského zastupiteľstva o zapojení do súťaže pripravil mestský organizátor väčšiny kultúrnych podujatí, ktorým je Správa kultúrnych a športových zariadení mesta Trnava. Odhadované náklady pre realizáciu podkladových materiálov pre prihlášku predstavujú v prvom kole, do konca októbra 2020, približne 100-tisíc eur a v druhom kole, do konca novembra 2021, sa odhaduje použitie financí z mestského rozpočtu v objeme 200-tisíc eur.

Trnavská radnica už počas apríla 2020 oznámila Trnavčanom, že o kultúru v Trnave neprídu ani napriek zrušeným podujatiam vplyvom pôsobenia svetovej pandémie koronavírusu SARS-CoV-2. Okrem oznámenia kultúrnych podujatí a akcií oznámila trnavská samospráva aj pripravovanú historicko-náučnú hru Mocný opasok, ktorá upriami pozornosť na Národnú kultúrnu pamiatku, ktorá je pýchou Trnavy, trnavské hradby, a osloviť by mala celé rodiny s deťmi. 

V priebehu júna 2020 predstavila trnavská samospráva bližšie historicko-náučnú hru Mocný opasok, ktorú si návštevníci mesta môžu zahrať od júla 2020 pomocou svojích mobilných telefónov Trnavská radnica taktiež oznámila ďalšie detaily tejto dobrodružnej interaktívnej učebnice dejepisu vrátane slovenskej audio verzie hry, ktorú nahovoril trnavský herec Kamil Mikulčík, a aj anglickú verziu hry The Mystery of Mighty Bell pre zahraničných turistov, ktorú nadaboval írsky hudobník Graeme Mark Donaldson. Pri spustení GPS hry Mocný opasok pribudlo aj umenie vo verejnom priestore v podobe štrnástich sôch, pričom sochy sú priamymi aktérmi hry. V piatok 26. júna 2020 nainštalovali na hradby prvé dve sochy a to nad Bernolákovou bránou.

História divadelníctva sa v Trnave píše už od začiatku 17. storočia. V tomo čase totiž patrilo medzi najvýznamnejšie centrá jezuitského divadla v Uhorsku. V rokoch 1960 až 1965 v meste pôsobilo prvé profesionálne divadlo a to Krajové divadlo Trnava. Po jeho zániku sa rozvíjalo najmä ochotnícke divadlo. Nové profesionálne divadlo – Divadlo pre deti a mládež vzniklo v roku 1974. Po revolúcii bolo premenované na Trnavské divadlo. Dnes v meste okrem profesionálneho divadla pôsobí aj niekoľko ochotníckych zoskupení.

Jediné profesionálne divadlo v Trnavskom kraji. Zriadovateľom je Trnavský samosprávny kraj. Riaditeľom divadla je Emil Nedielka a umeleckým šéfom Ján Zavarský. Pod názvom Divadlo Jána Palárika funguje od roku 2002 (predtým Trnavské divadlo).

Členmi umeleckého súboru v súčasnosti sú: Vladimír Jedľovský, Tibor Vokoun, Edita Borsová, Barbora Bazsová, Branislav Bajus, Stanislav Staško, Jozef Bujdák, Gregor Hološka, Tomáš Mosný, Mária Jedľovská a ďalší.

Najvýznamnejšie a pravdepodobne a najstaršie fungujúce neprofesionálne divadelné zoskupenie v Trnave. Svoju činnosť súbor DISK začal koncom roka 1955. Pôsobili v ňom i profesionálni režiséri Blaho Uhlár a Dušan Vicen. Súbor získal v priebehu rokov mnohé ocenenia. V súčasnosti úzko spolupracuje s bratislavským divadlom S.T.O.K.A. DISK má aj vlastné divadelné štúdio na Kopánke, v ktorom hráva svoje predstavenia.

Pozri článok: Zoznam kultúrnych pamiatok v Trnave

Bohatá história mesta zanechala výrazné stopy – množstvo architektonických a kultúrnych pamiatok. Prechádzka historickým centrom, ktoré tvorí mestskú pamiatkovú rezerváciu, poskytuje možnosť zoznámiť sa s pozoruhodným architektonickým súborom, ktorý sa tu formoval niekoľko storočí. Takmer pravidelný pôdorys centra mesta je vymedzený mestským opevnením.

Návštevníci si môžu prezrieť:

Trnava je významné univerzitné mesto. Trnavská univerzita vznikla v roku 1992 a dnes má v meste päť fakúlt (fakulta teológie sídli v Bratislave). Univerzita sv. Cyrila a Metoda bola zriadená v roku 1997 a rovnako realizuje štúdium na štyroch fakultách. V meste sa nachádza aj Materiálovotechnologická fakulta Slovenskej technickej univerzity ako jej jediná mimobratislavská fakulta. Založená bola už v roku 1986. Spolu študuje v meste viac ako 18 tisíc študentov.

Doprava v Trnave je zabezpečovaná rozsiahlou cestnou, železničnou, cyklistickou i pešou infraštruktúrou. Trnava bola prvým mestom na Slovensku, ktoré v roku 1988 odstránilo motorizovanú dopravu v centre mesta. V Trnave je ku koncu roka 2019 postavených viac ako 20 kilometrov mestských cyklotrás. Trnava bola prvým mestom na Slovensku, ktoré v roku 2019 vybudovalo prvý automatický parkovací dom pre bicykle,  dvanásť metrov vysokú cyklovežu v priestore medzi železničnou a autobusovou stanicou. V roku 2019 bol taktiež v meste umiestnený prvý poschodový stojan na bicykle v uliciach slovenských miest, nachádza sa pri budove mestského úradu na Trhovej ulici. Služby mestskej hromadnej dopravy sú poskytované na 10 štandardných autobusových linkách a 3 školských linkách, pričom premávka štandardných autobusových liniek funguje každý deň približne od 4:30 do 23:00.

Trnava ako krajské mesto Slovenska je významným dopravným uzlom.

Stav životného prostredia v meste Trnava závisí od geografickej polohy územia, prírodných pomerov a krajinnoekologických vzťahov, pričom významný vplyv má aj historický vývoj územia a súčasné pôsobenie človeka na životné prostredie.

Európska arboristická rada v prvej polovici roka 2017 udelila Trnave titul Európske mesto stromov 2017 za starostlivosť o zeleň a za snahu o úspešne riešenie problému s nedostatkom prírodného zázemia intenzívnou výsadbou stromov priamo v mestskom prostredí. Slávnostné odovzdanie titulu Európske mesto stromov 2017 sa uskutočnilo v piatok 19. mája 2017 v Sade Antona Bernoláka, čím sa Trnava stala úspešným a dôstojným nasledovníkom predchádzajúcich ocenených miest, medzi ktorými sú známe mestá ako napríklad poľský Krakov, estónsky Talin, nemecký Frankfurt nad Mohanom, holandský Amsterdam, fínske mesto Turku, Praha, švédske Malmö, taliansky Turín alebo aj španielska Valencia.

Európska arboristická rada ocenila vytvorenie Parku Bela IV v roku 2017 a intenzitu výsadby takmer 2 700 stromov v posledných rokoch, ktorá nemá obdobu v histórii novodobej samosprávy:

Prínos pre klímu a občanov mesta výsadbou týchto takmer 2 700 stromov je porovnateľný s malým lesom.

Trnava koncom roka 2017 získala prestížny titul Enviromesto 2017 v oblasti životného prostredia vďaka komplexným riešeniam kvality mestského životného prostredia, zodpovednému prístupu k svojim obyvateľom a uplatňovaniu environmentálnej politiky v ochrane, plánovaní a manažmente pri riadení mesta. Hlavným cieľom súťaže o titul Enviromesto 2017 bolo zviditeľniť a oceniť mestá, ktoré aktívne uplatňujú environmentálnu politiku v reálnom živote. Dňa 20. novembra 2017 na pôde vyhlasovateľa tejto súťaže, Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky spolu s národným koordinátorom Slovenskou agentúrou životného prostredia, zasadala odborná komisia, ktorá rozhodla o víťazovi prvého ročníka súťaže na základe realizovaných a plánovaných projektov v prospech mestského životného prostredia a spomedzi 14 slovenských miest, ktoré sa prihlásili do tejto súťaže, sa iba Trnava môže pochváliť titulom Enviromesto 2017. Hlavnú cenu a právo používať titul Enviromesto 2017 prebral v utorok 28. novembra 2017 vedúci odboru územného rozvoja a koncepcií Mestského úradu v Trnave Ing. arch Tomáš Guniš v mene mesta Trnava počas slávnostného vyhlásenia výsledkov súťaže Enviromesto 2017 v Žiline, ktoré sa uskutočnilo v rámci 8. ročníka Medzinárodnej konferencie Životné prostredie miest s podtitulom Silné mesto pre lepší život.

Územie mesta Trnava sa člení na 6 mestských častí(číslované podľa výborov mestských častí):

Sídliská: 

Domové časti: 

Osady: 




#Article 10: Hudba (101 words)


Hudba sa vo všeobecnosti definuje ako špecifická ľudská aktivita, ktorá sa pomocou v priestore a čase charakteristicky zoskupených tónov a zvukov a na základe spoločenských skúseností usiluje o (hlavne estetickú) komunikáciu. Hudba je konkrétnejší druh umenia, ktorého výrazovými prostriedkami sú tóny a základnými komponentmi harmónia, melódia, rytmus a farba. Podľa Cassiodora je hudba matematická veda.

alebo tiež 

Slovenská populárna hudba, v zmysle pop music, sa začala rozvíjať v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Každé obdobie je charakteristické nástupom rôznych generácii či už hudobníkov, skladateľov, alebo textárov.

Hudobná veda je veda o hudbe, teda o celkovej aktivite ľudskej spoločnosti v oblasti hudobného prejavu.




#Article 11: Slovensko (11765 words)


Slovensko, dlhý tvar Slovenská republika, je vnútrozemský štát v strednej Európe. Má rozlohu  a žije tu približne 5 464 060 obyvateľov. Hraničí na západe s Českom a Rakúskom, na severe s Poľskom, na východe s Ukrajinou a na juhu s Maďarskom. Krajina je prevažne hornatá, pretože väčšinu povrchu zaberajú vysočiny. Zo severu sem z mohutného oblúka zasahujú Karpaty, na juhu sa rozprestiera Panónska panva. Hlavným mestom je Bratislava, úradným jazykom je slovenčina.  

Prvý štátny útvar Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša (7. storočie), neskôr Nitrianske kniežatstvo (začiatok 9. storočia), ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vznikla v roku 833 Veľká Morava. Od polovice 10. do konca 11. storočia sa územie Slovenska postupne začlenilo do Uhorska, ktoré sa v roku 1526 stalo súčasťou habsburskej monarchie, od roku 1867 nazývanej Rakúsko-Uhorsko. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Česko-Slovenska až do roku 1993 (okrem obdobia vojnovej Slovenskej republiky). Dňa 1. januára 1993 vznikla zánikom Česko-Slovenska samostatná Slovenská republika. Od 1. mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. Od 1. januára 2009 je 16. členom Eurozóny, oficiálnou menou sa stalo euro.

Slovensko je parlamentná demokracia s demokratickými inštitúciami. V hospodárstve sa vyznačuje  modernizovaným priemyslom a rozvíjajúcim sa sektorom služieb, ktorý prevažuje v podiele tak hrubého domáceho produktu, ako aj pracovnej sily. Dopravná infraštruktúra je vzhľadom na geografický profil krajiny redšie rozložená, no v súčasnosti dochádza k jej rozšíreniu a modernizácii. 

Z okolitých štátov má Slovensko pevné zväzky predovšetkým s Českom. Predtým konfliktné vzťahy s Maďarskom sa v posledných rokoch zlepšili. Na Slovensku žije silná maďarská a rómska menšina. Slovensko má bohatú kultúrnu tradíciu, ako i množstvo prírodných a historických pamiatok.

Vznik názvu Slovensko a etnonyma Slováci je pevne spätý s existenciou uhorského štátu. Tým, že sa vo väčšej miere spolu stýkali jednotlivé neslovanské národy Uhorska s pôvodnou slovenskou populáciou, došlo k vytvoreniu zárodkov slovenského povedomia. V oficiálnych prameňoch boli obyvatelia dnešného Slovenska nazývaní Slavus či Sclavus, aby tak boli odlíšení od ostatných slovanských národov. Toto označenie sa prvýkrát objavilo v roku 1029 a potom v rôznych variantoch a jazykoch často od 15. storočia. Pri starších výskytoch podobných tvarov je sporné, či sa myslí slovanské alebo slovenské územie. Moderný slovenský tvar Slovensko je prvýkrát doložený v roku 1675 v žiadosti broumovského panstva, adresovanej hajtmanovi kraja v Uhorskom Hradišti.

Pozri články: Vanniovo kráľovstvo, Samova ríša, Nitrianske kniežatstvo, Veľká Morava, Uhorsko, Autonómne Slovensko, Rakúsko-Uhorsko, Česko-Slovensko, Slovenská ľudová republika, Slovenská republika rád, Prvá Slovenská republika, Slovenská socialistická republika, Politický vývoj Slovenska od roku 1989

Slovenská republika síce patrí do skupiny mladších štátov Európy, ale územie krajiny má dlhú a pohnutú históriu, po ktorej zostalo množstvo pamiatok. Máloktorá európska krajina si prešla zložitejším historicko-politickým vývojom ako práve Slovensko.

Prvé známky o osídlení Slovenska pochádzajú z konca paleolitu približne spred 250 tis. rokov. O rozkvete ľudských spoločností na území Slovenska svedčí mnoho archeologických pamiatok ako napríklad nález lebky neandertálca v Gánovciach. Bohatšie doklady o živote prehistorických ľudí sa vzťahujú k neolitu. Našli sa zvyšky ich obydlí, keramiky, ale aj ich duchovného života vo forme obetných darov alebo kultových predmetov akými boli pravdepodobne aj venuše z Nitrianskeho Hrádku, Moravian nad Váhom a ďalších miest. Približne 5000-4000 rokov pred Kr. sa  vyskytujú prví roľníci (zachované nálezy kamenných sekier, klinov, škrabadiel a nádob – jaskyňa Domica). Etnická príslušnosť týchto pravekých ľudí je však nejasná.

Od konca 4. storočia pred Kr. prichádzajú Kelti, ktorých možno považovať za prvé historicky známe etnikum na území dnešného Slovenska. O prítomnosti Keltov existujú písomné zmienky v rímskych prameňoch. V 1. storočí pred Kr. prichádzajú na Slovensko Dákovia, Kelti ustupujú ďalej na sever, dochádza k miešaniu keltského a dáckeho obyvateľstva a kultúry. Na prelome letopočtov sú dácke a keltské kmene vytláčané kmeňmi Germánov. Na dnešnom slovenskom území dočasne vzniklo napríklad ich Vanniovo kráľovstvo. Dunaj tvoril hranicu s Rímskou ríšou. V 2. storočí nášho letopočtu boli na území Slovenska rozmiestnené rímske vojenské posádky. Následne sa juhozápad Slovenska stal súčasťou rímskej provincie Pannonia.

Koncom 4. storočia sa začalo sťahovanie národov, na Slovensku sa vystriedalo veľmi veľa národov. S utváraním Slovenska a Slovákov ako národa je spojený najmä príchod Slovanov. Prvé slovanské obyvateľstvo osídlilo hlavné územie Slovenska asi v 5. storočí. V druhej polovici 6. storočia sa Slovania dostali do područia kočovných kmeňov Avarov, v prvej polovici 7. storočia bolo miestne územie pripojené k Samovej ríši.

Prvým štátnym útvarom na väčšine územia Slovenska bolo Nitrianske kniežatstvo, ktoré sa roku 833 pripojilo k Veľkej Morave. V roku 862 veľkomoravský panovník Rastislav požiadal Byzanciu o kresťanských misionárov, byzantský cisár Michal III. na Veľkú Moravu poslal misiu vedenú solúnskymi bratmi Konštantínom (mníšskym menom sv. Cyril) a sv. Metodom, ktorí zostavili písmo hlaholiku, preložili Sväté písmo, bohoslužobné texty a ďalšie knihy  do staroslovienčiny a pomáhali organizovať cirkevnoprávne pomery na Veľkej Morave.

Po zániku Veľkomoravskej ríše vtedajšie územie Slovenska ovládli Maďari (koniec 9. storočia), ktorí sa v tom čase presídlili do strednej Európy. V polovici 10. storočia postupne vznikol nový feudálny štát – Uhorské kráľovstvo (Uhorsko). Založila ho síce pôvodom maďarská dynastia Arpádovcov, ale krajina zostávala mnohonárodnostná a mnohojazyčná, jazykom šľachty a kráľovského dvora bola latinčina. Po bitke pri Moháči roku 1526 sa Slovensko a západné Uhry stali súčasťou habsburskej ríše. V rokoch 1540-1541 Uhorskú nížinu obsadili Turci a juh Slovenska bol začlenený do Osmanskej ríše.

Následne po tureckej expanzii sa územie bývalého Uhorska v 16. a 17. storočí dočasne zredukovalo prakticky len na Slovensko, dnešný Burgenland a západné Chorvátsko (tzv. Kráľovské Uhorsko), čím sa Slovensko stalo jadrom tohto habsburského štátu. Bratislava sa stala hlavným (1536 – 1784/1848), korunovačným (1563 – 1830) mestom a sídlom snemu (1542 – 1848) Kráľovského Uhorska resp. neskôr Uhorska. Trnava sa stala sídlom ostrihomského arcibiskupa, čím sa stala centrálnym miestom uhorskej rímskokatolíckej cirkvi. Dlho trvajúce vojny s Osmanskou ríšou na dlhšiu dobu ukončil v roku 1711 Satmársky mier. Najznámejším národným hrdinom, ktorého nájdeme v slovenskej mytológii z tohto obdobia, je zbojnícky kapitán Juraj Jánošík (1688 – 1713) z Terchovej. Legenda hovorí, že bohatým bral a chudobným dával.   

Počas 18. storočia začalo slovenské národné obrodenie. Obhajcom slovenských práv sa stáva kňazská inteligencia, ktorá bola rozdelená na dva prúdy: na katolíkov (na čele Anton Bernolák) a evanjelikov (hlavní predstavitelia Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik). Evanjelici presadzovali koncepciu slovanskej jednoty. Naopak katolíci zastávali názor, že Slováci sú svojbytný národ a potrebujú vlastný jazyk. V roku 1787 kodifikoval Anton Bernolák prvú spisovnú slovenčinu založenú na západoslovenskom nárečí (nazývaná bernolákovčina).   

V polovici 19. storočia sa do popredia dostáva tzv. štúrovská generácia. Roku 1843 kodifikoval Ľudovít Štúr spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia, ktorá je s malými úpravami používaná dodnes. Štúrovci viedli boj za slovenskú svojbytnosť a právo sebaurčenia Slovákov. V revolúcii z rokov 1848 – 1849 bolo vyhlásené Autonómne Slovensko v rámci Uhorska a Slováci sa pridali na stranu Rakúšanov, aby sa oddelili od Uhorska ako samostatná časť Rakúskej monarchie, čo sa im žiaľ nepodarilo a slovenská samospráva v roku 1849 zanikla. Najhoršiemu tlaku maďarizácie čelili Slováci po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v rokoch 1867 – 1918. S Rakúsko-Uhorskom malo Slovensko spoločný osud až do začiatku 20. storočia.

V 20. storočí sa situácia začala meniť. Predstavitelia slovenského a českého národa využili porážku Rakúsko-Uhorska v 1. svetovej vojne. V októbri 1918 spojením Slovenska, českých krajín a Podkarpatskej Rusi vzniklo Česko-Slovensko (Československá republika), o jej založenie sa zaslúžil aj slovenský politik Milan Rastislav Štefánik. Slováci sa k novovznikajúcemu štátu prihlásili Martinskou deklaráciou (30. októbra 1918). Slovensko bolo po uzatvorení mierovej zmluvy v Trianone prvýkrát vyčlenené ako samostatné územie, hoci v rámci Česko-Slovenska. Postavenie Slovenska v novom štáte však časť jeho obyvateľov a politikov neuspokojovala. Koncom 30. rokov 20. storočia na Slovensku silneli separatistické tendencie.

Od roku 1918 mala na Slovensku veľký vplyv katolícka Slovenská ľudová strana (Andrej Hlinka), ktorá žiadala autonómiu Slovenska. Národnostné rozdiely v krajine využil nemecký diktátor Adolf Hitler, ktorý najprv pripravil Česko o pohraničné územia a následne rokoval so slovenskými politikmi. Dňa 19. novembra 1938 bol schválený zákon o autonómii Slovenska v rámci Česko-Slovenska. Územie Slovenska bolo výrazne oklieštené v rámci 1. viedenskej arbitráže, ktorou muselo odstúpiť Maďarsku južné územia. Za týchto okolností bol pod nátlakom Nemecka nakoniec 14. marca 1939 vyhlásený samostatný Slovenský štát (neskôr oficiálne Slovenská republika) – jeden zo satelitov nacistického Nemecka, v ktorom sa ustanovil totalitný politický systém.

Slovensko počas 2. svetovej vojny vystupovalo ako spojenec Nemeckej ríše. Snaha po vlastnej štátnosti bola čoskoro prekrytá odporom voči fašizmu a nacizmu, ktoré zostrovali perzekúciu židovského a rómskeho obyvateľstva. Behom holokaustu, na ktorom sa Slovensko podieľalo vyvezením väčšiny Židov do nacistických koncentračných táborov, bolo usmrtených približne 75 000 slovenských Židov Reakciou na vstup nemeckej armády na Slovensko vypuklo v auguste 1944 Slovenské národné povstanie. Politickým a vojenským centrom bola Banská Bystrica. Keď Nemci povstanie porazili, povstalci prešli na partizánsky spôsob boja. Na začiatku roku 1945 oslobodenie Slovenska Červenou armádou, armádou Rumunska a 1. česko–slovenským armádnym zborom ukončilo existenciu slovenského štátu.

Po 2. svetovej vojne bolo Slovensko znovu začlenené do obnovenej Československej republiky (obnovená republika už zahŕňala len územie dnešného Česka a Slovenska, Podkarpatská Rus bola pričlenená k územiu Sovietskeho zväzu). Dostalo sa do sféry vplyvu ZSSR medzi krajiny východného bloku za železnú oponu. Dňa 25. februára 1948, kedy sa moci ujala Komunistická strana Československa, došlo k znárodneniu súkromných podnikov, slovenský roľnícky vidiek zasiahla kolektivizácia poľnohospodárstva. Komunistický režim zaviedol vedúcu úlohu KSČ, ktorá sa potvrdzovala voľbami s jednotnou kandidátkou Národného frontu. Inak zmýšľajúci boli prenasledovaní ŠtB, väznení aj popravení. Pre hospodárske zaostávanie a nespokojnosť s politikou komunistickej strany došlo v roku 1968 k významným politickým zmenám politika Dubčeka. Dňa 21. augusta 1968 boli tieto procesy potlačené vpádom vojsk Varšavskej zmluvy. Došlo k tzv. normalizácii a nástupu brežnevskej politiky. Od 1. januára 1969 sa ČSSR skladala z dvoch socialistických republík, ČSR a SSR. 

V roku 1989 Nežná revolúcia ukončila komunistický režim a Česko-Slovensko sa stalo opäť demokratickým štátom. Slovensko vzniklo 1. januára 1993 ako jeden z nástupníckych štátov Česko-Slovenska. Stalo sa tak po 75 rokoch existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov, na základe ústavného zákona schváleného Federálnym zhromaždením ČSFR. Krajina sa začala otvárať svetu, demokratizovať a väčšmi spolupracovať s inými štátmi. Od 19. januára 1993 je Slovensko členom OSN, od 29. marca 2004 členom NATO, od 1. mája 2004 členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. a od 1. januára 2009 je 16. členom Európskej menovej únie – eurozóny a oficiálnou menou sa stalo euro, ktoré vystriedalo slovenskú korunu. V roku 2019 sa stala prezidentkou Slovenskej republiky po prvýkrát žena - Zuzana Čaputová.

Slovenská republika sa nachádza na severnej pologuli o niečo bližšie k severnému pólu ako k rovníku. Na Slovensku sa používa stredoeurópsky čas, ktorý o 1 hodinu predbieha svetový čas (čas nultého poludníka). Slovensko leží v Strednej Európe, akoby v srdci Európy. Je vnútrozemským štátom, neleží na brehu mora. Najbližšie more je Jadranské, vzdialené približne 365 km. Slovensko hraničí s piatimi štátmi. Na východe susedí s Ukrajinou (), na juhu s Maďarskom (), na juhozápade s Rakúskom (), na západe s Českom () a na severe s Poľskom (). Slovenské hranice väčšinou tvoria prirodzené prírodné útvary (rieky a hrebene hôr). Štátne hranice vedú aj nížinami a kotlinami, najmä na úsekoch hraníc s Maďarskom a Ukrajinou. Celková dĺžka hraníc je .      

Krajina je charakterizovaná hornatým reliéfom na severe a nížinami na juhu. Všetky povrchové celky Slovenska patria do Panónskej panvy a Karpát. Svojou územnou rozlohou 49 035 km2 sa Slovensko zaraďuje medzi menšie štáty európskeho kontinentu. Tvar územia Slovenska je podlhovastý v rovnobežkovom smere (východ – západ). Slovenskom vedie hlavné európske rozvodie, rozhranie území, z ktorých rieky odvádzajú vodu do dvoch morí (Baltského a Čierneho mora). 

Povrch Slovenska je prevažne hornatý – pohoria a vysočiny zaberajú približne tri pätiny územia. Rozsiahle horské pásmo Karpát vypĺňa mnoho pohorí a kotlín. Jednotlivé skupiny pohorí sa líšia podľa vzniku a hornín, z ktorých sú zložené. Okolo stredného toku Hrona sa rozkladá skupina sopečných pohorí – Kremnické vrchy, Vtáčnik, Poľana, Javorie, Štiavnické vrchy a ďalšie. Sopečného pôvodu sú aj Slanské a Vihorlatské vrchy na východe. Pásma vrásových pohorí sa ťahajú od Malých Karpát na juhozápade cez stredné a severné Slovensko. Najvyššie sa vypínajú pohoria Malá Fatra, Veľká Fatra, Nízke Tatry a Vysoké Tatry. V Tatrách sa týči najvyšší vrch Slovenska – Gerlachovský štít, vysoký  Ďalšie známe vrchy sú Lomnický štít (2632 m), symbol Slovenska Kriváň (2492 m) a Rysy (2499 m). Najrozsiahlejšie pohorie je Slovenské rudohorie. 

Jednotlivé pohoria oddeľujú doliny riek a kotliny. Najväčšie sú Košická, Juhoslovenská, Hornonitrianska, Turčianska, Žilinská a ďalšie. Nížiny sa rozprestierajú na juhozápade, juhu a východe. Patria do rozľahlej zníženiny Panónskej panvy.  Najväčšia a najúrodnejšia je Podunajská nížina. Jej južná časť so Žitným ostrovom, kde sú najväčšie zásoby podzemných vôd, je Podunajská rovina. Severnejšie prechádza do Podunajskej pahorkatiny rozčlenenej dolnými tokmi riek – Váh, Nitra, Žitava, Hron a Ipeľ. Druhá najväčšia je Východoslovenská nížina. Pretekajú ňou viaceré rieky – Topľa, Ondava, Laborec, Uh, Latorica, ktorých vody odvádza Bodrog a Tisa. Medzi Malými Karpatami a riekou Moravou leží rozlohou najmenšia Záhorská nížina.

Na Slovensku panuje mierne podnebie prechodného typu, s častejším striedaním vlhkého oceánskeho a suchého pevninského vzduchu (v lete horúceho, v zime studeného). Preto na území Slovenska prevládajú teplé letá a chladné vlhké zimy s veľkou oblačnosťou. Rozdiely v podnebí zapríčiňuje predovšetkým nadmorská výška. Najteplejšie a najsuchšie sú nížiny (okolo 570 mm zrážok ročne) a nižšie položené kotliny. S rastúcou nadmorskou výškou klesá teplota a viac prší a sneží. Najchladnejšie sú najvyššie pohoria, kde spadne aj najviac zrážok (Tatry vyše 2 000 mm ročne). Viac zrážok majú náveterné strany pohorí. Priemerná teplota vo vyšších polohách, najmä v Tatrách, činí okolo -4°C a naopak v nížinách sa pohybuje okolo 10°C. Čo sa týka vetra, v ročnom chode prevláda západné prúdenie. 

Na Slovensku sú tri klimatické oblasti: teplá, mierne teplá a chladná. Teplá oblasť je v nížinách a nízko položených kotlinách, približne do 350 m n. m. Mierna teplá oblasť má subkontinentálny ráz a tvoria ju časti Slovenska do 800 m n. m (nižšie pohoria a úpätia vyšších hôr). Chladná oblasť sa rozprestiera nad 800 m n. m. vo vyšších častiach pohorí.

Rieky na Slovensku takmer z celého územia (96 %) patria do úmoria Čierneho mora, kam ich odvádza rieka Dunaj s prítokmi. Ostatné územie odvodňuje Poprad s Dunajcom do Baltského mora. Najdlhšie rieky sú Váh (403 km), Hron, Ipeľ, Nitra, Hornád. Najviac jazier na území Slovenska je v Tatrách (asi 200) a nazývajú sa plesá. Vznikli po ústupe ľadovca. Najväčšie a najhlbšie (53 m) je Veľké Hincovo pleso, známe sú Štrbské, Popradské a Skalnaté pleso.

V krajine je situovaných množstvo umelých priehradných nádrží. Najviac priehrad (celkom 19) je na rieke Váh, kde tvoria Vážsku kaskádu. Sú to napr. Liptovská Mara, Sĺňava, Kráľová, Nosice a iné. Najväčšia priehrada je Oravská priehrada s rozlohou , ďalej Zemplínska šírava a Liptovská Mara. Účel priehrad je hydroenergetický, protizáplavový, slúžia na zavlažovanie, rekreáciu alebo zásobovanie pitnou vodou. K najväčším vodným nádržiam patrí Vodné dielo Gabčíkovo na Dunaji. V minulosti sa na Slovensku budovali rybníky (chov rýb), tajchy (banská činnosť) a klauzy (splavovanie dreva).

Najväčšie zásoby podzemných vôd sú v riečnych usadeninách a najmä na Žitnom ostrove. Slovensko je bohaté na minerálne a termálne vody (skoro 1 500 prameňov). Využívajú sa ako stolové vody a na liečebné účely v kúpeľoch Piešťany, Trenčianske Teplice, Sliač, Dudince, Bojnice, Bardejove a iných. Najznámejšie stolové vody sú Fatra, Slatina, Salvator, Cígeľka, Santovka, Mitická a Rajec. Podzemná voda nasýtená minerálmi má aj rekreačný význam (termálne kúpaliská – Bešeňová, Podhájska, Dunajská Streda, Veľký Meder a i.).

Pôdny kryt na území Slovenska je vďaka pestrej geologickej stavbe a členitému reliéfu veľmi rôznorodý. Pôda predstavuje rozhodujúci prírodný zdroj a jeden z hlavných prírodných potenciálov Slovenska. Z celkovej rozlohy pôdy tvorí orná pôda 39,5 %, lúky a pasienky 16,2 % a lesy 44,3 % územia. Najviac sú zastúpené hnedé lesné pôdy, v krasových oblastiach sú typické rendziny. Najúrodnejšie pôdy, černozeme a hnedozeme, nájdeme v nížinách. Problémom je ohrozenie pôd eróziou a svahovými pohybmi. Veľké sú i úbytky pôd v prospech zastavaných plôch. 

Geologické pomery sú veľmi pestré. Územie Slovenska zaberajú z väčšej časti Karpaty, ktoré na juhu lemujú nížiny Panónskej panvy. Karpaty sa zaraďujú do alpsko-himalájskej sústavy. Vytvorili ju vrásnenia koncom druhohôr a v treťohorách, preto majú výraznú príkrovovú stavbu. Jednotlivé pásma sú na seba nasúvané, približne smerom z juhu na sever.

Geologický vývoj prebiehal vo viacerých etapách dávno predtým, ako sa tu objavili prví ľudia. Pred niekoľkými stovkami miliónov rokov vznikli v hlbinách zeme starohorné a prvohorné horniny, ktoré boli premenené na žuly, ruly a svory. Až do konca druhohôr prevažnú časť dnešného Slovenska zalievalo more, pravdepodobne nepríliš hlboké. Na dne mora sa milióny rokov hromadili vápenaté schránky živočíchov. Vznikli tak vápence a dolomity tvoriace obal viacerých pohorí. Koncom druhohôr a v priebehu treťohôr došlo k rozsiahlym zmenám v stavbe zemskej kôry, najmä k jej zvrásneniu a ďalším horotvorným pohybom (orogenéze a tektogenéze). V mladších treťohorách sa zemská kôra rozlámala na kryhy. Z vyzdvihnutých krýh vznikli pohoria, z poklesnutých krýh vznikli neogénne kotliny a nížiny. Vulkanické horniny a útvary vystúpili na mnohých miestach na povrch. Horotvorný proces pokračoval od záverečnej fázy treťohôr pozvoľným dvíhaním celého priestoru. K sformovaniu dnešnej tvárnosti georeliéfu prispela i činnosť štvrtohorných ľadovcov a nadmerná erózia. Vo štvrtohorách sa objavuje človek a sopečná činnosť postupne ustáva. 

Slovensko sa nachádza na eurázijskej litosférickej platni, resp. na časti označovanej Alcapa. Tektonické zlomy, ktoré pretínajú miestne územie, nie sú v súčasnosti veľmi aktívne. Preto sa na Slovensku vyskytujú zemetrasenia pomerne zriedkavo a majú malú intenzitu. Celkovo sa seizmická aktivita najviac prejavuje v okolí Komárna, v oblasti Malých Karpát od Bratislavy po Vrbové, v oblasti Horehronia východne od Banskej Bystrice a na východnom Slovensku približne medzi Humenným a Užhorodom. Zdrojom zemetrasení je aj oblasť severne od Tatier na poľskom území v okolí mesta Zakopané. Najsilnejšie historicky doložené zemetrasenie zasiahlo Slovensko 28. júna 1763 pri Komárne a jeho magnitúdo bolo 5,8 (zomrelo pri ňom 63 ľudí). Slovensko je seizmicky a vulkanicky stabilná oblasť. Ani slovenská krajina však počas svojho vývoja nezostala bez sopečnej činnosti. Príkladom veľkých sopiek sú Štiavnický stratovulkán, najväčšia sopka v Európe pred 15 miliónmi rokov, Poľana, či Vihorlat. Posledná sopka, ktorá eruptovala na Slovensku, je Pútikov vŕšok pri Novej Bani. Jej vek odhadujú vedci na 102 tisíc rokov.

Geologická stavba Slovenska je rozmanitá. Pohoria karpatského horského systému majú pásmovú geologickú stavbu, čím sa výrazne odlišujú od nížin Panónskej panvy (ktoré obsahujú najmä vrstvy piesku, štrku a ílu). Na území Slovenska Karpaty utvárajú rozsiahly oblúk, ktorý možno rozdeliť na: Západné a Východné Karpaty. Väčšinu povrchu zaberajú Západné Karpaty.

Západné Karpaty sa tiahnu v dvoch pásmach: vonkajšom a vnútornom. Vonkajšie Karpaty tvorí najmä flyšové pásmo, ktoré sa rozprestiera na severe a severozápade Slovenska. Tvoria ho prevažne hraničné pohoria, ktoré sú vybudované flyšom (pieskovec, ílovec, bridlica). Začína Bielymi Karpatami, pokračuje cez Kysuce a Oravu na východné Slovensko až po pohorie Čergov. Hranicu medzi vonkajšími a vnútornými Západnými Karpatami predstavuje bradlové pásmo. Odolné vápence a sliene vytvárajú vyčnievajúce bralnaté vrchy (napr. Vršatské bradlá).

Vnútorné pásmo Západných Karpát tvorí mnoho pohorí a kotlín. Podľa stavby a vzhľadu ich možno rozdeliť do štyroch skupín: 1. jadrové pohoria, 2. sopečné pohoria, 3. Slovenské rudohorie, 4. karpatské kotliny a doliny. Jadrové pohoria budujú tvrdé jadrá (žuly, ruly, svory) a obalové horniny (vápence, pieskovce a bridlice). Patria k nim pohoria Malé Karpaty, Strážovské vrchy, Súľovské vrchy, Malá Fatra, Veľká Fatra, Chočské vrchy, Nízke Tatry a Tatry. Sopečné pohoria sa nachádzajú južnejšie od jadrových pohorí. Na ich stavbe sa podieľa najmä andezit a ryolit, menej čadič. Najvýznamnejšie sopečné pohoria Slovenska sú Poľana, Kremnické vrchy, Vtáčnik, Javorie, Štiavnické vrchy a Slanské vrchy. Slovenské rudohorie tvorí akúsi klenbu, o ktorú sa opierajú jadrové pohoria zo severu a sopečné zo západu. K pásmu Slovenského rudohoria patria aj vápencové pohoria: Slovenský kras, Slovenský raj a Muránska planina. V nich vzniklo činnosťou vody mnoho jaskýň. Pohoria Západných Karpát oddeľujú doliny a kotliny. Najväčšie sú Košická, Juhoslovenská, Hornonitrianska, Turčianska kotlina, Horehronské podolie a i.

Východné Karpaty sa rozprestierajú na severovýchode Slovenska. Ich vonkajšia časť (Nízke Beskydy a Poloniny – Bukovské vrchy) sa podobá na flyšové Západné Karpaty, ale má nižšie nadmorské výšky. Vnútornú časť Východných Karpát vypĺňajú sopečné Vihorlatské vrchy.

Ťažba nerastných surovín predstavuje jeden zo základov hutníckej výroby, chemického a stavebného priemyslu a ovplyvňuje výrazne aj ďalšie priemyselné odvetvia. V roku 2009 dosiahla hodnota ťažby nerastných surovín na Slovensku 329,59 miliónov € v bežných cenách, čo predstavuje asi 0,52 % HDP.

Spomedzi energetických surovín sa dnes na území Slovenska ťažia ropa, zemný plyn, hnedé uhlie a lignit. Ťažba ropy pokrýva iba okolo 1 % a ťažba zemného plynu 3 % domácej spotreby. Ťažba hnedého uhlia pokrýva 80 % domácej spotreby, zvyšok je podobne ako celá spotreba čierneho uhlia zabezpečená dovozom z Česka. Ďalšie energetické suroviny ako antracit, bitumenózne bridlice a neživičné plyny nie sú pri dnešných cenách vhodné na rentabilnú ťažbu. Ekonomicky zaujímavé zásoby uránu sa nachádzajú napr. na ložisku Jahodná (Kurišková), ale k ich ťažbe zatiaľ nedošlo. Spomedzi rúd bola na Slovensku donedávna ťažená už iba železná ruda (siderit), ktorej ťažba pokrývala 11 % domácej spotreby. V priebehu leta 2008 však ťažba ustala. Na Slovensku sa na rozdiel od okolitých krajín nachádzajú zásoby antimónu, ktorý sa však v súčasnosti neťaží. V minulosti patrili medzi významné ložiská tohto polokovu Dúbrava v Nízkych Tatrách a Pezinok v Malých Karpatoch. Krajina má značné zásoby nerudných surovín, z ktorých veľký význam má hlavne ťažba magnezitu, ktorý je exportovaný a predstavuje okolo 6 % svetovej ťažby tejto suroviny. Z celosvetového meradla je významná aj ťažba perlitu a zeolitov. Významným je i novo otvárané ložisko mastenca pri Gemerskej Polome. Medzi ostatné na Slovensku ťažené nerudné suroviny patrí barit, bentonit, kaolín (pokrýva asi 26 % domácej spotreby), keramické íly, petrurgický bazalt, stavebný a obkladový kameň, dolomit, vápenec, kamenná soľ (pokrýva asi 20 % domácej spotreby), anhydrit (pokrýva asi 45 % domácej spotreby), živce, kremenné piesky a ďalšie. V minulosti bola krajina významným producentom zlata, striebra, medi a ďalších rúd, ktorých ložiská sú v dnešnej dobe vyťažené. V malej miere pokračuje iba ťažba zlata v Banskej Hodruši (Hodruša-Hámre).

Vzhľadom ku geologickej stavbe nie je divu, že tu nájdeme rozvinuté krasové útvary, ktoré právom patria medzi veľké prírodné pozoruhodnosti. Krasová a erózna činnosť vytvorili viac než 7 500 jaskýň, pričom 13 z nich je sprístupnených verejnosti. Medzi tie najvýznamnejšie a najcennejšie patria jaskyne Slovenského krasu a Dobšinská ľadová jaskyňa, ktoré boli zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Unikátnu hodnotu má predovšetkým Ochtinská aragonitová jaskyňa, jediná svojho druhu v Európe. Jaskyne svojimi pozoruhodnosťami oslovujú širokú verejnosť i odborníkov rôzneho zamerania.

Slovensko sa vďaka svojim prírodných danostiam môže pochváliť nedotknutou a divokou prírodou. Geografická poloha Slovenska podmieňuje bohatstvo diverzity fauny a flóry. Na celom jeho území bolo dosiaľ popísaných viac než 11 tisíc druhov rastlín, takmer 29 tisíc živočíšnych druhov a cez tisíc druhov prvokov. Častá je i endemická biodiverzita.

Územie Slovenska sa rozprestiera v oblasti listnatých a zmiešaných lesov mierneho pásma. S meniacou sa nadmorskou výškou sa menia rastlinné aj živočíšne spoločenstvá, ktoré takto tvoria výškové stupne (dubový, bukový, smrekový stupeň, kosodrevina, alpínske lúky a podsnežné pásmo). Lesy pokrývajú 44,3 % územia Slovenska (2,17 milióna hektárov). Až 60 % lesných porastov tvoria listnáče a 40 % ihličnany, prevládajú 60- až 100-ročné porasty. Medzi drevinami je najviac zastúpený v nížinách dub, na úpätiach hôr buk a vo vyšších polohách smrek. Približne 60 % výmery lesných pozemkov obhospodarujú štátne organizácie. Na výslnných svahoch v najteplejších oblastiach Slovenska sa vyskytujú tzv. skalné stepi a lesostepi. Rastie v nich veľa vzácnych druhov bylín a žijú tam i vzácne teplomilné druhy živočíchov.

Výskyt živočíšnych druhov sa pevne viaže na príhodné typy rastlinných spoločenstiev. Na území Slovenska sa vyčleňujú živočíšne spoločenstvá stepí (jarabica, zajac, bažant, hraboš, drop), listnatých lesov (diviak, tetrov, jeleň, medveď, vlk, líška, srnčia zver, veverica, jazvec, rys ostrovid), vysokohorských polôh (svišť, kamzík), vôd, močiarov a ich brehov (kapor, pstruh, 6 druhov skokanov, dva druhy ropúch, 6 druhov volaviek). Z vtákov obýva Slovensko pravidelne 10 druhov sov, 3 druhy  orlov, 6 druhov sokolov, 3 druhy myšiakov, v jaskyniach, stromových dutinách a v budovách žije 28 rôznych druhov netopierov. Mnoho druhov fauny sa prispôsobilo podmienkam vo viacerých spoločenstvách. Z hľadiska druhového zloženia je najpestrejšie a najpočetnejšie spoločenstvo listnatých lesov. Najmenej živočíchov sa prispôsobilo chladným vysokohorským podmienkam.

Na Slovensku zabezpečuje veľkoplošnú ochranu prírody 9 národných parkov a 14 chránených krajinných oblastí (CHKO). Najstarší a rozlohou najväčší je Tatranský národný park. Medzi ďalšie národné parky sa zaraďujú Pieninský národný park, Nízke Tatry, Slovenský raj, Slovenský kras, Malá Fatra, Veľká Fatra, Poloniny a Národný park Muránska planina. Celkom je na Slovensku vyhlásených 1 098 maloplošných chránených území, 41 chránených vtáčích území a 642 území európskeho významu. Chránené územia zaberajú asi 23 % rozlohy štátu.

V posledných rokoch narastajú environmentálne problémy. Slováci svojou činnosťou životné prostredie menia priaznivo i nepriaznivo. Na znečisťovaní ovzdušia sa najviac podieľajú tepelné elektrárne a iné vykurovacie zariadenia spaľujúce pevné palivá, hutnícky a chemický priemysel a automobilová doprava. Do vzduchu vypúšťajú zvýšené množstvo škodlivých látok. Ich pôsobením vznikajú kyslé dažde a za bezvetria aj mestský smog. Slovenskú prírodu taktiež poškodzujú víchrice, snehové kalamity, zosuvy pôdy, škodcovia, požiare, povodne a nepovolený výrub (dokonca aj v národných parkoch). Odpadové vody z tovární a sídlisk znečisťujú povrchové a podzemné vody. Vo všetkých mestách vznikajú problémy s odstraňovaním odpadu. Postupne sa však robí triedený zber odpadových surovín (plastov, skla, papiera, kovov, textilu ap.) a ich opätovné spracovanie a využitie – recyklácia. Časť nespracovaných odpadov sa spaľuje, ostatné sa sústreďujú na skládkach odpadov.

Slovensko má vyše 5,4 miliónov obyvateľov. Najvyšší počet obyvateľov majú kraje: Prešovský, Košický a Nitriansky. Počet obyvateľov sa v ostatných rokoch zvyšuje iba málo, lebo je nízky počet narodených. Prirodzený prírastok dosahuje -0,02 % (k roku 2018). Najväčší úbytok obyvateľstva je v Bratislavskom, Myjavskom, Košickom, Medzilaborskom a Sobraneckom okrese. Najväčší prírastok obyvateľstva je na Spiši, Orave, Above a Zemplíne.

Územie Slovenska je nerovnomerne zaľudnené, čo súvisí najmä s prírodnými danosťami. Priemerná hustota zaľudnenia je 110 obyvateľov na km². Obyvateľstvo sa sústreďuje v husto zaľudnených mestách, ktoré sa nachádzajú v nížinách západného Slovenska (Bratislavský, Trenčiansky a Trnavský kraj). Oveľa menej sú zaľudnené pohoria.

Demografický vývoj silne ovplyvňuje migrácia. Predovšetkým v minulosti vlny sťahovania smerovali do USA, Česka, Srbska (Vojvodina), Maďarska, Rakúska a do niektorých ďalších krajín.  Momentálne sú vo vnútornej migrácii charakteristické pohyby z východu krajiny na západ a sťahovanie obyvateľstva na krátke vzdialenosti – medzi mestom a zázemím, predovšetkým za prácou. Negatívnym fenoménom je odliv kvalifikovanej pracovnej sily, ktorý pretrváva v menšej miere dodnes.

Veková štruktúra obyvateľov Slovenska je priaznivá. Najpočetnejšiu skupinu tvoria obyvatelia v produktívnom veku (ženy vo veku 15-59, muži vo veku 15-61). Naopak, najmenej početná je skupina predproduktívnych obyvateľov (0- až 14-roční obyvatelia), čo z dlhodobého hľadiska nie je priaznivá situácia. V krajine i naďalej rastie počet poproduktívnych obyvateľov (ženy vyše 60 rokov, muži vyše 62 rokov). Preto dochádza aj k zvyšovaniu priemerného veku obyvateľov Slovenska (38,7 rokov). Stredná dĺžka života obyvateľov pri narodení je u žien vyššia (79 rokov) ako u mužov (72 rokov). Súvisí to s kvalitným zdravotníctvom a vysokou životnou úrovňou.

V súčasnosti je populácia na území Slovenska národnostne takmer jednotná. Z celkového počtu obyvateľstva je až 80 % etnických Slovákov. Najvýraznejšie zastúpenie majú na severe Slovenska. Po slovenskej sú najviac zastúpení obyvatelia maďarskej národnosti, ktorí žijú najmä na juhu pri hraniciach s Maďarskom. Druhou najpočetnejšou menšinou sú Rómovia, ktorý obývajú najmä regióny na východnom Slovensku (Spiš, Šariš a Gemer). Podiel rómskeho obyvateľstva sa postupne zvyšuje. Časť obyvateľstva na západe Slovenska sa hlási k českej, moravskej a sliezskej národnosti. Na východe a severovýchode je početne zastúpená aj rusínska a ukrajinská národnosť a na severe pri hraniciach s Poľskom poľská. Nemci na Slovensku, ktorí sami seba nazývali Karpatskí Nemci, kedysi tvorili významnú národnostnú menšinu. Nemecky hovoriace obyvateľstvo v roku 1930 tvorilo viac ako 4%. Po roku 1945 bolo evakuovaných a čiastočne násilne deportovaných 84 % Nemcov zo Slovenska (v rámci Vysídlenia Nemcov z Česko-Slovenska), čím sa nemecká menšina (v 2011 sa 4 690 hlásilo k nemeckej národnosti) dostala na úroveň asi jedno promile (0,1%) obyvateľstva.

Podľa údajov za sčítania z roku 2011 etnickú štruktúru Slovenska tvoria: 

Slováci – 80,7 %, Maďari – 8,5 %, Rómovia – 2,0 %, ostatní – 1,8 %, nezistení – 7 %.

Úradným a vzdelávacím jazykom Slovenska je slovenčina, ktorá patrí do skupiny západoslovanských jazykov. Kodifikácia spisovného slovenského jazyka prebehla v roku 1843 na základe stredoslovenského nárečia. Slovenčina používa abecedu zloženú zo 46 modifikovaných latinských písmen. Popri spisovnom jazyku sa v jednotlivých oblastiach Slovenska používajú rozličné dialekty, čiže nárečia. Z tradičných nárečí sú najtypickejšie východoslovenské (jeho viaceré varianty), záhorácke, stredoslovenské a západoslovenské. Menšinové jazyky sa môžu používať v styku s úradmi v obciach, kde podiel obyvateľstva prevyšuje 20 %. V praxi sa to týka vyše stovky maďarských obcí, desiatky rusínskych/ukrajinských a rómskych obcí a jednej nemeckej obce.

Slovenčina – 80,7 %, maďarčina – 8,5 %, rómčina – 2,0 %, ostatné – 1,8 %, nezistené – 7,0 %.

Údaje sú čerpané zo sčítania z roku 2011.

Najčastejšie používaný jazyk v domácnosti:
Slovenčina – 73,3 %, maďarčina – 8,7 %, rómčina – 2,4 %, ostatné – 2,1 %, nezistené – 13,5 %.

Najčastejšie používaný jazyk na verejnosti:
Slovenčina – 80,4 %, maďarčina – 7,3 %, ostatné – 2,8 %, nezistené – 9,5 %.

Údaje sú čerpané zo sčítania z roku 2011.

Slovensko je prevažne kresťanská krajina, najpočetnejšia skupina obyvateľstva je rímskokatolíckeho vierovyznania. Kresťania žijú takmer vo všetkých obciach Slovenska, pričom najvýraznejšie postavenie má na severe krajiny (Orava, Kysuce). Ostatné cirkvi sú v priestore sústredené do vybratých regiónov (evanjelická cirkev augsburského vyznania, gréckokatolícka cirkev a reformovaná kresťanská cirkev). Okrem týchto cirkví pôsobí na Slovensku viacero ďalších s menším počtom veriacich (pravoslávna cirkev, Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia, Evanjelická cirkev metodistická a i.). Nepočetné minority tvoria ostatné vyznania, vrátane islamu a judaizmu. Na Slovensku sa však nenachádza žiadna verejná mešita. Približne pätina obyvateľstva sa nehlási k žiadnemu registrovanému náboženstvu. Najmenej veriacich žije v mestách, najmä na západnom Slovensku.

Rímskokatolíci – 62,0 %, Gréckokatolíci – 3,8 %, Evanjelici a.v. – 5,9 %, Reformovaní – 1,8 %, Ateisti – 13,4 %, ostatní – 2,5 %, nezistení – 10,6 %.

Údaje čerpané zo sčítania z roku 2011.

Vyše polovice pracovne činného obyvateľstva zamestnávajú služby, viac než tretinu priemysel, poľnohospodárstvo len okolo 5 %. Pracovné miesta na Slovensku síce nie sú vzácne, ale mzdy sú nízke. Minimálna mzda pre rok 2019 predstavuje 520 €. Pracuje sa často na zmeny, celkom 48 hodín týždenne. Problémom je vo viacerých oblastiach nezamestnanosť (4,8 % v roku 2018). Vznikla po zániku mnohých priemyselných závodov, najmä strojárskych. Zároveň dochádza k prehlbovaniu rozdielu životnej úrovne vo väčších mestách a vidieckych regiónoch.

Slováci sú hrdý a civilizovaný slovanský národ europoidnej rasy. Tým, čo ovplyvňuje ich súkromný i pracovný život je úcta k starším, vzájomná pomoc a rodinná súdržnosť. Každý jedinec je svojim pôvodom pevne zaradený do spoločenskej hierarchie, ktorá spočíva na príbuzenských vzťahoch. Rodina je dôležitou súčasťou slovenského spôsobu života. V ostatnom čase spôsob života vo veľkých mestách pripomína západný životný štýl. Všeobecne sa dá povedať, že slovenský a český národ sú veľmi podobné. Slováci majú však oproti Čechom silný pocit národného uvedomenia a viac národnej hrdosti. Slováci sú tiež temperamentnejší a impulzívnejší. Najmä obyvatelia východného Slovenska majú svoj špecifický temperament. K ďalším národným stereotypom a povahovým znakom patrí pohostinnosť k cudzincom. Čo sa týka ľudských práv, pretrváva diskriminácia rómskej komunity a v niektorých prípadoch aj maďarskej menšiny.

Slovensko má pomerne hustú sieť osídlenia. Nachádza sa tu okolo 7 000 sídel. Tie sú zoskupené do 2 890 samostatných obcí (vrátane 3 vojenských obvodov), z nich 141 má štatút mesta. Najväčší počet obcí tvoria vidiecke sídla (2 753 – 95 %), žije v nich menej ako polovica obyvateľstva. Z geografického hľadiska ich delíme na kompaktné vidiecke sídla (dediny) a rozptýlené sídla – samoty (majú regionálne názvy ako kopanice, lazy, štále, rale). Miest na Slovensku je len 141. Najviac miest je v Banskobystrickom samosprávnom kraji (24), v Prešovskom (23), v Žilinskom (19), v Trenčianskom (18), v Košickom a v Trnavskom (17), v Nitrianskom (16) a v Bratislavskom (7). Urbanizácia Slovenska je nižšia ako európsky priemer, postupne sa však zväčšuje. V mestách žije približne 54 % populácie. Najväčším mestom podľa počtu obyvateľov (na základe údajov ŠÚ SR k 31. decembru 2018) je Bratislava, nasledujú Košice, Prešov, Žilina, Banská Bystrica a Nitra. Podľa rozlohy dominuje Bratislava, nepatrne menšie je mesto Vysoké Tatry, tretie sú Košice. Hlavným mestom je Bratislava.

Sociálna starostlivosť vo všeobecnosti predstavuje systém, ktorého úlohou je zabezpečiť plnohodnotný život občanom štátu. Životná úroveň obyvateľov je relatívne vysoká. Štát sa neustále usiluje vytvoriť predpoklady na zlepšenie podmienok, v ktorých žijú slovenskí obyvatelia. Každý Slovák má prístup ku kvalitnej pitnej vode a základným potravinám dennej potreby. Do štátom zabezpečovaných služieb patrí zdravotníctvo, školstvo, veda a výskum.  

Zdravotníctvo a lekárske ošetrenie sú platené. Úroveň, vybavenie a hygiena slovenského zdravotníctva dosahuje európsky priemer. Okrem zdravotníckych zariadení, ktoré zväčša spravuje štát, zdravotnú starostlivosť poskytuje aj súkromný sektor. V rezorte zdravotníctva ústavnú starostlivosť vykonávajú nemocnice, polikliniky, sanatóriá, hospice, liečebne atď. Počet lekárov je 246 na 100 000 obyvateľov (k roku 2016). Počet postelí v zdravotníckych zariadeniach je 595,8 na 100 000 obyvateľov (k roku 2015). Výdaje na zdravotníctvo tvoria 8,1 % HDP.

Systém školských zariadení na Slovensku utvára sieť predškolských zariadení (detské jasle a materské školy) a školských zariadení (základné, stredné a vysoké školy). Ďalšiu vzdelávaciu úlohu plnia aj rôzne ústavy, laboratóriá a ďalšie inštitúcie. Vzdelávanie je poskytované bezplatne, dokonca aj v jazykoch viacerých národnostných menšín. Výdaje na školstvo predstavujú 4,6 % HDP. Negramotnosť obyvateľstva sa pohybuje okolo 0,6 % populácie nad 15 rokov. 

Povinná, pôvodne 6-ročná školská dochádzka bola na území dnešného Slovenska zavedená v roku 1868. V priebehu éry socializmu bola rozšírená na 10-ročnú povinnú školskú dochádzku. Sieť základných škôl je rovnomerne rozložená po celom území Slovenska a stredné školy sú prevažne v mestách. Základnú školu navštevujú deti od 6 (alebo 7) po 14 (alebo 15) rokov. 

Vysoké školstvo v roku 2010 pozostáva z verejných (20), štátnych (3) a súkromných škôl (10). Z nich sa medzi 500 najlepšími univerzitami na svete drží dlhšie iba Univerzita Komenského. Medzi najlepšie hodnotené univerzity a vysoké školy v rámci východoeurópskeho regiónu (podľa hodnotenia vedeckého publikovania na internete) na Slovensku patria Technická univerzita v Košiciach, Slovenská technická univerzita v Bratislave, Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre a Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Na Slovensku majú pobočky aj niektoré zahraničné vysoké školy. Trendom je zvyšovanie počtu študentov vysokých škôl. V roku 2006 absolvovalo vysokoškolské štúdium 34 535 absolventov.

Pozri aj: 

Slovenská republika je pluralitná demokracia parlamentného typu – parlamentná republika. Presnejšie, podľa odbornej literatúry (Prusák, Jozef.: Teória práva. Bratislava: 1999, s. 137) ide o hybridnú, parlamentno-prezidentskú republiku, nakoľko prijala niektoré prvky prezidentskej republiky (správne súdnictvo, priama voľba prezidenta, právo veta). Krajina má povahu unitárneho štátu. Základným zákonom štátu je ústava, ktorú tvorí preambula, 9 hláv a 156 článkov. Zakotvuje štruktúru a vzťahy štátnych orgánov, definuje ich právomoci a kompetencie. V druhej hlave deklaruje základné ľudské práva a slobody. Ústava SR bola prijatá 1.septembra 1992, účinnosť nadobudla 1. januára 1993. Štátna moc sa rozdeľuje na: zákonodarnú moc (legislatívu), výkonnú moc (exekutívu) a súdnu moc (justíciu).

Nemecká nadácia Bertelsmann Stiftung a americká organizácia Freedom House konštatovali, že sa na Slovensku konajú slobodné voľby a funguje oddelenie štátnych mocí. Podľa ich názoru ale v slovenskej spoločnosti naďalej pretrváva silná korupcia.

Parlament (NR SR) je najvyšším legislatívnym orgánom štátu. Určuje normy správanie všetkého, čo je v štáte. Má 150 členov – poslancov volených v demokratických  voľbách, ktoré sa konajú (okrem prípadu predčasných volieb) raz za štyri roky. Volebný systém pre Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky je pomerný, výsledky volieb a prerozdelenie hlasov na poslanecké kreslá teda do veľkej miery kopírujú pomer hlasov voličov. Poslanci svoj mandát získavajú ako jednotlivci na kandidátke, nemôže im teda by byť odobratý v prípade, že sa ich názory rozchádzajú s názorovou líniou strany, t. j. neexistuje tu imperatívny mandát. Slovensko má jednokomorový parlament. K jeho základným právomociam patrí uznášať sa na ústave a zákonoch, rokovať o programovom vyhlásení vlády, kontrolovať činnosť vlády, schvaľovať štátny rozpočet, voliť a odvolávať sudcov.

Vláda sa skladá z ministrov, ktorí vzišli z politických strán, ktoré vytvorili väčšinovú koalíciu, t. j. takú, ktorá má viac ako 75 poslancov v pléne NR SR. Na čele vlády stojí premiér, ktorý nedisponuje vlastnou ministerskou agendou. Vláda je zodpovedná Národnej rade. Jej funkciou je navrhovať zákony, vydávať vládne nariadenia a stanovovať programové vyhlásenia. Pre súhlas zákonov je nutná nadpolovičná väčšina, pre zmenu ústavy 3/5 väčšina hlasov. Vládu aktuálne vedie Igor Matovič za stranu OĽANO.

Prezident Slovenskej republiky je spolu s premiérom a predsedom parlamentu najvyšším ústavným činiteľom v krajine. Prezident je hlavou štátu a má osobitné postavenie. Je volený v priamych voľbách na 5 rokov. Funkcia prezidenta je skôr reprezentatívna. Medzi jeho právomoci patrí napríklad poverovanie budúceho premiéra zostavením vlády, ktorú následne vymenuje. Ďalej disponuje tzv. malým vetom, to značí, že môže vrátiť zákon na opätovné posúdenie Národnou radou. Prezident je veliteľom ozbrojených síl, okrem toho podpisuje medzinárodné zmluvy, menuje ústavných sudcov, vymenúva a odvoláva parlament, vyhlasuje referendum či udeľuje amnestiu. Súčasnou prezidentkou republiky je Zuzana Čaputová.

Súdna moc kontroluje zákonodarnú a výkonnú moc. Podáva výklad ústavy a rieši konflikty. Súdnu moc Slovenskej republiky tvorí Ústavný súd SR a sústava súdov: Najvyšší súd SR, krajské a okresné súdy. Najvyššiu právomoc má práve Ústavný súd, tvorený 13 sudcami menovanými prezidentom na 12 rokov. Posudzuje, či zákony a rozhodnutia vlády nie sú v rozpore s ústavou. Ďalej tiež kontroluje, či parlament a výkonné orgány dodržiavajú ústavnosť. Súdny systém ako celok je veľmi zaťažený, dôsledkom čoho mnohé súdne procesy trvajú nepomerne dlhú dobu.

Administratívne členenie Slovenska sa v priebehu dejín často menilo. Napriek tomu, že určitá tradícia administratívneho členenia pretrváva, vyčlenené územné celky podliehajú zmenám. Nové územné a správne usporiadanie je výsledkom niekoľkoročného úsilia o zmenu priestorového usporiadania štátnej správy v SR.  

Samosprávne územné celky SR sú obce a vyššie územné celky (VÚC, samosprávne kraje). Počet obcí nie je stabilný, vďaka územným zmenám sa mení. V posledných rokoch počas prebiehajúcej dezintegrácie obcí sa ich počet na Slovensku zvyšoval. Úspešné referendum v obci rozhodlo o územných zmenách i o zmenách názvov. 

Administratívne celky v SR sú kraje a okresy. Od roku 1996 je Slovensko rozdelené na osem krajov a 79 okresov. Kraje sú od roku 2002 zároveň samosprávnymi krajmi. Pomenovanie dostali podľa sídla kraja. 

Slovensko sa oddávna členilo na menšie územné celky, ktoré tvorili väčšinou jednotlivé kotliny, doliny alebo rôzne pohoria. V nich sa udržiavali osobité zvyky, medzi sebou sa odlišovali nárečím aj odevom (krojmi). Aj to umožňovalo, aby obyvatelia vedeli, že niekto je z nich kraja alebo z iného regiónu.

Osobité, ale svojrázne územné celky boli súčasťou väčších regiónov. V rôznych obdobiach v minulosti sa nazývali župy, komitáty či stolice. Dodnes takto vyčlenené regióny používajú na svoje odlíšenie od ostatných častí Slovenska buď vžité, alebo historické označenie.

Medzi známe historické regióny cestovného ruchu patria:

Ozbrojené sily Slovenskej republiky (do roku 2002 Armáda Slovenskej republiky) predstavujú ozbrojenú moc krajiny. Slúžia predovšetkým na ochranu bezpečnosti štátu, slobody a zvrchovanosti. Ich nezanedbateľným významom je pomoc pri odstraňovaní následkov živelných pohrôm alebo iných mimoriadnych udalostí. Od januára 2006, keď došlo k zrušeniu povinnej vojenskej služby pre obdobie mieru, sú slovenské ozbrojené sily plne profesionálnou armádou. V roku 2015 mali ozbrojené sily k dispozícii 15 996 príslušníkov ozbrojených síl a 3 967 civilných zamestnancov. 

Polícia je rozdelená na lokálnu a štátnu a tak ako napríklad v Česku bola silne zaťažená rozvojom kriminality v priebehu demokratizácie a liberalizácie zeme. Podľa nadácie  Bertelsmann Stiftung nedochádza k ovplyvňovaniu vlády zo strany bezpečnostných síl – všetci významní politickí aktéri rešpektujú legitimitu demokratických inštitúcií.

Od roku 2004 je Slovensko členom NATO a Európskej únie, o tri roky neskôr sa stalo súčasťou Schengenského priestoru. Taktiež za viac ako dvadsaťročnú existenciu získalo členstvo v mnohých nadnárodných spoločenstvách ako je Organizácia spojených národov (OSN), Svetová obchodná organizácia (WTO), Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) a Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OSCE). Vedľa toho sa slovenská vláda angažuje napr. vo Vyšehradskej štvorke, ktorá združuje vlády Poľska, Česka, Slovenska a Maďarska s cieľom presadzovania spoločných záujmov a prehlbovaním spolupráce. Zo svojich susedov udržuje Slovenská republika viac-menej korektné vzťahy s Rakúskom, Českom a Poľskom. Kedysi konfliktné vzťahy s Maďarskom sa v ostatnom čase zlepšili. Vzťahy s Ukrajinou nehrajú po dlhú dobu v slovenskej zahraničnej politike významnú úlohu.

Slovenská republika je priemyselno-poľnohospodársky štát s trhovou ekonomikou. Patrí medzi hospodársky vyspelejšie krajiny. Podobne ako ostatné pridružené štáty Európskej únie uskutočňuje rozsiahle ekonomické zmeny. V ostatných rokoch dosahuje miestna ekonomika vďaka reformám a zahraničným investíciám najvyššie tempá rastu v regióne. Na prelome milénia došlo k stabilizácii bankového sektora. Zákonom uznávanou menovou jednotkou je euro (€). Inflácia vykazuje 1,3 % (k roku 2017). 

Ekonomika krajiny sa delí na odvetvia: poľnohospodárstvo, priemysel, doprava, obchod, služby a cestovný ruch. Ročný hrubý domáci produkt na obyvateľa činí 35 130 $ (k roku 2018). Najväčší podiel na tvorbe HDP má sektor služieb (62 %) a priemysel (35 %), poľnohospodárstvo má klesajúci význam (4 %). V posledných rokoch má veľmi dôležitú pozíciu v ekonomike nevýrobná sféra a cestovný ruch. Jeden z najväčších problémov Slovenska, ktorý bude viditeľný ešte mnohé roky, sú veľké rozdiely medzi regiónmi a príliš jednostranné zameranie na automobilový priemysel. Najvýznamnejšie hospodárske centrá sú v metropolitných oblastiach Bratislava a Košice – Prešov, v oblasti Považia od Trenčina po Liptovský Mikuláš, Pohronia (Banská Bystrica – Zvolen) a regióne Podunajskej nížiny (Trnava – Nitra).

Významné postavenie v ekonomike má zahraničný obchod. V štruktúre zahraničného obchodu prevláda vývoz nad dovozom (kladná platobná bilancia). Zo Slovenska sa vyvážajú priemyselne spracované výrobky, stroje a prepravné zariadenia (automobily). Dovážajú sa najmä priemyselné suroviny. Otvorenosť trhovej ekonomiky umožňuje spoluprácu so zahraničnými firmami. Najväčšími obchodnými partnermi Slovenska sú Česko, Nemecko, Rusko, Maďarsko, Francúzsko, Poľsko, Rakúsko a iné. Celkovo je miestne hospodárstvo veľmi úspešné.

Slovensko má rozvinuté poľnohospodárstvo, ktoré využíva  poľnohospodárskej pôdy (39,5 % povrchu krajiny). Ešte na začiatku 20. storočia zamestnávalo 60 % obyvateľstva. Dnes poľnohospodárstvo, poľovníctvo a súvisiace odvetvia zamestnávajú asi 4,9 % ekonomicky činného obyvateľstva (asi 100 050 zamestnancov). Úrodné pôdy sú vhodné pre rastlinnú výrobu. Najväčšie osevné plochy zaberajú obilniny (vyše polovice), hlavne pšenica, kukurica a jačmeň. Rozširujú sa osevné plochy zeleniny, strukovín a olejnín (slnečnica, repka olejná). Vo vyššie položených kotlinách sa dopestujú zemiaky, raž a jedno alebo viacročné krmoviny.  Na Slovensku má dlhodobú tradíciu ovocinárstvo a vinohradníctvo, ktorého produkty sú známe aj v zahraničí. Väčšina hrozna a iného ovocia sa pestuje na západnom Slovensku (Modra, Pezinok) a vo Východoslovenskej nížine (Tokajská oblasť). 

V živočíšnej výrobe sa postupne znižuje počet hospodárskych zvierat. Najvýraznejšie klesajú stavy ošípaných a hovädzieho dobytka. Chov oviec je už trvalo nízky. Najpočetnejšie sú stavy hydiny. Väčšia časť živočíšnej výroby je sústredná v nížinách, kde sa nachádzajú dostatočné zdroje krmovín. Na chov dobytka a oviec sa často využívajú aj pasienky a horské lúky. Rybolov má zatiaľ iba lokálny význam, realizuje sa predovšetkým na miestnych riekach a vodných nádržiach.

K 31. decembru 2009 sa na Slovensku chovalo:

Štruktúra pôdneho fondu na Slovensku v rokoch 2007–2012 bola nasledovná (všetky údaje v ha k 1. januáru daného roku):

Priemysel je základným odvetvím hospodárstva. Rozvinul sa najmä na baníckej ťažbe. Slovensko disponuje však malými zásobami palív, dovážajú sa preto z iných štátov (čierne uhlie z Česka, ropa a zemný plyn z Ruska). Viac než polovicu elektrickej energie dodávajú jadrové elektrárne (Jaslovské Bohunice, Mochovce), potom tepelné a vodné elektrárne (z vodných najviac Gabčíkovo na Dunaji). Hutníctvo spracúvalo aj domáce, dnes už len dovážané suroviny (U.S. Steel Košice, Železiarne Podbrezová, hlinikárne Žiar nad Hronom – bývalé Závody SNP) pre potreby strojárstva. 

Nízke náklady na pracovnú silu a daňová reforma sa na začiatku 21. storočia stali atraktívne pre zahraničných investorov, najmä z automobilového priemyslu, ktorý má v slovenskej ekonomike výraznú pozíciu. Na Slovensku je vyrobených najviac áut na svete na jedného obyvateľa. Nachádzajú sa tu závody spoločnosti Volkswagen v Bratislave, Stupave a Martine, PSA Peugeot-Citroën v Trnave, Jaguar v Nitre a Kia v Žiline. Na Slovensku sa v roku 2011 vyrobilo 926 555 automobilov, čo je najviac automobilov na svete v prepočte na jedného obyvateľa, konkrétne 171 áut na tisíc obyvateľov. V roku 2013 výroba mierne stúpla na približne 980 000 vozidiel. Krajina si výrobou automobilov získala prívlastok Detroit Európy a po rozvoji ekonomiky aj tatranský tiger.

Druhý najdôležitejší priemysel je elektrotechnický priemysel. Pri Nitre má továreň spoločnosť Sony, pri Galante spoločnosť Samsung. Významná je výroba strojov na strednom a hornom Považí. Najväčšie strojárske podniky sú v Bratislave (automobily), Galante (televízory a domáce spotrebiče), Poprade (vagónka, práčky), Tlmačoch (stroje pre energetiku). Najväčšie chemické závody sú v Bratislave (Slovnaft, Istrochem), Šali (Duslo) a Novákoch (Fortischem). Ďalšie závody vyrábajú plasty a syntetické vlákna, lieky a gumárenské výrobky (Continental Matador Rubber). 

Najrovnomernejšie rozloženým priemyslom na Slovensku je potravinárstvo, ktoré je zamerané prevažne na domácu spotrebu. Poľnohospodárske produkty sa spracúvajú v pekárňach, mliekarňach, mäsokombinátoch, cukrovaroch, pivovaroch či vinárskych závodoch. Dôležitú pozíciu v slovenskom hospodárstve má spracovanie dreva (píly, drevokombináty, nábytok), výroba celulózy a papiera (Ružomberok, Žilina, Štúrovo, Harmanec). Vyváža sa mnoho surového, čiže nespracovaného dreva. 

Výrazný útlm zaznamenal textilný a odevný priemysel (závody v Trenčíne a Púchove). Dôvodom je dovoz lacnejších výrobkov najmä z ázijských krajín. Do popredia sa dostávajú firmy zamerané na produkciu textílií a šitia poťahov pre automobilový priemysel (napr. v Liptovskom Mikuláši). Okrem toho je zastúpený aj obuvnícky a sklársky priemysel. Do štátnej pokladnice prispievajú remeslá ako drotárstvo, hrnčiarstvo (výroba majoliky v Modre), rezbárstvo (výroba valašiek, hudobných nástrojov), tkanie látok a pod. Mnoho artefaktov končí ako suvenír turistov.

Pre hospodárstvo Slovenska majú význam služby, ako napríklad bankovníctvo a finančníctvo. Financie a štátny rozpočet Slovenska schvaľuje každoročne parlament. Emisnou bankou je štátna banka, ktorá vykonáva zúčtovanie platieb ako medzi miestnymi organizáciami, tak voči zahraničiu. Bankový sektor pozostáva zo štátnej národnej banky a viacerých komerčných bánk. V štruktúre bankového systému na Slovensku je na čele Národná banka Slovenska. Od roku 2009 je platnou menou euro (€), deliace sa na 100 centov. Tok peňazí prebieha voľne, ale je pomerne stabilný. 

Slovensko má pre cestovný ruch veľmi dobré predpoklady. Turistov lákajú pekné pohoria, jaskyne, jazerá, historické mestá, kúpele, hrady a zámky. Z veľkého množstva kultúrnych a prírodných pozoruhodností Slovenska je do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO zapísaných sedem – dve prírodné (jaskyne Slovenského krasu a pralesy Východných Karpát) a päť kultúrnych (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec, mestská pamiatková rezervácia Bardejov, historické centrum Levoča a Spišský hrad, drevené kostolíky slovenskej časti Karpát, Banská Štiavnica a jej technické pamiatky jej okolia). 

Návštevnosť však stále limituje na európske pomery o čosi nižšia kvalita služieb v niektorých regiónoch krajiny. V roku 2013  navštívilo Slovensko celkovo 4 048 505 osôb, z toho zahraničných bolo 169 484. Najviac zahraničných návštevníkov prichádza z Česka (asi 26 %), Poľska (15 %) a Nemecka (11 %). Medzi najnavštevovanejšie destinácie patrilo hlavné mesto a pohorie Tatry a región Liptova. Väčší rozvoj cestovného ruchu závisí od zvýšenia celkovej úrovne služieb, vrátane dopravnej infraštruktúry.

V roku 2018 navštívilo Slovensko 5,6 milión turistov. Okrem toho, že najviac zahraničných turistov prichádza aj naďalej z Česka, Poľska a Nemecka, zaznamenal sa aj nárast turistov z iných krajín, napr. z Izraela (+52%),  Islandu (+50%),  a Ruska (+22%). Slovensku má rozvinutú infraštruktúru pre pešiu turistiku. Existuje viac ako  značkovaných turistických chodníkov pre pešiu a viac ako  pre lyžiarsku turistiku (stav k roku 2019).

Veda a výskum sú na Slovensku spojené najmä so štátom financovanými vysokými školami, odbornými ústavmi a Slovenskou akadémiou vied (založená v roku 1953). Súkromný sektor sa vo sfére vedy a výskumu zatiaľ prakticky nevyskytuje. Slovenskí vedci sú v Európe veľmi uznávaní. Všeobecne kvalitnú úroveň, porovnateľnú so svetovou majú technické odbory a fyzika. Výdavky na vedu a výskum napriek snahám o zvýšenie na hranicu 3 % HDP do roku 2010 na Slovensku nestúpajú a už niekoľko rokov sa pohybujú okolo 0,5 % HDP, pričom podiel mierne klesá a v roku 2008 bol 0,47 %. Veľká pozornosť je tiež venovaná podpore múzejníctva a budovaniu verejných knižníc.

Prvým veľkým vedcom, ktorý sa dá považovať za slovenského, bol lekár Ján Jesenský. Zakladateľ modernej slovenskej vzdelanosti bol osvietenec Matej Bel. Najväčšie úspechy dosiahol fyzik a vynálezca Aurel Stodola, ktorý rozvinul technológiu parných turbín. Významný slovenský konštruktér bol Ján Bahýľ. K rozvoju optiky výrazne prispel Josef Maximilián Petzval. Na konštrukcii padáku pracoval Štefan Banič. Priekopníkom bezdrôtovej komunikácie bol Jozef Murgaš. Zo súčasných výskumníkov je významný astronóm Peter Kušnirák, ktorý objavil cez 230 planétok. V Bratislave sa narodil nemecký nositeľ Nobelovej ceny za fyziku a nacistický exponent Philipp Lenard

Slovensko bolo odpradávna križovatkou ciest medzi Jadranským a Baltským morom a medzi Severným a Čiernym morom. Prechod územím Slovenska umožňujú dôležité horské sedlá a priesmyky. Vedú nimi v súčasnosti významné európske cestné a železničné koridory, aj keď viaceré Slovensko i obchádzajú okolitými, rovinatejšími štátmi. Významná je medzinárodná plavebná dráha po Dunaji. Vďaka strategickej polohe vedú Slovenskom aj trasy ropovodov a plynovodov z Ruska do západnej Európy.

Doprava osôb a preprava nákladov má väčšinou tranzitný charakter a uskutočňuje sa najmä po cestách. Celková dĺžka cestných komunikácií je . S tvrdým povrchom  (vrátane  diaľnic a  rýchlostných ciest) a s nespevneným povrchom . Kategórie cestných komunikácií: cesty I. triedy, cesty II. triedy, cesty III. triedy, rýchlostné komunikácie, diaľnice (D1, D2, D3, D4). Cestná sieť sa v ostatnom čase rýchlo vylepšuje (výstavba diaľnic), stále však kvalitou nedosahuje požadované parametre. V štáte ešte neexistuje prepojenie diaľnicou z hlavného mesta do východnej metropoly, do Košíc. Kvalitné cestné spojenia však urýchľujú ekonomický rozvoj.

Železnice stoja tiež pred obdobím radikálnej modernizácie. Ich dĺžka, podobne ako u cestnej siete, je nadpriemerná.  V železnične doprave prevláda preprava tovarov nad osobnou prepravou. Na Slovensku osobnú železničnú dopravu zabezpečujú Železničná spoločnosť Slovensko (ZSSK)  aj súkromní prepravcovia RegioJet, Leo Expres a Arriva. ŽSR spravujú 3 690 kilometrov (2007) tratí normálneho, širokého a úzkeho rozchodu tratí a  tratí so zabezpečovacím zariadením. Ďalej majú v správe 1 159 priecestí so signalizáciou, 8 773 výhybiek, 76 tunelov s dĺžkou , 2 283 mostov s dĺžkou  a 2 344 železničných priecestí. Spoločnosť ŽSR je podľa zákona prevádzkovateľom dráh na území Slovenska. 

Najdôležitejšími železničnými uzlami sú: Bratislava, Trnava, Galanta, Žilina, Vrútky, Košice, Zvolen, Leopoldov a Nové Zámky. Najdlhší železničný tunel na Slovensku a aj v bývalom Česko-Slovensku je Čremošniansky tunel s dĺžkou , ktorý sa nachádza na trati ŽSR č. 170 Vrútky – Turčianske Teplice – Banská Bystrica – Zvolen osobná stanica.

Železničná doprava má na Slovensku dlhú tradíciu. Medzi technické pamiatky patrí Čiernohronská železnica v Čiernom Balogu a úvraťová Kysucko-oravská lesná železnica na Vychylovke, ktorá bola v prevádzke v rokoch 1926 až 1971, dnes jej časť slúži ako turistická atrakcia. Osobitné postavenie v železničnej doprave má mesto Čierna nad Tisou (prekladisko Ukrajiny do Ruska). Nedostatkom železničnej dopravy je jej pomalosť a zastaralá infraštruktúra.

Vodná doprava sa na Slovensku vykonáva na riekach: Dunaj (), Váh (), Bodrog () a Topľa (). Riečna doprava je najlacnejší a ekologicky najvýhodnejší druh dopravy, nevýhodou je pomalosť a závislosť od vodného stavu riek. Osobná vodná doprava sa využíva prevažne na rekreáciu a výlety, nákladná doprava má význam pre zahraničný obchod. Riečne prístavy sa nachádzajú v mestách Bratislava a Komárno. Na ostatných vodných plochách sa vykonáva prevažne rekreačná a technologická plavba. Z časti je realizovaný projekt Vážskej vodnej cesty s medzinárodným významom, ktorá by mala prepojiť Dunaj cez Váh s Odrou a Vislou. Pod slovenskou vlajkou sa plaví cca 60 lodí, pričom Slovensko nevlastní žiadnu z nich. 

Význam leteckej dopravy neustále narastá. Na Slovensku sa nachádza 36 letísk (z toho 20 s tvrdým povrchom). Slovensko má celkovo 6 medzinárodných letísk, konkrétne v Bratislave, Košiciach, Piešťanoch, Poprade, Sliači a Žiline. Najväčšie letisko na Slovensku je Letisko Milana Rastislava Štefánika v Bratislave. V roku 2016 prepravilo 1 756 808 cestujúcich.

Potrubná doprava je orientovaná najmä na dovoz surovín z Ruska a tým je zraniteľná. Cez Slovensko prechádzajú dva ropovody – Družba () a Adria (). Krajinou taktiež prechádza plynovod Bratstvo, na ktorý je nadviazaný slovenský distribučný systém plynovodov o dĺžke vyše . K zemnému plynu má vďaka plynovodom prístup 95 % obyvateľov krajiny. Významné sú aj vodovody, ktoré na mnohých miestach umožňujú zásobovanie obyvateľstva vodou zo vzdialených vodných nádrží. 

Telekomunikácie sa od počiatku nového tisícročia významne modernizujú a rozvíjajú, predovšetkým využitie mobilných telefónov. K roku 2009 bolo v krajine používaných celkom 5,9 miliónov mobilných telefónov a cez 4 milióny ľudí používalo internet. Celkovo je rozšírenie týchto služieb porovnateľné s ostatnými krajinami v regióne. Na Slovensku vysiela celkom asi 40 národných, regionálnych a miestnych televíznych staníc, väčšinou v súkromnom vlastníctve. Tri celonárodné televízne programy sú vysielané pod taktovkou spoločnosti Rozhlas a televízia Slovenska, ktorá vznikla v januári 2011. Má dve organizačné zložky: Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu, ktoré pred vznikom RTVS fungovali samostatne. Na Slovensku funguje zhruba 20 rádiových programov. Napriek tomu je v krajine naďalej používaný analógový systém, postupne sa prechádza na digitálne vysielanie. Zavádza sa tiež využitie optických vláken.

Najpočúvanejšie rádiá na Slovensku sú (2. + 3. kvartál 2017): Rádio Expres (19,25 %), Rádio Slovensko (SRo 1, 17,03 %), Fun rádio (11 %), Rádio Jemné (7,3 %), Rádio Europa 2 (6,86 %), Rádio Regina (SRo 4, 6,26 %), Rádio Vlna (5,34 %), Rádio Anténa Rock (2,97 %), Rádio FM (SRo 3, 2,56 %) a Rádio Lumen (2,5 %).

Verejnoprávny Slovenský rozhlas vysiela už viac ako 85 rokov a má 9 okruhov. Terestriálne vysielajú: Rádio Slovensko, Rádio Regina, Rádio Devín, Rádio FM, Rádio Patria a Radio Slovakia International. Digitálne cez internet a od roku 2015 aj v digitálnej sieti DAB+ vysiela: Rádio Klasika, Rádio Litera a Rádio Junior. Sídlo Slovenského rozhlasu je na Mýtnej ulici v Bratislave.

Televízne vysielanie pokrýva celé územie Slovenska. Je zabezpečené verejnoprávnymi i súkromnými médiami s rôznym regionálnym dosahom. Od zániku Česko-slovenskej televízie vysiela na Slovensku verejnoprávna – Slovenská televízia, ktorá má tri kanály Jednotka, Dvojka a Trojka. Jednotka (do roku 2004 STV 1) vysiela od roku 1956 všeobecný program, filmy, seriály, relácie a spravodajstvo. Dvojka (do roku 2004 STV 2) vysiela od roku 1970 prevažne slovenské dokumenty, šport, programy pre deti, slovenské a nekomerčné zahraničné filmy. Trojka začala vysielať v roku 2008 ako športový kanál až do roku  2011. V roku 2019 obnovila svoje vysielanie a v súčasnosti vysiela filmy a relácie z archívu.

Roku 1996 začala vysielať aj komerčná TV Markíza, ktorá je najsledovanejšou televíziou. Jej riaditeľom je Matthias Settele. Televízia spustila druhý, pre ženy určený kanál TV Doma, tretí, pre mužov, s názvom TV Dajto, aj štvrtý kanál TV Foor, ktorý zanikol v roku 2014.

Z televízie Global vznikla v roku 2002 TV JOJ, ktorá spustila vysielanie druhého okruhu Plus a v roku 2013 ďalšie dva programy TV WAU a TV Senzi. Neskôr pribudli detské kanály Ťuki TV a TV RiK. Pre Česko bol spustený program JOJ FAMILY a premiérový kanál JOJ CINEMA pre Slovensko. Generálnym riaditeľom je Marcel Grega.

Okrem týchto televízií s terestriálnym vysielaním sú na Slovensku aj spravodajská televízia TA3, monotematická TVA (obchodné správy), Nautik TV (pôvodne podmorský svet, v súčasnosti predovšetkým interaktívne relácie), Music Box (hudobná stanica), ako aj ďalšie miestne a lokálne televízie. Poradie televízií podľa sledovanosti (október 2017): TV Markíza (19,5 %), TV JOJ (16,2 %), Jednotka (10,1 %), TV Doma (4 %), TV Dajto (3,1 %), Plus (3 %), TV WAU (2,8 %), Dvojka (2,2 %) a TA3 (1,6 %). 

Televízia je dnes na Slovensku dôležitým spoločenským javom, je prostriedkom masovej komunikácie, má strategický význam pre hospodárstvo a zároveň má i kultúrnotvorný charakter. Pôsobí priamo na zmysly a to je jeden zo základných ukazovateľov jej komunikačnej funkcie. Ponúka svojim poslucháčom poučenie i zábavu, informácie, estetický zážitok, vychováva i vzdeláva. Široký záber pôsobenia televízie formuje celkový životný štýl Slovákov. Na Slovensku sa začali pravidelne vysielať televízne programy v roku 1953.

Slovenská tlač má dlhoročnú tradíciu vo vydávaní časopisov a kníh. Vydavateľstvá a tlač plnia veľkú kultúrnu a vzdelávaciu úlohu. Zabezpečujú vydávanie novín, časopisov, kníh a ďalších tlačových materiálov. Najväčšie tlačiarne sú v Bratislave, Martine, Skalici, Komárne, Košiciach a ďalších mestách. Najčítanejšie periodiká na Slovensku sú (k roku 2016):

Slovensko patrí do európskeho kultúrneho regiónu. Hoci sa miestna kultúra vyvíjala súbežne s kultúrou ostatných slovanských národov, zachovala si svoju originalitu. Každý slovenský región má pestré ľudové zvyky a tradície, ktoré sa viazali k životu a práci človeka. Pre všetky sú spoločné kresťanské a v niektorých prípadoch aj predkresťanské sviatky a obrady. Najvýznamnejšie sú vianočné tradície, trojkráľové sviatky, Hromnice, veľkonočné sviatky, Všetkých svätých a i. V jednotlivých regiónoch sa pripravovali typické jedlá, nápoje, spievali sa svojrázne pesničky a tancovali jedinečné tance. Aj dnes na mnohých miestach nájdeme ľudové kroje, ktoré bežne nosia hlavne starší obyvatelia. Ľudové tradície nám dnes približujú aj folklórne festivaly, napr. vo Východnej, v Detve, na Myjave, v Zuberci a inde. Folklórne súbory ako SĽUK či Lúčnica preslávili Slovensko nielen doma, ale aj v zahraničí.

Tradičná ľudová kultúra Slovenska vychádza z kolektívnych vkusových noriem. Tie sa vyvíjali pomaly. Odovzdávali sa ústnym podaním z generácie na generáciu. Ústna ľudová slovesnosť má pôvod hlboko v minulosti, kedy do istej miery kompenzovala domácu písanú literatúru. S každodenným životom sa spájali spevy k rôznym príležitostiam ako boli svadby, narodenie dieťaťa, pohreby a oslavy sviatkov. Slovenská ľudová lyrika obsahuje junácke či milostné piesne; zaznamenané sú porekadlá, príslovia a hádanky. V epike sú to predovšetkým rozprávky a balady.

Stavby sa budovali z rôznych stavebných materiálov s charakteristickou architektúrou. V hornatejších častiach Slovenska to bolo často drevo, ktorého je tam aj v súčasnosti dostatok. Stavby drevenej architektúry (drevenice) sú postavené ako zrub, kladením jednotlivých trámov po obvode. Strechy sa pokrývali dreveným šindľom a zdobenými štítmi. Na stavbu jednoduchších obydlí sa používala aj nepálená hlina so slamou. Takéto budovy boli typické najmä pre južné časti Slovenska, Záhorie a Považie. Hlinené stavby sa stavali technológiou nabíjania, keď sa navozená čerstvá hlina utláčala, nabíjala kolmi medzi doskové debnenie, čím vznikli obvodové i priečne steny domu.  

Typickú architektúru jednotlivých regiónov uchovávajú pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry. Najznámejšie sú Veľké Leváre, Brhlovce, Sebechleby, Čičmany, Špania Dolina, Vlkolínec, Podbiel a Ždiar. Príkladom uchovávania nielen stavebných pamiatok, ale aj možností hospodárenia našich predkov sú skanzeny, múzeá v prírode. Na Slovensku je v súčasnosti 10 skanzenov, ktoré prezentujú pamiatky ľudovej stavebnej kultúry, život ľudí a v neposlednom rade aj technické pamiatky, ktoré sa v minulosti používali. Nachádzajú sa v rôznych častiach našej vlasti: Múzeum slovenskej dediny v Martine na Turci, Vychylovka na Kysuciach, Zuberec na Orave, Pribylina na Liptove, Svidník na Šariši, Humenné na Zemplíne, Nitra v Podunajsku atď. 

Na Slovensku sa nachádza tiež mnoho hradov, zámkov, kostolov, kaštieľov a ďalších kultúrnych pamiatok. Krajina má podľa niektorých zdrojov najväčšiu koncentráciu hradov na jedného obyvateľa. Pri ich výstavbe sa používal trvanlivejší kameň. Zaujímavé sú i mestské pamiatkové rezervácie, ktoré sú vo väčšine našich historických miest – Bratislava, Banská Štiavnica, Košice, Bardejov, Levoča, Banská Bystrica a i. Neodmysliteľnou súčasťou slovenskej architektúry sú drevené kostolíky, ktoré sa na miestnom území stavali od druhej polovice 15. storočia. Sú obrazom vnímania náboženského života a praktizovania viery dedinských ľudí. V súčasnosti môžeme na Slovensku vidieť okolo 40 drevených kostolov. Nie všetky sú sprístupnené a niektoré z nich sú súčasťou skanzenov.

Korene výtvarného umenia na území Slovenska siahajú hlboko do minulosti. Najstarším umeleckým dielom sú napríklad venuše z doby kamennej, kresby neolitických ľudí, šperky a ďalšie nájdené predmety. Najvýznamnejším stredovekým tvorcom bol Majster Pavol z Levoče, tvorca najvyššieho dreveného oltára na svete, ktorý sa nachádza v levočskom Chráme sv. Jakuba. Začiatkom 20. storočia začína na Slovensku tvoriť generácia orientovaná na nové umelecké postupy. Slovenský umelecký život výrazne ovplyvnil maliar Gustáv Mallý či sochár Ján Koniarek. Po prvej svetovej vojne umelci vychádzali z domácich tradícií a nové formálne poznatky využívajú ako tvárny výrazový prostriedok. Rozbiehal sa spolkový život, tvorba bola rozmanitejšia. 

Spomedzi desiatok výtvarníkov dosiahli mnohí úspechy. Priekopníkom modernistickej maľby bol Martin Benka, v jeho stopách šli Mikuláš Galanda, Ľudovít Fulla a Janko Alexy. Ako grafici sa preslávili Koloman Sokol či Albín Brunovský a sochár Arpád Račko. Nemožno obísť obdobie socialistického realizmu. Jeho princípy boli do umenia násilne implantované, ale osobnosti sa s nimi vysporadúvali rôzne. Najvýznamnejším výtvarným umelcom, narodeným slovenským emigrantom v USA, bol bezpochyby zakladateľ pop-artu Andy Warhol. V roku 1991 bolo neďaleko rodnej dediny jeho rodičov, v meste Medzilaborce, otvorené múzeum venované jeho tvorbe.

Súčasné výtvarné umenie vytvárajú stovky autorov, väčšinou absolventov bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení. Výtvarné dianie organizuje hlavne Slovenská výtvarná únia a okrem nej i Spolok výtvarníkov Slovenska a Umelecká beseda Slovenska, ktorá nadväzuje na tradície jedného z najstarších spolkov v krajine. Možnosť prezentácie súčasného výtvarného umenia poskytuje sieť galérií a výstavných siení. Obraz výtvarného diania na Slovensku je neobyčajne pestrý. Prelína sa v ňom úsilie niekoľkých generačných vrstiev. Kvality závesného maliarstva tak rozvíjajú  príslušníci staršej generácie výtvarníkov, zatiaľ čo mladšia generácia hľadá nové možnosti výtvarnej transformácie. V oblasti súčasného umenia pôsobí napríklad Blažej Baláž. Faktom zostáva, že umenie na Slovensku prekvitá a môže sa porovnávať so zahraničím.

Slovenská literatúra má bohatú históriu, tiahnucu sa od dôb Veľkej Moravy prvým dielom Proglas od sv. Cyrila. Najstaršou listinnou ručne písanou pamiatkou na území Slovenska je Nitriansky kódex (1083), latinský evanjeliár. V humanizme a renesancii tvorili na území dnešného Slovenska hlavne v latinčine a češtine. Roku 1784 Jozef Ignác Bajza, René mládenca príhody a skúsenosti prvý román v slovenskej literatúre napísaný v jazyku, ktorý si autor sám vytvoril na základe západoslovenského nárečia. Ďalším veľmi významným obdobím bol romantizmus, počas ktorého sa podarilo v podstate definitívne kodifikovať spisovnú slovenčinu, ktorá sa s malými úpravami používa dodnes. Zaslúžili sa o to najmä štúrovci na čele s Ľudovítom Štúrom. Za základ si vybrali stredoslovenské nárečie, ktoré bolo jazykom ľudu. V romantizme tvorili slovenskí autori najmä poéziu – Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Andrej Sládkovič, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Ján Botto, Janko Matúška a i. V realizme sa do popredia dostala próza. Napriek tomu, Pavol Országh Hviezdoslav, jeden z najznámejších slovenských básnikov, písal v tomto období poéziu.

Po rozpade Uhorska nastáva pre slovenskú literatúru obdobie zvané slovenská moderna, v ktorom dochádza k novému zvýrazneniu reálneho sociologického a psychologického rozmeru literatúry. Medzivojnové obdobie reagovalo na 1. svetovú vojnu v tvorbe plurality nových smerov, autori: Ján Smrek, Laco Novomeský, Jozef Cíger-Hronský, Margita Figuli, František Švantner a iní. V druhej polovici 20. storočia sa výrazne presadil Ladislav Mňačko a Milan Rúfus. Medzi súčasnú slovenskú literatúru sa radia napr. Jana Bodnárová, Dušan Dušek, Daniel Hevier, Vincent Šikula či významný predstaviteľ detektívnej literatúry Dominik Dán.

Vývoj slovenskej hudby predstavuje tisícročný proces, bezprostredne súvisiaci s dejinnými udalosťami na Slovensku a ich kultúrno-spoločenským vývojom. K najstarším umeleckým prejavom zaraďujeme ľudové piesne, ktoré sú súčasťou obradového folklóru. Patria sem rôzne vinše, vianočné a veľkonočné koledy, fašiangové veselice, zaklínadlá, popevky a pod. Ťažký život si slovenskí predkovia spríjemňovali spevom aj tancom. V slovenskom folklóre hovoríme o niekoľkých štýlových vrstvách ľudových piesní. Rozšírené sú piesne tzv. starej kultúry, kde zaraďujeme rituálne piesne (nápevky svadobných piesní, plačky atď.), piesne roľníckej a pastierskej kultúry (napr. trávnice, žatevné piesne). Novú piesňovú kultúru reprezentujú najmä piesne s ľúbostnou a vojenskou tematikou. Typickým prvkom hudobných tradícií sú viachlasné mužské spevy, ktoré sú na Slovensku jedinečné. Zaujímavými hudobnými nástrojmi Slovákov sú fujara, ozembuch či gajdy.

Počiatky slovenskej modernej hudby sa datujú do obdobia povojnového Československa (1918). Pred hudobnými umelcami stála náročná úloha, ktorej cieľom bolo prekonať tradičnú zaostalosť krajiny i po stránke hudobného umenia. Kvôli vytvoreniu národnej novodobej hudby sa Slováci vydali cestou profesionalizácie hudobného života. Začali sa vytvárať hudobné školy, konzervatóriá a opery. Slovenský skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský sa zaslúžil o založenie Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave. Postupne sa menil hudobný sloh z melodicko-harmonického na sónický, zvukovo bohatý. Najstarším predstaviteľom slovenskej hudobnej moderny bol Alexander Moyzes, ktorého mladším súčasníkom bol Eugen Suchoň a Ján Cikker. Medzi priekopníkov slovenskej populárnej hudby patrili Gejza Dusík a František Krištof Veselý. Výrazne sa presadili aj operné speváčky Edita Gruberová, Lucia Poppová, Gabriela Beňačková, z mužov Peter Dvorský.    

Kráľovnou česko-slovenského šansónu sa stala Hana Hegerová. V 80. rokoch 20. storočia prišla silná vlna slovenskej pop-music: Karol Duchoň, Marika Gombitová, Miroslav Žbirka, Peter Nagy, Richard Müller, Pavol Hammel, skupiny Elán (Vašo Patejdl, Jožo Ráž), Team (Pavol Habera) či Tublatanka. Po rozpade federácie sa objavili aj nové hviezdy, ako sú speváčky Katarína Knechtová, Kristína, Zuzana Smatanová, Jana Kirschner, Nela Pocisková, Mária Čírová, Sima Martausová, spevák Peter Cmorík, Marián Čekovský alebo skupiny IMT Smile, No Name, Hex a Desmod.  

S rôznosťou hudby súvisí i veľká rozmanitosť tancov. Tanec bol v minulosti často súčasťou náboženských obradov, ale i prostriedkom zábavy. V každej obci boli približne dve-tri tanečné zábavy počas roka (tzv. muziky). Tanečný prejav je poznamenaný striedaním rýchleho, a hneď pomalého tempa. Medzi známe ľudové tance patrí verbunk, odzemok, palicový tanec, klobúkový tanec, zvykoslovné tance (napr. s kosou, o vienok, grošové a i.). Jedinečné sú dupavé tance – ženy často tancujú do kruhu, pre mužov je charakteristický šórový tanec v dvoch radoch oproti sebe.

Divadelné predstavenie na území Slovenska existovalo už v ranom stredoveku vo forme náboženskej drámy. Najstaršie divadelné aktivity sa viažu na činnosť ochotníckych súborov a dramatikov (napr. Jozef Gregor Tajovský, Božena Slančíková-Timrava). Prvé profesionálne divadlo vzniklo v marci 1920 v Bratislave. Profesionálny divadelný súbor uvádzal väčšinu svojho repertoáru po česky. Slovenské hry sa v repertoári divadla vyskytovali len zriedkavo a navyše hrali ich českí herci. Skutočným prelomom v slovenskom divadelníctve bol vznik Slovenskej činohry SND (1932). 

Po roku 1945 sa zaznamenal aj rozvoj regionálneho divadelného života, ktorý sa zavŕšil dobudovaním rozsiahlejšej siete profesionálnych divadiel, vrátane divadiel národnostných menšín a bábkových divadiel. Významnými osobnosťami boli Jozef Budský a Ján Jamnický. V roku 1979 rozhodli príslušné miesta o výstavbe novej budovy SND. Novú budovu otvorili 14. apríla 2007. Súčasnú divadelnú sieť na Slovensku vytvárajú viac ako dve desiatky stálych divadiel. V uplynulých rokoch sa začala rozvíjať i sféra nezávislých divadelných súborov. Medzi najvýznamnejšie a najdlhšie pôsobiace neštátne súbory patrí Radošinské naivné divadlo v Bratislave. V Banskej Bystrici pôsobí neštátne divadlo pre mentálne postihnutých hercov – Divadlo z Pasáže.

Filmová tvorba na Slovensku sa ako jedna z najmladších národných kinematografií zrodila až po druhej svetovej vojne. Od konca 40. rokov 20. storočia sa prikročilo k premietaniu krátkych reportážnych a dokumentárnych filmov. Prvý slovenský film natočil Eduard Schreiber ešte pred rokom 1910. Vyvrcholením Schreiberovej filmárskej činnosti sa stala hraná dobrodružná anekdota zvaná Únos.   

K dnešným úspechom nemalým dielom prispela nová generácia režisérov a scenáristov. Ján Kadár je prvým a dosiaľ jediným Slovákom, ktorý získal filmovú cenu Oscar. K tzv. československej novej vlne patri Štefan Uher. Netradičné režisérske postupy úspešne realizuje Juraj Jakubisko. V Hollywoode sa presadil Ivan Reitman, režisér mnohých populárnych komédií (Krotitelia duchov, Dvojčatá, Policajt zo škôlky, Junior a i.).

V hereckej práci sú tendencie stotožniť herca s autentickým správaním človeka v životnej realite. Ešte počas éry federácie sa preslávila rada slovenských hercov: Marián Labuda, Emília Vášáryová, Milan Lasica, Július Satinský, Milan Kňažko, Ladislav Chudík, Michal Dočolomanský, Jozef Kroner, Štefan Kvietik, Zdena Studenková, Július Pántik, Božidara Turzonovová, Martin Huba, Kamila Magálová, Emil Horváth, Maroš Kramár, Miroslav Noga, Richard Stanke, Jana Oľhová, Marián Geišberg, Štefan Skrúcaný, Jozef Vajda či Táňa Radeva. Po rozpade federácie na domácej scéne vynikajú televízni a divadelní herci ako Tatiana Pauhofová, Zuzana Mauréry, Tomáš Maštalír, Petra Polnišová, Vlado Kobielsky, Diana Mórová, Ján Koleník, Vica Kerekes, Michal Hudák, Helena Krajčiová, Zuzana Šebová, Dano Heriban, Branislav Deák, Monika Hilmerová, Michal Kubovčík, Ján Jackuliak, Lukáš Latinák, Juraj Kemka, Karin Haydu, Marek Majeský, Zuzana Porubjaková a iní. V zahraničných produkciách sa presadila Barbora Bobuľová, v modelingu Adriana Karembeu. Slovenských predkov má slávna americká herečka a filmárka Angelina Jolie.

Slovenská kuchyňa je relatívne ťažká a regionálne rôznorodá. Vidiecke obyvateľstvo sa muselo stravovať v súlade s ťažkou fyzickou prácou, aby mohlo prežiť. Impulzy dávala a dostávala od okolitých kuchýň, najmä českej, poľskej, rakúskej a maďarskej. Každodenná strava sa skladá z lokálnych surovín, v minulosti sa často jedávala najmä obilná kaša. Pre severné oblasti Slovenska sú typické jedlá pastierskeho pôvodu ako bryndzové halušky a zemiakové placky na rozdiel od juhu Slovenska, kde sú zastúpené jedlá spoločné s maďarskou a rakúskou kuchyňou, ako napríklad guláš, lečo, plnená paprika, viedenský rezeň. Najtradičnejšou polievkou na Slovensku je kapustnica vyrobená obvykle z kyslej kapusty, húb a údeného mäsa.

Obľúbeným nápojom slovenských predkov bola žinčica, vyrobená z ovčieho mlieka, ktorá sa pridávala k bryndzovým haluškám. Z alkoholických nápojov je najtradičnejšie červené a bielo víno, pivo, z destilátov slivovica a borovička. 

Medzi slovenské výrobky patria:

Vzhľadom na to, že Slovensko sa nachádza v miernom podnebnom pásme, je možné vykonávať športy s letným aj zimným zameraním. V krajine sa budujú štadióny, športové siene a ihriská. Medzi populárne športy na Slovensku patria: futbal, ľadový hokej, tenis, atletika, plávanie, hádzaná, basketbal, volejbal, vodný slalom, cyklistika, hokejbal, florbal, lyžovanie, biatlon a ďalšie.  

Slovenská národná futbalová reprezentácia nepatrila k absolútnej svetovej, či európskej špičke, ale futbal je na Slovensku populárny. Slovenský futbalový zväz riadi slovenský futbal a pod jeho záštitou sa organizujú oficiálne futbalové súťaže na Slovensku ako Fortuna liga, II. liga a ďalšie. Slovenský tím sa v roku 2010 dostal do osemfinále na MS vo futbale v Juhoafrickej republike, a to prvýkrát v ére samostatnosti. Na Majstrovstvá Európy vo futbale sa prvý raz kvalifikoval na rok 2016. Medzi najznámejšie slovenské futbalové tímy patria ŠK Slovan Bratislava, AS Trenčín, MŠK Žilina a FC Spartak Trnava. Z futbalistov sa najviac presadili Marek Hamšík, Martin Škrteľ, Milan Škriniar a Róbert Vittek. Taktiež pod vlajkou Česko-Slovenska uspela rada športovcov (Ján Popluhár, Adolf Scherer, Jozef Adamec, Viliam Schrojf, Titus Bubeník, Ladislav Kubala a i.).

Slovenská národná reprezentácia v ľadovom hokeji má za sebou viacero úspechov (napr. zlatá medaila v roku 2002, strieborná medaila na majstrovstvách sveta v roku 2000 a 2012, či bronz v roku 2003). Slovenský zväz ľadového hokeja je hlavný riadiaci orgán slovenského ľadového hokeja. Slovensko má viacero oficiálnych mužských hokejových súťaží, napr. Tipsport ligu, 1. hokejovú ligu, zastúpený je aj ženský hokej v 1. lige žien a juniorský a dorastenecký hokej v príslušných ligách. V rokoch  2011 a 2019 sa v Bratislave a v Košiciach uskutočnili Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Majstrovstvá Európy v ľadovom hokeji 1925 sa uskutočnili na prírodných klziskách vo Vysokých Tatrách. Najlepším hokejistom Slovenska 20. storočia bol Vladimír Dzurilla, slávni boli aj Jozef Golonka, Vincent Lukáč, Marián Šťastný, Peter Šťastný a Stan Mikita. Titul majstra sveta v hokeji vybojovali okrem iných Miroslav Šatan, Peter Bondra, Žigmund Pálffy či Ján Lašák, dve striebra má Zdeno Chára. Trojnásobným víťazom Stanley Cupu je Marián Hossa, v NHL uspel aj Marián Gáborík a Pavol Demitra. Zlatú olympijskú medailu získal krasokorčuliar Ondrej Nepela.

Slovensko má dobré výsledky v tenise, v roku 2002 Slovensko vyhralo Pohár federácie. Najlepší slovenskí tenisti sa dlhodobo pohybujú v TOP 100 svetového rebríčka (napr. Daniela Hantuchová, Dominika Cibulková, Martin Kližan, Dominik Hrbatý, kedysi Miloslav Mečíř). Centrom slovenského tenisu je Národné tenisové centrum v Bratislave. V posledných rokoch získava veľkú mediálnu popularitu cestná cyklistika najmä vďaka úspechom Petra Sagana. Najvýraznejšou postavou slovenskej dráhovej cyklistiky bol Anton Tkáč.   

Významné úspechy dosahujú aj slovenskí vodní športovci, hlavne v rýchlostnej kanoistike a vodnom slalome. Majstrovstvá vo vodnom slalome sa usporadúvajú na divokej vode v Čunove pri Bratislave. Tri zlaté olympijské medaile majú kanoisti Pavol Hochschorner a Peter Hochschorner, dve zlaté ich kolegovia Michal Martikán a Elena Kaliská a tiež Ladislav Škantár a Peter Škantár vybojovali olympijské zlato. V oblasti atletiky získal ešte za éry Československa zlatú olympijskú medailu chodec Jozef Pribilinec. Dnes výrazné úspechy v atletike dosahuje chodec Matej Tóth, olympijský víťaz v chôdzi na 50 km na LOH 2016. 

Na Slovensku sú veľmi obľúbené zimné športy, vrátane lyžovania. V lyžiarskom areáli Štrbského plesa sa nachádzajú dva skokanské mostíky, na ktorých sa konali Majstrovstvá sveta v skokoch na lyžiach (1935, 1970) a viaceré svetové poháre. Strediskom biatlonu je malá obec Osrblie, kde sa konali v roku 1997 Majstrovstvá sveta v biatlone. Zo zimných športov Slovensko vzorne reprezentuje lyžiarka Petra Vlhová, ktorá nadviazala na úspechy slalomárky Veroniky Velez-Zuzulovej a biatlonistka Paulína Fialková. Paulína so sestrou Ivonou, Teréziou Poliakovou a Veronikou Machyniakovou tvoria biatlonový tím po ukončení kariéry šesťnásobnej medailistky z OH Anastasie Kuzminovej.




#Article 12: Maďarsko (2050 words)


Maďarsko (; dlhé tvary 1918 – 1919 Maďarská (ľudová) republika (alebo aj Maďarská demokratická republika), 1919 Maďarská republika rád, 1919 Maďarská (ľudová) republika (alebo aj Maďarská demokratická republika), 1919 – 1920 Maďarská republika, 1920 – 1946 Maďarské kráľovstvo, 1946 – 1949 Maďarská republika, 1949 – 1989 Maďarská ľudová republika, 1989 – 2011 Maďarská republika, od roku 2012 dlhý tvar nie je) je vnútrozemský štát v Panónskej nížine v strednej Európe. Má rozlohu  a takmer 10 miliónov obyvateľov. Maďarsko je členom Európskej únie a Schengenského priestoru. Na severe hraničí so Slovenskom, na severovýchode s Ukrajinou, na východe s Rumunskom, na juhovýchode so Srbskom a Chorvátskom, na juhozápade so Slovinskom a na západe s Rakúskom.

Hlavným mestom krajiny je Budapešť. Ďalšie väčšie mestá nad 100 000 obyvateľov sú Debrecín, Miškovec, Segedín, Pécs (Päťkostolie), Győr (Ráb), Níreďháza, Kecskemét a Székesfehérvár (Stoličný Belehrad). Od roku 1996 je krajina členom OECD, v roku 1999 vstúpila do NATO a roku 2004 do Európskej únie. Spolu s okolitými krajinami je členom tzv. Vyšehradskej skupiny.

Maďarsko je mnohými ľuďmi vnímané ako krajina kúpeľov, vína a ostrých jedál. Dnešná tvár Maďarska vznikla kombináciou mnohých vplyvov, ako z pôvodného domova Maďarov na Urale, tak najrôznejších európskych vplyvov, a to zo západných oblastí, viac však z oblastí smerom na juhovýchod od krajiny, zvlášť počas dlhej doby, keď bola značná časť Uhorska obsadená Osmanskou ríšou. Asi najtypickejším znakom pôvodu Maďarov je ich jazyk. Maďarčina, ktorá patrí k ugrofínskej jazykovej skupine, je vzdialene príbuzná niekoľkých jazykom, ktorými sa hovorí na severe a severovýchode Európy (fínčina, estónčina, komi a iné). Najpodobnejšie jazyky sa dochovali vo zvyškoch v Ruskom Chantyjsko-mansijskom autonómnom okruhu na západnej Sibíri. Maďari, vedení Arpádom, prišli do Európy koncom 9. storočia. Odvtedy sú Maďari a ich Maďarsko neoddeliteľnou súčasťou Európy. Novodobé dejiny Maďarska sú tesne späté s českými, slovenskými, rakúskymi aj balkánskymi dejinami.

Dnešné Maďarsko je iba časť historického Uhorska. Cez dve tretiny územia Uhorského kráľovstva totiž bolo po prvej svetovej vojne v dôsledku Trianonskej mierovej zmluvy pripojené k susedným štátom, väčšinou novovzniknutým. Zvyškové Uhorsko je od toho času v českom a slovenskom prostredí nazývané ako Maďarsko, v chorvátskom, bosnianskom a srbskom Ugarska/Угарска a Mađarska/Мађарска a v slovinskom Ogrska a Madžarska (iné jazyky vrátane maďarčiny tieto pojmy nerozlišujú). Strata historických území zosilnená o fakt, že mimo nových hraníc zostalo niekoľko miliónov Maďarov, spolu s tradičným maďarským pocitom izolácie a výlučnosti, dodnes do určitej miery negatívne ovplyvňuje vzťahy Maďarska s niektorými jeho susedmi a rezonuje aj v maďarskej domácej politike

Predkovia dnešných etnických Maďarov boli staromaďarské kmene, ktoré prišli do Panónskej panvy v roku 896 a postupne asimilovali značnú časť pôvodného aj slovanského obyvateľstva. Okolo roku 1000 vytvorili štát nazývaný Maďarské Kráľovstvo. Za vlády Štefana (okolo roku 1000) začali Maďari prijímať kresťanstvo.

Po roku 1526, teda po bitke pri Moháči, sa tá časť Maďarské Kráľovstvo, ktorej zhruba zodpovedá dnešné Maďarsko, stala priamou súčasťou Osmanskej ríše a ostatné územie (Kráľovské Uhorsko) sa stalo súčasťou Rakúskej monarchie, po tom čo ho ovládli Habsburgovci. Proti Habsburgovcom v priebehu 17. a 18. storočia vypuklo niekoľko protihabsburských stavovských povstaní, tie sa však na území dnešného Maďarska odohrávali len marginálne. 

V roku 1848 v krajine vypukla buržoázna revolúcia, ktorú rakúska vláda v roku 1849 potlačila aj za pomoci ruských vojsk víťazstvom v bitke pri Világoši. Až v roku 1867 došlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu, kedy sa Rakúska monarchia zmenila na dualistický štát Rakúsko-Uhorsko, ktorý existoval až do konca 1. svetovej vojny. Rakúsko-Uhorsko vstúpilo do vojny, keď napadlo Srbsko, ktoré však malo podporu Ruska a ďalších krajín Dohody.

Dlhotrvajúcou vojnou bola krajina výrazne oslabená. V novembri 1918 zaniklo Uhorské kráľovstvo (Uhorsko) a rozpadlo sa na nástupnícke štáty: Maďarskú (ľudovú) republiku, Česko-Slovensko (na severe), Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (na juhu) a východné pohraničie bolo pripojené k Rumunsku a západné pohraničie – Burgenland (trochu neskôr) k Rakúsku. Zmeny hraníc boli neskôr potvrdené Trianonskou zmluvou. V roku 1930 v krajine napriek zmenám hraníc podľa oficiálnych údajov Maďarska žilo ešte stále 477 153 Nemcov (resp. 811 770 nemecky hovoriacich),  104 819 Slovákov (resp. 399 170 slovensky hovoriacich) či 54 360 Chorvátov a Srbov (resp. 82 003 srbochorvátsky hovoriacich).

Už 25. októbra 1918 sa do čela novovytvorenej Uhorskej (maďarskej) národnej rady dostal gróf Mihály Károlyi. 31. 10. 1918 ho vďaka podpore ľudových más (tzv. Astrová revolúcia) cisár Karol I.  vymenoval za predsedu novej uhorskej vlády. Po konci prehratej prvej svetovej vojny 11. novembra 1918 zaniklo Rakúsko-Uhorsko a s ním aj Uhorské kráľovstvo (Uhorsko). Pod tlakom masových demonštrácií 13. novembra 1918 odstúpil Karola I. a štátne zriadenie bolo zmenené na republikánske. Po vyhlásení Nemeckej republiky a Rakúskej republiky vyhlásila Maďarská národná rada 16. novembra 1918 samostatnú Maďarskú republiku a Károlyi sa (do 21. marca 1919) stal jej prvým prezidentom. 

Na jar 1919 vláda padla a bola vyhlásená tzv. Maďarská republika rád, ktorá sa pokúsila na Slovensku vytvoriť Slovenskú republiku rád, no nakoniec bola potlačená rumunskými a česko-slovenskými vojskami na pokyn dohodových mocností v lete 1919. Po prechodnej vláde sociálnych demokratov sa v roku 1920 k moci dostal Miklós Horthy a vyhlásil Maďarské kráľovstvo (v maďarčine je výraz zhodný s výrazom Uhorské kráľovstvo), ktoré však nemalo kráľa. Horthy v Maďarsku nastolil jeden z prvých fašistických režimov v Európe. Hlavným cieľom štátu bola obnova Uhorska, alebo aspoň pripojenie časti území susedných štátov. Režim úzko spolupracoval s fašistickým režimom v Taliansku a neskôr s nacistickým Nemeckom. Už v roku 1920 bol prijatý prvý protižidovský zákon.

Počas 2. svetovej vojny viedol Maďarsko spočiatku naďalej M. Horthy. Krajina získala časť území okolitých krajín (vrátane Slovenska) v dôsledku prvej a druhej viedenskej arbitráže. Z územia Slovenska takto pričleneného k Maďarsku muselo odísť okolo 100 000 Slovákov alebo Čechov. Maďarsko sa zúčastnilo vojny na strane vojsk Osi, jeho jednotky bojovali na východnom fronte. Od 19. marca 1944 bolo maďarské územie obsadené nemeckými vojskami, v októbri bol Horthy nútený odstúpiť a jeho miesto prebral radikálny fašistický politik F. Szálasi. Zavládol teror tzv. Šípových krížov. Územie Maďarska oslobodzoval sovietsky 2. a 3. ukrajinský front. Najťažšie boje prebiehali v oblasti Debrecínu, Níreďházy a Budapešti.

Po druhej svetovej vojne sa uskutočnila vzájomná výmena maďarského a slovenského obyvateľstva (asi 2x75 000 osôb) medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom. Ďalej bolo z Maďarska deportovaných okolo 200 000 Nemcov.

Po skončení druhej svetovej vojny vznikla v roku 1949 Maďarská ľudová republika (u nás nazývaná aj  Maďarská ľudovodemokratická republika, maď. Magyar Népköztársaság), v ktorej vládli komunisti. V roku 1956 vypuklo v štáte protikomunistické povstanie, ktoré následne potlačili sovietske vojská. Krajina sa podieľala aj na vpáde vojsk krajín Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v auguste 1968.

V roku 1989 krajina ako jedna z prvých v regióne zrušila prísny režim na svojich západných hraniciach a prispela tak k pádu Železnej opony. Po páde socializmu sa krajina stala trhovou ekonomikou. Spolu s okolitými spriaznenými krajinami v roku 1991 vytvorila neformálne spoločenstvo s cieľom podpory procesu európskej integrácie a transformácie ekonomík, ktoré je označované ako Vyšehradská skupina. V roku 1999 Maďarsko vstúpilo do NATO a v roku 2004 do Európskej únie. Od decembra 2007 je aj súčasťou Shengenského priestoru.

Maďarsko je vnútrozemská krajina rozprestierajúca sa na nížinách v Panónskej panve s pohoriami na slovenských hraniciach s najvyšším vrchom Kékes  v pohorí Matra. Má rozlohu . Až 68 % povrchu krajiny tvoria nížiny, pričom 30 % sa nachádza vo výške 200 – 

Maďarsko je svojou najväčšou riekou Dunajom rozdelené na dve časti, časť západne od Dunaja sa nazýva Zadunajsko (Dunántúl). V tejto oblasti sa nachádzajú i východné výbežky Álp a Maďarské stredohorie s pohoriami Mecsek, Bakonský les, Vertešské vrchy, Gerecse, Pilišské vrchy a Buda. Oblasť na východ od Tisy sa označuje Tiszántúl. Oblasť medzi týmito riekami sa nazýva medziriečie Tisy a Dunaja (Duna–Tisza köze). Veľkú časť územia tvorí Veľká dunajská kotlina (Alföld). Na severozápade sa nachádza Malá dunajská kotlina (Kisalföld) a Severné stredohorie s južnými výbežkami Karpát, ktoré tvorí vrchovina Börzsöny, Cserhát, Matra, Bukové vrchy (Bükk), Tokajské a Zemplínske vrchy, ktoré zasahujú aj na územie Slovenska.

Na severovýchode krajiny sa nachádza suchá step, tzv. pusta.

Územie Maďarska je obklopené vrásovo-príkrovovými pohoriami Álp, Karpát a Dinaríd. Príkrovy v týchto oblastiach boli formované najmä počas jury a kriedy. Tieto celky spoločne s podložím Panónskej panvy budujú samostatný celok označovaný ako Alcapa, ktorý buduje hlavne severozápad územia, popri ňom sa na juhovýchode nachádza ďalšia tektonická jednotka označovaná ako teran Tisia, ktorý sa do svojej dnešnej polohy dostal zrejme v priebehu miocénu. Obe tieto jednotky oddeľuje hlboko založená stredomaďarská línia, ktorá predstavuje miocénny smerne-posuvný zlom.

Panónska panva vznikla začiatkom miocénu rozsiahlou extenziou, spôsobenou zánikom oceánu vo Vonkajších Karpatoch. Jej výplň tvoria hlavne íly, piesky a štrky. Hlavná fáza extenzie sa skončila v miocéne, do pliocénu a kvartéru pokračovala iba termálna subsidencia. Tieto procesy riftingu sprevádzal i pomerne výdatný vulkanizmus. Nachádzajú sa tu ložiská bauxitu a mangánových rúd, ktoré však nepokrývajú celú spotrebu v krajine. Krajina má tiež zásoby zemného plynu a ropy, ktoré však v prevažnej miere tiež dováža. Významné sú i zásoby hnedého uhlia.

Najvýznamnejšou riekou v Maďarsku je Dunaj (Duna), ktorý preteká krajinou v dĺžke . Ďalšie rieky sú Tisa (Tisza) a Dráva. Hlavne v okolí Tisy je vybudovaných veľa zavlažovacích zariadení. V Zadunajsku leží Balaton. Najväčšie termálne jazero na svete je Hévízske jazero v Kúpeľoch Hévíz. Druhé najväčšie jazero v Panónskej panve je Jazero na Tise (Tisza-tó, predtým nazývané Kiskörei víztároló), ktoré je možno aj najväčšie umelo založené jazero v Európe.

Maďarsko má kontinentálne podnebie s teplými a suchými letami s občasnými silnými zrážkami a studené zimy s dostatkom snehu. Priemerná ročná teplota je približne 9,7 °C. Najvyššie letné teploty dosahujú 42 °C, najnižšie zimné mrazy dosahujú −29 °C. Priemerná teplota v lete je od 27 °C do 35 °C a v zime od 0 °C do −15 °C. Ročný úhrn zrážok dosahuje  a klesá generálne zo západu na východ.

V Maďarsku k januáru 2013 žilo 9 909 000 obyvateľov. Pôrodnosť sa pohybuje okolo 9 na 1000 obyvateľov. Celkovo má Maďarsko dlhodobo nízku pôrodnosť a prejavuje sa tu dlhodobý pokles počtu obyvateľov. 68% ľudí žije v mestách, pričom v Budapešti takmer až pätina obyvateľstva. Priemerná dĺžka života je 73,44 roka, u mužov 69,27 roka a u žien 77,87 roka. Väčšina obyvateľstva hovorí po maďarsky. Gramotnosť dosahuje 99,4%.

Obyvateľstvo má pomerne homogénne národnostné zloženie, Maďari tvoria 94,40 % obyvateľov. Rómovia 2,02 %, Nemci 1,18 %, Slováci 0,17 %, Chorváti 0,15%, Rumuni 0,14 %, Ukrajinci 0,07 %, Srbi 0,03 %, Gréci 0,07 %, Slovinci 0,05 %, Číňania 0,03 % a iní. Maďari tvoria aj veľké menšiny v okolitých krajinách.

Náboženské zloženie obyvateľstva: rímski katolíci 51,9 %, reformovaní / kalvíni / 15,9 %, bez vyznania 14,5 %, luteráni 3,0 %, grécki katolíci 2,6 %, baptisti 0,2 %, pravoslávni 0,1 %, židia 0,1 % a iní.

V tomto zozname sa nachádza 20 najväčších miest v Maďarsku podľa počtu obyvateľov (na základe údajov zo sčítania obyvateľstva v roku 2011). Všetky čísla počítajú len ľudí žijúcich priamo v meste, nepočítajú populáciu v metropolitnom okolí. 

Maďarsko je rozdelené na 42 regiónov. Z toho je 19 žúp, 23 miest so župným právom (vrátane hlavného mesta Budapešť).

Maďarsko po roku 1990 prešlo z centrálne plánovaného hospodárstva na trhovú ekonomiku. Zjednodušenie tohto prechodu uľahčili i čiastočné reformy uskutočnené pred pádom socializmu. Súkromný sektor sa podieľa na tvorbe viac ako 80% HDP.

Dopad svetovej finančnej krízy z roku 2007/2008 bol v Maďarsku zosilnený tým, že Maďarsko vykazovalo vysoký deficit na bežnom účte, deficit štátneho rozpočtu a vysoké zadlženie domácností v cudzej mene. Preto v októbri 2008 došlo k značnému znehodnoteniu forintu, zvýšeniu hlavnej úrokovej miery a ekonomické subjekty prestali byť ochotné štátu požičiavať finančné prostriedky. Maďarsko následne dostalo od Európskej únie a MMF celkovo úver (úverovú linku) vo výške vyše 25 miliárd eur. V roku 2009 v Maďarsku v dôsledku finančnej krízy aj úsporných opatrení vlády klesal export, domáca spotreba aj investície.

Poľnohospodárstvo má vhodné podmienky hlavne vďaka priaznivým klimatickým pomerom a kvalitnej pôde, ktorá zaberá asi 60% povrchu krajiny. Rozšírená je živočíšna i rastlinná výroba. V živočíšnej výrobe prevláda chov ošípaných, hovädzieho dobytka, koní, oviec a hydiny. Významnými pestovanými plodinami sú pšenica, kukurica, zemiaky, cukrová repa, slnečnica, sladovnícky jačmeň, tabak, konope a ľan. Významné je tiež pestovanie zeleniny, hlavne papriky, cibule, ktoré sa používajú na výrobu korenia. Produkcia ovocia plne pokrýva domácu spotrebu. Významné je tiež vinohradníctvo a výroba kvalitných vín.

Významnými odvetviami maďarského priemyslu sú strojárstvo (hlavne výroba dopravných prostriedkov, napr. automobilky Suzuki a Opel), chemický priemysel a textilná výroba. V minulosti významný potravinársky priemysel je úzko previazaný s poľnohospodárstvom a v dnešnej dobe stráca svoju dominantnú úlohu. Napriek tomu je však významným exportérom mäsa, hydiny, obilnín a vína.




#Article 13: Nemecko (6098 words)


Nemecko, dlhý tvar – Nemecká spolková republika, skr. – NSR (v textoch medzinárodných zmlúv s Nemeckom: Spolková republika Nemecko, skr. SRN , ; v rokoch 1949 – 1990 skrátene neoficiálne, ale často aj Západné Nemecko) je spolkový stredoeurópsky štát. Na severe susedí s Dánskom, obmýva ho Severné more a Baltské more, na východe susedí s Poľskom a Českom, na juhu s Rakúskom a Švajčiarskom a na západe s Francúzskom, Luxemburskom, Belgickom a Holandskom. Rozloha Nemecka je , pričom územie štátu sa nachádza v miernom podnebnom pásme. Úmerne k výsledkom sčítania ľudu v roku 2011 malo Nemecko k 30. septembru 2014 81,084 miliónov obyvateľov, čo z neho robí najľudnatejší štát Európskej únie. Jeho populácia už v rokoch 2003 až 2010 klesla kvôli dlhodobej veľmi nízkej pôrodnosti o skoro 800 000 obyvateľov, čo z neho robí jednu z mála západoeurópskych krajín s negatívnym prírastkom obyvateľstva. Tento vývoj prebieha napriek tomu, že Nemecko je zároveň domovom tretej najväčšej populácie imigrantov na svete. Výsledok sčítania ľudu 2011 znamenal zníženie úradného odhadu stavu obyvateľstva o zhruba 1,1 milióna ľudí.

Podľa známych dokumentov bolo územie s názvom Germánia osídlené niekoľkými germánskymi kmeňmi už pred rokom 100 n. l. Od 10. storočia tvorilo nemecké územie jadro Rímsko-nemeckej ríše, ktorá existovala až do roku 1806. V 16. storočí sa severné oblasti stali centrom reformácie. K zjednoteniu Nemecka došlo po Prusko-francúzskej vojne v roku 1871. V roku 1939 rozpútalo Nemecko 2. svetovú vojnu, ktorá trvala do roku 1945 a bola najväčšou vojnou histórie. V roku 1949 bolo Nemecko rozdelené na dva štáty, Nemeckú demokratickú republiku a Nemeckú spolkovú republiku a jeden zvláštny politický útvar Západný Berlín. K ich zjednoteniu došlo v roku 1990. Západné Nemecko bolo v roku 1952 zakladajúcim členom Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a v roku 1957 zakladajúcim štátom Európskeho spoločenstva. V súčasnosti je Nemecko súčasťou Schengenského priestoru. Nemeckou menou je euro, ktoré v roku 2002 nahradilo nemeckú marku.

Nemecko je federatívnou demokratickou parlamentnou republikou tvorenou šestnástimi, čiastočne suverénnymi spolkovými krajinami (Bundesländer). Hlavným a zároveň aj najväčším mestom je Berlín. Nemecko je členským štátom OSN, NATO, G8 a signatárom Kjótskeho protokolu. Na základe nominálnej hodnoty HDP je nemecká ekonomika štvrtou najväčšou na svete a v roku 2007 bola najväčším svetovým exportérom. Nemecko je druhým najväčším svetovým poskytovateľom rozvojovej pomoci a jeho výdaje na obranu sú šieste najväčšie na svete. Životná úroveň je v Nemecku vysoká a funguje tam veľmi rozvinutý systém sociálnej pomoci. Nemecko je jedným z kľúčových aktérov európskej aj celosvetovej politiky. V mnohých vedeckých a technologických odboroch je Nemecko považované za svetového vodcu.

Súčasný stav (od konca 90. rokov 20. storočia) je takýto:

Historicky sa u nás od vzniku západného Nemecka používal bezvýhradne názov Nemecká spolková republika. V zmluve medzi Česko-Slovenskom a Nemeckom zo začiatku 70. rokov bol ako ústupok nemeckej strane použitý názov Spolková republika Nemecka (posledné slovo je v genitíve). Tento tvar (teda Spolková republika Nemecka) sa v roku 1988 stal záväzným pre kartografické diela. Od konca roka 1989 (teda od nežnej revolúcie) sa bežne začal používať (aj) tvar Spolková republika Nemecko (posledné slovo je v nominatíve) . Pravidlá slovenského pravopisu (od roku 1991 ; pred rokom 1991 PSP dlhý tvar názvu západného Nemecka neriešili), Krátky slovník slovenského jazyka, ako aj Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (od roku (?) 1996 ) však predpisovali a dodnes predpisujú tvar Nemecká spolková republika, pričom ÚGK SR pripúšťa vyššie uvedenú výnimku pre slovensko-nemecké medzinárodné zmluvy.

V češtine (ktorá mala v minulosti pomenovania Nemecka zhodné s pomenovaniami v slovenčine) je dnes na rozdiel od slovenčiny kodifikovaný tvar Spolková republika Německo. 

Nález čeľuste Mauer 1 v roku 1907 ukazuje, že pravekí ľudia boli na území Nemecka prítomnom už pred 600 000 rokmi. Najstaršie doteraz nájdené kompletné lovecké zbrane boli objavené v uhoľnej bani v Schöningene v roku 1995. Išlo o tri 380 000 rokov staré drevené oštepy 6-7,5 stopy dlhé.V údolí Neandertal boli v roku 1856 objavené vôbec prvé fosílie nemoderného človeka. Tento nový druh človeka bol pomenovaný Neandertálec. O týchto fosíliách nazvaných  Neandrtal 1 je dnes známe, že sú 40 000 rokov staré. Dôkazy o moderných ľuďoch podobne starých boli nájdené v jaskyniach v pohorí Švábska Alba neďaleko Ulmu. Nájdené boli tiež 42 000 rokov staré flauty, vyrobené z vtáčích kostí a mamutie slonoviny, ktoré sú najstaršími nájdenými hudobnými nástrojmi, ďalej 40 000 rokov stará soška levieho muža,a 35 000 rokov stará Venuša z Hohle Fels, ktoré sú doteraz najstarším objaveným sochárskym umením.Disk z Nebry je vyrobený z bronzu a nájdený v blízkosti, ako názov napovedá, Nebry v krajine Sasko-Anhaltsko. Svetový register programu Pamäť sveta (UNESCO) tento nález nazval jeden z najvýznamnejších archeologických nálezov 20. storočia. 

História germánskych kmeňov siaha do severskej doby bronzovej alebo predrímskej doby železnej. Z južnej Škandinávie a severného Nemecka od 1. storočia pr. n.l. postupovali južným, východným a západným smerom a prišli do kontaktu s keltskými kmeňmi Galov, ako aj s iránskymi, pobaltskými a slovanskými kmeňmi v strednej a východnej Európe.Pod vládou cisára  Augusta začal Rím územie Germánie napádať (oblasť rozprestierajúcu sa zhruba od Rýna po Ural). V roku 9 n. l. boli tri  rímske légie vedenej Varom porazené cheruským vodcom Arminom. Okolo roku 100, kedy Tacitus napísal knihu Germania, sa germánske kmene usadili pozdĺž riek Rýn a Dunaj (Limes Germanicus) a zaberali väčšinu územia dnešného Nemecka; Rakúska, južného  Bavorska a západného Porýnie. Avšak spadali pod Rím ako provincie.

V 3. storočí sa objavila séria západných germánskych kmeňov: Alemani, Frankovia, Chattovia, Sasi, Frízovia a Durinkovia. Okolo roku 260 začali Germáni nájazdy na rímske územia. Po invázii Hunov v roku 375 a s úpadkom Ríma od roku 395 sa germánske kmene presunuli ďalej na juhozápad. Súčasne niekoľko veľkých kmeňov vytvorilo približne to, čo je dnešné Nemecko, a vysídlili menšie germánske kmene. Veľké územia (známe od merovejského obdobie ako Austrázia) boli obsadené Frankmi a severné Nemecko bolo ovládané Sasmi a Slovanmi.

Pod vládou štaufov (1138 – 1254) posilnili nemecké kniežatá svoj vplyv ďalej na juh a na východ do oblastí obývaných Slovanmi, predchádzajúcimi nemeckému osídleniu týchto oblastí a ďalej na východ (Ostsiedlung). Severné nemecké mestá rástli a prosperovali ako členovia Hanzy.Počnúc veľkým hladomorom v roku 1315 a končiac čiernou smrťou v rokoch 1348 – 1350 sa počet obyvateľov Nemecka znížil. Zlatá bula z roku 1356 zabezpečila základnú ústavu ríše a kodifikovala voľbu cisára siedmich kurfirstov, ktorí vládli niektorému z najmocnejších kniežatstva a arcibiskupstva.Martin Luther v roku 1517 vo Wittenbergu zverejnil 95 téz, v ktorých napádal rímskokatolícku cirkev a zahájil protestantskú reformáciu. Samostatná luteránska cirkev sa po roku 1530 v mnohých spolkových krajinách stala oficiálnym náboženstvom. Náboženský konflikt viedol k tridsaťročnej vojne (1618 – 1648), ktorá nemecké krajiny spustošila.Počet obyvateľov nemeckých krajín sa znížil asi o 30%. Vestfálsky mier (1648) medzi nemeckými krajinami náboženskou vojnu ukončil, ale ríša bola de facto rozdelená do mnohých nezávislých kniežatstiev. V 18. storočí sa Svätá ríša rímska skladala z približne 1 800 takýchto území.

Od roku 1740 dominoval nemeckým krajinám dualizmus medzi rakúskou habsburskou monarchiou a Pruskom. V roku 1806 bolo Imperium dobyté a rozpustené v dôsledku napoleonských vojen.

Po páde Napoleona bol v roku 1814 zvolaný Viedenský kongres a bol založený nemecký spolok (Deutscher Bund) – voľná liga 39 suverénnych nemeckých štátov. Nesúhlas s reštaurátorskou politikou čiastočne viedol k vzostupu liberálnych hnutí, po ktorých nasledovali nové represie zo strany rakúskeho štátnika kniežaťa Metternicha. Colná únia  Zollverein  podporovala hospodársku jednotu v nemeckých štátoch.

Národne a liberálne ideály francúzskej revolúcie získali rastúcu podporu medzi mnohými, najmä mladými Nemcami. Festival Hambach bol v máji 1832 hlavnou udalosťou v podpore zjednotenia Nemecka, slobody a demokracie. Vo svetle revolúcie v Európe, ktoré pomohli založiť francúzsku republiku, začali intelektuáli i prostí občania revolúciu v nemeckých krajinách. Kráľovi  Fridrichovi Viliamovi IV. Bol ponúknutý titul cisára, ale so stratou moci; korunu a navrhované stanovy odmietol, čo pre hnutie viedlo k dočasnému zádrheľu.

Kráľ  Viliam I. v roku 1862 vymenoval Otta von Bismarcka novým pruským ministerským predsedom. Ten úspešne viedol  druhú šlezvickú vojnu v roku 1864 a pruské víťazstvo v prusko-rakúskej vojne v roku 1866 mu umožnilo vytvoriť severonemecký spolok (Norddeutscher Bund) a Rakúsko z jeho záležitostí vylúčiť. Po francúzskej prehre v Prusko-francúzskej vojne bolo v roku 1871 vo Versailles vyhlásené Nemecké cisárstvo združujúce všetky rozptýlené časti Nemecka s výnimkou Rakúska. Prusko bolo dominujúcou zložkou nového štátu; pruský kráľ z rodu Hohenzollernovcov vládol súčasne ako cisár a hlavný mestom sa stal Berlín.

V období Gründerzeit po zjednotení Nemecka zaručila Bismarckova zahraničná politika (Bismarck sa za cisára Viliama stal nemeckým kancelárom) Nemecku postavenie ako veľkému národu, diplomatickou cestou izolovala Francúzsko a vyhýbala sa vojne. V dôsledku berlínskej konferencie v roku 1884 si Nemecko nárokovalo niekoľko kolónií vrátane východnej Afriky, juhozápadnej Afriky, Toga a Kamerunu.

Pod taktovkou Viliama II. sa Nemecko, rovnako ako ostatné európske mocnosti, ubralo novoimperialistickým smerom, čo viedlo k treniciam so susednými krajinami. Väčšina aliancií, v ktorých bolo Nemecko predtým členom, nebola obnovená a nové aliancie ho nikam nepustili.

Atentát na Františka Ferdinanda d'Este 28. júna 1914 spustil prvú svetovú vojnu. Nemecko ako súčasť ústredných mocností utrpelo od štátov Dohody porážku. Približne dva milióny nemeckých vojakov za prvej svetovej vojny padlo.

Nemecká revolúcia vypukla v novembri 1918 a cisár Viliam II. so všetkými vládnucimi kniežatami abdikoval. Prímerie 11. novembra vojnu ukončilo a Nemecko v júni 1919 podpísalo Versaillskú zmluvu. Nemci zmluvu vnímali ako ponižujúcu a nespravodlivú, čím mala neskôr, podľa mnohých historikov, vplyv na Hitlerov vzostup.

Novembrová revolúcia v roku 1918 urobila z Nemecka parlamentnú demokraciu. V januári 1919 bolo zvolené národné zhromaždenie, ktoré sa však nezišlo v tedy nepokojnom Berlíne, ale v meste Weimar. V auguste toho istého roku tu bola schválená tzv. weimarská ústava.

Vo francúzskom Versailles medzitým prebiehala mierová konferencia, jej výsledkom bola Versaillská zmluva podpísaná 28. júna 1919. Nemecko sa v nej muselo vzdať Alsaska a Lotrinska, územie okolo miest Eupen a Malmedy, Severného Šlezvicka, Hlučínska a mesta Memel. Obnovené Poľsko dostalo Poznaňsko, Západné Prusko a časť Horného Sliezska. Všetky nemecké kolónie boli odovzdané víťazným spojencom. Porýnie bolo demilitarizované a priemyselne významné Sársko bolo na ďalších 15 rokov zverené do správy Spoločnosti národov. Nemecko a jeho spojenci prijali plnú zodpovednosť za rozpútanie vojny a boli nútení zaviazať sa k plateniu vojnových reparácií.

Tieto ponižujúce mierové podmienky roznietili vlnu nevôle po celej zemi, čím bol nový demokratický režim vážne oslabený. Všeobecnú nespokojnosť s Versaillskou zmluvou využil v roku 1920 extrémne pravicový politik Wolfgang Kapp, ktorý na čele jednotiek Freikorps vstúpil do Berlína a vyhlásil sa ríšskym kancelárom. Kappov puč bol však už po niekoľkých dňoch zdolaný.
 
Ekonomicky sa Nemecko už od konca vojny potýkalo s vysokou infláciou, čo mu znemožňovalo uhradiť vojnové reparácie. Nemecká vláda vyzvala občanov v Porúrí na uplatnenie pasívnej rezistencie. Tým však uštedrila ranu nemeckému hospodárstvu. V nasledujúcich mesiacoch preto v zemi prepukla hyperinflácia neskutočných rozmerov. V tomto ovzduší ekonomickej a politickej nestability sa v novembri 1923 vojnový hrdina Erich Ludendorff a vodca novej extrémnej pravicovej strany nacionálnych socialistov (NSDAP), Adolf Hitler, neúspešne pokúsili urobiť v Mníchove prevrat (Pivný puč).

Krach na newyorskej burze v roku 1929 však znamenal počiatok veľkej hospodárskej krízy, ktorej drvivý dopad pocítilo tiež aj Nemecko. Hospodárska situácia krajiny rýchlo upadala. V zime 1932 – 1933 činil počet nezamestnaných viac než 6 000 000. Vzrastajúce vnútorné napätie pripravilo živnú pôdu pre rozmach rôznych extrémistických hnutí, predovšetkým komunistov (KPD) a nacionálnych socialistov (NSDAP).

V parlamentných voľbách v júli 1932 získala NSDAP 37,4 % hlasov, čo z nej spravilo najväčšiu politickú silu v krajine. Spoločne s KPD disponovali teraz nacisti v Reichstagu nadpolovičnú väčšinu poslaneckých mandátov. NSDAP vďačila za svoj úspech hlavne mladým ľuďom, ktorí neboli schopní nájsť pracovné uplatnenie. Podporu nacistom prejavovala tiež aj nižšia stredná trieda, ktorých pripravila hyperinflácia v 20. rokoch o úspory, vidiecke obyvateľstvo a veľká časť z masy nezamestnaných. V januári 1933 vyvinuli pravicoví politici na čele s bývalým kancelárom Franzom von Papenom nátlak na Hindenburga, ktorý následne 30. januára 1933 vymenoval Adolfa Hitlera nemeckým kancelárom.

Hitlerovým nástupom k moci začala etapa nacionálne socialistického uchopenia moci.

Zásadným krokom na ceste Nemecka k premene na totalitný štát bolo zglajchšaltovanie („usmernenie“) celého politického a správneho aparátu a všetkých oblastí hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života. Všetky ostatné politické strany sa buď zlúčili s NSDAP alebo boli zakázané.

Už pred uchopením moci prejavovali nacisti nenávisť k rôznym etnikám, obzvlášť voči Židom. Diskriminácia a perzekúcia Židov boli začaté v apríli 1933 vypudením židovských úradníkov zo štátnej správy. V septembri 1935 schválil ríšsky snem tzv. norimberské rasové zákony namierené proti židom. 9. novembra 1938 zinscenovali nacisti „krištáľovú noc“ – pogrom, počas neho zhorelo v Nemecku značné množstvo synagóg.

Ekonomické opatrenia ako napríklad výstavba diaľničnej siete, ktorá bola pripravená už predchádzajúcimi vládami, odstránila nezamestnanosť. Vojnové prípravy zabezpečili hospodárske oživenie.

V roku 1935 bolo Sársko opäť integrované do nemeckej ríše. V tom istom roku bola znovu zavedená branná povinnosť. Hitler následne obnovil nemeckú vojenskú silu, čím bola síce flagrantne porušená Versailleská zmluva, Francúzsko a Veľká Británia sa obmedzili na protesty. Keď o niekoľko mesiacov neskôr Wehrmacht remilitarizoval Porýnie (1936), západné mocnosti proti tomu nijak nezakročili. V auguste 1936 sa konali v Berlíne olympijské hry, ktoré sa ukázali byť ďalším veľkolepým propagandistickým úspechom nacistického režimu.

Po ustanovení „osi Berlín-Rím“ s Mussolinim a po podpísaní paktu proti Kominterne s Japonskom sa Hitler cítil byť dosť silný na to, aby prešiel v zahraničnej politike do ofenzívy. 12. marca 1938 vpochodoval Wehrmacht do Rakúska.

Po Rakúsku obrátil Hitler svoj zrak na Československo, kde sa 3,3 miliónová menšina sudetských Nemcov dožadovala autonómie. V septembri 1938 sa Hitler, Benito Mussolini, Neville Chamberlain a Édouard Daladier dohodli na konferencii v Mníchove na odstúpení českého pohraničia Nemecku. Šesť mesiacov po Mníchove, 15. marca 1939, využil rozpory medzi Čechmi a Slovákmi ako zámienku na obsadenie zvyšku Česka a k jeho premene v Protektorát Čechy a Morava. V tom istom mesiaci obsadili nemecké vojska prístav Klaipeda v Litve. Západná politika appeasementu tak stroskotala.

Hitlerova vláda sa pripravila na inváziu do Poľska podpisom Ribbentrop-Molotovho paktu so Sovietskym zväzom. Falošný  poľský útok na vysielač v Gliwiciach následne využila ako zámienku pre útok. 1. septembra 1939 nemecký Wehrmacht zahájil inváziu do Poľska. Sovietska strana sa neočakávane pridala 17. septembra. Spojené kráľovstvo a Francúzsko reagovali na inváziu vyhlásením vojny Nemecku, čím začala druhá svetová vojna. Poľsko však bolo bez šance na úspešnú obranu a do konca septembra kapitulovalo. 

V septembri 1943 sa vzdal nemecký spojenec Talianske kráľovstvo a bolo treba mnoho ďalších nemeckých vojakov k obrane proti spojeneckým silám v Taliansku. Vylodením v Normandii sa otvoril západný front. Aj cez nemecký protiútok v Ardenách spojenecké sily v roku 1945 vstúpili na územie Nemecka. V nadväznosti na Hilterovu samovraždu a bitku o Berlín sa Nemecko 8. mája 1945 vzdalo.

Vojna bola najkrvavejším konfliktom v histórii ľudstva a v Európe spôsobila smrť asi 40-50 miliónom ľudí. Straty nemeckej armády boli medzi 3 250 000 a 5 300 000 vojakov,a bolo zabitých približne 2 milióny nemeckých civilistov.

To, čo sa neskôr stalo známe ako Holokaust, bolo štátom uskutočňované prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie asi šiestich miliónov Židov, medzi 220 000 a 1 500 000 Rómov, 275 000 osôb s mentálnym alebo zdravotným postihnutím v rámci Program T-4, tisíce jehovistov, homosexuálov a stovky tisíc predstaviteľov politickej a náboženskej opozície. Bolo zavraždených cca šesť miliónov Ukrajincov a Poliakov a viac než 3 milióny sovietskych vojnových zajatcov. Vojna spôsobila ťažké materiálne a ľudské škody, hlavne v niektorých oblastiach najmä v Pobaltí, Poľsku, Bielorusku, na Ukrajine a niektorých regiónoch západného Ruska a v Juhoslávii. Podstatnú časť ľudských obetí si vyžiadalo vyhladzovanie a zločinná politika nemeckých nacistov a ich pomáhačov. Len v Bielorusku zahynula v dôsledku nemeckej okupácie asi štvrtina predvojnového obyvateľstva.

Prehra vo vojne pre Nemecko vyústila v územné straty a vysídlenie miliónov etnických Nemcov zo skorších východných území Nemecka a tiež aj skôr okupovaných území. Nemecko, rovnako ako mnoho krajín, ktoré obsadilo,utrpelo masové znásilňovaniea v dôsledku bombardovania počas vojny zničených miest a kultúrnych dedičstiev. Po druhej svetovej vojne boli zadržaní vrcholní nacisti súdení za vojnové zločiny a genocídu v Norimberskom procese.

Po kapitulácii Nemecka bolo jeho územie rozhodnutím spojencov rozdelené do štyroch  okupačných zón. Hlavné mesto Berlín získalo špeciálny štvormocenský status a boli v ňom vytvorené štyri sektory. Všetky zóny a sektory prijali viac ako 6,5 miliónov etnických Nemcov vyhnaných z bývalých východných oblastí Nemecka a iných oblastí do tej doby obývaných Nemcami.

Západné okupačné zóny Nemecka, ovládané Spojenými štátmi americkými, Veľkou Britániou a Francúzskom, boli zlúčené 23. mája 1949 a vytvorili Nemeckú spolkovú republiku (Bundesrepublik Deutschland, neoficiálne skratka BRD, po slovensky NSR). Zo sovietskej okupačnej zóny sa stala 7. októbra 1949 Nemecká demokratická republika (Deutsche demokratische Republik, skratka DDR, po slovensky NDR). Neformálne boli tieto štátne útvary známe ako „Západné Nemecko“ a „Východné Nemecko“. Hlavným mestom NDR sa stal Východný Berlín. Spolková republika Nemecko zvolila Bonn ako dočasné hlavné mesto (vážnym kandidátom bol tiež Frankfurt nad Mohanom), čím zdôraznila svoj postoj, že vytvorenie dvoch nemeckých štátov považuje za umelé a len dočasné riešenie a že sa Berlínu v budúcnosti vráti jeho funkcie ako hlavné mesto znovuzjednoteného Nemecka.

Západné Nemecko bolo založené ako federálna parlamentná republika na sociálnej trhovej ekonomike ( soziale Marktwirtschaft ). Od roku 1948 sa západné Nemecko stalo hlavným príjemcom finančnej a materiálnej podpory zo strany USA pri povojnovej obnove, poskytnuté európskym krajinám podľa  Marshallovho plánu, a využilo ju k rýchlej prestavbe priemyslu. 

Spolkovým parlamentom SRN bol v roku 1949 zvolený Konrad Adenauer prvým spolkovým kancelárom (Bundeskanzler) a v tomto úrade zostal až do roku 1963. Pod jeho a následne pod Erhardovým vedením krajina zažila prudký a dlhotrvajúci hospodársky rast, ktorý začal už začiatkom roku 1950. Do histórie vošiel ako nemecký hospodársky zázrak (Wirtschaftswunder). Západné Nemecko sa v roku 1955 pripojilo k  NATO a bolo zakladajúcim členom  Európskeho hospodárskeho spoločenstva v  roku 1957.

Východné Nemecko bolo začlenené do  východného bloku s politickou a vojenskou kontrolou zo strany  ZSSR. Zostali v ňom silné sovietske vojenské jednotky a krajina sa stala členom Varšavskej zmluvy. Hoci Východné Nemecko vyhlasovalo, že je demokratické, politická moc bola vykonávaná len prednými členmi politbyra komunistickej strany, zvanej Jednotná socialistická strana Nemecka (SED), podporované tajnou službou Stasi (Staatssicherheit) a radom čiastkových organizácií kontrolujúcich takmer všetko dianie v spoločnosti. Bola zavedená plánovaná ekonomika a krajina sa neskôr stala členom  RVHP.

Zatiaľ čo východonemecká propaganda bola založená na domnelých a niektorých skutočných výhodách tamojších sociálnych programov a neustále hrozila inváziou zo strany SRN a západných imperialistov, veľké počty občanov NDR sa snažili uniknúť do Spolkovej republiky za slobodou a prosperitou.Do polovice roku 1961 to bolo ešte čiastočne možné prechodom alebo prejazdom z východnej do západnej časti Berlína. V onom roku však bol postavený Berlínsky múr, ktorý prakticky znemožnil východným Nemcom útek do  Západného Berlína a odtiaľ do západného Nemecka. Tento múr naprieč Berlínom a na celej hranici Západného Berlína s územím NDR sa stal symbolom  studenej vojny, a preto sa jeho pád v roku 1989 stal nielen symbolom znovuzjednotenia Nemecka a zásadných zmien, ktoré sa neskôr uskutočnili v jeho východnej časti (tzv. Wende), ale aj symbolom pádu komunizmu v celej Európe a dokonca aj v Sovietskom zväze samotnom.

Napätie medzi východným a západným Nemeckom bolo na začiatku 70. rokov uvoľnené kancelárom Willy Brandtom v rámci jeho tzv. Ostpolitik. V nasledujúcom období sa normalizovali vzťahy s krajinami východného bloku, s Československom 11. mája 1973 Pražskou zmluvou. V lete 1989 sa Maďarsko rozhodlo železnú oponu odstrániť a otvoriť hranice, čo spôsobilo emigráciu tisícov východných Nemcov do Západného Nemecka cez Maďarsko. To malo na NDR zničujúce dopady. Potom dochádzalo k pravidelným masovým demonštráciám, ktoré získavali čoraz viac na podpore. V deň pádu Berlínskeho múru zmiernili východonemecké úrady nečakane obmedzenie prístupu k hraniciam, čo dovolilo východonemeckým občanom cestovať na Západ. Pôvodne sa plánovalo udržať Východné Nemecko ako štát, ale otvorenie hraníc viedlo k urýchleniu zjednocujúceho reformného procesu. Ten vyvrcholil v  Zmluve o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku (tzv. Zmluva 4 + 2) o rok neskôr (12. septembra 1990), v rámci ktorej sa štyri okupačné mocnosti vzdali svojich práv daných v rámci  bezpodmienečnej kapitulácie nacistického Nemecka. Nemecko bolo prakticky opäť plne suverénnym štátom, čo 3. októbra 1990 umožnilo jeho  znovuzjednotenie so vstupom piatich krajín bývalej NDR (Neue Länder) do Spolkovej republiky.

Zmluvou z 1. júla 1990 o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie medzi oboma nemeckými štátmi bola splnená dôležitá vnútorná podmienka pre znovuzjednotenie Nemecka. Dňa 3. októbra 1990 pristúpila Nemecká demokratická republika k Spolkovej republike Nemecko (podľa odstavca 23 Základného zákona). Zahranično-politické podmienky znovuzjednotenia boli vyriešené 12. septembra 1990 v Moskve na konferencii “dva plus štyri”, na ktorej sa zišli ministri zahraničia Spojených štátov, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a oboch Nemeckých štátov. Na konferencii sa Nemecko zaviazalo rešpektovať nemecko-poľskú hranicu na Odre a Lužickej Nise a od víťazných mocností obdržalo neobmedzenú štátnu suverenitu, s výnimkou vlastníctva a vývoja zbraní hromadného ničenia.

Hospodárska obnova piatich nových spolkových zemí na východe Nemecka, ktoré vznikli na území bývalej NDR, prebieha vďaka mohutnej finančnej pomoci západných spolkových zemí a EÚ.

Zahranično-politickou prioritou zjednoteného Nemecka zostáva pokračovanie procesu európskej integrácie, spolupráca s medzinárodnými organizáciami (vrátane nasadenia Bundeswehru pri mierových misiách) a snaha o stále členstvo v Rade bezpečnosti OSN.

Mimo vnútropolitických problémov vyvolaných znovuzjednotením sa Nemecko potýka so stále zvyšujúcou sa nezamestnanosťou, nízkou pôrodnosťou a z toho vyplývajúcim úbytkom a starnutím obyvateľstva, problematickým začleňovaním prisťahovalcov do spoločnosti a pravicovým i ľavicovým extrémizmom. Nemecko je zakladajúcim členom Európskej únie.

Nemecko leží v strednej Európe medzi 47°16′15″ a 55°05′33″ severnej šírky a 5°52′01″ a 15°02′37″ východnej dĺžky. Vzdialenosť sever-juh medzi Listom na Sylte (Šlezvicko-Holštajnsko) a Oberstdorfom (Bavorsko) je ; vzdialenosť západ-východ medzi obcou Selfkant (Severné Porýnie-Vestfálsko) a Deschka (Sasko) je . Geografický stred Nemecka je v Durínsku, ale presná poloha sa rôzni podľa rôznych metód výpočtu. Podľa štatistickej ročenky Nemecka (stav: 2000) sa nachádza v obci Niederdorla na (koordináty 51°09′54″ severnej šírky a 10°27′19″ východnej dĺžky).

Krajinný typ sa mení predovšetkým v smere zo severu na juh. Terén sa smerom na juh stáva strmším a vyšším. Severná časť Nemecka, Severonemecká nížina, je nížina sformovaná predovšetkým pred dobou ľadovou, na ktorú naväzuje v strede a na juhu Nemecka zalesnené stredohorie. Najmä v Bavorsku, ale tiež v Bádensku-Württembersku, prechádza táto krajina až do relatívne vysoko položeného severoalpského predhoria a to ďalej do Alpských veľhôr.

Nemecko hraničí v Dolnom Sasku a Šlezvicku-Holštajnsku so Severným morom. Toto more je oblasťou s najhustejšou námornou dopravou a je spojené s Atlantickým oceánom. Meklenbursko-Predpomoransko a Šlezvicko-Holštajnsko ležia pri Baltskom mori, vnútrozemskom mori, ktoré je spojené so Severným morom cez Skagerrak. Morské prúdenie je v Baltskom mori oveľa menšie ako v Severnom mori. Takmer všetky nemecké rieky patria do povodia šiestich veľkých riečnych systémov Rýn (), Dunaj (), Labe (), Vezera (), Odra () a Emža (). Najdlhšou riekou je Dunaj s  od sútoku riek Brigach a Breg respektíve  od prameňa Bregu na okraji Schwarzwaldu. Dunaj vzniká sútokom riek Brigach a Breg v meste Donaueschingen a je po Volge druhou najdlhšou riekou Európy. Nemeckom preteká iba menšia časť Dunaja. Rieka Dunaj s prítokmi sa vlieva do Čierneho mora a ostatné nemecké rieky sa vlievajú do Severného a Baltického mora. Hlavný predel povodiami prechádza východne od východorýnskeho zlomu cez hlavné hrebene Čierneho lesa, ďalej cez švábske a franské Alby. Z týchto tokov je Rýn riekou, ktorá má na nemeckom území najdlhší úsek. Zo svojej dĺžky  preteká až  Nemeckom. Ďalej má kvôli množstvu povestí a mýtov spojených s riekou Rýn význam aj pre národné povedomie nemeckého národa. Hospodárska funkcia Rýnu je nezanedbateľná – je jednou z najvyužívanejších vodných ciest Európy. Rieka Labe pramení v Krkonošiach v Česku a po približne  (z toho  v Nemecku) sa vlieva pri Cuxhavene do Severného mora. Táto rieka patrila dočasne k najznečistenejším riekam Európy, ale medzičasom sa už kvalita vody zreteľne zlepšila. Rieka Vezera vzniká sútokom Werry a Fuldy a je spádovou oblasťou strednej časti Nemecka. Povodia Odry a Emže ležia v západnej a východnej okrajovej časti Nemecka. Nemecké jazerá vznikli z veľkej časti vplyvom doby ľadovej, po skončení ktorej sa ľadovcové doliny naplnili vodou. Preto sa väčšina veľkých jazier nachádza na územiach pôvodne pokrytých vnútrozemským ľadom alebo na ich predhorí, najmä v Meklenbursku a alpskom predhorí. Najväčším jazerom s Nemeckou časťou je Bodamské jazero, ktoré hraničí s Rakúskom a Švajčiarskom. Najväčšie jazero, ktoré leží celé na nemeckom území je Müritz, ktorého časť leží v Mecklenburskej jazernej oblasti.

Alpy sú jedinými veľhorami, ktorých časť leží v Nemecku. Nachádza sa tu aj Zugspitze, ktorý je s  najvyšším štítom Nemecka. Stredohorie sa stáva častejším a vyšším smerom zo severu na juh. Najvyšším vrchom stredohoria je Feldberg vo Schwarzwalde s , nasledovaný Großer Arberom v Bavorskom lese s . Štíty dosahujúce viac ako  majú okrem toho aj Krušné hory (), Smrčiny () a výnimočne aj Harz, ktoré sú najsevernejšie stredohorie Nemecka s  vysokým štítom Brocken. Severnejšie od prahu stredohoria sa týčia iba ojedinelé formácie s výškou väčšou ako , z ktorých je Hagelberg vo Flämingu s 200 metrami najvyšší. Najnižším miestom v Nemecku, na ktoré sa dá dokonca vstúpiť, leží  pod hladinou mora v depresii (územie ležiace nižšie ako hladina mora) v Neuendorf-Sachsenbande (Šlezvicko-Holštajnsko). Rovnako v tejto spolkovej krajine sa nachádza najhlbšie prirodzené miesto pod vodou: Leží s  pod hladinou mora na dne Hemmelsdorfského jazera severoseverovýchodne od Lübecku. Najhlbšie umelo vytvorené miesto leží dokonca  pod hladinou mora na dne povrchovej bane Hambach východne od obce Jülich v Severnom Porýní – Vestfálsku.

Vzhľadom na dĺžku pobrežnej línie je v Nemecku pozoruhodný počet ostrovov. Tie sú v Severnom mori najčastejšie vo forme z pevniny predĺženej reťaze ostrovov a predstavujú zvyšky pevniny, ktorá sa klesaním a následným zatopením oddelila od pobrežia. Rozdeľujú sa na Severofrízske a Východofrízske ostrovy, ktoré sú súčasťou pri odlive objavujúcich sa plytčín. Severofrízske ostrovy patria k Šlezvicko-Holštajnsku a pozostávajú z väčších ostrovov ako Sylt, Amrum a Föhr ako aj oveľa menších ako je Hallig. Dolnosaské Východofrízske ostrovy sú si stavbou a veľkosťou podobné. Najväčším z nich je Borkum. Jedinou výnimkou je Helgoland, ktorý je jediným nemeckým ostrovom na šírom mori. Ostrovy Baltického mora pri nemeckom pobreží sú väčšie a majú členitejší reliéf. Najväčším z týchto ostrovov a zároveň aj najväčším nemeckým ostrovom je Rujana a druhý najväčší Usedom, ktorého východný cíp patrí k Poľsku. Ostrovy Baltického mora sú obľúbeným turistickým cieľom a sú lemované mnohými rekreačnými strediskami. Okrem toho sú v Nemecku aj vnútrozemské ostrovy, z ktorých najznámejšími sú Mainau a Reichenau v Bodamskom jazere a Herrenchiemsee v Chiemse.

Nemecko patrí do miernej klimatickej zóny strednej Európy, leží v oblasti pásma západných vetrov v prechodovej oblasti medzi morskou klímou v západnej Európe a kontinentálnou klímou vo východnej Európe. Na klímu pôsobí okrem iného aj Golfský prúd, ktorý vytvára neobyčajne mierne klimatické podmienky pre tieto zemepisné šírky. Extrémne počasie, ako napríklad suchá, tornáda, kruté mrazy alebo extrémne horúčavy sú relatívne zriedkavé. Príležitostne sa však objavia víchrice, ktorých pribúdanie obzvlášť v zimných mesiacoch spôsobuje problémy. V rokoch 2000 a 2002 sprevádzali víchrice aj veľké škody. Pravidelne prichádzajú povodne, ktoré prichádzajú v lete po intenzívnych dažďoch (povodeň Odry v 1997 a povodeň Labe v 2002) alebo v zime po topení snehu, môžu viesť k záplavám a značným škodám. Suchá postihujú hlavne severovýchod Nemecka, môžu sa však rozšíriť do celej krajiny ako naposledy počas vlny horúčav v roku 2003.

Klimatické dáta (priemerné hodnoty z rokov 1961 – 1990):

Zdroj:  (po anglicky)

Krajina leží vo viacerých geologicky odlišných regiónoch. Najstaršie horninové celky Nemecka predstavujú výstupy kryštalinika, ktoré sú výsledkom hlavne hercýnskeho vrásnenia, ktoré skončilo koncom karbónu. Tvoria Teutoburský les, Durínsky les, Harz, Flechtingenské vrchy a Český masív. Lokálne sa v nich nachádzajú aj relikty starších celkov, hlavne kadomských (pan-afrických) vrásnení. Sever krajiny tvorí Severonemecká nížina, modelovaná prevažne mladými štvrtohornými ľadovcovými procesmi. Prekrýva niekoľko starších panví: permsko-druhohornú severonemecko-poľskú a dolnosaskú panvu. V týchto panvách sa nachádzajú početné permské (zachsteinské) soľné diapíry. Ďalšia podobne stará je hesenská panva v strednom Nemecku. Najjužnejšie časti krajiny pokrývajú platformné triasovo-jurské sedimenty, ktoré sa skláňajú smerom na juh pod treťohornú predhlbeň Álp – molasovú panvu. Predpolie Álp pretína treťohorný rýnsky gráben a ďalší gráben pri ústí Rýna, ktorý je napojený na Severné more. Na ramenách rýnskeho grábenu boli vyzdvihnuté pohoria Vogézy, Schwarzwald a Odenwald. Vrchnokriedovo-štvrťohorný alkalický vulkanizmus sa prejavuje v páse východo-západného smeru asi  severne od predpolia Álp. Komplexnú geologickú stavbu Nemecka dotvárajú dva miocénne impaktné krátery na juhu krajiny.

Vďaka tomu, že Nemecko leží úplne na Eurázijskej platni a na jeho území alebo v jeho blízkosti sa nenachádzajú žiadne iné platne, sa mu zemetrasenia s ťažkými následkami dosiaľ vyhýbali. Aj slabé zemetrasenia sú relatívne zriedkavé. Východorýnsky zlom v Severnom Porýní-Vestfálsku ale patrí k oblastiam mierne ohrozovanými zemetraseniami. Tento zlom zasahuje aj do územia susedných štátov Belgicka a Holandska (pozri aj Oblasť zemetrasenia Kölner Bucht). Správy o zemetrasení z tohto regiónu pochádzajú už z predchádzajúcich storočí. Od roku 1955 bolo seizmografickou stanicou Bensberg na Univerzite Kolín nad Rýnom nameraných viac ako 2000 zemetrasení. Najsilnejšie namerané zemetrasenie v tomto regióne bolo 13. apríla 1992 v blízkosti nemeckej hranice pri holandskom meste Roermond. Dosiahlo silu 5,9 stupňa na Richterovej stupnici. Otrasy tohto zemetrasenia bolo cítiť až v Londýne a Mníchove. Pri tomto zemetrasení sa zranilo 30 ľudí, hlavne spadnutými predmetmi. V postihnutých krajinách dosiahli celkové škody 150 miliónov eur.

Spolková republika Nemecko je federatívna parlamentne-demokratická a zastupiteľská republika.

Prezident, Frank-Walter Steinmeier (19. marca 2017-doteraz), je hlavou štátu a má predovšetkým reprezentatívne povinnosti a právomoci. Do funkcie je volený spolkovým zhromaždením – inštitúciou, ktorá sa skladá z členov Bundestagu  a z rovnakého počtu štátnych delegátov.

Kancelár, Angela Merkelová (22. novembra 2005-doteraz), je hlavou vlády a uplatňuje výkonnú moc. Ide o podobnú funkciu akú má predseda vlády v iných parlamentných demokraciách.

Nemecko je od roku 1990 zložené zo šestnástich spolkových krajín (3 z nich sú mestské štáty):

Nemecko je relatívne chudobné na suroviny, jeho hospodárstvo je zamerané predovšetkým na priemysel a služby. Veľké plochy krajiny sú poľnohospodársky využívané, hoci v poľnohospodárstve pracuje iba 2 – 3 % z celkového počtu zamestnancov. Nemecko je s hrubým domácim produktom s veľkosťou 2,2 bilióna eur (stav k 2004) tretím najväčším národným hospodárstvom sveta. Navyše je Nemecko najväčším exportérom sveta. Životnou úrovňou vyjadrenou Indexom ľudského rozvoja je Nemecko na 19. mieste svetového rebríčka. Podľa HDP na obyvateľa je Nemecko medzi krajinami EÚ na 11. mieste. Toho času je nemecké hospodárstvo charakterizované relatívne nízkym medziročným hospodárskym rastom (2003: −0,1 %, 2004: 1,6 %) a pre Nemecko nezvyčajne vysokou nezamestnanosťou, obzvlášť vo východnom Nemecku. Tieto problémy sú predovšetkým dôsledkom stagnujúceho domáceho dopytu. Naopak v zahraničnom obchode je Nemecko veľmi úspešné a v rokoch 2000 až 2004 sa zvýšil o 49 %. Nezamestnanosť rastie kontinuálne od 70-tych rokov. Hľadanie príčin tejto hospodárskej krízy rozdeľuje spoločnosť: zväzy podnikateľov a neoliberálni ekonómovia tvrdia, že príčinou hospodárskej krízy je tradične silný sociálny štát, lebo nízke náklady na pracovnú silu v susedných východoeurópskych krajinách vedú k presúvaniu výroby. Oponenti poukazujú na to, že iné krajiny s vybudovaným sociálnym štátom ako napríklad Švédsko, Fínsko, Nórsko, Rakúsko dosahujú vysoký hospodársky rast. Ako príčina sa akceptuje aj skutočnosť, že štátne výdavky sa z veľkej časti financujú namiesto daní (ktoré sú nezávislé od pracovného miesta) cez sociálne odvody, ktoré predražujú pracovné miesta. Odborové organizácie a kritici globalizácie argumentujú keynesianistickými modelmi a tvrdia, že sa tuzemský dopyt zoslabil pre krátenia v sociálnej oblasti. Okrem toho nebolo po znovuzjednotení Nemecka dostatočné ekonomické opodstatnenie pre politicky motivované prispôsobenie východonemeckých platov na západnú úroveň. Za celosvetovo najviac konkurencieschopné odvetvia nemeckého hospodárstva sa považujú automobilový, elektrotechnický, strojársky a chemický priemysel.

Obyvatelia nemeckej národnosti tvoria takmer 75 miliónov obyvateľov, čo predstavuje 91,2 % obyvateľov štátu. Príslušníkov iných národnostných menšín je veľmi málo. Patria medzi ne najmä Lužickí Srbi, ktorí žijú v blízkosti českých a poľských hraníc, a príslušníci dánskej menšiny na severe štátu. Početnejšie sú menšiny, ktoré prišli na územie štátu po roku 1945. Ide hlavne o Turkov, ktorých žije v Nemecku 1 713 551 (2,1 % obyvateľov štátu). Za nimi nasledujú prisťahovalci zo Srbska a Čiernej Hory, ktorých tu žije 468 218 (0,5 %). Talianov žije v Nemecku 528 318 (0,6 %), Poliakov 384 808 (0,5 %), Grékov 294 891 (0,4 %) a Chorvátov 225 309 (0,4 %). Počet prisťahovalcov z Ruskej federácie dosahuje počet 187 835 (0,3 %) a z Bosny a Hercegoviny 158 158 (0,3 %). Žije tu aj 175 875 prisťahovalcov z Rakúska (0,3 %) a Holandska 128 192 (0,2 %). Okrem nich tu žijú hlavne prisťahovalci z Bulharska, Číny, Indie, Iraku, Iránu, Španielska, Maďarska, Rumunska, Libanonu, Vietnamu a iných krajín.

Nemčina je úradný a prevažujúci jazyk v Nemecku. Je to tiež jeden zo 24 úradných a pracovných jazykov v Európskej únii (EÚ)  a jeden z troch pracovných jazykov  Európskej komisie. V rámci EÚ je nemčina tiež najrozšírenejším materinským jazykom s zhruba 100 miliónmi rodených hovorcov. 

Medzi pôvodné menšinové jazyky v Nemecku patrí dánčina, dolná nemčina, lužická srbčina, frízština a rómčina. Tieto menšinové jazyky sú oficiálne chránené  európskou chartou jazykov. Najpoužívanejšími jazykmi medzi imigrantmi sú turečtina, kurdčina, poľština, ruština, srbochorvátčina a ďalšie jazyky z Balkánu. Občania Nemecka sú často  multilinguálni: 67% nemeckých občanov tvrdí, že sa dokážu dohovoriť minimálne jedným cudzím jazykom (okrem nemčiny) a 27% minimálne dvoma cudzími jazykmi.  

V Nemecku počet príslušníkov tradičných historických cirkví klesá, čo súvisí hlavne so sekularizácou spoločnosti a cirkevnou daňou. Príslušníkov rímskokatolíckej cirkvi žije v Nemecku 22 600 300 (27,2 %). Rímski katolíci žijú hlavne v južnej a v západnej časti štátu, najviac v Bavorsku a v Sársku. K Nemeckej evanjelickej cirkvi sa hlási 20 713 200 obyvateľov (24,9 %). Žijú najmä na severe a východe štátu. Celkovo žije v krajine 26,0 % protestantov. Okrem evanjelikov tu žijú baptisti, pentekostalisti, metodisti, mormóni či Svedkovia Jehovovi. K islamu sa hlási 4 325 000 obyvateľov (cca 5,2 % obyvateľov štátu). Hlásia sa k nemu najmä Turci, Arabi, kosovskí Albánci, prisťahovalci z Iraku, Iránu a iných moslimských krajín. K pravoslávnym cirkvám sa hlási 1 543 000 obyvateľov (1,9 %). Ide hlavne o prisťahovalcov z Grécka, Rumunska, Srbska, Bulharska, Ruska, Arménska či Egypta a Etiópie. K budhizmu sa hlási 245 000 obyvateľov (0,3 %) hlavne prisťahovalcov z Ďalekého východu. Hinduizmus má 97 500 prívržencov a sikhizmus 50 000 prívržencov. Ateistov, teda obyvateľov bez náboženskej príslušnosti je 32 271 500 (38,8 %).

Nemecká kultúra je definovaná predovšetkým spoločným jazykom. V priebehu dejín mnoho predstaviteľov nemeckej kultúry, filozofie a vedy odišlo z Nemecka, väčšinou však zostali spätí s Nemeckom. Ako príklady emigrácie z politických dôvodov v 19. storočí možno uviesť básnika Heinricha Heineho a filozofa a ekonóma Karla Marxa. Po zániku Svätej ríše rímskej v roku 1806 až do roku 1871, kedy vzniklo Nemecké cisárstvo, boli v dôsledku nevýraznej spoločnej identifikácie nemecky hovoriacich ľudí a fragmentácie štátnej organizácie v rámci Nemeckého spolku ako nemecká kultúra, tak aj veda dôležitými zjednocujúcimi prvkami nemeckého národného uvedomenia. Už predtým však vznikol pojem krajina básnikov a mysliteľov, zakladajúci sa na dedičstve veľkých osobností ako boli Johann Wolfgang von Goethe, Friedrich Schiller a Immanuel Kant. Toto kultúrne dedičstvo je dodnes živnou pôdou nemeckého vlastenectva. Na začiatku 20. storočia patrilo vtedajšie Nemecko k predným kultúrnym a vedeckým národom. Tiež vďaka nemeckej klasickej hudbe, ktorá mohla ťažiť z odkazu Wolfganga Amadea Mozarta,  Ludwiga van Beethovena,  Richarda Wagnera, Johannesa Brahmsa a ďalších veľkých skladateľov, aj vďaka nemeckému výtvarnému a filmovému umeniu bola nemecká kultúra na začiatku 20. storočie jednou z najvyspelejších v celosvetovom meradle.

Nástup nacizmu v 30. rokoch 20. storočia a s ním spojená početná emigrácia vynikajúcich nemeckých vedcov a spisovateľov, z ktorých mnohí boli Židovského pôvodu, priniesli úpadok nemeckej vedy a kultúry, ktorý trval až do konca druhej svetovej vojny. Trvalými alebo dočasnými emigrantmi sa stali napr. Albert Einstein, Kurt Tucholsky, Thomas Mann a jeho brat Heinrich Mann, Bertolt Brecht, Lion Feuchtwanger, Hannah Arendtová a mnoho ďalších.

Nemecká literatúra siaha späť až hlboko do stredoveku, napr. Walther von der Vogelweide je jedným z najvýznamnejších stredovekých básnikov. Medzi najvýznamnejších nemeckých autorov patria básnici a  dramatici Johann Wolfgang von Goethe a Friedrich Schiller. Literárne významní sú bratia Grimmovci. Ku klasikom nemeckej literatúry patrí aj Heinrich Heine, Gotthold Ephraim Lessing, Heinrich von Kleist, Ernst Theodor Wilhelm Hoffmann, Friedrich Hölderlin, Novalis, Theodor Fontane či Georg Büchner. V 20. storočí sa stali nositeľmi Nobelovej ceny za literatúru postupne Theodor Mommsen v roku 1902, Paul Heyse v roku 1910, Gerhart Hauptmann v roku 1912, Thomas Mann roku 1929, Hermann Hesse v roku 1946, Heinrich Böll roku 1972 a Günter Grass v roku 1999. V roku 2009 obdržala Herta Müllerová, nemecko-rumunská spisovateľka žijúca v Berlíne, túto cenu. Laureátmi sú tiež Nelly Sachsová, Thomas Mann a Rudolf Christoph Eucken. K významným autorom 20. storočia býva radený aj Bertolt Brecht, Heinrich Mann, Alfred Döblin alebo Patrick Süskind. V oblasti detskej literatúry vynikol napríklad Erich Kästner (Emil a detektívovia) či Michael Ende (Nekonečný príbeh), v oblasti populárnej literatúry Karl May.

Frankfurtský knižný veľtrh je jedným z najväčších knižných veľtrhov sveta.

Najslávnejším nemeckým maliarom je Albrecht Dürer. Dürerom bol silne inšpirovaný aj drevorytec Hans Holbein mladší. Významným renesančným maliarom bol Lucas Cranach starší. Ten je niekedy radený k tzv. Dunajskej škole, ku ktorej patrí aj Albrecht Altdorfer. K renesancii patrí aj Matthias Grünewald. Jedným z najvýraznejších z Nemecka pochádzajúcich barokových maliarov je majster Cosmas Damian Asam.

Významným drevorytcom 19. storočia bol Wilhelm Busch. Z romantických maliarov vynikol Caspar David Friedrich. Maria Sibylla Merianová sa preslávila kresbami hmyzu, rastlín a zvierat. Výraznou osobnosťou avantgardy bol Max Ernst či expresionisti Franz Marc, Ernst Ludwig Kirchner a Käthe Kollwitzová. Neoexpresionizmus reprezentuje Georg Baselitz.

Svojimi karikatúrami sa preslávili George Grosz alebo Otto Dix.

Najslávnejšími sochármi sú Hans Arp a Joseph Beuys.




#Article 14: Taekkyon (200 words)


Taekkyon (slovenská výslovnosť thäkkjon, kor. 택견]) je starý kórejský bojový šport v ktorom sú povolené kopy a zametania, ktoré majú za cieľ zraziť protivníka na zem. Turnaje mali často amatérsky charakter a zúčastňovali sa na nich obyčajní ľudia, podobne ako na boxerských súbojoch v starom Anglicku. Často ho trénovali nevzdelaní dedinčania a neraz mal charakter rodovej rivality. Taekkyon bol zakázaný na začiatku 30. rokov 20. storočia japonskými okupačnými zákonodarcami a od tej chvíle začal pomaly zanikať. 

V 50-tych rokoch 20. storočia takmer úplne zmizol. Nažive zostal iba jediný majster - Duk Ki Song. Predpokladá sa, že taekwondo vďačí za svoju súčasnú popularitu práve taekkyonu vďaka podobnému názvu, pretože konkurenčné bojové športy - tangsudo a kongsudo, ktorých názvy majú japonský pôvod, neboli veľmi obľúbené z dôvodu protijaponských nálad. Taekkyon sa koncom 20. storočia v Južnej Kórei opäť obnovil vďaka pôsobeniu Songa, ktorého kórejská vláda poverila zachovať tento šport, ako súčasť národného kultúrneho dedičstva.

Niektorí historici taekwondo zastávajú názor, že tvorcovia tohto športu praktizovali taekkyon, techniky taekkyonu však nemajú veľa spoločného s taekwondom. V taekkyone dominujú techniky slúžiace na to, aby bol súper zbavený rovnováhy, zatiaľ čo v taekwonde prevažujú techniky silných kopancov z výskoku a otočky na horné partie protivníkovho tela.




#Article 15: RTFM (214 words)


RTFM je skratka v internetovom slangu pre frázu Read The Fucking Manual (po slovensky Prečítaj si ten po***aný manuál). Používa sa ako reakcia na otázku, na ktorú existuje ľahko dostupná odpoveď v patričnej dokumentácii a naznačuje, že osoba, ktorá ju vyslovila, mrhá čas ostatných ľudí.

Namiesto vulgárneho slova fucking (slov. poondiaty), ktoré veľa ľudí považuje za urážajúce, sa niekedy zvykne skratka RTFM vysvetľovať ako Read The Foolish Manual (slov. Prečítaj si ten hlúpy manuál). Známe sú aj ďalšie slová začínajúce sa na písmeno F, ktoré nahrádzajú pôvodný vulgarizmus: friendly (priateľský), fine (výborný) a sú menej pejoratívne. Občas sa písmeno F úplne vynecháva a vzniká skratka RTM - Read The Manual (Prečítaj si manuál).

V hackerskom slovníku sa vyskytuje odvodenina RTFS - Read The Fucking Source (Čítaj ten po***aný zdrojový kód) a RTFB - Read The Fucking Binary (Čítaj tú po***anú binárku).

Na serveri Slashdot sa často používa skratka RTFA - Read The Fucking Article (Čítaj si ten po***aný článok), ktorá sa zvyčajne používa pri účastníkovi diskusie, ktorý pošle diskusný príspevok, z ktorého je jasné, že článok ešte nečítal. Iný variant, po prvý raz zaznamenaný na sieti Usenet v roku 1996, je STFW - Search The Fucking Web (Prehľadaj ten po***aný web). Konkrétnejšia podoba je UTFG - Use The Fucking Google (Hľadaj na po***anom Google).




#Article 16: Československá socialistická republika (568 words)


Československá socialistická republika (skratka: ČSSR) bol oficiálny názov Česko-Slovenska od 11. júla 1960 do 29. marca 1990. Česko-Slovensko bolo v tom čase (presnejšie: do decembra 1989) socialistickým (od roku 1969 aj federatívnym) štátnym útvarom na území dnešného Česka a Slovenska.

V roku 1990 bol názov nakrátko nahradený názvom Česko-slovenská federatívna republika (pozri pomlčková vojna) a potom natrvalo názvom Česká a Slovenská Federatívna Republika.

Ústava Československej socialistickej republiky z roku 1960 zaviedla nový názov štátu Československá socialistická republika, nové štátne symboly, zakotvila ako štátne zriadenie socializmus a vedúcu úlohu KSČ. V druhej polovici 60. rokov sa vtedajšie vedenie štátu pokúsilo vykonať ekonomické reformy, ktoré mali viesť k zvýšeniu efektívnosti národného hospodárstva (pozri ekonóm Ota Šik). V tejto dekáde bola plne dokončená kolektivizácia poľnohospodárstva, ktoré sa stabilizovalo a poľnohospodárska produkcia sa začala zvyšovať. Významným krokom bolo zahájenie industrializácie Slovenska.

Snahy o ekonomické reformy sa ďalej rozvinuli v roku 1968 a vyústili v obrodný proces demokratizácie spoločnosti, zvaný tiež Pražská jar, ktorý bol pokusom vtedajšej KSČ o tzv. socializmus s ľudskou tvárou. Táto snaha vtedajšieho vedenia štátu, ktorá mala medzi obyvateľstvom širokú podporu, však bola zmarená vpádom vojsk Varšavskej zmluvy dňa 21. augusta 1968.

Dňa 1. januára 1969 sa Česko-Slovensko stalo federáciou dvoch suverénnych štátov, Česka a Slovenska.

Sedemdesiate roky sa niesli v znamení tzv. normalizácie, čo bol proces vedúci k zastaveniu demokratizácie spoločnosti a návrat k stavu pred obrodným procesom. V 70. rokoch bol normalizačný režim veľmi silný. Hospodárstvo zaznamenalo v prvej polovici 70. rokov pomerne vysokú dynamiku rastu, ktorá sa však v závere tejto dekády postupne znižovala. Počiatočné ekonomické úspechy režimu umožnili zvýšiť výdavky v sociálnej oblasti. Štát investoval do rozsiahlej bytovej výstavby. To sa okrem iného prejavilo aj výrazným zvýšením pôrodnosti (najvyšší počet narodených detí bol zaznamenaný v roku 1974 a doteraz nebol prekonaný). V tomto období bola dokončená industrializácia Slovenska, mechanizácia poľnohospodárstva a naša krajina sa stala v základných potravinách plne sebestačná. V priemysle dochádzalo k ďalšiemu rozširovaniu sortimentu výroby tak, aby sme nemuseli tieto výrobky dovážať zo zahraničia, a to najmä v strojárstve, čo so sebou prinášalo rastúce zaostávanie technickej úrovne produkcie. Ekonomika veľkosti ČSSR nebola schopná držať krok v takom širokom zábere výroby a v spojení s neexistenciou konkurencie viedlo k rastúcim problémom predať našu produkciu do západných krajín a tým k silnejúcemu nedostatku devízových prostriedkov. V tomto období došlo k definitívnemu vyčerpaniu možností extenzívneho rastu ekonomiky, kedy boli do výroby nasadené všetky ľudské rezervy, vrátane vysokej zamestnanosti žien, dôchodcov a pod. Ďalší rast ekonomiky tak bol možný už len zvýšením technologickej úrovne produkcie, zavádzaním automatizácie a pod., čo sa vďaka absencii tlaku na efektivitu v centrálne plánovanej ekonomike nedarilo. V politickej oblasti dochádzalo k stupňovaniu tlaku na odporcov režimu. Represie síce neboli tak kruté ako v 50. rokoch, nedochádzalo už k popravám odporcov režimu, ale napriek tomu režim tvrdo postihoval akékoľvek náznaky iného ako oficiálneho názoru (najznámejšia akcia tohto druhu bola napr. anticharta v roku 1977). V tomto období sa prevažná väčšina národa dobrovoľne podrobila a aktívne sa zúčastňovala všetkých prorežimných podujatí ako boli spartakiády, prvomájové demonštrácie pod.

V osemdesiatych rokoch sa začala prejavovať hospodárska stagnácia, ale aj spoločenský a kultúrny úpadok zo sedemdesiatych rokov.

Po sérii protirežimných demonštrácií sa nakoniec v novembri 1989 komunistický režim zrútil. Socialistické Česko-Slovensko sa začalo otvárať okolitému svetu a vydalo sa na cestu k demokracii a trhovému hospodárstvu.

V marci 1990 sa názov štátu zmenil na Česko-slovenská federatívna republika a v apríli na Česká a Slovenská Federatívna Republika.




#Article 17: Bratislava (5134 words)


Bratislava (, , ,   (tzn. Mesto na Dunaji) do roku 1919 Prešporok/Prešporek, iné názvy pozri nižšie) je hlavné a rozlohou i počtom obyvateľov najväčšie mesto Slovenska. Podľa Štatistického úradu tu na konci roka 2017 žilo približne 430-tisíc obyvateľov, iný zdroj však hovorí, že tu reálne žije až približne 666-tisíc obyvateľov a ďalších 100-tisíc sem dochádza za prácou.

Nachádza sa na úpätí pohoria Malé Karpaty, medzi Záhorskou a Podunajskou nížinou. Mestom preteká rieka Dunaj, mimo centra aj rieka Morava. Bratislava leží na hranici s Rakúskom a Maďarskom, čím sa stáva jediným hlavným mestom na svete ležiacim na hranici troch suverénnych štátov.

Je sídlom prezidenta, parlamentu i vlády; samosprávneho kraja, vznikajúceho Európskeho orgánu práce, niekoľkých miestnych centrál medzinárodných organizácií, ako aj viacerých divadiel, múzeí, galérií, univerzít a ďalších inštitúcií.

Dominantou mesta je Bratislavský hrad s charakteristickými štyrmi vežičkami a Dóm svätého Martina. Spomedzi moderných stavieb je najvýraznejší Most SNP na Dunaji. V historickom centre je vyhlásená pamiatková rezervácia. V mestskej časti Devín leží zrúcanina rovnomenného hradu.

Nachádza sa v strednej Európe, na súradniciach 17°10'75 východnej dĺžky, 48°14'90 severnej šírky, 126 –  nad morom. Rozprestiera sa po oboch brehoch rieky Dunaj, na upätí pohoria Malé Karpaty. Svojou rozlohou  je najväčším mestom Slovenska (mesto Vysoké Tatry má po odčlenení Štrbského plesa len ). Leží v bezprostrednej blízkosti Rakúska a Maďarska. Je jediným hlavným mestom na svete, ktoré hraničí súčasne s dvoma krajinami (na juhu s Maďarskom, na západe s Rakúskom). Nachádza sa  východne od Viedne, čím je súčasťou najtesnejšieho zoskupenia dvoch hlavných miest v Európe a s Viedňou, maďarským mestom Győr (Ráb) a moravským mestom Brno tvorí významný stredoeurópsky metropolitný región CENTROPE.

Najbližšie obce a mestá pri Bratislave sú na severe obce Marianka a Borinka, mestá Stupava a Svätý Jur, na východe obce Most pri Bratislave, Chorvátsky Grob a Ivanka pri Dunaji, na juhovýchode obce Rovinka, Dunajská Lužná, Kalinkovo, Hamuliakovo a mesto Šamorín, na juhu maďarská obec Rajka a rakúska obec Deutsch Jahrndorf, na západe rakúske obce Kittsee (Kopčany) a Wolfsthal a rakúske mesto Hainburg an der Donau.

Predpokladá sa, že v najbližšej dobe sa bude Bratislava rozvíjať aj juhozápadným smerom v okolí štátnej hranice s Rakúskom a pravdepodobne bude plynulo napojená aj na susedné rakúske obce.

Bratislava sa nachádza v miernom podnebnom pásme kontinentálneho rázu, ktoré je charakteristické výrazným rozdielom medzi teplotami v lete a v zime a striedajúcimi sa 4 ročnými obdobiami. Priemerná ročná teplota je okolo 9,9 °C. Slnko svieti priemerne 1976,4 hodín ročne a padne okolo  zrážok.

Bratislava sa delí na 5 okresov a tie spolu na 17 mestských častí. Z hľadiska rozlohy sú najväčšou mestskou časťou Podunajské Biskupice; s podielom 11,5 % a najmenšou mestská časť Lamač s podielom 1,8 % z celkovej rozlohy mesta.

Cez Bratislavu tečie rieka Dunaj, druhá najväčšia európska rieka, a oddeľuje mestskú časť Petržalka od ostatných mestských častí. V mestskej časti Devín sa do Dunaja vlieva rieka Morava, do ktorej západne od Devínskej Novej Vsi ústi riečka Mláka.

Do Karloveského ramena sa západne od Dlhých dielov vlieva Mokrý potok a pri Riviére Suchá Vydrica. Pri Botanickej záhrade ústi do Dunaja potok Vydrica.

Východné svahy Malých Karpát odvodňuje Račiansky kanál, ktorý sa severne od mestskej časti Vajnory spája s vodami Blatiny, ktorá ďalej ústi do Malého Dunaja.

V Bratislave sa nachádza niekoľko prírodných a umelých vodných plôch, z ktorých prevažná väčšina slúži aj ako prírodné kúpaliská. Napríklad Štrkovecké jazero a Kuchajda v Ružinove, Vajnorské jazerá a Zlaté piesky pri diaľnici D1, Malý Draždiak a Veľký Draždiak v Petržalke, Rusovské a Čunovské jazero.

Bratislava získala súčasný názov začiatkom roka 1919. Pred rokom 1918 sa v 19. storočí volala po slovensky Prešporok, Prešpurek alebo zriedkavo Bratislava, Břetislava či Požúň, po maďarsky Pozsony, po nemecky Preßburg (súčasným pravopisom Pressburg). V maďarčine sa dodnes prevažne používa názov Pozsony, v nemčine sa dnes používa aj názov Pressburg, aj názov Bratislava.

Latinský názov znie Posonium alebo staršie aj (z gréčtiny) Istropolis.

Bratislava je známa aj pod označeniami Krásavica na Dunaji, Mesto fontán a Mesto Mieru (titul mestu udelila Svetová rada mieru). Bratislava má aj viacero slangových označení, asi najznámejším je názov Blava, ktorý pravdepodobne vznikol skrátením viacslabičného názvu Bratislava. Výraz Blava je pomenovaním vodného toku okresu Trnava.

Vďaka svojej polohe bola Bratislava približne od 13. storočia (oficiálne sčítania existujú až od konca 18. storočia) do približne roku 1870 prevažne mestom nemecky hovoriacich obyvateľov. Po oficiálnom sčítaní obyvateľov v rokoch 1850 až 1851 bolo v Bratislave 42 238 obyvateľov, z toho 31 509 (74,59 %) Nemcov, 7 586 (17,9 %) Slovákov a 3 154 (7,4 %) Maďarov. Veľa Židov bolo zarátaných medzi Nemcov alebo Maďarov.

V roku 1890 prebehlo ďalšie sčítanie a tu sa už prejavila silná maďarizácia. V meste malo žiť 52 441 obyvateľov, z toho 31 404 Nemcov, 10 433 Maďarov a 8 709 Slovákov.

V roku 1907 tu žilo vyše 70-tisíc obyvateľov, z čoho tretinu tvorili Maďari, polovicu Nemci, sedminu Slováci, okrem toho ešte Chorváti, Srbi, Bulhari, Rumuni, a iné národnosti.

Na konci druhej svetovej vojny bola väčšina nemeckých obyvateľov evakuovaná ríšskymi úradmi do relatívne bezpečnejšieho vnútrozemia Veľkonemeckej ríše. Časť z nich sa po skončení vojny vrátila. V priebehu rokov 19451946 boli takmer všetci Nemci vyhnaní a veľa Maďarov bolo vysťahovaných v rámci výmeny obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom.

Východzí stav v 13. storočí (do roku 1278) bol taký, že:

(Treba ale poznamenať, že podľa niektorých zdrojov hlavné [alebo všetky?] územia na pravom brehu Dunaja – okrem majetkov cirkvi – daroval kráľ mestu Bratislava a bratislavskému hradnému panstvu až v roku 1436. Mesto konkrétne dostalo Pečňu a neskorší Starý háj. Hrad dostal nivy Engerau, kde neskôr vznikla obec Engerau/Petržalka.)
 
Po roku 1278 nasledovali nasledujúce pričlenenia a odčlenenia území k dovtedajšiemu mestu s predmestiami (Vysvetlivky: + znamená pričlenenie územia, - znamená odčlenenie územia, n/a znamená, že údaj nie je dostupný):

Celková rozloha mesta od pripojenia obcí v roku 1971/1972 je .

Pre úplnosť treba dodať, že mesto Bratislava prechodne stratilo všetky územia na pravom brehu Dunaja:

Poznámky:

Ďalšie vysvetlenia a zdroj k vyššie uvedenému textu pozri v poznámke pod čiarou: 

Bratislava bola v minulosti mnohonárodnostným mestom, ktoré prešlo značnými zmenami v etnickom zložení obyvateľstva. Po mongolskom vpáde do Uhorska nastal v oblasti Bratislavy demografický pokles a vyľudnenie niektorých oblastí. To viedlo k novej prisťahovaleckej vlne, ktorá Bratislavu a blízke okolie výrazne ponemčila. V roku 1880 tvorili Nemci viac ako 60 % obyvateľstva (Nemci: 63,41 %, Slováci: 15,15 %, Maďari: 15,14 %). V nasledujúcich desaťročiach rýchlo rástol podiel maďarského obyvateľstva (1880: 15,14 %, 1890: 19,91 %, 1900: 30,52 %, 1910: 40,53 %) a to najmä na úrok Nemcov, ktorí stratili absolútnu väčšinu až v roku 1910.

Tieto štatistiky však zahŕňajú iba Bratislavu (Prešpork) v jej dobových hraniciach. Na území pôvodne susedných obcí, ktoré dnes tvoria jeho integrálnu súčasť, mali  na prelome 19. a 20. storočia relatívnu väčšinu Slováci. Podľa sčítania z roku 1900 mali výraznú väčšinu najmä v dnešných mestských častiach Dúbravka (98,57 %), Záhorská Bystrica (96,40 %), Lamač (93,95 %), Vajnory (92,54 %) a Rača (74,68 %). Maďari mali výraznú prevahu v dvoch obciach – Vrakuňa (89,82 %) a Podunajské Biskupice (87,34 %), v ďalších ich podiel nepresahoval 20 %.

K ďalším výrazným zmenám v etnickom zložení došlo v medzivojnovom a povojnovom období. Pričlenenie Bratislavy k Česko-Slovensku znamenalo odchod značnej časti maďarského obyvateľstva, nasledovaný prílevom slovenskej a českej populácie (najmä inteligencie) a celkovým rastom mesta. Už v roku 1930 tvorili príslušníci „československej“ národnosti takmer polovicu obyvateľov (48 %). V novembri 1944 došlo k rozhodnutiu evakuovať nemeckých obyvateľov Bratislavy a blízkeho okolia. V priebehu februára – marca 1945 väčšina z nich mesto opustila. Proces etnickej premeny mesta bol zavŕšený povojnovými odsunmi nemeckého a maďarského obyvateľstva.

Bratislava je sídlom dvoch katolíckych biskupstiev – pre veriacich latinského i byzantsko-slovanského obradu. 30. januára 2008 bola zriadená Bratislavská gréckokatolícka eparchia (vznikla vyčlenením z Prešovskej eparchie, katedrálnym chrámom je Chrám povýšenia vznešeného a životodarného Kríža) a o dva týždne neskôr, 14. februára 2008, Bratislavská rímskokatolícka arcidiecéza (vznikla vyčlenením z Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, katedrálnym chrámom je Dóm svätého Martina). Bratislava je aj sídlom biskupstva Evanjelickej cirkvi a. v. Svoje ústredie tu majú aj viaceré ďalšie cirkvi a náboženské spoločnosti.

V demografickom vývoji sledovanom podľa mestských častí došlo od roku 1990 ku stagnácii až poklesu obyvateľstva v 9 mestských častiach: Staré Mesto, Nové Mesto, Podunajské Biskupice, Ružinov, Vajnory, Devín, Lamač, Jarovce, Rusovce.

Relatívne výraznejší prírastok obyvateľov bol zaznamenaný v mestskej časti Karlova Ves o 14 581 obyvateľov (nárast o 77 %) a Devínska Nová Ves o 3 998 obyvateľov (nárast o 30,8 %), ktorý vznikol v dôsledku ukončenia sústredenej bytovej výstavby.

Najvyšší počet obyvateľov (115 tisíc) mala v roku 2005 mestská časť Petržalka (27,0 %) a najnižší počet obyvateľov mestské časti Devín a Čunovo s podielmi 0,18 % z celkového počtu obyvateľov mesta.

Podľa sčítania 11. marca 2016 žilo v Bratislave 472 966 obyvateľov, čo je najviac v histórii mesta.

Reálny počet obyvateľov je v odhadoch oveľa vyšší – v meste sa dlhodobo aj krátkodobo zdržiava niekoľko stoviek tisíc ľudí, ktorí majú trvalý pobyt registrovaný v iných častiach krajiny. Na základe dát získaných z mobilných telefónov sa zistilo, že v Bratislave pravidelne zdržiava vyše 666-tisíc ľudí, z toho až 130 000 dochádzajúcich za prácou alebo vzdelaním; tento údaj o pohybe bol získaný z mobilných zariadení cez Market Locator. Ale tento nárast očakával aj Dopravný podnik Bratislava za pomoci merania mestských komunikácií.

Bratislava je ako hlavné mesto Slovenska sídlom Národnej rady Slovenskej republiky, Prezidenta Slovenskej republiky, ministerstiev, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Národnej banky Slovenska. Je tiež sídlom Úradu Bratislavského samosprávneho kraja. Nachádzajú sa tu aj viaceré veľvyslanectvá.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 13. septembra 1990 o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave 377/1990 Zb. určil Bratislave štatút hlavného mesta spravovaného magistrátom, mestským zastupiteľstvom a primátorom hlavného mesta SR Bratislavy.

Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy je orgánom samosprávy mesta a zastupiteľským zborom obyvateľov mesta. Má 45 poslancov, ktorí sú volení priamo v komunálnych voľbách na obdobie štyroch rokov.

Primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy je výkonným a štatutárnym orgánom mesta. Je volený priamo na 4-ročné volebné obdobie. Vedie zasadnutia mestského zastupiteľstva a mestskej rady a podpisuje ich uznesenia. Má troch námestníkov.

Mestská rada je iniciatívnym, výkonným a kontrolným orgánom mestského zastupiteľstva. Skladá sa z 10 členov, ktorých volí mestské zastupiteľstvo zo svojich poslancov, starostov všetkých mestských častí a námestníkov primátora. Schádza sa najmenej raz za mesiac.

Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy plní odborné, administratívne a organizačné práce súvisiace s plnením úloh mestských orgánov. Na čele stojí riaditeľ.

Hlavné mesto SR Bratislava je ďalej delené na 17 samosprávnych mestských častí, ktoré sú spravované vlastnými miestnymi zastupiteľstvami na čele so starostami.

Bratislavský región (Bratislavský kraj) je najbohatší slovenský región a v rámci nových krajín Európskej únie je na prvom mieste (druhá je Praha) v poradí podľa HDP na obyvateľa vyjadrený v parite kúpnej sily (PPS), kde dosahuje 186 % priemeru Európskej únie – 51 200 € na obyvateľa (v roku 2014), čo je 6. miesto zo všetkých regiónov Európskej únie.

Väčšiu koordináciu všetkých systémov hromadnej dopravy zabezpečuje Bratislavská integrovaná doprava od roku 2013.

V Bratislave sa takisto nachádza viacero železničných staníc, z ktorých najväčšia je Hlavná stanica. Cez mesto prechádzajú aj diaľnice D1,  D2 a D4 a na okraji mesta je medzinárodné Letisko M. R. Štefánika. 

Bratislava je kultúrne centrum Slovenska, pričom tu má sídlo niekoľko múzeí, galérií, divadiel, vedeckých a vzdelávacích inštitúcií. Bola tu založená prvá univerzita na území Slovenska, Universitas Istropolitana. Mesto samotné je jednou z najvýznamnejších slovenských turistických destinácií. Centrálna časť Starého Mesta je pamiatkovou zónou, historické jadro spolu s Bratislavským hradom a Podhradím je pamiatkovou rezerváciou.

V Bratislave má sídlo Slovenské národné divadlo, ktoré do roku 2007 sídli v niekoľkých budovách, osobitne opera a balet. Pod jeho pôsobnosť patrí aj Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava a Malá scéna SND – činohra. Od apríla 2007 sídli v novostavbe pri Dunaji v blízkosti novej modernej mestskej štvrte Eurovea. Sídli tu aj rada menších a alternatívnych divadiel, napríklad: A4 – nultý priestor, Bratislavské bábkové divadlo, Bratislavské divadlo tanca, Divadlo a.ha., Divadlo Astorka Korzo ’90, Divadlo Aréna, Divadlo F7, Divadlo Ívery – študentské divadlo, zaniknuté Divadlo Kaplnka, Divadlo Ludus, GUnaGU, Divadlo Nová scéna, Radošinské naivné divadlo, Štúdio LS, Tanečné divadlo Bralen, Teátro Wustenrot a West.

Bratislava je sídlom Slovenského národného múzea, ktoré sa nachádza na Vajanského nábreží v blízkosti osobného prístavu. Na históriu Bratislavy je zamerané Mestské múzeum v Bratislave, založené v 1868. Pri hlavnej železničnej stanici medzi ulicami Štefánikova, Pražská a Šancová je Múzeum dopravy. Zaujímavosťou je Múzeum hodín v Dome u dobrého pastiera na Židovskej ulici oproti Katedrále svätého Martina (Bratislava), Múzeum zbraní v Michalskej bráne a Farmaceutické múzeum hneď vedľa na Michalskej ulici. Na lodi Kriváň na petržalskej strane je expozícia Lodného múzea v blízkosti reštaurácie Au Café. Medzi ďalšie múzeá patrí Múzeum Janka Jesenského a Múzeum Milana Dobeša. Pre židovskú komunitu sú mimoriadne dôležité Múzeum židovskej kultúry na Židovskej ulici, Mauzóleum Chatama Sófera a Židovské komunitné múzeum, ktorého sídlom je jediná synagóga v Bratislave na Heydukovej ulici. V mestskej časti Čunovo na dunajskej hrádzi v bezprostrednej blízkosti štátnej hranice s Rakúskom a Maďarskom je nové múzeum moderného umenia Danubiana.

Medzi ďalšie múzeá patrí Slovenské národné múzeum, Mestské múzeum, Múzeum dopravy, Letecké múzeum Bratislava,  Múzeum hodín, Múzeum zbraní, Farmaceutické múzeum, Lodné múzeum, Janka Jesenského, Milana Dobeša, Múzeum židovskej kultúry, Chatama Sófera, Múzeum moderného umenia, Archeologické múzeum,  Múzeum umeleckých remesiel, Slovenské plynárenské múzeum, Vinárske múzeum, Krajanské múzeum Matice slovenskej, Múzeum kultúry karpatských Nemcov a Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku.

Sídli tu niekoľko galérií, medzi najznámejšie patrí Slovenská národná galéria, Galéria Mesta Bratislavy, Galéria Nedbalka, Ardan Galéria, Galéria Art Café Soirée, Galéria Komart a Z Galéria.

Bratislava je jednou z mála európskych metropol, ktorá nemá astronomické observatórium ani planetárium. Jediným zariadením, ktoré slúži potrebám astronómov amatérov z Bratislavy a okolia je astronomický úsek PKO, kde sa konajú astronomické prednášky a pozorovania nočnej oblohy.

Najbližšie astronomické observatórium pri Bratislave sa nachádza v Modre ( od Bratislavy) a planetárium až v Hlohovci ( od Bratislavy).

Napriek tomu sa ale dá Bratislava považovať za vedecké centrum Slovenska – je totiž sídlom Slovenskej akadémie vied, Univerzity Komenského či niekoľkých vedecky orientovaných knižníc.

Každoročne sa tu konajú Bratislavské hudobné slávnosti, festival vážnej hudby hudobný festival Wilsonic, Bratislavské jazzové dni, čo je medzinárodný džezový festival s tradične kvalitným obsadením. V Bratislave je sídlo Slovenskej filharmónie.

Najnavštevovanejšie sú premiérové kiná s viacerými kinosálami vo veľkých nákupných centrách, multikiná Cinema City v Polus City Center na Vajnorskej ulici, v obchodnom dome Aupark na Einsteinovej ulici a v nákupnom bulvári Eurovea Galleria. V nákupnom centre Avion Shopping Park bolo k dispozícii jediné 3D kino na Slovensku, Orange Imax. Medzi ďalšie známe kiná patria kiná Tatra, FK Charlie centrum, FK Mladosť, Kino Cafe a iné. Bývalé známe kino Hviezda bolo zbúrané, v novom objekte však má byť opäť aj priestor na kino.

Medzi ďalšie známe kiná patria Mladosť, Tatra, Istota, Zora a Istropolis.

Bratislava je známa aj ako mesto s pulzujúcim nočným životom. Veľké množstvo barov a nočných klubov sa nachádza predovšetkým v historickom centre a okolí, hlavne na Obchodnej ulici, Námestí SNP, ako aj v okolí Ventúrskej a Michalskej ulice. Možnosti nočnej zábavy poskytuje aj Mlynská dolina a jej okolie, niekoľko známych klubov sa nachádza priamo na akademickej pôde v priestoroch študentských domovov a internátov. Medzi študentmi sú populárne napríklad pravidelné „oldies“ diskotéky, ktoré sa konajú každý mesiac v jednom z vysokoškolských klubov, ako aj každoročné vonkajšie akcie v Mlynskej doline.

Z kultúrnych podujatí sú známe Bratislavské hudobné slávnosti v Redute, ktoré každoročne usporadúva Slovenská filharmónia a tiež aj Bratislavský filmový festival. V posledných rokoch sa stali tradíciou Bratislavské korunovačné slávnosti, ktoré sa snažia verne napodobniť dôležité historické okamihy so všetkým, čo k tomu patrí a vyzdvihnúť tak význam Bratislavy ako korunovačného mesta. Najmasovejšie podujatie sú však Bratislavské silvestrovské oslavy, počas ktorých sa Bratislava premení na centrum zábavy a pulzujúceho života, pričom toto podujatie do Bratislavy láka stále väčšie masy ľudí z okolitých i vzdialených krajín. Raz ročne sa organizujú aj dni otvorených dverí s názvom Bratislava pre všetkých. Od roku 2008 sa tu koná festival Bratislavský majáles. Medzi známe podujatia patrí aj pivný festival Junifest. Raz za rok sa koná podujatie Noc múzeí a galérií, kedy je možné navštíviť bratislavské múzeá a galérie až do neskorej noci.

Medzi najznámejšie kulinárske špeciality patria bratislavské rožky a bratislavský rezeň. Historické centrum Bratislavy je bohaté na stravovacie zariadenia, ktoré ponúkajú špeciality nielen slovenskej, ale aj svetovej kuchyne. V letnej sezóne má veľa reštaurácií a kaviarní aj exteriérové sedenia priamo na ulici.

V posledných rokoch, predovšetkým po vstupe Slovenska do Európskej únie v roku 2004, čelí Bratislava každoročne rastúcemu počtu zahraničných turistov. Podľa údajov ŠÚ SR bolo v Bratislave v roku 2019 historicky najviac návštevníkov, pričom vyše 2/3 ich bolo zo zahraničia a necelá 1/3 zo Slovenska. Bratislava mala ako jediný slovenský región viac zahraničných návštevníkov ako domácich, zároveň takmer polovica všetkých zahraničných návštevníkov na Slovensku bola v Bratislave.

Počas roka 2019 navštívilo Bratislavu spolu 1 395 896 návštevníkov, ktorí uskutočnili 2 850 755 prenocovaní, čo je v priemere 2,04 noci na návštevníka. V rámci domáceho cestovného ruchu navštívilo Bratislavu spolu 428 045 návštevníkov, ktorí uskutočnili 1 105 404 prenocovaní, čo je v priemere 2,58 noci na návštevníka. Zo zahraničných návštevníkov navštívilo Bratislavu spolu 967 851 návštevníkov s celkovým počtom 1 745 351 prenocovaní, čo je v priemere 1,80 noci na návštevníka. 

Návštevnosť Bratislavy v roku 2020 dramaticky klesla vzhľadom na pandémiu koronavírusu COVID-19. Keďže vláda SR zavrela hranice SR 15. marca 2020, príjazdy na Slovensko sa takmer zastavili. Kým začiatok roka 2020 mal nábeh prekonať rekord v roku 2019 a návštevnosť v inak najslabšom mesiaci január bola takmer o 23 % vyššia, od marca návštevnosť klesla od 98,64 % v marci až po augustových 64,05 %. Koncom roka návštevnosť ešte viac klesla kvôli pokračujúcim reštrikciám vlády, ktorých úlohou bolo zabránenie šíreniu ochorenia COVID-19. 

Na podporu turizmu pôsobia v Bratislave dve organizácie cestovného ruchu, Bratislava Tourist Board a Bratislava Region Tourism, pričom existuje propagácia aj na národnej úrovni (do roku 2016 SACR, teraz MDV SR - Sekcia cestovného ruchu), ktorá logicky zahŕňa aj Bratislavu.

Na Klobučníckej ulici 2 sídli Turistické informačné centrum BTB, ktoré má v správe Bratislava Tourist Board. Jeho úlohou je poskytovanie informácií pre všetkých domácich i zahraničných návštevníkov, ale aj obyvateľom mesta. Okrem informačnej činnosti poskytuje prehliadky mesta pomocou siete sprievodcov CR až v 15 jazykoch, predaj destinačnej zľavovej karty , možnosť rezervácie ubytovania, ako aj predaj lístkov, resp. rezervácie rôznych atrakcií, služieb a produktov súvisiacich s cestovným ruchom. Počas sezóny, resp. počas konania rôznych podujatí, BTB zabezpečuje otvorenie sezónnych Info pointov zvyčajne na hlavnej železničnej stanici Bratislava hl.st., na autobusovej stanici Nivy, na letisku M. R. Štefánika, na štadióne Ondreja Nepelu, ale aj v centre mesta napr. na Hviezdoslavovom námestí, či na nábreží Dunaja. Existujú aj zmluvné informačné centrá a to v Osobnom prístave Bratislava a na pontóne HUMA 6, kde pristáva loď Twin City Liner s pravidelným spojením do/z Viedne.

Ešte pred príchodom do Bratislavy si návštevníci môžu prečítať informácie o meste, vytvoriť si vlastný itinerár na základe svojich preferencií, pozrieť ponuku podujatí či rôzne video blogy a novinky na stránke www.visitbratislava.com. Ide o oficiálnu stránku Bratislavy pre návštevníkov, ktorá je dostupná v troch jazykoch (slovenčine, angličtine a nemčine), je pravidelne aktualizovaná a ponúka priame prepojenie na poskytovateľov produktov a služieb v Bratislave.

Okrem klasických peších prehliadok, medzi ktorými sú obľúbené vlastivedné prehliadky s názvom Turistom vo vlastnom meste a rôzne tematické prehliadky, turisti môžu využiť prehliadkové vozidlá vláčiky ,  a vláčik . Obľúbené sú aj vyhliadkové plavby na Dunaji, od Devína až po Danubianu, prípadne rýchločlnmi na objednanie, ale aj prehliadky bežecké, na segwayoch, bicykloch a historických vozidlách..

Ako hlavné mesto Slovenska je Bratislava sídlom množstva slovenských médií. Významné televízie so sídlom v meste sú verejnoprávna Slovenská televízia, súkromné televízie TV Markíza a TV JOJ, súkromná spravodajská televízia TA3 či viaceré regionálne televízne stanice. Verejnoprávny Slovenský rozhlas má taktiež sídlo v Bratislave, spolu s viacerými súkromnými rádiami ako Rádio Expres, Fun rádio či Europa 2. Najdôležitejšie slovenské noviny ako SME, Pravda, Nový Čas, Plus JEDEN DEŇ či Hospodárske noviny takisto ako dve spravodajské agentúry Tlačová agentúra Slovenskej republiky (TASR) a Slovenská informačná tlačová agentúra (SITA) taktiež sídlia v Bratislave.

V Bratislave majú sídlo štyri univerzity (z toho tri verejné a jedna štátna): Univerzita Komenského, Slovenská technická univerzita, Ekonomická univerzita a Slovenská zdravotnícka univerzita. Sídli tu tu tiež Teologická fakulta Trnavskej univerzity.

Okrem univerzít v Bratislave sídli ďalších osem vysokých škôl a jedna tu má detašované pracovisko.

Bratislava má početné pamiatky. Na Hlavnom námestí sa nachádza fontána so sochou kráľa Maximiliána II., (dal ju postaviť po svojej korunovácii v Bratislave v roku 1563, z dôvodu nedostatku vody v centre mesta, ktorý sa ukázal ako problém pri hasení požiaru, ktorý vypukol pri korunovácii; dokončená bola v roku 1572. Často, ale nesprávne, býva nazývaná aj Rolandovou fontánou) a stará radnica. Ide o najstaršiu radnicu Slovenska, v ktorej sa dnes nachádza Mestské múzeum. Cez jej vnútorný dvor sa dostaneme na ďalšie námestie, na ktorom stojí Primaciálny palác, podľa ktorého je tiež námestie pred ním pomenované. Palác bol pôvodne sídlom ostrihomského arcibiskupa. Roku 1805 bol v Zrkadlovej sieni paláca podpísaný takzvaný Bratislavský mier a dnes sála slúži ako reprezentačná miestnosť, v ktorej môžeme obdivovať zbierku anglických gobelínov.

Na Hviezdoslavovom námestí môžeme obdivovať budovu Slovenského národného divadla, v ktorom sa v dnešnej dobe konajú operné a baletné predstavenia. Budova bola postavená podľa vzoru parížskeho divadla. V úzkych mestských uličkách si môžeme ešte aj dnes vychutnať atmosféru starej Bratislavy. Práve po nich je možné sa dostať až k hlavnej dominante hlavného mesta – k hradu. Hrad slúžil celé stáročia ako kráľovské a župné sídlo, dnes v ňom sídli Slovenské národné múzeum.

Medzi najvýznamnejšie pamiatky patrí Academia Istropolitana, Hrad, Devínsky hrad, Erdődyho palác, Grassalkovichov palác – prezidentský palác, Letný arcibiskupský palác, Michalská brána, Mirbachov palác, Palác Leopolda de Pauli, Primaciálny palác, Slovenské národné divadlo, Slovenská filharmónia, Slovenská národná galéria, Stará radnica (Bratislava), Mauzóleum Chatama Sófera, Synagóga na Heydukovej ulici, ktorá je jedinou synagógou v Bratislave. Postavená bola v kubistickom slohu v rokoch 1923 – 1926 a je dielom bratislavského židovského architekta Artura Szalatnaia-Slatinského. Synagóga dodnes slúži bratislavskej židovskej komunite a je národnou kultúrnou pamiatkou. Budova Slovenského rozhlasu – má tvar obrátenej pyramídy, Zichyho palác a Televízna veža na Kamzíku.

Medzi najstaršie kostoly mesta patrí Františkánsky kostol. Najvýznamnejším je však bývalý korunovačný chrám uhorských kráľov Katedrála svätého Martina. Po roku 1989 bolo v Bratislave, hlavne v jej okrajových častiach postavených viacero nových kostolov. Medzi dôležité kostoly patria aj Kostol a kláštor klarisiek, Kaplnka sv. Kataríny, Kaplnka Kristovho Tela a Kostol svätej Alžbety, známy pod názvom Modrý kostolík. Synagóga na Heydukovej ulici je jedinou synagógou v Bratislave. Postavená bola v kubistickom slohu v rokoch 1923 – 1926 a je dielom bratislavského židovského architekta Artura Szalatnaia-Slatinského. Synagóga dodnes slúži bratislavskej židovskej komunite a je národnou kultúrnou pamiatkou. Stála expozícia Židovského komunitného múzea s názvom „Bratislavskí židia a ich kultúrne dedičstvo” je inštalovaná na prvom poschodí a pre verejnosť je otvorená v letných mesiacoch.

V Bratislave sa nachádza 5 mostov, ktoré spájajú ľavý breh Dunaja, čiže Staré Mesto, Ružinov a ostatné časti Bratislavy s pravým brehom, kde sa nachádza najľudnatejšia mestská časť Petržalka. Šiesty most je vo výstavbe.

Ako prvý bol postavený Starý most v roku 1890, v roku 1945 bol zničený a následne zrekonštruovaný nemeckými zajatcami a Červenou armádou. Hoci bol postavený v rekordne rýchlom čase ako provizórne riešenie, slúžil až do roku 2011 a až v roku 2015 bol rozobraný a nahradený novou konštrukciou, ktorá sa ponáša na pôvodný most. Most v súčasnosti slúži pre električkovú dopravu s cyklotrasou a chodníkom, pričom z neho bola vylúčená automobilová doprava.

Dominantou Bratislavy a jednou z najväčších atrakcií je predovšetkým Most Slovenského Národného Povstania odovzdaný do prevádzky v roku 1972 (oficiálne 30. augusta 1974), na ktorom sa nachádza vo výške 85 metrov reštaurácia UFO (v minulosti Bystrica) s vyhliadkovou plošinou. Svojimi parametrami patrí Most SNP medzi svetové unikáty, je to siedmy najdlhší visutý most na svete a v roku 2001 bol vyhlásený za stavbu storočia na Slovensku.

Dvojpodlažný Prístavný most bol postavený v roku 1985  a je najvyťaženejším mostom v Bratislave, denne cez neho prejde až 40 percent dopravy zo všetkých piatich mostov. Je to diaľnično-železničný most: horné podlažie je súčasťou diaľnice D1, ktorá spája Bratislavu s Považskou Bystricou a Žilinou, dolné podlažie tvoria chodník pre chodcov, chodník pre cyklistov a dvojkoľajná železničná trať Bratislava-Nové Mesto – Bratislava-Petržalka.

Most Lafranconi postavený v roku je 1992 je taktiež diaľničným mostom diaľnice D2 a jediný betónový most cez Dunaj na Slovensku.

Najnovším mostom v Bratislave je Most Apollo, odovzdaný do používania v roku 2005. Tento most je tiež svetovým unikátom, pretože je to zatiaľ najväčší most na svete, ktorého konštrukcia bola postavená na brehu a následne otočená na svoje pevné miesto na druhom brehu Dunaja pomocou sústavy spojených lodí. V roku 2006 dostal tento most svetové prestížne ocenenie OPAL Awards 2006. Experti ocenili na konštrukcii mosta cez Dunaj modernú technológiu, inováciu a prínos pre rozvoj dopravy v Bratislave.

Vo výstavbe je aj šiesty most cez Dunaj, ktorý bude v budúcnosti súčasťou diaľnice D4 – vonkajšieho obchvatu mesta a povedie severne od Jaroviec smerom do Podunajských Biskupíc. Dokončený bude pravdepodobne v roku 2021.

Súkromný investor uvažuje o výstavbe siedmeho mosta, ktorý by slúžil len pre peších a spájal by námestie M. R. Štefánika pred Národným divadlom s budúcou štvrťou Nové Lido v priestore medzi Starým mostom a mostom Apollo.

Najznámejším pomníkom je jediný funkčný vojenský cintorín v Bratislave, Slavín, ktorý bol postavený v rokoch 1957 – 1960 a odhalený pri príležitosti 15. výročia oslobodenia mesta sovietskou armádou v roku 1960. Slavín je vyhľadávaným miestom turistov predovšetkým kvôli výbornému výhľadu na takmer celé mesto.

Prvou výškovou budovou na Slovensku bol tzv. Manderlák postavený ešte pred 2. svetovou vojnou a bola to najvyššia budova Česko-Slovenska v medzivojnovom období.

V Bratislave sa nachádza väčšina výškových budov na Slovensku, z ktorých veľká časť bola postavená už pred rokom 1989.

Najvyššou budovou postavenou pred rokom 1989 je budova Slovenskej televízie v Mlynskej doline s výškou . Svojho času to bola najvyššia budova v Česko-Slovensku. Najvyššou budovou pred rokom 1989 v centre mesta bol Presscentrum, neskôr premenovaný na Pressburgcentrum s výškou , ktorý bol po rekonštrukcii premenovaný na Tower 115.

Najvyššou budovou v Bratislave je už od dokončenia v roku 2002 Národná banka Slovenska (), nasledovaná Slovenskou televíziou (), v roku 2016 dokončenou rezidenčnou dvojicou veží Panorama City () a budovou Tower 115 s výškou 104 metrov (často uvádzaná výska 115 metrov je vrátane antény). Výšku 100 metrov v Bratislave dosahuje ešte bytový dom Glória.

Bratislava v súčasnosti prežíva stavebný „boom“, čo znamená, že tu prebieha rýchla a intenzívna výstavba nových výškových budov. Táto činnosť sa často stretáva s odporom pamiatkárov, ktorí sú zásadne proti výstavbe výškových budov v širšom centre. Naposledy sa to prejavilo pri zámere výstavby 34-podlažnej obývateľnej budovy na Šancovej ulici, pričom pôvodne mala mať budova len 8 poschodí. Nakoniec bolo povolených 22 podlaží.

Výškové budovy sa často stavajú v blízkosti veľkých nákupných centier ako napríklad Polus City Center alebo Aupark. Pri Polus City Center boli zatiaľ postavené 2 výškové budovy, 19-podlažná Millenium Tower I a 21-podlažná Millennium Tower II. Táto lokalita je pomerne blízko výškovej budovy postavenej pred rokom 1989 s názvom Hviezda (ľudovo Kukurica), ktorá slúži ako ubytovacie zariadenie armády.

Vo všeobecnosti až donedávna výstavba výškových budov v Bratislave nemala nijakú koncepciu, výstavba dominánt prebiehala v mnohých mestských častiach pomerne nekoncepčne a chaoticky, pričom nové budovy často nerešpektovali existujúcu zástavbu a vzťahy s okolím a často boli stavané samostatne. Tento stav sa postupne mení, pričom v budúcnosti by sa výškové budovy mali stavať v oblastiach na to určených a tiež by nemali stáť samostatne, ale mali by tvoriť ucelenú štvrť. Pre výstavbu výškových budov bolo v územnom pláne vyčlenené najmä okolie zóny Chalupkova, na mieste niekdajších fabrík východne od Starého Mesta. Koncom tohto desaťročia by sa v Bratislave malo nachádzať 12 budov vyšších ako 100 metrov, pričom ďalších 5 by malo byť vo výstavbe, vrátane prvého mrakodrapu na Slovensku.

Vysoké ceny nehnuteľností spôsobené vysokým dopytom po bývaní a kancelárskych priestoroch spôsobujú aj intenzívnu výstavbu veľkých projektov, ktoré tvoria samostatné štvrte. Tie vznikajú najmä na mieste bývalých tovární ako napríklad Kablo, Apollo, Cvernovka či Gumon a tiež po okrajoch mesta. Mnohé z týchto tovární boli zbúrané za nejasných okolností, často v rozpore so zákonom a pamiatkarmi.

Ako jeden z prvých väčších polyfunkčných projektov v Bratislave vznikla Eurovea, ktorá bola dokončená v roku 2010 a obsahuje obchodné a zábavné priestory, 5-hviezdičkový hotel, reštaurácie, kancelárie a luxusné byty na nábreží Dunaja na okraji Starého Mesta na mieste bývalého prekladiska tovaru. Vďaka nábrežnému parku je populárnym cieľom ako domácich tak aj turistov. V dotyku s Euroveou, na mieste niekdajšej priemyselnej zóny v okolí ulíc Mlynské Nivy, Košická a Landererova v súčasnosti vyrastá nové mestské centrum s viacerými výškovými budovami – medzi najväčšie projekty patrí Panorama City, Sky park, Twin City, Klingerka a Stanica Nivy či Zwirn. Viaceré z týchto projektov obsahujú budovy vyššie ako 100 metrov. V budúcnosti sa má táto nová štvrť prepojiť pešou lávkou s druhým brehom Dunaja, kde sa plánuje výstavba ďalšej štvrte Nové Lido, čím sa moderné centrum mesta ešte viac rozšíri. Vyššie po prúde Dunaja zase vzniká moderná obdoba zbúraných častí Podhradia v podobe projektov River park, Zuckermandel a Vydrica, pričom výstavba ešte stále prebieha.

Ďalšie nové štvrte sa budujú na okrajoch mesta – južný okraj Petržalky rozširuje Južné mesto a Slnečnice, severný okraj Dúbravky a Lamača zase štvrť Bory. Vo všetkých menovaných nových častiach sa ráta s predĺžením električkových tratí, s výstavbou obchodných domov, novými parkami, kancelárskymi budovami a ďalšou občianskou vybavenosťou.

Ďalšie oblasti, v ktorých sa počíta s rozsiahlou výstavbou, sú takzvaný IV. kvadrant – oblasť západne od Petržalky až po štátnu hranicu s Rakúskom, oblasť Domové role medzi Prístavným mostom a Slovnaftom, kde sa v súčasnosti stavia rýchlostná cesta R7 a plánuje predĺženie električkovej trate až do Podunajských Biskupíc, či oblasť starého vajnorského letiska medzi Račou, Rendezom a Vajnorami.

V Bratislave sa nachádza niekoľko parkov a v okolí lesy Malých Karpát. Najväčším parkom v meste je bratislavský lesopark na priľahlých vrchoch Malých Karpát, v ktorom sa nachádza niekoľko turistických stredísk, napríklad Železná studnička alebo Koliba, Horský park, ktorý sa nachádza v Starom Meste, je jedinečný tým, že obsahuje pôvodné rastliny a živočíchy. Na Petržalskej strane sa nachádza Sad Janka Kráľa, založený v rokoch 1774 až 1776, čo je prvý verejne prístupný park v strednej Európe. Bratislavská zoologická záhrada sa nachádza v Mlynskej doline.

Bratislava je jedno z mála miest na svete, ktoré majú koncentrované veľmi blízko hokejový štadión, futbalové štadióny a tenisový štadión. Na pomerne malej ploche v mestských štvrtiach Tehelné pole a Pasienky sa nachádza Zimný štadión Ondreja Nepelu, futbalový štadión Tehelné pole a futbalový štadión Pasienky a tiež Národné tenisové centrum, Sibamac Aréna, ako aj športová hala, Inter hala Pasienky.

Medzi najvýznamnejšie športové futbalové kluby Bratislavy patrí ŠK Slovan Bratislava () a bývalý klub FC Petržalka 1898.

HC Slovan Bratislava je hokejový majster Česko-Slovenska a niekoľkonásobný majster Slovenska. Od ročníku 2012/2013 pôsobil v KHL. Pôsobí tu aj HK Ružinov 99.

Účastníkom basketbalovej extraligy mužov sú od sezóny 2014/2015 dva kluby. Starším je BK Inter Bratislava, mladším klubom je MBK Karlovka Bratislava.

Kanoistika je zastúpená klubmi ŠKP-športový klub polície, UKB-Slávia UK, KVS Karlova Ves Bratislava, Vodácky klub Tatran Karlova Ves Bratislava, Vodácky klub Dunajčík Bratislava, Dunajklub Kamzík Bratislava, KRK Vinohrady Bratislava a Kanoistický klub Inter.

Veslovanie má zastúpenie v kluboch Veslársky oddiel Slávia STU Bratislava, Slovenský veslársky klub a ŠK Slávia Filozof.




#Article 18: Česko (3380 words)


Česko, dlhý tvar Česká republika, je stredoeurópsky štát. Na západe susedí s Nemeckom, na severe s Poľskom, na juhovýchode so Slovenskom a na juhu s Rakúskom. Česko tvoria tri historické územia –  Čechy, Morava a Sliezsko. Západnú časť zaberajú Čechy, východnú až po hranice so Slovenskom Morava. Severovýchodná časť Česka sa nazýva Sliezsko. 

Podnebie má mierne a prechodné. Povrch tvoria pahorkatiny a niekoľko pohorí. Pohoria sú Krkonoše a Biele Karpaty. Najvyššia hora je Sněžka. Hlavné mesto je Praha, ďalšie veľkomestá sú Brno, Ostrava, Plzeň, Liberec a Olomouc. Česko je priemyselný štát, zo všetkých štátov Európskej únie tu priemysel tvorí najviac percent HDP. 

Od roku 1999 je Česko členom NATO  a od 1. mája 2004 je členom Európskej únie.) do novej Česko-slovenskej republiky. Významnú úlohu na vzniku republiky mal český prof. Tomáš Garrigue Masaryk (18501937), Edvard Beneš (18841948), ale aj slovenský rodák Dr. Gen. Milan Rastislav Štefánik (18801919). 

Obdobie tzv. prvej Československej republiky sa skončilo v roku 1938 po tom, čo nemecký diktátor Adolf Hitler so súhlasom Británie, Francúzska a Talianska  Mníchovskou dohodou anektoval prevažne nemecky hovoriace územie Sudét. V priebehu tzv. druhej Česko-Slovenskej republiky bolo Viedenskou arbitrážou odčlenené ďalšie územie, tentoraz v prospech Poľska a Maďarska. Po tom, čo 14. marca 1939 vznikol samostatný Slovenský štát, bolo územie 
zvyšku Česka obsadené Nemeckou ríšou a 16. marca 1939 bol vyhlásený bol Protektorát Čechy a Morava. Počas druhej svetovej vojny došlo na území protektorátu k viacerým významným prejavom odporu proti okupácii (napr. atentát na R. Heydricha, Pražské povstanie v roku 1945). 

Po druhej svetovej vojne došlo k obnoveniu Česko-Slovenska. Po víťazstve Komunistickej strany vo voľbách v roku 1946 v Česku došlo k postupnému preberaniu moci v štáte, ktoré vyústilo do februárového prevratu roku 1948. 9. mája 1948 bola prijatá nová ľudovodemokratická ústava a bola nastolená bola komunistická diktatúra. Napriek tomu, že režim v roku 1960 prijal novú ústavu, v ktorej deklaroval vybudovanie socializmu a zmenu názvu štátu na Československú socialistickú republiku, sa pre krízu režimu v 60. rokoch započal reformný proces tzv. Pražskej jari.  Proces bol ukončený inváziou spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968. 1. januára 1969 ako jeden z následkov Pražskej jari vznikla federácia Česka a Slovenska. Väčšina ostatných výdobytkov reformného hnutia bola odstránená v období tzv. normalizácie. Totalitný režim odstránila až nežná revolúcia v roku 1989. Následne Česko-Slovensko pokojnou cestou 31. decembra 1992 zaniklo a 1. januára 1993 vznikly nezávislé nástupnícké štáty Česko a Slovensko. Už v roku 1993 Česko vstúpilo do Rady Európy a stalo sa pridruženým členom Európskej únie. 12. marca 1999 sa stalo členom severoatlantickej vojenskej aliancie NATO a 1. mája 2004 vstúpilo do Európskej únie.

Česko má spoločné hranice so 4 krajinami. Na západe hraničí s Nemeckom v dĺžke asi , z toho so Saskom  a s Bavorskom . Z juhu hraničí s Rakúskom v dĺžke , na východe so Slovenskom na  dlhej hranici a na severe s Poľskom, pričom dĺžka hranice je podľa českých údajov , a podľa poľských údajov až .

Česko má rozlohu 78 866 km². Z celkovej plochy leží  (67 %) v nadmorskej výške do ,  (32 %) vo výške 500 až  a iba  (1,05 %) vo výške nad . Priemerná nadmorská výška je . Najnižšie položeným miestom je bod odtoku Labe z krajiny pri Hřensku, s výškou  Najvyšším miestom je vrchol Sněžky,  Najvyšším umelým bodom je vrchol televízneho vysielača na vrchu Praděd, 

Z fyzicko-geografického hľadiska leží Česko na rozhraní dvoch horských sústav. Povrch Čiech, západnej a severnej Moravy vypĺňa Česká vysočina, majúca prevažne ráz pahorkatín a stredohorí (Šumava, Český les, Krušné hory a Sudety – Jizerské hory, Krkonoše, Orlické hory, Králický Sněžník, na Morave Jeseníky). Pásmo zníženín v smere Dyjsko-svratecký úval – Moravská brána oddeľuje Českú vysočinu od pohorí Západných Karpát (napr. Moravskosliezske Beskydy), ktoré zasahujú na východnú časť územia. Rieka Morava preteká cez široké zníženiny: Hornomoravský a Dolnomoravský úval. V povodí riek Labe je rozsiahlejšia rovinatá a nížinná oblasť Polabská nížina. Vnútri územia prevládajú pahorkatiny a vrchoviny. Z nich najrozsiahlejšia je Českomoravská vrchovina.

Výbežky Česka sú: ašský výbežok, šluknovský výbežok, frýdlantský výbežok, broumovský výbežok, javornický výbežok (tiež vidnavský výbežok), osoblažský výbežok a  břeclavský výbežok (tiež Dyjský trojuholník, Podyjský roh).

Územie Česka tvoria dve rozsiahle geologické jednotky Český masív a Západné Karpaty.

Český masív je elevačná štruktúra tvorená predmezozoickým kryštalinikom s premenenými a vyvretými horninami a jeho sedimentárnym obalom. Je súčasťou hercýnskeho orogénu, no bol postihnutý aj mladšou zlomovou tektonikou. Člení sa na niekoľko oblastí: Moldanubickú, Kutnohorsko-svrateckú, Stredočeskú, Krušnohorskú, Lužickú a Moravsko-sliezsku oblasť. Tieto bloky prekambrického až paleozoického veku, boli spojené v priebehu hercýnskeho vrásnenia, pričom sa nasunuli smerom na sever na Východoeurópsku platformu. 

V priebehu triasu bola oblasť prevažne vynorenou časťou Pangey a tvorila tzv. Vindelický val, ktorý oddeľoval alpídnu Tethýdu od platformného germánskeho vývoja na severe. Oblasť bola po zvyšok mezozoika striedavo zaplavovaná epikontinentálnym morom. Neskôr v priebehu terciéru sa na túto konsolidovanú oblasť nasunul z juhu a východu alpsko-karpatský orogén. Východná časť Českého masívu sa pod zaťažením príkrovmi flyšového pásma postupne ohýbala a spôsobila vznik karpatskej predhlbne. V kvartéri do oblasti zasahoval v priebehu ľadových dôb kontinentálny ľadovec, ktorý z oblasti Škandinávie priniesol početné bludné balvany a ďalší exotický materiál. Kvartérna pôdna pokrývka sa vyznačuje značnou variabilitou. Najrozšírenejším typom pôd v Česku sú hnedé pôdy.

Územie krajiny tvorí rozvodie oddeľujúce povodie Severného, Baltského a Čierneho mora. Hlavný rozvodný uzol je masív Králického Snežníka (1 423 m n. m.). Najvýznamnejšie rieky sú Labe () s Vltavou (), v oblasti Moravy rieka Morava () s Dyjou () a v Sliezsku Odra () s Opavou (). Splavné sú len Labe (od Chvaletíc) a Vltava od Prahy. Celková dĺžka splavných tokov je 303 km. Podzemné vody majú najväčšie zásoby v riečnych uloženinách Polabskej nížiny a moravských úvalov. Veľké bohatstvo minerálnych prameňov sa využíva v kúpeľoch na liečebné účely. Najviac kúpeľných miest je v západných Čechách. Jazerá ľadovcového pôvodu sú na Šumave (Čierne, Čertovo). Hospodársky význam majú rybníky založené väčšinou v 14. – 16. storočí (južné Čechy, Polabie, južná Morava, Ostravsko).

Podnebie sa vyznačuje vzájomným prenikaním a miešaním oceánskych a kontinentálnych vplyvov. Je charakteristické západným prúdením s prevahou západných vetrov, intenzívnou cyklonálnou činnosťou a pomerne hojnými zrážkami. Najviac zrážok spadne vo vyšších pohoriach, najmä na ich náveternej strane. Prímorský vplyv sa prejavuje hlavne v Čechách a na Morave. V Sliezsku už pribúda vplyvov kontinentálnej klímy z východu. Veľký vplyv na podnebie má i nadmorská výška a reliéf.
 

Flóra a fauna svedčí o vzájomnom prenikaní hlavných smerov ktorými sa v Európe šírilo rastlinstvo a živočíšstvo. Lesy sú prevažne ihličnaté a zaberajú asi 33 % celkovej rozlohy krajiny. Druhové zloženie lesov sa menilo vplyvom hospodárskej činnosti, ktorej výsledkom sú prevládajúce smrekové monokultúry. Výšková stupňovitosť rastlinstva je preto nezreteľná. Pôvodné bukovo-jedľové lesy sa zachovali len na malých plochách na Šumave. Z pôvodných živočíšnych druhov sa zachovala najmä jelenia a srnčia zver.

Česko je demokratická parlamentná republika. Výkonnú moc má prezident a vláda, ktorá vydáva nariadenia a navrhuje zákony. Zodpovedá sa Poslaneckej snemovni. Hlavou štátu je prezident, volený každých päť rokov v prezidentských voľbách. Prezident navrhuje ústavných sudcov, ktorých musí schváliť Senát, za určitých podmienok môže rozpustiť Poslaneckú snemovňu a vetovať zákony (okrem ústavných). Takisto vymenúva predsedu vlády a ďalších jej členov na návrh predsedu. Prijíma demisiu predsedu vlády a jeho prostredníctvom aj od jednotlivých členov vlády.

Český parlament je dvojkomorový, s Poslaneckou snemovňou a Senátom. Do Poslaneckej snemovne sa volí 200 poslancov každé štyri roky na základe pomerného zastúpenia. Raz za dva roky sa voľbami obmení tretina Senátu na základe dvojkolových väčšinových volieb. Každý z 81 senátorov má šesťročný mandát.

Česko má zavedenú štruktúru zahraničných vzťahov. Je členom OSN,  Európskej únie (EÚ),  NATO, Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) a Rady Európy. Je pozorovateľom Organizácie amerických štátov. Všetky štáty (138  štátov k 3. máji 2016, z toho je deväť štátov zastúpených diplomatmi v hodnosti chargé d’affaires) a   medzinárodné resp. nadštátne organizácie, ktoré majú diplomatické styky s Českou republikou, majú veľvyslanectvo v Prahe, a niektoré z nich majú generálne konzuláty alebo konzuláty v určitých mestách, najmä v Brne. Česko má v štátoch a u medzinárodných resp. nadnárodných organizácií, s ktorými má diplomatické styky, recipročne svoje veľvyslanectvá (ambasády) a konzuláty.

Na prvý polrok 2009 prebralo Česko od Francúzska predsedníctvo Rade EÚ.

Česko je vyspelý priemyselno-poľnohospodársky štát. Známe je starou tradíciou priemyselnej výroby a rozvinutým poľnohospodárstvom. Hrubý domáci produkt na hlavu v parite kúpnej sily v roku 2010 dosiahol 82 % priemeru EÚ (EÚ 27). Zahraničný obchod Česka po veľa rokoch pasívnej bilancie vykázal v roku 2005 prebytok. Najväčšími obchodnými partnermi Česka sú susedné štáty Nemecko, Slovensko a Rakúsko.  

Poľnohospodárska výroba takmer pokrýva domácu spotrebu. Viac ako dve pätiny rozlohy štátu tvorí orná pôda. Úrodné černozeme a hnedozeme sú rozšírené na Polabí a v moravských úvaloch. Pestujú sa na nich obilniny (pšenica, jačmeň, kukurica), zemiaky, cukrová repa, zelenina, ľan a repka. Svetovú povesť má pestovanie chmeľu a vinohradníctvo. Významným produktom a aj exportným tovarom je pivo. Základom živočíšnej výroby je chov kráv, ošípaných a hydiny, ďalej včelárstvo a chov sladkovodných rýb (najmä kaprov) v miestnych rybníkoch. 

Ťažobný priemysel má v štruktúre ekonomiky klesajúci význam. K hlavným nerastným surovinám ťažených v Česku patrí čierne a hnedé uhlie (produkcia koksu), ďalej stavebné hmoty a urán. Výroba porcelánu je založená na ťažbe kvalitného kaolínu v okolí. V malom rozsahu sa tiež ťaží ropa a zemný plyn a ďalšie suroviny. Rozhodujúci objem ropy a zemného plynu sa však dováža z Ruska, ropa aj z bavorského Ingolstadtu. 

Základom energetiky sú uhoľné a jadrové elektrárne (Temelín a Dukovany). Významnými priemyselnými centrami sú Praha, oblasť Brna, oblasť Ostravy a Plzne. Medzi dôležité odvetvia priemyslu patrí hutníctvo, strojárstvo, textilný priemysel, potravinársky priemysel, elektropriemysel a výroba dopravných prostriedkov. Najdynamickejšie sa rozvíjajúcim odvetvím je stavebníctvo, ťahačom vývozu je automobilový priemysel (značka Škoda). 

Dôležitým sektorom sa stávajú služby. Najmä Praha priťahuje aj nadnárodné spoločnosti, ktoré tu zakladajú svoje stredoeurópske pobočky. Cestovný ruch je výrazným zdrojom príjmov Česka. Okrem Prahy a kúpeľných miest láka návštevníkov mnoho hradov, zámkov, stredovekých miest, chránených národných parkov a prírodných zvláštností. K nim patrí napríklad Moravský kras s priepasťou Macocha a jaskyňami, Český ráj s pieskovcovými skalnými útvarmi, zámok Hluboká nad Vltavou, krásne historické mesto Český Krumlov,  kúpeľné mesto Karlove Vary, Boubínsky prales na Šumave a mnoho ďalších. Krajinu každoročne navštívi necelých 7 miliónov turistov. Tomu zodpovedá aj snaha o zlepšenie dopravnej infraštruktúry. 

Česká doprava je svojim výkonom rozvinutá. Železničná doprava má najvýznamnejšie postavenie v preprave nákladov. Železničná sieť sa radiálne zbieha do Prahy, kde je najväčší železničný uzol v štáte. Rozvoj automobilovej dopravy determinuje diaľničná sieť. Česko má približne 1 100 km diaľnic a rýchlostných komunikácií. Letecká doprava sa v súčasnosti uplatňuje najmä v medzinárodnom styku. Riečna doprava je na riekach Labe a Vltava. Labe plní funkciu riečnej cesty, ktorá slúži najmä vnútrozemskej doprave. Dĺžka vodných ciest je 677 km.

V Česku žije 10,5 mil. obyvateľov. V porovnaní s európskymi krajinami patrí medzi stredne zaľudnené štáty. Priemerná hustota zaľudnenia je 134 obyv./km2. Osídlenie je však nerovnomerné. Medzi oblasti s najnižšou koncentráciou obyvateľstva patria pohraničné oblasti južných a západných Čiech, na severnej Morave a v Sliezsku Jesenicko a Osoblažsko. K hustot zaľudneným oblastiam patrí Praha so svojím zázemím, Polabie, Severočeská panva, Liberecko a východné Čechy, na Morave zasa priemyselná oblasť Ostravy a Brno so svojím okolím. 

Počet obyvateľov Česka klesá. V poslednom období krajina vykazuje prirodzený úbytok. Veková štruktúra sa mení v prospech starších vekových kategórií. Vekové zloženie obyvateľstva je nasledujúce: vek do 14 rokov má 16%, vek 15-59 rokov 65%, 60 rokov a viac má 19% obyvateľstva. Stredná dĺžka života žien je 79 rokov, mužov 72 rokov. 

Národnostné zloženie podľa sčítania ľudu v roku 2001 je: národnosť česká – 90,4 %, moravská – 4,9 %, sliezska – 0,1 %, slovenská – 1,4 %, poľská – 0,4 % nemecká – 0,2 %, ukrajinská – 0,5 %, vietnamská – 0,3 %, rómska – 0,1 %.

Podľa vierovyznania tvoria: ateisti – 59 %, rímskokatolíci – 26,8 %, evanjelici – 1,2 %, cirkev československá husitská – 1 %, nezistená – 8,8 %. Česko je vplyvom dlhého spoločensko-historického vývoja krajina s najnižším podielom veriacich na svete.

Česko má pomerne hustú sídelnú sieť. Rozhodujúci podiel na počte obcí majú mestá nad 5 000 obyvateľov, v ktorých žije 71% obyvateľstva krajiny. Z hľadiska sídelnej štruktúry má Česko 6 veľkomiest nad 100 000. Okrem hlavného mesta Prahy k nim patrí Brno, Ostrava, Plzeň, Liberec a Olomouc. Dlhšie trvajúcim trendom je vyľudňovanie vidieka.

Od 1. januára 2000 bolo upravené na 14 samosprávnych krajov.

Česká literatúra je literatúra písaná príslušníkmi českého etnika a iných etník písaná na území českého štátu. Je písaná nielen česky, ale tiež starosloviensky, latinsky a nemecky. K českej literatúre sa počíta tiež literatúra písaná Čechmi v zahraničí alebo po česky príslušníkmi iných etník.

Literárne dejiny začínajú ústnou tradíciou, v ktorej vyniká povesť o praotcovi Čechovi, Krokovi, Libuši, Přemyslovi Oráčovi a dívčí válce. Počiatky písanej literatúry súvisia s činnosťou Konštantína Filozofa a jeho brata Metoda na Veľkej Morave. Tí spolu so svojimi žiakmi vytvorili, v staroslovienčine a za pomoci písma hlaholiky, prvé české literárne pamiatky (Proglas, Život Metoda, Život Konštantínov). Po vyhnaní tejto skupiny z Moravy začala kľúčovú úlohu zohrávať latinčina, vznikali v nej legendy (Kristiánova legenda), kroniky (Kosmova Kronika Čechov) aj iné žánre (napr. Vita Caroli, vlastný životopis kráľa Karla IV.). Prvými významnými česky písanými textami boli Alexandreida a Dalimilova kronika. Prvými autormi, ktorí písali aj česky a ktorí došli svetového ohlasu boli Jan Hus, jeden zo zakladateľov európskej reformácie a Jan Amos Komenský, najvýznamnejší predstaviteľ humanizmu v českej literatúre. Ďalšími významnými autormi reformácie boli Jeroným Pražský a Petr Chelčický. Po porážke stavovského povstania v bitke na Bielej hore roku 1620 nastalo zložité obdobie vytláčania a odumierania češtiny. Proti tomu sa v barokovej ére postavil Bohuslav Balbín. 

Ústup češtiny však zastavil až proces tzv. Národného obrodenia, ktorý začal na konci 18. storočia. Kľúčovou postavou prvej etapy obrodenia bol lingvista Josef Dobrovský. V druhej etape to boli Josef Jungmann, ktorý kládol dôraz na jazykovú koncepciu národa, a Slovák Pavol Jozef Šafárik, predstaviteľ panslovanských tendencií (všetci Slovania sú jeden národ). Vtedy sa začala objavovať tiež už prvá svojbytná literatúra (česky píšuci Slovák Ján Kollár, František Ladislav Čelakovský). Proces vyvrcholil v tretej etape, kedy František Palacký a Karel Havlíček Borovský dokončili koncept českého národa politicky a kedy vznikli aj vrcholné literárne diela , či už básnické (Havlíček, Karel Hynek Mácha, Karel Jaromír Erben), prozaické (Božena Němcová), či divadelné (Josef Kajetán Tyl, Karel Sabina). 

V druhej polovici 19. storočia sa literárny život začal prudko rozvíjať, vznikali skupiny s rôznym programom – Májovci (Jan Neruda), ruchovci (Svatopluk Čech), lumírovci (Jaroslav Vrchlický, Julius Zeyer), realisti (Alois Jirásek), česká moderna (Antonín Sova, Otokar Březina) či tzv. anarchistickí buriči (Viktor Dyk, Petr Bezruč). Od konca 19. storočia začínala tiež prekvitať nemecky písaná literatúra (najmä v Prahe), ktorá sa stala svetovým fenoménom, predovšetkým vďaka Franzovi Kafkovi (Proces, Zámok, Amerika), ale aj iným (Rainer Maria Rilke, Gustav Meyrink, Franz Werfel, Max Brod, Egon Erwin Kisch, Karl Kraus). V prvej polovici 20. storočia si vydobyli svetový význam aj česky píšuci tvorcovia, predovšetkým Jaroslav Hašek (Osudy dobrého vojaka Švejka) a Karel Čapek (napr. Vojna s mloky). Silná bola tiež ľavicová avantgarda, ktorá sa združila do spolku Devětsil, ktorý sa venoval najprv proletárskej poézii, neskôr vymyslel smer poetizmus, aby väčšina autorov nakoniec prešla k surrealizmu. Členom Devětsilu bol aj Jaroslav Seifert, doteraz jediný Čech ocenený Nobelovou cenou za literatúru (roka 1984). K ďalším významným členom patrili Jiří Wolker, Vítězslav Nezval, Vladislav Vančura, František Halas a Karel Teige. Mimo avantgardné kruhy stáli napr. Ivan Olbracht alebo Vladimír Holan. V druhej polovici 20. storočia sa najväčšieho ohlasu dostalo Milanovi Kunderovi (Neznesiteľná ľahkosť bytia) a Bohumilu Hrabalovi. Literatúra sa vtedy z politických dôvodov (najmä po sovietskej okupácii roku 1968) rozdelila na exilovú, samizdatovú a oficiálnu. K významným exilovým autorom okrem Kunderu patrili Pavel Kohout, Josef Škvorecký a Arnošt Lustig. Samizdatová literatúra sa štiepila na disent spätý najmä s Chartou 77 (Václav Havel, Ivan Klíma, Ludvík Vaculík) a tzv. underground (Egon Bondy, Ivan Martin Jirous). Z oficiálnych prozaikov dosiahol najväčšieho medzinárodného ohlasu spolu s Hrabalom Ladislav Fuks. Po nežnej revolúcii z roku 1989 toto rozdelenie literárneho života padlo. Z nových autorov sa po roku 1989 najviac presadil Patrik Ouředník a Jáchym Topol.

České divadelníctvo má korene už v stredoveku. Najstarším dochovaným dramatickým dielom s využitím češtiny je zlomok česko-latinskej hry zo 14. storočia, zvanej zvyčajne mastičkář.

Česká hudba má svoje korene v najmenej 1000 rokov starej duchovnej hudbe. Najstaršia duchovná pieseň v českých krajinách bola staroslovienska:  Hospodine, pomiluj ny. Vznikla na konci 10. storočia, alebo začiatku 11. storočia. Pôvod je zreteľne starosloviensky, prenikli do nej však aj prvky staročeštiny (zrejme v priebehu času). Prvá duchovná pieseň vo staročeštine – Svatováclavský chorál – vznikla v 12. storočí. Husitskú piesňovú tvorbu, teda tvorbu prelomu 14. a 15. storočia, zachoval Jistebnický kancionál (Ktož sú boží bojovníci).

Dôležitou etapou vo vývoji hudby bol barok (17. a 18. storočia). Za prvých českých hudobných skladateľov možno považovať barokových tvorcov ako boli Heinrich Biber, Antonín Rejcha, Jan Václav Stamic, Josef Mysliveček, Jan Dismas Zelenka, Jan Ladislav Dusík, Jiří Antonín Benda, František Xaver Richter či Jan Křtitel Vaňhal.

Toto bola základňa, na ktorej sa v druhej polovici 19. storočia mohli postaviť kľúčoví predstavitelia romantickej vážnej hudby, predovšetkým Bedřich Smetana (Má vlast, Prodaná nevesta) a Antonín Dvořák, najslávnejší český skladateľ vo svete (Novosvětská, Rusalka, Slovanské tance).

Na nich nadviazali autori modernej vážnej hudby Leoš Janáček (Jenůfa, Káťa Kabanová), Bohuslav Martinů, Josef Suk, Vítězslav Novák, Zdeněk Fibich, Josef Bohuslav Foerster, Alois Hába, Ervín Schulhoff, Pavel Haas alebo Viktor Ullmann. Na Morave sa narodil svetovo preslávený skladateľ Gustav Mahler.

Presadili sa aj interpreti. Dirigenti Rafael Kubelík, Václav Talich, Václav Neumann alebo Karel Ančerl. Huslisti Jan Kubelík a František Benda. Violončelista David Popper, klaviristi Alice Herz-Sommerová a Rudolf Serkin. Tiež speváčky Ema Destinnová a Magdalena Kožená, z telies potom orchester Česká filharmónia.

Česi a českí rodáci sa presadili aj v iných hudobných žánroch. V popu Jan Hammer, Karel Svoboda či Karel Gott, v dychovej hudbe Julius Fučík (Vjazd gladiátorov) či Jaromír Vejvoda (Škoda lásky), vo folku Karel Kryl, v jazzu Jaroslav Ježek alebo Miroslav Vitouš, v operete Oskar Nedbal, Ralph Benatzky alebo Rudolf Friml.

Krátko po druhej svetovej vojne vznikol významný hudobný festival vážnej hudby Pražská jar, ktorý sa tradične koná v Obecnom dome, Rudolfíne.

Česka kinematografia je súhrnné označenie pre filmy natočené na území Česko-Slovenska a Česka.

Medzinárodného ohlasu dosiahla v 60. rokoch 20. storočia česko-slovenská nová vlna (Miloš Forman, Věra Chytilová, Jiří Menzel, Ján Kadár, Elmar Klos, Jaromil Jireš, František Vláčil, Vojtěch Jasný, Juraj Jakubisko, Juraj Herz, Ivan Passer, Jan Němec). Vážnejšie umelecké ambície sa podarilo v rovnakej dobe naplniť Karlovi Kachyňovi, Otakaru Vávrovi, Jiřímu Krejčíkovi alebo Karlovi Zemanovi.

Na počiatku dejín výtvarného umenia na území súčasného Česka stojí soška Věstonickej venuše, zrejme najstaršia keramická soška na svete, ktorá vznikla v mladšom paleolite a bola nájdená roku 1925 na južnej Morave. Najvýznamnejším gotickým tvorcom bol Majster Theodorik, ktorý sa preslávil výzdobou hradu Karlštejn. V baroku to boli Karel Škréta, Ján Kupecký, Petr Brandl, Anton Raphael Mengs a Václav Hollar, ktorý sa preslávil svojimi rytinami. Vrcholná sochárska diela v tej ére vytvorili Matyáš Bernard Braun a Ferdinand Maxmilián Brokoff.

V polovici 19. storočia do českých krajín dorazila vlna romantizmu. Najvýznamnejším predstaviteľom maliarskeho romantizmu v Česku bol Josef Mánes, dnes známy predovšetkým vďaka výzdobe pražského orloja. Sa 70. a 80. rokmi nastúpila tzv. Generácie Národného divadla, teda tvorcovia, ktorí sa nejako podieľali na výzdobe práve stavané Zlaté kapličky: Medzi nimi sa najväčšieho medzinárodného ohlasu dostalo Mikolášu Alšovi. K ďalším členom generácie patrili maliar Václav Brožík alebo sochár Josef Václav Myslbek, tvorca sochy sv. Václava na Václavskom námestí v Prahe. Na konci 19. storočia prišla vlna secesie. V českom prostredí zohrala mimoriadnu úlohu. Jej hlavný predstaviteľ, Alfons Mucha, je dnes najznámejším českým maliarom vo svete. Mucha sa preslávil okrem svojich známych plagátov tiež cyklom 20 veľkoformátových obrazov Slovanská epopej. K secesii možno radiť aj dielo Maxa Švabinského.

Proti klasickým technikám maľby sa na konci storočia začali búriť nové smery. Predovšetkým expresionizmus. Do českej expresionistickej skupiny Osma patrili Bohumil Kubišta či Emil Filla. Členovia Osmy potom prechádzali ku kubizmu, ďalšiemu novému avantgardnému smeru. Ako kubista začínal aj František Kupka, ktorý však nakoniec sa preslávil predovšetkým ako priekopník abstraktné maľby. Doznievajúci kubizmus hľadajúci nové formy vyjadrenia bol pestovaný v skupine Tvrdošijní (Josef Čapek, Jan Zrzavý). Členovia avantgardného Devětsilu sa potom nadchli pre surrealizmus (Toyen). V druhej polovici 20. storočia prápor surrealizmu držal najmä Jan Švankmajer.

Knižné ilustrácie preslávili napríklad Josefa Ladu, Zdeňka Buriana alebo Adolfa Borna. Najznámejšími predstaviteľmi umeleckej fotografie sú František Drtikol, Josef Sudek, Jan Saudek či Josef Koudelka.




#Article 19: Astronómia (824 words)


Astronómia, čo etymologicky znamená „zákon hviezd,“ (z gréčtiny: αστρονομία = άστρον, ástro – hviezda + νόμος, nómos – zákon) je veda o vesmíre, zaoberajúca sa vznikom, vývojom, stavbou, rozložením, pohybom a vzájomnými interakciami vesmírnych telies a ich sústav. Zároveň skúma fyzikálne a chemické vlastnosti astronomických objektov, ako aj procesy, ktoré ich vyvolávajú.

Astronómia je jednou z mála vied, kde aj amatéri môžu zohrať významnú úlohu, predovšetkým pri objavoch a monitorovaní prechodných javov.

Astronómia by sa nemala zamieňať s astrológiou, ktorá predpovedá ľudský osud a ľudské záležitosti vo všeobecnosti vo vzťahu k jasným pozíciám astronomických objektov na oblohe – aj keď obe zdieľajú spoločný pôvod, sú veľmi odlišné; astronómovia používajú vedecké metódy, zatiaľ čo astrológovia nie.

V Starovekom Grécku a ostatných včasných civilizáciách bola astronómia založená predovšetkým na astrometrii, meraní pozícií hviezd a planét na oblohe. Neskoršie práce Johannesa Keplera a Isaaca Newtona vydláždili cestu pre nebeskú mechaniku, matematické predpovede pohybov nebeských telies vplyvom gravitácie, predovšetkým pohybov objektov slnečnej sústavy. Prevažná väčšina námahy v týchto dvoch oblastiach, predtým spracúvaných ručne, je v dnešných dobách automatizovaná až do tej miery, že sa o týchto disciplínach už málokedy uvažuje ako o samostatných. Pohyby a polohy objektov sú dnes ľahko určovateľné a moderná astronómia sa zameriava viac na pozorovanie a pochopenie skutočnej fyzickej podstaty nebeských objektov – toho, čo ich poháňa.

Od začiatku dvadsiateho storočia oblasť profesionálnej astronómie smerovala k rozdeleniu na pozorovateľskú astronómiu a teoretickú astrofyziku. Hoci veľká časť astronómov začleňuje do svojho výskumu obidva prvky, z dôvodu potrebnosti rozličných schopností sa väčšina profesionálnych astronómov špecializuje v jednom alebo druhom obore. Pozorovateľská astronómia sa týka prevažne získavania dát, čo zahŕňa konštrukciu a údržbu prístrojov a vyhodnocovanie výsledných informácií; toto odvetvie je dnes označované ako „astrometria“ alebo jednoducho „astronómia“. Teoretická astrofyzika sa zaoberá hlavne počítaním pozorovateľných dôsledkov rôznych modelov a zahŕňa prácu s počítačmi a analytickými modelmi.

Oblasti štúdia je možno kategorizovať aj inými dvoma spôsobmi: podľa skúmanej oblasti vesmíru (napr. galaktická astronómia, planetárna astronómia) alebo podľa skúmaného predmetu (napríklad vznik hviezd alebo kozmológia) alebo podľa spôsobu získavania informácií.

Existujú aj ďalšie vedné disciplíny, ktoré možno označiť ako časti astronómie:

V astronómii sa informácie získavajú hlavne z detekcie a analýzy elektromagnetického žiarenia, fotónov, ale informácie sa prenášajú aj kozmickým žiarením, neutrínami, meteormi, a v blízkej budúcnosti zrejme aj gravitačnými vlnami (pozri LIGO and LISA).

Tradičné rozdelenie astronómie je dané časťami pozorovaného elektromagnetického spektra:

Optická astronómia a rádioastronómia môžu byť vykonávané v pozemných observatóriách, pretože atmosféra je transparentná vo vlnových dĺžkach potrebných pre detekciu. Infračervené svetlo je vo veľkej miere pohlcované vodnými výparmi, takže infračervené observatóriá musia byť situované vo vysokých a suchých polohách alebo vo vesmíre.

Atmosféra je nepriepustná vo vlnových dĺžkach používaných v röntgenovej astronómii, gamaastronómii, ultrafialovej astronómii a (s výnimkou „okien“ vo vlnových dĺžkach) nízko infračervenej astronómii, takže pozorovania možno vykonávať hlavne z balónov alebo vesmírnych observatórií. Silné gama lúče možno odhaľovať vďaka veľkým vzdušným dažďom, ktoré produkujú. Aj štúdium kozmického žiarenia možno považovať za odvetvie astronómie.

V ranom období sa astronómia zaoberala pozorovaním a predpovedaním pohybov objektov viditeľných voľným okom. Rigvéda spomína 27 súhvezdí súvisiacich s pohybmi Slnka aj s 12 zvieratníkovými sekciami oblohy. Starovekí Gréci sú autormi niekoľkých významných príspevkov v oblasti astronómie, okrem iného definície sústavy jasností hviezdnych objektov. Biblia obsahuje množstvo zmienok o pozíciách Zeme vo vesmíre a vlastnostiach hviezd a planét, z ktorých väčšina je viac poetická ako literárna; pozri biblická kozmológia. V roku 500 Aryabhata predstavil matematický systém, ktorým zaviedol pohyb Zeme okolo vlastnej osi a zvažoval pohyby planét vo vzťahu k Slnku.

V stredovekej Európe astronómia väčšinou stagnovala, aj keď v Arabskom svete sa jej darilo. Na sklonku 9. storočia islamský astronóm al-Fargání rozsiahlo opísal pohyb nebeských telies. Jeho práca bola preložená do latinčiny v 12. storočí. Ku koncu 10. storočia bolo blízko Teheránu v Perzii (dnešný Irán) vybudované obrovské observatórium a to vďaka astronómovi al-Khujandimu, ktorý pozoroval sériu astronomických prechodov Slnka cez kulminačný bod, čo mu dovoľovalo vypočítať nejasnosti ekliptiky. Podobne v Perzii Omar Chajjám uskutočnil reformu kalendára, ktorá bola presnejšia než juliánska a priblížila sa presnosťou ku gregoriánskej.

V časoch renesancie, Mikuláš Kopernik navrhol heliocentrický model Slnečnej sústavy. Jeho prácu obhájil, rozšíril a opravil Galileo Galilei a Johannes Kepler. Galileo pridal do svojich pozorovaní zlepšenie pomocou teleskopu. Kepler bol prvý, kto vymyslel systém, ktorý správne opisoval detaily pohybov planét okolo Slnka nachádzajúceho sa v strede Slnečnej sústavy. Kepler však neuspel pri formulovaní teórie stojacej za jeho zákonmi. Až Newtonov objav nebeskej dynamiky a jeho gravitačné zákony konečne vysvetlili pohyby planét. Newton tiež vymyslel reflekčný teleskop.

Hviezdy boli zaradené medzi vzdialené objekty. S objavom spektroskopie bolo dokázané, že sú podobné nášmu Slnku, ale so širokým rozsahom teplôt, hmotností a veľkostí. Existencia našej galaxie, Mliečnej cesty, ako oddelenej skupiny hviezd bola dokázaná iba nedávno, v 20. storočí, spolu s existenciou ďalších galaxií a čoskoro potom aj rozpínaním vesmíru objaveným sledovaním pohybu galaxií smerom od nás. Kozmológia urobila v 20. storočí obrovské pokroky so svojim modelom Veľkého tresku, ktorý výrazne podporovali dôkazy poskytované astronómiou a fyzikou ako napríklad kozmické mikrovlné reliktové žiarenie, Hubblov zákon a kozmologická hojnosť prvkov.




#Article 20: Internet (2005 words)


Internet (z ; hovorovo: net, sieť) je verejne dostupný celosvetový systém vzájomne prepojených počítačových sietí, ktoré prenášajú dáta pomocou prepínania paketových dát s použitím štandardizovaného Internetového Protokolu (IP) a mnohých ďalších protokolov. Pozostáva z tisícok menších komerčných, nekomerčných, akademických, súkromných, vládnych a vojenských počítačových sietí. Slúži ako prenosové médium pre rôzne informácie a služby ako napr. elektronická pošta, chat a najmä systém vzájomne prepojených hypertextových dokumentov (webstránok) a webových aplikácií nazývaných World Wide Web (WWW). Internet nemá jednotnú centralizovanú správu implementácii technológií ani zásad prístupu a používania. Každá sieť, ktorá je jeho súčasťou, si stanovuje svoje vlastné zásady. Spoločné definície dvoch hlavných pilierov internetu: priestoru internetového protokolu adries (IP adresa) a systému názvov domén (DNS) sú riadené  Internetovou spoločnosťou pre prideľovanie názvov a čísiel (Internet Corporation for Assigned Names and Numbers - ICANN). Technická podpora a štandardizácia základných protokolov je v náplni činnosti Pracovnej skupiny pre internetové inžinierstvo (Internet Engineering Task Force - IETF).

Okrem komplexných fyzických spojení, ktoré tvoria štruktúru internetu, existuje internet aj vďaka multilaterálnym dohodám (napr. „peeringovým dohodám – dohoda o vzájomnej výmene internetovej premávky“) a technickým špecifikáciám alebo protokolom, ktoré určujú, akým spôsobom sa majú vymieňať dáta po sieti.

Na rozdiel od starších komunikačných systémov bol balík internetových protokolov zámerne navrhnutý agnosticky vzhľadom na fyzické médium, na ktorom je prevádzkovaný. Akákoľvek komunikačná sieť, pevná alebo bezdrôtová, ktorá je schopná prenášať obojsmerne digitálne údaje môže prenášať internetovú premávku. Preto je možné internetové pakety prenášať pevnými sieťami ako medený drôt, koaxiálny kábel a optický kábel aj bezdrôtové siete ako Wi-Fi. Všetky tieto siete zdieľajúce rovnakú sadu protokolov vyššej úrovne tvoria internet.

Internetové protokoly pochádzajú z diskusií v rámci Internet Engineering Task Force (IETF) a jej pracovných skupín, ktoré sú otvorené verejným príspevkom a ich revíziám. Tieto komisie produkujú dokumenty známe ako Request for comments (RFC). Niektoré RFC povyšuje Internet Architecture Board (IAB) na internetový štandard.

Medzi najpoužívanejšie internetové protokoly v balíku internetových protokolov patria IP, TCP, UDP, DNS, PPP, SLIP, ICMP, POP3, IMAP, SMTP, HTTP, HTTPS, SSH, Telnet, FTP, LDAP, SSL a TLS.

Služby, ktoré tieto protokoly využívajú sú e-mail, Usenet newsgroups, World Wide Wel, Gopher, session access, WAIS, finger, IRC, MUDy a MUSHe. Najpoužívanejšie z nich sú e-mail a World Wide Web s mnohými ďalšími službami, ktoré sú na nich založené, ako mailing listy, blogy a podcasty. Internet umožňuje poskytovanie služieb v reálnom čase ako telefonovanie, internetové rádio a internetové (televízne) vysielanie, ktoré sú takto prístupné kdekoľvek na svete.

Niektoré iné populárne internetové služby nevznikli týmto spôsobom, ale boli pôvodne založené na proprietárnych systémoch. Medzi ne patria IRC, ICQ, AIM a Gnutella.

Bolo uskutočnených mnoho analýz internetu a jeho štruktúry. Bolo napríklad zistené, že routovacia IP štruktúra internetu a hypertextové linky World Wide Webu sú príkladmi bezškálových sietí.

Podobne ako sa poskytovatelia internetu pripájajú cez internet exchange pointy (napr. SIX – Slovak Internet eXchange) sa výskumné siete zvyknú pripájať do veľkých podsietí ako sú:

Tieto sú zasa postavené okolo relatívne malých sietí.

Internet má aj ďalekosiahly dopad na prácu, vedomosti a pohľad na svet.

Okrem vytvorenia elektronického obchodu a komunikácie s klientmi e-mailom a príbuznými prostriedkami mení internet aj iné aspekty pracoviska. Niektoré spoločnosti začali používať blogy na reklamné účely. Keďže väčšina ľudí na webe informácie vyhľadáva, obsahom týchto jednoducho aktualizovateľných stránok môžu byť rady v poli pôsobnosti spoločnosti. Takáto spoločnosť dúfa, že keď návštevník nájde tieto informácie zadarmo, všimne si expertných znalostí tvorcov a to ho následne pritiahne na obchodnú stránku spoločnosti. Príkladom takéhoto počínania je Microsoft, ktorý umožnil svojim vývojárom publikovať osobné blogy, aby zaujal verejnosť ich prácou.

Z pohľadu kultúrnej uvedomelosti internet poskytuje obrovské množstvo informácií a interaktivity pre ľudí, ktorých zaujímajú iné kultúry a pohľady na svet, ktoré by im boli inak nedostupné. Existujú však dôkazy, že ľuďom, ktorých iné kultúry nezaujímajú umožňuje internet vyhýbať sa kontaktu vo väčšej miere ako kedykoľvek predtým.

Vďaka internetovému výskumu založenom na vyhľadávaní pomocou kľúčových slov na vyhľadávačoch ako Google majú milióny ľudí na celom svete okamžitý prístup k širokému a rozličnému online informačnému obsahu. V porovnaní s encyklopédiami a tradičnými knižnicami umožnil internet náhlu a extrémnu decentralizáciu informácií a údajov.

Internet umožňuje používateľom počítačov jednoduché pripojenie k iným počítačom a informačným a komunikačným službám kdekoľvek na svete. Podľa požiadaviek je možné používať zabezpečenie, autentifikáciu a kryptovanie, alebo sa zaobísť bez nich.

Toto podnecuje nové formy práce doma, spolupráce a zdieľania informácií v mnohých priemyselných odvetviach. Účtovník sediaci doma môže revidovať knihy spoločnosti sídliacej v inej krajine pomocou servera v tretej krajine, ktorý spravujú IT špecialisti zo štvrtej krajiny. Tieto účty mohli byť vytvorené doma pracujúcimi účtovníkmi z iných vzdialených lokalít na základe informácií, ktoré im prišli e-mailom z celého sveta. Niektoré z týchto aplikácií boli možné už pred rozšírením internetu, ale cena prenájmu potrebných súkromných liniek znemožňovala ekonomicky výhodné použitie mnohých z nich.

Úradník, ktorý sa nachádza mimo svojej kancelárie, možno na druhej strane Zeme na pracovnej ceste alebo dovolenke si môže otvoriť vzdialenú pracovnú plochu zo svojej kancelárie použitím zabezpečeného Virtual Private Network (VPN) spojenia cez internet. To mu umožňuje rovnaký prístup k súborom a aplikáciám, ako keby sedel za svojím stolom.

Toto nízkonákladové a takmer okamžité zdieľanie nápadov, vedomostí a schopností spôsobilo revolúciu v mnohých oblastiach ľudskej činnosti a stálo pri zrode nových oblastí. Jedným z príkladov je spolupráca pri vývoji FLOSS (Free, Libre and Open-Source Software) ako Linux, Mozilla Firefox alebo OpenOffice.org.

Ďalším príkladmi sú Wikipédia, komunitou upravovaná a udržiavaná slobodná encyklopédia, projekt Urban Dictionary a TEIS (the UK Telemedicine and E-health Information Service) pre pracovníkov v odvetví telemedicíny, telestarostlivosti a zdravotníctva.

Počítačový súbor je možné poslať ako prílohu elektronickou poštou. Je možné nahrať súbor na webstránku alebo FTP server, aby si ho mohli iní odtiaľ stiahnuť. Je možné ho dať do zdieľaného adresára na súborovom serveri. Záťaž hromadného sťahovania zo serverov možno znížiť použitím zrkadlových (mirror) serverov alebo pomocou peer-to-peer služieb.

Vo väčšine týchto prípadov je možné riadiť prístup k súborom pomocou autentifikácie používateľov. Obsah prenášaných súborov môže byť zakódovaný vďaka kryptovaniu a je možné požadovať vykonanie finančného prevodu predtým, ako zákazník dostane prístup k informáciám. Cenu je možné uhradiť napríklad pripísaním na ťarchu kreditnej karty, ktorej detaily je tiež možné poslať v kryptovanej forme cez internet. Pôvod a autentickosť je možné overiť digitálnym podpisom alebo pomocou takzvaného „message digestu“ (SHA-1).

Tieto možnosti v celosvetovom meradle menia podstatu výroby, predaja a distribúcie mnohých typov produktov, ktoré sa dajú zredukovať na počítačový súbor. Patria medzi ne všetky druhy úradných dokumentov, publikácií, softvérových produktov, hudby, fotografie, videa, animácií, grafiky a iných druhov umenia. Toto na druhej strane spôsobuje problémy v oblastiach trhu, ktoré boli dovtedy ovládané kamennými spoločnosťami (napríklad Asociácia amerického nahrávacie priemyslu – RIAA).

Najpoužívanejším jazykom na komunikáciu na internete je angličtina. Dôvodmi sú pôvod internetu v Spojených štátoch, rastúca úloha angličtiny ako jazyka medzinárodnej komunikácie a neschopnosť skorých počítačov používať iné znaky ako základnú západnú abecedu.

Po angličtine (53% webstránok) sú najpoužívanejšími jazykmi na webe  čínština  (25%), španielčina  (8%), japončina (5%), portugalčina a nemčina (4%), ruština, arabčina
a francúzština (3%) a kórejčina (2%).

Rozšírenie internetu v posledných rokoch spôsobilo, že sa stále rozširuje podpora aj iných jazykov. Niektoré chyby však zostali, príkladmi sú mojibake – v slovenčine sa prejavuje ako nesprávne zobrazovanie diakritiky pri použití inej kódovej stránky na dekódovanie ako na kódovanie.

Internet priniesol okrem výhod aj niektoré problémy a negatíva. Niektoré z nich získali veľkú publicitu.

Patria medzi ne najmä:

V demokratických spoločnostiach dosiahol Internet nového významu ako politický nástroj. Prezidentská kampaň Howarda Deana v roku 2004 v Spojených štátoch sa stala známou prostredníctvom toho, ako dokázala zaistiť sponzorské príspevky cez Internet.

Niektoré vlády, napríklad na Kube, v Iráne, KĽDR, Mjanmarsku, Číne, prípadne Saudskej Arábii, obmedzujú, k čomu na Internete môžu ľudia v ich krajinách pristupovať. Ide najmä o obmedzenia prístupu k politickému a náboženskému obsahu. Tohoto dosahujú prostredníctvom filtrovania domén a obsahu, takže nie je jednoducho dostupný bez prepracovaných postupov.

V Nórsku, Dánsku, Fínsku a Švédsku sa hlavní internetoví poskytovatelia dohodli na obmedzení stránok určených políciou. Napriek tomu, že zoznam zakázaných URL by mal obsahovať iba adresy známych stránok s detskou pornografiou, obsah zoznamu je utajený.

Množstvo krajín, vrátane Spojených štátov, síce právne označilo držanie alebo distribúciu určitých materiálov, ako napríklad detskej pornografie za ilegálnu, no nepoužívajú filtrovací softvér.

Existuje množstvo slobodného a komerčného softvéru, pomocou ktorého si môže užívateľ vybrať blokovanie nepríjemných stránok, samostatných počítačov alebo celých sietí, napríklad na obmedzenie prístupu detí k pornografii alebo k násilnému obsahu.

Právny poriadok sa len veľmi ťažko vysporadúva s takým fenoménom akým je internet a technológiami, ktoré pracujú na jeho báze. Je to zapríčinené predovšetkým rýchlym tempom vývoja technológií (v porovnaní s pomalým tempom tvorby zákonov), globálnym rozmerom internetu (vznikajú problémy čo všetko môže riešiť národná a čo už nadnárodná legislatíva) a v konečnom dôsledku aj faktom, že internet ako taký nie je právnym subjektom (nie je to ani fyzická ani právnická osoba)

Internet z pohľadu práva je veľmi ťažké zaradiť:

Internet je z hľadiska práva unikátnou konštrukciou. Niektorí teoretici sa zhodli, že internet ako taký je prostredím – médiom. Aj napriek tomu sa dá postihovať protiprávne konanie na internete a to práve tým, že sa budú postihovať tí, ktorí daný protiprávny obsah tvoria alebo sprístupňujú (napr. užívatelia, vlastníci serverov, poskytovatelia služieb,...)

Jedna z najkomplikovanejších právnych situácií, ktorá vzniká s používaním internetu je princíp teritoriality pri poskytovaní služieb – poskytovanie služby sa riadi konkrétnym právom krajiny v ktorej sa poskytuje (preto by sa mali rešpektovať napr. predpisy Slovenskej republiky, ak je stránka určená pre Slovensko, i keď môže byť umiestnená na zahraničnom serveri)

Bežným spôsobom prístupu je vytáčané spojenie (tzv. dial-up cez klasickú pevnú telefónnu linku), ktorý je najpomalší. Ďalší je cez telefónnu ISDN linku, je asi dvakrát rýchlejší ale v dnešnej dobe je vytláčaný telefónnymi linkami DSL. Ďalšie spôsoby sú širokopásmový (broadband) prístup koaxiálnym káblom pomocou rozvodov káblovej televízie, alebo optickým káblom (tzv. FTTH) a prístup cez satelit. Existuje aj prístup na internet cez sieť elektrickej rozvodnej siete 220V, ktorý je vhodný pre bytové domy. Modemy s touto technológiou pracujú do vzdialenosti až  (prenosová rýchlosť do 200 Mbps) a existujú tzv. premosťovacie články na prepojenie dvoch fáz, to znamená že môžete pripojiť aj suseda, ktorý býva vo vedľajšej bráne v bloku. Zatiaľ však je technológia vhodná len na rozvody vnútri bytového domu.
Európska únia financuje výskumno – vývojový projekt na podporu tohto spôsobu prepojenia na internet PowerNet.

Verejné miesta, kde je možné používať internet sú internetové kaviarne a vo svete bežne aj knižnice. Prístupové body bývajú aj na verejných miestach – čakárňach letísk, v niektorých vlakoch, na námestiach väčších miest.

Wi-Fi poskytuje bezdrôtový prístup k počítačovým sieťam a teda sa dá použiť aj na prístup k samotnému internetu. Hotspoty, ktoré takýto prístup umožňujú sa vyskytujú na verejných miestach a je potrebné mať vlastné zariadenie s Wi-Fi kartou. Tieto služby môžu byť zadarmo pre každého, iba pre zákazníkov alebo spoplatnené. Hotspot nie je obmedzený uzavretým priestorom. Existujú celé campusy a parky, dokonca celé štvrte s prístupom.

V USA bol v roku 2004 schválený širokopásmový prístup s využitím silových vedení napriek ostrým protestom z komunity amatérskeho rádia. Problém modulácie nadzemného vysokonapäťového vedenia spočíva v tom, že celá linka sa správa ako obrovská anténa a úplne blokuje dlhovlnné rádiové frekvencie používané amatérmi, námorníkmi a inými.

Krajiny, kde je internet komoditou používanou väčšinou občanov sú Island, Švédsko, Austrália, Dánsko, Spojené štáty, Kanada, Spojené kráľovstvo, Holandsko, Japonsko, Kórejská republika a Nórsko. V poslednej dekáde 20. storočia rapídne vzrástol počet používateľov internetu, hoci sa tento vývoj po roku 2000 o niečo spomalil. Fáza rýchleho rastu v priemyselných krajinách končí s tým, že sa tieto technológie nasadzujú bežne, ale rast pokračuje v Afrike, latinskej Amerike, Karibiku, na strednom východe aj na Slovensku.

Prístup k internetu je nerovnomerne rozdelený medzi nízko a vysokorýchlostné pripojenie. ADSL a iné širokopásmové technológie sú vzácne alebo neexistujúce vo väčšine rozvojových krajín a aj vo vyspelých krajinách môžu ich penetráciu obmedziť vysoké náklady a priemerný výkon (väčšina krajín východnej Európy a Spojené štáty), zatiaľ, čo nízke ceny a vysoký výkon lákajú veľké množstvá zákazníkov (Škandinávia, Francúzsko). Aj v rámci jednej krajiny môžu existovať rozdiely medzi väčšími mestami (ktoré majú často viacerých poskytovateľov širokopásmového prístupu) a ostatnými oblasťami (kde často nie je širokopásmový prístup).

Šírenie dostupnosti internetu je spôsob, ako premostiť tzv. digitálnu bariéru ().




#Article 21: Blog (410 words)


Blog alebo pôvodne weblog (z  od web log – webový denník) je webové sídlo, ktoré umožňuje registrovaným užívateľom jednoducho publikovať svoje názory, skúsenosti a pod. na webe. Tieto príspevky sú zvyčajne chronologicky zoradené. Autor sa nazýva bloger alebo blogér (z ), skupina blogov a ich vzájomných vzťahov blogosféra (z ).

Blogovanie sa začalo dostávať do povedomia používateľov internetu koncom 90. rokov 20. storočia. Weblog v tej dobe sa zameriaval na zhromažďovanie odkazov, týkajúcich sa určitej témy a odkazov na nové články, vzťahujúce sa k danej téme. Okrem toho editor weblogu pripojil ku každej uvedenej linke svoj vlastný krátky komentár. Tieto weblogy fungovali ako filter a vyhľadávali www stránky. Historicky weblogom predchádzali internetové katalógy, kroniky, denníky, diskusné skupiny, BBS, mailing listy, žurnály.

Blogovanie ako formu komunikácie možno popísať nasledovnými charakteristikami:

Podľa obsahu tvoria weblogy osobné denníky, spravodajstvá firiem, politické kampane alebo publicistika. Osobný weblog si zakladá jednotlivec a kolaboratívny malá skupina priateľov, alebo široká komunita.

Formálnymi znakmi weblogu je zachovávanie trvalých odkazov URL na jednotlivé príspevky (permalinky), obrátené chronologické radenie príspevkov (najnovšie navrchu), poskytovanie syndikovaného obsahu napr. vo forme RSS, blogroll (zoznam spriaznených stránok) a často možnosť komentovania príspevkov čitateľmi. Rozsah príspevkov je od jediného odkazu na inú webovú stránku až po rozsiahlejšie pôvodné texty a grafiku.

Rozmach weblogov podporuje dostatok možností pre ich založenie: od blogovacích systémov na kľúč, cez rozvinuté blogovacie CMS až po celkové zvyšovanie dostupnosti internetu.

Vývojom sa vykryštalizovali ďalšie formálne varianty weblogov: fotoblogy, videoblogy, podcasty, linklogy, moblogy, tumblelogy. Vo všeobecnosti sa weblogy radia medzi sociálne resp. komunitné média.

Ešte pred niekoľkými rokmi sa väčšina blogovania odohrávala na web stránkach klasických printových denníkov alebo na špecializovaných stránkach. Obe riešenia obmedzujú používateľov na uverejňovanie príspevkov bez praktickej možnosti zarábať alebo si umiestniť na blog reklamu podľa vlastného priania. Výhodou týchto riešení sú však nulové náklady a viac návštevníkov, ktorých môžu blogerové príspevky zaujať.

Na Slovensku denník SME spojil klasické a online spravodajstvo s blogmi od konca roku 2004 a poskytol tak možnosť svojim čitateľom dostať svoje názory do online aj tlačenej podoby. Klasickú weblogovú službu však prvý založil Blog.sk na začiatku roku 2004.

Vďaka technologickému pokroku a redakčným systémom ako WordPress je dnes založenie blogu na vlastnej doméne ľahšie ako kedykoľvek predtým. Na rozdiel od  web stránok printových denníkov a špecializovaných platforiem (ako napríklad Tumblr) má bloger oveľa väčšiu kontrolu nad svojim webom, no väčšinou musí platiť poplatky za doménu a webhosting.

V roku 2015 sa na Slovensku uskutočnila prvá súťaž určená pre slovenských blogerov a blogerky pod názvom Bloger roka.




#Article 22: Egypt (1453 words)


Egypt (), dlhý tvar Egyptská arabská republika, je severoafrický arabský štát. 

Egypt je turisticky atraktívna prímorská krajina pri Stredozemnom a Červenom mori. Pamiatky svetového významu sú chránené organizáciou  UNESCO. Z obdobia staroveku sú najvýznamnejšími pyramídy v Gíze, Údolie kráľov, chrámy v Karnaku, Luxore, Abú Simbel; z obdobia stredoveku mešity. Problémom zostáva hospodárska zaostalosť, autoritatívny režim s nedostatkom demokracie a liberalizmu a islamský radikalizmus.

Egypt sa rozkladá na dvoch kontinentoch, prevažná časť v severovýchodnej Afrike a Sinajský polostrov v Eurázii. Jeho polohu možno vymedziť 25°–36° stupňom v. g. d. a 22°–32° s. g. š. Zo severu Egypt ohraničuje pobrežie Stredozemného mora, zo západu hraničí s Líbyou, na juhu so Sudánom, z východu ho obmýva Červené more, pričom červenomorský Akabský záliv oddeľuje Sinajský polostrov od Saudskej Arábie a Jordánska. Najkratšiu hranicu má Egypt s Izraelom a Palestínou (hraničí s územím Pásma Gazy).

Prakticky celé územie Egyptu je v Köppenovej klasifikácia podnebia klasifikované ako oblasť s horúcou aridnou klímou (BWh). 96 % plochy štátu zaberajú púšte, poľnohospodárska pôda zaberá 2,6 % prevažne pri toku Nílu a v jeho delte, mestá zaberajú 0,8 % a vodné plochy 0,6 % rozlohy.

Hlavné mesto Káhira (s aglomeráciou až 15 mil. obyvateľov) a druhé najväčšie mesto Alexandria ležia v delte najväčšej egyptskej rieky Níl. Viac než milión obyvateľov majú tiež mestá Gíza a Šubra al-Chajma, obe sa nachádzajúce na káhirskej periférii. Ďalšie významné egyptské mestá s viac než pol miliónom obyvateľov sú prístavy Port Said a Suez, ďalej Mansúra, Al Mahalla al Kubra a Tanta. Strategickou oblasťou krajiny je Suezská šija, kde bol v roku 1869 spustený Suezský prieplav, ktorý sa zaraďuje medzi najvýznamnejšie námorné uzly na svete (tzv. chokepoints), dôležitý vďaka preprave palív a tovaru.

Krajina nadväzuje na dedičstvo civilizácie Starovekého Egypta. 

Po zvrhnutí kráľa Farúka v roku 1952 a zániku Egyptského kráľovstva v roku 1953 založili dôstojníci okolo Muhammada Nadžíba a Gamala Násira Egyptskú republiku. V roku 1958 sa Egypt stal súčasťou panarabského projektu so Sýriou, Zjednotenej arabskej republiky, ktorá vydržala fungovať do roku 1961 (Egypt používal tento názov až do roku 1971).

Egypt sa hierarchicky člení na:

Egypt je významnou regionálnou mocnosťou, nadväzujúc na svoj populačný potenciál, geopolitickú polohu a svoju bohatú históriu faraónov a mamelukov Muhammada Alího. O postavenie vedúcej mocnosti v sunnitskej časti blízkovýchodného sveta súperí najmä so Saudskou Arábiou a Tureckom.

V krajine v roku 1928 vzniklo Moslimské bratstvo, vplyvná politická organizácia, ktorú považuje Saudská Arábia za teroristickú organizáciu a od roku 2013 je zakázaná aj v Egypte. Krajina bola v 19. a v prvej polovici 20. storočia postupne previazaná s Osmanskou ríšou a s Britským impériom. Po zvrhnutí kráľovstva sa prezident Násir zameral na spoluprácu so ZSSR, jeho nástupcovia Sadat a Mubárak sa následne orientovali na USA, pričom pre zbližovanie sa s Izraelom (mierové dohody z Camp David a nadviazanie diplomatických stykov medzi Sadatom a Menachemom Beginom) bol Egypt ostrakizovaný okolitými arabskými štátmi.

Krajina je členom OSN, Africkej únie (bývalá Organizácia africkej jednoty), Ligy arabských štátov a Organizácie arabských štátov vyvážajúcich ropu (OAPEC). V ekonomickej sfére je členom WTO, taktiež je partnerom pre spoluprácu v OBSE.

Počet obyvateľov a hustota (s inými vstupnými údajmi ako v hornej tabuľke):

Ročný prírastok obyvateľstva:

Stredná dĺžka života:

Veková pyramída:

Dosiahnuté stupne vývoja:

Náboženstvá:

Etnické zloženie:

Jazyky: arabčina (úradný), angličtina, francúzština

Egyptské hospodárstvo bolo počas éry prezidenta Gamala Abdula Násira vysoko príkazovou ekonomikou založenou na stratégii nahrádzania importov. V 50. a 60. rokoch 20. storočia sa rozvíjal ťažký priemysel a podniky sa znárodňovali. Na konci 60. rokov bolo hospodárstvo krajiny postihnuté vojenskými konfliktmi s Izraelom. V polovici 70. rokoch počas vlád prezidentov Anvara Sadata a Husního Mubáraka sa ekonomika začala otvárať, zameriavajúc sa na export textilných výrobkov a turistický ruch. V 90. rokoch Egypt podstúpil sériu reforiem iniciovanú Medzinárodným menovým fondom, ktoré pomohli krajine makroekonomicky vyrovnať sa s veľkým externým dlhom súvisiacim s účasťou Egyptu vo vojne v Perzskom zálive. Od roku 2000 krajina podstúpila štrukturálne reformy (fiškálne, monetárne politiky, zdanenie, privatizácia a nová obchodná legislatíva), ktoré Egypt posunuli ku trhovému hospodárstvu. Reformy zabezpečili ekonomický rast, ktorý bol medzi rokmi 2004-2009 na priemernej úrovni 8 %. Avšak, krajine sa nepodarilo podchytiť vysokú nezamestnanosť súvisiacu s populačným rastom, ktorá sa stala jedným z dôvodov pre nepokoje v krajine počas Arabskej jari.

Egyptské hospodárstvo má výrazne negatívnu obchodnú bilanciu, v roku 2017 doviezla krajina tovary v hodnote 59,78 mld. USD, zatiaľ čo export činil len 23,3 mld. USD. Po Arabskej jari a zvrhnutí Muhammada Mursího zaviedla Sísího vláda ďalšie reformy za pomoci MMF. Krajinu v roku 2016 Sísí označil za globálnu destináciu investícií a investori pomohli znižovať štátny dlh. Z reforiem však neproporčne profituje bohatá vrstva Egypťanov a zahraničné korporácie, pričom až 60% obyvateľov žije pod hranicou chudoby alebo ako zraniteľní. V roku 2019 egyptská vláda vynaložila až 38 % celého rozpočtu výlučne na splácanie úrokov z predošlých pôžičiek a dlhov a pri takom trende mu čoskoro hrozí bankrot.

Egyptská kultúra siaha do doby staršej ako šesť tisíc rokov. Staroveký Egypt patril medzi najstaršie civilizácie a po celé tisícročia si svoju kultúru, ktorá ovplyvnila mnohé kultúry v krajinách Európy, Afriky a stredného východu, udržal. Po ére faraónov sa Egypt dostal pod vplyv helenistickej, kresťanskej a islamskej kultúry. V dnešnej dobe je mnoho aspektov staroegyptskej kultúry prepojené s novšími prvkami obsahujúcimi vplyv západnej kultúry, ktorá je už sama o sebe ovplyvnená staroegyptskou kultúrou.

Hlavné mesto Egypta, Káhira, je najväčším mestom Afriky a po celé stáročia bolo centrom vzdelania, kultúry a obchodu. Egypt sa takisto pýši najvyšším počtom laureátov Nobelovej ceny z celej Afriky a arabského sveta. Niektorí egyptskí politici boli alebo sú v čele významných medzinárodných organizácií. Medzi ne napríklad patrí Butrus Butrus-Gálí, bývalý generálny tajomník OSN, či Muhammad el-Baradej, bývalý generálny riaditeľ Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu a držiteľ Nobelovej ceny mieru.

Egypt má rovnako veľký vplyv v arabsky hovoriacich krajinách. Moderná arabská kultúra je silne ovplyvnená egyptskú literatúrou, hudbou a kinematografiou.

Egypťania boli jednou z prvých civilizácií, ktorá začlenila dizajnové prvky do umenia a architektúry. Egyptská civilizácia je známa pre svoje kolosálne pyramídy, chrámy a monumentálne hrobky. Známymi príkladmi sú Džoserova stupňovitá pyramída, ktorá bola navrhnutá starovekým architektom Imhotepom, Veľká sfinga v Gize a chrám v Abú Sumbul. Moderné egyptskej umenie je veľmi rôznorodé. Významnými umelcami boli napríklad architekti Hasan Fathí a Ramses Wissem Wassef, sochár Mahmúd Mochtar či Izák Fanusa, ktorý sa zaoberal koptským umením.

V egyptskom hlavnom meste sa taktiež nachádza Káhirská opera, ktorá je centrom egyptského umenia. Egyptské umenie a filmový priemysel prekvitá od konca 19. storočia. Dnes je v Egypte k dispozícii cez tridsať satelitných kanálov a cez sto natočených filmov ročne. Káhira je už dlho známa ako Holywood stredného východu. Každoročne hostí Káhirský medzinárodný filmový festival, ktorý je hodnotený ako jeden z jedenástich najlepších filmových festivalov na svete.  Medzi najznámejších egyptských hercov patrí Omar Sharif.

Literatúra tvorí dôležitý kultúrny prvok v živote mnohých Egypťanov. Egyptskí spisovatelia a básnici boli medzi prvými, ktorí experimentovali s moderným štýlom arabskej literatúry. Ich štýl sa následne rozšíril po celom strednom východe. Egyptský spisovateľ Nadžíb Mahfuz bol prvým arabským spisovateľom, ktorý získal Nobelovu cenu za literatúru. Najobľúbenejším literárnym žánrom medzi Egypťanmi je ľudová poézia.

Egyptská hudba je tvorená miestnymi, stredomorskými, africkými a západnými prvkami. V staroveku Egypťania používali mnohé hudobné nástroje, najviac však harfu, flautu a miestne nástroje ney a úd. Neskôr sa súčasťou hudobného prejavu stal spev a bicie nástroje. Súčasná egyptská hudba je ovplyvnená ľudovou tvorbou a umelci ako boli napríklad Sajid Darwíš, Umm Kulthum, Mohamed Abdel Wahab či Abd el-Halim Hafez. Od 70. rokov 20. storočia sa neoddeliteľnou súčasťou egyptskej hudobnej scény stáva pop music. Egyptská ľudová hudba sa aj naďalej hráva na svadbách či iných tradičných slávnostiach. Medzi najpopulárnejších spevákov súčasnosti patrí Muhammad Munir a Amr Dijáb.

Najpopulárnejším športom v Egypte je futbal. Medzi najpopulárnejšie tímy patria kluby Al Ahly, Zamalek, Ismaily, Al-Ittihad Alexandria a Al Masry. Egyptská futbalová reprezentácia patrí medzi najúspešnejšie africké celky. Svoje kvality dokazuje predovšetkým na africkom kontinente, kde už sedemkrát vyhrala Africký pohár národov, pričom v rokoch 1957 a 1959 ho získala dvakrát v rade a v rokoch 2006, 2008 a 2010 dokonca trikrát, čím vytvorila nový svetový rekord. Medzi najúspešnejších egyptských futbalistov sa zaraďuje súčasný hráč tímu Liverpool FC, Mohamed Salah.

Medzi ďalšie populárne športy v Egypte patria squash a tenis. Egyptský squashový tím je známy po celom svete. Najlepším hráčom je Amr Shabana, ktorý medzi rokmi 2003 až 2009 vyhral štyrikrát svetový šampionát v squashi. Medzi africkými basketbalovými tímami je egyptský národný tím historicky najúspešnejší, čo sa týka výkonov na majstrovstvách sveta a Olympijských hrách.

Úspešná je aj hádzanárska reprezentácia, ktorá z 23 afrických šampionátov získala osemnásť medailí, vrátane šiestich zlatých.

V roku 2007 sa Omar Samra stal prvým Egypťan a najmladším Arabom, ktorý vystúpil na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Expedícia, ktorá bola vedená južnou cestou, začala 25. marca 2007 a skončila o deväť týždňov neskôr.




#Article 23: Filozofia (2730 words)


Filozofia (gr. φιλοσοφία ako láska k múdrosti; filein = ľúbiť, sofia = múdrosť) je štúdia hlavných, všeobecných a fundamentálnych problémov, ako sú bytie, existencia (ontológia), poznanie a otázka pravdy (epistemológia), hodnoty (axiológia), otázka existencie a povahy Boha (filozofická teológia), podstaty a prirodzenosti človeka (filozofická antropológia), pravidlá platného usudzovania (logika), myseľ (filozofia mysle), jazyk, morálne normy a mravnosť konania (etika), krásno (estetika) a ďalšie. V porovnaní s mytológiou a mysticizmom alebo náboženstvom sa filozofia odlišuje hlavne svojím kritickým prístupom, systematikou práce a dôverou v odôvodnené argumenty. V jej základe stojí pojmové, racionálne a kritické myslenie. Na rozdiel od exaktnej alebo reálnej vedy filozofia nemá definovaný svoj predmet a nepoužíva formalizovanú metodológiu. Napriek tomu niektoré jej disciplíny (napr. axiológia, logika, epistemológia) môžu za určitých okolností nadobudnúť vedecký charakter a precíznosť.

Pôvodne filozofia zahŕňala všetko teoretické poznanie, ale postupne sa z nej vyčlenili exaktné, prírodné a spoločenské vedy. Takto vznikla určitá medzera medzi filozofiou a z nej vyčlenenými vednými odbormi. O vyplnenie tejto medzery sa snažia niektoré hraničné disciplíny (napr. filozofická ekonómia, filozofia matematiky a iné).

Pojem filozofia (gr. Φιλοσοφία – filein sofia) pochádza z gréčtiny. Slovo filein znamená sesterská láska alebo priateľstvo, sofia označuje nejakú zručnosť alebo obratnosť, ale aj vedenie, poznanie, múdrosť, najmä vyššie poznanie, ktoré zahrňuje cnosť a umenie žiť. Menom sofos sa označuje ten, kto je šikovný v povolaní a v živote, a potom zvlášť ten, kto je múdry. Filozofia je preto najčastejšie prekladaná ako láska k múdrosti, láska k poznaniu.

Synonymum k pojmu filozofie je φιλαλήθεια (philalethia), prekladané ako láska k pravde.

Filozofia nepredpokladá určitý vedecký spôsob skúsenosti. Vychádza z predvedeckého, každodenného spôsobu skúsenosti, v ktorom je svet odhaľovaný pre naše poznanie, konanie a rozum jazykom bežnej reči. Filozofovanie je proces kladenia si rozmanitých otázok, ktoré vyplývajú z daného filozofického problému a sprevádza ich údiv a/alebo pochybnosť. Dôležitou súčasťou tohto procesu je i hľadanie odpovedí na otázky. Pri hľadaní odpovedí sa striktne používa rozum.

Východiskom všetkého filozofovania je skúsenosť. Filozof vychádza z dôverne známeho každodenného sveta svojej skúsenosti. Tento svet však stráca samozrejmosť a dôvernú známosť a stáva sa problémom. Hovoríme o vzniku filozofického problému. Jestvujú celkovo dva spôsoby, ako začať filozofovať:

Podľa Platóna je údiv postoj takého človeka, ktorý skutočne miluje pravdu. Podľa Aristotela ľudia začali filozofovať, aby unikli nevedomosti vo veci, ktorej sa čudovali. Každodenné skúsenostné vedenie sa v údive totiž javí ako nevedomosť. Dôverne známe bytie na svete sa ukazuje náhle ako povrchné a nevlastné. Podľa Sokrata je na začiatku filozofie údiv. Stratou samozrejmosti sa skúsenostné vedenie spochybňuje. Človek sa snaží podrobiť svoje empirické poznanie a každodenný skúsenostný svet kritike a dosiahnuť novej, základnej istoty. Svoju pochybnosť však môže prekonať iba tak, že ju vezme radikálne vážne a privedie ju až do posledného dôsledku.

Metóda filozofického uvažovania je osobitným filozofickým problémom. Zaoberá sa ňou filozofická metodológia ako forma aplikovanej logiky v širšom zmysle slova. Filozofické metódy klasickej filozofie sú predmetom klasickej výrokovej logiky. Sú nimi tieto:

Postup objasňovania od jednotlivého k všeobecnému. Filozofická indukcia je založená na rozumovej skúsenosti bytia, pozitívne vedecká indukcia na mnohosti prípadov, v ktorých sa za rovnakých podmienok opakuje ten istý jav, opierajúc sa najmä o fenomenologický aspekt zmyslového súcna. Naopak, filozofická indukcia je založená na existenciálnom aspekte zmyslového súcna. Hodnota filozofickej indukcie nie je menšia, ba väčšia než hodnota vedeckej indukcie, pretože filozofická indukcia je základom, ktorý vedeckú indukciu umožňuje. 

Postup objasňovania od univerzálnejšieho, všeobecnejšieho pojmu k menej univerzálnemu, od všeobecného k jednotlivému. Ide o vyjasnenie implicitného obsiahnutia menej univerzálneho v pojme univerzálnejšom; časť je prítomná v celku. Vyvodzovanie menej všeobecného alebo jednotlivého zo všeobecnejšieho nie je nič iné ako použitie princípu účasti, ktorý je prenesený z roviny ontologickej do roviny logickej. 

Postup objasňovania prípadu z výsledku a pravidla.  Uplatňuje sa pri akejkoľvek tvorbe hypotéz. Jej záver je iba pravdepodobný (ako pri indukcii), ale rozširuje poznanie, lebo v myslení vytvára nové idey a umožňuje tak vznik nových vedeckých koncepcií.

Analýza a syntéza majú predovšetkým ontologický význam a len potom, ako výsledok, majú aj logický význam. Analýza je predovšetkým postupom objasňovania a vyjadrovania skutočnosti. Všetky úkony ľudskej mysle, okrem postrehu bytia, súd, úsudok, sú prostriedkami analýzy. Cieľom analýzy je previesť syntézu zo stavu počiatočnej nejasnosti do konečného stavu možnej jasnosti a zreteľnosti. Na začiatku a na konci ľudského poznania sa nachádza syntéza. Prepojenie medzi nejasnou počiatočnou syntézou a jasnou konečnou syntézou sprostredkuje analýza vo všetkých svojich aspektoch.

V špeciálnych vedeckých disciplínach hraničiacich s filozofiou sa rozvíjajú uvažovania o princípoch tej-ktorej vedy. V priebehu dejín vznikli tak nové metódy neklasickej logiky resp. neklasickej (neantickej) filozofie (fenomenologická, transcendentálna a pod.) Hovoríme o metodológii neklasickej logiky. Pri dôslednom citačnom postupe by sme abdukciu nemali uvádzať ako klasickú metódu, lebo sa považuje za Peircov objav (1839 – 1914), ale tak prilieha k indukcii a dedukcii, že takýto postup objasňovania sa pravdepodobne bez pomenovania používal už v antike.

Častou filozofickou metódou býva heuristický postup, kedy filozof rieši problém, zakladajúc si na intuícii. Ak optimálny sylogistický algoritmus nie je známy, táto neformálna pred-deduktívna metóda slúži k vyhľadávaniu vhodnej argumentácie. Ide o produkt nekonvenčného uvažovania, nakoľko má viac-menej subjektívnu povahu.

Ďalšie metódy: Fenomenologická redukcia, Dialektika, Sokratovský dialóg, Transcendentálna metóda, Špekulácia, Hermeneutika

Dôsledné systematické rozdelenie filozofie by samo bolo filozofickým problémom a predpokladalo by vopred definovať systém filozofie: účelové a sprievodné funkcie, prvky a väzby medzi nimi, meniace sa v časopriestore. Nasledujúci prehľad nie je teda precízne systémový, ale môže byť užitočný, lebo je to celkom bežné rozčleňovanie filozofie do základných disciplín.

Ontológia sa zvykla v dejinách označovať ako tzv. prvá filozofia, nakoľko jej predmetom je bytie ako také, súcno ako súcno. Filozofická kritika skúsenosti totiž ukazuje, že náš poznateľný svet je len svetom javov, sprostredkovaných pre nás našimi zmyslovými orgánmi. Ontológia sa však pýta na vlastné bytie, teda na to, čo stojí v základe javov: Aké je bytie ako také? (Platón) Ontológ teda vychádza z bytia vo svete a pýta sa na skutočnosť, na ktorej sa bytie vo svete zakladá. (Martin Heidegger) Tým sa vymedzuje akási univerzálna filozofická veda o bytí. Pojem ontológie sa ujal v 17. storočí a stal sa súčasťou metafyzického myslenia. Christian Wolff následne v 18. storočí označil ontológiu za všeobecnú metafyziku (lat. metaphysica generalis). V nej ide o systematickú filozofickú štúdiu podstaty a prirodzenosti bytia, existencie, súcna, reality, ako aj kategórií súcna či vzťahov medzi nimi. Ontologické názory sú úzko späté s epistemológiou, pretože práve epistemologické stanovisko zohráva významnú rolu v metodológii potenciálnej ontologickej reflexie. Významnými ontológmi v dejinách filozofie sú napríklad Parmenides, Herakleitos, Platón, Aristoteles, Avicenna, Tomáš Akvinský, René Descartes, Franz Brentano, G. W. F. Hegel, Gottfried Leibniz, či Martin Heidegger. Ontológia bola vo všeobecnosti spolu s celou metafyzickou metodológiou postupne terčom kritiky empiristov, pozitivistov, materialistov a na nich nadväzujúcich filozofických škôl v dobe osvietenstva, v 19. a 20. storočí. Dôvody sa líšili - najčastejšie nimi boli empirická neoveriteľnosť ontologických tvrdení, dojem zmysluprázdneho obsahu jej jazykových výpovedí alebo spätosť so scholastickou tradíciou. Svoje nové podoby ontológia získava v realizme 20. storočia a v novoscholastike. 

Náboženstvo a filozofia majú úzky, no zložitý vzťah. Karl Jaspers uvádza ako základné funkcie filozofie orientáciu vo svete (výklad sveta), vyjasnenie vlastného Ja a metafyziku (prekročenie sveta a existencie k transcendencii). Tieto funkcie však majú svoje hlavné opodstatnenie i práve v náboženstve. Preto sa stáva aktuálnou otázka rozdielu medzi filozofiou a náboženstvom.

Rozhodujúci rozdiel leží v chápaní filozofie ako rozumovej vedy. Jej hľadanie odpovedí po podmienkach možností úplnej skúsenosti sa uskutočňuje zásadne ako úsilie ľudského rozumu. Z tohto dôvodu filozofia vylučuje všetky výpovede, ktoré nevyplývajú čisto z rozumu.

Vzájomný vzťah filozofie a náboženstva je chápaný rovnako ako vzťah viery a poznania, pričom vykazuje 4 alternatívy:

Náboženstvo využíva pri svojom racionálnom uvažovaní a rozvíjaní svoje axiómy (nedokazované základné vety systému) a zjavenie. Filozofia ich v tejto podobe vôbec nepozná. Jej jediným prostriedkom hľadania pravdy je rozum.

Filozofia má špecifický vzťah k špeciálnym vedám. Reálne špecifické vedy (prírodné, sociálne, ekonomické a duchovné ako historické, jazykové, náboženské a vedy o umení) skúmajú svoje čiastkové oblasti tak, že podávajú ich popis a výklad. Všeobecne sa dajú ukázať tri charakteristické znaky reálnych vied, ktoré sú však v rôznych vedách realizované rôzne. Reálne vedy sú:

V kontraste s charakteristikou reálnych špeciálnych vied vystupuje filozofia. Filozofia je ako oblasť ľudského poznania neempirickou vedou. Jej východiská spočívajú iba v skúsenosti filozofa s vlastným bytím a so svetom navôkol ako takou. Neuvažujeme teda o empírii ako o konkrétnej čiastkovej skúsenosti, ako je tomu v špeciálnych vedách. Filozofia sa pýta na neempirické podmienky empirického v plnosti. Neviaže sa na celok, ale na celok sa pýta. Filozofia nie je tiež tematicky redukovaná. V minulosti bol jej predmet mimoriadne široký, spravidla široký ako ľudská skúsenosť sama. V súčasnosti po vymedzení špeciálnych vied z filozofie sa tento záber do určitej miery ponecháva aspoň v podobe tzv. vied hraničiacich s filozofiou. Ďalej, filozofia rovnako neabstrahuje od svojej vlastnej metódy objasňovania skúsenosti. Hľadanie a popísanie filozofickej metódy nepresahuje oblasť filozofie, ale naopak – stáva sa samotným filozofickým problémom, keďže žiadnu metódu ani filozofia nepredpokladá.

A tak základný rozdiel medzi reálnymi špeciálnymi vedami a filozofiou spočíva v tom, že reálne vedy sa nikdy nepýtajú na úplnú ľudskú skúsenosť, ale skúmajú ju iba čiastkovo a konkrétne. Samotný celok nepoznajú. Filozofia však celok v sebe zahrňuje a je pre ňu filozofickým problémom. Reálne vedy tiež nepoznajú dosah, ktorý majú ich výpovede v rámci celku. Význam tohto dôsledku sa stupňuje s rastúcou špecializáciou vied. Prepojenie dôsledkov výpovedí reálnych vied tak popisuje až filozofia. Hovoríme o spracovávaní výsledkov skrze syntézu. Filozofia si tak zachováva voči špeciálnym vedám naďalej autonómiu. Rovnaké prepojenie a vzťah má filozofia s formálnymi špeciálnymi vedami, ktoré skúmajú v čistej forme štruktúru súvislostí, realizujúc sa vždy v určitej metodickej abstrakcii.

Podľa Immanuela Kanta má umenie 2 charakteristické znaky: 

Na základe týchto znakov sa dá objasniť, že umenie spĺňa rovnaké základné tri funkcie ako náboženstvo a filozofia. I umenie má za cieľ niečo vyjadrovať, komunikatívne vykladať svet skrze znázornenú myšlienku, symbol alebo krásu. Rovnako sa usiluje vypovedať niečo o človeku, vyjasniť vlastné Ja, a taktiež prekročiť umením znázorňovania krásy tento svet či existenciu smerom k transcendencii. Preto náboženstvo, filozofia a umenie spolu súvisia. Rozdiel medzi filozofiou a umením sa dá však ľahko ukázať. Filozofia totiž vychádza zo zmyslovej skutočnosti (skúsenosti), ale plní ony funkcie čisto v rovine rozumu, pojmu a vedeckej reflexie. Oproti tomu umenie realizuje ony funkcie ducha v rovine zmyslovosti. Pravda filozofie spočíva v sile rozumovej argumentácie, pravda umenia spočíva v dokonalosti zobrazenia. Filozofii ide o všeobecnosť teórie, umeniu ide o všeobecne platnú krásu v jej konkrétnej realizácii. A tak filozofii nemusí záležať na tom, aby bola zásadne krásna ako taká.

Rozlíšenie teoretickej a praktickej filozofie (poznania a konania) uvádza v dejinách filozofie predovšetkým Platónsky trojuholník. Vrcholy tohto trojuholníka sú v princípe prepojené v zmysle bytie – Ja – idea (príroda – subjekt – absolútno; svet – duša – Boh). Tak trojuholník vymedzuje priestor teoretickej filozofie. Najdôležitejšia pozícia filozofickej tradície sa odlišuje predovšetkým tým, v ktorom z troch vrcholov trojuholníka ich filozofovanie začína, odkiaľ systematicky rozvíjajú celok filozofie. Z toho vyplývajú tri hlavné smery filozofického uvažovania:

V dejinách filozofie sú tieto tri hlavné smery spojené s tromi veľkými filozofmi. Filozofia bytia s Aristotelom, filozofia Ja s Immanuelom Kantom a filozofia ducha s G. W. F. Hegelom. V otázkach platónskeho trojuholníka sa pohybuje celá filozofická tradícia.

Staroveké Grécko, India a Čína sú tri veľké civilizácie staroveku. Približne v rovnakom tvorivom období (6. a 5. storočie pred Kr.) sa v týchto civilizáciách rozvinula špecifická filozofická tradícia. Nadväzujúc na grécku filozofiu sa vyvinula filozofia Západu, indo-čínske filozofické tézy vytvorili filozofiu Východu. Filozofia Východu je však od západnej filozofie do značnej miery odlišná, a to nielen v tematickom zameraní, ale i vo svojich metódach, forme a dôsledkoch. Kontrast filozofie Západu a Východu je v určitých aspektoch dokonca taký značný, že niektorí filozofi spochybňujú označovanie východného myslenia za druh skutočnej, na rozume metodicky postavenej filozofie.

Medzi hlavnými princípmi, ktoré značne odlišujú prístupy Východu a Západu, sa nachádza východný pohľad na svet a na človeka ako kozmologicky zjednotených elementov, ktoré sú v úzkom vzťahu a vzájomne sa ovplyvňujú. V západnom myslení sa človek chápe skôr ako prvok božského, s ktorým vôbec nesplýva a ani nemá splývať, skôr ho hľadá a usiluje sa s ním vo vedomí jasnej hierarchie komunikovať. Východ ovláda predstava, že život je vlastne cestou do večných skutočností, ktoré jestvujú poza reality, čo nás aktuálne obklopujú, zatiaľ čo Západ vníma život človeka ako určitú službu, poslanie, ktoré jednotlivec zasväcuje trebárs osobnému Bohu, alebo peniazom, kariére a podobne. Veľmi dôležitým rozlíšením je pohľad na dejiny, kde Východ ponúka cyklický návrat všetkého, kolobeh prírody, ročných období, slnovratov a rovnodenností, čo výrazne kontrastuje so židovsko-kresťanským poňatím dejín ako niečoho lineárneho, kde všetko postupuje od svojho začiatku po svoj koniec (vrátane dejín samotných). Vo východnej kultúre tak vzniká priestor pre vieru v cyklické prevteľovanie a večný návrat života, čo v euro-americkom prostredí nemalo podporu, keďže životná línia sa chápe ako ukončená a posmrtný život nadobúda rysy celkom inej formy existencie, než aké mal pozemský krátkodobý život v materiálnom tele. Vzhľadom na lineárne chápanie života a dejín v západnej filozofickej tradícii sa do podrobných detailov rozvíjal koncept dosahovania rôznych foriem cieľov ako hlavnej stratégie žitia (napr. sa človek učí, ako byť úspešný, ako byť šťastný, zdravý atď.) na rozdiel od východnej filozofickej tradície, kde sa za najvhodnejšiu stratégiu života začalo považovať sebaoslobodenie od falošného Ja a hľadanie či nájdenie toho pravého svojho Ja. Tento východný koncept sa metamorfoval v priebehu dejín až do stotožnenia pravého Ja s večnou realitou univerzálnej pravdy. Západné poňatie je odlišné; tam je Ja chápané ako tu a teraz, každá ľudská bytosť má svoje pravé Ja dané a nepotrebuje byť nejako zvlášť odhaľované. Naše Ja je na Západe jednoducho rozpoznateľným východiskom ďalších filozofických úvah.

Vzťah k hľadaniu pravdy je taktiež pri porovnaní Východu a Západu opačný. Západná filozofia sa vo všeobecnosti usiluje o opozíciu voči náboženstvu, čo Východ nepozná, pretože východná tradícia náboženstvo v mnohých bodoch a témach širokospektrálne integruje. Prejavuje sa to aj v tom, že absolútna pravda sa na Východe hľadá systémovo cez meditáciu a správny spôsob života – pravda sa hľadá vnútri človeka, keďže všetky udalosti vo vesmíre sú vo svojej podstate rozmanito prepojené. Západný spôsob myslenia uvažuje inak, a to dbá viac o individuálny pohľad na udalosti, ktoré mnohokrát nemajú mať nič spoločné, preto jednotlivec musí hľadať mimo seba cez skúmanie a analýzu. Kultúra fundamentálneho výskumu je takto v západnej spoločnosti silná, pričom ústrednou myšlienkou je fakt, že pravda musí byť vždy dokázaná. Východ však nepotrebuje pravdy dokazovať, sú nám totiž podľa jeho poňatia dané.

V otázke budúcnosti Východ pozná predurčenie na základe minulých skutkov, zatiaľ čo Západ často vyznáva predetermináciu budúcnosti jednotlivca Bohom (osud). Dôležitou je i otázka hodnôt, v ktorých sú filozofie Východu a Západu opäť protistojné. Kľúčom k pochopeniu všetkých východných hodnôt je vnútro človeka – najdôležitejšou úlohou ľudskej bytosti je naučiť sa prirodzene kontrolovať a rozvíjať svoje vnútro. Východ teda spoznáva, čo je správne, práve cez vnútorný svet človeka, ktorý je dynamicky prepojený s podstatou sveta, takže v sebe môže jednotlivec hľadať večné, univerzálne pravdy. Vzhľadom na cyklické poňatie času môže človek rozvíjať seba samého prakticky bez obmedzenia, zatiaľ čo na Západe rozvoj osobnosti končí dosiahnutím výsledného cieľa. Ním môže byť najčastejšie úspech a šťastie, o ktoré sa musí človek zaslúžiť aktívnou intervenciou do vonkajšieho prostredia.

Východ chápe človeka kolektivisticky, čo znamená, že ľudská bytosť je vlastne integrálnou súčasťou univerza a spoločnosti. Vo východnej tradícii sú ľudia fundamentálne spojení a povinnosť ku všetkým ostatným sa považuje za veľmi vážny záväzok. Západné myslenie uprednostňuje vnímanie ľudskej bytosti s charakterom, ktorý možno opísať viac individualisticky; človek je jednoducho skutočne nezávislý a slobodný prvok univerza a spoločnosti. Aj preto západné systémy vyúsťujú vo výrazný individualizmus.

Takisto implementácia jednotlivých učení východných škôl sa realizuje cez spiritualitu a misionársky prístup k ľuďom, čo je na Západe relatívne nezvyčajné, keďže implementácia vedeckých postupov a učenia logických škôl do praxe je skôr pragmatickej povahy.

Kontrast medzi východnou a západnou filozofiou sa dá zhrnúť aj do iných logických bodov:

Filozofia Východu a Západu je rozdielna aj v tematickom zábere. V Indii legendárny panovník Ašok vytvoril ideál áhinsy – nenásilia, ktorý do dnešného dňa tvorí základný pilier filozofie. Základnou jednotkou spoločnosti je kasta, v Číne rodina. V Číne namiesto princípu áhinsy stojí poslušnosť, na ktorej úroveň Konfucius stavia vernosť štátu. V starovekom Grécku nie je kráľom tvorstva skupina ľudí (kasta, sekta alebo rodina), ale človek – uvedomelý a sebavedomý jednotlivec, a to prispelo k formovaniu občianskeho vedomia.

Indovia sa zväčša zaoberali otázkami podvedomia, Číňania osudom, usporiadaním spoločnosti a harmóniou v duši, pričom tematicky ustupuje svet. Gréci však zhrnuli vo svojich filozofických tézach celú oblasť vtedajšieho ľudského poznania.

 




#Article 24: Biológia (227 words)


Biológia (grec. bios, βιος – život; logos, λογος – slovo) je náuka o živote. Toto všeobecné vyjadrenie zahŕňa viaceré skutočnosti:

Biológiu ako vedu definovali nezávisle Gottfried Reinhold Treviranus (Biologie oder Philosophie der lebenden Natur, 1802) a Jean-Baptiste Pierre Antoine de Monet, rytier z Lamarcku (Hydrogéologie, 1802), ktorý ju uviedol takto:

Zavedenie samotného slova biológia sa niekedy spája s menom Karl Friedrich Burdacha a rokom 1800, ale objavuje sa už v názve tretieho zväzku Philosophiae naturalis sive physicae dogmaticae: Geologia, biologia, phytologia generalis et dendrologia, publikovanom v roku 1766 Michael Christoph Hanovom.

Vzhľadom na rozsiahly predmet záujmu biológie je nutné rozčleniť ju do jednotlivých disciplín. Organizmy môžeme pozorovať z rôznych hľadísk (času, miesta, morfológie) a triedenie je do značnej miery nejednotné. 

Medzi ďalšie  disciplíny spojené s biológiou patrí genetika, náuka o dedičnosti. Jedným z kľúčových pojmov biológie je princíp evolúcie. Vývojom organizmov sa zaoberá fylogénia, paleontológia študuje fosílne organizmy za účelom objasnenia ich evolúcie. Všetky biologické disciplíny sa opierajú o taxonómiu (systematiku), ktorej objektom záujmu je pomenúvanie a klasifikácia živých organizmov.

Algológia – Anatómia – Antropológia – Aplikovaná biológia – Astrobiológia – Bakteriológia – Behaviorálna biológia – Biofyzika – Biogeografia – Biochémia – Bioinformatika – Bionika – Biotechnológia – Botanika – Cytológia – Ekológia – Envirobiológia – Entomológia – Epidemiológia – Etológia – Evolučná biológia (s Ontogenézou a Fylogenézou) – Farmakobiológia – Fyziológia – Genetika a Epigenetika – Geobotanika – Histológia – Chronobiológia – Imunológia – Kryptobiológia – Lichenológia – Medicína – Mikrobiológia – Molekulárna biológia – Morfológia – Mykológia – Neurobiológia – Oológia – Paleontológia (s paleobotanikou a paleozoológiou) – Parazitológia – Protozoológia – Sociobiológia – teoretická taxonómia – Teoretická biológia – Virológia – Zoológia

Jedno z častých delení v minulosti bolo delenie živých organizmov do piatich ríš:

Dnes je tento systém väčšinou nahradený novým delením na domény a ríše, zohľadňujúcim charakter bunkového jadra (prokaryotické a eukaryotické), bunkových membrán a bunkovej steny:

Existuje ale aj veľa iných delení.




#Article 25: Alan Turing (307 words)


Alan Mathison Turing (* 23. jún 1912, Londýn, Spojené kráľovstvo – † 7. jún 1954, Wilmslow, Spojené kráľovstvo) bol britský matematik, logik, kryptograf a vojnový hrdina.

Profesionálnu kariéru začal na Cambridge University. Tam sa v roku 1935 stretol s Johnom von Neumannom. Počas nasledujúcich desiatich rokov nezávisle od seba vytvorili princípy elektronického počítača.

V roku 1936 vydal článok , v ktorom definuje abstraktný model číslicového počítača - tzv. Turingov stroj. Tým ponúkol základný teoretický aparát pre vedeckú disciplínu, tzv. teoretickú informatiku (Theoretical Computer Science), ktorá sa zaoberá potenciálnymi možnosťami počítačov, tým, čo počítače môžu niekedy dokázať, čo z princípu nedokážu a v akom čase čo dokážu.

Počas druhej svetovej vojny presadil Turing konštrukciu zariadenia, ktoré vedelo v krátkom čase analyzovať pravdepodobné nastavenia Enigmy, šifry používanej armádou nacistického Nemecka. Podľa mnohých historikov bol Turingov prínos najdôležitejším príspevkom jednotlivca k víťazstvu Spojencov.

Po vojne Turing pracoval na jednom z prvých skutočných digitálnych počítačov. Začal sa zaujímať aj o vzťah medzi počítačmi a prírodou a veril, že stroje môžu imitovať procesy, prebiehajúce v ľudskom mozgu. Preto poslednú časť života strávil bádaním o tom, ako stovky miliárd neurónov v mozgu s pomocou elektrických impulzov spolupracujú počas učenia. Začal študovať komplexné systémy a navrhoval uplatnenie matematických metód aj v biológii. Na základe svojich poznatkov vytvoril Turingov test, ktorý sa považuje za doteraz najlepší spôsob, ako zistiť (ne)prítomnosť inteligencie v stroji.

V roku 1954 ako 41-ročný spáchal samovraždu tým, že zjedol jablko, do ktorého si napustil kyanid. Jedným z dôvodov tohto konania bolo aj to, že bol prenasledovaný za svoju homosexualitu. Za tieto perzekúcie sa jeho pamiatke v roku 2009 britský premiér Gordon Brown verejne ospravedlnil.

Od roku 1966 spoločnosť Intel (súčasnosť Google) udeľuje cenu za prínos v informatike, ktorá nesie jeho meno – Turingova cena. Príbeh Alana Turinga a jeho prácu na lúštení kódu Enigmy vykresľuje film Kód Enigmy z roku 2014.




#Article 26: Turingov test (161 words)


Turingov test sformuloval Alan Turing. Pokúša sa dať odpoveď na otázku 
ako zistiť, či je nejaký stroj (napr. počítač) inteligentný.

Test spočíva v tom, že necháme jedného človeka v úlohe pýtajúceho sa dávať otázky dvom respondentom, ktorých nemá možnosť vidieť. Jedným z nich je človek a druhým počítač. Komunikácia je výlučne textová, trvá päť minút a rozsah konverzačných tém nie je obmedzený.

Ak pýtajúci sa spolu s hodnotiacou komisiou (hodnotiť odpovede môže viac osôb) nedokáže podľa ich odpovedí rozlíšiť, ktorý z respondentov je človek a ktorý stroj, potom tento stroj možno považovať za inteligentný. Prelomovou hranicou sa považuje 30% úspešnosť, teda minimálne traja z desiatich hodnotiteľov musia byť presvedčení, že komunikácia prebieha s človekom a nie strojom, prípadne nedokážu rozlíšiť človeka od stroja. 

Prvý počítač zvládol test úspešne v roku 2014. Počítačový program Eugene, vyvinutý v Petrohrade tímom Vladimira Veselova, simuloval 13. ročného chlapca. Komunikáciu hodnotili tri osoby a jednu z nich Eugene presvedčil, že je živý človek (teda 33% úspešnosť).




#Article 27: Rómovia (1523 words)


Rómovia (jednotné číslo Róm, ženský rod Rómka; nekodifikovaný ale správnejší tvar: Romovia [j. č. Rom, ž. r. Romka]; slovakizovaný tvar používaný Rómami: Romáci [j. č. Romák, ž. r. Romovka]; nesprávny tvar Romo) alebo Cigáni (j. č. Cigán, staršie Cigáň, ž. r. Cigánka, staršie Cigaňa/Cigáňka) môžu byť:

Slovo Rómovia (resp. varianty vyššie uvedené v prvej zátvorke) – nie však slovo Cigáni – môže v užšom zmysle označovať:

O ďalších významoch slova Cigáni pozri článok Cigán.

Balkánske skupiny nazývané Egypťania, Gjupti a Haškalijovia sa obyčajne zaraďujú medzi Rómov, hoci sami trvajú na tom, že k nim nepatria.

Ak sa Cigáni nechápu ako etnická skupina, ale len ako antropologická, sociologická alebo podobná skupina (čo sa už v súčasnosti často nerobí), treba podľa slovenských kodifikačných slovníkov použiť slovo cigáni písané s malým c.

Rómovia hovoria spoločným jazykom nazývaným rómsky, ktorý sa delí na niekoľko sčasti vzájomne nezrozumiteľných dialektov. Majú spoločné kultúrne rysy.

Európski Rómovia sa sami označujú v rómčine po rómsky ako rom (významy: muž, človek, Róm) s množným číslom roma. Varianty tohto pomenovania sú v niektorých nárečiach (v Rumunsku, Albánsku a pod.) rrom, u rumunských Rómov aj roum a u fínskych a niektorých baltských Rómov romm. Vyskytuje sa aj tvar romo (namiesto rom), ktorý je však jazykovo chybný. Pôvodná slovakizovaná podoba používaná samotnými Rómami znie Romáci (Romák, Romovka). Kodifikovaný slovenský tvar znie Róm (Rómovia, Rómka), teda s dlhým o. Písanie s dlhým o bolo prvýkrát umelo zavedené až v roku 1988 B. Mannom v časopise Slovenský národopis (dovtedy sa písalo krátke o) a od 90. rokov je takéto písanie vďaka M. Považajovi aj kodifikované. Ako podrobne vysvetľuje I. E. Kutlík-Garudo v roku 1991 v Slovenskej reči, je však tvar s dlhým o jazykovo aj vecne chybný, správne by sa malo písať Rom (Romovia, Romka). 

V rómčine je pojem Róm (Rom) pôvodne len označenie pre Rómov v strednej a východnej Európe a okolí (pozri mapu).

V posledných desaťročiach sa začal výraz (mimo každodennej rómčiny) používať v širšom zmysle ako slovo nahradzujúce dovtedajší výraz Cigán (čiže zahŕňa aj Sintov atď.). Takéto použitie slova Rómovia namiesto výrazu Cigáni výslovne odporučil prvýkrát v roku 1971 prvý Medzinárodný kongres Cigánov. Toto nové použitie vyplýva jednak z toho, že výraz Cigáni sa dnes už podľa niektorých názorov považuje za hanlivý, a jednak sa zdôvodňuje tým, že je vhodné označovať etnické skupiny takými názvami, akými sa označujú sami, čo je v tomto prípade slovo Rómovia (aj keď s výhradami – pozri nižšie). Toto riešenie je však sčasti sporné, pretože výraz Róm, ako už bolo spomenuté, ako samooznačenie používa v každodennom styku len časť Rómov (najmä v strednej a východnej Európe), ostatní sami seba označujú názvami Sintovia, Romaničal, Manuši atď. Z toho vyplýva, že názov Rómovia, akokoľvek politicky korektný, diskriminuje skupiny Cigánov, ktoré sa sami označujú inak. Tento kritický postoj k používaniu označenia Rómovia v širšom zmysle je rozšírený najmä v Nemecku, kde ho podporuje aj skutočnosť, že zväz Sinti Allianz Deutschland (jeden z dvoch veľkých cigánskych zväzov v Nemecku) označenie cigán považuje za neutrálny a za správny, pretože zahŕňa všetky cigánske národnostné skupiny. V snahe vyhnúť sa aj spornému výrazu Cigáni, aj spornému výrazu Rómovia (chápanému v širšom zmysle) sa v Nemecku v praxi najčastejšie používa výraz Rómovia a Sinti alebo Sinti a Rómovia.

Tretí základný význam slova Róm je jeho použitie ako synonymum slova žuže (pozri vyššie).

Vo viacerých európskych jazykoch označenie Cigán (a príslušné jazykové varianty) používali Nerómovia (a sčasti aj samotní Rómovia) zhruba do 70. rokov 20. storočia ako hlavné či jediné označenie Rómov v širšom zmysle. V súčasnosti sa už výraz vo viacerých jazykoch podľa niektorých názorov považuje za hanlivý, preto sa uprednostňuje označenie Rómovia. Slovo Cigáni sa niekedy používa aj na označenie (najmä) európskych kočovníkov (Jenišov a podobne) a aj ako súčasť názvu tzv. Morských Cigánov. Okrem toho sa používa ako synonymum slova degeš.

Pokiaľ ide o prenesené významy slova cigán, podľa súčasnej kodifikácie slovenčiny (porovnaj napr. Krátky slovník slovenského jazyka) rozlišujeme medzi slovami Cigán/cigán (etnická a pod. skupina) a cigáň s mäkkým n (význam: klamár); pôvodne sa však aj etnická skupina volala s mäkkým ň (napr. porovnaj Bernolákov Slowár a Peciarov Slovník slovenského jazyka).

Pôvod slova cigán je neistý, návrhy pre pôvod slova sú napr.:

Počet rómskych osád v roku 1955

Rozmiestnenie Rómov v 70. a 80. rokoch 18. storočia je možné čiastočne rekonštruovať zo súpisov, ktoré boli realizované za Márie Terézie a Jozefa II.. Vyplýva z nich, že Rómovia uprednostňovali južnejšie položené regióny, kde boli priaznivejšie klimatické podmienky. Najviac rómskych rodín žilo v Bratislavskej stolici (v roku 1782 vyše 500 – najmä na Žitnom ostrove), Nitrianskej stolici (v roku 1785 452 rodín, zväčša v jej južnej časti), Tekovskej stolici (v roku 1774 246 rómskych rodín, najviac v Leviciach a okolí), Gemerskej stolici (v roku 1785 327, najviac v Štítniku a Dobšinej), Šarišskej stolici (v roku 1785 1775 277 rodín), Trenčianskej stolici (v roku 1785 116 rodín, najviac opäť v južnej časti), Spišskej stolici (v roku 1775 197 rómskych rodín, z ktorých až tri štvrtiny žili v južnej časti). V ďalších stoliciach už bolo rómske osídlenie skromnejšie – napr. Zvolenská stolica (v roku 1769 53 rodín), Turčianskej stolici (v roku 1782 15 rodín)

Počet Rómov na Slovensku podľa sčítania z roku 1893

 

Rómske obyvateľstvo na Slovensku v rokoch 1970 a 1980

Dáta zo sčítania nevystihujú skutočný celkový počet príslušníkov rómskej menšiny, pretože veľká časť Rómov sa v oficiálnom cenze nehlási k rómskej národnosti. Na základe prieskumu realizovaného v r. 2010, ktorý pravdepodobne odráža skutočný stav sa predpokladá, že lepšie odráža skutočný stav, žilo v roku 2010 v slovenských obciach s trvalým pobytom 352 924 Rómov. Podiel rómskeho obyvateľstva dosiahol 6,5% celkového počtu obyvateľov.

Na Slovensku po roku 1989 začali vznikať nové inštitúcie a kultúrne spolky. Príkladom je divadlo Romatan. Divadlo je jediné profesionálne rómske divadlo na Slovensku. Zriadilo ho Ministerstvo kultúry SR v máji 1992 v Košiciach. Pôsobí tu Múzeum kultúry Rómov na Slovensku v Martine, v súčasnosti pôsobí rómske internetové rádio Gipsy.sk
Po roku 1990 bola založená Rómska tlačová agentúra v Košiciach, Katedra rómskej kultúry na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre i jej detašované pracovisko v Spišskej Novej Vsi. Začali sa vydávať časopisy pre rómsku komunitu – Občianske združenie Jekhetane – Spolu vydáva noviny Romano nevo Ľil ( Rómsky nový list), ktorý je na pokraji zániku. Od roku 2014 vydáva len 6 čísiel ročne. Od roku 2014 vychádza Romane nevipena. Vydavateľom mesačníka ROMANE NEVIPENA – RÓMSKE NOVINY je Ministerstvo vnútra SR – Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity. Toto periodikum je zamerané na profesijné skupiny pomáhajúce v rómskych komunitách. Časopis na 12 stranách poskytuje informácie z oblasti sociálneho, hospodárskeho, kultúrneho, politického života Rómov. Deťom sa venuje mesačník Luluďi (Kvietoček). Od roku 1992 sa venujú rómskej problematike vo verejnoprávnej televízii a v rozhlase. V niektorých mestách boli zriadené stredné školy pre Rómov. Ide o Ghándiho internátne gymnázium pre talentované deti vo Zvolene, neskôr v Lučenci, súkromné gymnázium a konzervatórium pre rómsku mládež v Košiciach, súkromná stredná škola pre Rómov v Kežmarku, SPŠ v Levoči s triedou výhradne pre rómske dievčatá a dvojročné externé štúdium rómskeho jazyka v Lučenci.

Na Slovensku je až 15 politických strán, ktoré sú postavené na rómskej menšine.

Aktívne sú: Rómska iniciatíva Slovenska, Strana rómskej koalície – SRK, Strana rómskej únie na Slovensku. Ostatné registrované strany sú v likvidácii. 

Na základe nedávneho výskumu, ktorý urobili v roku 2010 výskumníci Ústavu etnológie SAV sa zistilo, že Rómom na Slovensku sa venuje štrnásť registrovaných cirkví a štyri neregistrované denominácie. Výskum ukázal, že v počte na vieru obrátených Rómov nehrá prím Rímskokatolícka cirkev, i keď, podľa štatistických údajov, 76 % Rómov je formálne zaregistrovaných v matrikách rímskokatolíckej cirkvi. Rímskokatolícka cirkev, podľa výskumu sa môže pochváliť piatimi tisícmi Rómov. Okrem nej s Rómami najviac komunikujú Svedkovia Jehovovi, Gréckokatolícka cirkev, Apoštolská a Letničná cirkev – charizmatické hnutia na Spiši. Medzi neregistrovanými cirkvami sa najviac dari Charizmaticko-letničnému hnutiu Maranatha v okolí Košíc, letnično-charizmatickému hnutiu v okolí Popradu s názvom Romani Archa, Slovo života v Plaveckom Štvrtku a Radostné srdce v okolí Prievidze. Rómovia do svojej kresťanskej viery vkladajú zmes vlastných povier. Modlitba má podobu rozhovoru s Bohom vo forme prosby, ale aj kliatby i vo forme piesní alebo vzdychov. Boh je pre Rómov najvyššia hodnota, sila, ku ktorej sa človek obracia. Na prejavenie svojich kresťanských citov nepotrebujú kostol ani kňaza. Vo svojich príbytkoch majú domáce oltáre, obrazy Panny Márie, Jezuliatka alebo Ježiša. Pri krste alebo pohrebe sa rodina obráti na najbližšieho kňaza, ktorého poskytuje najbližšia cirkevná inštitúcia majoritnej komunity.

Jedným z opatrení osvietenských panovníkov boli i súpisy obyvateľstva. Z nich sa možno dozvedieť o niektorých priezviskách, ktoré po mnohých storočiach sa používajú aj dnes. Zmenil sa len spôsob ich zapisovania (z Csonku sa stal Čonka, zo Zsigu Žiga). Na západnom Slovensku už vtedy Rómovia mali priezviská, ako napríklad Farkaš, Herák a Oláh; na strednom Slovensku priezviská Facuna, Horváth, Ištók; na území Žitného ostrova Bihari, Mezei, Rigo, Sárközi, Šipoš, Ujvári; v oblasti Gemera a Malohontu boli rozšírené priezviská Bari, Boldy, Čonka, Farkaš, Oláh, Radič. V Košiciach a Abovsko-Turnianskej župe zas Adam, Bandi, Bango, Berky, Bodi, Gábor, Gaži, Haluška, Kotlár, Lacko, Miži, Mezei, Orgován, Rigo, Varadi, Žiga. V oblasti Šariša už vtedy žili Rómovia s priezviskom Lacko. Na Spiši boli frekventované priezviská Gabčo, Girga, Horváth, Holub, Kotlár, Mirga, Pačan, Pokuta, Pompa.




#Article 28: George Boole (405 words)


George Boole (* 2. november 1815, Lincoln, Spojené kráľovstvo – † 8. december 1864, Cork) bol anglický logik a matematik. Vymyslel systém na ohodnotenie pravdivostných hodnôt výrazov zložených z logických spojok AND, OR, NOT a logických premenných nadobúdajúcich iba dve hodnoty – 1 (PRAVDA) a 0 (NEPRAVDA).

Od svojho otca dostal základy vzdelania v matematike, jazyky študoval sám (od svojich 14 rokov ovládal gréčtinu, francúzštinu a nemčinu). Od svojich 15 rokov sa živil vyučovaním, pomáhal v knižnici. Ako samouk študoval diela Newtona, Lagrangea a ďalších. Stal sa knihovníkom vo vedeckom ústave, tým získal prístup k publikáciám Royal Society a mohol sledovať aktuálnu vedeckú problematiku a zapojiť sa do jej riešenia.
Prvú vedeckú prácu napísal už v roku 1835. Najprv sa zaujímal o diferenciálne rovnice, vložil do ich riešenia operátory. V dielach zverejnených v rokoch 1841-1843 rozvinul štúdium invariantov lineárnych transformácií, v roku 1844 bol vyznamenaný kráľovskou medailou za práce o operátoroch v analýze. V roku 1849 začal učiť ako profesor na novozaloženej Queen´s College v írskom Corku, aj keď nemal univerzitné vzdelanie. 

Boole vydal spis Matematická analýza logiky (1847), kde ukazoval, že logika by mala byť súčasťou matematiky, pretože môže mať svoj vzorec ako algebra.
Publikoval tiež práce o kvaterniónoch a po roku 1850 prešiel k problematike teórie pravdepodobnosti, a to v súvislosti s algebraizáciou logiky.
Okolo roku 1854 uverejnil svoju prácu: The Calculus of Logic v ktorej matematizoval logiku, formuloval axiómy a dal jej zákonom algebraickú formu. Booleova algebra a funkcie sa neskôr stali hlavným matematickým aparátom pri vývoji logiky a jej využitia v praxi. Princípy Booleovej algebry boli implementované do elektronických obvodov (v r. 1937 – Claudom Shanonnom). Tento spôsob sa nakoniec v roku 1950 stal štandardom v elektrotechnike.

Boole ako prvý úspešne zvládol program G. W. Leibniza z konca 17. storočia – vytvoriť symbolický vzorec, ktorý by nahradil (a zároveň kontroloval) usudzovanie. Jeho pôvodné spracovanie algebry logiky bolo však ešte príliš viazané na číselnú algebru a analýzu. Boole sa snažil interpretovať v logike i operácie odčítania a delenia, rozvoja logickej funkcie v nekonečné rady, tzv. neurčité výrazy 0:0 a pod. Neskorší autori nahradili jadro tejto algebry lepšou voľbou základných operácií. V dnešnom poňatí ju spracoval E. Schröder na konci 19. storočia, nazval ju preto právom Booleovým menom. V roku 1857 bol Boole zvolený za člena Royal Society.
Zomrel ako 49 ročný po ťažkom prechladnutí. Bol jednou z prvých obetí homeopatie (liečiť podobné podobným), keď jeho manželka liečila jeho prechladnutie oblievaním studenou vodou.




#Article 29: Tibetská kniha mŕtvych (198 words)


Tibetská kniha mrtvych, v tibetčine བར་དོ་ཐོས་གྲོལ་ (Bardo thödol) – doslova „vyslobodenie v barde cez načúvanie“, je jedným zo základných diel tibetského budhizmu, ktorého autorstvo sa pripisuje Padmasambhavovi. Je to budhistický text tantrickej tradície.

Bardo thödol je úvod pre živých, ako premôcť smrť a ako sa môže proces umierania zmeniť na oslobodenie.

V tibestkom origináli titulu knihy sa slovo smrť nevyskytuje – slovo bardo označuje extrémnu situáciu, ktorú treba využiť. Témou tejto knihy je smrť a stav po smrti ako prostriedok spasenia (v budhistickom zmysle). Text knihy má čítať každý, alebo ešte lepšie počúvať z úst lámu – bardo je totiž oslobodenie počúvaním. Láma podporuje umierajúceho – najdlhšie 49 dní po smrti – mŕtveho, aby získal pochopenie, aby nevytváral novú karmu, ktorá núti k znovunarodeniu, ale získal slobodu od kolobehu utrpenia (samsára) a stal sa budhom.

Čítanie je prirodzene bez úžitku, keď sa Bardo necvičila v priebehu života, učenie sa nesmie zabudnúť, i keby človeka naháňali siedmi psi.

Tibetská kniha mŕtvych bola asi prvýkrát napísaná v 8. storočí na základe staršej ústnej tradície a počas nasledujících asi 6. storočí patrila k tajným, tzv. „zakopaným“ knihám, ktoré neprenikli na verejnosť. Na západe bola publikovaná pod názvom Bardo Thödol - Liberation by Hearing on the After-Death Plane až v roku 1927.




#Article 30: Tibet (historické územie) (789 words)


Tibet je historické a geografické územie v Ázii približne zodpovedajúce Tibetskej náhornej plošine. Historické hranice Tibetu sa v čase menili.

Územie, ktoré tradične zodpovedá Tibetu, sa rozkladá na viac ako 2,5 miliónoch km² (čo je približne 4-krát viac ako rozloha Francúzska), to znamená skoro dvojnásobok územia čínskej autonómnej oblasti Tibet (). V roku 2000 žilo v Číne 5 400 000 Tibeťanov, z toho len 2 400 000 žijú v autonómnej oblasti Tibet.

Vláda Čínskej ľudovej republiky oficiálne pripúšťa existenciu tohto etnického a lingvistického Tibetu, ktorý sa rozprestiera aj v provinciách Amdo a Kham. Vlastne celé tibetské územie, ktoré leží smerom na sever a východ od Tibetskej autonómnej oblasti, zodpovedá Tibetským autonómnym prefektúram (C'č'čou; pchinjin: zìzhìzhōu; po tibetsky: bod rigs rang skyong khul), ktoré majú zvláštny administratívny štatút. Autonómne prefektúry sú súčasťou administratívneho členenia Čínskej ľudovej republiky, zodpovedajú menšiemu územiu ako provincie alebo autonómne oblasti. Boli vytvorené na zoskupenie jednej alebo viacerých etnických menšín. Nachádzajú sa prevažne v západných oblastiach Číny. Celkovo existuje 11 tibetských autonómnych prefektúr, ku ktorým treba ešte pridať dva autonómne tibetské okresy. Toto územie je však súčasťou štyroch čínskych provincií (S'čchuan, Čhing-chaj, Kan-su a Jün-nan), čo sťažuje viditeľnosť tohto Východného a Severného Tibetu z geopolitického hľadiska. Územie týchto autonómnych tibetských prefektúr možno od tradičného čínskeho alebo hanského územia ľahko odlíšiť ako územie vo vysokej nadmorskej výške a územie vrchov s náhornou plošinou. Tibetské autonómne prefektúry sa zväčša nachádzajú v nadmorskej výške viac ako , niekedy viac ako . Okrem nadmorskej výšky a okolitého rázu krajiny, architektúra, fyzické črty obyvateľov, ich odev a tradičná strava ako aj mnoho iných prvkov pripomína, že tieto oblasti nie sú čínske (hanské), ale tibetské.

Tibet sa nachádza na Tibetskej náhornej plošine, ktorá má priemernú nadmorskú výšku . V Tibete taktiež leží väčšina pohoria Himalájí; najvyšší vrch Mount Everest leží na hranici s Nepálom. V oblasti pramenia mnohé významné ázijské rieky (Jang-c’-ťiang, Žltá rieka, Indus, Mekong, Brahmaputra, Ganga).

Podnebie je vnútrozemské.

Pre hospodárstvo je dôležitý chov jakov a dobytka.

V 7. storočí zjednotenie nomádskych kmeňov, šírenie budhizmu.

Od 8. storočia budhizmus štátnym náboženstvom, na jeho základe vytvorená štátna ideológia.

Roku 1253 sa zmocnil ríše mongolský chán Chubilaj, závislosť od mongolsko-čínskej dynastie Jüan; upevňovanie vlády budhistického duchovenstva, od 17. storočia titul vládcu dalajláma.

Od 1720 po vyhnaní mongolského kmeňa Džungarov pod čínskou zvrchovanosťou, od 1750 čínsky protektorát. 

V 19. storočí spory o Tibet medzi Čínou, Anglickom a Ruskom; 1911, po zániku čínskej dynastie Čching, vyhlásenie samostatnosti, ktorú však diplomaticky neuznal nijaký štát.

Roku 1950 obsadenie Tibetu čínskou armádou, 1951 podpísanie zmluvy o tzv. mierovom oslobodení Tibetu s prísľubom regionálnej autonómie, 1956-58 nepokoje, 1959 protičínske povstanie, útek 14. dalajlámu do Indie (exilová vláda); po potlačení povstania masový útek do exilu.

Rok 1965 vytvorenie autonómnej oblasti Tibetu v rámci Číny.

Jazyková situácia v Tibete je dosť zložitá. Tibetský literárny jazyk je spoločný pre celú autonómnu oblasť Tibet a jedenásť autonómnych tibetských prefektúr, neexistuje však jednotný hovorový jazyk pre všetky tieto oblasti. V skutočnosti ide o neuveriteľnú mozaiku nárečí a dialektov.

V autonómnej oblasti sa prirodzeným spôsobom vyvinula štandardná forma tibetčiny, ale tento štandardný jazyk dosiaľ nemá politickú podporu zo strany čínskej vlády. Dialekty vo Východnom a v Severnom Tibete a štandardná tibetčina autonómnej oblasti nie sú navzájom zrozumiteľné. 

V máji 2006 sa v Chengdu (hlavnom meste provincie S’čchuan) stretli politici a predstavitelia zodpovední za vzdelávanie zo všetkých tibetofónnych oblastí a spoločne sa rozhodli oficiálne podporiť rozvoj štandardnej tibetštiny vo všetkých tibetofónnych oblastiach (autonómna oblasť Tibet a jedenásť autonómnych tibetských prefektúr). Toto rozhodnutie však dosiaľ nebolo nasledované konkrétnymi krokmi.

Viac ako 80 % Tibeťanov neovláda literárnu tibetčinu. Toto vysoké percento analfabetizmu vyplýva z toho, že sa tibetčina stala až tretím vyučovacím jazykom, a to po čínštine a angličtine.

Na prvom stupni základných škôl ešte tibetčina zaberá pomerne významné miesto, ale situácia je už celkom iná na druhom stupni, na stredných školách a na univerzite, kde je dominantným jazykom čínština. Posledný pokus na gymnáziu, kde sa vyučovalo len v tibetčine, bol pozastavený v roku 1996. Vo všetkých administratívnych a verejných inštitúciách má dominantnú pozíciu čínština a používanie tibetčiny postupne zaniká. 

Veľa mladých Tibeťanov hovorí už lepšie po čínsky ako po tibetsky a navyše sú často neschopní písať po tibetsky, zato však čínštinu, ktorá je všadeprítomná, ovládajú aj v písomnom prejave.

V roku 2002 bol Ľudovým snemom autonómnej oblasti Tibet prijatý zákon na ochranu tibetského jazyka. V tomto texte zákona sa uvádza, že tibetský a čínsky jazyk majú rovnaký štatút v administratívnych inštitúciách a že treba v nábore uprednostniť bilingválnych občanov. Text zákona tiež nabádal Číňanov (hanského etnika) a ostatné „menšiny“ učiť sa po tibetsky. V roku 2006 vyšiel aplikačný dekrét tohto zákona, ale v ňom prijaté opatrenia sú ešte menej naliehavé ako text zákona z roku 2002 a umožňujú administráciám uprednostniť len jeden z týchto dvoch jazykov.

 




#Article 31: Padmasambhava (155 words)


Padmasambhava (iné názvy: Padmakara (= Zrodený z lotosu, tib.pad ma 'byung gnas, vyslov: Päma Džungnä), Saroruhavadžra (= Vadžra zrodená z jazera, tib. mtsho skyes rdo rje), Guru Rinpočhe (= Drahocenný Guru, tib.gu ru rin po che), Lobpön Rinpočhe (= Drahocenný Guru, tib. slob dpon rin po che),  Dordže Thöthengcal (= Mocný náhrdelník z lebiek, tib. rdo rje thod phreng rtsal); 8. stor.) bol indický jogín, guru, predstaviteľ tantrizmu. 

O Padmasambhavaovi existuje tibetská legendárna tradícia: v histórii vadžrajány je zapísaný a uctievaný ako veľký jogín, ktorému sa podarilo démonov prastarého tibetského šamanistického bönu nielen spútať, ale aj postaviť do služieb Budhovho učenia; Padmasambhavu pozval z Indie do Tibetu tibetský kráľ Thisong Decän. V Tibete založil údajne prvý budhistický kláštor. Bol pravdepodobne pri počiatkoch uvedenia vadžrajánového budhizmu do Tibetu a považuje sa za zdroj učení starej školy (Rňing-ma-pa = Ňingmapa) prvej budhistickú školu v Tibete.

Pripisuje sa mu autorstvo prvej známej verzie Tibetskej knihy mŕtvych Bardo thödol.




#Article 32: Fenomenológia (782 words)


Fenomenológia je opisné skúmanie súborov javov; veda o fenoménoch alebo o javoch. Fenomenológia pôvodne znamenala učenie o javoch, ktoré sa vymedzujú vzhľadom na prosté zdanie, aj vzhľadom na podstatu vecí. Úlohou fenomenológie je skúmať štruktúry životného sveta a zákony, ktoré ich ovládajú.

Hegelova Fenomenológia ducha opisuje javové formy ducha tak, ako sa nevyhnutne realizujú v skúsenosti vedomia.

Výrazom fenomenológia alebo fenomenologická filozofia sa označuje aj smer alebo hnutie súčasnej filozofie, ktoré inicioval Edmund Husserl: požaduje od filozofie vedeckú presnosť s cieľom, aby sa stala základom pre ostatné vedy a ich špecifické postupy. Treba sa vrátiť späť k veciam samotným, aby sme pochopili ich podstaty v zmysle eidetickej redukcie. Epoché komplementárne uchopuje transcendentálne ja. Husserlovým cieľom pritom nebolo vytvoriť systém, ale metódu (pozri: fenomenologická metóda) a opísať, čo možno vidieť, ak sa riadime touto metódou. Týmto mala fenomenológia značný vplyv a rozptýlila sa do rôznych filozofických učení, čo odporuje vlastne pôvodným Husserlovým zámerom.

Fenomenológia je jeden z najdôležitejších, najvplyvnejších a najširších prúdov vo filozofii 20. storočia. Patrí sem nielen ústredná postava Edmunda Husserla (1859 – 1938), ale aj celý rad ďalších myšlienkových smerov. Všetky tieto smery však spája jednak nedôvera voči konštrukciám špekulatívneho idealizmu a novokantovstva, a jednak nedôvera voči náhlemu využívaniu špeciálnych vedeckých metód na riešenie a rozvažovanie filozofických problémov. Prvé fenomenologické analýzy a skúmania fenomenologickej metódy boli vydané už na začiatku storočia v roku 1900 (prvý zväzok Husserlových „Logických skúmaní“), pričom program fenomenologického hnutia bol podpísaný v roku 1913 a hlásal návrat k pôvodným prameňom názorov a z nich čerpajúcemu nahliadnutiu podstaty predmetu filozofického problému. 

Predovšetkým je nutné povedať, že Husserl vnímal stratu absolútneho ako skutočnú krízu, a to nielen vo filozofických vedách, ale aj v civilizácii ako takej. Skepticizmus, odmietanie racionality metafyziky, nástup iracionalistických filozofických prúdov, rekonštrukcia idealizmu a novokantovstva, Nietzscheho relativizmus a Diltheyov historizmus boli stelesnením tejto krízy. Znamenalo to v konečnom dôsledku odmietanie filozofie a jej základov vedcami a empiristami. A práve fenomenológia si vytýčila za cieľ vrátiť filozofii jej vedecký status a európske myslenie dostať späť na cestu racionality. Husserl utvrdil novoveký obrat k subjektivite s cieľom dospieť k objektívnej pravde. Takto sa fenomenológia stala podrobným skúmaním základných štruktúr vedomia (subjektivita) s dôrazom na odvodenie nevyhnutných a univerzálnych právd našej skúsenosti (objektivita). 

Husserlovo dielo sa od počiatku zameriavalo na prekonanie protikladu medzi objektivizmom a subjektivizmom. V základe invencie jeho fenomenologickej metódy stojí odmietnutie psychologizmu v logike, teda stanoviska, že zákonitosti ľudskej psychiky sú tie, ktoré ohraničujú a určujú zákony myslenia a platnosť logických viet. Husserl tvrdí, že logické pravdy a vety sú svojrázne a platia objektívne - nezávisle od zákonitostí ľudskej psychiky. Sú to tzv. ideálne a nutné pravdy. Pochopenie nezávislosti logických viet ako nutných právd otvorilo Husserlovi cestu k postulovaniu čistej psychológie. Ide o tematizáciu svojbytnosti aktov myslenia a vnímania, ktoré sa tu pojmovo oddeľujú od svojich objektov, na ktoré sú tieto akty zamerané, či na ktoré sa intencionálne vzťahujú. Tieto akty myslenia a vnímania nazerané v úplnej čistote Husserl nazýva zrením podstaty - ide o nazeranie oslobodené od všetkých konkrétnych aspektov a obsahov z okolitého sveta, teda ide o nazeranie podstaty fenoménu vo vedomí ako takom. Filozof fenomenológ môže pristúpiť k nazreniu čistej podstaty (eidos) po tzv. fenomenologickej redukcii. Tá spočíva v zrieknutí sa všetkých špeciálnych intencionálnych obsahov, v ich vyzátvorkovaní (epoché), teda pomyseľnom odstránení zo svojho zreteľa. Fenomenológ sa tak uchýli k zreniu len samotnej podstaty fenoménu, čím môže pochopiť pestrosť množstva intencionálnych obsahov, ktorých je ľudské vedomie schopné. Napr. ten istý objekt môžeme vnímať ako kus dreva, nábytok, umelecké dielo, úžitkový predmet, emocionálne hodnotný predmet a podobne. Fenomenologickou redukciou stratíme zo zreteľa všetky tieto špeciálne intencionálne obsahy a uzrieme len podstatu fenoménu ako takého. Tým sa fenomenológii otvorila cesta k vnímaniu bezprostredne daného, podstatného, všeobecného. 

Pôvodne Husserl nazeranie podstát ohraničil len na vedecky relevantné fenomény, čím nadviazal na scientizmus svojej doby a jej úsilie zvedečtiť filozofiu. A teda vylúčil skúmanie metafyzických tvrdení, pretože metafyziku dôkladne odmietal. Neskôr sa pod vplyvom komplikovaných historických udalostí prvej polovice 20. storočia presvedčil, že je možné aplikovať fenomenologickú redukciu aj na fenomény z oblasti tzv. prirodzeného sveta, teda na oblasť zjavných a evidentných faktov, ktoré tvoria poznanie ľudstva, pričom nemusia pochádzať len z okruhu prírodnej vedy. Fenomenológia tak začala analyzovať podstatu aj významných spoločenských javov a celkovo rozšírila pôsobnosť na najrozličnejšie spoločenské problémy a špecifické filozofické témy. 

Fenomenológia je neakceptovateľná, pretože husserlovskému ponoru do subjektu, hoci aj transcendentálneho, chýba intersubjektivita; s racionálnou filozofiou možno začať až tam, kde začína intersubjektivita, a tým miestom je jazyk. Náš jazyk je médiom, cez ktoré nám je daný náš svet a ktoré je pritom na rozdiel od transcendentálneho ega fenomenológie intersubjektívne fizované a prístupné.

Fenomenológia je filozofická veda o vedomí ako druhej vývojovej forme subjektívneho ducha; fenomenológia systematicky nasleduje po antropológii a predchádza psychológiu.




#Article 33: Vadžrajána (716 words)


Vadžrajána (ďalšie názvy pozri nižšie) je jeden z hlavných smerov budhizmu. Sú to učenia, ktoré Budha Šákjamuni podľa tradície odovzdal predovšetkým v indickom Vaišálí žiakom, ktorí ho videli ako zrkadlo vlastnej mysle a stav budhu nepokladali za niečo vonkajšie. Základom pre učenia Vadžrajány sú učenia veľkého voza (mahájány). Je to cesta jogovej metódy budhizmu, ktorá sa v Indii rozšírila v 5. stor. až 10. stor. 

Vadžrajána (písmom dévanágarí: वज्रयान) je sanskritský slovný kmeň, sanskritský nominatív znie vadžrajánam; doslovný význam je: nezničiteľné vozidlo, hromové vozidlo alebo diamantová cesta. Ďalšie názvy sú: vadžrajánový budhizmus, tantrajána(m), cesta tajnej mantry, mantrajána(m), mantramahájána(m), phalajána(m), diamantová cesta, diamantový voz, diamantové vozidlo, hromové vozidlo. Cudzojazyčné názvy sú:  po tibetsky rdo rje theg pa, čín. 金剛乘 (pchin-jin: jīngāng chéng; slov. prepis: ťin-kang čcheng), a jap. 金剛乗 - kongódžó.

Vadžrajána je súčasťou tibetského budhizmu – je jadrom každej z jeho štyroch veľkých škôl (Ňingma, Kagjü, Sakjapa a Gelugpa). Tibetský budhizmus je rozšírený v Tibete, Bhutáne, severnej Indii, Nepále, juhozápadnej a severnej Číne, Mongolsku a niekoľkých častiach Ruska, a to v Burjatsku, Kalmyckej republike, Tuvianskej republike, Chabrovsku, oblasti Čita a v oblasti Amuru. Od konca šesdesiatych rokov 20. storočia sa vadžrajánový budhizmus postupne dostal aj do Európy a Severnej Ameriky.

Obsiahle náuky Budhu Šákjamuniho, ktorých je podľa tradície 84000, sa zvyčajne delia na štyri skupiny po 21000. Sú to:

Tibeťania tieto prvé tri úrovne učení kvôli všeobecnému prehľadu väčšinou zahŕňajú pod spoločný názov sútra (tib. mdo, čítaj do), v preklade „vlákno, s významom „vodiaca niť.

Slovo tantra(m) (po tibetsky rgyud – čítaj gjü) znamená „tkať alebo „plynúť. Toto pomenovanie sa vzťahuje na prirodzenosť každej bytosti, kde sa v kontinuu jej mysle striedajú povstávanie myšlienok s nekonceptuálnym stavom, z ktorého vznikajú a v ktorom zanikajú. 

O význame slova tantra pozri aj článok budhistický tantrizmus a rozlišovaciu stránku tantra.

Tantra je teda aj označenie pre texty tantrizmu (v našom prípade budhistického tantrizmu, presnejšie vadžrajány) a praktík, ktoré sú v nich opisované. Tantry sa podľa obsahu delia na korenné a vedľajšie, alebo komentárové. Korenná tantra obsahuje všeobecné vysvetlenie k jej jednotlivým témam a komentárové tantry dávajú podrobné vysvetlenia ku kľúčovým bodom jednotlivých tém, o ktorých pojednáva korenná tantra. Napríklad Hévadžratantra je korenná tantra a Mahámudrátilakatantra je jej komentárová tantra.

V rámci tibeto-indickej tradície sa vytvorilo viacero systémov členenia tantier. Najpoužívanejšie sú dva systémy kategorizácie: podľa tradície starých prekladov – Ňingma a podľa tradície nových prekladov – Sarma. Ňingma klasifikuje tantry do dvoch kategórií : 

Sarma, klasifikuje tantry na nižšie, ktoré zodpovedajú trom triedam vonkajšej tantry ňingmy a vyššie – anuttarajogatantry, ktoré zodpovedajú mahajógatantre.

Vadžrajána tvrdí, že poskytuje urýchlenú cestu k osvieteniu. To je dosiahnuté použitím tantrických metód. Kým prax malej cesty a veľkej cesty môže viesť k dosiahnutiu osvietenia v priebehu niekoľkých kalp, tvrdí sa, že prax Vadžrajány vedie k tomuto výsledku za kratší čas, dokonca je to možné v priebehu jedného života. Budhisti Vadžrajány pritom netvrdia, že malá cesta a veľká cesta nie sú správne – v podstate sú učenia týchto tradícií považované za základy, na ktorých stavajú učenia Vadžrajány.

Metóda tantry je založená na náhľade, že naša vízia (tib. snang), teda náš spôsob prežívania sveta, je nečistý – je znečistený základnou nevedomosťou a piatimi z nej plynúcimi vášňami. Tieto sú zdrojom našej cyklickej existencie – sansáry, ktorá je plná utrpenia. Naproti tomu stav budhu – nirvána je čistou víziou, lebo už nie je znečistená piatimi vášňami, ale je nadaná piatimi múdrosťami. Esencia základnej nevedomosti a jej piatich vášní je rovnaká ako je u prvotnej múdrosti (tib.ye shes) a jej piatich aspektov. Preto je možné najprv nečistú víziu pretransformovať na čistú a v konečnom dôsledku prekročiť dualitu čistej a nečistej vízie a dosiahnuť tak osvietenie.   

Na tento účel slúži aplikácia meditačných techník, ktoré sa opierajú o: 

ale nemá nič spoločné so svetskými, či nadsvetskými bohmi náboženstiev, ide čiste o meditačnú metódu. Jidamové božstvo tak nie je niečim vonkajším ale je vyjadrením vlastného prebudeného stavu meditujúceho.

Tieto metódy sú spoločné ako nižším, tak aj vyšším tantrám, špecifické metódy anuttarajoga a mahájoga tantier možno kategorizovať na dva prístupy, a to na cestu metód, cestu vhľadu. Cesta metód sa opiera predovšetkým o schválne konanie (tib. brtul zhugs spyod pa) a aplikáciu praxe energetických kanálov, vetrov a esenciálnych kvapiek (tib. rtsa rlung thig le). Cesta vhľadu sa opiera o meditáciu v stave poza dualistické koncepty. 

Esenciálnou metódou vadžrajány je prax gurujogy, kde sa adept identifikuje s prebudeným stavom učiteľa (san. guru, tib. lama) Výsledkom je trvalý stav osvietenia.




#Article 34: Tomáš Akvinský (2252 words)


Svätý Tomáš Akvinský (* 1224 alebo 1225, zámok Roccasecca pri Akvine (Neapol) – † 7. marec 1274, kláštor Fossanova pri Ríme) bol taliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, princeps philosophorum (knieža filozofov), najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie, žiak Alberta Veľkého.

Tomáš sa narodil na zámku Roccasecca medzi Neapolom a Rímom v šľachtickej rodine ako tretí syn a siedme dieťa grófa Landolfa z Akvinu a kontesy Teodory. Rodina ho dala ako päťročného na výchovu do benediktínskeho opátstva Monte Cassino, keďže tam pôsobil ako opát Landolfov brat. Ako chlapec prichádza na univerzitu v Neapoli, kde sa stretáva so štúdiom siedmich slobodných umení a dostáva sa mu prírodovedného vzdelania. 
V tom čase Tomáša veľmi priťahovala rehoľa dominikánov, a tak sa rozhodol do nej vstúpiť. Stalo sa tak v roku 1243, no Tomáš musel prekonávať ostrý nesúhlas rodiny. Rodičia nevedeli pochopiť, ako sa môže noblesný mladý muž stáť žobravým rehoľníkom. Na príkaz matky bol Tomáš dokonca bratmi v máji roku 1244 uväznený. V domácom väzení zostal takmer dva roky, kým mu jeho sestra nepomohla k úteku. A bola to práve tá sestra, ktorá mu do väzenia priniesla Bibliu, Aristotelovu Metafyziku a Sentencie Petra Lombardského.

Dominikánska rehoľa Tomáša pôvodne poslala kvôli zdokonaleniu vzdelania do Paríža, no do tohto centra vtedajšej vzdelanosti prišiel až po svojom úteku z domáceho väzenia. V Paríži sa stal poslucháčom Alberta Veľkého, ktorý si ho vzal po trojročnom štúdiu so sebou do Kolína, kde Tomáš študoval priamo pod jeho vedením ďalšie štyri roky.

V rokoch 1252 až 1272 bol učiteľom teológie v Paríži a v roku 1256 dosahuje titul doktora teológie a profesora na univerzite, pričom vrchol svojej vedeckej dráhy Tomáš dosiahol v posledných rokoch svojej akademickej činnosti (1269 – 1272). Vtedy sa stal najoslavovanejším učiteľom teológie. Jeho názor pri každej spornej otázke bol vždy vysoko cenený a do mnohých polemík zasiahol rozhodujúcim spôsobom. V roku 1272 prišiel do Neapolu, aby tam na žiadosť reholy založil generálne štúdium teológie. O rok nato zanechal spisovateľskú činnosť, pričom sa ako dôvod uvádza prežitie mystického zážitku 6. decembra 1273.

Z Neapola ho pozval pápež Gregor X. na druhý lyonský koncil (1274), kde sa malo konať rokovanie s predstaviteľmi byzantskej cirkvi, ale Tomáš začal chorľavieť. Na koncil sa už nedostavil; zomrel zoslabnutý po ceste v cisterciátskom kláštore Fossa Nuova 7. marca 1274. Jeho pozostatky boli uložené v Toulouse.

Pre jeho rýdzi a jemný charakter ho prezývali „doctor angelicus“ – anjelský učiteľ. Tomášovo učenie dostalo názov tomizmus, ktoré sa stalo základom katolíckej teológie a filozofie. Pápežskou encyklikou Aeterni patris (1879) sa začína formovať novotomizmus, ktorý predstavuje hlavnú koncepciu katolíckej filozofie 20. storočia.

Tomáš napísal počas svojho života viac než 60 diel. Mnohé z nich diktoval svojim sekretárom. Jeho tvorbu možno rozdeliť na diela filozofické, teologické, dogmatické, exegetické, homiletické, liturgické, apologetické a etické, pričom sa dajú rozčleniť aj nasledovne:

Tomáš teda vytvoril monumentálne celoživotné dielo. Prvým pokusom vydať toto dielo v celku sa uskutočnilo na konci 16. storočia v Ríme a Benátkach, kedy sa podarilo vytlačiť 17 veľkých zväzkov. Ale najrozsiahlejšie a najucelenejšie sa Tomášovo dielo podarilo vydať v Paríži v rokoch 1872 až 1880 v súbore 34 zväzkov.

K pochopeniu Tomášovej teologickej interpretácie rôznych filozofických problémov je si potrebné uvedomiť isté základné skutočnosti. Tomáš sa napriek svojmu veľkému nadaniu nikdy neusiloval o vytvorenie vlastného filozofického systému, ba práve naopak – svoje poslanie pochopil v kontúrach výzvy zhrnúť filozofickú a teologickú vzdelanosť svojich predchodcov a správne ju napojiť na grécku filozofiu. Základným motívom Tomášovej práce sa stáva úloha využiť odkaz Aristotela pre zdôvodnenie kresťanského učenia. V 13. storočí totiž prichádza Európa do styku s novými prekladmi gréckych antických diel do latinčiny, a to už nielen z arabských a židovských prameňov. Sám Tomáš sa oboznámil s Aristotelovými dielami bližšie než jeho učiteľ Albert Veľký, keďže jeho rehoľný brat Viliam ovládal klasické jazyky a preložil mu priamo z gréčtiny do latinčiny množstvo spisov.

Tomáš sa tak snaží interpretáciu kresťanského učenia vybudovať na racionálnom podloží nového fenoménu – Aristotelovho učenia, ktoré sa predstavuje pre stredoveký Západ zatiaľ ako nepreskúmaná oblasť. K dosiahnutiu tohto cieľa mu slúžili nielen Aristotelove diela, ale najmä diela vrcholnej patristiky, z ktorej zvláštne miesto čo do počtu citácií v Tomášových dielach zaujíma Augustín z Hippa, hoci Augustín sám interpretoval kresťanské učenie Platónovou a novoplatonistickou terminológiou. Okrem Augustína a iných gréckych či latinských „cirkevných otcov“ Tomáš veľa využíval pri práci Bibliu, koncilové a pápežské dekréty a diela filozofov Boethia, Platóna a Averroa. Tomáš so svojím učiteľom Albertom Veľkým napokon založili tradíciu aristotelizmu, ktorá sa stala akademickým prejavom dominikánskej rehole, zatiaľ čo františkáni vychádzali najmä z platonizmu Augustína. Vplyv Tomáša bol spočiatku nepatrný, pretože rehabilitácia Aristotela v 13. storočí sa pokladala za ohrozenie kresťanstva. Napokon však Tomáš cirkevné obavy rozplynul.

Niekedy možno zneistieť, či je Tomáš filozof alebo teológ. Jednoznačne je teológom, pokiaľ vychádza z tzv. zjavenia (Biblia a cirkevné dokumenty), no pri svojom bádaní postupuje výrazne racionálne – priam až metodicky presne. Žiarivým príkladom v tejto súvislosti je jeho dielo Teologická suma, ktoré píše filozofickou metódou „sic et non“. Predstavuje najprv argumenty v prospech myšlienky, potom argumenty v jej neprospech, a napokon myšlienku sám rozrieši. Keďže však Tomáš používa mnoho citácií aj z nefilozofických diel, je možné domnievať sa, že je skôr teológom. Ale nemožno poprieť, že pokusom interpretovať kresťanské učenie prostredníctvom aristotelizmu sa zaraďuje aj medzi veľkých katolíckych filozofov.

Tomášove diela sa vyznačujú tiež prehľadným členením. Zdôrazňoval v nich jasnosť, jednoduchosť a prepracované členenie, aby boli jeho diela prístupné aj „začiatočníkom“, čo v jeho dobe čitatelia a poslucháči univerzít vrúcne uvítali.

Hlavné učenie Tomáša Akvinského možno rozdeliť na 8 oblastí: 

Vzťah rozumu a viery rieši kresťanská filozofia už takmer od svojho počiatku. V Tomášovej dobe (13. storočie) sa rozvinul do nebývalých rozmerov konflikt medzi vierou a rozumom. Filozofia (rozum) sa začala stavať do opozície voči teológii (viere), pričom myslitelia sa domnievali, že rozumom treba popierať to, čo prijímame vierou. Tento problém sa kresťanskí myslitelia snažili prekonať teóriou dvojakej pravdy, ktorú však Tomáš odmieta.

Tomáš zreteľne rozlišuje pole pôsobnosti rozumu a pole pôsobnosti viery. Aj viera aj rozum sú cestami k pravde, ale každá k nej vedie odlišným spôsobom. Podľa Tomáša žiadna náboženská pravda nie je proti rozumu. Môže sa však stať, že niektoré z nich sú „nadrozumové“, ale nikdy protirozumové. Patria sem najmä dogmy o trojjedinosti Boha, dedičný hriech a podobne. Vo všetkých ostatných prípadoch sa rozum a viera dopĺňajú, ba priam až zhodujú, pretože, ako Tomáš verí, pravda je len jedna – Božia; Boží rozum, ktorý osvecuje aj filozofa, aj teológa. Neprekvapí teda, že podľa Tomáša ani rozumové pravdy nemôžu byť v rozpore s pravdami viery.

Dosah takéhoto rozdelenia „kompetencií“ rozumu a viery je očividný. Tomáš priznáva, že človek je schopný poznávať realitu a tzv. Božie stvorenie pomocou svojho vlastného rozumu. Dokonca predkladá päť ciest k Bohu, v ktorých sa snaží aplikovať svoju teóriu o vzťahu rozumu a viery tak, aby ukázal, že mysliaci človek je schopný poznať existenciu Boha aj bez viery. Ale vždy si musíme pripomínať, že podľa Tomáša len teológia poskytne človeku úplnosť poznania. Viera si tak v stredovekej filozofii ponecháva aj uňho svoj primát, a to najmä z hľadiska spásy človeka, kým ostatné vedy sú v istom zmysle slúžkami teológie.

Tomáš tak chcel celou svojou teóriou v tejto oblasti dokázať, že náboženské pravdy sú reálne a platné a že zmysly, a najmä rozum, sú užitočné nástroje na odhaľovanie náboženských právd o svete, človeku a Bohu. Poznanie a veda nie sú v rozpore s teológiou, ale naopak – pri správnom používaní ju vedia podporiť a doplniť. Preto podľa Tomáša niet dôvodu strániť sa vedy a rozumu. Ale tvrdenia teológie, ako sa už naznačilo, sú pravdami, ktoré nepodliehajú kritike prirodzeného poznania.

Tomáš Akvinský využíva vo svojej metafyzike Aristotelovu ontologickú terminológiu (možnosť a skutočnosť, podstata a existencia, substancia a akcidencia, látka a forma). Vychádza z jeho chápania kategórie bytia a smeruje tak k postulovaniu transcendentného bytia – Boha.

Možnosť ako potencia je schopnosťou konania resp. schopnosťou ustavičného premieňania sa, zatiaľ čo skutočnosť ako akt je už realizáciou potencie, t. j. zmeny. Pomocou sledu realizácie možností prostredníctvom aktov Tomáš podobne ako Aristoteles vysvetľuje pohyb a stáva sa mu to jedným z argumentov v prospech Božej existencie.

Bytie je podľa Tomáša zložené z podstaty (esencie) a z jestvovania (existencie). Boh a stvorenie sa podľa neho líši práve tým, že Božia esencia implikuje jeho existenciu. Esencia stvoreného bytia neimplikuje svoju existenciu – stvorenie jestvuje vďaka inému činiteľovi. Podstata telesných bytí sa skladá z matérie a formy, čím i tu možno badať prepojenie na Aristotela. Podobne ako Aristoteles chápe Tomáš aj substanciu a akcidenciu.

Najvyššou dokonalosťou je bytie, ktoré existuje samo osebe a sám zo seba ako číre uskutočňovanie, ktoré má dôvod bytia v sebe samom – to je Boh.

Podľa Tomáša ľudský rozum nemôže priamo poznať Boha, dušu, ani podstatu materiálnych vecí, ani všeobecné pravdy. Poznáva len jednotliviny. A v tomto názore sa začína črtať jeho postoj k sporu o univerzálie. V ňom Tomáš zastáva jednoznačne pozíciu umierneného realizmu. Univerzálie (všeobecné pojmy) podľa neho existujú:

Tomáš Akvinský neverí, že existencia Boha je jasnou, samozrejmou a vrodenou pravdou. Aj preto odmieta apriórny tzv. ontologický dôkaz Božej existencie z pera Anzelma, keďže nemožno poznať podstatu Boha. Tomáš je presvedčený, že existenciu Boha treba zdôvodniť, pričom verí, že sám rozum je schopný pravdu o Božom jestvovaní spoznať. Predstavuje nám tak päť dôvodov jestvovania Boha, ktoré sa nazývajú aj „piatimi cestami k Bohu“. Tieto aposteriórne argumenty filozof vysvetľuje vo svojej Teologickej sume, pričom i tu je cítiť výrazný vplyv Aristotela. Sú nimi tieto:

Vzťah Boha k svetu je u Tomáša vzťahom Stvoriteľa ku stvoreniu. Jeho učenie o stvorení sa dá zhrnúť do nasledovných bodov:

Tomáš sa v rámci svojej kozmológie pridŕža geocentrického modelu sveta, ktorý stavia Zem do stredu vesmíru.

Človek je u Tomáša korunou tvorstva. Je v pravom zmysle slova zjednotením duše ako formy a tela ako látky. Táto forma a látka tvoria substanciu človeka. 
Tomáš pristupuje k animálnej zložke ľudskej osoby celkom špecificky. Odmieta Platónov a Augustínov názor, že telo je väzenie duše alebo že je duša v tele za trest. Tomáš vraví, že duša prostredníctvom tela poznáva – telo je akýmsi doplnením duše, čím sa vytvára celostnosť ľudskej bytosti. Takýto prístup podporuje aj kresťanské učenie o vzkriesení tela.

Z uvedeného vyplýva, že Tomáš zavrhuje Platónovu dualistickú víziu človeka, kde by duša a telo boli dve substancie. Človek je preňho jednoznačne duša i telo. Takýto hylémorfizmus prevzal z antických zdrojov z myšlienok Aristotela a možno podotknúť, že jeho františkánski kolegovia sa pohoršovali nad tým, že by telesné funkcie boli prepojené s činnosťou duše.
 
Dušu Tomáš podobne ako Aristoteles pozná

Tomáš vyčleňuje vo svojich spisoch duši veľa priestoru. Zaujímajú ho city, pamäť a jednotlivé duševné mohutnosti. Dušu chápe vo všeobecnosti ako formujúci princíp, ktorý je konkrétne u človeka princípom myšlienkovej činnosti a je bytostnou formou ľudského tela. Zdôrazňovaním netelesnosti duše, z ktorej pramení aj jej nesmrteľnosť, Tomáš vystupuje voči averroistom, ktorí uznávali len nadindividuálnu nesmrteľnosť ducha. Tomáš verí v nesmrteľnosť ľudskej individuality.

Tomáš Akvinský bol empirik. Odmietol Platónovu koncepciu rozpomínania sa duše na idey a tvrdí, že poznanie získavame skúsenosťou na základe zmyslového vnímania, pričom pravdivosť poznania chápe rovnako ako Aristoteles – pravda je zhoda poznatku so skutočnosťou. Tomáš neverí existencii vrodených ideí a bol presvedčený, že aristotelovský empirizmus neprotirečí viere.

Vraví teda, že všetok materiál pochádza zo zmyslov, no ďalšie spracovanie materiálu uskutočňuje činný rozum. Inými slovami – čo prichádza zmyslami, je len potenciou poznania, ktorá musí byť aktualizovaná činnosťou rozumu. V tejto súvislosti rozlišuje zmyslové vnímanie na 

Rozumové poznanie tiež rozlišuje na tieto fázy:

Tomáš vo svojej koncepcii ľudského poznania tiež odmieta Augustínovu teóriu iluminizmu (osvietenia), takže činný rozum (činný intelekt) patrí bytostne k človeku. Tomáš vraví, že zmyslové poznanie a rozumová činnosť (pasívna aj aktívna) prebiehajú spolu, nie oddelene. Zmyslové poznanie nám ukazuje jednotlivinu, abstrahovaním pomocou činného rozumu uchopujeme následne pojem. Tomáš teda dospel k myšlienke, že bez zmyslovej skúsenosti nie je možné poznanie.

Špeciálnou rovinou Tomášových myšlienok je teória o anjelskom a božskom poznaní. Anjeli podľa Tomáša postihujú pojem a podstatu mimo telesnosti. Naproti tomu Boh pozná samotné substanciálne bytie.

Vo svojej etike Tomáš Akvinský hlása, že posledným cieľom človeka je šťastie – beatitudo. Toto šťastie chápal v duchu svojej intelektualistickej filozofie ako poznanie Boha resp. nazeranie Boha. Šťastie ďalej spočíva v milovaní Boha ako najvyššieho Dobra.

Človek disponuje slobodnou vôľou, ktorá je predpokladom mravnej zodpovednosti. Sloboda zároveň predpokladá rozumové poznanie.

Spoločnosť jestvuje podľa Tomáša preto, aby umožnila človeku dosiahnuť jeho konečný cieľ, ktorý vymedzuje vo svojej etike. Súhlasí s Aristotelom, že človek je spoločenský tvor, ktorý je začlenený do štátu. Keďže je teda človek spoločenským tvorom, je preňho prirodzené koexistovať s ostatnými ľuďmi v určitom spoločenskom zriadení, v ktorom je nevyhnutné, aby vládla autorita. Vlastne celá politika je pre Tomáša vedou o vládcovi, štáte a autorite, pričom tieto výrazy sa uňho do značnej miery významovo prekrývajú. Množstvo ľudí musí byť spravované v právnom systéme. Tomáš rozlišuje právo v spoločnosti na 

V rovnakej súvislosti Tomáš rozdeľuje aj samotnú spoločnosť:

Pretože bola ľudská prirodzenosť, ktorá činí štát nutným, stvorená Bohom, je podľa Tomáša Boh pôvodcom vrchnosti. Preto za najlepšiu formu vlády filozof považuje monarchiu, v ktorej by bola sústredená moc v rukách jednotlivca – ale s tým dodatkom, že ľud má právo prípadného tyrana odstrániť, hoci Tomáš pri nastolení tyranie vyzýva ľud k počiatočnej trpezlivosti. Monarchiu si Tomáš idealizuje. Vraví, že kráľ by mal byť vo svojej ríši tým, čím je duša v tele alebo Boh vo svete. Štát Tomáš poveruje úlohou viesť občanov k spravodlivému a cnostnému životu a zároveň zabezpečiť mier a blaženosť pre svojich obyvateľov. Keďže však k poslednému cieľu, k spáse, vedie človeka len nadprirodzená spoločnosť Cirkev, svetská moc má podľa Tomáša podliehať duchovnej moci.

.




#Article 35: Aristoteles (1837 words)


Aristoteles alebo Aristotelés (po grécky: Αριστοτέλης - Aristoteles/iný prepis: Aristotelés; * 384 pred Kr., Stageira – † 322 pred Kr., Chalkis) bol starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), filozof staroveku, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Aristoteles strávil v Akadémii 20 rokov svojho života pod Platónovým vedením. V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho „Filozof“.

Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva „prvá filozofia“ a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí. Po Platónovej smrti založil vlastnú školu Lykeion, v ktorej sa v niektorých smeroch od Platóna značne vzdialil. Jeho žiaci pôsobiaci v tejto škole sa nazývali peripatetici.

S Platónom sa Aristoteles zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (HÝLÉ) a tvar (MORFÉ; EIDOS). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory: látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom. 

Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, ale nehybná: prvý hýbateľ, boh (PRÓTON KÍNÚN AKÍNÉTON). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (NOÉSIS NOÉSEOS). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete. 

V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.

Jeho filozofické myslenie vyvolalo v Európe takmer až rozruch, keď jeho diela prenikli v 13. storočí na rané európske univerzity, najmä na Parížsku a Oxfordskú univerzitu. Podľa Aristotelových pravidiel vedeckého uvažovania sa začali riadiť i veľkí kresťanskí myslitelia. Napr. jeho ideu prvého nehybného hýbateľa rozpracoval sv. Tomáš Akvinský.

Aristoteles bol realista v bežnom modernom zmysle: hoci kategórie sú podľa neho veľmi dôležité, reálne sú jednotlivé veci, napríklad jednotlivé píniové stromy. Na rozdiel od Platóna, ktorý veril v ideálne formy vecí. Pre Platóna bol reálny práve ideálny tvar pínie, nie jednotlivé píniové stromy, tie sú iba nedokonalou realizáciou tohto tvaru.

Pri zdôvodňovaní svojich záverov Aristoteles dôsledne používal viac intelekt než inšpiráciu. Môžeme súhlasiť s bádateľom antiky R. J. Hankinsonom, že musíme mať stále na zreteli fakt, že Aristoteles bol človekom svojej doby - a na tie časy bol mimoriadne prezieravý, bystrý duchom a pokrokový. Napriek tomu sa niektoré princípy charakteristické pre celé Aristotelovo myslenie museli pri zrode modernej vedy prekonať.

Napríklad Aristotelove práce boli presiaknuté teleológiou: veci sú také, aké sú, v dôsledku účelu, na ktorý slúžia. Vo Fyzike čítame:  Teda príroda je cieľom aj účelovou príčinou; lebo ak pre súvislý pohyb jestvuje cieľ, je tento cieľ zároveň konečnou hranicou a účelnou príčinou.

Takéto zdôrazňovanie teleológie bolo prirodzené pre človeka, akým bol Aristoteles, ktorý sa veľmi zaujímal o biológiu. V Assose a na Lesbose študoval morskú biológiu. Aristotelove práce o živočíchoch sú pozoruhodné. Teleológia je pre niekoho, kto skúma srdce alebo žalúdok zvierat tak ako Aristoteles v spise O orgánoch zvierat, prirodzená - sotva sa vyhne otázke, na aký účel slúžia.

Je možné, že práve počiatočný Aristotelov záujem o zoológiu bol príčinou silného dôrazu na taxonómiu, na usporadúvanie vecí do kategórií. Niektoré z nich používame dodnes, napríklad klasifikáciu spôsobov riadenia štátu: monarchia, aristokracia a konštitučné zriadenie, ale nie demokracia. Väčšina jeho klasifikácií nám však pripadá zbytočná. 

Jedna klasifikácia sa objavovala vo všetkých jeho prácach a stala sa prekážkou ďalšieho vývoja vedy: Aristoteles trval na rozlišovaní prírodného a umelého. Druhá kniha Fyzika sa začína slovami: Niektoré veci sú od prírody, niektoré z iných príčin. No a jeho pozornosť si zasluhovalo iba to, čo je prírodné. Možno práve toto rozlišovanie prírodného a umelého bránilo Aristotelovi a jeho nasledovníkom, aby sa zaujímali o experimentovanie. 

Aristotelovo učenie obsahuje celú grécku vedu a je veľkým systémom ľudského poznania. Je zachytené v spisoch logických, metafyzických, prírodovedeckých a psychologických, etických, politických, rétorických a estetických.

Aristoteles pokračoval v myslení svojho učiteľa Platóna. Zatiaľ čo však Platón umiestňoval idey mimo sveta, tvrdil Aristoteles, že sú v predmetoch samých.

Aristotelova filozofia má ráz analytický, preto Aristoteles presne dokázal rozlíšiť filozofické disciplíny. Sám delí filozofiu na teoretickú (napr. matematiku), praktickú (napr. politiku) a poetickú (napr. poetiku).

Nikto nemal v dejinách filozofie taký vplyv ako Aristoteles. Neskôr ho obdivovali aj niektorí arabskí filozofi, napríklad Averroes sa ho pridržiaval priam otrocky. Na začiatku 13. storočia sa začal prejavovať Aristotelov vplyv v kresťanskej Európe, keď Tomáš Akvinský zosúladil jeho myšlienky s kresťanstvom. Vo vrcholnom Stredoveku sa Aristoteles označoval prosto ako Filozof a Averroes ako Komentátor. Po Akvinskom sa Aristotelovo učenie stalo stredobodom univerzitného vzdelávania. 

Aristotelova estetika je podobne ako ostatné odbory Aristotelovho teoretického záujmu budovaná systematicky a empiricky (induktívne). Aristoteles vyložil svoje estetické názory najmä vo svojom diele Rétorika a Poetika. Aristoteles považuje aj rečníctvo za umenie, pretože vyvoláva city a pôsobí na poslucháča pomocou slovného výrazu. Aristoteles vo svojich úvahách o umení nehĺba o podstate krásy, ale krásu vyvodzuje z jednotlivých krásnych vecí. 

Umelecké tvorenie Aristoteles považuje za uskutočňovanie tvaru (pojmu) v látke. Umenie spočíva v tvorivom napodobňovaní (mímésis), ktoré je nám vrodené. Umelecké diela sú viac než veci, pretože zobrazujú konkrétne to, čo je vo veciach všeobecné, typické, t. j. idey vecí. To isté platí aj o básnictve. Aristoteles rozlišuje medzi pravdou umeleckou a pravdou historickou. Svoju teóriu tragédie Aristoteles systematicky odvodzuje z rozboru hier najmä Sofoklových a Euripidových. Závažný je Aristotelov pojem katarzie: tragédia vyvoláva vášne, ale očisťuje ich skrze súcit a strach. Aristoteles vyžaduje od umeleckého diela organickú jednotu, ktorá by sa vyhýbala všetkému neorganickému, t. j. náhodnému a tým zbytočnému. Aristoteles je vlastne aj pôvodcom tzv. teórie troch jednôt v dráme (deju, času a miesta), i keď o jednote sám nehovoril.

Aristotelova etika je etikou šťastia; šťastie, blaženosť (eudaimonia) predstavuje cieľ života a zároveň najvyššie dobro. 

Aristoteles skúma možnosti dosiahnutia šťastia jednotlivca v rámci spoločnosti. Na rozdiel od svojho predchodcu Platóna vníma dobro ako pojem relatívny, no za spoločné pre ľudí považuje, že najvyššie dobro – šťastie – dosahuje každý bez rozdielu cez toto vlastné dobro. 

Podľa toho, v čom možno vidieť obsah šťastia, rozoznáva tri typy života: život rozkošnícky, politický a teoretický. Najvyššie stavia život teoretický, pretože sa v ňom najviac uplatňuje činnosť rozumu, ktorým sa človek odlišuje od zvierat a podobá sa bohom. 

Cieľ videl Aristoteles v nájdení najušľachtilejšieho šťastia, čo môžu dosiahnuť len cnostní ľudia, ktorí pestujú  mravné a rozumové cnosti. Cnosti delí na rozumové (dianoetické) a mravné (etické) v užšom zmysle) a etika je u Aristotela filozofiou konania, nielen poznávania, ani morálka nemá byť vecou poznania, ale konania a praxe, pretože bez toho sa človek nemôže stať mravným. 
Mravné cnosti sú stredom medzi dvoma krajnosťami, napr. statočnosť je stredom medzi zbabelosťou a nerozvážnou smelosťou, štedrosť medzi márnotratnosťou a skúposťou a pod. 

Mravné cnosti človek dosiahne vtedy, keď bude udržiavať žiadostivú stránku svojej duše medzi výstrednými krajnosťami, t. j. keď nebude ani bojazlivý, ani pochabý, zjašený, ale statočný; ani márnotratný, ani skúpy, ale štedrý, ani malicherný, ani okázalý, ale veľkorysý, ani podlízavý, svárlivý, ale priateľský. Najväčšia cnosť je spravodlivosť, ktorá spočíva v umiernenosti. Pre cnosti alebo necnosti sa podľa Aristotela rozhodujeme slobodne; naša od ničoho nezávislá voľba medzi dvoma predmetmi je samostatné a nepredvídateľné prírodné dianie. Aristoteles tu po prvý raz použil pojem etickej slobody, podobne ako neskôr (pod názvom liberum arbitrium) katolícka cirkev, ako zdôvodnenie trestania hriešnikov v pekle.

Samo slobodné vyhľadávanie zlatej strednej cesty však nestačí. Človek sa od ostatných tvorov líši čímsi božským a v zmysle tohto božského prvku svojej bytosti musí žiť, ak nechce klesnúť do podľudského stavu: musí sa usilovať o prehĺbenie svojho vnútorného rozumového života. 
Vonkajšie dobrá, ako zdravie, urodzenosť, krásu, zdravé potomstvo a dobrých priateľov považuje Aristoteles za nevyhnutný predpoklad šťastia. Ideálom Aristotelovej etiky je občan s bohato rozvinutými spoločenskými vzťahmi. Spoločnosť je nevyhnutná podmienka mravnosti a človek je tvor patriaci do obce.

Aristotelova fyzika je jedna z historicky a kultúrne najvplyvnejších súčastí Aristotelovho kultúrneho výkonu: až do 16. storočia platil Aristotelov systém za dostatočne isté poznanie prírody: svet sa delí na dve sféry – supralunárnu a sublunárnu. Kým supralunárna sféra je ríšou večného poriadku a dokonalých zákonitostí, sublunárna ríša podlieha stálemu striedaniu vzniku a zániku. Empirický základ na pochopenie týchto zmien Aristoteles hľadal a našiel v bezprostrednom pozorovaní.

Aristotelov spis o telesách padajúcich voľným pádom je typický prinajmenšom pre jeho fyziku - je to zložité uvažovanie, aj keď nie je matematické, založené na apriórnych prvých princípoch, spočívajúcich na tých najnáhodnejších pozorovaniach prírody, prijatých bez akéhokoľvek úsilia o ich overenie.

Aristoteles bol veľmi obdivovaný kodifikátor antickej logiky. Počas takmer dvoch milénií po jeho smrti jeho práce zohrali v logike rovnakú úlohu ako Euklidove v geometrii.

Aristotelova logika je štúdiom logických foriem, formuláciou zásady sporu a vylúčenia tretieho a rozborom procesu usudzovania. Aristotelova logika predstavuje prvý logický systém, ktorého jadrom je náuka o kategorickom a modálnom sylogizme.

Vypracoval náuku o pojme, definícii a súde. Jeho sylogizmy (dva súdy a z neho úsudok) tvoria základ vedeckého myslenia. Najvyššie pojmy nazýva kategórie a uvádza ich desať (napr. substancia, kvalita, kvantita).

Aristotelova metafyzika je centrálna a základná zložka Aristotelovho učenia; historicko-filozoficky a kultúrne najvplyvnejší výkon Aristotelov.

Aristoteles vysvetľuje zmenu pohybom; ten má príčinu v látke a vo forme; príčinu i účel pohybu nazýva energeia. Život je pohyb a postupuje od najnižšieho k najvyššiemu (anorganizmy, rastliny, živočíchy, človek). Prapríčina a forma foriem je duch a Boh. Boh je prvým hýbateľom a látka je večná. V celom svete vládne účelnosť.

Jedným z Aristotelových dualizmov je diferencia medzi možnosťou (gr. dynamis, lat. potentia) a skutočnosťou (gr. energeia, alt. actus). Pohyb je prechodom z možnosti do skutočnosti. Pohyb chápe teleologicky, teda účelovo, kde vnútorný princíp označuje ako entelechiu. Niektorý človek je hudobne nevzdelaný, ale potenciálne hudobne vzdelaný. Zmena prebieha ako postupne uskutočňovanie niečoho, čo v je istom zmysle súce a v inom nesúce.

Aristotelova ontológia je jadrom Aristotelovej filozofie; svoju ontológiu Aristoteles nazýva prvá filozofia. Vznikla z kritického pretvorenia Platónovej teórie ideí. S Platónom sa Aristoteles zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na otázku, či je nejaká guľa mimo vnímateľnej gule, alebo dom mimo vnímateľného domu, odpovedá rozhodným nie. Ináč však zhodne s Platónom rozoznáva na každej veci látku.

V psychológii učí Aristoteles o dvojakej podstate: tele a duši. Človek má v sebe dušu rastlinnú, dušu zvieraciu a okrem toho ešte rozum, nesmrteľnú formu, pochádzajúcu od boha.

Aristoteles… opisuje skúsenosť (empeiria, empíria) takto: 'U ľudí z pamäti vznika skúsenosť; pretože mnohokrát opakovaný a pamäťou uchovaný vnem tej istej veci nadobúda význam jednej skúsenosti. A skúsenosť… sa podobá takmer vedeniu a umeniu; vedenie a umenie vzniká u ľudí preto, že majú skúsenosť (Metafyzika I, 1, 980b-981a)

Počas svojho života Aristoteles publikoval 19 diel, ani jedno sa nezachovalo.

Aristotelove diela môže niekto pokladať za suché a ťažkopádne – ako lexikón. Hovorí sa o 170 spisoch, z ktorých sa však väčšina nedochovala – zachovalo sa 47, pričom z väčšej časti nejde o hotové knihy, ale o Aristotelove poznámky k prednáškam. Tieto spisy sa zvyknú deliť do piatich oblastí podľa svojho obsahu, či predmetu:




#Article 36: Ontológia (145 words)


Ontológia je filozofické učenie o bytí, filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá bytím alebo súcnom ako súcnom. Predmetom ontológie je bytie. Za zakladateľa ontológie sa považuje Parmenides, zatiaľ čo slovo „ontológia“ vystupuje po prvý raz až začiatkom 17. storočia. Aristoteles sám hovoril o prvej filozofii a jeho nasledovníci o metafyzike. 

Ontológia ako učenie o súcne, čiže o tom, čo existuje, tvorí spolu s učením o božskom bytí od vzniku filozofie centrum metafyziky. Obidve tieto oblasti metafyzického myslenia sa v antike a v stredoveku nerozlišovali: ich spoločným predpokladom bolo, že každé súcno možno určiť len prostredníctvom výkladu božského bytia. 

Systematické vymedzenie ontológie v podobe vedy, to znamená v súvislosti s najvšeobecnejšími určeniami bytia, významami bytia a pojmami bytia sa nachádza v diele Ch. Wolffa Ontológia (1730). 

Pojem ontológia sa okrem filozofie používa aj v iných oblastiach, a to najmä v súvislosti so sémantickým webom a organizáciou poznania.




#Article 37: Augustín z Hippa (1024 words)


Svätý  Augustín, vl. menom Aurelius Augustinus () (* 13. november 354, Tagaste, dnes Souk-Ahras, Rímska ríša – † 28. august 430, Hippo Regius, dnes Annaba, Rímska ríša) bol kresťanský teológ, spisovateľ, filozof a mystik, cirkevný Otec, predstaviteľ latinskej patristiky. Je považovaný za jedného z najväčších mysliteľov; jeho život sa stal významnou kapitolou dejín filozofie a ľudského myslenia. Spolu so sv. Ambrózom, sv. Gregorom I. a sv. Hieronymom patrí medzi štyroch veľkých západných cirkevných Otcov.

Písal diela, ktoré sa dodnes vydávajú, z jeho spisov citovali stredovekí biskupi a vladári, protestantskí reformátori Martin Luther aj Ján Kalvín, ale aj pápeži moderných čias. Stal sa prvým filozofom na Západe od rozkvetu antických gréckych filozofických škôl.

Bol jedným z troch detí nižšieho štátneho úradníka menom Patricius a jeho manželky, neskoršej svätice Moniky. Otec bol pôvodne pohanom, no rok pred svojou smrťou sa dal pokrstiť.

Skôr než začalo Augustínovo duchovné účinkovanie, žil bujarým a bezstarostným životom obyčajného človeka ovplyvneného prostredím, v ktorom vyrastal.

Už od mladosti ho očarila filozofia, rétorika a antická literatúra (čítal diela Vergília, Cicera), no najviac ho uchvátili spisy starogréckeho filozofa Platóna.

Študoval rétoriku a gramatiku v Madaure (dnes M'Daourouch v severnom Alžírsku); právnické vzdelanie nadobudol v Kartágu. Počas tunajšieho pobytu sa zoznámil so šestnásťročným dievčaťom menom Melánia, s ktorou nasledujúcich štrnásť rokov žil v nelegitímnom zväzku (spolu sa im narodil syn Adeodatus).

Na jeho ďalší život mala veľký vplyv matka. Na jej nátlak skoncoval s dovtedajším životom, opustil Afriku a vydal sa do Ríma a v roku 384 prišiel do Milána. Zásadný prelom v jeho živote znamenalo stretnutie s učiteľom, neskorším svätým Ambrózom. Pod vplyvom Ambrózovho učenia a zoznámením sa s listami svätého Pavla prišlo v roku 386 k Augustínovmu obráteniu. Rozjímajúc sedel v záhrade v Miláne keď počul detský hlas, ktorý vravel „Tolle! lege!“ („Vezmi a čítaj!“). Vtedy pred sebou zbadal knihu so spismi sv. Pavla, ktorá sa otvorila na stránke s Listom apoštola Pavla Rimanom. Tu mu zrak padol na slová „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.“ (Rim, 13, 13 – 14).

Tieto slová znamenali zásadný obrat v Augustínovom živote. Vzápätí sa rozišiel s matkou svojho syna, ešte niekoľko týždňov vyučoval ako profesor rétoriku aby hneď nato spolu s matkou a niekoľkými priateľmi opustil Miláno a uchýlil sa na neďalekom opustenom mieste. Tu v roku 387 prijal krst.

Nasledujúce obdobie putoval medzi viacerými miestami až sa dostal do mesta Hippo (dnešná Annaba v severnom Alžírsku) kde na želanie veriacich bol vysvätený na kňaza. V roku 394 vystriedal v biskupskom úrade biskupa Valéria a až do konca svojho života pôsobil v Hippe ako biskup. V tomto úrade, znášajúc všetky povinnosti (sám píše, že „stoná pod bremenom biskupského úradu“) sa naplno oddal službe Bohu a spoluveriacim: jeho zásluhou pri biskupskom paláci vznikol kláštor, v ktorom sa usadili klerici, ktorí prijali regule rádu (neskôr ich za svoje prijali augustiniáni), založeného na chudobe a odriekaní, kázal, pripravoval katechumenov, staral sa o chorých a siroty. Veľkú zásluhu mal na vykúpení mnohých zajatcov a otrokov, ktorí spolu s najbiednejšími ľuďmi z okolia tvorili základ jeho náboženskej obce.

Do sklonku jeho života spadá obdobie veľkej migrácie národov severnej Afriky, ktoré vyústilo v neustále ohrozenie najrôznejšími barbarskými kmeňmi. Práve v čase obliehania Hippa Vandalmi, koncom augusta roku 430, Augustín zomrel.

Telesné ostatky svätého Augustína sú dnes uložené v lombarskom meste Pavia v tunajšej Bazilike svätého Petra v nádhernej mramorovej arche (Arca di Sant'Agostino). Okolo roku 720 sa sem dostali zo severnej Afriky cez Sardíniu zásluhou pavijského biskupa Petra, ktorý ich vykúpil od Saracénov.

V dogmatických sporoch s rôznymi heretikmi a schizmatikmi rozvinul kresťanskú vierouku, do ktorej nechal preniknúť niektoré idey novoplatonizmu. V zhode s apoštolom Pavlom učil, že človek je od prirodzenosti neschopný konať dobré skutky (náuka o dedičnom hriechu), že však určití jednotlivci sú z milosti Božej predurčení k večnému spaseniu (predestinácia). Zmysel dejín spočíva v zápase dobra a zla, v boji Božej obce (kresťanskej cirkvi) a obce diablovej (svetského štátu), ktorý skončí víťazstvom kráľovstva Božieho. Augustín vidí príslušníkov Božej obce aj mimo cirkvi, takže výťažky antickej kultúry sa môžu zachovať aj v kresťanskom svete.

Boh je najvyšším princípom a zdrojom svetla, najvyšším absolútnym a jednotným bytím, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom („unum, verum, bonum“). Svet stvorila Božia tvorivá podstata z ničoho, všetko konečné má svoje obmedzené bytie od nej. Božia myseľ v sebe obsahuje na spôsob ideí podstatné tvary všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete utvárajú. Poznať svet možno len poznávaním onej absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Za jediného skutočného učiteľa pokladal Ježiša Krista.

Zviera má život, ale nemá rozum.

Viera sa delí podľa neho na vieru cirkvi a vieru jednotlivca. Viera cirkvi nie je to isté čo viera jednotlivca. Inštitucionalizovaná viera nevyhnutne speje k normatívnosti a dogmám, za čo platí rozchodom s ľuďmi a so skupinami, ktoré si vykladajú niektoré články jednej a tej istej viery do istej miery odlišne.

Augustínovi sa pripisuje výrok: „Noli foras ire, in te redi, in interiore homine habitat veritas“ („Nechoď von, do seba sa vráť, vnútri človeka pravda prebýva“).

Nad všetkými jeho výrokmi stoja slová adresované Bohu, akési životné krédo, ktorými začína svoju knihu Confessiones (Vyznania): „Stvoril si nás pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“

 
Význam osoby a diela svätého Augustína dokumentuje množstvo jeho umeleckých stvárnení ako aj veľký počet jemu zasvätených sakrálnych stavieb. Takmer z každej umeleckej epochy poznáme viacero diel s námetom tohto svätca. Z renesancie pochádzajú dve slávne Botticelliho diela – freska Svätý Augustín z roku 1480 vo florentskom Kostole Všetkých svätých a obraz Svätý Augustín píše vo svojej cele (v galérii Uffizi). Často sa postava svätého Augustína objavuje ako súčasť umeleckej kompozície obrazov s témou stvárnenia Panny Márie a Dieťaťa (napr. Raffaelova Madona del Baldacchino, Lottova Tróniaca Madona), príp. iných kompozícií (napr. del Sartova Dišputa o najsvätejšej Trojici, Botticelliho Premenenie Pána, svätý Hieronym a svätý Augustín a Korunovácia Panny Márie so štyrmi svätými)

Spomedzi sakrálnych stavieb je jednou z najznámejších renesančná Bazilika Sant'Agostino v Ríme, z našich končín napr. Kostol svätého Augustína v Stratenej alebo Kostol svätého Augustína v Tatranskej Štrbe.




#Article 38: Filozof (1065 words)


Filozof (z gr. Φιλοσοφία (philo-sophia) - láska k múdrosti) patrí medzi súčasne sporné a zároveň veľmi jasné označenie príslušníka rôznorodej skupiny ľudí. Je sporným pomenovaním, pokiaľ uvažujeme o rozsahu prejavov jeho intelektuálnych schopností a o definovaní jeho nutných vedomostí. Je jasným pomenovaním, ak poukážeme na univerzálnosť filozofických východísk a cieľov. 

Filozofom prezývali v stredovekej Európe Aristotela. 

Filozofov rozlišujeme v súčasnosti z hľadiska vzdelania. Poznáme dve kategórie: 

Filozofom sa človek stáva vo chvíli, keď preňho jeho dôverne známy svet stráca samozrejmosť. Základným predpokladom pre filozofiu je teda skúsenosť seba samého a sveta okolo seba v interakcii so mnou. Stratou samozrejmosti v akejkoľvek oblasti ľudskej empírie (skúsenosti) vznikajú otázky, pričom proces hľadania odpovedí na otázky sa nazýva filozofovaním. Východisko filozofie, ktorým je skúsenosť dôverne známeho sveta a vlastného bytia, sa nazýva tiež predvedecké východisko. 

Filozof – laik ako každý filozof je tiež vyzvaný ku konfrontácii svojich premyslených odpovedí s ľuďmi okolo seba. Vytvára sa tak užitočný priestor pre protiargumenty, ktoré filozofovi – laikovi dosiaľ nenapadli. 

Zrakom typickej nesamozrejmosti je údiv, ktorý nastáva často nanútene, napríklad v medzných situáciách (prah smrti a pod.) Vtedy je človek prinútený zastaviť sa a premyslieť si svoj ďalší život. Dostáva sa do procesu filozofického uvažovania.

Filozof – laik môže ľahšie podľahnuť strachu z pochybností. Pochybnosť však vo filozofii smie viesť práve k dôkladnému premysleniu si svojej odpovede na osobnú skúsenosť. V zásade dokáže viesť k hľadaniu tzv. ideálnej pravdy, s ktorou sa filozof – laik smie uspokojiť. Ideálna pravda je taká odpoveď na ľudskú skúsenosť, ktorá sa filozofovi – laikovi zdá ako najviac pravdepodobná a znižuje jeho údiv natoľko, že sa s ňou uspokojí. 

Filozofia, ktorá sa stratou samozrejmosti filozofovi – laikovi sprístupňuje, má 3 stupne:

Predpokladom filozofovania filozofa – laika je okrem straty samozrejmosti riešených problémov žiadaná úroveň používania rozumu. Filozofom – laikom sa spravidla do istej miery stáva väčšina ľudí.

Filozof – expert je v súčasnosti človek, ktorý má vzdelanie vo filozofickej oblasti. Na Slovensku sú nimi ľudia, ktorí sa zaoberajú akademickou filozofiou a ich predošlé štúdium sa sústreďovalo na filozofických fakultách v študijných odboroch filozofia. 

Akademická filozofia je spravidla tretím stupňom laickej filozofie rozšírený o tzv. filozofickú prax.

Možno rozlíšiť tieto formy filozofickej praxe, t. j. spôsoby praktizovania či „robenia“ filozofie:

Vyučovanie filozofie a filozofický výskum sú tradičnými akademickými formami praktizovania filozofie, ktoré v jej dejinách, najmä v dejinách modernej filozofie, prevládali. Zakladali sa na takých činnostiach ako čítanie a písanie filozofických textov, ich analýza a interpretácia, prednášanie, zovšeobecňovanie špeciálno-vedných výskumov a podobne.

Filozof – expert ako akademik (učiteľ) výsledky svojho filozofického výskumu alebo skúseností z vyučovania filozofie následne syntetizuje do odborných alebo populárno-vedeckých publikácií. Venuje sa esejistike, časopisectvu a literatúre. 

Filozofický výskum však môže realizovať aj akademicky nepôsobiaci filozof – expert. Vtedy sa odborník tvorbe a písaniu venuje výhradne. Svoje nápady a myšlienky nevyhnutne konfrontuje s inými filozofmi – expertmi. 

Filozof – expert viacej než filozof – laik využíva pri bádaní špekulácie a intuíciu. 

Ďalšie dve formy praktizovania filozofie – filozofické poradenstvo a filozofická terapia – majú síce takisto svoje miesto v dejinách filozofie, najmä antickej (Sokrates, stoici a epikurejci), ale ocitali sa na periférii a nepovažovali sa vo všeobecnosti za súčasť filozofickej profesie. Táto tradícia sa v súčasnosti znovu oživuje a celkom prekvapujúco začína nachádzať svoje miesto v súčasnej kultúre. 

Filozof ako poradca či ako terapeut komunikuje s odborníkmi, alebo laikmi z rôznych sfér života spoločnosti, či už s jednotlivcami, alebo so skupinami, osvedčuje sa ako expert na hlbinné otázky ľudskej praxe a života. Hlavnou metódou jeho práce je sokratovský dialóg. 

Kompetencie, ktoré musí filozofický poradca a terapeut nadobudnúť, pochádzajú predovšetkým z psychológie (niekedy aj z psychoterapie a psychiatrie). Filozofia je totiž nevyhnutne filozofickou psychológiou vtedy, keď ju zaujíma problém človek, keď chce vedieť, ako je človek usporiadaný a aké má problémy. Filozofia vtedy nie je tak zámerne prísne vyhradená pre verejné a revolučné účely, ale na účely súkromné a terapeutické. Poznanie filozofických východísk klienta sa stáva prostriedkom na použitie v špecifickej životnej situácii konkrétneho človeka, ktorému filozofia chce poradiť, ako má postupovať, čo má robiť, o čo sa snažiť a podobne. 

Oživenie filozofického poradenstva v konkrétnych podmienkach sa spája s iniciatívou nemeckého filozofa Gerda Achenbacha, ktorý si začiatkom 80. rokov 20. storočia otvoril svoju vlastnú filozofickú poradňu. 

Filozofické poradenstvo a terapia vychádzajú z 3 základných predpokladov:

Filozofickú terapiu možno nazvať aj filoterapiou alebo psycho-filozofiou. Jej cieľom je priviesť klienta k jeho ideálnej pravde a/alebo riešiť jeho životné imaterialistické problémy.

Filozof je podľa Herakleita bádateľ, čiže človek, ktorý báda, skúma.

Podľa Platóna sú filozofi tí, ktorí sú schopní pochopiť to, čo zostáva vždy nemenné. Neustále túžia po poznaní, ktorým sa im môže zjaviť niečo z onoho bytia, ktoré zostáva nedotknuté vznikaním a zanikaním. Ak sa takto snažia o poznanie súcna, nezostávajú pri množstve jednotlivých javov považovaných za existujúce, ale idú neochvejne svojou cestou a neuspokoja svoju lásku dovtedy, dokedy nedosiahnu vlastnú podstatu každej veci tou časťou duše, ktorej prináleží niečo také dosahovať. Tak sa približujú k pravému súcnu a spájajú sa s ním, a tak plodia rozum a pravdu. Filozofi sa radi zaoberajú pravdou. Filozofi sú tí, ktorí sú uprostred medzi múdrosťou a pravdou .

Filozof je človek – teoretik, ktorý stratil v určitej oblasti svojej osobnej životnej skúsenosti pocit samozrejmosti. Vzniká mu otázka, ktorej s využitím iba svojho rozumu čelí ako filozofickému problému. Stavia si ciele a používa logické metódy či postupy uvažovania. 
V minulosti, keď bola filozofia ešte pevne spojená s mnohými dnešnými vedeckými disciplínami, sa filozofi venovali aj im. V súčasnosti rozlišujeme filozofa – laika a filozofa – experta. Filozof – expert pôsobí napríklad na akademickej pôde prednášajúc filozofiu a realizujúc filozofický výskum. Filozofi si najmä v súčasnosti otvárajú svoje filozofické poradne, snažiac sa o sokratovský dialóg v rovine konkrétnych problémov s konkrétnym človekom. Vykonávajú tak aj filozofickú terapiu. 

Mnohí filozofi sa sústreďujú do určitých filozofických škôl a smerov podľa toho, aké postupy využívajú a/alebo aké myšlienky rozvíjajú a skúmajú. Svoje závery okrem tlače a literatúry konfrontujú s inými filozofmi napríklad aj v tzv. filozofických kaviarňach. Ku konfrontácii sú vyzvaní aj filozofi – laici, medzi ktorých patrí predovšetkým v medzných situáciách veľa ľudí aj s mimofilozofickým vzdelaním. 

Filozof zostáva naďalej predovšetkým človek vo svojom najvlastnejšom intelektuálnom význame. Je pozorný, špekulatívny, intuitívny a nebojí sa pochybností. Dôveruje si a svoju dôveru upevňuje bystrosťou nachádzaných odpovedí. Je tolerantný, nezavrhuje a priori. Túži po skutočnej múdrosti a verí, že ju môže do istej miery získať. Je skutočným milovníkom múdrosti tak, ako láskou k múdrosti je filozofia sama.




#Article 39: Plótinos (2206 words)


Plótinos (iné názvy: Plótínos, Plotinos, Plotín; gr. Πλωτῖνος; * cca 203 – 205, Lykopolis, Egypt – † cca 269 – 270, Minturnae, Kampánia) bol antický poklasický filozof, hlavný predstaviteľ novoplatonizmu, panenteista.

Plotinos sa výrazne inšpiroval Platónovou filozofiou, neprevzal však myšlienku o dvoch principiálne odlišných svetoch, zmyslovom a ideálnom. Všetky formy bytia a podoby sveta chce odvodiť z jednotného božského základu, ktorý nazýva Jedno: Jedno je absolútne, dokonalé, je to základ každej existencie a Plotinos o ňom hovorí ako o kráse, dobre a pravde.

Z Jedného emanujú (vyžarujú) jednotlivé jestvujúcna tak, že možno rozpoznať stupnicu emanácie od najvyššej sféry ideí cez svetovú dušu až po najnižší stupeň – hmotu, materiálne súcna.

Jedno nie je prístupné pojmovému poznaniu, ktoré sa opiera o logické princípy. Nazeranie Jedného si vyžaduje, aby sme očistili svoju dušu a dostali sa do stavu extázy. Je to mystická skúsenosť.

Plotinos sa narodil medzi rokmi 203 – 205 n. l. v egyptskom meste Lykopolis (lat. Lyco). Vzhľadom na miesto narodenia sa vytvorili špekulácie o jeho pôvode a usudzuje sa, že by mohol byť rodený Egypťan, alebo potomok helenizovaného Egypťana. Každopádne jeho materčinou bola gréčtina. Plotinos nikdy nezverejňoval svoj presný dátum narodenia, ani informácie o detstve a svojom pôvode, pretože sa chcel vyhnúť poverčivej úcte voči svojej osobe. Uprednostňoval vzdávanie úcty Platónovi a Sokratovi, pričom rád oslavoval spolu so svojimi učeníkmi ich narodeniny.

Približne ako 27-ročný v roku 232 odišiel študovať filozofiu do Alexandrie. Bol však veľmi sklamaný zo všetkých filozofických systémov, s ktorými sa pri štúdiách stretol. Po filozofickej stránke nenašiel žiadne názory hodné nasledovania ani u kresťanských filozofov, ani v samotnej Biblii, ani u židovských mysliteľov. Bol však nespokojný, len kým nepristúpil k myšlienkam Ammónia Sacca. V jeho diele sa Plotinos úplne našiel a ihneď si ho obľúbil. Ammónius Sacus (Ammonios Sakkas; 175 – 242 n. l.) sa tak stal jeho učiteľom a mal naňho značný vplyv najmä svojou snahou všetko odvodzovať od Boha, vychádzajúc z gréckeho platonizmu. Plotinos sa neskôr túžil bližšie oboznámiť s indickou a perzskou filozofiou, preto sa dobrovoľne pridal v rokoch 242 – 243 n. l. k vojenskej výprave, ktorú viedol rímsky cisár Gordián III. do Mezopotámie proti Perzii. Ťaženie však bolo neúspešné a Plotinos sa ocitol na nepriateľskom území sám. Musel vynaložiť značné úsilie, aby sa dopravil do bezpečia, ktoré našiel v Antiochii.

V roku 245 Plotinos prichádza do Ríma, kde založil svoju vlastnú filozofickú školu. V Ríme strávil následne väčšinu ďalšieho života. Vo svojej škole oslovil svojimi myšlienkami mnoho žiakov, pričom medzi jeho poslucháčov patrili aj členovia rímskej aristokracie a Senátu. Plotinos vyučoval v duchu platónskej tolerancie aj ženy. Prednášal vo forme rozhovorov. V rámci nasledovania Platóna chcel podľa istej legendy prebudovať opustenú usadlosť v Kampánii, v ktorej by bol realizovaný projekt Platónovho ideálneho štátu (tzv. mesto filozofov Platónopolis). Keďže cisára poradcovia presvedčili, aby financiami neprispel, projekt sa nepodarilo uskutočniť.

Plotinos mal krehké zdravie, ale dodržoval prísnu životosprávu. Nikdy sa neoženil. Jeho charakter sa popisuje často vyzdvihovaním mnohých predností – bol láskavý, pokorný a organizoval rozsiahlu charitatívnu činnosť, o čom svedčí aj skutočnosť, že sa staral o osirelé deti a bol ich ochrancom.

Svoje spisy začal písať až vo svojich päťdesiatich rokoch, kedy mal už slabý zrak. Jeho najnadanejší žiak Porfýrios jeho dielo v podode 54 spisov usporiadal do šiestich zväzkov po deväť úvah, čím vznikli veľmi vplyvné Enneady. Toto dielo neobsahuje argumenty v bežnom zmysle slova – je to skôr učenie prepojené s mystikou. Vďaka nemu sa však Plotinovi dostalo veľkej úcty a slávy.

Plotinos zomrel okolo roku 270 v Kampánii.

Je nová a veľmi dobre premyslená syntéza idealistických prúdov gréckej filozofie:

prvotným prameňom všetkéh existujúceho je nevýslovne dokonalý božský princíp, ktorý možno označiť ako jedno alebo dobro. Z podstaty tohto božského princípu vyžaruje od večnosti svetový rozum (súhr všetkých ideí), z rozumu je odvodená svetová duša, ktorá je organizujúcim a
formujúcim princípom sveta hmotného, časopriestorového.

Vesmír je stupňovitý celok, v ktorom každý nižší stupeň súcna (hypostáza) je nevyhnutným produktom stupňa vyššieho, bez toho však, že by sa menila podstata vyššieho stupňa. Závislosť nižších hypostáz od vyšších je nadčasová; vesmír je večný a odstupňovane dokonalý. Na jednom póle stojí absolútne dokonalé jedno, na druhom je hmota ako zdroj mnohosti, rôznosti, nedokonalosti a zla. Každá nižšia hypostáza však túži pripodobniť sa dokonalosti vyššej
hypoztázy. Vesmír ako celok smeruje k onomu nevýslovnému jednu – dobru.

Pre človeka je vrcholom poznania a šťastia, ak dospeje k bezprostrednému nazeraniu tohto božského princípu.

Prvá enneada (deväť úvah, kapitol) hovorí o etických problémoch (cnosť, šťastie a pod.), druhá a tretia enneada sa venuje témam z fyziky (pohyb, hviezdy, matérie, svet a pod.), štvrtá enneada sa zaoberá psychologickými témami (duša, esencia duše, nesmrteľnosť, zostup duše do tela a pod.), piata enneada je o metafyzike (duch, idey, myslenie, hypostázy a pod.) a predmetom šiestej enneady sú opäť metafyzické témy (tento raz najvyšší princíp a dobro). 

Plotinos je v pravom zmysle tvorcom systematického výkladu novoplatonizmu, pričom pôvod jeho systému možno zaradiť do alexandrijsko-rímskej novoplatónskej školy, ktorej zakladateľom je spomínaný Ammónius Sacus. Plotinos sa tak stáva hlavným predstaviteľom antického novoplatonizmu 3. storočia n. l.

Pozri aj: Novoplatonizmus

Ústredným pojmom Plotinovej filozofie je pojem Jedného. Plotinos uvažuje, že každé partikulárne jestvujúcno sa skladá z určitého počtu rozlíšiteľných zložiek, častí alebo aspektov. Platí to vďaka ich vnútornej konzistencii determinovanej konkrétnou mierou. Nielen materiálne jestvujúcna majú takúto mieru, a teda sú istým spôsobom štruktúrované, ale podľa Plotina i duše majú v sebe rozlíšiteľné prvky (myslenie, chcenie, vnímanie), hoci samotnú mieru nemajú. Všetky prvky štruktúrovaných jestvujúcien sú charakteristickým spôsobom zjednotené, a práve táto jednota dáva jestvujúcnu konkrétnu podobu. Plotinos ukazuje, že čím bude jednota prvkov užšia, o to dokonalejšie jestvujúcno touto jednotou vznikne. A práve pri úsilí hierarchizovať jestvujúcna na základe miery ich partikulárnej jednoty sa filozof dostáva k pojmu Jedného, ktorý ako Absolútna jednota je skutočným a pravým božstvom.

Označenie Jedno alebo Jeden (gr. hen) je pre Plotina celkom výstižné, keďže realitou Jedného je dokonalá jednota, ktoré nemá štruktúrované zložky, a teda je imateriálne a istým spôsobom nekonečné. Plotinos takéto božstvo predstavuje tiež ako niečo Prvé, Večné, Najvyššie. Je to v platónskom kontexte Dobro. Jedno popisuje aj ako jestvujúcno úplne pojmovo nepostihnuteľné, ktoré prevyšuje a transcenduje všetko, čo sa vo svete nachádza. Preto aj cesta k nemu nemôže viesť cez intelekt, ale len cez mystickú extázu, ktorá nezávisí od zmyslovej skúsenosti. Jedno ako jednota je úplne jednoduché a bez akejkoľvek potenciality či zmeny. I preto je božské Jedno neporovnateľné s človekom. Plotinos v tejto súvislosti podotýka, že Jedno nie je ani sebauvedomený Stvoriteľ sveta (ako napr. v kresťanskom zmysle).
 
Plotinos však upozorňuje, že Jedno nie je ani súčtom partikulárnych jestvujúcien, keďže tieto jestvujúcna potrebujú vysvetlenie a uvedenie svojej príčiny. Preto Plotinova filozofia nie je typickým spôsobom panteistická, hoci rozvíja myšlienku tzv. emanácie sveta z Jedného.

Hlavný článok: Emanácia
Jestvujúcna ako komplexné štruktúry s mierou tak, ako každé väčšie číslo pozostáva z jednotiek, je vytvorené z Jedného. Jestvujúcna vyplývajú, vyžarujú, emanujú z Jedného. Takáto emanácia je však nevyhnutným fenoménom, pretože prisúdiť Jednému možnosť slobodnej stvoriteľskej vôle by bolo podľa Plotina pripustenie zmeny. Veci teda emanujú z božského Jedného spôsobom, akým svetlo vychádza zo slnka, ako voda prúdi z prameňa. Takto zdroj zostáva samým sebou a emanácia sa javí len ako jeho prirodzenosť. Ide teda o nutnú emanáciu ex Deo v kontraste s kresťanským slobodným stvorením ex nihilo („Najvyššia bytosť akoby preteká a jej prekypujúca plnosť tvorí všetko ostatné.“ – Piata enneada, Druhá úvaha). Treba však dodať, že aktivitu vnútri Jedného Plotinos koncipuje ako slobodnú, iba aktivita navonok je „nutným chcením“.

Emanácia (z lat. emanare – vytekať; gr. aporroia) prebieha stupňovito, čím sa vytvára hierarchia rôznych sfér bytí podľa ich blízkosti k Jednému. Celý proces emanácie sa deje mimo čas. Emanovaná hierarchia pozostáva z týchto jestvujúcien: 

Nekonkrétnemu a božskému Jednému je hierarchicky najbližšie božský duch. Ide o realitu rozumu (gr. nous) ako súhrnu mysleného bytia – ideí. Prechod od Jedného k rozumu je prechod iracionálny a mystický. Je to prechod z nezávislého do závislého, od najplnšieho k obmedzenému, od jedného k mnohému. Božský duch ako rozum je „predsieňou Dobra“. K sebauvedomeniu v rozume dochádza po emanovaní vlastného obrazu z Jedného, kde následne v rámci reflexie dôjde k spätnému obráteniu k svojmu prameňu. Takéto nestotožnenie božského ducha so samotným Bohom je príbuzné aj myšlienkam Filóna Alexandrijského. Rozum je ako mysliaci subjekt konkretizovaný do podoby večného božského ducha a ako myslený substrát je konkretizovaný v ideách.

Ďalším emanovaným jestvujúcnom je svet duševna, duchovná substancia – svetová duša. Rozum je zameraný na seba (tzv. sebanazeranie), zatiaľ čo duša sveta je orientovaná navonok. Plotinos v duši rozlišuje dva aspekty:

Činnosť duše je základom pre fenomén času.

Medzi svetovou dušou a hmotným svetom sa nachádzajú partikulárne duše ľudí. Ľudská duša je tak emanáciou z duše sveta a tiež v nej možno podľa Plotina rozlíšiť dva aspekty: 

Takto Plotinos potvrdzuje Platónovu náuku o preexistencii duše a o „páde duše do zrodenia“ – uvrhnutí duše do tela, v ktorom bude zdrojom racionality, vitality a zmyslovosti.

Posledný emanovaný stupeň bytia je hmota, ktorá je úplným protikladom Jedného. V zmysle Platónových myšlienok je i u Plotina vnímaná ako zlo, ba ako nebytie, nepravá a falošná realita. Hmotný svet je najzákladnejší substrát mnohosti, ku ktorému sa, hľadiac dole, obracia ľudská duša. Veci sú jednotou látky a formy – formy, ktorú poskytuje svetová duša, čím sa každá vec stáva oduševnenou a aspoň do istej miery vitálnou. Keďže hmota je zlom a nešťastím, tak aj ľudské telo je iba krutým väzením duše. Takýto hmotný svet je priam negáciou Jedného, je v podstate nebytím, pretože skutočným bytím je Jedno, prípadne idey jeho emanovaného rozumu. Plotinos prirovnával hmotu (látku) dokonca k najtemnejšiemu svetlu, ktoré sa nachádza na samej hranici medzi svetlom a tmou.

Tento proces emanácie Plotinos prirodzene chápe ako cestu od najvyššieho a najlepšieho k najnižšiemu a najhoršiemu. Ale postupovať je možné aj „zdola nahor“, kedy sa ľudská duša kognitívno-mystickou cestou vymaňuje z područia zlej hmoty a vracia sa späť k Jednému. Tento návrat je predmetom Plotinovej morálnej filozofie.

Princípom zla je matéria (hmota), čo je spôsobené tým, že sa nachádza na samom okraji emanácie a má najnižší stupeň dokonalosti. Podľa Plotina takto zlo nie je reálnou devastujúcou mocou (v kresťanstve konkretizovaný trebárs v diablovi), nejestvuje ani ustavičný zápas medzi silami dobra a zla, svetla a tmy, ako tvrdí perzský zoroastrizmus. Zlo je v zmysle emanácie len nedostatok dokonalosti. Zlo „nie je niečo“, ale je chýbajúci poriadok v dôsledku „veľkej vzdialenosti“ emanovaného substrátu (hmoty) od svojho prameňa – Jedného. Je možné teda povedať, že prameňom zla je Jedno, je to nutný dôsledok jeho nutnej emanácie, v ktorej sa nutne delí o svoju dokonalosť. Zlo je vlastne tienistá stránka obrazu, ktorá však paradoxne zväčšuje jeho krásu.

Plotinos sa vyjadruje aj k problému morálneho zla. Morálne zlo je dôsledkom spojenia ľudskej duše a hmotného tela. V tomto dočasnom zväzku musí racionalita duše zápasiť s telom, ktoré je zdrojom žiadostí a vášní. Zlo potom spočíva v rozdielnosti medzi dobrými intenciami duše a aktuálnym správaním tela.

Kľúčom k pochopeniu Plotinovho konceptu blaženosti (gr. eudaimonia) je mystika. Životná cesta človeka má mystický charakter a jej cieľom je zjednotenie sa s Jedným. Plotinos cestu zjednocovania opisuje ako ťažkú a bolestnú úlohu. Človek na ceste k blaženosti a šťastiu musí pomôcť sebe ako duši oslobodiť sa od svojej telesnej individuality, čomu dopomôže postupné nadobúdanie mravných a intelektuálnych cností, ako i askéza. Tak sa duša môže dostať k poznaniu poriadku celého sveta, pretože práve v sebe nachádza podstatu svetovej duše – ľudská duša je vlastne individualizovaná svetová duša.  Človek ako takáto duša následne pochopí, že cesta smeruje dovnútra k sebe, k ponoreniu do samého seba, čiže do toho božského, čo je v ňom. Je to intenzívne sebanazeranie, ktoré vedie k návratu do svetovej duše. Bez tohto návratu je duša po smrti tela „uväznená“ zas v inom, ďalšom tele, čím sa stáva súčasťou kolobehu (pozri aj reinkarnácia). Rozumovým nazeraním duša postihne svoju spolupatričnosť so svetovou dušou. I svetová duša cestou extatickej mystickej vízie nahliadne božský rozum, ktorý sa následne zjednocuje rovnakou cestou s Jedným. Duša v mystickej extáze pri zjednocovaní so svetovou dušou zanecháva vedomie a spomienky, čím sa úplne vnorí do božského Jedného (tzv. sebazapomínajúce odovzdanie). Toto zjednotenie je vlastnou podstatou blaženosti človeka.

Plotinos sa sám identifikoval ako stúpenec Platóna a nevnímal sa ako novoplatonik, ktorý by začínal niečo nové (pojem novoplatonizmus sa ujal až v európskej renesancii). Jeho systém je vyjadrením túžby po vzkriesení pohanskej filozofickej tradície, ktorá v období 3. storočia pod vplyvom čoraz viac rozmáhajúceho sa sektárstva a kresťanstva začala upadať. Filozof sa usiloval ukázať, že súdobí nasledovníci Platóna a žiaci Platónovej Akadémie nepochopili skutočné úmysly a myšlienkové bohatstvo Platóna. Svoj systém predstavuje ako jeho pravú interpretáciu a pravdivo relevantné rozvinutie jeho myšlienok.

Plotinov novoplatonizmus sa teda formuloval ako pohanská alternatíva ku kresťanstvu a gnosticizmu. Napriek tomu však jeho zložitý filozofický systém do hĺbky ovplyvnil konkurenčné kresťanstvo, ktorého filozofickí stúpenci sa inšpirovali pri vysvetľovaní biblickej náuky práve Plotinovými Enneadami. Medzi prvými boli najmä Pseudo-Dionýzios Areopagita a Augustín. Extatické nazeranie Boha je koncipované v spojitosti s Plotinom aj u stredovekých scholastických filozofov, pričom jeho novoplatonizmus ovplyvnil aj Jána Scota Eriugenu, stredoveký islam a šíril sa i v Egypte a v Perzii. Istý vplyv mal Plotinos aj na Tomáša Akvinského a značný vplyv možno badať v mystike „posledného scholastika“ Mikuláša Kuzánskeho.

V rámci tzv. dialektického teizmu sa hovorí aj o jeho nepriamom vplyve u novovekých filozofov ako Leibniz, Hegel, Whitehead a Heidegger.




#Article 40: Francis Bacon (477 words)


Francis Bacon, 1. barón z Verulamu a vikomt zo St. Albans (* 22. január 1561, Londýn, Spojené kráľovstvo – † 9. apríl 1626, tamtiež) bol anglický filozof a štátnik (lord kancelár počas vlády Jakuba I.).

Narodil sa v rodine lorda strážcu pečate a vzdelanie získaval už od roku 1573 (ako dvanásťročný) na Trinity College v Cambridge. Ako veľmi mladý sprevádzal anglického veľvyslanca na francúzsky dvor kráľa Henricha III., no už v roku 1579 sa vrátil po otcovej smrti domov. Tu sa sústredil na svoju kariéru na dvore anglickej kráľovnej Alžbety I. Po štúdiách práva sa v roku 1584 stal členom parlamentu, pričom podporoval Roberta Devereux, lorda Essexa, a hoci vystupoval na obranu kráľovnej, ani to mu nevynieslo vytúžené postavenie a kariéru, ale len post mimoriadneho advokáta kráľovnej a čestný titul radcu. Ani podpora kráľovninho favorita lorda Essexa mu nezabránila v tom, aby sa zaoberal vyšetrovaním jeho sprisahania proti kráľovnej v roku 1601, pričom si vzal na svedomie i odsúdenie a smrť svojho dovtedajšieho dobrodinca.

Počas vlády Jakuba I. sa mu konečne naskytla možnosť postúpiť na rebríčku, nakoľko nový kráľ podporoval učencov. V roku 1603 ho Jakub I. vymenoval za rytiera, v roku 1607 bol vymenovaný za advokáta, od roku 1613 pôsobil v úrade generálneho prokurátora, od roku 1616 bol členom tajnej rady, v roku 1617 bol lordom strážcom pečate a v roku 1618 to dotiahol až do úradu lorda kancelára a taktiež sa stal barónom z Verulamu. V roku 1621 ho kráľ vymenoval za vikomta St. Alban, no v tom istom roku bol tiež obvinený z úplatkárstva a zbavený úradov, odsúdený k pokute 10 000 libier šterlingov a dokonca aj krátko väznený v londýnskom Toweri. Bacon síce oľutoval svoje činy a zaplatil pokutu, no nakoľko bol obľúbencom kráľa a nevedelo sa, či sa nestal len obeťou intríg, kráľ mu dal po pár dňoch milosť a pokutu mu odpustil, v roku 1624 bol kráľom dokonca zbavený všetkých obvinení. Zvyšok života sa venoval práci na filozofických spisoch a zomrel o dva roky neskôr na zápal pľúc.

Okrem politickej kariéry prispel i k vede, hlavne k filozofii, histórii a literatúre. Je považovaný za otca empirizmu a experimentálnej metódy. Rozvinul nové chápanie úloh vedy a základy indukcie. Cieľom poznania je zvyšovať moc človeka nad prírodou, prostriedkom k dosiahnutiu tohto cieľa je objavenie príčin javov. K tomu je však potrebná reforma metódy, ktorú treba začať očistením rozumu od idolov čiže neustále hroziacich omylov vyplývajúcich zo sklonov rozumu, nedokonalosti a nepresnosti jazyka, nekritického preberania cudzích názorov. Podľa Bacona sú naše vedecké teórie konštruované spôsobom, ktorým vidíme objekty a ľudská bytosť je teda odsúdená len k hypotézam. Vymyslel tiež šifru k zabezpečeniu diplomatickej korešpondencie a zaoberal sa schémou univerzálneho jazyka. Jeho filozofické a literárne diela sú zamerané proti scholastike a sú písané väčšinou po latinsky.

V roku 1597 prehlásil veľmi slávnu vetu: Scientia potestas est, ktorá sa dá preložiť ako: „Vedomosť je moc“.

.




#Article 41: Epikouros zo Samu (584 words)


Epikouros zo Samu/z Atén  (iné názvy: Epikúros zo Samu/Atén, Epikuros zo Samu/Atén; * 341, Samos – 270 pred Kr., Atény) bol grécky filozof obdobia helenizmu, materialista, zakladateľ epikureizmu. Nadviazal na Demokritov atomizmus, pričom zmiernil jeho prísny determinizmus a zdôvodnil slobodu vôle tým, že doň zaviedol moment náhody: Epikuros dáva atómom v ich pohybe možnosť odchýlky. Dianie vo svete potom už nie je jednoznačne určené predchádzajúcimi príčinami. Objavujú sa náhody a môže vzniknúť niečo nové, neočakávané. 

Narodil sa na Samose na začiatku roka 341 pred Kr. Jeho otec Neoklés, ktorý žil z výnosu svojho poľa, bol aj učiteľom. Nepochybne práve on dal Epikurovi prvú výchovu. Keď mal Epikuros 14 rokov, bol poslaný do mesta Téos, kde počúval prednášky Nausifana, ktorý bol žiakom Démokrita. V roku 323 pred Kr. sa vybral do Atén, ako aténsky občan podliehal vojenskej službe efébov (efébos znamená dospelý), ktorá trvala 2 roky. v roku 321 pred Kr. prichádza k Neoklésovi do Kolofónu. V týchto rokoch si Epikuros nemohol dovoliť platiť žiadnu školu. Bol chudobný a mal krehké zdravie, ako svedčia jeho listy.

Od roku 321 pred Kr. do doby kedy sa usadil v Aténach (306 pred Kr.) žil Epikuros v Malej Ázii, najprv v Kolofóne, potom v Mitylénach na ostove Lesbos a v Lampsaku. Práve tu nadviazal priateľstvá, ktoré potom mali tak významné miesto v jeho škole, v Záhrade. Jeho prvý nástupca Hermachros pochádza z Mitylény, Metrodóros a jeho brat Timokrates, Idomeneus, Leonteus a jeho žena Themista, Kolótes, Polyainos a pravdepodobne aj Ktésippos sú z Lampsaku.

Po jedenástich rokoch premýšľania a meditácie osamote (321 pred Kr. - 310 pred Kr.) sa Epikuros začal venovať vyučovaniu, najprv v Mityléne, potom v Lampsaku. Zopár jeho bohatších žiakov finančne prispievalo na potreby jeho školy. V lete  v roku 306 pred Kr. odišiel do Atén, kde roku 306 pred Kr. kúpil Záhradu. 

Od tohto roku (306 pred Kr.) už jeho život nemá dejiny. Vie sa, že dvakrát alebo trikrát navštívil svojich priateľov v Iónii.

Zomrel v roku 270 pred Kr. vo veku 71 rokov po krutom utrpení spôsobeným chorobou vnútorností a obličkovými záchvatmi. Idomeneovi a ďalším priateľom z Lampska napísal:

Prežívam blažený a zároveň posledný deň svojho života píšuc vám toto : Úplavica mi spôsobuje také bolesti, že sa už ani nemôžu stupňovať. Ale to všetko vyvažuje radosť, ktorá naplňuje moju dušu, keď si spomínam na naše niekdajšie rozhovory. Ty sa však staraj, v zhode s náklonnosťou, akú si mne a filozofii od chlapčenských rokov prejavoval, o deti Métrodórove.

Ďalej si želal, aby sa po jeho smrti napodobňovala jeho starostlivosť o chudobných a o deti a aby sa v nej pokračovalo. Prepustil na slobodu svojho starého spoľahlivého otroka (volal sa Mys) a s ním aj ďalších troch, medzi ktorými bola aj jedna žena. Jeho ďalším želaním bolo, aby sa v dvadsiaty deň každého mesiaca oslavovala spomienku na neho a na Métrodóra. Aby sa v týchto dňoch mohli jeho priatelia bezstarostne baviť, vyčlenil na to značnú časť majetku. 

Epikuros vytvoril individualistické etické učenie, podľa ktorého sa za najvyššie dobro považuje slasť a za hlavný predpoklad blaha pokoj duše. Cieľom poznania je oslobodiť človeka od strachu z bohov a zo smrti. Epikuros sa vysmieva strachu ľudí zo smrti. Hovorí, že kým človek žije, smrti niet a preto nemá dôvod báť sa jej, a keď smrť prišla, tak už niet človeka, ktorý by sa jej bál. 

Epikurova etika nachádza blaženosť a slasť v umiernenom spôsobe života, ktorý je naplnený duchovnými pôžitkami z filozofického rozjímania. Telesné pôžitky sú krátkodobé a prechádzajú do svojich protikladov, trvalú blaženosť dosahuje iba pokojná duša filozofa.

 




#Article 42: Démokritos z Abdér (175 words)


Démokritos z Abdér alebo Demokritos z Abdér alebo Demokrit (z Abdér) (* asi 460 – † 370 pred Kr.) bol starogrécky filozof, tvorca teoreticky značne rozpracovanej a až našu súčasnosť ovplyvňujúcej teórie atómov (2). Bol súčasníkom sofistov Sokrata a Platóna a vynikajúcim matematikom, čo ovplyvnilo aj podobu jeho diela, akejsi matematickej teórie hmoty: jestvujú len atómy a prázdno (priestor, nebytie), v ktorom sa atómy pohybujú.

Atómy sú malé, nepriestupné a ďalej nedeliteľné hmotné čiastočky, ktoré majú vlastný pohyb a tiaž, čím vytvárajú, vzájomne na seba narážajúc pohyb zvaný vír. Atómy sa dajú rozlíšiť podľa tvaru, polohy a dotyku (usporiadania). Pomocou toho Demokritos vysvetľuje kvalitativnu diferencovanosť skutočnosti. Demokritos rozlišuje kvality, ktoré sú dané objektívne povahou atómov a povahou vecí, napr. tiaž, rozpriestranenosť, a kvality, na charaktere ktorých sa podieľa aj vnímajúci, ako napr. farby, vône a pod. 

Rozlišuje svetlé a temné poznanie. Svetlé je poznanie rozumom a temné naopak zmyslami.

Skladbu sveta, vecí, ktoré vnímame, možno pochopiť len rozumom, ktorý preniká do ich vnútra.
 

Demokritos podáva prísne deterministický výklad sveta: vysvetliť niečo znamená objaviť jeho príčiny.




#Article 43: Sokrates (786 words)


Sokrates alebo Sókrates alebo Sókratés ( – Sókrates/iný prepis: Sókratés, * asi 469 pred Kr., Atény – † 399 pred Kr., Atény) bol starogrécky filozof, tvorca osobitného štýlu/typu filozofovania, ktoré sa opiera o dialóg.

Bol synom sochára Sofroniska a babice Fainarety. Sokrates sa spočiatku zaoberal filozofiou prírody a matematikou, ktorú zanechal pravdepodobne pod vplyvom Anaxagora. Sokrates si v Aténach získal značnú autoritu; jej posilnením bola aj odpoveď delfskej veštkyne, ktorá ho uznala prinajmenej za veľmi múdreho. To ho ešte viac pripútalo k Aténam, k aténskej kultúre a k duchovnému životu, ktorého prejavom bola v tých časoch činnosť sofistov. A oni boli – i keď nepriamo – aj jeho prvými učiteľmi dialektiky a metódy filozofovania. Tu v Aténach Sokrates pôsobil ako moralista a politik, pokúšal sa o reformu demokratického zriadenia, ktoré odsudzoval, a tomuto cieľu mala slúžiť aj jeho metóda a filozofia. Opozícia proti vtedajšej aténskej demokracii bola príčinou procesu proti Sokratovi, ba aj rozsudku smrti nad ním. Sokrates nezanechal písané dielo, jeho filozofia je známa z Platónových dialógov, zo Spomienok Xenofonta a z krátkych zmienok u Aristotela. Jeho najznámejší výrok bol  – „viem, že nič neviem“). Tento výrok sa dá vyjadriť tak, že človek nikdy nie je taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac.

Sokrates sa odvrátil od príbehov mýtu, ktoré sa mu zdali prázdne a nezmyselné, ak neposkytujú to najdôležitejšie: naplnenie výroku delfskej veštiarne „poznaj sám seba“. Namiesto viery v to, čo rozpráva mýtus, musí mudrc odhaliť pravdu v sebe samom.

Sokrates však túto pravdu nehľadá v osamotenom hĺbaní, ponorení do seba, ale v rozhovore. Lebo pravda nie je niečo, po čom by sme mohli bezprostredne siahnuť. Pravda sa nám nezjavuje, môžeme sa len usilovať k nej priblížiť tým, že objasníme predstavy a myšlienky, ktoré o nej máme. To sa však môže podariť iba v rozhovore, v ktorom sme postavení pred výzvu povedať, čo si myslíme a našu mienku zdôvodniť. Sokratovi partneri v rozhovore musia takmer vždy zakúsiť, že to, čo hovoria, vedie k hlúpostiam a protirečeniam. Ustavičným pýtaním ich Sokrates núti objasniť predpoklady, z ktorých skryte vychádzajú. Nič sa nesmie len tak jednoducho tvrdiť, nič sa nesmie vyhýbať požiadavke zdôvodnenia. Sokrates je prvý, ktorý zastáva princíp rozumovej argumentácie.

Napriek tomu, že sa Sokrates zaraďuje medzi najväčších starogréckych filozofov, je pravda, že s určitosťou môžeme o ňom povedať len to, kedy zomrel. V roku 399 pred Kr. bol odsúdený aténskym súdom na smrť pre bezbožnosť a marenie výchovy aténskej mládeže. Jeho obžaloba bola založená na obvinení z pohoršovania mladých najmä svojou neverou v aténskych bohov. Platón, jeho žiak, sa však vo svojom diele Obrana Sokratova snažil ukázať, že na pozadí Sokratovho odsúdenia stojí nenávisť voči jeho politickým prejavom. Sokrates bol totiž proti aténskej demokracii, a práve demokrati po uchopení moci vykonštruovali spomínané obvinenie. Určiť čas narodenia Sokrata je možné opäť len vďaka Platónovi, ktorý píše, že Sokrates mal vo chvíli vykonania trestu smrti asi 70 rokov. Preto rok narodenia kladieme do obdobia rokov 470–469 pred Kr.

Sokratovými rodičmi bol otec sochár a matka pôrodná babica alebo práčka šiat. Pravdepodobne bol dvakrát ženatý; jeho prvou manželkou bola Mirta a druhou Xantipa, pričom mal tri deti. Svoj život prežil v Aténach, z ktorých odchádzal len pri účasti na vojenskom ťažení. Takto sa zapojil do troch známych bitiek pri mestách Potideya, Anfipoly a Delio. Neúspešných bojovníkov neodsudzoval, ba naopak – vyjadroval nesúhlas s trestom smrti pre týchto porazených, ktorí boli obvinení, že po námornej bitke nepochovali svojich mŕtvych. Sokrates však k neúspešným určite nepatril, bol odvážny a silný, ktorý dokázal vydržať aj zimu naľahko oblečený. Podľa Platóna bol svojím spôsobom príťažlivý a výnimočný, takže v ňom vo svojich dielach koncentroval najlepšie a najmúdrejšie myšlienky. Tiež však popisuje, že bol fyzicky nepekný, pričom jeho opis umožnil neskorším autorom vytvoriť známe Sokratove umelecké zobrazenia.

Sokratova účasť na ťaženiach nebola náhodná – po dosiahnutí základného vzdelania bol vychovávaný k fyzickej zdatnosti. Zaoberal sa však aj hudbou, gramatikou, geometriou a aritmetikou. Mal silné morálne kvality – bol známy svojou čestnosťou, nepodplatiteľnosťou v spoločenských funkciách a dôsledným dodržiavaním svojich povinností.

Ernst Cassirer: Nikdy neútočí na teórie svojich predchodcov, ani ich nekritizuje; jeho zámerom nie je vypracovať nové filozofické učenie. Všetky predchádzajúce problémy uňho nadobúdajú nový význam, lebo ich zasadzuje do nového myšlienkového rámca. Jeho pozornosť plne absorboval teoretický záujem o človeka. Jeho filozofia, ak vôbec dajakú filozofiu má, je filozofia dôsledne antropologická.

Sokratova smrť je považovaná za mučenícku. Ranokresťanskí myslitelia sa snažili prijať Sokrata ako kresťana za svojho. Jednak preto, že kresťanstvo si prialo získať na vážnosti pred starovekým svetom nájdením súladu s gréckym myslením, a taktiež preto, že Sokrates bol mimoriadna osobnosť. Sokrates však žil niekoľko storočí pred Kristom. Vo svojej druhej Obrane z rokov okolo 150 – 160 po Kr. písal Justin Mučeník o Sokratovi ako o kresťanovi pred Kristom.




#Article 44: Anselm z Canterbury (1231 words)


Svätý Anselm z Canterbury (v slovenčine známy aj ako Anzelm; * 1033, Aosta – † 1109, Canterbury) bol najvýznamnejší filozof a teológ 11. storočia (obdobia ranej scholastiky), študoval vo Francúzsku, bol opátom benediktínskeho kláštora, neskôr canterburský arcibiskup.

Anselm prišiel s novou myšlienkou, že človek je svojím rozumom (lat. ratio) verným obrazom Boha a dialektika má účasť na Božích myšlienkach.

V spore o univerzálie stál na strane stredovekého realizmu.

Podobne ako Augustín z Hippa tvrdil, že viera má predchádzať poznanie; Credo, ut intelligam (verím, aby som porozumel); vieru však možno racionálne zdôvodniť. Kresťanské dogmy sú síce nevyvrátiteľnou pravdou, ale treba ich racionálne zdôvodňovať, aby sa veriaci človek upevnil vo svojej viere.

Anselm obhajoval ontologický dôkaz Božej existencie.

Anselm sa narodil v roku 1033 vo vznešenej rodine v meste Aosta (Piemont) v severotalianskom Burgundskom kráľovstve. Jeho rodina vlastnila významný majetok. Matka Ermenberga sa starala o Anselmovu náboženskú výchovu, jeho otec bol však správaním veľmi hrubý a násilný Lombard. Anselm túžil už ako pätnásťročný vstúpiť do kláštora, ale ostrý nesúhlas otca mu v tom zabránil. Sklamaný mladý Anselm napokon vzdal aj štúdium a istý čas viedol jednoduchý a slobodný život. V tomto neľahkom období mu zomiera matka, pričom otcova hrubosť sa stala neznesiteľnou. V roku 1059 tak Anselm opúšťa rodný domov a vydáva sa na cestu na sever cez Alpy.

V tom čase Európa prekonala masívny kultúrny úpadok desiateho storočia a jej centrum, Franská ríša, muselo čeliť početným cudzím vpádom severských Vikingov, ktorých kresťanská civilizácia prezývala Normanmi. Zvláštnym paradoxom sa však stal fenomén, spočívajúci v tom, že Normanmi dobyté pobrežné oblasti Franskej ríše sa pozoruhodne rýchlo scivilizovali a prijali európsku kultúru i kresťanstvo. Preto keď Anselm prichádza do francúzskej pobrežnej Normandie, vstupuje tu ako dvadsaťšesťročný do benediktínskeho kláštora v meste Bec. A práve toto mesto neskôr Anselm svojim pôsobením v Európe preslávil.

Stredné roky svojho života Anselm strávil vo viacerých francúzskych kláštoroch, pričom v roku 1078 bol zvolený za opáta opátstva Bec. Počas pokojných rokov v Bec v Normandii Anselm napísal svoje prvé filozofické diela (Monologion, Proslogion, Slobodná vôľa, Pád diabla). Jeho vplyv a uznanie sa potom šírili veľmi rýchlo, až sa stal jedným z otcov scholastiky. Ba napokon v roku 1093 sa stáva arcibiskupom v Canterbury. Z tejto pozície je o ňom známe, že bol proti križiackym výpravám. Dostal sa dokonca do vážnych sporov s niekoľkými, po sebe idúcimi panovníkmi v otázkach nezávislosti anglickej cirkvi na kráľovi a postavenia pápeža v Anglicku. Výsledkom bolo, že väčšiu časť svojho arcibiskupského pôsobenia strávil nedobrovoľne v kontinentálnej Európe.

Anselm zomrel 21. apríla 1109. V roku 1494 bol pápežom Alexandrom VI. vyhlásený za svätého.

Anselm sa prostredníctvom svojich diel stal prvým veľkým teológom stredovekého Západu a oprávnene je prezývaný jedným z otcov scholastiky, ak nie priamo jej zakladateľom. Písal mnoho listov rôznym mníchom, no ústrednými dielami sú:

Anselm nesformuloval nový pohľad na vzťah viery a rozumu, bol skôr pokračovateľom Augustína. Jeho mienka sa však čoskoro stala smerodajnou pre celú stredovekú filozofiu.

Anselm tvrdí, že žiadna z ľudských schopností, viera ani rozum, nie sú samy osebe dostačujúce. Viera a rozum sa navzájom potrebujú. Rozum sám osebe nevie preniknúť k podstate, musí byť zakorenený vo viere. Viera sa však tiež musí spojiť s rozumom – viera musí byť rozumovú výstavbu. Napokon Anselm prehlasuje, že nepoznávam preto, aby som uveril, ale naopak – verím, aby som porozumel (credo, ut intelligam). Viera tak uňho získava primát, ktorý kresťanovi ukazuje, že najprv má veriť v Božie pravdy a až následne ich má túžiť rozumom pochopiť. Anselm chce pochopiť to, v čo sa prv verilo. Preto možno hovoriť o metóde „viery, hľadajúcej porozumenie“ (fides quarens intellectum). V jej dôsledku Anselm prichádza k tomu, že bez viery niet žiadneho správneho poznania.

Ale treba znovu pripomenúť, že Anselm neskĺza k fideizmu. Viera nesmie zostať bez rozumu, nesmie byť slepá, ale treba ju rozumom vysvetľovať. Myšlienkou, že viera sa dá, ba dokonca má rozumom vysvetľovať, sa Anselm postavil medzi veľkých teológov scholastiky. Otvárajú sa mu tak brány k tomu, aby rozumom argumentoval v prospech existencie Boha, čo sa stáva jeho ďalšou veľkou filozofickou témou.

Aposteriórnymi argumentmi sa Anselm zaoberal v diele Monologion. Ich myšlienková výstavba svedčí o tom, že v spore o univerzálie bol Anselm na strane pojmového realizmu, pričom zavrhoval nominalizmus. Uvádza tri aposteriórne argumenty v prospech Božej existencie:

 

Nemožno povedať, že by bol Anselm so svojimi aposteriórnymi argumentmi spokojný. Preto sa rozhodol napísať dielo Proslogion ako rozhovor duše s Bohom, v ktorom chce podať presvedčivý dôkaz existencie Boha. Práve apriórny argument, ktorý tu zastáva, Anselma do značnej miery zviditeľnil, pričom sa tento dôkaz stal predmetom mnohých ďalších špekulácií – predmetom ostrého neprijatia (Tomáš Akvinský, Kant) i vrúcneho pochopenia (Bonaventura a Leibniz). A bol to práve Immanuel Kant, ktorý nazval tento dôkaz ontologickým. Dôkaz je však známy aj pod menom Ratio Anzelmi.

Anselmov ontologický dôkaz je intelektuálnym nazretím Božej existencie. V rozhovore Proslogionu duša nazýva Boha „niečím, nad ktoré sa nedá pomyslieť nič vyššie“. Anselm si tu pozorne všíma, že ak by bytie nejestvovalo len v intelekte (v mysli) ako pojem, ale malo by aj reálnu existenciu v reálnom poriadku, bolo by toto bytie dokonalejšie než bytie, ktoré jestvuje len ako pojem v mysli. Boh je však niečo, čo je na najvyššom stupni dokonalosti. Ak však mám v mysli predstavu o najdokonalejšom bytí, toto bytie musí aj reálne existovať, lebo bez existencie by už nebolo najdokonalejšie, čím by sa stala naša predstava zásadne protirečivá. Táto protirečivosť by spočívala v tom, že si dokážeme v mysli predstaviť Boha, ktorý by aj reálne jestvoval, čím by bol najdokonalejší, ale tým by sa stala naša predstava väčšou než je Boh, ktorého sme si na začiatku definovali ako „niečo, nad čo sa nedá pomyslieť nič vyššie“, keďže je na najvyššom stupni dokonalosti. A to je protirečivé. Boh teda musí reálne jestvovať.

Kritici tohto apriórneho argumentu pripomínajú, že ide o príliš rýchly prechod z roviny logiky do roviny ontológie. Veľkým dobovým odporcom Anselma bol mních Gaunilo, ktorý vraví, že si tak môže človek vymyslieť pojem ostrova zo zlata, ale to ešte neznamená, že keď je takýto pojem v mysli, musí existovať aj v skutočnosti. Anselm reagoval tak, že vytýčil potrebu rozlíšiť konečné a nekonečné bytia – čo platí o stvorení, nemusí platiť o Bohu.

Ontologický dôkaz Božej existencie z pera Anselma ukazuje, ako veľmi presvedčeným realistom Anselm bol. Zastáva názor, že všeobecné pojmy (univerzálie) jestvujú aj mimo reálnych vecí, ba sú dokonca prvotné pred rozumom. Práve vo svetle jeho stanoviska k sporu o univerzálie možno pochopiť Anselmov apriórny argument v prospech Božej existencie. Tento argument je v Anselmovom učení niečím novým a neobyčajným, pretože ide o dôkaz Boha z čistého myslenia, bez odvolávania sa na autority či tzv. zjavenie.

Anselmovo stanovisko v spore o univerzálie sme v ontologickom dôkaze už naznačili. Anselm bol pojmovým realistom, ktorý tvrdí, že všeobecné pojmy existujú mimo reálnych vecí, pričom platí, že sú prvotné – jestvujú ešte pred rozumom. Práve singulárne bytia (jednotliviny) sú druhotného pôvodu. Do biblického príbehu o Adamovi sa to následne premietlo tak, že Adam podľa Anselma v sebe obsiahol všeobecnú podstatu rodu, a tak sa jeho hriech mohol stať dedičným. Pojmový realizmus sa tak stáva dobrým tlmočníkom pre vysvetlenie dedičného hriechu ako takého. Pojmovým realizmom však Anselm vysvetlil aj všeobecnú platnosť vykúpenia ľudstva Kristom. V duchu realizmu hovorí, že cirkev je jednotou veriacich, ktorej hlavou bol a bude Kristus, preto je samospasiteľná.

Anselm svojho súčasníka Roscellina, ktorý zastával v spore o univerzálie stanovisko radikálneho nominalizmu, rozhorčene kritizoval a žiadal jeho vyobcovanie.




#Article 45: Gottfried Wilhelm Leibniz (3164 words)


Gottfried Wilhelm Leibniz (* 1. júl 1646, Lipsko, Nemecko – † 14. november 1716, Hannover) bol nemecký filozof, predstaviteľ novovekého racionalizmu, fyzik, matematik, diplomat, jeden z posledných polyhistorov a iniciátorov ekumenických snáh. Leibnizovi išlo o hľadanie kompromisu medzi apriórnou vedou, teológiou a empirizmom.

Leibniz prišiel s pokusom odlišným spôsobom ako Spinoza prekonať descartovský dualizmus.

Gottfried Wilhelm (von) Leibniz sa narodil dňa 1. júla 1646 (v pôvodnom kalendári 21. júna) v Lipsku. Jeho detstvo už v šiestich rokoch veku poznamenala smrť otca, ktorý bol profesorom etickej filozofie. Práve vďaka širokému vzdelaniu svojho otca mladý Gottfried získal prístup k výbornej rodinnej knižnici a už v tomto veku započína jeho systematická samovýuka, ktorá z neho urobila jedného z najvýznamnejších polyhistorov v nemeckých i európskych dejinách. Takto si osvojil už v detstve široké vzdelanie, a preto mu bol umožnený vstup na univerzitné štúdiá v Lipsku už v pätnástich rokoch. Leibniz sám študoval latinčinu a vďaka nej spoznával klasické diela literatúry a filozofie vrátane diel Platóna, Aristotela a neskorších scholastikov.

V roku 1663 získal na univerzite v Lipsku titul bakalára za úspešnú obhajobu diela Metafyzická rozprava o princípe individuácie. Následne pokračoval v štúdiu práva. Doktorát mal získať už ako dvadsaťročný, čo mu univerzita v Lipsku kvôli nízkemu veku odoprela, preto šiel na univerzitu v Altdorfe, kde doktorát úspešne dosiahol. Stalo sa tak po obhajobe dizertačnej práce O spletitých prípadoch práva v roku 1666. Bola mu ponúknutá profesúra, ale on sa akademickej dráhy vzdal a svoje služby zasvätil štátnej politike a praktickým problémom. Neskôr Leibniz študoval v Jene matematiku, na ktorú sa v rámci samovýuky dôkladne pripravil, o čom svedčí aj jeho práca z roku 1666 Dizertácia o umení kombinovania.

Leibniz sa narodil do ťažkého obdobia nemeckých dejín, ktoré bolo poznačené krutými náboženskými výbojmi Tridsaťročnej vojny (1618 – 1648). Nemecké krajiny boli úplne spustošené a konfesionálne úzkostlivo prerozdelené. Preto si Leibniz zaumienil jednak dohodnúť mier a obmedziť tak výboje francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý ohrozoval Holandsko a tiež jeho nemeckú domovinu, a jednak v rámci ekumenických túžob zjednotiť katolícku a protestantskú konfesiu – inými slovami obnoviť jednotu západného kresťanstva. Boli to veľmi odvážne predsavzatia. Európa bola výrazne oslabená vnútornými náboženskými rozbrojmi, čo motivovalo Leibniza k výzve, aby sa ako kresťansky poňatá zjednotila v boji proti nekresťanskému svetu (napríklad voči imperialistickej Osmanskej ríši). Ako ctihodné uspokojenie pre francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktoré by ho odvrátilo od úmyslu bojovať proti Holandsku a nemeckým krajinám, malo byť na návrh Leibniza víťazoslávne obsadenie Egypta. Leibniz však nebol vyslyšaný.

Napriek neúspechu na francúzskom kráľovskom dvore strávil Leibniz štyri pracovné a študijné roky v Paríži (1672 – 1676). Tu sa stretol s filozofom Spinozom a podrobne sa venoval jeho rukopisom (konkrétne dielu Etika). Naštudoval si Descartovu i Spinozovu metafyziku a nadviazal kontakt s fyzikom Huygensom, ktorý ho uviedol „do hĺbok matematickej vedy“. V Paríži sa tiež zaslúžil o niekoľko významných matematických objavov (napr. diferenciálny počet). Viedol už vtedy bohatú korešpondenciu – vraj si dopisoval s viac ako 600 osobnosťami. Nadviazal tiež kontakt s filozofom Malebrancheom, s ktorým sa zhodol, že Descartova matematická metóda je užitočná. Zároveň však odmietol karteziánsku mechanistickú fyziku.

V roku 1676 sa presťahoval do mesta Hannover, kde sa stal knihovníkom, historikom brunswického vojvodu a jeho dvorným poradcom. Práve z tohto obdobia pochádza množstvo jeho korešpondencie, v ktorom pojednáva so svojimi priateľmi možnosti zjednotenia Katolíckej cirkvi a protestantských cirkví. Hannover sa stal Leibnizovým domovom, z ktorého občas vycestoval na časovo náročné cesty do Ríma, Viedne a Berlína. Práve v Berlíne založil v roku 1700 Pruskú akadémiu vied a stal sa jej doživotným predsedom. V rámci jej snáh nadviazal styk aj s ruským cárom Petrom Veľkým, s ktorým diskutoval o podpore vied a kultúrno-vedeckej spolupráce európskych národov.

Leibniz sa celý život usiloval o jednotu kresťanských cirkví, preto bolo preňho veľkým sklamaním, keď v roku 1685 francúzsky kráľ Ľudovít XIV. zrušil Nantský edikt, čo viedlo ku krvavému prenasledovaniu hugenotov. Dokonca písal teologické spisy, v ktorých zdôrazňoval to, čo všetky cirkvi spája.

V Hannoveri sa naďalej venoval právnickej praxi a písaniu vedeckých a filozofických diel. Bol skutočným polyhistorom, ktorý obohatil nielen matematiku, teológiu a filozofiu, ale aj techniku vďaka jeho vynálezom rôznych hodín, veterných mlynov, hydraulických lisov. Úspech zaznamenal aj na poli geológie a inžinierstva.

Gottfried Wilhelm Leibniz zomrel 14. novembra 1716 v Hannoveri osamelý (nikdy sa neoženil), ale vždy verne pracovitý a oddaný vede a filozofii. Napriek vynikajúcim výsledkom, ktoré znamená jeho celoživotné dielo, mal pohreb tichý a pokojný bez významnejšej pocty. Pruská akadémia vied mu však venovala dôstojný nekrológ.

Leibniza mnohí považujú za metafyzického génia a významného náboženského apologétu. Bol presvedčený, že filozofia musí mať náboženské a mravné zameranie. Základnou premisou, z ktorej vždy vychádzal, bola myšlienka, že medzi zbožnosťou a rozumom nejestvuje žiadny rozpor. Rozum je schopný dokázať metafyzické pravdy, ale len pomocou správnej metódy. Matematika sa tu stáva dôležitým nástrojom, ako overiť logické techniky pri filozofickom (a inom vedeckom) skúmaní. Takto Leibniz vyzdvihol všestrannú spoluprácu všetkých vied (filozofie, matematiky, teológie i prírodných vied), utvárajúc jednu všeobecnú vedu (lat. scientia generalis), v ktorej vládne sebaistá harmónia (pozri aj časť Predurčená harmónia a Boh). Táto harmónia má byť odrazom všeobecného súladu všetkého jestvujúcna. Možno hovoriť priamo o obrane „konzistentnosti ľudského myslenia o reálnom svete“.

Základom všeobecnej vedy má byť skalopevné východisko, z ktorého možno deduktívne všetko odvodzovať. Toto východisko, inšpirované Aristotelovými kategóriami, hľadal Leibniz na pôde matematiky. Zároveň veril, že ľudská myseľ dokáže vypracovať všeobecnú vedeckú metódu, ktorá v kontexte analýzy a syntézy vytvára spoločnú logiku všetkých vied. Predmet analýzy Leibniz rozširuje na celý súbor znalostí ľudstva, čím vyzýva na dôkladnú inventúru spoľahlivého poznania. Jednotlivé poznatky by mali byť reprezentované symbolmi alebo číslami, čím by sa ľahšie deduktívne pracovalo a odvodzovali by sa zložitejšie pravdy. Leibniz takto predstavil svoju túžbu vytvoriť všeobecný (matematický, ale aj diplomatický) jazyk. Dedukcia symbolov a čísel má mať za cieľ analyzovať všeobecné poznanie dovtedy, kým nedosiahne úroveň najjednoduchších právd resp. výrokov. Išlo by o akúsi kolekciu jednoduchých myšlienok, „abecedu ľudského myslenia“. Podľa Leibniza následne syntéza, čerpajúca informácie zo základnej abecedy, bude neomylná a úplne spoľahlivá. Takto sa Leibniz zaradil medzi najvýznamnejších racionalistov 18. storočia, ktorí boli presvedčení, že ľudský rozum vie sám spoznať a odvodiť pravdivé tvrdenia o realite (aj bez empírie).

Leibniz však rozhodne nemôže byť obvinený zo žiadnej racionalistickej naivity, ako by ho mohol vidieť osvietenský empirizmus – dôrazne totiž rozlišoval medzi metafyzickou a matematickou istotou na jednej strane a istotou v praktickej sfére na druhej strane. V osobnej a verejnej činnosti odporúča obozretnosť – verí, že by bolo najlepšie keby rýdzo racionálna argumentácia bola podporená aj experimentálne (teda empiricky). Rovnako sa treba zachovať aj v prípade politiky a etiky.
 
Úsilie vytvoriť všeobecnú vedu prejavoval už filozof Francis Bacon (1561 – 1626). Ako on, tak i Leibniz si uvedomoval, že ľudstvo nemá vytvorené žiadne univerzálne kompendium všetkého poznania a jeho vytvorenie presahuje možnosti jednotlivca. Preto Leibniz vyzýva, aby vedci, filozofi a teológovia spolupracovali vo vedeckých spoločnostiach (akou bola napríklad Pruská akadémia vied, ktorú založil v roku 1700 v Berlíne). Tu by také kompendium (tzv. encyklopédiu) vytvoriť možno dokázali.

Gottfried Wilhelm Leibniz sa svojou bohatou korešpondenciou a spismi zaradil medzi veľkých predstaviteľov racionalizmu sedemnásteho resp. osemnásteho storočia. V kontexte snáh o stanovenie základov poznania formálnym spôsobom Leibniz vymedzil tri základné, priam až axiomatické princípy, ktorými sa riadia všetky esencie a existencie a pomocou ktorých sa deduktívnou metódou a analýzou môžu odvodzovať ďalšie pravdy (pravdivé tvrdenia). Tieto tri princípy sú základom jeho metafyziky a úzko súvisia s ontologickou predstavou o individuálnej substancii. Tá sa dá vyjadriť nasledovne.

Vetná formulácia „S je P“ (subjekt je predikát) naznačuje, že P je atribútom subjektu S. Tento atribút je v subjekte zahrnutý a dá sa analyticky z neho vyvodiť.  Kľúčovým problémom v Leibnizovej ontológii je práve pojem substancie. Čo je substancia? Ak je S ako subjekt substanciou a platí „S je P“, je substancia predikátom? To nie, pretože by to znamenalo to isté ako tvrdiť, že substancia je totožná so svojím atribútom. Lenže ani tvrdenie, že substancia je substrátom bez atribútov nie je správna, pretože by takáto úvaha viedla k presvedčeniu, že jestvuje jediná prasubstancia. To by sme hovorili o monizme, ktorý preferoval Baruch Spinoza a voči ktorému sa Leibniz chcel vzoprieť, aby obhájil nezávislosť Boha na stvorenstve. Leibniz napokon siahol po klasickej (staroveko-scholastickej) verzii substancie ako individuálnej podstaty, ktorá je práve tým atribútom, ktorý robí substanciu substanciou. Túto teóriu o substancii Leibniz aplikuje aj na výroky a skúma kontrolu ich verifikácie. A práve verifikácia výrokov typu „S je P“ je prepojená s tromi základnými logickými princípmi, ktoré ju (resp. rozum) riadia.

Táto axióma je pre Leibnizov systém rozhodujúca. Leibniz vraví: „Nihil est sine ratione.“ Nič nie je bez dostatočného dôvodu. Všetky substancie, a teda aj všetky ich predikáty – a teda aj všetky tvrdenia a výroky – musia mať dostatočné racionálne zdôvodnenie. V prípade substancií musia ony mať dostatočné zdôvodnenie, prečo jestvujú a prečo jestvujú akurát tak, ako jestvujú. V prípade výrokov je kľúčová ich verifikácia – čiže každý výrok podľa tohto prvého princípu musí mať svoje dostatočné logické zdôvodnenie, prečo je pravdivý. Každý pravdivý výrok sa riadi týmto princípom priam direktívnym spôsobom.

Jestvujú však dva typy predikátov pre substancie, resp. dva typy výrokov „S je P“. Také, ktoré platia nutne, sú logickými pravdami a platia vo všetkých možných svetoch, a potom také, ktoré neplatia nutne, ale kontingentne. Leibniz teda rozlišuje nutné pravdy a kontingentné (faktové alebo existenciálne) pravdy. Prečo jeden typ výrokov platí nutne, a druhý nie? Ako zistíme, ktorý výrok spadá pod ktorý typ? Na to Leibniz vyvodzuje z princípu dostatočného dôvodu ďalšie dva základné princípy – princíp kontradikcie a princíp kontingencie.

Princíp kontradikcie sa vzťahuje na prvý typ výrokov – na nutné výroky, resp. na nutné pravdy. Ich nutnosť a pravdivosť sa dosahuje tým, že ich protiklad je logicky nemožný resp. logicky kontradiktórny, protirečivý. Preto musia tieto tvrdenia „S je P“ platiť nevyhnutne. Leibniz ich nazýva dokonca esenciálnymi pravdami, pričom o nich vraví, že platia vo všetkých možných svetoch. Nutnosť ich pravdivosti je determinovaná skutočne práve princípom kontradikcie. Keďže esenciálne výroky platia nevyhnutne, je zrejmé, že z nich možno deduktívne odvodzovať ďalšie pravdy tzv. konečnou analýzou. Je tomu tak preto, lebo daný subjekt „S“ (resp. daná substancia) zahrnuje všetky predikáty „P“ úplne predvídateľne, pričom počet týchto predikátov je konečný. Tento počet totiž obmedzuje práve princíp kontradikcie – keby ich počet bol neukončený resp. nekonečný, našli by sa celkom určite príslušné protiklady, ktoré by logicky boli možné. Ale to by už nešlo o esenciálny, nutný výrok.

Princíp kontingencie sa vzťahuje práve na výroky existenciálne (resp. tzv. kontingentné pravdy – pravdy faktu). Tento princíp riadi rozum, keď je nútený vykonávať nekonečnú alebo nekončiacu analýzu v prípade faktových právd. Vzniká tu totiž problém – ak niektoré výroky (a je ich väčšina) sú kontingentné, potom ich protiklady nie sú logicky protirečivé, takže ich pravdivosť nemôžeme potvrdiť pomocou princípu kontradikcie. Leibniz ako riešenie predstavuje princíp kontingencie, ktorý nazýva aj princípom dokonalosti. Ten spočíva v myšlienke, že kontingentný výrok je vtedy pravdivý, ak jeho protiklad je kontradiktórny voči tzv. Božiemu štandardu. A práve preto sa tento princíp volá aj princípom dokonalosti, pretože podľa Leibniza Boh stvoril svet podľa svojho štandardu, a teda ako najdokonalejší zo všetkých možných svetov. Ak protiklad kontingentného výroku je v rozpore s týmto Božím štandardom, tak podľa tohto princípu dokonalosti (či kontingencie) je daný kontingentný výrok pravdivý. Samozrejme, možnosti protikladov kontingentného výroku je v podstate nekonečne veľa, preto človek nevie poodvodzovať konečnou analýzou všetky predikáty. To vie len Božia myseľ.

Pojem „možného sveta“, ktorým rozlíšil Leibniz faktové (existenciálne, náhodné) a nutné (esenciálne) pravdy, bol prostriedkom, ktorý vcelku zrevolucionizoval vedu o logike a lingvistike. Nevyhnutné pravdy platia vo všetkých možných svetoch, zatiaľ čo faktové pravdy platia iba v tomto našom svete. Je možný totiž iný svet, kde by naše faktové pravdy neplatili, keďže ich protiklady nie sú kontradiktórne. Ale keďže podľa Leibniza je náš svet najdokonalejší z možných, protiklady faktových právd musia byť v rozpore s „Božím štandardom“. Obsah nutných výrokov nadobúda priam metafyzickú nutnosť; filozofické skúmanie kontingentných výrokov môže dosiahnuť aspoň mravnú nutnosť. Výrok je mravne nutný, keď jeho protiklad narúša princíp dokonalosti (resp. kontingencie). Pozoruhodné však je, že princíp kontingencie pre faktové pravdy zaručuje metafyzike široké pole vedeckého skúmania, a práve tu sa prejavuje preferencia rozum v Leibnizovom racionalistickom systéme.

Leibnizova rozprava o prvých troch (apriórnych) princípoch sa týka predovšetkým kontroly verifikácie pravdivých výrokov typu „S je P“. Ide o tzv. hodnotenie pravdivosti propozícií. V konečnom dôsledku však celá Leibnizova logika nadobúda zásadné ontologické rysy, pretože ústredným bodom celej jeho filozofie je pojem substancie. To, že pravdivé výroky spočívajú na inklúzii predikátov v podmete, je až druhoradé – pravda výrokov sa predovšetkým zakladá na reálnych súcnach, na substanciách.

Substancii patria mnohé predikáty, ale ona sama s nimi nie je totožná, a takisto sama nie je pripisovaná ako predikát nijakej ďalšej substancii. Preto hovoríme o ontológii individuálnej substancie. Existenciu individuálnej substancie sa snažil Leibniz dokázať aposteriórne, pretože pri ich skúmaní zohráva kľúčovú úlohu naša vlastná skúsenosť. Leibniz dokonca dospel k tomu, že individuálna substancia nie je len statickým súhrnom predikátov resp. ich inklúziou. Substancia je aktívna, je strediskom sily a dynamizmu, z ktorých vyplývajú najrôznejšie činnosti, vnímania (percepcie) a takisto modifikácie. Substancia je teda vlastne oduševnená, čiže je „jestvujúcnom schopným činnosti“.

Individuálne substancie sa riadia dvoma aposteriórnymi logickými princípmi. (pozri ďalej)

Tento princíp sa nazýva aj princípom indiscernibility a jeho význam sa odvodzuje z princípu dostatočného dôvodu. Princíp totožnosti nerozoznateľných kvalít alebo údajov vraví, že ak sú dve individuálne substancie, ktoré majú navzájom nerozoznateľné kvality, tak sú tieto substancie nie dve, ale jedna – sú totiž identické. Individuálne substancie sa teda každá od každej niečím líši – podľa princípu identity nejestvujú dve úplne rovnaké substancie. Ako bolo spomenuté, tento princíp vychádza z princípu dostatočného dôvodu, a to preto, lebo Boh by nemal v rámci stvorenia najdokonalejšieho sveta dostatočný dôvod na to, aby stvoril dve úplne identické substancie. Bola by to márnosť, a teda prejav nedokonalosti.

Takže jestvuje univerzum plné zásadne vždy rôznorodých substancií. Čím Leibniz argumentuje v prospech takéhoto pluralizmu? Percepciou vlastného „ja“. Aj „ja“ je individuálna substancia, ktorá vníma (percipuje) a myslí. A keďže naše „ja“ má myslenie a rozličné myšlienky, možno hovoriť o percipovaní cudzích predikátov cudzích substancií. Tým je pluralizmus individuálnych substancií aposteriórne zrejmý.

Substancie sa od seba líšia nielen polohou a časovou charakteristikou, ale aj na základe hlbších kvalitatívnych či priam operacionálnych skutočností, ktorých základom je skutočne pestrá rôznorodosť percepcií jednotlivých individuálnych substancií. V rámci týchto percepcií je vyjadrená aj pestrosť substanciálnych aktivít. „Tvrdiť, že nijaké dve substancie nie sú celkom rovnaké, znamená, že nijaké dve substancie nemajú ten istý stupeň percepcie alebo vnímania. Jestvuje nekonečná stupnica percepčných operácií a vnímajúcich substancií.“ To znamená, že možno hovoriť o reálnej hierarchii individuálnych substancií. Takáto hierarchizovaná sústava individuálnych substancií sa následne riadi druhým aposteriórnym princípom – princípom kontinuity. (pozri ďalej)

Tento princíp vraví, že hierarchia individuálnych substancií je neprerušená žiadnymi „medzerami“, ale naopak – je úplne a dokonalo kontinuálna. Aj princíp kontinuity je rozšírením princípu dostatočného dôvodu. „Susedné“ substancie sa teda od seba odlišujú len minimálne v stupni percepcie a aktivity, no pri „od seba vzdialenejších“ substanciách je už rozdiel badateľný. Celý princíp kontinuity je vyjadrený axiomaticky výrokom: „Natura non facit saltum.“ (slov. Príroda nerobí skoky.)
 
Princíp kontinuity má vplyv nielen na Leibnizovu monadológiu (pozri nižšie), ale aj na iné aspekty vedeckého poznania. Napríklad tento princíp hlboko súvisí s evolučnou teóriou modernej doby, kde nadobúda biologické kontúry. Vraví, že živé organizmy sa kontinuálne, neskokovito transformujú a prispôsobujú okolitým podmienkam tak, aby prežili. Tým však Leibniz rozhodne neanticipoval Darwinove myšlienky. Rovnako princíp kontinuity súvisí s časovou dimenziou. Jestvuje podľa Leibniza neprerušený časový proces, kde „prítomnosť je nabitá minulosťou a ťarchavá budúcnosťou“.

Diferencia medzi esenciou a existenciou je zrejmá v kontexte dichotómie esenciálnych právd a existenciálnych právd. Esenciálne pravdy, ako je spomenuté v časti Základné apriórne princípy, platia nevyhnutne a vo všetkých možných svetoch. Podobne aj esencie sú hypotetickým súcnom, ktoré jestvuje „vo svete“ absolútnej alebo metafyzickej nutnosti, pričom nejestvuje reálne. Ide o tzv. ireálne súcno. Esencie sú nemenné, pevne determinované a nemôžu byť iné, než aké nutne sú. Ich protiklady sú úplne logicky kontradiktórne – to zaručuje, že jestvujú vo všetkých možných svetoch, i keď ireálnym spôsobom. Irealita sa dá chápať aj ako jestvovanie v možnosti, alebo ako hypoteticky možné súcno, no nie jestvujúce opravdivo. Náš svet je však plný substancií, ktoré vôbec nie sú nutné (resp. esenciálne), lebo ich protiklady sú logicky možné. Tieto substancie sú kontingentné („môžu byť, aj nemusia“) a Leibniz ich nazýva „existenciálnymi kontingenciami“, alebo jednoducho „existenciami“. Vynára sa tu teda otázka: „Ako to, že náš svet je plný kontingentných existencií a akým spôsobom sa existencie „domáhajú“ bytia? A tiež otázka: „Akú úlohu pri transformácii esencie na existenciu (teda hypotetického bytia na reálne bytie) zohráva Boh ako substancia, u ktorého jediného sú esencia a existencia prítomné zároveň? 

Prechod od esenciálnej nutnosti k existenciálnej kontingencii sa realizuje v rámci „súboja“ esencií o privilégium zaradenia do našej reality. Esencií je veľa a všetky sú obsiahnuté v Božej mysli. To, ktorá esencia prejde z ireality do reality, a teda sa stane skutočne jestvujúcou substanciou, záleží jednak od už spomínaného princípu dostatočného dôvodu, a jednak od nového, ďalšieho princípu – princípu plnosti. Princíp plnosti je základom Leibnizovho ontologického optimizmu, ktorý hovorí, že naša realita je najlepším svetom zo všetkých možných. A práve to, že náš svet je najdokonalejší, je jediným dostatočným dôvodom pre úspešnú obhajobu nášho kozmického poriadku resp. našej kontinuálnej sústavy individuálnych substancií. Ako teda „vyhrá“ esencia zápas o prechod zo svojej ireality do reality? Čo je kritériom pre jej, takpovediac, stvorenie? Leibniz vraví, že i tu platí princíp kontingencie alebo princíp dokonalosti. To znamená, že esencia sa stáva existenciou vtedy, ak jej protiklad je v rozpore s Božím štandardom, a teda by táto existencia nebola v súlade s najdokonalejšou verziou našej reality. Dokonca Leibniz vraví, že ak esencia princípu kontingencie vyhovie, tak celkom určite ju Boh stvoril, a teda je naisto zaradená ako existencia do našej reality.

Spomínaný princíp plnosti súvisí s esenciami tak, že podľa neho esencie prechádzajú do reality ako existencie, aby vytvorili „plnosť reality“, teda v podstate nekonečnú sústavu existencií – alebo nekonečnú sústavu individuálnych substancií.

Ak esencie prechádzajú z ireality do reality na základe princípov plnosti a kontingencie, akú úlohu pri tomto tvorení zohráva údajný architekt kozmu – Boh? Ak je stvoriteľom, ukazuje sa, že zrejme tvorí nutne a nemá teda pri svojom tvorení slobodnú vôľu. Takéto smerovanie úvah Leibniz dôrazne odmieta a Božiu slobodu pri tvorení sa rozhodol pevne obhajovať v protiklade ku Spinozovi, u ktorého panteistický  počíta s tým, že z Boha emanuje svet nevyhnutne. Leibniz predpokladá len mravnú, alebo hypotetickú nutnosť Božieho tvorenia, nie metafyzickú. Stvoriteľský Boží akt je určený dvoma charakteristickými znakmi:

Takto Leibniz definuje Božiu slobodu pri stvorení, pričom stvorenie je proces prechodu hypotetických ireálnych esencií k reálne jestvujúcim, kontingentným existenciám (alebo „existenciálnym kontingenciám“). Argument v prospech rozhodnutia Boha tvoriť dokonalý systém spočíva opäť v princípe dostatočného dôvodu – čiže ak by Boh netvoril dokonalú sústavu existencií (dokonalú, kontinuálnu, úplnú sústavu individuálnych substancií), tak by nejestvoval dostatočný dôvod pre takéto jeho konanie; Božie tvorenie by bolo bez racionálneho základu (Prečo by netvoril Boh podľa svojho štandardu, keď je nanajvýš dokonalý?). Boh teda slobodne a zároveň mravne povinne stvoril najdokonalejší kozmos.




#Article 46: Immanuel Kant (3987 words)


Immanuel Kant (* 22. apríl 1724, Kráľovec – † 12. február 1804, tamže) bol predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie; tvorca kriticizmu  alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie.

Prakticky neopustil rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia (Veľká francúzska revolúcia); učil tu na univerzite.

Nemecký klasický idealizmus je vrcholná fáza klasickej filozofie, pokračovanie osvietenstva. Snaží sa o komplexnejšie vysvetlenie skutočnosti, o inováciu tém rozumu – hlbšie pochopenie jeho aktívnej, tvorivej povahy. Rozum a myslenie predstavuje ako spontánne aktivity a postupne sa prepracúva k pochopeniu vývinovej a historickej podstaty rozumu.

Kant sa narodil vo východopruskom Königsbergu (terajší Kaliningrad), kde žil až do svojej smrti. Tu vyštudoval gymnázium aj univerzitu, na ktorej sa neskôr stal profesorom filozofie. Pomerne mladý stratil rodičov, a tak sa musel o seba postarať sám. Bol veľký pedant. Z univerzity odchádza ako 77-ročný (3 roky pred smrťou). Nikdy sa neoženil.

Narodil sa 22. apríla 1724 v Königsbergu vo východnom Prusku (dnešný Kaliningrad v ruskej exkláve) v skromných životných podmienkach rodiny sedlára. Rodina vraj pochádzala zo Škótska, čomu nasvedčuje meno Cant, ktoré si písal ešte Immanuelov otec. Ako chlapec bol Kant najmä vďaka svojej matke vychovávaný v duchu pietizmu, čo je náboženské hnutie, kladúce dôraz na osobný citový zápal vo viere. Pietizmus napokon viedol mladého Kanta k štúdiu teológie, ktoré však veľmi skoro ukončil a oddal sa filozofii a prírodným vedám. Jeho obrat k filozofii nastal po absolvovaní sedemročného štúdia v mestskom kolégiu Fredericianum, kde sa venoval aj klasickým jazykom, a keď sa po nástupe na univerzitu v Königsbergu v roku 1740 dostáva pod vplyv Martina Knutzena, profesora logiky a metafyziky. Tento profesor mu sprístupnil svoju knižnicu a otvoril mu cestu k štúdiu nielen filozofie, ale aj prírodných vied – matematiky a fyziky. Práve tu sa Kant oboznamuje s fyzikou Isaaca Newtona a jeho stúpencov. Hoci sa na univerzite rozmáhal pietizmus, jeho vedecké vzdelanie ho napokon viedlo na nezávislé myslenie v duchu európskeho osvietenstva.

Po odchode z univerzity bol Kant deväť rokov súkromným učiteľom vo viacerých zámožných, šľachtických rodinách v okolí Königsbergu, počas ktorých si osvojil dôkladné filozofické vzdelanie. Potom začal prednášať na univerzite v rodnom meste, kde získal v roku 1755 docentúru a v roku 1770 profesúru logiky a metafyziky. Prednášal viac ako štyridsať rokov nielen logiku a metafyziku, ale aj prirodzenú teológiu, morálku, prirodzené právo, matematickú fyziku, zemepis a antropológiu. Z listov Johanna Herdera vyplýva, že Kant bol svedomitým učiteľom s vynikajúcim rečníckym nadaním; jeho reč prekypovala bohatými myšlienkami a bola sprevádzaná žartom a rozmarom, ktorý činil z jeho poučných prednášok skvelú zábavu. Obzvlášť pozoruhodnými sa stali jeho prednášky o vzdialených krajinách a národoch, hoci sám Kant nikdy neopustil Východné Prusko. Kant sa nikdy neoženil.

Kantov život je chudobný na vonkajšie udalosti, vyznačuje sa naopak značným stereotypom, možno aj vďaka ktorému sa Kant dožil v relatívnom zdraví vysokého veku, i keď ku koncu života mu zdravie výrazne ochablo. Sám si tento stereotyp vytvoril a so železnou koncentráciou ho každý deň dodržiaval. Kantova životospráva a jeho presný rozvrh dňa zodpovedali jeho zásadám. Vždy vstával o piatej a ihneď začínal pracovať. Od siedmej do deviatej prednášal, následne sa venoval vlastnému štúdiu, počas ktorého vznikli i jeho vedecké práce. O jednej začal dlhý obed, počas ktorého odpočíval a prijímal návštevy. Po prechádzke o pol štvrtej sa zahĺbil späť do štúdia a o desiatej večer si vždy líhal k spánku.

Už po vydaní svojich hlavných diel dosiahol Kant uznanie a slávu, a to i za hranicami Nemecka. Boli mu udelené mnohé pocty, ale on sám všetky pozvania mimo rodné mesto odmietal. V roku 1796 sa Kant vzdal aktívneho vyučovania a zaoberal sa ďalej štúdiom. Chcel prepracovať celý systém svojej filozofie, pričom ho k tomu viedli nové myšlienky Fichteho a mladých idealistov. Tento úmysel už nestihol zrealizovať.

Predkritické obdobie je obdobím filozofického myslenia Immanuela Kanta do premyslenia, rozvrhnutia a vydania jeho kľúčového diela Kritika čistého rozumu (1781). V tomto čase, od vydania prvého spisu v roku 1747 až po dizertáciu v roku 1770, bol Kant veľmi plodný spisovateľ. Veľká časť jeho prác v predkritickom období je prírodovedného charakteru. Najvplyvnejšími prácami sa stali Všeobecné dejiny prírody a teória nebies, Fyzická monadológia a O rozličných ľudských rasách.

Kant v tejto práci predkladá hypotézu vzniku vesmíru a pohybu planét. Stavajúc na exaktnej Newtonovej fyzike, verí, že obehový systém v Slnečnej sústave sa dá vysvetliť čisto mechanickými príčinami bez potreby priameho zásahu Stvoriteľa. Usporiadanosť kozmu je podľa neho výsledkom interakcií príťažlivých a odpudivých síl.

Za počiatok kozmu Kant vzal chaos (prvotnú hmlovinu), v ktorom bola látka rozptýlená celkom rovnomerne v najmenších možných čiastočkách v priestore. Tieto čiastočky na seba navzájom pôsobia príťažlivými a odpudivými silami, pričom rôzne čiastočky disponujú rozličnou intenzitou týchto síl. Tak sa začali zoskupovať čiastočky pod spoločnou príťažlivou silou, čím sa zmenil pomer hustoty chaotickej prvotnej hmloviny. Vznikali hustejšie a redšie oblasti. Zhusťovaním Kant vysvetlil rotáciu systémov a vzrastajúcu teplotu vo vesmíre. Utvorili sa slnká, planéty, ba celé hviezdokopy a galaxie.

Kruhový pohyb Kant vysvetlil ako optimálnu, najnižšiu mieru vzájomného brzdenia častíc. Častice sa totiž pri priťahovaní a odpudzovaní zrážajú, čím vznikajú druhotné, nepôvodné pohyby, a teda brzdenie resp. obmedzovanie pôvodných pohybov.

Samozrejme, Kant sa dostal pred otázku, ako vznikla pôvodná hmota, chaotická prvotná hmlovina. Tu podľa neho zlyháva aj prirodzené vysvetlenie. Kant predpokladá Stvoriteľa, ktorý chaos vytvoril a obdaril ho silami, ktoré umožnili vznik usporiadaného kozmu. Tie isté sily, ktoré to umožnili, svet však privedú i naspäť k chaosu. 
O niekoľko desaťročí neskôr dospel nezávisle od Kanta francúzsky astronóm Pierre Laplace k podobnej hypotéze o vzniku usporiadaného vesmíru a obehu planét. Odvtedy je toto pojatie vzniku sveta známe ako Kant-Laplaceova teória.

Názov napovedá, že v tomto diele Kant nadväzuje na Leibnizov pojem monády. Tento spis prezrádza na svoju dobu pomerne vyspelú myšlienku, že podstatou najmenších čiastočiek hmoty je sila vypĺňajúca priestor. To, čo tvorí podstatu hmoty resp. jeho telesovosť a nepreniknuteľnosť, je sila. Niet žiadnej látky, ale len sila (energia). Táto Kantova myšlienka prežíva svoje obrodenie v súčasnej fyzike, ktorá Kantovi dáva za pravdu, keďže súhlasí s tým, že hmota je len zvláštnou javovou formou energie.

V tejto práci sa Kant otvára myšlienke procesuálneho vývoja Zeme, evolúcii pozemských rastlín a zvierat i evolúcii človeka spojenej s vznikom ľudských rás. Immanuel Kant sa tak stal priekopníkom myšlienky, ktorej sa dostalo uznania až v 19. storočí.

Predkritické obdobie bolo v živote Kanta prirodzene i prípravou na éru jeho kritických diel. Táto príprava sa začala vznikom pochybností o metafyzike, čím sa začalo vypracovanie celého kritického problému. Spočiatku bol Kant do značnej miery ovplyvnený racionalizmom a metafyziku vybudovanú racionalistami ako „vedu o nadzmyslovom“ si zamiloval. Približne od roku 1760 však prijíma na zreteľ hlavné myšlienky empirikov, obzvlášť Locka spolu so skeptickými závermi Davida Humea. Kant si všíma prostredníctvom nich nenahraditeľnú úlohu skúsenosti v našom myslení. Vraví, že metafyzika a bludný, úplne vymyslený systém sú pri hodnotení istoty pravdivosti ich koncepcií na tom úplne rovnako – ak nepoužijeme skúsenosť ako pomoc v orientácii. Metafyzika v striktne racionalistickom poňatí stráca pôdu overiteľnosti a je vystavená tápaniu.

A tak sa stáva novou úlohou metafyziky určiť najprv hranice ľudského rozumu resp. vymedziť, pokiaľ si zaslúži priestor racionalizmus a pokiaľ empirizmus. Kant pochopil, že k tomu bude musieť preskúmať štruktúru celého aparátu ľudského myslenia. V kontúrach jeho následného úsilia, chronologicky spadajúcom do predkritického obdobia, je možné pochopiť význam a cieľ kritického štádia jeho myslenia.

Kritické obdobie Immanuela Kanta je reprezentované jeho tromi vrcholnými dielami – Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu a Kritika súdnosti. Slovom „kritika“ Kant nerozumie kritizovanie v dnešnom zmysle posudzovania, ale kritiku ako osvetlenie, preskúmanie, vymedzenie.

Pri skúmaní štruktúry ľudského poznávania a myslenia Kant rozlíšil niektoré kľúčové pojmy. Rozlišuje medzi apriórnym poznaním, ktoré je poznaním bez skúsenosti resp. pred skúsenosťou, a aposteriórnym poznaním resp. poznaním stávajúcom na skúsenosti. Apriórne poznanie, ku ktorému nie je primiešané nič empirické, nazýva čistým poznaním. Pre apriórne poznanie je typické, že je

Keď je nejaké poznanie resp. nejaký súd nutný a všeobecný, nemôže podľa Kanta pochádzať zo skúsenosti. Ak vystúpi teda nejaká veta s nepodmienenou nutnosťou a najprísnejšou všeobecnosťou, musí mať apriórny pôvod.

Kant tiež rozlišuje medzi rozumom a rozvažovaním. Rozvažovanie (Verstand) vtláča do látky poskytovanej zmyslovosťou svoje formy myslenia, čím je táto látka pozdvihovaná na úroveň pojmu a pojmy sa následne spájajú do súdov. Rozum (Vernunft) je potom zodpovedný ako schopnosť ideí za vyvodzovanie úsudkov zo súdov. Čistý rozum, ktorého kritiku (preskúmanie) Kant píše, je rozum zaoberajúci sa čistým poznaním.

Ďalej Kant rozlišuje medzi analytickými a syntetickými súdmi. Analytický súd je spojenie subjektu s predikátom tak, že je predikát implicitne zahrnutý v subjekte, takže súdom iba analyzujeme subjekt. Tieto súdy pochopiteľne nepotrebujú pre svoj vznik skúsenosť, a tak bývajú apriórnymi. Syntetický súd je spojenie subjektu s predikátom tak, že predikát nevyplýva zo subjektu, lež spojením obohatíme subjekt o novú súvislosť. Neprekvapí nás teda, že tu potrebujeme vonkajší podnet pre spojenie, a teda skúsenosť. Tieto súdy tak obvykle bývajú aposteriórne.
 
Kant si však všíma, že jestvujú také syntetické súdy, ktoré sú nutné a všeobecné. Sú nimi napríklad aritmetické súdy, kde výsledok spočítania veľkých čísel nie je zrejmý hneď pomocou analýzy, ale len skrze syntézu, pričom však tento súd platí vždy a nutne. Zdá sa teda, že jestvujú apriórne syntetické súdy.

Kant si vo svojej Kritike čistého rozumu kladie otázku: Ako sú možné apriórne syntetické súdy? Keďže pochopil, že takéto súdy obsahuje matematika, prírodoveda a metafyzika, rozviedol túto otázku do troch podotázok:

Kant v práci nechce podať úplný systém čistého rozumu, ale len jeho posúdenie, zdroje a hranice. Svoju filozofiu v Kritike, ktorá je systémom princípov čistého rozumu, nazýva i transcendentálnou filozofiou.

Z Kritiky možno vyčleniť tri ústredné témy – transcendentálna estetika, transcendentálna analytika a transcendentálna dialektika.

Názov prezrádza, že sa Kant uchýlil k pôvodnému poňatiu estetiky ako náuky o krásne resp. náuky o zmyslových zážitkoch. Ide teda o transcendentálne skúmanie schopnosti zmyslového poznania.

Zmyslovosť je schopnosť prijímať to, čo na nás pôsobí zvonku. Zmysly tak poskytujú názory (náhľady) čiže bezprostredné predstavy jednotlivých predmetov. Kant si tu všíma, že singulárna predstava však nie je neforemnou látkou, lež sformovanou látkou. Otázkou sa tak stáva, čo formuje zmyslovú predstavu. Kant nachádza odpoveď v postulovaní priestoru a času.

Priestor je čistá apriórna forma názorov našich vonkajších zmyslov. Všetky javy sprostredkované zmyslami spájame s predstavou priestoru, pričom o tom, čo je za javmi osebe, nemôžeme pochopiť nič. Ide už totiž o tzv. noumenon (numenálny svet), ktoré sú za hranicami našej zmyslovosti (za hranicami javov – fenoménov, ktoré sa nám javia; fenomenálny svet), a teda aj rozvažovania.

Javy si rovnako spájame aj s časom, ktorý je čistou formou nášho vnútorného zmyslu. Všetky javy totiž vnímame v čase a nutne v časových vzťahoch. Čas je podmienkou, bez ktorej nemôžeme mať vôbec žiadnu skúsenosť.

Na apriórnych formách zmyslovosti stojí možnosť matematiky, keďže matematika manipuluje len s priestorovými a časovými určeniami. Tak sú možné apriórne syntetické súdy v aritmetike a geometrii, čím Kant zodpovedal svoju prvú podotázku.

Kant tvrdí, že všetko naše myslenie, všetky naše pojmy sa môžu vzťahovať len na predmety, ktoré sú nám dané prostredníctvom názoru (zmyslového náhľadu). Zmyslovosť a rozvažovanie sú na seba navzájom odkázané. Zmyslový materiál sformovaný apriórnymi formami – priestorom a časom – je nezrozumiteľný bez pojmového rozvažovania. Rozvažovanie je však odkázané na zmyslovosť tým, že potrebuje od neho názornú sformovanú látku. Otázkou sa tu stáva, ako rozvažovanie prichádza k pojmom. Táto otázka je témou Kantovej transcendentálnej logiky.

Kant, hľadajúc odpoveď, dospel k spísaniu štyroch foriem súdov, podľa ktorých môžu byť pojmy vovedené do spoločného vzťahu subjekt – predikát:

Z foriem súdov Kant následne vyvodil pre každý typ súdu základné formy tvorenia pojmov, ktoré nazýva kategóriami. Sú nimi:

Kategórie sú v rozvažovaní a priori. Pojmy predmetov teda vznikajú najprv tak, že sa utvoria zo zmyslového materiálu sformovaného apriórnymi formami zmyslovosti v priestore a čase názory, ktoré sa potom rozvažovaním podľa hľadísk dvanástich kategórií spájajú. Odkiaľ však rozvažovanie vie, ktorú kategóriu má použiť na neusporiadaný materiál? Kant tvrdí, že človek má prirodzenú schopnosť, ktorá mu umožňuje zvoliť tie správne kategórie. Touto schopnosťou je podľa Kanta práve súdnosť.

Tu Kant tiež odpovedá, ako je možná čistá prírodoveda. Zákonitý poriadok prírody pochádza z toho, že naše rozvažovanie spája javy podľa noriem, ktoré sú v človeku (priestor, čas a kategórie). Človek je teda vlastne sám zákonodarcom prírody resp. tvorcom apriórneho poznania o prírode. Keďže naše vlastné myslenie „robí“ prírodu, dá sa povedať, že sa naše poznanie neriadi podľa vonkajšieho sveta, ale vonkajší svet sa riadi podľa nášho poznania. Tento revolučný obrat vošiel do dejín filozofie ako Kantov Kopernikovský obrat.

V tejto časti Kritiky sa Kant venuje osudu a možnosti metafyziky, nárokujúcej si status vedy. Všíma si, že človek má akúsi prirodzenú vlohu klásť si metafyzické otázky o svete, o Bohu, o nesmrteľnosti, ale pritom ťažko hľadá na ne odpoveď. Situáciu rieši transcendentálnou dialektikou, v ktorej sa zaoberá samotným rozumom, venujúcom sa tvoreniu úsudkov.

Rozum vedie podľa Kanta rozvažovanie podobným spôsobom, ako rozvažovanie osvetľuje zmyslovosť. Rozdiel je len v tom, že rozum spĺňa len regulatívnu funkciu, čiže dáva rozvažovaniu iba pravidlá, ako má postupovať.

A tak Kant ukázal, kde ležia hranice nášho teoretického rozumu. Sú tam, kde končí oblasť možného skúsenostného poznania. Čo je mimo neho (tzv. numenálny svet), o tom nemôžeme nič povedať – rozum teda nemôže dokázať metafyzické idey vrátane Boha, slobody a nesmrteľnosti. Nemôže ich však ani vyvrátiť. Potiaľ je vytvorený priestor pre vieru v tieto idey. Ako vidno, Kant ruší metafyzické poznanie a získava miesto pre vieru. Čistá metafyzika, ktorá derivuje svoje idey úplne apriórnou cestou bez akéhokoľvek zmyslového pôvodu, teda nie je ako veda možná, keďže nemôže poskytovať ozajstné poznanie, ale iba dialektické ilúzie.

Metafyzika je však možná ako kritika kompetencií rozumu s regulatívnou funkciou. Idey rozumu by mohli slúžiť ako regulatívne ideály, kedy by hlavnou úlohou metafyzického myslenia bolo rozšírenie apriórnej štruktúry rozumu a určenie hraníc poznania ohľadom prírodných vied a mravnosti.

Prepracovaná verzia Kritiky čistého rozumu mala vyše 850 strán, preto zhrnúť to najpodstatnejšie z podstatného je takmer neriešiteľná úloha. Preto uvádzame len kostru informácií z tohto článku.

Kant sa v Kritike venuje otázke apriórneho poznania, poznania plynúceho najmä z apriórnych syntetických súdov, na ktorých, ako sa zdá, stojí súdobá matematika, prírodoveda a metafyzika. Pýta sa, ako sú možné apriórne syntetické súdy a ako sú možné spomenuté vedy v čistej forme. Čistou formou myslí práve ich apriórny pôvod.
 
Riešenie vidí v preskúmaní poznávacieho aparátu človeka. Tvrdí, že jestvujú apriórne formy našej zmyslovosti – priestor a čas. Tie formujú zmyslové predstavy („názory“) a pomocou dvanástich kategórií na základe našej súdnosti ľudské rozvažovanie vytvára pojmy a súdy. Rozum následne vytvára úsudky.

Keďže matematika pracuje len s časovými a priestorovými určeniami, tak je pochopiteľný jej apriórny resp. čistý pôvod.

Čistá prírodoveda je možná z podobných dôvodov ako čistá matematika. Tu Kant odhaľuje svoj slávny Kopernikovský obrat (kopernikánska revolúcia). Ten spočíva v tom, že, keďže naše poznanie končí na hraniciach našej zmyslovosti, náš fenomenálny svet (svet javov) si definujeme podľa noriem v našom vlastnom rozume a rozvažovaní. Človek nehovorí, aká je príroda sama osebe, ale ako sa mu javí. A tak neprekvapí existencia apriórnej prírodovedy.

Čistá metafyzika ako veda podľa Kanta nie je možná; tvoria ju totiž len dialektické ilúzie. Človek jej ideám však môže veriť, lebo metafyzika ich nie je schopná nielen dokázať, ale ani vyvrátiť.

V Kritike praktického rozumu (a v diele Základy metafyziky mravov) Kant predstavuje svoju mravnú filozofiu resp. etickú teóriu.

Kant rozlišuje medzi heteronómiou a autonómiou vôle. Naša vôľa môže byť určovaná zákonmi, ktoré sú buď v našom vlastnom rozume (autonómia), alebo sú nám diktované zvonku (heteronómia). Kant tvrdí, že všetky etické systémy sú založené na heteronómii, pretože kladú ideál dobra a dobrej vôle mimo človeka. On je však zástancom autonómie vo vôli; verí, že človek z vlastného rozumu dokáže určiť na základe vpísaného mravného zákona, čo je dobré. Je to mravný dôsledok Kantovho Kopernikovského obratu, kde sa odmieta, že sa vôľa stáva dobrou vďaka prispôsobeniu sa akémusi vonkajšiemu ideálu dobra či blaženosti.

Ďalej Kant rozlišuje medzi maximou (motívom) a zákonom. Maxima je motív resp. zásada, ktorá má platiť len pre konanie jednotlivého človeka. Zákon je však zásada, ktorá má určovať vôľu každého človeka.

Kant tiež tvrdí, že zákony teoretického rozumu majú charakter nutnosti, zatiaľ čo zákony praktického rozumu majú charakter požiadavky resp. príkazu, ktorý môžeme splniť, alebo nie. Preto nazýva príkazy praktického rozumu imperatívmi. Imperatív môže byť podmienený (hypotetický) a nepodmienený (kategorický). Etika má platiť všeobecne a nepodmienene, preto musí byť založená práve na kategorických imperatívoch.

Keďže všeobecné zákony kategorického typu musia byť podľa Kanta autonómne, a teda vyplývajúce zo samotného rozumu a priori, musíme oslobodiť formuláciu kategorického imperatívu od empirického základu. To je možné odstránením objektu z etických zásad, čím dostaneme číru formu všeobecného zákona. Kategorický imperatív je teda oslobodený od konkrétností a pôsobnosť vôle rozširuje na princíp všeobecného zákonodarstva.
 
Kantov kategorický imperatív teda znie (je iba jeden):

V praxi to znamená, že zlé je to, čo vlastnou vôľou chceme učiniť, ale nemôžeme to dovoliť činiť všetkým, lebo by sme  ohrozili aj to, o čo sa usilujeme v našej pôvodnej vôli.
 
Kategorický imperatív sa nazýva všeobecným mravným zákonom, ktorý vyplýva z autonómneho rozumu, resp. sám imperatív má za následok autonómiu vôle.

Kant sa tiež v súvislosti s mravným zákonom venuje rozlíšeniu vôle. Vôľu pozná

Dokonalá vôľa je vôľa neovplyvnená žiadnymi zmyslovými sklonmi, zatiaľ čo nedokonalá vôľa je podriadená aj zmyslovým vplyvom. Dokonalá vôľa patrí zrejme len Bohu, ktorý je v numenálnom svete (mimo našej zmyslovosti). Takáto vôľa chce len nepodmienené dobro, a to celkom spontánne a výlučne. Ľudská vôľa však nie je zaujatá priamym lipnutím k nepodmienenému dobru, pretože človek je nielen rozumový, ale aj zmyslový tvor. Pociťuje náklonnosť aj k zmyslovým veciam. Kategorický imperatív však zaväzuje človeka podriaďovať relatívne dobrá najvyššiemu dobru, a teda ovládať žiadosti. Všeobecný mravný zákon vovádza človeka do vzťahu k absolútnemu dobru, ktorý má charakter povinnosti. Pre človeka tak vzniká mravný problém, ktorý spočíva v rozumovom nátlaku prejaviť vôľu, ktorá je dobrá z každého hľadiska.

Metafyzické idey slobody, Boha a nesmrteľnosti sa ukázali z pohľadu čistého rozumu v čistej metafyzike ako neriešiteľné problémy, ktoré nemožno dokázať, ani vyvrátiť. Kant však odhaľuje, že praktický rozum tieto idey môže riešiť.

Existencia mravného zákona resp. kategorického imperatívu môže mať zmysel iba vtedy, ak máme možnosť riadiť sa ním, čiže keď sme slobodní. Forma mravného zákona nie je predmetom zmyslov, je nezávislá od zákonov javov. Vôľa, ktorá má byť určovaná touto formou, musí byť teda nezávislá od zákonov javov, a teda byť slobodná. Inými slovami – človek sa nemôže v úplnosti vyhovoriť na príčiny kauzálneho reťazca, ktoré spôsobili jeho nemravný čin.

Sloboda tiež vyplýva z toho, že človek si je vedomý sám seba, čím chápe svoju existenciu ako nepodliehajúcu časovým určeniam a kauzalite. Človek je vo svojom mravnom konaní vyvýšený ponad sféru javov do nadzmyslovosti. Človek je teda slobodný.

Ideu nesmrteľnosti Kant vysvetľuje pripomenutím, že nedokonalá ľudská vôľa má povinnosť stať sa dokonalou (svätou), ako to vyplýva z kategorického imperatívu. To je možné splniť iba nekonečným vývojom postupovania k stavu dokonalosti resp. k stavu zhody medzi našou vôľou a mravným zákonom. Preto je nutné postulovať nekonečné pretrvávanie ľudskej existencie ako racionálneho činiteľa. Osobná nesmrteľnosť sa tak stáva podmienkou úplnej poslušnosti voči mravnému zákonu (kategorickému imperatívu).

Potrebu existencie Boha Kant objasňuje pochopením šťastia a cnosti. Šťastie je podľa neho súhra medzi prírodou, našimi prianiami a našou rozumovou vôľou. Mravný činiteľ (človek) však nie je kreatívnou príčinou prírody, a preto si sám nemôže zaistiť takéto šťastie. Ale mravný zákon napriek tomu od nás vyžaduje mravnosť, teda aby sme brali najvyššie dobro za predmet našej činnosti. Je teda potrebné domáhať sa existencie príčiny celej prírody, ktorá by spájala šťastie i mravnosť, čím by umožnila ich zosúladenie aj pre mravného činiteľa. Touto príčinou, ktorá je prameňom najvyššieho derivovaného dobra, je Boh. A tak Kant tvrdí, že už len tým, že konáme mravne (podľa kategorického imperatívu), potvrdzujeme Božiu existenciu.

V Kritike praktického rozumu Kant predstavuje svoju etickú teóriu. V nej je zástancom autonómie vôle, keďže verí, že človek má mravný zákon vpísaný v svojom rozume a dokáže zo svojho vlastného rozumu pochopiť, čo je mravne dobré.

Etický systém má postulovať podľa Kanta len všeobecné a kategorické príkazy. A tu predstavuje svoj kategorický imperatív, ktorý je všeobecným mravným zákonom: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla platiť zároveň ako princíp všeobecného zákonodarstva.“

Z tohto mravného zákona vyplýva, že je človek povinný určovať si vôľu tak, aby bola dobrá z každého hľadiska, a teda aby postupovala k najvyššiemu dobru.

Praktický rozum postuluje metafyzické idey slobody, nesmrteľnosti a Boha, ktorých jestvovanie a relevantnosť potvrdzuje, hoci čistý rozum ich dokázať podľa Kanta nemôže.

Kritika čistého rozumu osvetľuje myslenie a poznanie, Kritika praktického rozumu chcenie a konanie. V kritike súdnosti sa Kant rozhodol objasniť ľudský cit a fantáziu. Delí sa na dve časti:

Kritika súdnosti skúma možnosť citového a rozvažujúceho posúdenia prírodného diania z hľadiska účelov (cieľov) a chce určiť podiel apriórneho rozumu na takomto posudzovaní. Súdnosť Kant chápe ako schopnosť myslieť na jednotlivé ako obsiahnuté vo všeobecnom. Súdnosť rozlišuje na

Estetická súdnosť je schopnosťou, ktorá umožňuje vzťahovať predmet resp. predstavu predmetu k meradlu, ktoré je v nás samotných. A tu sa Kant pýta, či je možné, že existuje pre naše city všeobecné a nutné, a teda apriórne meradlo. City sú veľmi subjektívne, preto sa zdá, že také všeobecné meradlo nejestvuje. V náuke o krásne – estetike – však podľa Kanta také meradlo nájsť môžeme, pričom skúma, ako sa prostredníctvom vkusu stavajú krásne veci do súladu s našim vnútorným estetickým citom.

V tejto časti Kritiky súdnosti Kant pojednáva o vnímaní krásy účelovosti. Hovorí, že tu už nejde o súlad krásna s vnútorným estetickým citom, ale o súlad paradigmy účelovosti s rozvažovaním, pričom účelovosť znamená, že forma predmetu je v harmónii s niečím v samotnom predmete, s jeho určením alebo s podstatou. Súdnosť, ktorá nám umožňuje súlad uskutočniť, sa nazýva teleologickou preto, lebo ide o spôsob uvažovania, ktorý je zameraný na objektívnu účelnosť vecí.

Ako Kant postuloval ideu nesmrteľnosti a ideu Boha prostredníctvom praktického rozumu a jeho kategorického imperatívu, ktorý nás v tieto idey núti veriť, sme ukázali v časti Kritika praktického rozumu. Potiaľ je zrozumiteľné v medziach číreho rozumu samotné náboženstvo. Náboženstvo ako také je tým, čo pristupuje k morálke. Náboženstvo formuluje poznanie našich povinností, vyplývajúcich z kategorického imperatívu, ako Božie príkazy. Náboženstvo podľa Kanta hovorí tiež, že pôvod mravného zákona v našom rozume treba hľadať v Bohu.

Náboženstvo sa teda obsahovo do značnej miery kryje s morálkou. Kant sa však pýta, prečo jestvuje toľko náboženstiev, keď kategorický imperatív je len jeden a apriórne platiaci pre všetkých. Rôzne náboženstvá vznikli podľa neho tak, že ľudia neprávom vydávali mnohé články viery za Božie príkazy. Pravé náboženstvo v medziach číreho rozumu je tvorené len mravným jadrom. Kant napokon dospel k mienke, že kresťanstvo je jediné mravne dokonalé náboženstvo. Hoci tak bol presvedčený, že kresťanstvu robí službu, predstavitelia kresťanstva mali na vec iný názor.

Kant rozlišuje ako Montesquieu v štáte trojakú moc – zákonodarnú, exekutívnu a súdnu. Podľa Kanta majú občania štátu, ktorí sú spojení pod jednotným zákonodarstvom, neoddeliteľné atribúty ako zákonnú slobodu a občiansku rovnosť. Vo svojej politickej filozofii odopiera ľudu právo na revolúciu alebo na neústavnú zmenu vlády. Ale k Francúzskej revolúcii, ktorej bol súčasníkom, sa staval mimoriadne pozitívne, ba až sentimentálne priaznivo.

Vo svojej náuke o medzinárodnom práve sa Kant zasadzoval za vytvorenie spoločenstva štátov, ktorých vzájomný vzťah by bol vymedzený konkrétnym právnym poriadkom. Jeho myšlienky napokon prerástli až do idey vytvorenia federatívneho zväzku národov, ktorý by zabezpečil tzv. večný mier. Kant veril, že občianska ústava má byť v každom štáte republikánska.

Kantov význam pre filozofiu je rozsiahly. Ovplyvnil celú plejádu filozofov nasledujúceho 19. storočia. Dejiny filozofie sú práve v 19. storočí do veľkej miery dejinami reflexie, šírenia, popierania a prijatia Kantových myšlienok. Vytvoril dielo, ktoré bude sprevádzať pri filozofickej práci každého ďalšieho mysliteľa. Hranice, ktoré vytýčil rozumu, zviditeľnili v dejinách všetku dovtedajšiu naivitu filozofického sveta, ktoré sa neštítilo v duchu prísnej logiky vytvárať systémy plné ilúzií. Kantovo kritické dielo sa stalo ohniskom viacerých smerov a škôl.

Intelektuálne svedomie každého „mravného činiteľa“, vstupujúceho do sveta filozofie, už nemôže nikdy pripustiť tápanie „v numenálnom svete“, ale môže viesť len po ceste, ktorú definovalo kritické dielo Immanuela Kanta.

  




#Article 47: Čad (2014 words)


Čad (dlhý tvar: Čadská republika) je štát, ktorý sa rozprestiera vo vnútrozemí Afriky na plošinách Sahary. Hlavné mesto je N’Djamena. Severnú tretinu krajiny pokrývajú piesočnaté púšte. Z nich vystupujú pieskovcové plošiny Ennedi () a pohoria sopečného pôvodu Tibesti. Pre veľkú časť krajiny dodávajú vodu rieky Šari a Logone. Rozprestiera sa tam aj plytká panva s Čadským jazerom, ktorého rozloha sa mení. Čad susedí s Líbyou na severe, Sudánom na východe, Stredoafrickou republikou na juhu, Kamerunom a Nigériou na juhozápade a Nigerom na západe.

V stredoveku vznikli na tomto území silné domorodé ríše. Koncom 19. storočia si väčšinu oblasti podrobil sudánsky bojovník Ráhib, ktorý kládol silný odpor francúzskej expanzii. Do roku 1904 bolo územie vojenským teritóriom, potom súčasťou administratívneho celku Ubangi-Šari-Čad, od roku 1910 v rámci Francúzskej rovníkovej Afriky. V roku 1946 získal Čad štatút zámorského územia Francúzska, v roku 1958 bola vyhlásená autonómna republika v rámci Francúzskeho spoločenstva. Plnú nezávislosť získal Čad v roku 1960. V 70. a 80. rokoch Čad poznamenala občianska vojna. V roku 1991 prezident Idriss Déby začal demokratizačný proces.
Viac ako 55 percent obyvateľstva tvoria moslimovia, najmä sunitského smeru, 25 percent vyznáva tradičné africké prírodné náboženstvá a zvyšných 20 percent iné náboženstvá, medzi ktoré patrí i kresťanstvo. Katolíkov je v Čade približne 9 percent.

Je to krajina na severe centrálnej Afriky zaberajúca povrch  ; približne 26-násobku rozlohy Slovenska. Väčšina obyvateľov rôznorodej národnosti a jazyka žije na juhu, s hustotou obyvateľstva v od 54 obyvateľov na  v povodí rieky Logone až po 0,1 obyvateľa na  v B-E-T (Borkou-Ennedi-Tibesti) púštnej oblasti, ktorá je väčšia ako Francúzsko. Hlavné mesto N’Djamena, situované v sútoku riek Šari a Logone, má momentálne vyše 700 000 obyvateľov.

Čad má 4 bioklimatologické zóny. Najsevernejšia zóna (saharská) má priemerné zrážky menej než  ročne. Riedka populácia je zväčša nomádskeho charakteru s niekoľkými kusmi dobytka, s ťavami. Centrálna zóna (saheliánska) zaznamenáva zrážky 200 až  a jej vegetácia je v rozpätí trávnatej stepi až po tŕnistú, otvorenú savanu. Južná zóna, často zmieňovaná ako sudánska, zaznamenáva zrážky v rozmedzí 600 až  ročne. Vegetáciu tvoria zalesnené savany a opadavé lesy. Zrážky v guinejskej zóne, situovanej v severozápadnom výbežku územia Čadu dosahujú 1000 až  ročne.

Topograficky je krajina všeobecne plochého charakteru, s vyvýšeninami stúpajúcimi pozvoľna na sever a východ smerom od jazera Čad.

Najvyšší bod v Čade je Emi Koussi, vrch s výškou  nachádzajúci sa na severe pohoria Tibesti. Náhorná plošina Ennedi a Ouaddaïská  vysočina na východe dokresľujú obraz postupne klesajúcej kotliny, ktorá klesá smerom k jazeru Čad. Sú tu tiež centrálne vysočiny v regióne Guera stúpajúce do výšky . Čadské jazero je druhé najväčšie jazero v západnej Afrike a je jedným z najdôležitejších zdrojov vlahy na celom kontinente. Tento domov 120 druhov rýb a najmenej toľko druhov vtákov, v posledných štyroch desaťročiach dramaticky znížil svoju rozlohu v dôsledku zvýšenej spotreby vody z rozširovania populácie a nízkym zrážkam. Ohraničené Čadom, Nigerom, Nigériou a Kamerunom, v súčasnej dobe pokrýva len  oproti  z roku 1963. Rieky Šari a Logone, prameniace v Stredoafrickej republike, tečúce na sever, zabezpečujú väčšinu vody vstupujúcej do jazera.

Nachádza sa na severe strednej Afriky, tiahne sa  od jeho najsevernejšieho bodu až po južné hranice. Okrem vzdialeného severozápadu a juhu, kam zabiehajú hranice, priemerná šírka Čadu približne . Územie  má zhruba rovnakú rozlohu ako územia štátov Idaho, Wyoming, Utah, Nevada a Arizona dohromady.

Čad má dve neobyčajné geografické charakteristiky: za prvé, krajina je vnútrozemská. Hlavné mesto N’Djamena sa nachádza viac ako  severovýchodne od Atlantického oceánu; Abéché, dôležité mesto na východe, leží  od Červeného mora; a Faya Largeau, oveľa menšie, ale zato strategicky významné mesto na severe, nachádzajúce sa v strede púšte Sahara,  od Stredozemného mora. Tieto obrovské vzdialenosti od mora mali hlboký vplyv na historický i súčasný rozvoj Čadu.

Druhá pozoruhodná charakteristika je, že hranice krajiny sú na veľmi odlišných častiach Afriky: severná Afrika s islamskou kultúrou a ekonomickou orientáciou smerom k Stredozemnému moru; západná Afrika s rôznorodými kultúrami a náboženstvami a históriou vysoko rozvinutých štátov a regionálnou ekonomikou; severovýchodná Afrika, orientovaná smerom k povodí Nílu a k oblasti Červeného mora; a stredná alebo rovníková Afrika, v ktorej si niektorí ľudia ponechali klasické africké náboženstvo, zatiaľ čo ostatní prijali kresťanstvo, a ktorej ekonomika bola súčasťou systému rieky Kongo. Pretože veľa charakter Čadu pochádza z rozličných vplyvov, stavia to prekážky vytvoreniu štátnej identity.

Hoci čadská spoločnosť je ekonomicky, sociálne a kultúrne rozdelená, geografia krajiny je zjednotená v rámci povodí Čadského jazera. Preliačiny obrovského vnútrozemského mora (Čadské more), z ktorého zvyšku sú dnes plytčiny Čadského jazera, sa tiahnu na západ do Nigérie a Nigeru. Väčšia, severná časť povodia hraničí vnútri Čadu s pohorím Tibesti na severozápade, s náhornou plošinou Ennedi na severovýchode, s Ouaddaïskou vysočinou na východe pozdĺž hranice so Sudánom, s Guéraiským masívom v strede Čadu, s Mandarskými horami pozdĺž juhozápadných hraníc s Kamerunom. Menšia, južná časť povodia spadá takmer výlučne na územie Čadu. Je ohraničené na severe s Guéraiským masívom, na juhu vysočinou  južne od hraníc s Stredoafrickou republikou a na juhozápade s Mandarskými horami.

Čadské jazero, situované na juhozápade povodia s nadmorskou výškou , prekvapivo neoznačuje najnižší bod povodia; namiesto toho ho nájdeme v regiónoch Bodele a Djourab na severe a severovýchode. Dôvodom tejto zvláštnosti sú obrovské stacionárne duny vytvárajú priehradu, zamedzujúcu tok vody z jazera do najnižšieho bodu povodia. V minulosti, slúžila preliačina Bahr el Ghazal, ktorá sa rozprestiera od severovýchodnej časti jazera až po Djourab, ako kanál, ktorý zachytával prebytok vlahy.

Severne a severovýchodne od Čadského jazera sa tiahne povodie v dĺžke viac ako . Charakterizujú ho veľké zvlnené duny v celej tejto oblasti, oddelené od seba veľmi hlbokou preliačinou. Z nízko položených miest v Djourabe povodie stúpa do náhorných plošín a ďalej až na vrcholy pohoria Tibesti. Vrchol tohto útvaru – rovnako ako najvyšší bod Sahary – je Emi Koussi, vyhasnutá sopka vo výške  nad úrovňou mora. Severovýchodná hranica povodia je náhorná plošina Ennedi. 
Východne od jazera povodie stúpa pozvoľna k Ouaddaïskej vysočine, ktorá označuje východné hranice Čadu a tiež označuje vodný predeľ Čadu a Nílu. Juhovýchodne od Čadského jazera pravidelné kontúry terénu narúša až Guéraiský masív, ktorý rozdeľuje povodie na jeho severné a južné časti. 

Južne od jazera ležia záplavové územia riek Šari a Logone, ktoré bývajú v období dažďov zaplavované. Ďaleko na juhu terén povodia stúpa a formuje skupinu pieskovitých a ílovitých náhorných plošín, ktoré sa nazývajú koros, a ktoré napokon vystúpia až do výšky  nad úrovňou mora. Južne od čadských hraníc koros rozdeľuje povodie Čadského jazera a riečneho systému Ubangi-Zair. 

Trvalé rieky v severnom a strednom Čade neexistujú. Po zriedkavých zrážkach v náhornej plošine Ennedi a v Ouaddaïskej vysočine môže voda prúdiť cez preliačiny, ktoré sa nazývajú ennneri a vádí. Častým výsledkom takýchto rýchlych prívalov vody je, že riečky obyčajne za pár dní vyschnú a zvyšné kaluže sa vsiaknu do pieskovitej alebo ílovitej pôdy. Najvýznamnejšia z týchto riečok je Batha, ktorá v období dažďov prenáša vodu zo západu z Ouaddaïskej vysočiny a Guéraiského masívu až k jazeru Fitri.
 
Najvýznamnejšie rieky v Čade sú Šari a Logone, a ich prítoky, ktoré tečú z juhovýchodu do Čadského jazera. Oba riečne systémy začínajú na vysočinách v Stredoafrickej republike a v Kamerune, v regiónoch, kde sa ročné zrážky pohybujú okolo . Zo zásobami z riek z Stredoafrickej republiky (Bahr Salamat, Bahr Aouk a Bahr Sara) juhovýchodne od Čadu, je rieka Šari dlhá približne . Pramení blízko mesta Sarh, stredná časť toku prebieha cez močaristý terén; v dolnom toku blízko pri meste N’Djamena sa vlieva do rieky Logone. Prietok rieky Šari sa značne mení počas roku, od /s počas obdobia sucha, až po /s počas najvlhkejšieho obdobia. 

Rieka Logone sa postupne formuje z prítokov tečúcich z Kamerunu a Stredoafrickej republiky. Je kratšia a má menší prietok než Šari, tečie severovýchodne ; jej prietok je v rozmedzí 5 – /s. Pri meste N’Djamena sa vlieva do Šari a spoločne tečú ešte  cez veľkú deltu do Čadského jazera. Na konci obdobia dažďov, na jeseň, sa rieka vylieva z brehov a vytvára obrovské zaplavené planiny v delte.

Siedme najväčšie jazero na svete (a 4. najväčšie v Afrike), jazero Čad, je situované v sahelianskej zóne, južne od púšte Sahara. 95 % vody Čadského jazera zabezpečuje rieka Šari, priemerne 40 mld m2 ročne; 95 % z nej sa stráca pri vyparovaní. Veľkosť jazera je určovaná zrážkami na vysočinách na juhu povodia a teplotami v Saheli. Fluktuácia oboch vplyvov spôsobila dramatické zníženie rozlohy jazera z pôvodných  počas obdobia sucha na  počas obdobia dažďov. Jazero však poznateľne mení rozmer aj v priebehu niekoľkých rokov. V roku 1870 jeho maximálna rozloha dosahovala . V roku 1908 klesla na . V 50. a 60. rokoch zostávala malá, ale v roku 1963 vzrástla na . Silné obdobia sucha v 70., 80. rokoch, trvajúce až do polovice 90. rokov, spôsobili opäť pokles rozlohy jazera. Ďalšie významné jazerá sú Fitri, nachádzajúce sa v regióne Batha a jazero Iro, nachádzajúce sa na močaristom juhu. 

Povodie Čadského jazera má širokú škálu tropických podnebí od severu po juh, hoci väčšina z nich je suchá. Okrem najsevernejšieho severu sa väčšina oblastí dá charakterizovať striedaním obdobia sucha a obdobia dažďov. Trvanie každého obdobia počas roka závisí predovšetkým od dvoch obrovských vzdušných más: morskej vzdušnej masy od Atlantického oceánu na juhozápade a omnoho suchšej kontinentálnej vzdušnej masy. Keď vrcholí obdobie dažďov, front sa môže dostať až ku Kanemskej oblasti. V strede obdobia sucha sa front presúva na juh od Čadu, berúc so sebou všetky zrážky. Tento systém počasia prispieva k vytváraniu troch hlavných klimatických pásiem.

Región Sahara sa nachádza zhruba v severnej tretine krajiny, vrátane B-E-T (Borkou-Ennedi-Tibesti) oblasti so severnými časťami regiónov Batha, Kanem a Biltine. Väčšina tohto územia prijíma iba zlomok zo zrážok počas celého roku; napríklad  pri Faya Largeau je priemerný ročný úhrn zrážok menej než . Roztrúsené malé oázy a občasné studne dodávajú vodu pre občasné datľovníky alebo záhradky.

Na severe je maximálna denná teplota v januári, ktorý je najchladnejším mesiacom v roku, priemerne 32 °C, a 45 °C v máji, ktorý je najteplejší. Silné vetry zo severovýchodu niekedy vyvolávajú silné púštne búrky. Na severe regiónu Biltine je kraj, ktorý sa nazýva Mortcha, a ktorý zohráva dôležitú úlohu v chove dobytka. Je tu sucho 9 mesiacov v roku, z  alebo viac zrážok padne väčšina počas júla a augusta. Zelený koberec z púšte počas tohto krátkeho obdobia vlhka sem priláka pastierov vyhnať na pastvu dobytok a ťavy. Kvôli veľmi málo studniam pastieri nemajú vodu po celý rok, preto na konci obdobia vlhka krajinu opúšťajú a zanechávajú ju antilopám, gazelám a pštrosom, ktorí vedia prežiť aj s týmito malými zásobami. 

Táto semiaridná saheliánska zóna, alebo Sahel, utvára  široké pásmo, ktoré sa tiahne prefektúrami Lac a Šari-Baguirmi východne cez Guéra, Ouaddaï, severným Salamatom až k hranici so Sudánom. Klíma tejto prechodnej zóny medzi púšťou a sudánskou zónou je rozdelená na obdobie dažďov (od júna do skorého septembra) a na suché obdobie (od októbra do mája).

V severnom Saheli rastú tŕnisté kroviny a agáty, datľovníky a obilniny rastú iba v roztrúsených oázach. Okrem týchto osídlení sú tu ešte nomádi, ktorí presúvajú svoje stáda smerom na juh za vodou, ktorá sa začína strácať začiatkom obdobia sucha. Stredný Sahel je charakteristický svojimi suchu odolnými trávami a lesíkmi. Zrážky sú tu omnoho výdatnejšie, než v saharskom regióne. Napríklad ročné maximálne zrážky v N’Djamene boli , zatiaľ čo v Ouaddaïskej prefektúre boli len o trochu menšie. Počas horúcich mesiacov (apríl, máj) maximálne teploty stúpajú nad 40 °C. V južných častiach Sahelu sa pestuje proso a cirok, na ktoré vystačia zrážky aj na nezavlažovaných miestach. Poľnohospodárstvo je tiež bežné v močaristých oblastiach východne od Čadského jazera a blízko močiarov alebo studní. Veľa farmárov v tomto regióne kombinuje samozásobiteľské poľnohospodárstvo s chovom vyššieho počtu kusov dobytka, kôz, oviec a hydiny.

Tvorí ju vlhká sudánska zóna, vrátane južných oblastí Mayo-Kebbi, Tandjilé, Logone Occidental, Logone Oriental, Moyen-Šari, a južný Salamat. Medzi aprílom a októbrom tu obdobie dažďov prináša 750 až  zrážok. Teploty sú vysoké počas celého roku. Mondou je významné mesto na juhozápade, teploty sa tu pohybujú v škále od 27 °C v polovici najchladnejšieho obdobia v januári až po 40 °C  počas najteplejších mesiacov (apríl, máj, jún). 

Sudánsky región je charakterom savana alebo pláň so rozličnými rastlinami alebo lesíkmi tropického a subtropického pásma. Rast je bujný počas obdobia dažďov, ale mení sa to s príchodom 5 mesiacov sucha medzi októbrom a marcom. Veľká časti regiónu prichádza o prírodnú vegetáciu kvôli poľnohospodárstvu.




#Article 48: Krakov (415 words)


Krakov (poľ. Kraków, IPA [], presnejšie Stołeczne Królewskie Miasto Kraków   – Kráľovské hlavné mesto Krakov; ) je druhé najväčšie mesto Poľska. Zároveň je hlavným mestom Malopoľského vojvodstva. Má rozlohu , žije tu 780 981 obyvateľov a v metropolitnej oblasti viac ako 1,7 milióna (2017). Staré mesto je charakteristické početnými historickými stavbami (komplex stredovekých a renesančných budov Starého mesta, hrad Wawel, tržnica Sukiennice). Sídli tu Jagelovská univerzita či Poľská akadémia vied. Metropola južného Poľska leží na hornom toku rieky Visla.

Mesto Krakov vzniklo približne okolo roku 800 ako obranný hrad Vislanov na križovatke obchodných ciest. Koncom 9. storočia je mesto súčasťou Veľkej Moravy. V 10. storočí bol vybudovaný hrad Wawel a mesto sa stalo súčasťou Poľska (okolo 999). Od roku 1038 je Krakov sídelné mesto Poľska. Mesto prekvitalo v 14. – 16. storočí, kedy bolo členom hanzy, hlavným a od 1320 korunovačným mestom Poľska s prvou poľskou univerzitou (založenou 1364) a známou výrobou súkna. V roku 1596 sa hlavným mestom stala Varšava, ale Krakov ostal korunovačným mestom. V 17. – 18. storočí nastal úpadok. Od roku 1795 mesto patrilo Rakúsku, len v rokoch 1809 – 1815 bolo súčasťou Varšavského kniežatstva a v rokoch 1815 – 1846 hlavným mestom Krakovskej republiky. Po potlačení krakovského povstania bolo opäť pričlenené k Rakúsko-Uhorsku. V roku 1914 sa tu organizovali poľské légie. Od roku 1918 je mesto opäť súčasťou Poľska. Po druhej svetovej vojne sa Krakov stal významným priemyselným strediskom Poľska – Nowa Huta je najväčší metalurgický závod v Poľsku.

Krakov je jedným z najdôležitejších poľských turistických centier s cennými pamiatkami z rôznych epoch. V Krakove sa nachádza vyše 6 tisíc historických objektov.

Toto je zoznam mestských častí Krakova.

Verejná doprava je založená na pomerne hustej sieti električiek a autobusových liniek, ktorú dopĺňa niekoľko súkromných operátorov minibusov. Miestne železnice prepájajú niektoré predmestia. Veľká časť historického centra bola upravená na pešiu zónu s rikšami a konskými záprahmi, no zasahuje sem aj električková sieť. 

Železnica prepája mesto s väčšinou poľských miest. Vlaky do Varšavy chodia každú hodinu. Medzinárodné destinácie zahŕňajú Berlín, Budapešť, Prahu, Hamburg, Ľvov, Kyjev a Odesu. Hlavná železničná stanica je mimo Starého Mesta a je dobre prístupná verejnou dopravou.

Krakovské letisko Jána Pavla II. Kraków-Balice (Międzynarodowy Port Lotniczy im. Jana Pawła II Kraków-Balice) na nachádza  západne od mesta. Priame železničné linky prepájajú hlavnú železničnú stanicu Kraków Główny s letiskom a premávajú každých 15 minút. Kapacita letiska sa odhaduje na 1,3 milióna pasažierov, hoci v roku 2006 obslúžilo letisko 2,3 milióna cestujúcich, čo predstavuje 15 percent všetkých prepravených ľudí letecky v Poľsku.




#Article 49: Hans Küng (286 words)


Hans Küng (* 19. marec 1928, Sursee, Švajčiarsko) je švajčiarsky katolícky teológ a kňaz.  

V rokoch 1948 až 1955 študoval filozofiu a teológiu na pápežskej univerzite Gregoriana v Ríme. V roku 1954 bol vysvätený za kňaza a v roku 1955 študoval na Sorbonne a na Katolíckom inštitúte v Paríži. Roku 1957 získal doktorát teológie. V rokoch 1957 až 1959 pôsobil ako kňaz v Hofkirche v Luzerne. Roku 1960 bol menovaný za riadneho profesora fundamentálnej teológie na univerzite v Tübingene. Predtým, v rokoch 1959 a 1960, učil na nemeckej univerzite v Münsteri. Roku 1962 ho pápež Ján XXIII. menoval za oficiálneho teologického poradcu II. Vatikánskeho koncilu. Od 1963 bol profesorom dogmatickej a ekumenickej teológie a riaditeľom Inštitútu pre ekumenický výskum na univerzite v Tübingen. 

Hans Küng bol prvým významným katolíckym teológom, ktorý od čias vzniku starokatolíckej cirkvi koncom 19. storočia spochybnil neomylnosť pápeža. Svoj názor k  tejto otázke zverejnil hlavne vo svojej knihe Neomylný? Jedna otázka (Unfehlbar? Eine Anfrage ISBN 3-545-22061-3), ktorá vyšla v roku 1970. Následne Svätá stolica v roku 1979 skonštatovala, že Künga nemožno viac považovať za katolíckeho teológa, v dôsledku čoho mu bolo začiatkom roku 1980 odňaté cirkevné povolenie na vyučovanie (misio canonica). Až do odchodu do dôchodku v roku 1996 zostal naďalej profesorom na univerzite v Tübingene a naďalej je katolíckym kňazom. Súčasne prednášal po celej Európe, je autorom početných diel, v ktorých sa venuje kresťanskej a ekumenickej otázke, ako i otázkam náboženstva všeobecne. 

Hans Küng vždy rozlišuje medzi tým, čo je v katolíckej cirkvi nadčasové a univerzálne a čo je len výsledkom ľudských snáh a záujmov. V teológii varuje pred absolutizáciou pozitívnej (afirmatívnej) teológie, ktorá by bez korektívu negatívnej teológie z Boha urobila iba projekciu našich predstáv, čo by viedlo k modloslužbe.




#Article 50: Pragmatizmus (421 words)


Pragmatizmus je smer súčasnej filozofie, ktorý vznikol v USA koncom 19. storočia najmä zásluhou Ch. S. Peirca a W. Jamesa. 

Podľa pragmatizmu sú všetky naše pojmy, úsudky, názory len pravidlá pre naše správanie (pragma = konanie, činnosť). Ich pravda je zdôraznená a zdôvodnená len ich praktickým užívaním pre život. Kritériom pravdy je užitočnosť, prospech, úspech a nie zhoda s objektívnou realitou. 

Najväčší rozmach zaznamenal pragmatizmus po 2. svetovej vojne, kedy sa šíril ako tzv. neopragmatizmus (predstaviteľ: Richard Rorty). Pragmatizmus pozostáva z dvoch variantov - populárny pragmatizmus, ktorý vyjadruje záujmy americkej konzumnej spoločnosti („Je zbytočné sa niečím zaoberať, pokiaľ to neprináša zisk“), a filozofický pragmatizmus, ktorý rieši tri základné problémy - poznanie, pravda a význam. Presadzuje tvrdenie, že pravdivé je to, čo je pre človeka užitočné. Zároveň tvrdí, že všeobecné pravdy neexistujú, pretože to, čo je užitočné pre jedného človeka, môže škodiť druhému.

Pragmatisti tvrdia, že platónske hľadanie, pokus preniknúť za jav k vnútornej povahe skutočnosti, je beznádejné. Už od 17. storočia filozofi tvrdia, že skutočnosť možno nikdy nespoznáme, pretože medzi nami a ňou je bariéra - závoj javov tvorený interakciou medzi subjektom a objektom, medzi konštrukciami našich zmyslových orgánov, našej mysle a vecami, ako sú osebe. Od 19. storočia filozofi tvrdia, že táto bariéra je možno tvorená jazykom - že náš jazyk vnucuje predmetom kategórie, ktoré nie sú ich vlastné. Pragmatisti vo svojej odpovedi na argumenty zo 17. storočia tvrdia, že model poznania sa musí riadiť modelom videnia. Naše zmyslové orgány ani naše myšlienky teda nemusia vstupovať medzi mentálny znak a jeho predmet. Podľa pragmatistov môžeme oboje považovať za nástroje manipulovania s predmetom. V odpovedi na argumenty z 19. storočia o skresľujúcom vplyve jazyka tvrdia, že jazyk nie je médium reprezentácie, lebo nič nereprezentuje. 

Pragmatizmus predstavuje vo filozofii empirický postoj. Odmieta abstrakciu a nedokonalosť, slovné riešenia, zlé apriórne súdy, fixované princípy, uzavreté systémy, predstierané absolútna a pôvody. Obracia sa ku konkrétnosti a prirodzenosti, k faktom, k činnosti a moci. Znamená to dať voľnosť možnostiam prírody oproti dogme, umelosti a nároku na konečnú pravdu.

Zhoduje sa s nominalizmom, ustavične apelujúc na jednotlivosti; s utilitarizmom v zdôrazňovaní praktických aspektov; s pozitivizmom v jeho odmietaní slovných riešení, neužitočných otázok a metafyzických abstrakcií. To všetko sú antiintelektualistické tendencie. 

V diele Pragmatizmus (1907) James formuluje hlavnú filozofickú zásadu pragmatizmu: Aby sme dosiahli dokonalú jasnosť vo svojich myšlienkach o nejakom predmete, musíme uvážiť, aké možné praktické účinky môže tento predmet obsahovať, aké vnemy môžeme od neho očakávať a na aké reakcie sa musíme pripraviť. Pravdivým sa potom nazýva to, čo sa podľa nášho presvedčenia osvedčuje ako dobré. 




#Article 51: Anarchizmus (4401 words)


Anarchizmus je politický a filozofický smer. Je to učenie presadzujúce oslobodenie jednotlivca a spoločnosti od nátlaku rôznych spoločenských inštitúcií či ideológií. Cieľom tohto smeru je vytvoriť slobodnú anarchistickú spoločnosť – anarchiu

Anarchisti tvrdia, že všetko zlo je spôsobené popretím prirodzenosti a zavádzaním umelých inštitúcií a štruktúr. Jedinec musí mať možnosť sám rozhodovať o svojom živote a osude. Nikto nemá právo nútiť ho do niečoho, čo by sám nechcel, ani ak je k tomu nútený väčšinovou spoločnosťou. Z toho dôvodu anarchisti odmietajú uznať opodstatnenie vlády, štátu či polície.

Záujmy jednotlivca nemôže presadzovať žiadny sprostredkovateľ, ale len jedinec samotný, prípadne človek, ktorého sám priamo svojim zastupovaním poverí a ktorého konanie môže priamo ovplyvniť. Štátny aparát, zastupiteľská demokracia ani volebný systém podľa anarchistov neodráža túžby a potreby svojich občanov.

Človek nemôže byť ovládaný „zhora“ nijakou autoritou či inštitúciou, ale on sám má prispievať k organizácii svojho okolia, obce, mestskej štvrti, pracoviska či školy. Anarchisti uznávajú potrebu existencie nejakej organizácie ľudí, ale len na dobrovoľnej báze, bez štátnej autority (najčastejšie v podobe slobodnej federácie autonómnych výrobcov).

Z vyššie uvedených princípov je pochopiteľný odpor anarchistov voči diktátorským režimom (fašizmus, nacizmus, boľševizmus), dogmatickému náboženstvu (cirkev) a celkovo k vodcovstvu.

Z popierania štátnej autority pramení aj požiadavka na odstránenie hraníc medzi ľuďmi, ktoré človeka zväzujú. Hranice štátov sú podľa nich umelé a ich produktom je národnostné napätie a vojny.

Anarchisti často vystupujú proti narastaniu rozdielu medzi chudobnými a bohatými, proti vykorisťovaniu tretieho sveta, plýtvavej konzumnej spoločnosti v bohatých krajinách a proti triednym rozdielom v jednotlivých krajinách.

Anarchisti už od počiatku vychádzajú z názoru, že ľudia sú si rovní bez ohľadu na vek, pohlavie, národnosť, spoločenské postavenie či sexuálnu orientáciu. Aj preto zohrali dôležitú úlohu v antifašistickom, feministickom a ekologickom hnutí.

Celou históriou anarchizmu sa tiahne myšlienka vzájomnej pomoci, solidarity s utláčanými a vykorisťovanými.

Popri spoločných ideových základoch sa z anarchizmu vyvinuli rôzne smery:

Individualisti tvrdia, že najpodstatnejší je jedinec. Spoločnosť, nech by bola akokoľvek slobodná, neuznávajú, pretože vyvíja na človeka nátlak vo forme verejnej mienky a názoru väčšiny. Každý by mal byť absolútne slobodný, nemal by byť viazaný s inými ľuďmi, pokiaľ to nie je v jeho vlastnom záujme. Individualizmus bol východiskový smer neskoršieho anarchizmu a anarchizmus vo svojich počiatkoch bol čisto individualistický. Za významného predstaviteľa individualistického anarchizmu je považovaný Max Stirner, ktorý výraz „Ja“ začína zásadne veľkým písmenom a slovo egoizmus používa v pozitívnom zmysle. Ďalší individualisti boli William Godwin, Benjamin Tucker, Federica Montseny, Josiah Warren, William B. Greene, Lysander Spooner, Stephen Pearl Andrews, Victor Yarros a Henry David Thoreau.

Mutualizmus sa v ekológii používa na pomenovanie obojstranne výhodného vzťahu, v politickej terminológii označuje vzájomnú spoluprácu. Mutualizmus sa objavil v anglických a francúzskych robotníckych hnutiach 18. storočia. Neskôr ho prevzali anarchisti okolo Pierra-Josepha Proudhona. Mutualistická ekonomika je charakteristická voľnými združeniami (federáciami) a demokraticky fungujúcimi mutualistickými bankami (požičiavajúcimi bez úroku). V mutualistickom systéme každý jedinec prijme presný plat za svoju prácu; služby ekvivalentné cene budú zameniteľné s inými službami bez zisku a so všetkým, čoho má nadbytok (mimo toho, čo dokáže spotrebovať), sa podelí v prospech komunity, ktorej je členom. Oproti individualistickým anarchistom, Proudhon zdôrazňoval združovanie výrobcov a spotrebiteľov, čo postavilo mutualistov niekde medzi individualistov a kolektivistov. Proudhon považoval slobodu (ekvivalent k anarchii) za syntézu komunizmu a súkromného vlastníctva.

Kolektivistický anarchizmus je spájaný hlavne s Michailom Bakuninom a s antiautoritárskou sekciou Prvej internacionály (1864 – 1876). Na rozdiel od mutualistov, kolektivistickí anarchisti nepripúšťajú žiadne súkromné vlastníctvo výrobkov, obhajujú vlastníctvo kolektívne. Napriek tomu by pracujúci mali byť za svoju prácu ohodnotení, radšej než na základe „distribúcie podľa potreby“ (ako to hlásali anarchokomunisti). Aj keď kolektivisti obhajovali kompenzáciu za prácu, pripúšťali aj možnosť po-revolučnej premeny v komunistický systém distribúcie podľa potreby.

Anarchokomunisti navrhujú, aby bola spoločnosť zložená z množstva samosprávnych komún s kolektívnym vlastníctvom výrobných prostriedkov, riadených priamou demokraciou a voľne spájaných s inými komúnami do federácií, čo bude znamenať slobodnú spoločenskú organizáciu. V anarchistickom komunizme jedinci nebudú prijímať priame kompenzácie za svoju prácu (v podobe podielu na zisku, platu ani inej kompenzácie), ale namiesto toho budú mať voľný prístup k zásobám komúny. Niektorí autori si myslia, že si to vyžiada v podstate komunitariánsku ľudskú povahu, ale pohľad, ktorý rozvinul Kropotkin a neskôr Murray Bookchin, ukazuje, že členovia takejto spoločnosti budú spontánne vykonávať nevyhnutnú prácu, pretože si budú vedomí výhod komunitného blaha a vzájomnej pomoci. Za prvého významného predstaviteľa je považovaný Joseph Déjacque. Ďalší významní anarchokomunisti boli Piotr Kropotkin, Alexander Berkman a Errico Malatesta. 
Anarchistický komunizmus sa podstatne odlišuje od komunizmu presadzujúceho komunistickými, marxistickými a boľševickými stranami. Hlavný rozdiel je v tom, že anarchokomunisti neuznávajú žiadne prechodné štádium tzv. „diktatúry proletariátu“, ani dočasnej vlády komunistickej strany. Už prví anarchokomunisti a anarchisti upozorňovali, že nová vládnuca vrstva sa nedokáže vzdať svojej moci, že z dočasnej diktatúry sa stane diktatúra trvalá, a že bude ešte horšia ako diktatúra kapitalistická, čo sa nakoniec potvrdilo v Rusku po roku 1917 a v strednej a východnej Európe po roku 1945.

Na začiatku 20. storočia je viditeľný vzostup anarchosyndikalizmu ako osobitnej školy v anarchistickom hnutí. Oproti ostatným anarchistickým smerom bol viac zameraný na hnutie pracujúcich. Odbory považoval za základnú silu pre revolučnú spoločenskú zmenu, ktorá nahradí kapitalizmus a štát novou spoločnosťou demokraticky riadenú samosprávami pracujúcich. Anarchosyndikalizmus sa snaží zrušiť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, čím napádajú samotný základ kapitalizmu, to vedie k triednym rozporom. Tri najdôležitejšie princípy anarchosyndikalizmu sú: solidarita pracujúcich, priama akcia (napríklad generálny štrajk, obsadenie tovární, sabotáže, demonštrácie) a samospráva pracujúcich. Anarchosyndikalizmus vystupuje aj voči oficiálnym odborovým organizáciám, ktorým vyčíta hierarchickú štruktúru, platené vedenie a tendenciu ku kompromisom. Rudolf Rocker je jeden z najznámejších hlasov anarchosyndikalistického hnutia. V roku 1938 vydal svoju brožúru Anarchosyndikalizmus. Anarchsyndikalistické odbory existujú v mnohých štátoch, a väčšina je združená v anarchosyndikalistickej internacionále Medzinárodná asociácia pracujúcich, ktorá je najdlhšie trvajúcou internacionálou. Bola založená v roku 1922. Svoje zastúpenie má aj na Slovensku, keďže medzi jej členské organizácie patrí aj Priama akcia.

Tento smer je úzko spájaný s ruským spisovateľom Levom Nikolajevičom Tolstým. Bol ovplyvnený Proudhonom i Kropotkinom, s ktorými si dopisoval. Nenávidel štát, peniaze, vojny, násilie. Bol presvedčeným antimilitaristom. Bol však aj hlboko veriacim kresťanom, čo ho odlišuje od väčšiny anarchistov popierajúcich existenciu Boha. Jeho láska k Bohu mu však nebránila nenávidieť cirkev. „Cirkev je len klamstvo, krutosti a podvody.“ Vyčíta cirkvi jej dogmatické učenie, prepychový život kňazov a nútené „vodcovstvo“ kresťanov. Rovnako vyčíta štátu, že s cirkvou spolupracuje pre svoje zištné dôvody. Tolstoj objavil v sebe lásku k Bohu a Ježišovi a rozvinul teóriu nenásilia. Stal sa jedným z najhlavnejších predstaviteľov pacifizmu. Jeho myšlienky neskôr použil a rozvinul Mahátma Gándhí. 

Anarchistický feminizmus sa vyvíjal obdobne ako feminizmus klasický, aj v rovnakých časových obdobiach. V mnohom sa však tieto smery líšili a prichádzali do vzájomných sporov. Anarchofeministky síce volali po rovnosti pohlaví, nežiadali však napríklad volebné právo pre ženy, pretože ako anarchistky voľby neuznávali. Klasickým feministkám taktiež vyčítali ich honbu za možnosťou žien pracovať na „mužských“ pozíciach, pretože ich anarchistický postoj považoval platenú prácu za vykorisťujúcu. Komplexná výčitka feministkám znela: „Prečo by sme mali žiadať to, v čom sa muž sklamal ?“

Anarchokapitalizmus (často nazývaný aj anarchizmus súkromného vlastníctva alebo anarchizmus voľného trhu) je forma individualistického anarchizmu, stojaca mimo hlavného prúdu anti-kapitalistického anarchizmu. Uplatnil sa najmä v USA, pričom staval na individualistoch, napríklad na Benjaminovi Tuckerovi a Lysanderovi Spoonerovi. V mnohom sa opiera na koncept prirodzeného práva a od neho odvodený princíp súkromného vlastníctva, ktoré je rozšírením vlastníctva seba samého a miešania ľudskej práce s doteraz nevlastnenými prostriedkami. Anarchokapitalisti požadujú, aby všetky služby, vrátane súdnictva či ochrany práv, boli zabezpečované výhradne množstvom súkromných podnikateľov konkurujúcich si na trhu, čo by bolo lepšie, ako keď sú zabezpečované monopolným postavením štátu. Veria, že neregulované trhy a slobodné podnikanie zaistí vyvážený stav aj vďaka konkurencii na trhu. Anarchokapitalisti tvrdia, že zničením agresívnej existencie a činnosti štátu by sa vytvoril slobodný kapitalizmus. Myslia si taktiež, že ľudia sa dobrovoľne nevzdajú svojich majetkov v prospech spoločnosti bez kompenzácie. Najznámejšími predstaviteľmi anarchokapitalizmu boli a sú Murray Rothbard, David D. Friedman, Hans-Hermann Hoppe a Walter Block. Boli ovplyvnení libertariánmi ako napríklad Gustave de Molinari, Frederic Bastiat, Ludwig von Mises, Ayn Rand a Robert Nozick.

Hlavný prúd (a treba povedať, že aj väčšina jednotlivých vetiev) anarchizmu sa od názorov anarchokapitalizmu dištancujú a nepovažujú ho za súčasť svojho hnutia. Odmietajú kapitalizmus, ktorému vyčítajú, podľa nich, ničivý dopad na spoločnosť i slobodu jednotlivca a liberalizmus (a s ním spojenú ekonomickú globalizáciu), ktorý považujú za hlavný nástroj vykorisťovania vo svete. Ničím neobmedzený voľný trh by podľa nich viedol k narastaniu ekonomickej priepasti medzi chudobnými a bohatými.

Niektorí anarchisti považujú slovo anarchokapitalizmus za oxymoron a vyčítajú jeho zástancom používanie predpony anarcho.

V 60. rokoch 20.storočia sa začal formovať anarchizmus zameraný na ekológiu. Vyvinul sa z kritiky industriálnej spoločnosti. Zelení anarchisti vytýkajú technológii a rozvoju odcudzenie človeka od prírody a prevrátenie hodnôt. Vyvinuli sa dve hlavné vetvy. Prvá z nich je sociálna ekológia, ktorej spoluzakladateľom bol Murray Bookchin. Bookchin uvažoval, že sociálne a ekologické problémy sa dajú riešiť spoločne, pretože sú previazané. Podľa neho príroda aj ľudská spoločnosť stoja na troch rovnakých princípoch : spontaneita (vlastná aktívnosť členov spoločnosti), diferenciácia (v rozmanitosti je stabilita) a decentralizácia. Ekologická veda podľa neho dala anarchistom „reálne vysvetlenia, pretože zistili, že príroda funguje ´´anarchisticky´´.“
Druhá vetva je radikálnejšia a nazýva sa anarchoprimitivizmus. Jeho najznámejším predstaviteľom je John Zerzan. Podľa neho nás pokrok odsudzuje od prírody. Zberači a lovci žili v súlade s prírodou, a preto žili slobodne. Poľnohospodárstvo však ľudí zotročilo, pretože tým, ktorí chceli vládnuť a ovládať ostatných, dalo k tomu nástroj. Čísla, čas, jazyk a umenie boli nástrojmi, ktoré sme predtým nepotrebovali, ale dnes sú nutné, sme na nich závislí, a dá sa nimi ovládať a manipulovať. Primitivisti si postupne zidealizovali predcivilizačné primitívne kmene a požadovali návrat k predindustriálnemu spôsobu života.

Anarchizmus bez prívlastkov je vetva anarchistickej teórie, ktorá nabáda k nedeleniu anarchizmu, k upusteniu od kvalifikačných prívlastkov ako komunistický, kolektivistický, mutualistický či individualistický (anarchizmus). Mal by byť chápaný ako tolerantná koexistencia všetkých anarchistických škôl. Vznikol z problematických čiastočných sporov jednotlivých škol a vyzýva k väčšej tolerancii. Anarchizmus bez prívlastkov volá po harmónii jednotlivých častí anarchistického hnutia a spojenie týchto častí okolo spoločnej anti-autoritárskej myšlienky. Takýto názor bol sformulovaný v roku 1889 v Barcelone pôvodne kubáncom Fernandom Tarrida del Mármol.
Podľa týchto anarchistov ekonomické usporiadanie je až druhotne dôležité pri zrušení všetkých donucovacích autorít. Rudolf Rocker povedal, že rôzne druhy anarchizmu popisujú iba rôzne ekonomické metódy, ktoré majú byť zriadené v novej spoločnosti, zatiaľ čo primárnym cieľom všetkých anarchistických škol by malo byť zaistenie osobnej a sociálnej slobody.

Anarchizmus ako hnutie sa vytvorilo v 19. storočí, ale princípy na ktorých je založené sú viditeľné v oveľa skoršom období. Už kynici (filozofická škola antického Grécka) boli veľkí zástancovia osobnej slobody a búrali všetky spoločenské konvencie či morálne zásady. Stoici často používali pojem osobnej autonómie a jednou z tém, ktorej sa venovali, bola voľba života podľa prírody, radšej než podľa zákonov mesta. V stredoveku a renesancii rovnako nachádzame prvky antiautoritárstva. Napríklad Hnutie Slobodného ducha, Hnutie nemeckých novokrstencov, ktorí bojovali proti štátu a cirkvi, alebo Husitské hnutie v Čechách. V ľudskej histórii je množstvo prípadov, kedy jedinci (alebo hnutia) odmietali poslušnosť vyššej autorite štátu, panovníkovi či cirkvi. Je pravdepodobné, že z takýchto myšlienok vychádzali aj neskorší anarchisti.

V roku 1793 britský kňaz William Godwin napísal dielo, ktoré je mnohými považované za prvú anarchistickú knihu. Bol to Prieskum politickej spravodlivosti a jej vplyvu na všeobecné mravy a šťastie. Godwin tu poukazuje na to, že človek má dar rozumu a preto má byť oslobodený od vonkajších obmedzení, ktoré bránia jeho rozvoju. Godwin preto vystupuje proti štátu, právu, súkromnému vlastníctvu, manželstvu a podobne. Sám sa však za anarchistu neoznačil.

O pol storočia neskôr Johan Caspar Schmidt, známy pod pseudonymom Max Stirner, publikuje svoje dielo Jedinec a jeho vlastníctvo (1844), v ktorom rozvíja svoju radikálne  individualistickú teóriu. Podľa neho na prvom mieste stojí jedinec. Má byť absolútne slobodný a nikto nemá právo ho nútiť do ničoho, čo sám nechce. Sám sebe je jediným pánom i sudcom. Musí sa oslobodiť od náboženstva, buržoáznej morálky, povinností nanútených spoločnosťou. Kritizuje aj inštitút vzdelávania za to, že mladých núti učiť sa formulky a frázy, namiesto toho, aby vychovával slobodné, inteligentné a zvrchované charaktery. Budúca slobodná spoločnosť má byť len spojením vzdelaných individualít. Napriek tomu, že Stirner často používa pojmy Ja, ego, egoizmus, myslí ich v pozitívnom zmysle, čím si jeho myšlienky vyslúžili pomenovanie „etický egoizmus“. Napriek tomu ho však mnohí doboví intelektuáli neprijímali, pretože zlo videli v buržoáznom egoizme a proti nemu stavali solidaritu, bratstvo a rôzne kolektivistické teórie.

V roku 1840 vydáva francúzsky novinár Pierre-Joseph Proudhon svoje dielo  „Čo je to vlastníctvo?“. Je to prvá kniha, ktorá formuluje ucelenú anarchistickú kritiku buržoázie a kapitalistického systému. Ostatne Proudhon je prvý, kto sám seba verejne prehlásil za anarchistu. Popisuje antiautoritársky postoj voči vláde a kapitalistom, ktorí manipulujú väčšinou spoločnosti. Slobodný svet vidí v reorganizovaní spoločnosti, kde roľníci sú jedinými pánmi svojej pôdy a kde remeselníci a robotníci sami spravujú svoje dielne či továrne. Proudhon je označovaný za zakladateľa mutualizmu, založeného na nezištnej vzájomnosti, vzájomnej pomoci a solidarite. Jednotlivé prvky spoločnosti (dielne, komúny, obce, regióny …) môžu slobodne obchodovať s inými prvkami bez obmedzenia svojej nezávislosti. Založil mutualistickú banku, ktorá požičiavala bez úroku.

Proudhonove učenie rozšíril ruský emigrant a burič Michail Alexandrovič Bakunin. Podľa neho nie je iné východisko ako štát zrušiť a spoločnosť vytvoriť zo samostatných entít (obce, regióny, dielne...). Odklonil sa od mutualistickej teórie a navrhol riešenie nazývané aj kolektivizmus. Podľa neho súkromné vlastníctvo, ktoré mutualisti do určitej miery pripúšťali, je príčinou nevraživosti, chamtivosti a rozkolov medzi ľuďmi. Súkromné vlastníctvo musí byť nahradené kolektívnym. Jedinec však musí byť za svoju prácu pre komunitu určitým spôsobom ohodnotený.

O takmer 30 rokov mladší Piotr Kropotkin ďalej pracoval s Bakuninovým postojom a pretvoril ho v anarchokomunizmus. Na sklonku 19. storočia sa potom začal formovať anarchosyndikalizmus zameraný na radikalizáciu robotníkov a ich organizáciu v rámci revolučných odborov.

V roku 1864 bolo založené Medzinárodné robotnícke združenie známe pod názvom Prvá Internacionála. Bakunin a jeho anarchistickí stúpenci sa snažili do nej vstúpiť ako samostatne stojaca medzinárodná anarchistická internacionála, čo Marx odmietol, a tak vstúpili osobitne, každý za svoju krajinu. Bakuninovci a Marxisti sa síce zhodli na kolektívnom vlastníctve výrobných prostriedkov, ale odporovali si v tom, ako má byť budúca spoločnosť dosiahnutá. Anarchisti odmietali „dočasnú diktatúru proletariátu“, “revolučnú vládu pracujúcich“, aj zakladanie komunistických politických strán, pričom varovali pred zneužitím moci a tyraniou. Spory sa vyostrovali a tak bol Bakunin a časť anarchistov v roku 1872 vylúčený z Internacionály, ktorá prijala rezolúciu o tom, že robotníci by mali zakladať svoje politické strany. Antiautoritári založili vlastnú Internacionálu, ktorá bola ale veľmi rôznorodá a tak v roku 1877 zanikla. Prvá Internacionála zanikla o rok skôr, aj preto, že Marx presídlil Generálnu radu do New Yorku.

Anarchizmus bol vždy priamy, ostatne to aj hlásil vo svojich knihách. Človek by mal sám vyvíjať aktivity, ktoré mu zaistia kvalitnejší život. Z toho dôvodu sa často anarchisti stretávali s represívnou mocou. Mnohí boli zatýkaní, väznení, popravení alebo zavraždení. Ich radikálnosť ich postavila do opozície voči zákonu, ktorý považovali za nespravodlivý.

Postupne sa anarchistické hnutie uchýlilo k teroristickým činom ako boli atentáty na panovníkov, politikov, kňazov a pod. Johann Most napríklad publikoval návody na výrobu výbušnín. Aj v tomto období sa našli myslitelia, ktorí násilné akcie odmietali. Benjamin Tucker (1854 – 1939) napríklad prijímal násilie len ako posledný prostriedok proti despotickej vláde, ktorá neumožňuje ani šírenie myšlienok. Medzi anarchistických teoretikov, ktorí otvorene násilie podporovali, patrili medzi inými Joseph Déjacque, Francisco Ferrer a v ranom období aj Errico Malatesta.

Už v sedemdesiatych rokoch 19. storočia sa objavujú malé skupinky radikálnych anarchistov, ktorí sa snažili rozpútať revolúciu násilnými výpadmi. V Rusku operovalo proticárske hnutie, ktoré sa uchyľovalo k atentátom (v roku 1881 sa im podarilo zavraždiť cára Alexandra II.). Práve z neho čerpali radikálni anarchisti inšpiráciu a snažili sa zároveň aj vymedziť od socialistov, ktorým vyčítali umiernenosť. To všetko prispelo k tomu, že sa rozhodli pre „propagandu činom“.

V roku 1881 bolo v Londýne obnovené medzinárodné anarchistické hnutie, tentoraz však ako „čierna internacionála“, ktorá násilnú taktiku schválila na svojom prvom kongrese. Odvtedy bolo bežné vrhanie bômb i streľba pištolí. Medzi inými majú anarchisti na svedomí neúspešné atentáty na nemeckého cisára Wilhelma I. (1883), amerického továrnika Fricka (1892), istého srbského ministra (1893), španielskeho kráľa Alfonza XIII. (1904), francúzskeho prezidenta Émila Loubeteho (1905) a mnohé iné. Ale niektoré atentáty boli úspešné. Zomrel policajný dôstojník Rumf (1884), francúzsky prezident Sadi Carnote (1894), španielsky premiér Antonio Canovas del Castillo (1897), rakúska cisárovná Alžbeta (1898), taliansky kráľ Umberto I. (1900), prezident USA William McKinley (1901) či španielsky kráľ José Canalejas (1912).
Po zhruba dvadsaťročnej epoche častých anarchistických atentátov a tvrdých represiách voči nim zo strany štátu, sa sami anarchisti odklonili od tejto násilnej taktiky. Élisée Reclus to charakterizoval slovami „Vrhanie bômb by nemalo brániť tomu, aby nás bolo počuť“. Errico Malatesta vyhlásil: „Nehodláme byť katmi, ani pomstiteľmi. Zdá sa nám, že úloha osloboditeľov a zmierovateľov je pozitívnejšia.“ Napriek tomu, že anarchisti sa od násilnej taktiky dištancovali, pretože diskreditovala anarchistickú myšlienku, niektorí z nich po terorizme ešte siahli. Za zmienku stojí atentát na „patagónskeho mäsiara“ Héctora Beningo Varelu, ktorý krvavo potlačil robotnícke povstanie v Patagónii v roku 1923, ale aj niektoré atentáty v Čechách po prvej svetovej vojne.
 

V prvom desaťročí dvadsiateho storočia bolo anarchistické hnutie na vzostupe. V roku 1907 sa konal významný medzinárodný kongres anarchistov v Amsterdame. Stúpajúcu tendenciu hnutia zastavil konflikt veľmocí. Anarchisti sa rozdelili na dva tábory. Jeden z nich odsudzoval expanzívnu agresívnu politiku Nemecka a spriatelených štátov, pričom sa postavil na opačnú stranu. Kropotkin vyhlásil: „Keby som bol mladší, išiel by som so zbraňou brániť Paríž...“. Anarchisti druhého tábora však odsudzovali samotnú vojnu, politikov a militaristov z oboch strán a upozorňovali na nedostatky štátu a nacionalizmu ako takého. Rozdelená Európa znamenala rozdelený anarchizmus.

Ďalšou ranou pre hnutie bolo víťazstvo boľševickej strany v Rusku. Aj keď niektorí anarchisti už dávno upozorňovali na nebezpečenstvo štátneho komunizmu, väčšina anarchistov sa potešila spontánnemu revolučnému aktivizmu ruského obyvateľstva. Mnohí sa vrátili do Ruska, v ktorom videli možnosť budovať slobodnú anarchistickú spoločnosť, mnohí vo svojich krajinách publikovali články na podporu víťazstva pracujúcich v Rusku. Zakrátko sa však diktatúra proletariátu otočila proti samotným ľuďom a samozrejme aj proti nepohodlným anarchistom. Teror na vlastných obyvateľoch sa prejavil zatýkaním, väznením a často aj vraždami politických odporcov. Z Ruska sa šírili varovné správy o tyranii, ktorým však mnohí v západnej Európe nemohli uveriť. Kropotkin umiera v domácom väzení v dedine neďaleko od Moskvy v roku 1921. Jeho pohrebu sa zúčastnilo 100 000 ľudí s transparentmi a zástavami. Bola to posledná anarchistická demonštrácia v Rusku na najbližších 70 rokov.

Obrovským zdrojom varovných signálov pre západnú Európu bolo aj potlačenie anarchistickej republiky na Ukrajine. Nestor Machno tu so svojimi partizánskymi oddielmi (o sile až 50 000 mužov) viedol dlhý obranný boj proti nemeckej a rakúskej armáde. Po vojne sa museli brániť aj ruským represiám. Na oslobodených územiach šírili anarchistické letáky a plagáty, v ktorých vyzývali ukrajinské obyvateľstvo k podpore slobodnej spoločnosti bez štátnej autority a presviedčali tiež vojakov Červenej armády, aby odmietli bojovať „proti svojim bratom a za cudzieho pána“. Na Ukrajine sa nakoniec vytvorilo obrovské územie samosprávne riadené komunitami a dedinami, ktorému sa hovorilo aj Machnovščina. V roku 1920 prišla boľševická strana s návrhom o zmierenie a za pomoc proti generálovi Wrangelovi prepustila všetkých anarchistických väzňov. Rok po spoločnom víťazstve boľševická vláda znovu obrátila zbrane proti Machnovcom a tentoraz ich dokonale rozdrvila.

Jednou z najväčších afér, ktorú spôsobila ruská tyranská vláda bolo potlačenie povstania námorníkov v Kronštadte z roku 1921. Požiadavky, ktoré námorníci predniesli svetu z okupovanej vojenskej základne, boli takmer totožné s požiadavkami anarchistického hnutia. Trockij, druhý muž komunistickej strany, však na nich poslal chemické zbrane a povstanie tak skončilo masakrom.
Tieto a ďalšie represie viedli k tomu, že sa anarchistické hnutie rezolútne postavilo proti aparátu boľševickej strany, a potvrdili sa obavy anarchistov, ktorí už pred päťdesiatimi rokmi upozorňovali na to, že revolúciu nemôže viesť žiadna strana ani politik.

V Taliansku a Nemecku bol anarchizmus po prvej svetovej vojne relatívne silný, ostatne ako aj socialistické a komunistické hnutie. Na nástup fašizmu však nebol pripravený. Rýchly vzostup pravice a jej premyslená taktika zameraná na zlikvidovanie opozície zachytili tieto tri ľavicové hnutia nezjednotené a rozhádané, čo nacizmu a fašizmu zabezpečilo otvorenú cestu k moci. Anarchisti sa dostali na prvé priečky zoznamov nebezpečných odporcov režimu a často končili v koncentračných táboroch. Zameriaval sa na nich aj pouličný teror jednotiek SA a stávali sa obeťami vrážd. 
Z logických dôvodov sa anarchizmus postavil proti fašizmu, s ktorým si protirečil aj v otázke rovnosti ľudských rás. Upozorňoval tiež, že prílišný dôraz na národ či vlastenectvo v spojení s prílišnou dôverou v štátny aparát a vládu tvrdej ruky vedie k neustálemu napätiu medzi ľuďmi a k ťažkým vojenským konfliktom. V rôznych krajinách dotknutých vojnou sa preto organizujú skupiny antifašistov, ktorí majú ideovo blízko k anarchizmu.

Mnohí z anarchistov však pred diktatúrou z Nemecka a Talianska utekajú do USA alebo Španielska. Práve v Španielsku sa tak začína azda najúspešnejšia epocha anarchizmu. Obrovskú úlohu zohralo španielske anarchistické hnutie v boji proti fašistickému diktátorovi Francovi.

V Španielsku všetku moc držala monarchistická vláda spolu s cirkvou. Preto tu boli výhodné podmienky pre vznik anarchizmu. Už v roku 1845 tu začína vychádzať prvý anarchistický časopis. Po revolúcii v roku 1873 sa predsedom federálnej vlády stal proudhonista Francisco Pí y Margal. Po opätovnom víťazstve monarchie sú zavádzané represie a nespokojnosť rastie. Nepokoje vyvrcholili vzburou v Katalánsku v roku 1909, ktorá si vyžiadala obrovské škody na majetku a množstvo obetí na oboch stranách. Aj tieto udalosti viedli k založeniu celošpanielskej odborovej organizácie CNT (Confederación Nacional del Trabajo – Národná konfederácia práce, 1910), v ktorej mali anarchisti značný vplyv.

V roku 1936 sa do španielskej vlády dostal Ľudový front, ktorý aj anarchisti považovali za pokrokový a podporili ho. Keď však v tom istom roku zaútočili pravicové organizácie na čele s Francom, Ľudový front odmietol vydať zbrane do rúk robotníkom. Tí pred nacionalistickým povstaním ubránili len Barcelonu. Na územiach, ktoré Franco neobsadil, zakladali roľníci a robotníci slobodné kolektívy a samosprávne komúny. Popri Ukrajine je možné hovoriť o ďalšej obrovskej oblasti, kde dokázala fungovať anarchistická spoločnosť.

CNT sa v roku 1936 dostala do vlády, kde získala štyri ministerské kreslá. Sľubovala si od toho viac sily pri porážke Franca. Boje však prebiehali hlavne v uliciach. Anarchisti volali hlavne po milíciách, „po ozbrojených roľníkoch, ktorí by sa po vojne vrátili k svojim poliam“. Ale ich odvaha a motivácia nestačili na porazenie pravicových síl. Boli tak donútení vstúpiť do oficiálnej armády, čím sa ich vojenská sila čiastočne zlepšila.

CNT si už krátko po ruskej revolúcii rozhnevala komunistickú stranu, najmä po ich výstupe z komunistickej internacionály. Rusko si preto na Pyrenejskom polostrove sledovalo predovšetkým vlastné záujmy, čo prispelo k tomu, že stalinisti v Španielsku bojovali aj proti slobodným kolektivistom. CNT zjemnila svoju rétoriku a prejavili sa u nej centralistické sklony. Mnohí jej preto pripisovali vinu za porážku španielskej revolúcie.

Po porážke Hitlera bol anarchizmus natoľko vyčerpaný, že o ňom takmer nebolo počuť. V Španielsku sa začali anarchistické odbory obnovovať až po smrti Franca v roku 1975. Európa sa zmietala v studenej vojne, v ktorej sa polarizovala na dva svety. Ani jeden z nich nepripúšťal anarchizmus ako serióznu politickú myšlienku, a snažil sa potláčať akékoľvek snahy o vybudovanie silného anarchistického hnutia, aké poznáme z predvojnového obdobia. Na druhej strane ani anarchisti si nevybudovali sympatie k jednému ani k druhému bloku. V Anglicku v 50. rokoch vychádzal časopis Ani východ, ani západ, v ktorom anarchisti vysvetľovali, svoj postoj ku komunistickej aj kapitalistickej spoločnosti. Obom vyčítali autoritatívne vlády, nemožnosť občanov rozhodovať o svojom osude, militarizmus oboch táborov, manipulovanie verejnou mienkou a neslobodu.

V boji dvoch silných ideológii sa anarchizmus nestačil vyvíjať v klasickej forme a tak prenikol v modifikovanej podobe do umenia. Týkalo sa to hlavne literárnych hnutí beatnikov, surrealistov, či situacionistov. V 60.-tych rokoch sa anarchisti prejavili aj pri študentských nepokojoch, ktoré sužovali mnohé Európske krajiny, angažovali sa aj v antimilitaristických protestných hnutiach. V rovnakom období vzniká ekologické hnutie, pri ktorom anarchizmus stojí od jeho počiatkov. Murray Bookchin sa pričinil o vznik nového vedného odboru sociálnej ekológie. Táto vedecká disciplína sa snaží vyriešiť problémy životného prostredia a problémy ľudskej spoločnosti na základe vzájomnej previazanosti týchto atribútov. Krátko nato sa z eko-anarchistov radikalizovali anarchoprimitivisti.

V roku 1968 sa anarchisti pokúsili obnoviť hnutie na spoločnom kongrese v Carrare (Taliansko). Stretli sa tu starí teoretici anarchizmu aj mladí nádejní aktivisti, narazili však na generačnú bariéru. Napriek tomu sa podarilo utvoriť Internacionálu anarchistických federácií.

V 70. rokoch sa v Anglicku objavuje rebelantské hnutie punk, spojené aj s hudbou. Práve v punku sa naplno prejavili anarchistické myšlienky odmietania autorít. Vďaka hudbe a výstrednému štýlu sa punk veľmi rýchlo rozšíril do všetkých krajín západného bloku, a v obmedzenej miere aj za hranicu železnej opony. V období 80. rokov už je možné hovoriť o obnovenom anarchistickom hnutí, pričom je viditeľné množstvo malých mimovládych hnutí, ekologických, antimilitaristických a ľudskoprávnych organizácií.

Po páde železnej opony sa antiautoritárske myšlienky mohli nezadržateľne šíriť aj do bývalého komunistického bloku. Vo svete sa však objavili aj nové negatíva usporiadania ľudskej spoločnosti. Čoraz viditeľnejšie sa prejavovali dopady globalizovanej ekonomiky, vykorisťovania chudobných bohatými, neudržateľnosť konzumnej kultúry, prejavy neonacizmu, rasizmu a národnostných sporov, vojenské intervencie bohatých krajín v rámci celého sveta, skorumpovanosť politikov. Všetky tieto aspekty modernej spoločnosti dali za vznik ďalším a ďalším organizáciám a hnutiam, ktoré je už veľmi ťažké jasne začleniť do nejakej konkrétnej ideológie, či jediného smeru. Majú totiž až príliš spoločných cieľov.

Keď v roku 1994 v Mexiku vlády Severnej Ameriky podpisovali dohodu o voľnom obchode (NAFTA), vzbúrila sa Zapatova armáda národného oslobodenia (EZLN). Jej snahou bolo zabránenie podpísania tejto zmluvy, ktorá znamenala zhoršenie kvality života mexického ľudu a hlavne domorodého obyvateľstva. Napriek tomu, že neporazila mexický štát, ubránila aspoň svoje územia, na ktorých zapatisti žijú samosprávne v slobodných komúnach. So zbraňou v ruke dodnes bojujú za svoje územia a to aj vďaka medzinárodnej solidarite antiglobalizačného hnutia. 
Toto hnutie (hnutie hnutí) je tak rôznorodé, že nie je možné presne určiť, k akej ideológii sa hlási. Spája ho spoločná myšlienka opozície voči nespravodlivej ekonomickej globalizácii. Vďaka tomu, že toto hnutie sa nebráni používaniu internetu pre svoj boj, alebo mobilných telefónov, pre lepšiu komunikáciu medzi aktivistami, ani iných moderných zariadení a výdobytkov technológie (až na primitivistov) hnutie prestalo používať označenie anti-globalizačné, a namiesto toho preferuje termín alter-globalizačné. Nebojuje totiž proti globalizácii, ale chce kapitalistickú globalizáciu nerovnosti a vykorisťovania nahradiť alternatívou v podobe globalizácie solidarity, spolupráce a mieru.

V rámci alterglobalizačného smeru sa anarchizmus teoreticky vyvíja a naprieč celým týmto hnutím prerastá. Nedá sa však povedať, že by s alterglobalizačným hnutím splýval, pretože popritom ostáva pri svojich cieľoch. Najmä publikačnou činnosťou anarchizmus sprostredkúva názor, že človek najlepšie vie, čo je pre neho dobré a on jediný má právo rozhodovať o svojom osude.




#Article 52: Filozofická antropológia (3913 words)


Filozofická antropológia je filozofický smer alebo filozofická teoretická disciplína, ktorej snahou je zjednotiť nekoherentné spôsoby chápania správania človeka ako tvora vo svojom sociálnom prostredí a ako tvorcu svojich vlastných hodnôt. Hoci väčšina filozofov v dejinách venovala mnohé svoje myšlienky človeku ako ústrednému námetu svojich filozofických projektov, samotná filozofická antropológia ako samostatná a špeciálna filozofická disciplína vzniká až na prelome 19. a 20. storočia dielom Maxa Schelera a na základe moderných podôb fenomenológie a existencializmu. K iným významným predstaviteľom patria Helmuth Plessner, Arnold Gehlen, Michael Landmann, Erich Rothacker, pričom antropologickými klasikmi sú Søren Kierkegaard, Friedrich Nietzsche, Martin Heidegger, Jacques Derrida a Hans-Georg Gadamer.

Filozofická antropológia čerpá najmä z metodickej úvahy o ľudskej skúsenosti – personálnej skúsenosti, pričom metodický postup počíta so štúdiom ľudskej prirodzenosti a celistvosti ľudského bytia. Preto disciplína skúma interpersonálne vzťahy a ontologickú, bytostnú konštitúciu človeka. Výrazne napomáha výkladu ľudského sveta pojem intersubjektivity poňatý existenciálno-fenomenologickou metódou.

Max Scheler, nemecký fenomenológ, je známy svojou vyspelou formou filozofickej antropológie, v ktorej chápe človeka už nie tradične ako „rozumné zviera“ (Aristoteles), ale ako milujúce bytie. Prekonáva tradičné poňatie hylémorfizmu svojou myšlienkou o tripartite ľudského bytia – to znamená, že človek je syntéza tela, duše a ducha.

Základnými otázkami filozofickej antropológie sú:

Ako metodický prístup sa ponúka možnosť vychádzať z určitých privilegovaných fenoménov, ktoré vynikajú tým, že sa v nich prejavujú základné rysy ľudského bytia. To znamená vziať si za svoje východisko ľudské spytovanie sa a poznávanie, skúsenosť svedomia, slobody či lásky; u Karla Jaspersa sa vychádza zase z medzných situácií, u Heideggera z existenciálnej úzkosti, Martin Buber využíva vzťah Ja-Ty, Gabriel Marcel interpersonálnu komunikáciu a participáciu. V každom prípade sa predpokladá ľudské sebapochopenie, ktoré môže slúžiť ako východisko pre všetky ďalšie otázky. Človek sa totiž pýta na svoju podstatu len preto, že už o sebe niečo vie, vyznačuje sa vedomím samého seba a pohybuje sa v horizonte určitého predporozumenia. Vďaka takémuto predporozumeniu sa môže pýtať na zmysel, na svoju podstatu a na iné aspekty vlastného prežívania, pričom vychádza z faktu, že sám seba duchovne vlastní.
 
V službách antropologického bádania je v súčasnosti mnoho empirických vied – biológia a fyziológia, evolučná náuka a etológia, empirická psychológia a sociológia, etnografia, teória kultúry a religionistika. Prispievajú vlastne všetky humanitné vedy. Hovorí sa o lekárskej, psychologickej, sociologickej, kultúrnej či náboženskej antropológii. Tieto typy antropológií skúmajú partikulárne aspekty ľudského bytia, preto, ak má byť človek pochopený vo svojej celistvosti, musia byť poznatky empirických vied integrované do celku. Práve úlohou filozofickej antropológie je skúmať človeka ako celok. Tu však vznikajú otázky:

Tematizovať predpokladanú celistvosť je filozofická úloha. Ale filozofická antropológia neintegruje len poznatky empirických antropológií, ale tieto poznatky chce „prekročiť“ a pozrieť sa na bytostnú konštitúciu ľudského bytia z ontologického hľadiska na podklade fenomenológie a moderného existencializmu. Číry súbor výsledkov empirických vied by podľa mnohých filozofov totiž nevystihol jednotu a celistvosť človeka. Filozofická antropológia má práve za to, že poznanie partikulárnych informácií o človeku ešte neprezradzuje, čo robí človeka človekom. Napriek tomu nie sú empirické poznatky nepotrebné, ba naopak – sú podmienkou filozofickej antropológie. Predmet poznania sa v empirickej vede nestáva antropologicky relevantným tým, že vypovedá niečo o tom, čo je človek, ale až tým, že my ako ľudia, ktorí skúsenostne prežívame a chápeme samých seba, vopred vieme (tušíme), čo znamená ľudské bytie. Možno takéto predporozumenie nazvať „konkrétne apriori“, ktoré však vzniklo aposteriórne empiricky, no je apriórne vo vzťahu k filozofickej antropológii. Takto vzniká určitý kruh, ktorý nazývame hermeneutickým alebo antropologickým kruhom (predporozumenie – empíria – filozoficky relevantný predmet).

Immanuel Kant poukázal na transcendentálne kategórie a idey v našom rozume, pričom slovo „transcendentálny“ značí „umožňujúci poznanie“. Kant uskutočnil kopernikánsky obrat vo filozofickej antropológii, kedy už nie na človeka dolieha okolie a on ho iba reflektuje či vníma taký, aký je, ale naopak – človek sám v sebe má regulatívne idey a transcendentálne kategórie, ktoré mu umožňujú poznanie sveta a formujú jeho poznanie apriórne. Tento čin má veľký význam vzhľadom na to, že poukázal na vnútorné inštancie v človeku, ktoré formujú ľudské poznanie a ľudské predporozumenie. Preto metódou filozofickej antropológie nebude len existencializmus a fenomenológia, ale aj transcendentálna metóda a transcendentálne nazeranie na človeka, čo v praxi znamená realizovať transcendentálnu reflexiu. Tá znamená, že riešime otázku týkajúcu sa podmienok možnosti sebauskutočňovania vo vedomých úkonoch, snahách a chceniach. Z transcendentálnej reflexie niektorí filozofi spejú k bytostnej štrukturalizácii človeka, čím sa otvára priestor ontológii.

Človek nie je strnulo zviazaný prírodným dianím, ale naopak – musí sa vyrovnávať s realitou, vytvárať v nej svoj svet vlastnou činnosťou a zodpovednosťou. Preto je len prirodzené, že sa pýta na základ a zmysel sveta, v ktorom žije. Tu je počiatok prvotného, kozmocentrického filozofického skúmania. Ale človek sa pýta na svet hlavne preto, aby objasnil vlastnú existenciu. Je sám sebe problémom už od raných dôb antickej filozofie, hoci antropologické východisko nie je v dejinách filozofie vždy rovnako zreteľné.

V antickom myslení človek zaujíma v univerzálnom poriadku (v kozme) centrálne postavenie. Je jednotiacim stredom, je „mikrokozmom“ (Demokritos). V človeku sa spájajú všetky stupne bytia a života do vyššej jednoty, ktorá je odrazom univerza. Hoci pôvodne bolo prvotné grécke myslenie orientované kozmocentricky, už Herakleitos sa vyjadroval aj k otázke človeka, o ktorom hovoril, že on jediný vie vnímať „logos“, a teda poriadok vecí, ako i zmysel a zákon sveta, ktorý spočíva v boji protikladov. Parmenides veril v stálosť vecí a človek má byť práve ten tvor, ktorý túto stálosť vie odhaliť a pochopiť, resp. dokáže odhaliť, že premenlivosť sveta je len ilúzia. Takto sa už v ranej gréckej filozofii „logos“ a „nús“ (rozum) stávajú základnými pojmami ľudského sebapochopenia. 

Rozhodujúcim pohľadom gréckeho myslenia na človeka je však myšlienka podvojnosti. Podvojnosť človeka ako syntézy duchovnej duše a hmotného tela sa vyskytuje už od dávnych, mytologických dôb. Vplyvnú pečať jej však dali až Platón a Aristoteles, pričom kľúčovým „antropologickým“ dielom je Aristotelov spis Perí psyché (O duši). Tento spis je pre tradíciu najdôležitejším a v stredoveku bol neustále komentovaný. Týchto klasikov však tesne predišli prvou kriticko-skeptickou reflexiou sofisti, ktorí sa pýtajú, či je vôbec človek schopný poznať pravdu. Nie je človek sám mierou všetkých vecí (Prótagoras)? Sokrates ako dejinný oponent sofistov odmieta relativitu a na podklade vnútorného hlasu, ktorý „šepká“, čo má človek robiť, odkrýva univerzálne platné mravné hodnoty a normy. Svedomiu prisudzuje božský pôvod. Platón sa už venoval priamo dualizmu duše a tela, pričom telo chápal ako väzenie duše, a dušu považoval za súčasť inteligibilného sveta stálych, večných ideí. Z toho vyplýva taktiež preexistencia duše pred „pádom do zrodenia“ (teda pred dočasným uväznením vo fyzickom tele), pričom po smrti tela duša naďalej jestvuje, a síce nesmrteľne. Dokonalosť človeka teda spočíva v čo najväčšom odmaterializovaní a zduchovnení človeka. Duch je rozum (gr. nús), takže sa tu spája spiritualizmus s intelektualizmom.

Aristoteles sa snaží prekonať dualizmus a navrhuje bytostnú jednotu človeka. Prezentuje hylémorfizmus, teda učenie o látke (gr. hylé) a forme (gr. morfé). Duša je iba formou tela, je vnútorne formujúcim, bytostne určujúcim princípom, ktorý formuje látku v ľudské telo, oduševňuje ho a oživuje (lat. anima forma corporis). Takáto bytostná jednota duše a tela hlboko pôsobí na neskoršie, kresťanské myslenie. Aj u Aristotela je duch rozumom, schopnosťou intelektuálneho poznania (intelektualizmus spoločný s Platónom a Herakleitom). Preto nedochádza k zviditeľneniu iných rozmerov človeka, ako napr. dejinnosti alebo slobodnej vôle. V rámci dejinnosti stojí v gréckom myslení v protiklade trebárs ku nastávajúcemu, stredovekému kresťanstvu učenie o osude, teda o svete, kde je všetko pevne stanovené nutnosťou predurčeného osudu (gr. moira). Dejiny si Gréci predstavovali v zásade v modeli špirály postupujúcej dopredu. Myšlienky o večnom návrate rozpracoval až Friedrich Nietzsche. Človek je podrobený absolútnemu a slepému osudu.

Stredoveké kresťanstvo predovšetkým poprelo zákonitosť slepého osudu (gr. moira) a postavilo sa k problému človeka z hľadiska myšlienky jeho vyvolenosti Bohom, ktorý človeka vykupuje z hriechov a udeľuje mu posmrtnú, večnú spásu. V tomto horizonte stredoveké myslenie prináša jav slobody človeka resp. jeho osobného (personálneho) diania. V takomto zmysle sa problém človeka rieši na pôde teologickej problematiky Boha. Aj zlo sa vysvetľuje nie ako metafyzický praprincíp, ale len ako dôsledok rozhodnutia človeka proti Bohu. Najvýznamnejšími mysliteľmi, ovplyvňujúcimi antropologické témy, sú v ranom stredoveku Gregor z Nyssy a Augustín, vo vrcholnom stredoveku sú to Bonaventura a Tomáš Akvinský. V stredoveku sa grécke antropocentrické prvky nanovo formulujú a integrujú do novej podoby, pričom sú zasadené do nového zmyslového celku. Jediným úplne novým fenoménom je pojem osoby, ktorý má čisto teologický pôvod – vzišiel z christologickej a trinitárnej diskusie v 4. a 5. storočí. Pojem osoby má následne rozmanitý vplyv nielen na chápanie Boha (trojjedinosť), ale najmä na chápanie samotného človeka a jeho existencie.
 
Na rozdiel od Platóna stredoveké kresťanstvo odmieta preexistenciu duše, ale jej nesmrteľnosť po stvorení nepopiera. Duša je slobodne stvorená Bohom, pričom je obrazom Boha, miestom transcendencie k Bohu a je povolaná k nesmrteľnému životu. Na rozdiel od intelektualizmu gréckej filozofie (zdôrazňovanie rozumu ako hlavného aspektu duše) sa začína obzvlášť v patristike zdôrazňovať sloboda vôle ako podstatného elementu ľudskej duše (voluntarizmus). Predstaviteľom takéhoto voluntarizmu je Augustín z Hippa, ktorý vraví, že práve vo vôli spočíva najvyššia duševná schopnosť a završuje sa v láske. Poznanie má iba sprostredkujúcu funkciu. Oponentom mu je Tomáš Akvinský, ktorý sa vracia späť k intelektualizmu Aristotela, keď vraví, že človek je špecificky určený práve rozumom (lat. intellectus).

Augustín a Tomáš stoja proti sebe aj v učení o vnútornej výstavbe a dynamike ľudského bytia. Augustín je do značnej miery ovplyvnený Platónom a novoplatonizmom, preto vidí v hmotnom tele a v duchovnej duši dve oddelené substancie, ktoré netvoria substanciálnu jednotu – sú len spojené vzájomným pôsobením. Tento stredoveký dualizmus zastáva aj Bonaventura, pričom svoj vrchol nachádza v René Descartovi v novoveku. Tomáš využíva aristotelizmus a hovorí, že duša a telo sú dva vnútorne konštitutívne princípy, ktoré sú substanciálne zjednotené (lat. unio substantialis) a tvoria jednotu človeka. Takto sa podvojnosť preformuluje do ontologického zjednotenia.

Opomenúc tieto kontrastné postoje, stredoveké myslenie pokračuje v gréckom spôsobe chápania postavenia človeka v kozme, čo znamená, že človek je aj v stredovekej filozofii ústredným bodom celého univerza a vrcholom živej prírody.

V novoveku nastal obrat k subjektu. Prichádza čas hlbokej premeny v obraze človeka. V humanizme sa rodí nový životný pocit, ktorý sa obracia k človeku na tomto svete – to znamená obrat od nadprirodzeného k prirodzenému, od transcendencie k imanencii. Kopernikánska revolúcia, ktorá ukázala, že Zem nie je statický stred vesmíru, náhle sproblematizovala dovtedy isté a pokojné postavenie človeka v celku prírody. Obrat k subjektu však nie je totožný s obratom k človeku, ktorým sa započína na prelome 19. a 20. storočia vlastná filozofická antropológia. Obrat k subjektu je užší pojem a spája sa hlavne s René Descartom, ktorý nachádza bezpečné východisko vo svojom „res cogitans“, teda vo svojom mysliacom Ja, ktoré, pokiaľ myslí, určite jestvuje (lat. cogito, ergo sum). Predmetom vedomia sa stáva číry rozum. Descartes je spájaný s ostrým dualizmom duše a tela, res cogitans (veci mysliacej) a res extensa (veci rozpriestranenej). Medzi nimi niet substanciálnej jednoty a spočiatku Descartes odmietal aj vzájomné pôsobenie týchto dvoch proti sebe stojacich substancií.
 
Descartov dualizmus rozdelil novovekú filozofiu na racionalizmus a empirizmus. Racionalizmus poníma ratio, čiže rozum ako jediný zdroj poznania, pričom podstata človeka sa vidí v mysliacom subjekte. Empirizmus zase redukuje ľudské poznanie na zmyslové vnímanie, čím pripravuje cestu materializmu a materialisticko-mechanistickému výkladu človeka, ktorý začína už v dobe osvietenstva a vrcholí najmä v 19. storočí. Voči materialisticko-mechanistickému poňatiu stojí spiritualisticko-idealistický výklad, ktorý nadobúda špecifickú formu najmä v dialektickom chápaní dejín ako vývoja absolútneho ducha u Hegela.

Práve u Immanuela Kanta sa pomocou jeho transcendentálnej reflexie (pozri časť „Problém prístupu a metódy“) sa jasne deklaruje otázka: „Čo je človek?“ Na ňu má práve odpovedať antropológia, pričom sa zároveň k nej vzťahujú aj otázky metafyziky, etiky a náboženstva.

Materializmus, šíriaci sa najmä od 18. a 19. storočia, priniesol radikálny zvrat v „obraze človeka“. Človek je tu hmotná vec ako všetky ostatné veci. Existuje len hmotné dianie a bytie. Človek sa skladá z tých istých prvkov a je podrobený tým istým zákonom ako všetko ostatné na svete. Rovnako musí byť vykladané i jeho vedomie (myšlienky mechanistického materializmu francúzskeho osvietenstva – Lamettrie, Diderot, Holbach,...). V 19. storočí sa materializmus rozšíril najmä pod vplyvom pozitivizmu a Augusta Comta. Comte hlása zákon troch štádií, kedy človek najprv všetko vysvetľuje mytologicky a nábožensky („teologické štádium“), neskôr filozofuje v metafyzike, až napokon v pozitívnom štádiu si uvedomí, že absolútne poznanie je nemožné a začne sa orientovať na empiricko-kritické skúmanie hmotnej skutočnosti. V tomto pohľade sa človek stáva objektom prírodovedného, empiricky psychologického a sociologického bádania. Materializmus v zásade nie je možné pozitivisticky odôvodniť, napriek tomu pozitivizmus často prerastá v 19. storočí do materializmu. Z metodického obmedzenia na empiricko-materiálnu realitu sa vyvodzuje názor tzv. vedeckého materializmu. Všetky fenomény a procesy života (vrátane duchovna a vedomia) treba vysvetľovať fyzikálno-chemickými silami a zákonmi. 

Do takejto atmosféry vedeckého materializmu vstupuje Charles Darwin so svojou evolučnou teóriou, ktorá sa stala mimoriadne veľkým zásahom do „obrazu človeka“. Pohľad evolucionistov nie je nový – naopak, s myšlienkou vývoja v prírode sa stretávame už u starovekých Grékov alebo v patristickej teológii. Takisto už Lamarck v 18. storočí predstavil prírodovedeckú vývojovú teóriu. Ten hovorí, že organizmy sa prispôsobujú podmienkam prostredia a získané znaky sa následne dedia. Toto vysvetlenie však nebolo vedecky podložené, preto sa neprijalo. Darwin naproti tomu vysvetľuje pôvod druhov na základe zákona prírodného výberu – dochádza k náhodným mutáciám dedičnosti a výber sa uskutočňuje v boji o život. Friedrich Nietzsche Darwina kritizuje v tom, že vývoj k nadčloveku neprebieha mechanickým výberom prírodného boja o život, ale slobodnou súťažou ľudí vo vôli k moci.

Darvinizmus sa veľmi ľahko následne dostáva do marxisticko-materialistického svetonázoru. Engels a Marx vypracovali dialektický materializmus, ktorý sa odlišuje od pozitivistického materializmu. Rozdiel spočíva v tom, že Marx a Engels vložili do svojho pohľadu na človeka dynamický vývojový prvok, ktorý po stránke prírodovedeckej pochádza od Darwina, po stránke filozofickej od Hegela. Ide nie o strnulý, statický a mechanistický pohľad, ale dynamický a dialektický. Namiesto Hegelovej dialektiky ducha Engels prezentuje dialektiku hmoty. Život sa nedá redukovať na procesy anorganickej hmoty, ale znamená kvalitatívne vyššiu vývojovú formu hmoty – aj vedomie človeka je len prejav vysoko-organizovaného a kvalitatívne veľmi vyspelého stupňa vývoja hmoty. S tým súvisí Marxov tzv. historický materializmus, ktorý popisuje dynamiku vývoja ekonomickej situácie ľudstva od prvotnopospoľnej a otrokárskej cez feudálnu a kapitalistickú až po socializmus a komunizmus. Antropologicky rozhodujúce je najmä to, že Marx človeka chápe ako „súhrn spoločenských vzťahov“.

Pozri aj: Existencializmus, Personalizmus

Existencializmus a personalizmus (ako i filozofia života) predstavujú rozhodný obrat ku konkrétnemu človek. Obracajú sa na konkrétnu skúsenosť človeka so sebou samým. Raným predchodcom takéhoto prístupu je Blaise Pascal. Ten prekonáva racionalizmus (filozofia) svojej doby tým, že nad rozum stavia tzv. srdce (fr. coeur), v ktorom sa spája intuícia a inštinkt, cit a citlivosť na jednej strane s videním ducha na druhej strane. Vlastne až srdcu sa otvára hĺbka a plnosť reality. Týmto názorom Pascal predišiel existencialistické a vitalistické formy myslenia. Človek je v napätí medzi ničotou a nekonečnosťou – je chápaný ako transcendujúce bytie (z titulu jeho vzťahu k Bohu), čím Pascal otvára nadprirodzenú dimenziu človeka. Ide o reflexiu v existenciálnom sebaprežívaní človeka.

Kierkegaard je vlastným zakladateľom existencializmu. Ide mu o „existenciu“, čím reaguje na protiklady svojej doby – jednak materializmus, ktorý nevie postihnúť, čo je špecificky ľudské, jednak Hegel, ktorý ruší jednotlivca v absolútnom duchu. Existencia je pojem vždy jednotlivého a konkrétneho človeka v celistvosti jeho sebaprežívania, jeho jedinečnosti a svojbytnosti, jeho slobody a zodpovednosti. Človek najlepšie prežíva svoje bytie v úzkosti a bezmocnosti, vo vine. Kierkegaard však vidí nádej vo viere v otvorenosti voči Bohu – vo vykúpení Bohom, v ktorom môže človek nájsť svoj zmysel. Ide tak o „existenciu pred Bohom“, ktorá je podobná „srdcu pred Bohom“ u Pascala. Naproti tomu Nietzsche chápe život človeka voluntaristicky – to znamená, že vývoj smerom dopredu je motivovaný všeobecnou vôľou k moci. Aj Nietzsche sa zaoberá človekom a niektorí myslitelia ho zaraďujú do filozofie života, pretože u neho ide o maximálne vystupňovanie žitia. Žitie je najvyššou hodnotou, pričom kresťanstvo ako slabošský fenomén treba prekonať v mene „prirodzenej ľudskosti“, ktorá je v rámci vôle k moci a morálky pánov (nadľudí) mimo tradičné náboženské pojmy dobra a zla. Niezsche mal veľký vplyv na existencialistov 20. storočia (Heidegger, Jaspers). 

Zaujímavým pohľadom na človeka sa pýši filozofia života Henri Bergsona. Život uňho znamená neustály tok, vznikanie a rast, pohyb a vývoj; „tvorivý vývoj“, ktorého energiou je élan vital, teda životná sila. Živá skutočnosť nie je racionálne postihnuteľná – dynamika života sa nevojde do statiky pojmu, skôr sa treba vciťovať do života, a tak ho prežívať v kvalitatívne určenom čase. Tak sa deje práve prostredníctvom intuície (voči ktorej kontrastuje rozum) – takýto iracionálny rys pripomína nielen Pascala, ale má hlboký vplyv aj na existencializmus 20. storočia. Pre tento existencializmus je „v kocke“ dôležitá konkrétna ľudská existencia, ktorá je vysvetľovaná z bezprostrednosti sebaprežívania a z rozumenia človeka sebe samému. Najväčšími predstaviteľmi existencializmu 20. storočia sú Martin Heidegger, Karl Jaspers, Jean-Paul Sartre a Gabriel Marcel. Heidegger chápe svoj náhľad na človeka ako ontologický. Nejde mu vlastne o človeka, ale skôr o bytie ako také, do ktorého človek iba patrí. Ľudské bytie je charakterizované ako bytostné časové (používa pojem „pobyt“, nem. Dasein). Tým je ľudské bytie aj bytostne dejinné, pretože sa uskutočňuje v rozvrhnutom čase. Heideggerov pohľad rozhodujúcim spôsobom podnietil súčasnú filozofickú antropológiu a poukázal na jej ontologickú problematiku. Jaspers ontologické poňatie odmieta. Vyjasniť ľudskú existenciu sa snaží nie ontologicky, ani „bytím k smrti“ (Heidegger), ale pomocou medzných situácií, čiže najčastejšie zo skúsenosti vlastného „stroskotania“. Človek všade naráža na svoje medze a hranice, no ani to nie je dôvod pre beznádej – Jaspers totiž vidí východisko v prenikaní k transcendencii, ktorú nemožno postihnúť v racionálnych pojmoch. Sartre prezentuje najradikálnejšiu formu ateistického nihilizmu, ktorý sa neskôr uberá neomarxististickým smerom. Marcel je zase existencialista kresťanský, ktorý uplatňuje prežívanie bytia v personálnej komunikácii a participácii a zakladá ho na absolútnom osobnom bytí Boha.

Personalizmus (tak ako Marcel) zdôrazňuje špecifický charakter personálneho bytia a interpersonálneho vzťahu (Scheler, Ebner, Brunner, Buber). Z antropologického hľadiska možno z personalizmu vyzdvihnúť najmä ten pohľad na ľudské bytie, v ktorom človek nie je izolovaný ako číry subjekt, ale je „človekom vo svojom svete“. Husserl dokonca vraví o „svete života“, Heidegger o „bytí vo svete“. Svet sa teda stáva ako konkrétny a dejinný horizont rozumenia antropologickou kategóriou, v rámci ktorej sa rozvíja fenomenológia sveta. Subjekt a objekt už nie sú v protiklade, ale tvoria dialektickú jednotu, ktorej základy musia byť odhalené. Svet človeka je primárne personálny svet – to znamená, že je v slobode svojho rozhodovania postavená zodpovednosť na ňom samotnom. To je vzťah subjekt-objekt. Jestvuje ešte vzťah intersubjektívny (subjekt-subjekt), ktorý sa popisuje ako Ja a Ty (Buber). Personálnymi vzťahmi je daná tiež sociálna dimenzia, a tak svet človeka je aj svetom sociálnym, čo znamená v praxi, že človek ako bytosť je vo vzťahu nielen k „Ty“, ale aj k „My“.

Filozofická antropológia sa ustálila ako dôležitá filozofická disciplína až na začiatku 20. storočia. Hlavným impulzom k ustáleniu bola registrácia a komplexné vnímanie poznatkov empirických antropocentrických vied, obzvlášť z biológie, psychológie a sociológie. Tieto poznatky podnietili nový filozofický vývoj a stali sa prameňom novodobého pochopu človeka v jeho celistvosti. Človek už nie je chápaný ako „rozumné zviera“, alebo ako „Boží tvor“, ale stáva sa súčasťou širšieho univerza, je obyvateľom planéty a je produktom evolúcie pozemského života. Dôležitý akcent sa pritom kladie na to, že človek je zraniteľný, problematický a ohrozený.

Antropologicky významné sú Herderove dve diela – Myšlienky k filozofii dejín ľudstva a O pôvode reči. Hoci Herder vydal tieto spisy ešte v dobe osvietenstva, jeho názory majú veľký vplyv aj na modernú antropológiu. Herder si totiž pozorne všimol rozdiely medzi zvieratami a človekom. Zvieratá sú po mnohých stránkach na život oveľa lepšie pripravené než človek. Disponujú väčšou silou, vedia rýchlejšie bežať, ich zmysly sú ostré a prenikavé, ba priam špecificky dokonalo uspôsobené svojmu prirodzenému prostrediu, a ich inštinkty nadobúdajú presnosť a istotu. V rámci svojho prirodzeného prostredia sú živočíchy oveľa lepšie uspôsobené k životu než človek – ten sa javí v porovnaní so zvieratami ako „nedokonalá bytosť plná nedostatkov“. Človek má síce päť zmyslov, ale tieto zmysly nie sú na takej vyspelej úrovni ako u niektorých zvierat, podobne rýchlosť behu a telesná sila, schopnosť prežiť v krutých podmienkach nehostinnej prírody, to všetko je u človeka podľa Herdera nedostatočné, resp. nedostatočne rozvinuté. „Zo svojho stredu nedostatkov“ je však človek vybavený niečím, čo živočíchy nemajú – a síce rozumom a slobodnou vôľou. Práve tie sú jeho jedinými a zároveň kľúčovými prednosťami, ktoré rozhodujú o živote a smrti.

Rozhodujúcim Schelerovým dielom je Miesto človeka v kozme. Od vydania tohto diela, teda od roku 1928, sa datuje vznik modernej filozofickej antropológie. Scheler bol jeden z prvých, ktorí si uvedomili naliehavú výzvu svojej doby, v ktorej bolo pod tlakom empiricky získaných, antropologických poznatkov nutné preformulovať, či dokonca nanovo vybudovať systém filozofického chápania človeka. Podľa Schelera majú európski vzdelanci tri rôzne pohľady na človeka:

Scheler sa snaží zjednotiť tieto pohľady v jednu ideu človeka, pričom chce mať na pamäti jednak podstatu človeka v porovnaní so zvieratami, jednak metafyzické špeciálne postavenie človeka. Jeho východiskom je odstupňovanie psychických síl. 

Plessnerovo kľúčové dielo Stupne organickej prírody a človek vyšlo v roku 1928 súčasne s hlavným dielom Schelera. Podľa Plessnera všetko živé je vo vzájomnom pôsobení so svojím prostredím – rastlina je doň bezprostredne začlenená, zviera je voči nemu istým spôsobom osamostatnené, no zostáva žiť „tu a teraz“. Zviera žije zo svojho stredu, do svojho stredu, ale nežije ako stred. Neprežíva samého seba, má pocity, vnemy, dokáže ovládať svoje telo a vzťahovať sa na seba, ale nevie o sebe. Prežíva, ale neprežíva sa. Človek si naproti tomu svoju centralitu uvedomuje, hoci tiež žije zo svojho stredu. Vlastní seba samého, vie o sebe, dokáže sa postihnúť. Človek dokonca vie urobiť odstup od seba samého a spredmetniť vlastné Ja. Toto jedinečné miesto človeka Plessner nazýva „acentrická pozicionalita“. 
Človek má 

Gehlen prispel zásadným spôsobom k modernej filozofickej antropológii dielom Človek – Jeho prirodzenosť a jeho miesto na svete (1940). Vychádza zo Schelera i Plessnera, ale aj z Herdera, pričom Herderove povšimnutia rozdielov medzi zvieraťom a človekom tento raz zakladá na celkom konkrétnych pozorovaniach rôznych biológov, etológov a zoológov. V súlade s týmito pozorovaniami Gehlen vraví, že sa človek rodí do značnej miery ako neobratný a bezmocný, a preto až do relatívne neskorého nástupu pohlavnej zrelosti potrebuje dlhé obdobie výchovy a starostlivosti. Počas výchovy je navyše človek väčšmi ovplyvnený nielen prirodzenosťou, ale aj „umelým okolím“, teda kultúrou.

Za ústredný problém človeka Gehlen považuje ľudské konanie – človek je konajúca bytosť, pričom konanie znamená činnosť vedúcu k premene prírody a činnosť slúžiacu vlastným konkrétnym cieľom. Gehlenovo východisko sa pohybuje v rovine odlíšenia človeka od zvieraťa. Zviera je vrodenými a druhovo špecifickými inštinktami pevne zladené so svojím životným priestorom, na ktoré je špecializované aj ostrosťou svojich zmyslových orgánov a ďalších štruktúr telesnej konštitúcie. To všetko umožňuje zvieraťu v danom prostredí prežiť a žiť. Človek je naproti tomu úplne nešpecializovaný, jeho inštinkty sú nápadne ploché, fyzická stavba je pochabá (až na obratnosť uchopovacej ruky), zmyslové orgány nedokonalé. Vo svojom „prirodzenom“ prostredí by človek, poňatý ako živočích, vôbec neprežil. Človek je jednoducho „bytosťou nedostatku“ (nem. Mängelwesen). Ale človek prežíva vďaka svojej otvorenosti voči svetu, dokáže sa učiť, mimicky prejavovať a rozvíjať artikulovanú reč – plánovitým a spoločenským konaním človek prekonal nehostinnú prírodu a pretvoril ju v kultúru, v ktorej je schopný žiť svoj život. Práve v kultúre človek, ktorý je neriadený inštinktami, a teda je voči prírode neodolný a zraniteľný, vytvára spoločenské normy upravujúce vzájomné súžitie ľudí, čím kultúra prerastá v inštitucionalizovaný, sociologicky pestrý štátny útvar. Kultúru teda Gehlen pomenúva metaforicky ako akési „hniezdo“, ktoré si človek v prírode vybudoval a ktoré v pokoji obýva. K životu v „hniezde“ patrí u človeka aj technika, ktorá sa podľa Gehlena stala priam konštitutívnym znakom človeka ako živej bytosti.




#Article 53: Austromarxizmus (156 words)


Austromarxizmus je filozofický smer - škola rakúskeho marxizmu, ktorá sa rozvíjala začiatkom 20. storočia. 

Kryštalizačným bodom hnutia bol spolok „Zukunft“ (Budúcnosť) založený v roku 1903, edícia „Marx-Studien“, ktoré vychádzali od roku 1904 a v ktorých boli uverejnené prvé významné diela austromarxistov, a časopis „Der Kampf“, ktorý bol desaťročia teoretickým orgánom rakúskej sociálnej demokracie. Najvýznamnejšími predstaviteľmi austromarxizmu boli: Max Adler, O. Bauer, R. Hilferding, K. Renner a Fr. Adler. Príslušnosť K. Kautského k tejto skupine je sporná. 

Špecifikum austromarxizmu ako pravého krídla v rámci marxistickej sociálnej demokracie je určené tým, že austromarxisti preberali od novokantovstva kriticko-transcendentálnu metódu a jedni viac, druhí menej opúšťali Hegelovu dialektickú metódu ako základ marxistickej dialektiky. Aplikácia kantovskej metódy viedla k tomu, že austromarxisti interpretovali marxizmus prevažne ako sociológiu, t. j. ako prísnu vedu o spoločnosti. Austromarxizmus tendoval k liberálnej koncepcii socializmu. Po vzniku Sovietskeho zväzu sa austromarxizmus začal štiepiť rôznymi smermi a po víťazstve nacizmu v Rakúsku došlo k tragickému koncu austromarxizmu.




#Article 54: Eleatská škola (116 words)


Eleatská škola je grécky filozofický smer, ktorý vznikol na rozhraní 6. storočia pred Kr. a 5. storočia pred Kr. v juhotalianskom meste Elea (lat. Velia). V učení dominuje myšlienka nemennej podstaty skutočného bytia a iluzórnosti všetkých vnímateľných zmien a rozdielov. V učení o poznaní podceňuje zmyslovú skúsenosť, dôraz kladie na rozumové poznanie. Argumenty eleatov (najmä Zenóna z Eley) proti možnosti pohybu sú okrem iného významným zdrojom dialektického myslenia.

Rozviklalo vieru v spoľahlivosť zmyslov; veci sú preludom i vo svojich premenách. To, čo je, nevzniká ani nezaniká, pretože vznik by musel byť vzídením z ničoho a to nie je možné; neexistuje zmena, je len večné trvanie. Len výsledky myslenia, ku ktorým sa dopracovávame rozumom, majú pravú existenciu.




#Article 55: Zénón z Eley (223 words)


Zénón z Eley alebo Zenón z Eley (; * asi 490 pred Kr.† 430 pred Kr.) bol starogrécky filozof, predstaviteľ eleatskej školy (predsokratovské obdobie). Ako prvý začal používať vo filozofii formu dialógu. Do dejín filozofického myslenia sa zapísal najmä formulovaním apórií.

Nadväzuje na Parmenidovo učenie s cieľom podložiť ho dôkazmi. Zenón uvádza štyri dôkazy nemožnosti existencie mnohosti vecí a štyri dôkazy nemožnosti existencie pohybu. Tieto dôkazy sa opierajú o myšlienku, že je možná reálna existencia len jedného, nezmeniteľného bytia, nezávislého od priestoru a času. Miesto je deliteľné donekonečna, pretože ho tvorí nekonečná nepretržitosť. Bod je nedeliteľným miestom, pretože sa vôbec nedá rozdeliť. V dôsledku toho je
pohyb nemožný.

O Zenónovom živote máme len málo presných informácií. Najviac biografických informácií sa dozvedáme z Platónovho dialógu nazvaného Parmenides. Platón v ňom opisuje Zenónovu a Parmenidovu cestu do Atén, keď mal Zenón približne 40 rokov, Parmenides asi 65 a Sokrates bol „veľmi mladý muž“. Ak predpokladáme, že Sokrates mal 20 rokov a ak zoberieme do úvahy, že Sokrates sa narodil v roku 470 pred Kristom, môžeme určiť približný dátum narodenia Zenóna na rok 490 pred Kristom. Platón tiež uviedol, že Zenón bol približne o 25 rokov mladší ako Parmenides.

Ostatné, menej presné informácie máme z diela Diogenesa Laertia, v ktorom sa uvádza, že bol synom Teleutagorasa, adoptívnym synom Parmenida a bol pravdepodobne zabitý tyranom z Eley.




#Article 56: Existencializmus (212 words)


Existencializmus alebo filozofia existencie je smer súčasnej filozofie (najväčší vplyv mal medzi rokmi 1920 – 1960), ktorý nadviazal o. i. na myslenie B. Pascala, S. Kierkegaarda, Unamuna, Dostojevského, Nietzscheho a Husserla. Existencializmus v odmietavej reakcii voči metodologizmu a gnozeologizmu začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia sústreďuje svoju pozornosť na ontologickú problematiku: bytie nie je podľa existencialistov ani empirická realita, ktorá nám je daná v zmyslovom vnímaní, ani racionálna konštrukcia, ktorú nám poskytujú vedy, ani inteligibilná realita, za ktorú ho považuje tradičná špekulatívna filozofia. Bytie je to, čo sa nám odhaľuje v našom vlastnom bytí (označovanom existencialistami ako existencia), a to ako niečo transcendentné, a javí sa nám alebo ho prežívame ako tajomstvo.

Interpretácia bytia a existencie sa u predstaviteľov existencializmu odlišuje v súlade s matricou kategórií, ktoré intervenujú v ich filozofickej reflexii: rozlišuje sa tzv. teistický existencializmus (kľúčovou a často zároveň explicitne fungujúcou kategóriou, ktorá tu intervenuje vo filozofickej reflexii, je kategória boha) a tzv. ateistický existencializmus (v matrici kategórií intervenujúcich v jeho filozofickej reflexii buď nie je prítomná kategória boha, alebo ak aj je prítomná, tak nemá kľúčové postavenie a neraz funguje iba implicitne).

Existuje niekoľko spôsobov, ako deliť existencializmus. Jednou z možností je národnostné delenie (francúzsky existencializmus, nemecký existencializmus a pod.) Ďalšou z možností je delenie podľa významu kategórie boha vo filozofii jednotlivých existencialistov:




#Article 57: Arthur Schopenhauer (932 words)


Arthur Schopenhauer (* 22. február 1788, Gdansk, Poľsko – † 21. september 1860, Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) bol nemecký filozof, ktorý za podstatu sveta pokladal vôľu.

Arthur Schopenhauer je významným mysliteľom 19. storočia, ktorý do filozofickej tradície vnáša telesnosť a vďaka tomu i nový originálny princíp vôle, ktorý podľa Schopenhauera spočíva v základe sveta. Schopenhauer na jednej strane zostáva idealistom (svet nie je ničím iným, než mojou predstavou, objektom pre subjekt, názorom pre nazerajúceho), na strane druhej však svet poznávame ešte ako vôľu, neustále a temné pudenie k životu, ktoré sa realizuje bez ohľadu na to, či je alebo nie je v našej predstave. Schopenhauer je tiež významným filozofom umenia a umeleckej tvorby spočívajúcej v špeciálnom nadaní umeleckého génia a provokatívnym mysliteľom ľudského jednania a etiky odvodenej z iracionálneho princípu vôle.

Jeho hlavnými inšpiráciami boli Immanuel Kant, na ktorého kriticky nadväzuje, učenie o platónskych ideách a texty Véd a Upanišád z indickej tradície, ktoré prvýkrát vychádzajú v nemčine práve za jeho života. Schopenhauer je mysliteľom veľkého filozofického systému, ktorý začína svojou dizertáciou v r. 1813 a rozvíja v hlavnom diele Svet ako vôľa a predstava (prvé vydanie v r. 1818), ktoré rozširuje, kultivuje a doplňuje bez akýchkoľvek výraznejších revízií až do konca svojho života. 

Schopenhauerova dizertácia O štvorakom koreni vety o dostatočnom dôvode:

Súbor významových útvarov (objektov) sa člení na štyri triedy. Prvou triedou sú názorné empirické predstavy, ktorých formami sú čas a priestor. Táto trieda predstáv/objektov podlieha zásade dostatočného dôvodu vo forme zákona kauzality (principium rationis sufficientis fiendi). Druhú triedu významových útvarov/objektov tvoria pojmy alebo abstraktné predstavy, ktoré zasa podliehajú zásade dostatočného dôvodu v podobe zásady dostatočného dôvodu poznania (principium rationis sufficientis cognoscendi). Tretiu triedu predstáv tvoria nazeracie formy čas a priestor, ktoré podliehajú zásade dostatočného dôvodu bytia (principium rationis sufficientis essendi). Štvrtú triedu tvoria bezprostredné objekty vnútorného zmyslu, ktoré sa riadia zásadou dostatočného dôvodu vo forme zásady dostatočného dôvodu konania alebo zákona motivácie (principium rationis sufficientis agendi). Za sféru týchto významových útvarov (predstáv, objektov), ktoré Schopenhauer súborne označuje ako svet (svet je moja predstava), sa podľa jeho názoru rozumom nedá dostať, pretože poznávajúc prostredníctvom predstáv sa nikdy nemôžeme dostať za predstavu. 

Hlavné dielo Svet ako vôľa a predstava:

Napriek tomu, že vec osebe pokladá Schopenahuer za neprístupnú rozumu, považuje ju za vôľu chápanú ako slepý pud. Jedným z podnetov k takémuto chápaniu veci osebe je podľa neho introspekcia: človek si totiž bezprostredne uvedomuje seba nielen ako predstavujúci subjekt, ale aj ako pudenie vôle. Bezprostredné uvedomenie si nášho chcenia je cestou k tomu, aby sme si uvedomili vôľu ako vec osebe, ktorá preniká celou prírodou i každou jednotlivinou. Prejavuje sa v každej slepo pôsobiacej prírodnej sile i v uváženom konaní človeka. Vôľa sa prejavuje v neživej prírode ako sila, v živej prírode ako pud. Podstata sveta sa vôľou nazýva podľa jej najdokonalejšieho prejavu (objektivizácie), t. j. najzreteľnejšieho, najrozvinutejšieho, poznaním bezprostredne osvetleného.

Rozum si pudovú tendenciu, vôľu uvedomuje, avšak nikdy ju nedokáže ovládnuť. Jediné, čo na samom vrchole ľudskosti sa dá dosiahnuť, je popretie tejto slepej, neovládateľnej vôle, pudu, a tým buď anihilácia života alebo nezainteresovaný, číro nazeravý postoj umelca. Slepá vôľa si v človeku rozsvietila svetielko vedomia, ktorým si osvetľuje bezmernosť utrpenia a otvára cestu k jeho ukončeniu vedomým poprením vôle, asketickým odmietnutím života, zrieknutím sa ďalšieho rozmnožovania sa, a tým aj neustáleho rozmnožovania reťazca utrpenia, ktorým je náš život.

Existujú dve cesty, ktorými sa človek môže oslobodiť z neutíchajúceho kolobehu chcenia a presýtenia, honby a utrpenia. Askéza je cestou, ktorou dokáže ísť iba svätec a ktorá je veľmi zriedkavá. Druhá cesta, práve tak výnimočná, je tá, ktorou ide génius - filozof alebo umelec. Ten sa neoslobodzuje askézou, lež dočasným povznesením sa až k nazeraniu ideí, ktoré nie je spojené s túžbou a znamená dočasné uspanie slepého túženia v nezainteresovanosti. Umenie môže niektorým vnímavým ľuďom priniesť dokonca dočasný, slepou vôľou neskalený pôžitok číreho nazerania, i keď nie v takej miere ako tvorcovi-géniovi.

Predmetom poznania sú iba predstavy, poznanie nikdy nedospeje k podstate vecí. Výnimkou je sám človek, ktorý je vo svojej podstate vôľou a zároveň má vedomie seba samého - toto sebauvedomenie je poznaním vlastnej podstaty. 

Zvonkajštenou vôľou človeka je jeho telo a vôľa je zvnútorneným telom. 

Ak je ľudské telo - tak ako každá iná vec vo vesmíre - materiálnym predmetom, potom celý vesmír je len vonkajším prejavom (objektiváciou) vôle ako chcenia prejavujúceho sa v prírode. Svet je teda vôľou i predstavou. 

Vôľa spočíva vo veciach a prejavuje sa v rozličných podobách (prírodné sily), ale úplné sebauvedomenie dosahuje až v človeku, ktorého mozog je vôľou myslenia a myslenie prejavením sa vôle v mozgu. 

Vo svete prírody sa vôľa derie k životu a jestvovaniu a ku všetkému, čo tomuto jestvovaniu slúži. Len človek je schopný vymaniť sa z tohto chcenia, ktorého cieľom je nejaký pôžitok, a pozastaviť sa nad tým, čo je vo veciach stále a nemeniteľné; človek môže poznávať nielen jednotlivosti, ale aj ich formy čiže idey ako vôľu objektivovanú na jednotlivých stupňoch jestvovania. 

Kontemplácia odtŕha človeka od nepokoja a poskytuje mu uspokojenie vo svete ideí metafyzického nevedomia. Mimo tejto kontemplácie pôsobí len slepá vôľa, pud bez cieľa a pokoja, iracionálne stále ďalej a ďalej, v ktorom - keby to bolo možné - lepšie by bolo nebyť ako byť. Preto je indická koncepcia nirvány ako vízia konečného cieľa človeka najlepším základom, o ktorý možno oprieť zmysel ľudského života. 

Morálne nezostáva človeku nič iné, než odtrhnúť sa od seba, od svojho egoizmu a spolucítiť s druhým človekom, s druhou vôľou nikdy neukojenou a neustále poháňanou nevyhnutnosťou ponoriť sa spolu s inými do sebazničenia vôle a vedomia. Udusiť v sebe chuť k životu, nechcieť už viacej chcieť a získať pokoj v nevedení.




#Article 58: Tomizmus (229 words)


Tomizmus je oficiálna katolícka filozofia; filozofická škola, ktorej zakladateľom je Tomáš Akvinský; tomizmus však nemožno stotožňovať s učením Tomáša Akvinského, pretože tomistická filozofia sa rozvíjala a aplikovala v stále nových otázkach aj po Tomášovi. Žriedlami tomizmu sú práce Aristotela a sv. Augustína, storočia kresťanského myslenia pripravovali jeho vznik.

V 13. stor. tomizmus prevládol v dominikánskom ráde. Na prelome storočia mal už Tomáš v cirkevných školách mnoho žiakov a nasledovníkov, ktorí obhajovali jeho učenie proti odporcom a popularizovali ho. Strediskami tomizmu sa stávajú najprv Paríž a Neapol, neskôr Avignon.

Tomáš Akvinský bol vyhlásený za „knieža scholastikov“ a roku 1323 bol kanonizovaný. Jeho učenie dostalo názov „tomizmus“ a stalo sa základom katolíckej teológie a filozofie.

V 15. stor. sa scholastika prejavovala predovšetkým v tomistickej podobe. Tomizmus sa delil do dvoch smerov: na ortodoxný, odmietajúci akúkoľvek modernizáciu, a na „renesančný“, pripúšťajúci spojenie tomizmu s novými humanistickými prúdmi.

Snahou o aktualizáciu sa vyznačuje predovšetkým španielsky tomizmus, ktorý sa usiluje o rozvoj apologetiky z hľadiska nových potrieb cirkvi. Medzi španielskymi dominikánmi vyniká predovšetkým František de Vittoria, spomedzi jezuitov Francisco Suárez. Počnúc Suárezom (čiže od konca 16. stor.) až po prvé desaťročia 19. stor. ide v tomizme (podobne ako v scotizme či platonizujúcom augustinizme) o aktualizovanie jeho doktrínových základov zdedených po stredoveku a prispôsobovanie ich pokrokom novovekej vedy. 
 

Názov tomizmus pochádza z mena sv. Tomáša Akvinského, ktorý sformoval základy tomizmu a vypracoval väčšinu jeho učení.




#Article 59: Severné Macedónsko (979 words)


Severné Macedónsko (do 11. februára 2019: Macedónsko), dlhý tvar Severomacedónska republika (od 1991 do 11. februára 2019: Macedónska republika resp. v medzinárodnej praxi aj Bývalá Juhoslovanská republika Macedónsko či bývalá Juhoslovanská republika Macedónsko [angl. skratka FYROM]), je štát na Balkánskom polostrove. Hlavné mesto je Skopje, druhé najväčšie je Bitola (gr. Monastiri).

Krajina má hornaté územie, nachádza sa v ňom pohorie Prokletije. Os republiky je rieka Vardar (gr. Axios) s prítokmi Bregalnica a Crna (gr. Erigonas). Na juhozápade, na hranici s Albánskom, sa nachádzajú jazerá Ochrid (gr. Achrida) a Prespan (gr. Prespes). Na severe krajiny sa nachádza pohorie Šar planina (gr. Skardos) Podnebie je subtropické kontinentálne. V krajine sa používa cyrilika.

Národnostné zloženie: Macedónci, Albánci, Turci, Rómovia, Srbi, Bosniaci, Arumuni.

Minister zahraničných vecí krajiny 17. júna 2018 podpísal s gréckym ministrom zahraničných vecí za účasti predsedov oboch vlád dohodu, že štát bude používať názov Severomacedónska republika (krátky tvar: Severné Macedónsko). Dohoda obsahuje v čl. 7 aj konštatovanie, že podľa zmluvných strán existujú dve od seba nezávislé chápania pojmu Macedónsko, podľa toho, či je kontextom Severné Macedónsko alebo Grécko. Dohoda bola neskôr odsúhlasená macedónskym aj gréckym parlamentom. Na macedónskej strane sa konalo o dohode aj referendum, kde bola položená otázka, či si želajú umožniť krajine členstvo v EÚ a NATO súhlasom s touto dohodou medzi Gréckom a (Severným) Macedónskom; referendum bolo však neplatné, pretože účasť nedosiahla 50 %.

Severné Macedónsko sa rozkladá na oblasti, ktorá sa do 20. stor. označovala ako Vardarská krajina, prípadne ako Južné Srbsko  a nejedná sa o rovnaké územie so starovekou Macedóniou, ktorá sa nachádzala v Grécku. V staroveku toto územie obývali najmä Paióni, národ príbuzní Trákom, Ilýri, na juhozápade krajiny žili Molosi, grécke epirótske kmene. Miestne kmene boli niekedy pod vplyvom susedného Macedónskeho kráľovstva. Definitívne bola Paiónia pričlenená k Macedónii za vlády Filipa II. a Alexandra Veľkého. Počas helenizmu sa miestne paiónske obyvateľstvo helenizovalo, začalo používať gréčtinu, počas rímskej vlády sa najmä severná časť dnešného Macedónska romanizovala. Ilýrske obyvateľstvo sa pravdepodobne v niektorých častiach udržalo.

Od roku 395 patrí toto územie pod Byzantskú ríšu.

V 6. storočí sa tu po prelomení byzantskej hranici na Dunaji usadzujú slovanské kmene Druguvičov (Draguvitov), Smolianov, Velegezitov, Rinchínov, Verezitov, tiež bulharské kmene. Miestne obyvateľstvo sa slovanizovalo, územie pripadlo Bulharsku.

V 11. storočí toto už slovanské územie znovuzískala Byzancia, nazývala ho Monastiri, podľa rovnomenného mesta na tomto území.

V 14. storočí dnešné Severné Macedónsko ovládli Srbi, Skopje bolo hlavné mesto kráľovstva Štefana Dušana. V 14. storočí oblasť dobyli osmanskí Turci. Albánske obyvateľstvo obývajúce juhovýchod krajiny prestúpilo na islam.

V 19. storočí mali slovanskí obyvatelia Vardarska prevažne bulharskú identitu, alebo sa identifikovali iba ako ortodoxní kresťania. Pochádzali odtiaľto mnohí bulharskí národní buditelia, ako Rajko Zinzinof, Ioakim Kartsovski, či Kiril Peicinovič.

Macedónska identita u slovanského obyvateľstva bola prvýkrát predstavená koncom 19. storočia, bola podporovaná miestnymi bulharskými vzdelancami, napríklad Goce Delčevom. Identita však ešte bola bulharsko-macedónska.

V roku 1913 Vardar pripadol Juhoslávii, osmanská nadvláda skončila. Prvýkrát bol v Juhoslávii uvedený názov Južné Srbsko, od roku 1929 sa zaužívalo meno Vardarska Banovina.

Macedónska národná identita bola postupne vytvorená počas Juhoslávie, s cieľom vymaniť sa bulharskému a srbskému vplyvu. Po osamostatnení v roku 1991 vznikla Macedónska republika, čo však narazilo na odpor zo strany  Grécka, kde sa nachádza územie osídlené starovekými Macedóncami, grécka Makedónia a centrum starovekej Macedónie. Práve pretváranie dejín a privlastňovanie gréckych a bulharských osobností je dôvodom pretrvávajúcich sporov Macedónska s Gréckom a Bulharskom. Macedónsko tiež použilo ako svoju zástavu vergínske slnko, staroveký symbol používaný gréckymi Macedóncami, súčasť gréckej-macedónskej zástavy. Kvôli sťažnostiam Grécka bolo Macedónsko nútené zmeniť si znak svojej vlajky na slnko.

V rokoch 1912 – 1913 bola tá časť historickej Macedónie, ktorá zodpovedá dnešnému Severnému Macedónsku  v dôsledku balkánskych vojen pripojená k Srbsku.

Začiatkom 20. stor. tu krajinu obývali Bulhari, Albánci, Turci a Arumuni. Malá časť obyvateľstva boli Gréci, ktorí však boli slovanského či arumunského pôvodu a rozprávali bulharsky či arumunsky. Neskôr sa tu však usadili aj grécky hovoriaci pastieri Sarakacani z Grécka a počas gréckej občianskej vojny aj komunisticky zmýšľajúci Gréci z Grécka. Počas Juhoslávie sa tu vytvorila na úkor bulharskej identity macedónska národnosť. Na západe krajiny žije už od stredoveku silná albánska komunita, tvorí tu väčšinu obyvateľstva a ich hlavné mesto je Tetovo. Dnes tvorí asi 30 % obyvateľstva albánska menšina, menšie menšiny sú Arumuni, Turci, Rómovia a Gréci. Väčšinu tvoria Slovanskí Macedónci. Asi 64 % obyvateľov, najmä Slovanských Macedóncov a Arumunov sú pravoslávneho vierovyznania, zvyšok tvoria najmä moslimovia, ktorí sú Albánci, Turci a Cigáni.

Etnická skladba Macedónska (rok 2000)

Severomacedónska kultúra je zmesou gréckej, osmanskej, talianskej a bulharskej kultúry. Miestne tradičné ženské kroje sú podobné ostatnému strednému Balkánu, najmä Bulharsku, typický mužský odev bola grécko-albánska suknica fustanella, najmä na juhu krajiny. Ľudová hudba vychádza z balkánskeho, byzantského gréckeho a osmanského vplyvu, v menšej miere z benátskeho. Hlavným hudobným nástrojom sú balkánske gajdy, strunová tambura byzantského pôvodu, dychová šupelka a zurla a bubon tapan. Tradičný tanec je kruhový oro, tanec gréckeho pôvodu-od gréckeho slova choros-tanec. Kuchyňa je zmesou gréckej, tureckej, maďarskej a talianskej. Tradičné jedlo je tavče gravče, zapekané fazule. Pomerne kvalitné je aj miestne víno. K novej tradičnej kultúre a národnému povedomiu patrí aj stotožnenie sa s históriou a kultúrou starovekej Macedónie a jej hrdinami, ako Alexander Veľký, či Filip II., práve proti tomu namietajú Gréci aj Bulhari.

Severné Macedónsko je parlamentná demokracia, parlament má 120 poslancov. Krajina má aj prezidenta, no najvyššiu funkciu má predseda vlády, ktorým je Zoran Zaev, nástupca Nikola Gruevského. Nikola Gruevski a jeho vláda čelila kritike zo strany EU, nakoľko vynakladá množstvo financií na stavby propagandistických pomníkov staromacedónskym hrdinom, pričom sa krajina snaží o vstup do EU. Samotný Gruevski tiež podporil macedónskych radikálov, ktorí žiadajú pripojiť k svojmu štátu  územia Grécka a Bulharska. Zaev sa stal známym práve vďaka historickej dohode s Gréckom a možnosti krajine vstúpiť do NATO a do EU. Severomacedónska ekonomika patrí medzi najslabšie ekonomiky Európy a nezamestnanosť v krajine dosahuje 31 %. Problémy sú aj s albánskou menšinou, ktorá často hlása osamostatnenie a pomerne vysokou kriminalitou.




#Article 60: Macedónia (historické územie) (2423 words)


Macedónia (staršie - pred vznikom dnešného štátu Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko - alebo vo vzťahu k balkánskym vojnám aj Macedónsko; zastarano Makedónia; veľmi zastarano - ale pre rímsku provinciu aj dnes po latinsky - Macedonia; gr. Μακεδονία - Makedonía) je historické územie starovekého Grécka. 

Od 7. stor. pred Kr. obývané národom gréckeho, pôvodu, ktorý v 5. stor. pred Kr.  vytvoril vlastné kráľovstvo. Za čias rímskej provincie, v roku 146 bolo hlavným mestom Macedónie mesto Solún. 

Územie starovekej Macedónie bolo osídlené už v období eneolitu. Podľa gréckych prameňov vstúpili Macedónci na túto zem spoločne s Dórmi niekedy okolo roku 1200 pred Kr. Niektorí historici označujú Macedóncov za potomkov rôznych národov – Frýgov, Trákov a Ilýrov, no väčšina moderných vedcov sa prikláňa k názoru, že Macedóncov je potrebné považovať za jeden z mnohých gréckych kmeňov, presnejšie tzv. severogréckych kmeňom, akými boli aj Epiróti. Teória macedónskej príbuznosti s Grékmi nachádza oporu v gréckej mytológii. V sčítaní gréckych kmeňov a trójskych spojencov v Homérovej Iliade však nie sú vôbec spomínaní. Najstarší doklad o nich bol nájdený v Hésiodosovom Zozname žien, kde sa uvádza, že Deukaliónova dcéra Thyia porodila Diovi dvoch synov, Magnéta a Makedóna, ktorí sa usadili na území rozkladajúcom sa pod Olympom a na sever od neho. Deukaliónov syn Hellén sa považuje za praotca Grékov, takže podľa mytológie niet pochýb o tom, že Macedónci sú príbuzní s Grékmi. 

Prvý štátny útvar, ktorému vládli králi z dynastie Argeovcov, vytvorili Macedónci niekedy na prelome 8. a 7. storočia pred Kr. Prvým panovníkom bol Perdikas I. (aj keď sa uvádzajú aj mená skorších, pololegendárnych vládcov). Perdikas si vybudoval svoje sídlo Aigy neďaleko dnešného severogréckeho mesta Vergina.

Macedónia zostávala storočia na periférii gréckeho sveta. V horských oblastiach sa ľudia živili pastierstvom a pridržiavali sa v pomerne neskoršom období nomádskeho spôsobu života. Klasické vzdelanie mal iba úzky okruh vládnucich vrstiev. Z archaického obdobia sa takisto zachovalo iba veľmi málo písaných dokumentov, s výnimkou súkromných textov, kým v iných častiach Grécka znalosť písma predstavovala nástroj fungovania mestských štátov (poleis- čítaj polis)
 
Až koncom 6. storočia pred Kr. sa spoločenské a ekonomické pomery zmenili v dôsledku vzniku stálych sídiel a intenzívneho rozvoja hospodárskych a kultúrnych stykov s Helénmi. Prispelo to k rozšíreniu používania písma, hlavne na diplomatické účely. Už pred začiatkom 4. storočia pred Kr. narastala helenizácia, podporovaná kráľmi, hoci mnohí významní Heléni pokladali Macedóncov za hrubý, neotesaný a barbarský národ. No práve Macedónia dala svetu najväčšieho filozofa, vedca a zakladateľa logiky, Aristotela.

V tomto období sa tu na polostrove Chalkidiki usadzujú južní Gréci, zakladajú tu mestá Poteidaia a Olynthos. Hlavné mesto kráľovstva bola teraz Pella, postavená na spôsob antického gréckeho mesta. Najslávnejší kráľ bol určite Filippos II., ktorý mal záujem zjednotiť rozdrobených Grékov do jednotného štátu, pod vládou Macedónie. Proti tomu sa však postavili slobodné mestské štáty a tak vytiahol proti nim s armádou a v roku 338 pred Kr. aj so synom Alexandrom, neskoršie zvaným Veľký, porazil zjednotené mestské štáty v bitke pri Chaironei v Boiótii a začlenil celé materské Grécko do Macedónskej ríše. 

Filippa zavraždili a na trón nastúpil jeho syn, Alexander Veľký, po otcovi Macedónec, po matke Epirót. Hneď keď nastúpil na trón vzbúrilo sa mesto Delfy. Alexander tam poslal armádu, mesto dal zničiť a mnoho ľudí predal do otroctva. Potom sa už nikto nevzbúril. Alexander chcel oslobodiť Grékov v Anatólii, ktorí boli pod vládou Peržanov. Zaútočil teda na Perzskú ríšu a v troch veľkých bitkách ju úplne zničil, oslobodil Egypt a prišiel až do Indie. Potom zakladal mnoho nových miest a mnoho Grékov kolonizovalo nové územia, ako centrálnu Anatóliu, či Egypt. Po jeho smrti v Babylone sa však jeho ríša rozpadla na viac hellenistických štátov. Vznikol samostatný štát Macedónia, kde vládol rod Antigonovcov. Disponovala okrem vlastného územia aj Tesáliou a Atikou s Aténami. Hlavné mesto bola stále Pella, neskôr bolo založené mesto Thessalonike. Pokoj v kráľovstve, s prestávkou keltských výpadov (280/279 pred Kr.), trval až do roku 214 pred Kr., kedy začínajú Macedóniu ohrozovať Rimania, nová svetová veľmoc.

Macedónske boje s Rímom 

Záujem Ríma o Macedóniu začal od vlády kráľa Filippa V. Bolo to v období, kedy Rím bol v zovretí Hanibala. Hannibala odmietlo podporiť materské Kartágo a tak rokoval s Macedónskym kráľom Filippom V., ktorý ho mal financovať. Preto senát vyhlásil Macedónii vojnu. Spojili sa s Aitolským spolkom, ktorý tvoril južné grécke štáty. Rimania v tejto vojne potrebovali zabrániť Filippovi, aby pomohol Hannibalovi. Rimania sa síce vylodili v Grécku, no Filip okamžite zaútočil na Aitolov a dobyl niekoľko miest. Mestá Aitolského spolku sa potom zo strachu pred Macedóniou pridali k Filippovi. Avšak Filippos nemohol ignorovať Rimanov, ktorí sa nachádzali v Grécku a tak pristúpil na tzv. foinickú dohodu, v ktorej Rímu sľúbil, že nebude pomáhať Hannibalovi, ani nijak inak poškodzovať záujmy Ríma. 

Hneď ako sa ale Rimania zaplietli do konfliktu s nejakým štátom, už sa začali angažovať do jeho problémov a tak to bolo aj s Macedóniou. Kráľ gréckeho Seleukovského impéria Antiochos III. sa totiž s Filippom spojil a spoločne mali útočiť na ríšu Ptolemaiovcov, ktorá mala územia aj pri Egejskom mori. Keď Antiochos chcel zaútočiť na grécky štát Pergamon v Anatólii a keď Filippos napadol trácke ptolemaiovské územia, Pergamon a členovia Aitolského spolu Atény a Rodos poslali do Ríma poslov s informáciami o Filippovom ťažení. Senát potom poslal k Filippovi poslov, aby okamžite zanechal svoje vojenské akcie a podrobil sa Rímu. Filippos však toto posolstvo ignoroval a zaútočil na Aitolov, keď napadol Atiku. Nato sa v Grécku vylodili Rimania, ktorým velil Publius Galba Maximus. Galba potom porazil vojská Macedóncov a postupoval ďalej. Nato sa všetky grécke štáty pridali na stranu Ríma. 

Mal byť vyjednaný mier, kde Rimania požadovali, aby sa Filippos vzdal dobytých území v južnom Grécku a tiež aj Tesálie, ktorú Antigoovci dostali ešte po Alexandrovej smrti. Vzdať sa Tesálie však Filippos nechcel a pokračoval vo vojne. Veliteľ dvoch légií Titus Quinctius Flaminius spolu s posilami z mestských štátov sa s Filippom streli pri Kynoskefalai a tu flexibilné rímske manipuly porazili zovretú falangu Macedóncov. V dohodnutom mieri sa Filippos musel vzdať všetkých území, okrem vlastnej Macedónie a Flaminius udelil všetkým mestským štátom v materskom Grécku slobodu. 

Po Filippovej smrti nastúpil na macedónsky trón jeho syn Perseas. Perseas sa hneď chopil príležitosti vrátiť Macedónii bývalé územia odňaté Rímom. Nato sa kráľ Pergamonu Eumenis vypravil do Ríma žalovať na Persea. Rimania sa vylodili v Epire a pod vedením konzula Licinia Crassa postupovali proti Perseovi. Rimania boli porazení a Crassus, ktorý si nechcel pripustiť vinu na tejto porážke, obvinil Aitolov, že mu dali málo mužov ako posily a prikázal Rimanom, aby plienili aj spojenecké grécke štáty. Potom si Rimania znepriatelili celé Grécko. Proti Perseovi bol neskôr vyslaný nový konzul, Paulus a pri Pydne v roku 168 pred Kr. porazil Macedóncov, ktorí opäť bojovali vo falange a opäť sa im to stalo osudným. Perseas utiekol a Rimania si podrobili Macedóniu aj celé materské Grécko. Macedóniu rozdelili spočiatku na 4 provincie. 

Staroveký jazyk

Miestny jazyk (staroveká macedónčina) bol jedným zo starogréckych jazykov a pravdepodobne pochádzal zo skupiny severozápadných gréckych dialektov. Neskorší rozmach kultúry a vzdelania viedol pravdepodobne v druhej polovici 4. storočia pred Kr. k postupnému nahradeniu macedónskeho jazyka, takmer nepoužívaného v písomnom styku, klasickou atičtinou. V dôsledku toho sa staroveká macedónčina (s výnimkou osobných mien) niekedy na začiatku nášho letopočtu úplne vytratila.

Rímska vláda

Rimania po týchto bojoch ovládli celé Grécko. Macedóniu spočiatku rozdelili, no neskôr ju opäť zjednotili a urobili z nej jednotnú provinciu s hlavným mestom v Thessalonikách. Provincia Macedonia však nezahrňovala iba vlastné územie Macedónie, ale aj severný Epirus, časť Tesálie, časť Illýrie a južnú Tráciu. Provinciu ponechal cisár Augustus senátu, nakoľko nemala žiadnu strategickú dôležitosť. V tejto dobe v Thessalonikách pôsobil apoštol Pavol a obrátil mnoho Grékov na kresťanstvo. Rimania Thessaloniki veľkolepo skrášlili a dostavali. 

Cez Macedóniu prechádzala cesta Via Egnatia z Panónie a končila v Thessalonikách. V tejto dobe tu bolo aj významné mesto Veria (dnes takisto významné grécke mesto). Gréci si zvykli na rímsku vládu, ktorá ich v ničom neobmedzovala. Od cisára Augusta tu nesídlila légia, nakoľko bolo územie pokojné. Tak to ostalo až do 3. stor. Vtedy sa počas veľkej krízy Rímskeho impéria dostali cez Dunaj do Macedónie Góti a vyplienili toto územie. Ďalej pokračovali rabovať do Achaie. 

Cisár Diocletianus pri reformovaní územných celkov včlenil Macedóniu do prefektúry Illyricum, spolu s dvoma Panóniami, Raetiou, Noricom, a krajmi južného Grécka. V rámci menšieho celku (diecéza) sa Macedónia najskôr nachádzala v diecéze Moesia, potom ju Konštantín Veľký rozdelil na diecézu Dacia a diecézu Macedonia. Diecéza Macedonia zahrňovala celé Grécko a aj ostrov Kréta. Potom, v roku 378 boli Rimania porazení Vizigótmi pri Hadrianopole v Thrákii a tak sa Vizigóti dostali do neďalekej Macedónie, kde kradli a rabovali a tiež pokračovali do južného Grécka, až kým ich v Illýrii nezastavil cisár Theodosius. 

Theodosius potom umiestnil v Thessalonikách posádku, avšak proti jej generálovi Botherichovi sa ľudia vzbúrili a zabili ho. Nato dal Theodosius usporiadať dostihy a v hippodróme zavraždil mnoho Solúnčanov. Tento incident je známy ako solúnska masakra. Theodosius v závete rozdelil Rímsku ríšu medzi svojich synov Arcadia a Honoria. Arcadius vládol na východe, vo Východorímskej ríši, Honorius na západe, v západorímskej ríši. Grécko pripadlo východu, no nakoľko žili na východe vo väčšine Gréci, stal sa z tejto ríše zanedlho štát Grékov, dnes známy ako Byzantská ríša.

V 5 stor. sa územie Macedónie stalo terčom nájazdov súperiacich cisárskych armád s využitím barbarských foederatov, ktorí plienili všetko naokolo. Potom nastal pokoj až do 6. stor. Najvýznamnejšie mesto stále boli Thessaloniki. Potom však Macedóniu napadli Slovania, ktorí odtiaľto pustošili celé Grécko a Peloponéz, kde sa aj usadzovali, no Thessaloniki nikdy nedobili. V Macedónii sa usadzovali predovšetkým na severe, kde sídlili kmene Velegezitov, Vainuitov a Dragunitov. Uchránené ostali iba Chalkidiki, mesto Veria a niektoré oblasti okolo Egejského mora. 

Byzantská vláda bola bezmocná. Z niektorých častí Grécka dokonca Gréci utekali do južnej Itálie a na Sicíliu, byzantských provincií. Mnoho Macedónskych Grékov bolo zabitých, niektorí sa miešali so Slovanmi, v niektorých južných oblastiach Macedónie však ostal grécky živel neporušený. V 7. stor. podnikol z Thessaloník generál Staurakios veľkú vojenskú výpravu na oslobodenie Grékov. Z južnej Macedónie, Thésálie, Hellady a Peloponézu odviedol mnoho Slovanov a usadil ich v Anatólii. Takýto spôsob použili viacerí generáli a už v 8. stor. sa byzantská grécka vláda nad Gréckom obnovila. Boli zrušené Diocletiánove územné delenia a zavedený tzv. systém thém. Macedonia patrila do thémy Thessaloniki. Existovala aj théma Makedonia, avšak tá sa nachádzala v Thrákii. 

Síce boli Slovania zničení, Gréci sa udržali iba na juhu a juhozápade Macedónie, teda na území medzi Thésaliou a Thessalonikami, ďalej na Chalkidiki a okolitých pobrežiach. Slovania ostali v severnom vnútrozemí. Byzantská vláda sa rozhodla Grékov z tohto severného územia presídliť do Grécka a na Peloponéz, aby spolu s italskými, cyperskými a anatólskymi Grékmi znovuosídlili materské Grécko. Thessaloniki boli teda najsevernejším bodom gréckeho národa v Macedónii. Avšak aj do mesta prenikali Slovania, teraz samozrejme v mieri a často sa tu dobrovoľne s nimi miešali miestni Gréci. Takto rozdelená Macedónia medzi Slovanov a Grékov ostala až do 20. stor. 

Z Macedónie pochádzal aj cisár Basileos, ktorý v 10. stor. založil novú dynastiu a zničil ríšu Bulharov, ktorá siahala až k Macedónii. Thessaloniki sa stali po Konšatantínopole druhým najvýznamnejším mestom v ríši. Prosperovala aj Veria. Keď križiaci v r. 1204 dobyli Konštantínopol, Macedónia pripadla Latinskému európskemu cisárstvu, no už v roku 1261 sa opäť pripojila k znovuvzniknutej Byzancii. V Roku 1430 padli Thessaloniki, keď ich dobyli Turci. Zároveň sa celá Macedónia a neskôr i Grécko dostávajú do Tureckej ríše. 

Keď sa Turci zmocnili Macedónie, niekoľko z nich sa usadilo na východe od Thessaloník, kde ďalej islamizovali Grékov, ale aj Slovanov. Tak tu vznikla silná moslimská komunita. Thessaloniki boli premenované na Selanik a aj teraz to bolo po Konštantínopole druhé najvýznamnejšie turecké mesto. V tejto dobe sa tu na severe usadzujú menšie skupinky Valachov a Albáncov. Tak teda bola Macedónia, ako aj Thessaloniki viacnárodnostným územím. V roku 1830 vznikol Grécky štát, po národnej vojne s Turkami. Tento štát však bol tvorený spočiatku iba Atikou, Boiótiou, Peloponézom a stredným Gréckom. Gréci oslobodili Tésaliu v roku 1881 a pripravovali sa získať Epirus, Macedóniu a západnú Anatóliu a Pontos, teda územia kde žili Gréci. Premiér Eleftherios Venizelos sa spojil s mocnosťami proti Turecku v 1 sv. vojne a grécka armáda v r. 1919 dobyla Macedóniu a Epirus.

Avšak Gréci tvorili v Macedónii menšinu oproti Slovanom. Stav bol rovnaký, ako aj v 7 stor. Gréci žili v Thessalonikách, na Chalkidiki, na juhovýchode a juhozápade (kraje Kozani, Grevena, Kastoria, Nigrita), pri hore Olymp a okolitom pobreží. Boli tu aj turecky hovoriaci moslimovia a predovšetkým Slovania, ktorí sa hlásili k bulharskej národnosti. Cenzus z roku 1919 udáva počet obyvateľov celej osmanskej Macedónie (vrátane dnešného Macedónska, časti Albánska a Bulharska. Žilo tu 1 150 000 Bulharov, 500 000 Turkov (mnohí z nich rozprávali grécky, bulharsky a arumunsky), 250 000 Grékov , 75 000 Židov (hlavne v Solúne), 90 000 Arumunov , 50 000 Cigáňov, 120 000 Albáncov a 8 448 obyvateľov tvorilo rôzne iné národnosti. Takto vyzeralo územie bývalej osmanskej Macedónie začiatkom 20. stor. 

Slovania v gréckej časti mali svoje školy a svoj jazyk, síce ich grécka vláda nie vždy s ochotou podporovala. Toto sa zmenilo v roku 1921-1924. Gréci sa totiž s Bulharskom dohodli na výmene obyvateľov. Početná grécka menšina, ktorá žila na brehoch bulharského Čierneho mora prišla do Macedónie a väčšina Slovanov v gréckej Macedónii odišla do Bulharska. Potom boli Gréci porazení v malej Ázii tureckým generálom Kemalom Attaturkom (pôvodom Albánec, ale narodil sa v Thessalonikách), a následne bola dohodnutá výmena obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom. 2 000 000 Grékov z Anatólie a z tureckej Trácie sa teda vysťahovalo do Grécka, pričom Pontskí a Kapadócki Gréci sa museli naučiť gréčtinu z Grécka, nakoľko ich jazyky neboli pre európskych Grékov zrozumiteľné. Títo Gréci sa usadili hlavne vo vyľudnenej Macedónii, ďalej v Atike a Epire. 500 000 moslimov, medzi nimi i tí z Macedónie odišlo do Turecka. 

Macedónia sa stala opäť Grékmi obývaným krajom. Stále tu však žijú aj Slovania (Grécki Slovania), ktorí sú už v menšine ku Grékom a tiež menšiny Albáncov, Bulharov, Turkov a Románov. Okrem novogréckeho jazyka sa tu však rozpráva hlavne pontskou gréčtinou, ktorou hovoria Gréci z Pontu.

Dnes sa územie starovekej Macedónie nachádza prevažne v Grécku, malá časť sa nachádza v Albánsku, menšia v Macedónsku a Bulharsku. Práve so slovanským štátom Macedónsko (FYROM) majú Gréci spor, kvôli jeho menu. Dnes patrí Macedónia k najnavštevovanejším oblastiam Grécka, mesto Thessaloniki sú po Aténach druhé najväčšie grécke mesto, sú tu obľúbené destinácie, ako Chalkidiki, či Olympská riviéra. Sú tú početné staroveké a byzantské pamiatky. V Thessalonikách sa nachádza slávna Aristotelova univerzita. Najvýznamnejšie mestá okrem Thessaloník sú Veria, Kavala, Seres, Edessa, Kastoria, Kozani, Kilkis, Florina, Drama, Nea Mudania či Katerini.




#Article 61: Balkánsky polostrov (2542 words)


Balkánsky polostrov alebo Balkán je hornatý polostrov v juhovýchodnej Európe, obmývaný Jadranským, Iónskym, Krétskym, Egejským, Marmarským a Čiernym morom. Niekedy sa k Balkánu priraďujú aj ostrovy Eubója, Thasos, Sporady, Kyklady, Sarónske, Chorvátske a Iónske ostrovy. Severná hranica je sporná.

Možné definície (severnej hranice) Balkánskeho polostrova:

Porovnaj aj stránku Balkán.

Takto definovaný polostrov má rozlohu vyše 500 tis. km².  Štáty rozkladajúce sa na Balkánskom polostrove sú: Albánsko 100 %, Bosna a Hercegovina 100 %, Bulharsko 100 %, Chorvátsko 49 %, Čierna Hora 100 %, Grécko 84 % (niektoré ostrovy patria do Malej Ázie), Severné Macedónsko 100 %, Srbsko 73 % a európska časť Turecka 5 % (Istanbul).

Balkán patril už od neolitu k najvyspelejším územiam sveta. Je to zapríčinené hlavne jeho polohou, nachádza sa pri Malej Ázii, odkiaľ sa sem z východu dostávala vyspelá kultúra, ktorá ďalej prenikala do západného stredomoria. Známe neolitické a neolitocké kultúry sa nachádzali na celom území polostrova, najznámejšia je tzv. kultúra Sesklo a Dimini v dnešnom Grécku, kde vtedy žili tzv. Pelasgovia, neindoeurópsky kmeň od ktorých potom Gréci prebrali mnohé poznatky. Iné kultúry boli napr. Kultúra Vinča (hlavne v Srbsku), a Kultúra Ezero (v Bulharsku).
Z doby bronzovej je najvýznamnejšia tzv. Mykénska kultúra, ktorú vytvorili Achájski Gréci na území južného Grécka. Achájci vytvorili najstaršiu kultúru Grékov, ktorí sa na juhu Balkánu usadzujú medzi 5.3. tisícročím pred Kr. a postupne asimilujú pôvodných Pelasgov. Práve Pelasgovia vytvorili na území Grécka vyspelé civilizácie pred príchodom Grékov, známe postneolitické pelasgické kultúry z doby bronzovej sú heladská kultúra a kykladská kultúra. Medzi najväčšie grécke kmene patria Achájci, Ióni, Dóri, Aiolovia, Epirótske kmene (Molosi, Chaončania) a Macedónci, ktorí mohli byť pôvodom Dóri. Na území dnešného Bulharska žili Tráci, ktorí pravdepodobne vznikli zmiešaním pôvodného obyvateľstva s Indoeurópanmi v 2. tisícročí pred Kr. Na území ostatného Balkánu žili Ilýri, etnikum staršie ako Gréci a Tráci. Okolo roku 1200 pred Kr. sa rozpadla najvyspelejšia balkánska civilizácia – mykénska kultúra. Od 8. stor. vzniká klasická antická grécka kultúra. Gréci skombinovali vplyvy z východu (Egypt, Malá Ázia) a rozvynuli jednu z najväčších svetových kultúr, ktorá vo veľkom ovplyvnila susedných Trákov a Ilýrov, ktorí sa kultúrne helenizovali. V 3. stor. získala najväčšiu moc na Balkáne Macedónia, v 2. stor. pred Kr. si Balkán podmaňujú Rimania, ktorí spočiatku dobyli ilýrske kráľovstvo na území dnešného Albánska, neskôr Grécko, severné pobrežia, koncom 1. stor. pred Kr. vnútrozemie a začiatkom 1. stor. po Kr. si definitívne podmanili dovtedy vazalský štát Trácia. V rímskom období sa Balkán stal dôležitým kultúrnym nárazníkom, sever podliehal latinskému vplyvu, juh gréckemu. Hlavne v pobrežných oblastiach od stredného Albánska až po polostrov Istria prevládol latinský živel, boli tu usadení početní rímski kolonisti, ktorí sa pomiešali s pôvodným obyvateľstvom, ktoré sa romanizovalo. Na území dnešného Severného Macedónska a Bulharska prebehla celkom úspešná helenizácia (pogréčtenie). Od prvého storočia tu silnie kresťanstvo. V dobe rímskeho principátu bol Balkán rozdelený na provincie Achaia, Macedonia, Epirus, Moesia, Trácia a Dalmácia.
Od 3. stor., počas krízy Rímskeho impéria začínajú rozsiahle barbarské vpády. Balkán vyplienili Góti, Herulovia, Sarmati a v 5. stor. aj Huni. Barbari plienili až po Peloponéz a následne odchádzali s veľkou korisťou. V roku 212 vydal cisár Caracalla edikt, ktorý zaručoval každému slobodnému občanovi ríše rímske občianstvo. Tak zároveň končí privilegovanosť italského obyvateľstva, ktoré dovtedy zastávalo všetky posty (cisári, senátori, úradníci, legionári). Mnoho cisárov 3. a 4. stor. pochádzalo z Balkánu a často mali ilýrsky pôvod (Decius, Aurelianus, Dioklecián, Galerius, Maxentius, Constantius, Licinius, Konštantín Veľký, Valentinianus I., Valens, Iulianus Apostata). Cisár Maximinus Thrax bol tráckeho pôvodu. Od roku 313 je povolené vyznávať kresťanstvo, vzniká riadená cirkevná správa. V roku 330 bolo v gréckej časti Balkánu dostavané nové hlavné mesto ríše, Konštantinopol. Od roku 395 patrí Balkán do Východorímskej (Byzantskej) ríše.

Začiatkom 6. stor. prosperovali hlavne územia dnešného Grécka a tiež Konštantinopol, ktorý bol osídlený množstvom obyvateľov, prevažne gréckeho pôvodu. Celkový charakter Byzancie je od 7. stor. grécky, aj keď stále pretrvalo označenie Rímska ríša. V tejto dobe obývali Balkán grécky hovoriaci obyvatelia (dnešné Grécko, Albánsko – juh a stred, Bulharsko – juh, Severné Macedónsko – juh, Turecko), latinsky hovoriace obyvateľstvo (Albánsko – sever, Srbsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Chorvátsko), trácky hovoriace obyvateľstvo (Bulharsko – hlavne vnútrozemie, Severné Macedónsko – východ) a ilýrsky hovoriace obyvateľstvo (Severné Macedónsko, Albánsko, Srbsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina). Známy cisár Justinián I. pochádzal z dnešného Macedónska a rozprával ešte latinsky.
Etnické zloženie sa definitívne zmenilo medzi 7. a 9. stor., kedy Byzancia nevydržala nápor Slovanov od Dunaja. Slovania zaplavili celý Balkán, od severu až po Peloponéz, dobyli takmer všetky strategické byzantské mestá (Naisus, Serdica, Dyrrhachium…), nedobyli jedine Solún, Konštantinopol a Patru. Slovania sa na dobytom území aj usadili a začali sa miešať s pôvodným obyvateľstvom. V Grécku sa Gréci utiahli do hôr, Slovania zničili mnoho antických gréckych miest (Atény, Delfy, Korint, Olympia) a usadili sa na gréckom vidieku. Slovanské obyvateľstvo sa však rýchlo učilo vyspelej kultúre domáceho obyvateľstva. V Grécku obchodovali s Grékmi, ktorí žili vo väčších mestách, v ostatnom Balkáne hlavne s románskym obyvateľstvom. Byzancii sa podarilo oslobodiť aspoň územie dnešného Grécka, v 9. stor. na Peloponéze Slovanov porazila a väčšinu z nich z Grécka vysídlila, územie bolo posilnené gréckym obyvateľstvom z iných území. Slovanské obdobie v Grécku aj dnes pripomínajú mnohé slovanské toponymá. Na území Albánska sa asimilovali Slovania s pôvodným ilýrskym obyvateľstvom a tak pravdepodobne vznikli dnešní Albánci. Je však možné, že Albánci sú potomkovia pôvodného balkánskeho obyvateľstva (Ilýri, alebo Tráci) z iného balkánskeho územia a boli až Slovanmi vytlačení do územia dnešného Albánska, Kosova a Macedónska. Na ostatných územiach Slovania vstrebali pôvodné obyvateľstvo, ktoré sa poslovančilo. V tejto dobe sa poslovančili aj turkickí Bulhari, ktorí sa usadili v Trácii, pomiešali sa s Trákmi a Slovanmi, poslovančili sa a vytvorili tak bulharský národ a Bulharskú ríšu, ktorá ovládla aj dnešné severné Grécko (severná Makedónia), ktoré ostalo až do začiatku 20. stor. slovanské. Zvyšky románskeho obyvateľstva sa udržali na pobreží Jadranského mora a v Istrii až dodnes (sú to Taliani) a tiež roztrúsené po celom Balkáne (Arumuni), ktorí však mohli prísť z Dácie. 

Od 8. storočia sa formuje aj vierovyznanie, v tejto dobe boli Slovania christianizovaní gréckymi misionármi, a teda patrili pod byzantskú ortodoxnú cirkev (Konštantinopolský patriarchát), naopak ku Chorvátom sa dostávalo rímskokatolícke vierovyznanie z Franskej ríše a z Talianska. 
V 10. storočí byzantský cisár Basileios II. dobyl Bulharsko a Byzanciu opäť posunul až k Dunaju. Úspech však netrval dlho, po jeho smrti sa ríša opäť dostala do problémov, Bulharsko sa nakoniec osamostatnilo, rovnako aj Srbsko, vzniká aj Chorvátsko, neskôr pohltené Uhorskom.
Do Malej Ázie začínajú prenikať Seldžuckí Turci, Byzancia požiada o pomoc Západ, no križiaci v roku 1204 dobyli Konštantinopol a Byzantská ríša zanikla. Gréci si vytvorili na jej troskách iba tri štáty, dva boli v Malej Ázii, na Balkáne vznikol Epirský despotát, nezávislý štát Grékov. Ostatné Grécko ovládli západné mocnosti, neskôr Benátska republika. Benátčania si podmanili rozsiahle pobrežné územia, Istriu, celé pobrežie Dalmácie, albánske pobrežie, Iónske ostrovy, ostrov Eubója a Peloponéz. Istria a pobrežie Dalmácie boli osídlené hlavne románskym obyvateľstvom, jazykovo príbuzným Benátčanom, navyše v týchto územiach sa usadilo množstvo Benátčanov a tak zabránili poslovančovaniu Románov. Benátskym dialektom sa v týchto územiach rozpráva dodnes.
V roku 1261 Gréci oslobodili Konštantinopol a znovuvytvorili Byzantskú ríšu. Tá sa na Balkáne obmedzila len na časť Grécka (časť Peloponézu ostala Benátkam). Benátska republika kontrolovala Istriu, Dalmáciu a Iónske ostrovy. Vzrástla moc Srbov, ktorí dokonca na istý čas ovládli aj Grécko. Rovnako tak do dejín vstupujú aj Albánci, ktorí sa začínajú rozpínať na juh, do Epiru a odtiaľ do ostatného Grécka, odkiaľ však boli vyhnaní, neskôr sa však na niektorých územiach usadili a ich potomkovia tam žijú dodnes, ale za Albáncov sa nepovažujú (Arvaniti). Väčšina Albáncov však prestúpila na islam, uchovali si však svoju reč, no stali sa oporou osmanskej moci na Balkáne, mnohí známi tureckí správcovia Balkánu boli albánskeho pôvodu, pravdepodobne aj Ali paša z Tepeleny.

Od 15. stor. prenikajú Osmanskí Turci na Balkán, dobyli byzantské mesto Adrianupoli a v roku 1453 Konštantinopol, čím padla Byzantská ríša. Turci aj napriek veľkej snahe Grékov a Benátčanov dobyli pevninské Grécko a grécke ostrovy (iba Iónske ostrovy nikdy nedobyli), odtiaľ smerovali na sever, kde do 16. stor. obsadili všetky balkánske územia až po južné Slovensko. Proti nim sa postavili hlavne Benátčania, ktorí si uhájili pozície v Dalmácii, Istrii a na Iónskych ostrovoch. Turci vysielali do porobených území moslimské obyvateľstvo z Malej Ázie, no najväčšia časť balkánskych Turkov boli potomkovia islamizovaných pôvodných obyvateľov, podobne ako aj v Malej Ázii. 
V podmanených krajinách vznikali proti tureckej moci vlny odporov, najviac rebelovali Gréci, ktorí hromadne odchádzali do vysokých hôr a organizovali zbojnícke prepady (klefturia), známi sú grécki zbojníci (Klefti, Armatoli).
Najväčším mestom bol Konštantinopol, žili tu hlavne Gréci a Turci, ale aj Arméni a Židia.
Najväčšia revolúcia proti Turkom vypukla v roku 1821 v Grécku, bola to Grécka vojna za nezávislosť, ktorú viedol Theodoros Kolokotronis. Grécko si tu vybojovalo ako prvé nezávislosť, ale išlo iba o územie dnešného južného Grécka. Slabosť Osmanskej ríše využili aj iné národy. Osamostatnili sa Srbi, Bulhari a neskôr aj Albánci a Čiernohorci. Každý z týchto národov si robil nároky na územia, ktoré mali záujem získať aj druhí. Srbi a Bulhari sa hádali o územie dnešného Severného Macedónska, Gréci a Bulhari o územie dnešnej gréckej Makedónie, Albánci a Srbi o Kosovo a Gréci a Albánci o Severný Epirus (dnešné južné Albánsko). Bosna, kde žili prevažne slovanskí moslimovia patrila Rakúsko-Uhorsku, rovnako tak aj severné Srbsko, Chorvátsko a Istria až po Benátky. Rôzne konflikty vyústili do dvoch balkánskych vojen, Osmanská ríša bola na rozpade a nečinne sa situáciám prizerala. Bulhari a Gréci bojovali o Macedóniu, boje boli tvrdé. Srbi, patriaci do Rakúsko-Uhorska, pod vedením Gavrila Principa zavraždili rakúskeho následníka trónu, čo vyústilo do Prvej sv. vojny. V roku 1919 grécky premiér Eleftherios Venizelos oslobodil od Turkov Makedóniu a Východnú Tráciu, rovnako tak aj grécke časti Malej Ázie. Grékov však nakoniec Turci porazili a tak sa museli stiahnuť, ostala im len Macedónia, zároveň bola zrušená Osmanská ríša a vzniklo Turecko v jeho dnešnej podobe na čele s Mustafom Kemalom Atatürkom.

Po grécko-tureckej vojne bola v roku 1923 dohodnutá výmena obyvateľov medzi Gréckom a Tureckom. Väčšina moslimov (nie len turecky hovoriacich) odišla z Grécka, z Turecka prišlo do Grécka 2 000 000 Maloázijských Grékov, z gréckej Macedónie odišla do Bulharska väčšina slovanského obyvateľstva. V európskom Turecku sa usadilo mnoho Turkov z Grécka, neskôr aj z Bulharska, pretože pred výmenou obyvateľov tu žili najmä Gréci, ale tiež aj Bulhari, ktorí sa tiež vysťahovali do Bulharska. 
Po prvej sv. vojne vzniklo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (Juhoslávia). Mnoho Slovanov považujúcich sa za Bulharov odišlo z tohto kráľovstva do Bulharska, naopak veľa Turkov z Bulharska dobrovoľne odišlo do Turecka. Mnoho Turkov však stále žilo v Bulharsku a v Juhoslávii. Definitívne stanovené hranice boli aj medzi Albánskom a Gréckom, kde Albánci neskôr zrušili grécku autonómnu časť Severný Epirus, mnoho Grékov odišlo do Grécka.
Druhá svetová vojna sa Balkánu dotkla v tzv. grécko-talianskej vojne, kedy grécky premiér Joannis Metaxas odmietol podriadiť sa Benittovi Mussolinimu. Talianske fašistické vojská napadli Balkán a na svoju stranu si získali aj mnohých Albáncov. V Albánsku však boli talianske vojská gréckymi porazené, Metaxas nato rozkázal vyhostiť z Epiru všetkých Albáncov do Albánska. Balkán si podriadili až Nemci, ktorí v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine vytvorili satelitné štáty. Partizánske akcie sa konali hlavne v Srbsku a Grécku. Pod talianskym vplyvom bol vytvorený nezávislý fašistický arumunský štát v severnom Grécku.
Po druhej sv. vojne sa Balkán dostal po rusko-americkej dohode pod sféru vplyvu Sovietskeho zväzu. V Grécku však prebehla občianska vojna, protikomunistická akcia, ktorá trvala do roku 1949. Komunisti boli porazení a Gréci vysídlili z krajiny mnoho komunisticky zmýšľajúcich obyvateľov, hlavne Slovanov, ale aj Grékov, ktorí sa usadili aj v Česko-Slovensku.
Bola tiež obnovená Juhoslávia, bola tu nastolená komunistická vláda Josipa Broza Tita, v Albánsku vládol tvrdý komunistický diktátor Enver Hodža, ktorý diskriminoval náboženstvo a grécku menšinu. V Bulharsku sa zase komunistická vláda snažila o násilnú asimiláciu Turkov, 300 000 z nich sa vysťahovalo do Turecka. Práve Bulharsko a Albánsko boli najchudobnejšie balkánske krajiny, najvyspelejšie bolo Grécko, lepšie sa mala aj Juhoslávia a Turecko. Vyostrené ostali hlavne spory medzi Gréckom a Albánskom (o postavení gréckej menšiny) a medzi Gréckom a Tureckom (hlavne kvôli napadnutiu Cypru).
Po vojne bola Istria odňatá Taliansku a prisúdená Juhoslávii. Veľká časť pôvodných Talianov z Istrie a Dalmácie sa vysťahovala do Talianska. 
V 60-tych rokoch bola nastolená aj diktatúra v Grécku. Diktátor Jeorjos Papadopulos bol zvrhnutý v roku 1974, jeho vláda však nebola tak tvrdá ako napr. v Albánsku.

V roku 1989 padol komunizmus, o rok nato nevydržala Juhoslávia, kde vypukla vojna medzi národmi, bez konfliktov sa osamostatnili len Slovinci. Proti sebe stáli Srbi, Chorváti, Albánci a Bosniaci. Boje sa neobišli ani bez etnických čistiek na rôznych stranách, časté boli aj presuny obyvateľov, napr. keď Albánci museli opustiť Kosovo.
Juhoslávia sa definitívne rozpadla na moderné štáty, vzniklo aj Severné Macedónsko, ktoré malo od vzniku až do roku 2018 spory s Gréckom, Albánskom a Bulharskom. Gréci odmietali uznať ich meno, nakoľko macedónska národnosť vznikla až v období Juhoslávie, Albánci sa snažia o nezávislosť západu krajiny, Bulharom vadí hlavne to, že sa Macedónci nepovažujú za Bulharov ako tomu bolo v minulosti. V roku 2006 sa osamostatnila Čierna Hora, v roku 2008 albánske Kosovo s čím nesúhlasilo Srbsko a Grécko. Momentálne je na Balkáne pokoj, o vstup do EÚ sa snaží Srbsko, Chorvátsko a Turecko.
Nedávna grécka ekonomická kríza ohrozila ekonomiky Albánska a Macedónska, čiastočne aj Turecka a Srbska, pretože miestne ekonomiky boli závislé na Grécku. Do balkánskych krajín investuje najmä Taliansko.

Kultúra Balkánu je veľmi bohatá, má veľmi veľa ľudových tradícií, ktoré pochádzajú ešte zo starovekého obdobia. Balkánska kultúra sa však rozlišuje. V Chorvátsku sú ľudové tradície podobné najmä talianskym, a to hlavne v pobrežných oblastiach, ktoré patrili Benátkam. Môžeme tu badať benátsky vplyv aj v ľudovej hudbe, benátskeho charakteru je aj v Čiernej Hore. Srbská ľudová hudba bola sčasti ovplyvnená osmanskou, dominuje tu hlavne trúba, podobne je tomu aj v Kosove, severnom Albánsku a Severnom Macedónsku. Ľudová hudba Bulharska je sčasti odlišná, vychádza ešte zo starovekého obdobia, časté nástroje sú gajdy a akordeón. Inú kategóriu tvorí grécka hudba z pevniny, vychádza z antickej a byzantskej gréckej hudby. Práve Grécko má najbohatšie folklórne tradície Balkánu. Hlavným nástrojom je klarinet. Podobná hudba je aj v južnom Albánsku.
Balkánske kroje sú rôzne, u Albáncov a pevninských Grékov prevláda mužská suknica fustanella. Bohaté na výzdobu sú tiež bulharské kroje. 
Rozšírený bol v minulosti chov ovcí a kôz, najznámejším národom, ktorý sa týmto zaoberal, boli Arumuni a nomádski grécki Sarakacani. Zaujímavá je aj balkánska architektúra. Na severe prevládajú hlavne benátske štýly, v južných krajinách grécky byzantský štýl architektúry, najmä ortodoxnýxh kostolov. Známe sú aj balkánske tradičné mosty byzantského pôvodu.

Moderné balkánske národy sú: Gréci (10 miliónov), Turci (9 miliónov), Srbi (8,5 milióna), Bulhari (7 miliónov), Albánci (6 miliónov), Chorváti (4,5 milióna), Bosniaci (2,4 milióna), Macedónci (Slovania) (1,3 milióna), Čiernohorci (300 000), Arumuni, Taliani.
Jediný balkánsky národ s kontinuitou od staroveku sú Gréci, jediné národy, ktorých jazyky sa vyvinuli zo starovekých balkánskych jazykov sú Gréci a Albánci. Balkánski Románi sú Rumuni, Arumuni a Taliani. Ostatné národy sú slovanské.
Pravoslávne kresťanstvo je oficiálnym náboženstvom v Grécku, Severnom Macedónsku, Srbsku, Čiernej Hore a Bulharsku.
Rímskokatolícka cirkev je hlavne v Chorvátsku a Slovinsku (ak ho rátame do Balkánu), gréckokatolícke cirkvi sú menšinovo prítomné v Bulharsku, Macedónsku, Chorvátsku a Grécku, islam v Turecku, Albánsku, Kosove a Bosne a Hercegovine. 
Genetické výskumy balkánskeho obyvateľstva potvrdzujú, že Balkánci sú hlavne potomkami starovekých balkánskych obyvateľov (Sforza).




#Article 62: Solún (1810 words)


Solún (gr. Θεσσαλονίκη – novogr. Thessaloniki/starogr. Thessaloniké, ľudovo Σαλονίκη – Saloniki) je druhé najväčšie prístavné mesto v Grécku; leží pri Solúnskom zálive, hlavné mesto gréckej Makedonie. Bolo založené v roku 315 pred Kr. diadochom Kassandrom, od roku 146 bolo hlavným mestom rímskej provincie Macedónia, najvýznamnejším mestom Byzantskej ríše po Konštantínopole. V súčasnosti má mesto okolo 365 000 a metropolitná oblasť 1 000 000 obyvateľov.

Solún sa nachádza na Balkánskom polostrove, v Grécku, v kraji Makedonia, na západnej strane polostrova Chalkidiki v Solúnskom zálive. Mesto sa nachádza na malej nížine, obklopenej vrchmi, ktorá vznikla v delte riek Axios a Aliakmon. Vrchy vytvárali na nížine relatívne bezpečné prostredie, hlboký záliv poskytoval výborné podmienky pre prístav. Mesto malo svojou polohou veľký strategický význam.

V dobe bronzovej tu bolo významné osídlenie na polohe Tumba, išlo o jednu z najproduktívnejších kultúr Balkánu.
Mesto, na ktorého ruinách bol založený Solún, sa nazývalo Therme a bola to grécka kolónia mesta Eritrea na Euboii. Toto mesto spomínajú vo viacerých starovekých gréckych dielach od Herodota, Thukydida i Aischina.

Mesto Solún bolo založené jedným z generálov Alexandra Macedónskeho, Kassandrom, v roku 316 alebo 315 pred Kr. Kasandros bol generál slúžiaci Alexandrovi Veľkému a zároveň jeho švagor. V rámci zjednocovacieho procesu v tejto oblasti zničil dvadsaťšesť dedín, z ktorých sa obyvatelia sústredili do jedného mesta (pôvodne známeho pod menom Thermé). Obyvatelia Thermé boli grécki kolonisti z Euboie a tiež pôvodní grécki Macedónci. Po tomto sústredení obyvateľov bolo mesto pomenované po Kasandrovej manželke, sestre Alexandra Veľkého. Princezná Thessaloniké získala toto meno po víťaznej bitke v Thesálii. Meno sa skladá z názvu kraja (Thessalia) a gréckeho slova víťazstvo (niké).
V 2. storočí pred Kr. bol Solún slobodným mestom Macedónie s mestskou radou, cez ktorú zasahoval do diania v meste kráľ. Sídlili tu Gréci pôvodom z rôznych končín stredomoria.

V roku 168 pred Kr., po viacerých bitkách, padlo Macedónske kráľovstvo a jeho posledný kráľ Perseus a Thessaloniki, rovnako ako celé Grécko, sa dostali pod vplyv Ríma. V roku 167 bola Macedónia Rímom rozdelená na štyri dištrikty. Solún sa stal hlavným mestom druhého.

Počas 1. storočia pred Kr., po roku 42 pred Kr., sa dokonca stal hlavným mestom celej rímskej provincie Macedonia, ktorá sa rozprestierala na území dnešného Grécka, Albánska a republiky FYROM. Thessaloniki boli ustanovené za slobodné mesto, čo bolo odmenou za ich podporu Augustovi. Významné postavenie, prirodzene vyplývajúce z ich polohy, si zachovali aj počas 1. storočia.

Thessaloniki sa stali počas rímskej nadvlády hlavným mestom celej provincie. Macedónia bola Rímu lojálna, preto bola pod vládou senátneho prokonzula zodpovedného rímskemu senátu, ktorý mal svoj úrad práve v tomto meste. Latinské meno mesta bolo Thesalonica, starogrécke Thessaloniké. Mesto malo i vlastnú radu. Obchodná funkcia mesta súvisí s faktom, že Thessaloniki boli dopravným uzlom. Výborné prírodné podmienky pre veľký a bezpečný prístav Rimania dobre využili, čo rozvinulo čulý námorný obchod. Mesto tiež ležalo na významných cestách, ktoré sa využívali hlavne na obchodné účely. Spomenutý prístav bol začiatkom významnej obchodnej cesty spájajúcej Egejské more s Dunajom, hlavná dopravná tepna medzi Rímom a jeho východnými provinciami: „Via Egnatia“. 
Vďaka týmto faktorom bolo mesto nielen najvýznamnejším, ale podľa niektorých historikov i najbohatším mestom tejto provincie. Sídlil tu senátny prokonzul. Rimania tu vystavali celé nové fórum, nový prístav, kúpele a divadlo, ktorých ruiny vidieť dodnes.

V 1. storočí tu vznikla druhá kresťanská obec v Európe. V Solúne žilo v prvom storočí po Kristovi približne 65 000 obyvateľov, najmä Gréci ale aj Rimania. Po židovských vojnách s Rimanmi sa sem nasťahovali aj Židia. V meste sa vytvorila nábožensky veľmi pluralitná spoločnosť. Obľúbené boli početné mysterijné kulty, napr. Dionýzov, Serapidin, Osirisov i Mitrov, ale aj maloázijské grécke kulty. Vykopávky odhalili miesta, na ktorých sa uctieval grécky Partenón, v menšej miere pretrvávalo uctievanie spomenutých egyptských bohov. So vzrastajúcim rímskym vplyvom vzrastal aj kult cisára, ktorému sa podriadili aj ostatné kulty. Početná židovská komunita sa schádzala k spoločnému vyučovaniu a modlitbám v synagóge (Skutky 17,1). Vierovyznaním sa k Židom pripojilo aj veľa pohanov, najmä Grékov. Pavlovo trojtýždňové kázanie o Pánovi Ježišovi zasiahlo mnohých ľudí. Bolo to prvé z miest, v ktorom Pavlovo vyučovanie prilákalo veľkú skupinu spoločensky dobre situovaných občanov. Od tejto doby začína väčšina solúnskych Grékov prestupovať na kresťanstvo.

V 4. storočí, počas tetrarchie tu sídlil cisár Galérius, ako cisár východnej časti ríše. Sídlil tu aj Konštantín Veľký. Cisár Theodosius I. sem v 4 storočí umiestnil veľkú rímsku armádu a mesto obohnal hradbami, ktoré sa na niektorých miestach zachovali dodnes, nakoľko slúžili aj počas byzantskej doby. Práve za jeho vlády bolo veľa obyvateľov zmasakrovaných. Solúnčania totiž zavraždili miestneho generála, Germána Bothericha a jeho mŕtvolu vláčili ulicami. Cisár Theododius potom v meste usporiadal dostihy, počas ktorých do štadióna vtrhli vojaci a ľud zmasakrovali. Tento incident sa nazýva Solúnska masakra.

V roku 395 sa Rímska ríša rozdelila a Solún pripadol východnému (Byzantskému) impériu. Ríša sa postupne pretransformovala na ríšu Grékov. 
Potom, ako Arabi dobyli Kartágo, Alexandriu a Antiochiu v 7. storočí ostali Thessaloniki najvýznamnejším mestom ríše po Konštantínopole. V meste sa rozvíjala byzantská grécka architektúra. 
V tejto dobe sa do Grécka dostávajú Slovania, ktorí si hľadajú nové územia na usadenie a prelomili dunajskú hranicu. 
Mnoho Slovanov sa usadilo i v okolí Solúna, no mesto sa im nikdy nepodarilo dobyť.  Byzantská vláda nedokázala Slovanov z Grécka vyhnať. Celá severná oblasť Makedónie sa slovanizovala. Nakoniec cisár Nikiforos v 8. storočí dokázal Slovanov pri Patre zničiť, čo zabezpečilo náhly obrat, Slovania poväčšine Grécko opustili. Niektorí Slovania sa v Solúne, už pod byzantskou nadvládou nasledujúcich storočiach pogréčtili. Solún je rodisko svätého Cyrila a Metoda, ktorí taktiež ovládali slovanský jazyk. Títo dvaja filozofi boli synmi solúnskeho byzantského miestodržiteľa. V nasledujúcich rokoch sa tešil Solún veľkej sláve, po Konštantinopole to bolo druhé najvýznamnejšie mesto ríše a jedno z najväčších kultúrnych centier Európy. V roku 1204 Byzantskú ríšu dobyli križiacky Benátčania a ríšu si rozdelili Európski panovníci.

Solún bol aj v tomto období veľmi významným mestom a usadilo sa tu niekoľko tureckých rodín. Grécke meno Thessaloniki Turci zjednodušili na Selanik. Po dobytí mesta Turci predali mnoho obyvateľov do otroctva, časť obyvateľstva mesto opustilo, čím Thessaloniki značne upadli. V roku 1478 žilo v  Thessalonikách 6 094 Grékov a 4 320 moslimov. Miestni moslimovia boli poturčení Gréci, Albánci a Turci. V ďalších obdobiach sa v meste usadzujú aj Bulhari, Arméni no najmä Židia, vyhnaní zo Španielska. Mesto postupne opäť kultúrne vzrástlo, spolu s Konštantinopolom a Smyrnou patrilo k najvýznamnejším mestám Osmanskej ríše a sídlom eyaletu (osmanská provincia). V 19. stor. boli Thessaloniki mnohonárodným mestom a centrom vzdelanosti pre rôzne národy. V tejto dobe bulharský etnograf Vasil Kinčov uviedol, že v Thessalonikách žilo 118 000 obyvateľov, z toho 55 000 Židov, 26 000 Turkov (mnohí z nich rozprávali slovansky, grécky a albánsky), 26 000 Grékov, 10 000 Bulharov, 2 500 Cigánov a 8 500 ľudí tvorili iné národnosti (Francúzi, Taliani, Arméni). Miestni Gréci boli jednak pôvodní byzantskí obyvatelia mesta, ale aj rôzni remeselnící či podnikatelia pôvodom z iných končín, najmä severného, Grécka. 

V roku 1831 sa Grécko osamostatnilo od Turecka. Oblasť Makedonia spolu s Thessalonikami oslobodil od  tureckej nadvlády grécky premiér Eleftherios Venizelos v roku 1913. Moslimské obyvateľstvo sa z mesta vysťahovala až počas Grécko-tureckej výmeny obyvateľstva v roku 1921. Tesne po oslobodení sa v meste usadilo aj mnoho Grékov z Kréty, na posilnenie gréckeho obyvateľstva. V roku 1917 mesto vyhorelo, pričom požiar zničil veľkú časť starého mesta. Následne bolo vystavané dnešné mesto aj známe Aristotelovo námestie. V Solúne a aj v Makedónií však stále žilo slovanské obyvateľstvo, ktoré tvorilo menšinu oproti Grékom. Priamo v Thessalonikách sa však miestni Slovania považovali za Bulharov a tak sa dostávali do konfliktov s Grékmi. Bulhari totiž mali záujem ovládnuť Thessaloniki, no Gréci ich predbehli. Po pričlenení do Grécka boli Bulhari presídlení do Bulharska, počas Grécko-bulharskej výmeny obyvateľov. V roku 1923, po tureckej porážke Grékov v Malej Ázii sa konala Grécko-turecká výmena obyvateľov. Z Grécka vtedy odišlo 500 000 moslimov, z Turecka cez 2 000 000 Grékov. Približne 300 000 Maloázijských Grékov sa usadilo v Thessalonikách. Pochádzali hlavne z kraja Iónia s vyspelým mestom Smyrna, z Konštantinopolu a z kraja Pontos. Thessaloniki sa tak stali čisto gréckym mestom. V priebehu 20. stor. sa tu usadili aj obyvatelia okolitých krajov.

Mesto bolo obohnané múrmi v tvare obdĺžnika, ktoré postavil rímsky cisár Theodosius Veľký, z ktorých severná a východná časť stále stoja.

V meste pri východných hradbách bol hipodróm slúžiaci na konské preteky. Uprostred mesta sa sformovalo štvorcové fórum, ktorým prechádzala „Via Egnatia“. Ruiny fóra a rímske divadlo vidieť v centre mesta dodnes. Pre dopravnú infraštruktúru bol významný aj veľký prístav, ktorý vybudovali Rimania. Nazývali ho Skrytý prístav. Pri vykopávkach sa objavili aj kúpele datované do 1. storočia. V meste stála i hlavná židovská synagóga celej oblasti. V roku 55 pred Kr. postavili z bezpečnostných dôvodov za mestom v severných horách akropolu. V roku 303 tu cisár Galérius postavil víťazný oblúk (Kamara) na znak víťazstva nad Peržanmi a postavil tu tiež svoje mauzóleum. Mauzóleum bolo neskôr premenené na kostol (tzv. rotunda) a stojí dodnes.

V 5. storočí tu bol postavený monastier (kláštor) Studion a chrám sv. veľkomučeníka Demetra Solúnskeho (Myrotočivého) (Εκκλήσια του Αγίου Δημήτρη), kde sa nachádzajú aj ostatky tohto svätca, ktorý je považovaný za ochrancu mesta. Chrám bazilikálneho typu bol zrekonštruovaný po požiari v r. 1917, v interiéri sa nachádzajú bohaté byzantské fresky. Za byzantskej doby tu bol postavený aj chrám sv. archanjela Michala, chrám Svätej Múdrosti (Ἁγία Σοφία). Veľmi známy jej aj kostol Panagia Chalkeon z 11. stor. v tradičnej byzantskej architektúre.
Hlavné námestie dnešného mesta je monumentálne Aristotelovo námestie, postavené po veľkom požiary v roku 1917. Architektom bol Francúz Ernest Hébrard, ktorý sa pri tomto námestí inšpiroval najmä byzantskou architektúrou. Solún má druhý najväčší prístav v Grécku. V meste sa nachádza aj najslávnejšia grécka univerzita, Aristotelova univerzita. Je tu vybudovaná promenáda pri mori, na ktorej je veľkolepý pamätník venovaný Alexandrovi Veľkému s jeho jazdeckou sochou. Je tu aj múzeum antickej kultúry a tiež Byzantské múzeum. Podobne ako v Aténach, aj v Solúne sú typické nízke činžové budovy bielej farby. Štýl starej dochovanej mestskej architektúry je osmanského typu. Symbolom mesta je aj tzv. Biela veža (Lefkos Pyrgos), ktorá bola postavená ako osmanské väzenie, no po oslobodení mesta sa stala jeho symbolom.

Mestská tradičná kultúra sa tu vyvinula v 19. storočí, počas modernizácie Osmanskej ríše. Mesto malo štatút veľkomesta a vďaka prístavu a podnikaniu bohatlo. Spoločne s Konštantínopolom a v Smyrnou boli Thessaloniki najvýznamnejším mestom ríše. Svoje postavenie si uchovali aj po výmene obyvateľov v roku 1923, kedy sa tu usadila práve kultivovaná vrstva mestských Grékov zo Smyrny, či z Konštantinopolu.

V meste môžeme navštíviť tradičné kaviarne s gréckou živou hudbou, nachádza sa tu množstvo kaviarní a reštaurácii, je tu aj bohatý nočný život. V meste je aj veľa parkov a obchodných centier. Ľudia často chodia na miestne pláže, najznámejšia je Aja Triada (Sv. trojica). Nachádzajú sa tu aj rôzne divadelné inštitúcie, známe je aj mestské otvorené divadlo Theatro Dasos, kde sa v lete konajú rôzne divadelné predstavenia, často starogrécke drámy. V Thessalonikách sa nachádza aj veľké množstvo kníhkupectiev. Mesto je dnes metropolou Grécka a tiež sa zvykne nazývať druhé hlavné mesto Grécka.




#Article 63: Európa (271 words)


Európa je svetadiel tvorený západnou časťou euroázijského kontinentu. Nachádza sa na severnej pologuli. Je súčasťou takzvaného Starého sveta.

Pojem Európy závisí od toho, aké významové útvary intervenujú pri jeho tvorbe, napr. historický pojem Európy mieni Európu s jej zložitým, často rozporným významom pre svet. Nie teda len renesancia, ale aj antika; nie len reformácia, ale aj židovstvo a kresťanstvo. Z etnografického hľadiska sa do Európy ráta aj Kaukaz a Zakaukazsko, z hľadiska politického a vojenského ostrovy Cyprus, Malta a iné.

Hranicu medzi Európou a Áziou predstavuje myslená čiara prechádzajúca cez hrebeň pohoria Ural, Kaspické more, Kumsko-manyčskú zníženinu, Marmarské, Egejské a Stredozemné more. Okrem východu obklopujú Európu oceány a moria. Na severe ju ohraničuje Severný ľadový oceán, na západe Atlantický oceán a na juhu Stredozemné, Marmarské a Čierne more. Európou prechádza nultý poludník.

Svetadiel Európa sa delí na 11 základných fyzickogeografických celkov (oblastí) [v zátvorke je uvedená približná poloha]:

Politicko-historicky sa Európa delí najčastejšie na:

Podľa René Huygheho sa Európa sformovala v čase, keď sa ťažisko kresťanstvom obohatenej a otrasenej
stredomorskej civilizácie presunulo na sever, zatiaľ čo jej východná časť sa v podobe Byzantskej ríše začala odpútavať, až sa nakoniec celkom odtrhla v 15. stor. po dobytí Turkami. Od tej doby sa Európa už nerozdeľovala na západ a východ, ale na sever a juh, v ktorom prevzala stredomorské dedičstvo Talianska. Európsku jednotu sa však podarilo stmeliť spojením občianskej moci zo severu s rímskou cirkevnou nadvládou, čo sa pravda neobišlo bez konfliktov. Toto spojenie, ktoré pripravoval Chlodovik a ktoré uskutočnil Karol Veľký, dovŕšil vznik Svätej ríše rímskej národa nemeckého, ktorej názov dosť názorne vyjadroval nečakané zjednotenie latinského sveta s jeho odporcom, starou Germániou.




#Article 64: Jadranské more (127 words)


Jadranské more (zriedkavo Adriatické more, skrátene Jadran, zastarano Adria) je polouzatvorené more Stredozemného mora, ležiace medzi Apeninským a Balkánskym polostrovom. Na juhu je Otrantský prieliv, široký , ktorý spája Jadran s Iónskym morom. More je dlhé asi 800, široké 150 až  a zaberá plochu asi . Najväčšiu hĺbku  dosahuje v južnej časti, no prevažujú hĺbky do . Teplota povrchových vrstiev vody v lete 2426 °C, v zime 713 °C, slanosť 3538 ‰.

Pobrežie Jadranu je veľmi odlišné: v južnej talianskej časti je nízke a piesčité, v severnej balkánskej časti je skalnaté s mnohými ostrovmi a útesmi. Oceánografický a rybársky ústav v Splite uvádza v Jadranskom mori 1 246 ostrovov, z toho 69 trvalo osídlených. Najväčšími ostrovmi sú: Krk, Cres, Brač, Hvar, Pag a Korčula.

Jadranské pobrežie zdieľa: 




#Article 65: Stredozemné more (224 words)


Stredozemné more (po lat. Mare Nostrum – naše more, Mare Internum – vnútorné more) je vnútorné more Atlantického oceánu medzi Európou, Afrikou a západnými brehmi Ázie. Jeho rozloha je takmer štvrtinou Európy. Obmýva brehy 18 krajín. Gibraltárskym prielivom sa spája s vlastným Atlantickým oceánom, cez Dardanely s Marmarským morom, cez Bospor s Čiernym morom a cez Suezský prieplav s Červeným morom. 
Každé z morí Stredozemného mora má príbrežný prúd v smere hodinových ručičiek.

Stredozemné more je pozostatkom niekdajšej sústavy oceánskych bazénov Tethys, z ktorej boli počas alpínskeho horotvorného procesu vyvrásnené mladé horské reťazce európskych pohorí. Oblasť Stredozemného mora je seizmicky veľmi aktívna, časté sú zemetrasenia, najmä v polostrovných územiach, ako aj aktívna vulkanická činnosť (Vezuv, Etna).

Príjemná subtropická klíma, slnečnosť, teplá voda a pekné pláže umožnili rozvoj cestovného ruchu. Svetoznáma je napr. Riviéra.

Fauna je bohatá a rôznorodá, pre rybolov sú dôležité sardinky, makrela, tuniak, ďalej sú to ustrice, langusty, koraly a pod.

Mnohé z prítokov (ako Pád) odvodňujú priemyselné oblasti, čím sa značne znečisťuje morská voda. V severných šelfových oblastiach Jadranského a Egejského mora sa ťaží ropa a zemný plyn. 

Oblasť Stredozemného mora je významná aj z historického hľadiska. Na jeho brehoch vznikli staroveké kultúry Egypta, Fenície, Kartága, Grécka a Ríma. Rozhodujúci význam malo Stredozemné more aj v stredoveku, stratilo ho však objavením námorných ciest do Indie a Ameriky. Jeho význam opäť vzrástol po výstavbe Suezského prieplavu.




#Article 66: Atlantický oceán (464 words)


Atlantický oceán alebo Atlantik je druhý najväčší oceán, medzi západnou Európou a Afrikou, východným pobrežím Severnej Ameriky a Južnej Ameriky a Antarktídou. S okrajovými moriami a zálivmi (Karibské more, Mexický záliv, Severné more, Baltské more, Stredozemné more a i.) má jeho plocha 106,46 mil. km². Priemerná výška prílivu je , najväčšia  v zátoke Fundy Bay.

Názov oceánu pochádza z gréckej mytológie a znamená Atlasovo more.

Najhlbšie miesto v Atlantickom oceáne je priehlbina Milwaukee v Portorickej priekope s hĺbkou 8 648 metrov pod hladinou oceánu. Priemerná hĺbka je , resp.  bez okrajových morí.

Podmorskej topografii dominuje severný a južný Stredoatlantický chrbát, tvoriaci mohutný pás podmorských pohorí tiahnúcich sa od severu na juh. V jeho severnej časti, kde sa kríži s horúcou škvrnou na povrch vystupuje rozsiahly vulkanický ostrov Island, v strednej časti sú to podstatne menšie Azory.

Na brehoch severného Atlantiku leží mnoho z najvyspelejších štátov sveta. Atlantický oceán je tak následne pokrytý hustou sieťou celosvetovo najpoužívanejších morských trás medzi východnou a západnou pologuľou. Nachádzajú sa tu popredné svetové oblasti rybolovu; ďalšie ekonomické aktivity zahŕňajú bagrovanie aragonitických pieskov na Bahamách a ťažbu ropy a zemného plynu v Karibskom mori, Mexickom zálive a v Severnom mori.

Najväčší záliv je Mexický, s plochou .

Atlantik je jedným z najmladších svetových oceánov. Jeho najstaršia centrálna časť začala vznikať pred asi 200 – 180 miliónmi rokov na začiatku jury na mieste zhrubnutej zemskej kôry staršieho pohoria v strednej časti superkontinentu Pangea. Vzniku oceánu predchádzal rozsiahly bazaltový vulkanizmus, ktorý umožnil vznik stredoatlantickej magmatickej provincie.

Oceánska kôra najprv začala vznikať v oblasti medzi azorským transformným zlomom a transformným zlomom svätého Pavla, približne medzi Biskajským a Guinejským zálivom. Rozpad kontinentu mal v tejto oblasti zložitejší priebeh. Prvá magnetická anomália na oboch stranách Atlantiku, ktorá jednoznačne preukazuje rozpínanie oceánskeho dna v tejto oblasti je stará asi 156 miliónov rokov (vrchná jura). Vznik centrálneho Atlantiku priamo súvisel s vývojom Pienontsko-ligurského oceánu a zrejme aj ďalších tethýdnych oceánskych paniev.

Počiatok vzniku južnej časti Atlantiku možno doložiť približne na hranici jury a kriedy pred 130 miliónmi rokov, pričom prvé oceánske sedimenty sú až vrchnokriedové.

Severná časť Atlantiku sa pôvodne začala otvárať spoločne s centrálnou, no rozpad kontinentu medzi Severnou Amerikou a Grónskom ďalej nepokračoval. V oblasti medzi Grand Banks a Pyrenejským polostrovom potom došlo oddeleniu začiatkom kriedy, zatiaľ čo severne, medzi Grónskom a Európou až vo vrchnej kriede. Viac na sever do oblasti Grónskeho a Nórskeho mora prenikol oceán až v eocéne.

Medzi ostrovy Atlantického oceánu patria Veľká Británia, Írsko, Island, Grónsko, Newfoundland, Faerské ostrovy, Rockall, Azory, Fernando de Noronha, Madeira, Kanárske ostrovy, Kapverdy, Svätý Tomáš, Bermudy, Antily, ostrov Ascension, Svätá Helena, Trinidad, Martin Vaz, Tristan da Cunha, Falklandy a Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy.

Atlantický oceán bol dlhú dobu významnou a frekventovanou dopravnou cestou, ktorej význam približne od 50. rokov 20. storočia znížila lacnejšia letecká doprava a nové alternatívne trasy.




#Article 67: Ázia (179 words)


Ázia je súčasť Starého sveta, východná časť eurázijského dvojkontinentu na severnej pologuli, 44 579 000 km², asi tretina celej súše, medzi Severným ľadovým oceánom, Tichým oceánom a Indickým oceánom. 

Hranica s Európou a Áziou prebieha po východnom úpätí pohoria Ural, po rieke Emba, severným pobrežím Kaspického mora, Kumsko-Manyčskou zníženinou, Azovským morom, Kerčským prielivom, Čiernym morom, Bosporom, Marmarským morom, Dardanelami, Egejským morom, východnou Suezskou šijou, Červeným morom a prielivom Bab-al-Mandab. 
V Ázii, ktorá je značne členitá, sa vyvíjala spoločenská organizácia síce nerovnomerne, ale - v porovnaní s inými kontinentami sveta - omnoho rýchlejšie. Najmä v oblastiach Prednej Ázie (Chetiti), Strednej Ázie (v povodí Eufratu a Tigrisu) a na Ďalekom východe (India, Čína, Japonsko). V 3. tisícročí pred Kr. vznikali prvé civilizácie na Strednom východe, v 20. storočí pred Kr. sa vytvárala civilizácia v Číne a Indii.

Ázia predstavuje jednu z hlavných kolísok ľudstva vôbec a mongoloidnej rasy zvlášť. 

Rieky v Ázií, ústia do viacerých oceánov, a oblastí (Tichý oceán, Severný ľadový oceán, Indický Oceán, bezodtoková oblasť Ázie)

Rieky úmoria Severného Ľadového oceána:

Rieky úmoria  Tichého Oceána:

Rieky úmoria Indického Oceána:

Rieky bezodtokovej oblasti:




#Article 68: Afrika (344 words)


Afrika je rozlohou tretí najväčší a počtom obyvateľov druhý najľudnatejší svetadiel. Má asi 30,3 miliónov km², vrátane priľahlých ostrovov, pokrýva 6% celkovej plochy planéty a 20,4% z jej celkovej rozlohy súše. 1,1 miliárd obyvateľov (v roku 2013) žijúcich v Afrike predstavuje viac ako 15% svetového obyvateľstva. 
Obyvateľstvo Afriky je najmladšie zo všetkých kontinentov; 50 percent Afričanov je mladších ako 20 rokov a od Kapverdských ostrovov na západe, 17°33'22 z, po Mys Hafun v Somálsku na východe, 51°27'52 v, približne  Pobrežie Afriky má kvôli malej členitosti dĺžku len , kým Európa s tretinovou rozlohou má pobrežie dlhé .

Najväčším štátom Afriky je Alžírsko a najmenším Seychely, súostrovie v Indickom oceáne. Najmenším pevninským štátom je Gambia.

Podnebie Afriky sa pohybuje od tropického po subtropické na vrcholoch jej najvyšších pohorí. Severná časť je prevažne suchá až púšťová, kým v centrálnej časti prevládajú savany a dažďové pralesy. Medzi týmito oblasťami sa tiahne sahel a step. Na juhu sa vyskytuje každé z týchto vegetačných pásiem.

Afrika sa môže pýšiť azda najväčším počtom a rozmanitosťou druhov zveri – mäsožravce (ako napr. levy, hyeny a gepardy), bylinožravce (ako napr. byvoly, vysoká zver, slony a žirafy), fauna pralesov (ako napr. plazy, primáty, hmyz) – voľne žijúcej v minimálne kultivovanom prostredí.

Štáty sú v tabuľke rozdelené podľa schémy geografických regiónov používaných OSN.

Hoci má obrovské prírodné zdroje, Afrika zostáva najchudobnejším a najmenej rozvinutým kontinentom. Je to výsledok kombinácie viacerých faktorov, medzi inými rozšírenie smrteľných chorôb (predovšetkým malárie a HIV/AIDS), skorumpovaných vlád, ktoré sa často dopustili závažných porušení ľudských práv, zlyhania centrálneho plánovania, vysokej úrovne negramotnosti, nedostatku zahraničného kapitálu a častých kmeňových a vojenských konfliktov (od partizánskych vojen až po genocídy). Podľa zoznamu krajín sveta na základe Indexu ľudského rozvoja, ktorý zostavuje Organizácia spojených národov, v roku 2013 bolo všetkých 12 najnižšie postavených krajín v tomto rebríčku (176. až 187.) z Afriky.

Viaceré krajiny kontinentu ale v ostatných rokoch zaznamenali rýchly rast hospodárstva. Medzi inými napríklad Angola, Nigéria, Etiópia, Mozambik a Rwanda. Afrika je k roku 2013 ekonomicky najrýchlejšie rastúcim kontinentom . Značnú časť tohto rastu možno pripísať rozšíreniu informačných technológií, predovšetkým mobilným telefónom. 




#Article 69: Kontinent (274 words)


Kontinent alebo pevnina (z latinského contineō, -ēre, čo znamená držím pohromade) je  rozľahlá a súvislá časť súše obklopená svetovým oceánom. Kontinenty sú tvorené pevninským typom zemskej kôry. Kontinentmi sú Eurázia, Afrika, Južná Amerika, Severná Amerika, Austrália a Antarktída.

Keďže neexistuje žiadny štandard, ktorý by udával definíciu kontinentu, rôzne kultúry a vedné odbory považujú za kontinent rôzne časti Zeme. Všeobecne uznávané charakteristiky kontinentov ale existujú: musí to byť územie s veľkou rozlohou, ktoré musí pozostávať z neponorenej pevniny, a musí mať geologicky význačné hranice (do úvahy sa okrem morí či horských pásiem berú napr. litosferické dosky). Zatiaľ čo podľa niektorých názorov existuje iba 4 alebo 5 kontinentov, častejšie sa ich počet udáva ako 6 alebo 7.

Spornými sú hlavne otázky či sa Európa a Ázia majú označovať ako spoločný kontinent Eurázia alebo oddelene, podobne, či sa majú Severná a Južná Amerika ako jeden americký kontinent, alebo dva oddelené kontinenty. Niekoľko geografov tiež navrhlo zoskupiť Európu, Áziu a Afriku do jediného kontinentu, Eurafráziu (v geopolitike sa jej tiež hovorí svetový ostrov).

Rozdelenie sveta na 7 kontinentov sa obvykle vyučuje v západnej a strednej Európe ako aj v Severnej Amerike, zatiaľ čo rozdelenie na 6 kontinentov (spojená Eurázia) sa tiež vyučuje v Severnej Amerike a aj vo východnej Európe a Južnej Amerike a Ázii. Šesť kontinentov je používaných aj vo vedeckých kruhoch.

Kontinenty sú niekedy tiež delené na subkontinenty. Definícia tohoto termínu je ešte nepresnejšia, než definícia kontinentu. V našich oblastiach sa týmto termínom obvykle označuje India (či tzv. indický subkontinent).

Ostrovy sú pričleňované ku kontinentom, ktoré sú najbližšie, alebo ku ktorým geologicky prináležia. Austrália a ostrovy v Tichom oceáne sú niekedy spoločne označované ako Australázia alebo Oceánia.




#Article 70: Antarktída (348 words)


Antarktída alebo zastarano Antarktis (z gréckeho ἀνταρκτικός, to je „opak Arktídy“, resp. „protiľahlá voči Arktíde“) je najjužnejší svetadiel nachádzajúci sa okolo južného pólu Zeme. Je takmer celá trvalo zaľadnená a zaberá plochu 13,2 mil. km². Obklopujú ju okrajové moria Južného oceánu. Je to najchladnejší svetadiel, má spomedzi všetkých svetadielov najväčšiu priemernú nadmorskú výšku () a najnižšiu priemernú vlhkosť vzduchu. Nemá žiadne stále obyvateľstvo. Antarktída je medzinárodnou oblasťou, iba na ostrovoch majú niektoré štáty meteorologické alebo rybárske základne.
Antarktída je zároveň najsuchším kontinentom na celom svete z dôvodu že sa tu na povrchu nenachádza žiadna kvapalná voda

Naprieč Antarktídou sa tiahne Transantarktické pohorie, ktoré ju rozdeľuje na západnú a východnú časť. 
Východná Antarktída je prevažne na východnej pologuli. Zahŕňa Zem kráľovnej Maud, Nové Švábsko, Enderbyho zem, Mac Robertsonovu zem, Americkú vysočinu, Sovietsku plošinu, Wilkesovu zem a Viktóriinu zem. Skalný podklad východnej Antarktídy leží prevažne nad hladinou mora.
Západná Antarktída je výlučne na západnej pologuli. Zahŕňa Zem Márie Byrdovej, Polostrov Eduarda VII., Pohorie výkonného výboru, Thurstonov polostrov, Ellsworthovu zem, Palmerovu zem a Antarktický polostrov. 

Najvyšším vrchom Antarktídy je Vinson Massif, ktorý je vysoký  Taktiež sa tu nachádza niekoľko činných, ale momentálne spiacich sopiek, z ktorých najznámejšia sa nazýva Mt. Erebus (vysoká ).

.

Podnebie tohoto kontinentu je veľmi suché (150 zrážok ročne), čiže drvivú väčšinu územia tvorí polárna púšť. Taktiež tu bola nameraná aj najnižšia teplota na Zemi, konkrétne −89,2 °C, ktorú namerali na ruskej (vtedy sovietskej) výskumnej stanici Vostok. Sú tu dve ročné obdobia, dlhá a studená zima a krátke (max. 1 mesiac), studené (max. denné teploty do 7 °C) leto.

V minulosti sa Antarktídu snažilo kolonizovať 7 štátov (Čile, Argentína, Austrália, Nový Zéland, Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Nórsko). Po podpísaní Zmluvy o mierovom a nekomerčnom využití Antarktídy v roku 1959 sa ale toto územie stalo medzinárodným (Antarktický zmluvný systém).

V súčasnosti sú jedinými stálymi obyvateľmi Antarktídy iba vedci (asi 5 000), ktorí pracujú približne na 70 výskumných staniciach. Najväčšou z nich je americká antarktická stanica McMurdo Station a najchladnejšiou stanicou je Vostok

Prvým človekom, ktorý dosiahol južný pól bol nórsky bádateľ Roald Amundsen dosiahol ho 14. Januára 1911.




#Article 71: Zem (4594 words)


Zem je v poradí tretia planéta slnečnej sústavy. Je to zároveň jediná planéta, na ktorej je podľa súčasných vedeckých poznatkov voda v kvapalnom skupenstve a život. Zem je predmetom skúmania napríklad kozmogónie, geológie, paleontológie či geografie.

V strede Zeme sa nachádza horúce husté jadro, ktoré obklopuje chladnejší plášť z roztavených hornín. Na povrchu je kôra, ktorá dosahuje rôznu hrúbku v závislosti od miesta (pod oceánmi je všeobecne tenšia ako pod kontinentmi). Vďaka pevnému povrchu a vnútornému zloženiu Zem zaraďujeme medzi terestriálne planéty. Zem je najväčšia spomedzi terestriálnych planét slnečnej sústavy a tiež jediná známa planéta, na ktorej sa nachádza voda vo všetkých troch skupenstvách. Väčšina jej povrchu je pokrytá kvapalným oceánom, čo jej pri pohľade zo vzdialeného vesmíru dáva charakteristickú modrú farbu. V blízkosti rotačných pólov je oceán, resp. pevný povrch trvale zamrznutý a vytvára biele polárne čiapky. Zem je obklopená atmosférou, ktorá vo veľkých vzdialenostiach od povrchu pozvoľna prechádza do medziplanetárneho prostredia. Po prvýkrát Zem ako celok na vlastné oči videla posádka kozmickej lode Apollo 8, ktorá ako prvá opustila obežnú dráhu Zeme a vzdialila sa od nej natoľko, že sa zmestila do zorného poľa ľudského oka.

Astronomický symbol Zeme je kríž vnútri kruhu  Jej grécke meno Gaia znamená matka. Gaia bola v staroveku veľmi uctievanou bohyňou Zeme, ktorej zasväcovali množstvo chrámov a oltárov. Gaia dávala život všetkým tvorom, ale neľútostne ho potom brala späť do svojho lona. Bola teda zároveň bohyňou života a smrti.

Zem vznikla približne pred 4,57 miliardami rokov pravdepodobne sformovaním sa z protoplanetárneho disku. Povrch Zeme neustále pretvárajú geologické procesy, napríklad platňová tektonika, ktorá pomaly mení polohy a tvar kontinentov. Veľkú zásluhu na dnešnej podobe Zeme majú aj živé organizmy, ktoré utvárajú biosféru. Počas dlhých miliárd rokov na Zemi vytvorili dýchateľnú atmosféru a pôdu.

Zem je prvá planéta od Slnka, ktorú sprevádza prirodzená družica (Mesiac) a zároveň jediná planéta slnečnej sústavy, ktorá má mesiac len jeden. Jeho priemer dosahuje približne štvrtinu priemeru Zeme, ale považuje sa za neprimerane veľký vzhľadom na materské teleso. Mesiac sa nepodobá na planétu, ktorú obieha. Jeho povrch je pustý, s veľmi slabou atmosférou, bez kvapalnej vody a sopečnej aktivity.

Zem je takmer guľaté teleso. Má tvar geoidu (grécky geoidés = podobný Zemi), ku ktorému sa najviac približuje tvar rotačného elipsoidu. Odstredivá sila rotácie spôsobila, že Zem je na póloch sploštená. Z tohto dôvodu je rovníkový priemer Zeme,  o  väčší ako jej polárny priemer. Zem má 4,54 miliardy rokov.

Dôsledkom odstredivej rotačnej sily je tiež to, že tiažové zrýchlenie je nepatrne menšie na rovníku ako na póloch. Vertikálna členitosť povrchu, čiže rozdiel medzi vrcholkami najvyšších pohorí a dnami najhlbších oceánskych priekop, je asi . Príliš veľkým výškovým rozdielom bráni gravitácia spoločne s tektonickými procesmi a eróziou. Hmotnosť Zeme je 5,974.1024 kg, čo je približne tri milióntiny hmotnosti Slnka.

Hodnota hustoty Zeme /m3 je najväčšia zo všetkých planét slnečnej sústavy. Dôvodom je čiastočne to, že Zem je najhmotnejšou pevnou planétou, akú poznáme, a gravitácia stlačila materiál v jej vnútri do menšieho objemu.

Zem vrhá do priestoru na strane odvrátenej od Slnka svoj tieň, ktorý má približne tvar zbiehajúceho sa kužeľa. Vrchol úplného tieňa (umbry) Zeme je od zemského povrchu vzdialený približne , čo je približne stotina vzdialenosti Zeme od Slnka. Keď do zemského tieňa vstúpi Mesiac, dochádza k jeho zatmeniu. Aj všetky umelé družice Zeme každý deň prechádzajú tieňom, preto ich (s výnimkou obdobia okolo letného slnovratu) možno pozorovať len večer alebo nadránom.

Zem obieha okolo Slnka v strednej vzdialenosti 149,6 miliónov km priemernou rýchlosťou /s. Stredná vzdialenosť Zeme od Slnka sa stala jednou zo základných astronomických jednotiek dĺžky a označuje sa ako astronomická jednotka (skratka AJ alebo AU z anglického Astronomical Unit). V najvzdialenejšom bode svojej dráhy, v aféliu (odslní), je Zem od Slnka vzdialená , v najbližšom bode svojej dráhy, v perihéliu (príslní) . Zmena vzdialenosti od Slnka však nie je príčinou striedania sa ročných období. Zem prechádza perihéliom okolo 4. januára, dva týždne po zimnom slnovrate, kedy paradoxne na severnej pologuli vrcholí zima. Aféliom zase Zem prechádza dva týždne po letnom slnovrate, kedy je na severnej pologuli leto. V súlade s Keplerovými zákonmi sa Zem v aféliu pohybuje približne o /s pomalšie ako v perihéliu. Jej priemerná obežná rýchlosť je /s.

Doba obehu Zeme okolo Slnka sa stala jednou zo základných jednotiek času a nazývame ju rok. Obeh Zeme okolo Slnka sa však môže vzťahovať na rôzne body alebo telesá, podľa čoho rozlišujeme niekoľko typov obehov, ktorých dĺžky sa od seba nepatrne líšia. Poznáme rok siderický, tropický a anomalistický.Tropický rok, ktorý je základom kalendárneho roku má dĺžku 365 dní, 5 hodín, 48 minút a 45,4 sekúnd. Priemerná rovina, v ktorej obieha Zem okolo Slnka sa nazýva ekliptika. Používa sa ako základná rovina, voči ktorej určujeme sklony dráh všetkých telies v slnečnej sústave.

Vzhľadom na to, že Zem má veľmi hmotný Mesiac a ťažisko ich vzájomného obehu leží pod povrchom Zeme, Zem vykonáva pri svojom obehu okolo Slnka kývavé pohyby, ktoré planétu jednak mierne striedavo približujú a vzďaľujú od Slnka jednak spôsobujú jej striedavý pohyb nad a pod rovinou ekliptiky.

Zemská os je priamka, ktorá prechádza stredom Zeme a pretína povrch Zeme v dvoch bodoch, ktoré nazývame póly. Okolo tejto osi sa Zem otáča takmer konštantnou rýchlosťou, ktorá na rovníku dosahuje hodnotu /s. Jedna otočka Zeme okolo osi voči Slnku trvá 24 hodín. Táto časová jednotka sa nazýva slnečný deň. Tento deň je približne o 4 minúty dlhší ako časový interval medzi dvoma po sebe nasledujúcimi prechodmi miestnym poludníkom ľubovoľne vybranej hviezdy. Tento interval sa nazýva hviezdny (siderický) deň. Hviezdny deň trvá 23h 56min a 4s; toľko trvá otočka Zeme voči hviezdam. Približne štvorminútový rozdiel medzi hviezdnym a slnečným dňom je spôsobený tým, že Zem sa okrem otáčania okolo osi pohybuje ešte okolo Slnka, a to proti smeru rotácie. Otáčanie Zeme okolo svojej osi spôsobuje striedanie dňa a noci. Za 1 hodinu sa Zem otočí o 1/24 svojho obvodu, čo je 15° zemepisnej dĺžky. Na každých 15° preto pripadá jedno časové pásmo. Pod vplyvom slapových síl Mesiaca sa rotácia Zeme pomaly spomaľuje, asi o tisícinu sekundy za 100 rokov.

Zemská os nie je rovnobežná s kolmicou na ekliptiku, ale odkláňa sa od nej v uhle, ktorý v súčasnosti dosahuje hodnotu približne 23,5°. Tento sklon zemskej osi spolu s obehom Zeme okolo Slnka má za následok striedanie ročných období. Pri obehu je striedavo severná a južná pologuľa v rôznych dobách privrátená k Slnku. Sklon zemskej osi sa pomaly mení a preto os nesmeruje stále do rovnakého bodu oblohy. V súčasnosti smeruje do blízkosti hviezdy Polárky, ale napríklad zhruba pred 13 000 rokmi smerovala zemská os k hviezde Vega. Tento krúživý pohyb zemskej osi sa nazýva precesia. Jeden precesný obeh zemskej osi okolo pólu ekliptiky sa nazýva Platónsky rok a má dĺžku 25 700 rokov. Ani samotná os nemá pevnú polohu vzhľadom na zemské teleso a v dôsledku toho sa priesečníky osi so zemským povrchom (póly) tiež pomaly pohybujú. Perióda zmien polohy pólov nie je úplne pravidelná a nazýva sa Chandlerova perióda. Navyše sa v cykle 42 000 rokov mení sklon osi ku kolmici na ekliptiku a to v rozsahu 22,1 – 24,5°.

Okrem spomenutých pohybov vykonáva Zem ešte niekoľko ďalších pohybov. Ako teleso slnečnej sústavy sa Zem napríklad zúčastňuje na obehu okolo jadra Galaxie. Obežná dráha Zeme vykonáva pomalý pohyb vyplývajúci z Einsteinovej teórie relativity nazývaný stáčanie perihélia. Po prvýkrát bolo toto stáčanie objavené pri planéte Merkúr.

Od roku 1899 za os zemskej rotácie odklonila o 10,5 m. Vedci identifikoval tri dôvody: topenie ľadu (najmä Grónsko) a zvýšenie hladiny oceánov; ústupom ľadovcov a znížením ich hmotnosti sa dvíha zemská masa; porucha vo viskóznej vrstve zemského plášťa.

Zem sa pravdepodobne sformovala podobne ako ostatné terestrické planéty z protoplanetárneho disku, ktorý obklopoval vznikajúce Slnko (praslnko). Slnečný vietor, ktorý vyžarovalo praslnko, sa postaral o odstránenie najľahších prvkov – vodíka a hélia – z vnútorných častí disku. Až do vzdialenosti asi 700 miliónov kilometrov od praslnka zostal len prach tvorený ťažšími prvkami, preto sa z neho utvorili planéty s pevným povrchom. Postupným zhlukovaním vznikli v disku väčšie nepravidelné telesá – planetezimály, z ktorých sa vzájomnými zrážkami sformovali väčšie guľaté telesá – protoplanéty. M. Bizzarro a kol. ukázali, že akrécia Zeme z planetezimál trvala približne 30 miliónov rokov. Vyplýva to zo zastúpenia izotopov 176Lu a 178Hf v chondritoch.

V roztavenom vnútri Zeme dochádzalo ku gravitačnej diferenciácii, čo znamená, že ťažšie chemické prvky klesali pod vplyvom gravitácie do hlbších vrstiev zemského telesa a ľahké stúpali na povrch. Tento proces prebiehal približne prvú stovku miliónov rokov po vzniku slnečnej sústavy. Výsledkom tohto procesu bolo, že najťažšie prvky sa dostali do stredu telesa, kde utvorili jadro, ľahší materiál plášť okolo jadra a najľahšie, prchavé prvky utvorili prvotnú atmosféru Zeme. Tá sa však len málo podobala na súčasnú: tvorili ju prevažne vodík a hélium, v menšej miere amoniak, metán, vodné pary a oxid uhličitý. Plášť postupne chladol a stával sa čoraz menej tekutým, zemské jadro však zostáva doteraz horúce, zahrievané teplom z rozpadu rádioaktívnych látok. Najstaršie známe horniny pochádzajú z oblasti Isua v západnom Grónsku a ich vek sa odhaduje na 3,8 miliárd rokov.

Nejasný zostáva pôvod vody na Zemi, ktorej bolo v prvotnej atmosfére Zeme príliš málo na vznik oceánov. Väčšina vedcov sa prikláňa k teórii, že hlavná časť vody sa dostala na Zem až po skončení jej formovania v podobe komét, ktoré dopadali na jej povrch.

Zem má magnetické pole, ktoré sa vytvára trením pri rotácii vonkajšieho, zrejme tekutého zemského jadra o pevné vnútorné jadro. Tento proces funguje ako obrovské hydrodynamické dynamo. Magnetické pole Zeme má dipólový charakter, to znamená, že rozloženie jeho siločiar je podobné siločiaram v okolí tyčového magnetu. Magnetické siločiary sa zbiehajú v severnom a južnom magnetickom póle. Magnetická os je sklonená k rotačnej osi pod uhlom približne 11°. Merania magnetizmu v horninách rôzneho veku ukázali, že magnetické póly putujú po povrchu Zeme a pole dokonca periodicky mení svoju polaritu.

Oblasť okolo Zeme, v ktorej dominuje magnetické pole sa nazýva magnetosféra. Tvar magnetosféry silne ovplyvňuje slnečný vietor, ktorý na náveternej strane (strane najbližšej k Slnku) pôsobí tlakom približne 1,7 nPa. Tým zatláča magnetosféru do vzdialenosti asi desiatich zemských priemerov (asi ). Oblasť, v ktorej geomagnetické pole začína slnečný vietor odchyľovať, sa nazýva nárazový front. Na strane odvrátenej od Slnka je magnetosféra predĺžená do chvosta siahajúceho ďaleko za obežnú dráhu Mesiaca. Hranica medzi magnetosférou a medziplanetárnym magnetickým poľom sa nazýva magnetopauza.

Magnetosféra Zeme nedovoľuje elektricky nabitým časticiam zo Slnka dostať sa k povrchu. Nabité častice musia pri svojom pohybe sledovať siločiary magnetického poľa a zostávajú dlhodobo zachytené v oblastiach vysoko nad zemským povrchom, ktoré nazývame Van Allenove radiačné pásy. Magnetické pole plní teda ochrannú funkciu, bez ktorej by život na Zemi nebol možný. Pokiaľ častice predsa preniknú do vrchnej vrstvy zemskej atmosféry, zrazia sa s molekulami vzduchu a vybudia ich elektróny na vyššie energetické hladiny. Pri návrate elektrónov späť na nižšie energetické hladiny sa uvoľňuje svetlo, ktoré pozorujeme ako polárnu žiaru.

Atmosféra Zeme je plynný obal Zeme, ktorého hustota vo väčších vzdialenostiach od povrchu klesá. Existovala už od vzniku Zeme, ale jej chemické zloženie sa značne menilo pôsobením mnohých procesov, napríklad aj živých organizmov. Je zložená z dusíka (78 %), kyslíka (21 %), argónu (necelé 1 %) a zvyšok tvorí premenlivé množstvo vodných pár, oxid uhličitý a ďalšie plyny. Táto zmes sa bežne nazýva vzduch. Hmotnosť zemskej atmosféry je 5 700 miliárd ton. Atmosférický tlak sa pri morskej hladine pohybuje okolo hodnoty 100 kPa.

V atmosfére rozlišujeme päť vrstiev, ktorých chemické zloženie je pozoruhodne uniformné. Pre život je najdôležitejšia najspodnejšia vrstva atmosféry, troposféra, ktorá je pod vplyvom zemskej gravitácie najhustejšia. V nej prebiehajú všetky procesy vytvárajúce počasie. Vzduch sa v nej pohybuje vertikálne a horizontálne a dôkladne sa mieša.

Viditeľné svetlo preniká všetkými vrstvami atmosféry, infračervené a rádiové vlny čiastočne pohltí stratosféra (vrstva nad troposférou). Vo výške 20 sa vyskytuje zvýšená koncentrácia ozónu. Táto ozónová vrstva nás chráni pred nebezpečným ultrafialovým žiarením. Monitorovaním obsahu ozónu z družíc bolo zistené, že najmä v oblasti zemských pólov dochádza v posledných rokoch k značnému poklesu obsahu ozónu. Oblasť s prudko zníženou koncentráciou ozónu sa nazýva ozónová diera. Nad stratosférou sa nachádza ďalšia vrstva, mezosféra, ktorá pohlcuje röntgenové žiarenie. Atmosféra nás tiež chráni pred dopadmi telies z kozmu, ktoré v nej obvykle zhoria a pozorujeme ich ako svetelné úkazy nazývané meteory. Funguje tiež ako regulátor teploty. Teploty na povrchu Zeme sa pohybujú v extrémnych prípadoch zhruba od mínus 90 °C (v Antarktíde) do plus 60 °C (Sahara, Údolie smrti v USA). Priemerná teplota na povrchu planéty je cca 15 °C.

Časti zemskej atmosféry sú v neustálom pohybe. Do pohybu ich dáva slnečná energia, ktorú pohlcujú kontinenty a oceány a od nich sa druhotne ohreje aj vzduch. Zahriaty, menej hustý a tým aj ľahší vzduch stúpa nad chladnejší, menej ťažký. Pri stúpaní sa zahriaty vzduch rozpína a chladne, lebo má nad sebou už menšiu vrstvu atmosféry, ktorá naň pôsobí menším tlakom. Stúpanie sa zastaví, keď sa tlak pôvodne horúceho vzduchu vyrovná s tlakom okolitého vzduchu.

Horizontálny pohyb vzduchu sa deje vďaka cirkulácii atmosféry medzi rovníkom a pólmi, ale aj vďaka cirkulácii oceánov a rotácii Zeme. Slnečné žiarenie poskytuje tiež energiu na vyparovanie vody. Vodná para v atmosfére je neviditeľná, ale môže sa skondenzovať do mikroskopických čiastočiek, ktoré sú vo veľkých množstvách viditeľné ako oblaky. Zemská oblačnosť je v neustálom pohybe v súlade s tým, ako sa vyvíja počasie. Oblačnosť zakrýva v každom okamihu približne polovicu zemského povrchu. Rozoznávame nízku, strednú a vysokú oblačnosť. Väčšina oblakov, z ktorých padajú významnejšie zrážky, patrí medzi stredné a nízke oblaky (s výškou do ).

Počasie je na Zemi veľmi premenlivé. Veľké výkyvy sú charakteristické hlavne pre stredné zemepisné šírky. Rovníkové oblasti sú zase poznačené búrlivými zmenami počasia (hurikány, tajfúny a cyklóny). Pre tieto búrky sú charakteristické silné elektrické výboje, vysoká rýchlosť vetra (aj /h) a sú lokalizované prevažne do oblastí oceánov, nad pevninou strácajú na intenzite.

Dlhodobý, nie však nemenný stav ovzdušia sa nazýva podnebie. Podľa podnebia možno rozdeliť povrch Zeme na klimatické oblasti, ktorých hranice sú určované predovšetkým zemepisnou šírkou. Podnebie však veľmi ovplyvňuje aj nadmorská výška a vzdialenosť miesta od oceánu. Svoju úlohu zohrávajú aj oceánske prúdy. Smerom od rovníka k pólom rozoznávame horúce podnebie s celoročným dažďom, horúce podnebie s monzúnovým dažďom, horúce podnebie so sezónnym dažďom, horúce a suché podnebie, chladné a mierne prímorské podnebie, teplé a mierne podnebie, chladné a mierne kontinentálne podnebie a studené podnebie. Osobitnou kategóriou je horské podnebie.

Odklon zemskej osi od kolmice na ekliptiku spôsobuje, že množstvo žiarenia dopadajúce na určité miesto povrchu Zeme nie je vždy rovnaké. Keď dopadá pod menším uhlom, viac sa ho pohltí v zemskej atmosfére a preto menej zahrieva povrch ako vtedy, keď dopadá pod väčším uhlom. Slnečné svetlo dopadá pod menším uhlom preto, lebo jeho výška nad horizontom je menšia a nad horizontom daného miesta prejde len malú dráhu. Z toho vyplývajú kratšie dni a dlhšie noci v určitých častiach roka. Tento jav nazývame ročné obdobia. Zmena ročného obdobia prináša zmeny počasia, dĺžky dňa aj priemerných teplôt. V miernom a polárnom pásme sa obvykle rozlišujú štyri ročné obdobia podľa teploty: jar, leto, jeseň a zima. V tropickom a subtropickom pásme sú zmeny teplôt zanedbateľné a omnoho výraznejšie sú zmeny množstva zrážok.

Povrch Zeme je veľmi rôznorodý, pretože ho utváralo veľké množstvo najrozličnejších procesov, z ktorých niektoré nepoznáme nikde inde v slnečnej sústave, iba na Zemi. Zem je pravdepodobne jediná planéta slnečnej sústavy, ktorá si dodnes zachovala sopečnú aktivitu a platňovú tektoniku (hoci existujú predbežné dôkazy o vulkanickej aktivite Merkúra a Venuše aj v súčasnosti). Tieto dva procesy sa výrazne podieľajú na pretváraní povrchu Zeme. Zrážkou platní dochádza k orogenéze, teda vzniku nových pohorí. Sopky často vo forme celých reťazcov vulkanických ostrovov tvoria magmaticky aktívne oblasti, často na okrajoch tektonických platní. Prítomnosť kvapalnej vody a atmosféry umožňuje výraznú eróziu. Vodná erózia je v súčasnosti v slnečnej sústave jedinečný proces, aj keď v minulosti sa mohol vyskytovať aj na Marse.

Oproti iným planétam a ich mesiacom nachádzame na povrchu Zeme len veľmi málo impaktných kráterov. V prepočte na rovnakú plochu má Mesiac 1350-krát viac kráterov a Venuša 1,5-krát viac kráterov ako Zem. V súčasnosti je ich na celom svete známych 170. Dôvodom je jednak prítomnosť hustej atmosféry Zeme, ktorá nedovolí väčším telesám dopadnúť na jej povrch (zhoria v nej) a jednak erozívne procesy, ktoré krátery postupne zahladzujú. Najväčší známy zemský kráter je Vredefort v Južnej Afrike, ktorý má priemer .

Povrch Zeme pokrývajú kontinenty (pevniny) a oceány. Kontinenty dnes zaberajú 29 % povrchu Zeme. 71 % povrchu je zaliaty vodami morí a oceánov. Tieto dve hlavné zložky povrchu sa od seba neodlišujú len prítomnosťou alebo neprítomnosťou vody, ale aj stavbou zemskej kôry. Pred miliónmi rokov mali kontinenty oproti dnešku odlišné tvary, veľkosť a polohu. Podobný vývoj je očakávaný i do budúcnosti. Príčina je v tom, že najvrchnejšia vrstva Zeme – litosféra je rozlámaná na rad platní, ktoré sa pomaly pohybujú.

Kliknite na požadovanú oblasť

Podľa teórie z 2018 má voda na Zemi pôvod v zárodočnej hmlovine (z ktorej vznikla slnečná sústava) spolu s vodou z chondritových meteoritov. Vodík z hmloviny reagoval so železom v magmatickom oceáne. Približne 1 zo 100 molekúl vody pochádza zo zárodočnej hmloviny.

Hydrosféra je názov zahŕňajúci všetko vodstvo (či už na povrchu, pod povrchom alebo nad povrchom) a v akejkoľvek forme (vodná para, tekutina, ľad). Celkový objem vôd je asi 1 385 mld. km3. Kvapalná voda je pre život na Zemi nevyhnutná nielen preto, že tvorí podstatnú časť objemu tiel živých organizmov, ale aj preto, že má veľkú tepelnú kapacitu. Vďaka tejto svojej vlastnosti zmierňuje teplotné výkyvy spôsobené striedaním dňa a noci.

Najviac vody je obsiahnutej v moriach a oceánoch – až 96,54%. Najväčší oceán je Tichý oceán, ktorý zaberá rozlohu 166,24 milióna km2. Zvyšok svetových zásob vody pripadá na vodné toky (rieky a potoky), jazerá, umelé nádrže, podzemnú vodu, vodu v pôde, vodné pary obsiahnuté v atmosfére a ľadovce (tieto predstavujú najväčšiu zásobáreň sladkej vody). Voda v pevnom skupenstve sa vyčleňuje do kryosféry. Malá časť svetových zásob vody je obsiahnutá tiež v telách živých organizmov. Celkové množstvo vody viazanej v telách organizmov by po uvoľnení na celom zemskom povrchu utvorilo vrstvičku s hrúbkou približne 1 milimeter. Živé organizmy neustále vydávajú vodu do okolitého prostredia napríklad procesom dýchania.

Voda na Zemi nie je nehybná, neustále cirkuluje. Tento proces sa nazýva kolobeh vody.

Pedosféra je samostatne vydelený obal Zeme tvorený z veľkej časti pôdou. Pôda vznikla premenou vrchnej časti litosféry (zvetrávaním hornín) pôsobením organizmov, slnečného žiarenia, vzduchu, vody a času. Pedosféra tvorí životné prostredie pre organizmy a je prechod medzi živou a neživou sférou. Jej hrúbka je kolísavá, od niekoľkých centimetrov až po približne 3 metre.

Človek zatiaľ priamo skúmal len povrch Zeme, oblasti zemskej kôry do hĺbky , atmosféru a hydrosféru. Jeho prienik do hlbších vrstiev planéty bol minimálny. Poznatky o vnútornom zložení Zeme sa zakladajú na nepriamych pozorovaniach, napríklad na meraní hustoty hornín, meraní zemetrasných vĺn prechádzajúcich Zemou, štúdiu vonkajších prejavov vnútorných procesov, napr. sopečnej aktivity, štúdiu zemského magnetického poľa a na laboratórnych pokusoch.

Na základe rozdielnych fyzikálnych a chemických vlastností možno rozoznať v stavbe Zeme niekoľko odlišných vrstiev – geosfér. Ich hustota smerom do stredu Zeme rastie od 2,7/dm3 vo vrchnej časti zemskej kôry po /dm3 v jadre. Podľa hĺbky pod povrchom rozoznávame tieto vrstvy Zeme:

Nad povrchom Zeme sa nachádza atmosféra, ktorú delíme na tieto časti:

Litosféra je súhrnné označenie pre zemskú kôru a vrchný plášť. Nie je súvislá, ale je rozlámaná na jednotlivé tektonické platne, ktoré sa pomaly pohybujú po povrchu podložnej vrstvy – astenosféry. Poznáme 7 hlavných tektonických platní a množstvo menších. Ich vzájomné pohyby spôsobujú pomalú zmenu tvaru a polohy kontinentov, ale tiež zemetrasenia, sopečnú činnosť, vznik pohorí, vznik riftových zón a morských priekop.

Zemská kôra je najvrchnejšia a najtenšia vrstva Zeme. Má hrúbku na kontinentoch 30 až , pod oceánmi 4 až . Leží na tuhšom zemskom plášti a hranica medzi kôrou a plášťom sa nazýva Mohorovičova diskontinuita. Skladá sa prevažne zo žuly (granitu) a čadiču (bazaltu). Jej stredná hustota je 2,8 g/cm3. S geologickou stavbou zemskej kôry úzko súvisia anomálie gravitačného poľa Zeme. Kôra sa delí na kontinentálnu a oceánsku. Kontinentálna kôra tvorí okrem kontinentov aj dná plytkých morí, ktoré kontinenty obklopujú. Je všeobecne hrubšia ale ľahšia ako oceánska. Korene mladých horských pásiem siahajú miestami až do hĺbky . Pevninská kôra sa skladá z hornín bohatých na kremík, sodík, draslík a hliník. Oceánska kôra tvorí prevažnú časť zemského povrchu. Jej hrúbka kolíše od 6 do  a má vyššiu hustotu ako kôra kontinentov. Z tohto dôvodu nie je vyzdvihnutá až do takých výšok a je zaplavená vodou. Najstaršie časti oceánskej kôry nemajú viac ako 200 miliónov rokov a nepretržite sa vytvára z materiálu plášťa v dlhých stredooceánsky chrbtoch na miestach divergentného stretu dvoch litosférických platní.

Teória platňovej tektoniky hovorí o tom, že pod litosférou sa nachádza astenosféra, ktorá je vo svojej vyššej časti plastická, vo väčších hĺbkach však v dôsledku nárastu tlaku mení svoje vlastnosti a je pevná. Litosféra „pláva“ na astenosfére a je rozlámaná na viacero veľkých a niekoľko menších platní, nazývaných aj tektonické platne. Tieto platne sa voči ostatným pohybujú, pričom môže dochádzať k ich stretom: konvergentné (dve platne do seba narážajú), divergentné (dve platne sa od seba vzďaľujú), alebo transformačné (platne sa pohybujú vedľa seba opačnými smermi). Pri stretoch nastávajú rôzne geologické fenomény vrátane zemetrasenia, sopečnej činnosti, a pod.

Tektonické platne sú rozsiahle ploché telesá, ich hrúbka je v porovnaní s plošným rozsahom pomerne malá. Tvorí ich buď samotná oceánska kôra, alebo čiastočne oceánska a čiastočne kontinentálna. Platne sa vyznačujú schopnosťou prenášať horizontálne pôsobiace sily na značné vzdialenosti, bez toho že by sa sami výrazne týmito silami deformovali. Vedci sa preto domnievajú, že najvýznamnejšie pôsobenie síl, pohyby a deformácie sa koncentrujú na okrajoch platní. Za jeden zo všeobecne uznávaných zdrojov energie pohybujúcej platňami sa považuje tepelný pohyb z plášťa smerom k povrchu, tzv. konvekcia. Ďalším zdrojom pohybov platní je pôsobenie ťahu oceánskej kôry, ktorá sa neustále pohybuje smerom od oceánskych chrbtov. Ťahové pôsobenie subdukujúcej oceánskej kôry podľa dnešných predstáv dodáva asi 95% energie potrebnej pre pohyb platní a je jednoznačne dominantným faktorom ovplyvňujúcim ich pohyb.

Zemský plášť zasahuje do hĺbky . Tlak v spodnej časti plášťa je ~140 GPa (1,4×106 atmosfér). Z väčšej časti je zložený z materiálov bohatých na železo a horčík. Ich bod topenia závisí od tlaku, ktorému sú vystavené. Napriek tomu, že je tu vysoká teplota, kvôli vzrastajúcemu tlaku sú spodné časti tejto oblasti považované za pevné, a iba vrchné časti sú tvárne (polotekuté). Zloženie vrchného plášťa môžeme spoznať vďaka sopečnej činnosti, ktorá vynáša minerály tvoriace vrchný plášť na povrch. Zemský plášť je vybudovaný prevažne z kremičitanových minerálov s veľkou hustotou. Plášť sa delí na vrchný a spodný.

Zemské jadro má veľmi veľkú hustotu v porovnaní s plášťom. Jadro je tvorené ťažkými prvkami, pričom prevažuje železo (80%). Za ním nasleduje nikel a nejaké ľahké prvky, predpokladá sa, že sa v jadre nachádza napríklad síra. Ťažké prvky sa do jadra dostali v raných štádiách vzniku Zeme. Vplyvom rádioaktívneho rozpadu sa  kovové prvky postupne roztavili, oddelili sa od nekovových kremičitých látok a klesli smerom do stredu Zeme, zatiaľ čo kremičitany stúpali k povrchu. Tento proces sa nazýva gravitačná diferenciácia. Táto roztavená kovová hmota, prevažne železo s malou prímesou niklu tvorí zemské jadro s priemerom asi 7 000 kilometrov. Teplo vystupujúce z jadra spôsobuje pomalú cirkuláciu hmôt plášťa.

Jadro delíme na vonkajšie a vnútorné. Polomer vonkajšieho jadra je približne . Predpokladá sa, že tekuté vonkajšie jadro generuje magnetické pole Zeme. Teplota vonkajšieho jadra na hranici s plášťom je 3 500 ˚C, vnútorného asi 4 500 °C6 000 ˚C. Pevné vnútorné jadro má polomer zhruba  a pravdepodobne prispieva k vzniku zemského magnetického poľa, hoci samo je príliš horúce na to, aby mohlo byť nositeľom stáleho magnetického poľa.

Zem má jediný stály prirodzený satelit, aj keď niektoré planétky sa môžu dočasne dostať do gravitačného poľa Zeme a stať sa jej dočasným mesiacom (napr. planétka 2002 AA29). Priemer Mesiaca je 3 476 kilometrov, čo je približne 1/4 priemeru Zeme. Zem je prvá planéta od Slnka, ktorá má mesiac a jediná planéta s iba jedným satelitom, aj keď dlho sa za druhú takúto planétu považovalo Pluto. V roku 2005 však Hubblov vesmírny ďalekohľad objavil ďalšie dva mesiace Pluta a v tom nasledujúcom roku bolo Pluto formálne vyradené spomedzi planét.

Mesiac zohráva mimoriadne dôležitú úlohu pri udržiavaní rotačnej osi Zeme v určitých medziach, tiež pri tvorbe prílivu a odlivu na Zemi. Priemerná vzdialenosť medzi Mesiacom na Zemou je , čo je asi asi 60 zemských polomerov. Mesiac je v viazanej rotácii so Zemou, čo znamená, že jedna strana Mesiaca (privrátená strana) je stále obrátená k Zemi. Druhú, odvrátenú stranu, nie je možné zo Zeme z väčšej časti vidieť. Mesiac vykoná kompletný obeh Zeme asi za jeden kalendárny mesiac, počas ktorého sa dívame na rôznu časť jeho osvetlenej polovice. Hovoríme, že Mesiac má fázy. Zem a Mesiac obiehajú okolo ich ťažiska, ktoré leží asi  od zemského stredu (asi 3/4 cesty k povrchu). Mesačná kôra je zložená z množstva rôznych prvkov, vrátane uránu, tória, draslíka, kyslíka, kremíka, horčíka, železa, titánu, vápnika, hliníka a vodíka. Jeho povrch je pokrytý desiatkami tisíc kráterov s priemerom väčším ako . Väčšina je stará stovky miliónov alebo miliardy rokov; neprítomnosť atmosféry, počasia a nových geologických procesov zabezpečuje, že väčšina z nich zostane prakticky navždy zachovaná. Krátery vznikli väčšinou v dôsledku dopadu meteoritov.

Mesiac je zároveň jediným cudzím kozmickým telesom, po ktorého povrchu sa prechádzal človek. V roku 1969 pristáli Neil Armstrong a Buzz Aldrin ako prví ľudia na Mesiaci. Kozmická loď s ľudskou posádkou navštívila Mesiac ešte päťkrát a počet ľudí, ktorí vystúpili na jeho povrch, dosiahol 12.

Prítomnosť veľkého množstva živých organizmov na Zemi je zjavná už z vesmíru. Poukazujú na to obrovské zalesnené plochy, vystupujúce koralové útesy a v neposlednom rade aj veľké množstvo kyslíka v zemskej atmosfére, ktorý sa tam dostal ako produkt niekoľkých miliárd rokov fotosyntézy siníc a rastlín.

Ako jediná známa planéta, na ktorej sa vyvinul a pretrval život sa Zem stala prototypom obývateľnej planéty. Vzdialenosť Zeme od Slnka, prítomnosť atmosféry a jej vhodné chemické zloženie umožňujú, aby sa na väčšine jej povrchu udržala voda v kvapalnom skupenstve. Tým je splnená základná podmienka, ktorú podľa súčasných predstáv potrebuje život na svoj vznik. Od svojho vzniku obývajú živé organizmy túto planétu už asi 3,8 miliardy rokov, čo predstavuje dve tretiny jej histórie.

V súčasnosti je Zem obývaná podľa odhadov rádovo 1033 jednotlivých živých organizmov, ktoré sa patria do vyše 1,5 milióna druhov. Formy života sú rozmanité od najjednoduchších bezjadrových mikroskopických jednobunkovcov (prokaryotov) cez väčšie jednobunkové prvoky s jadrom, riasy, rastliny, huby a živočíchy. Súčasné druhy však pravdepodobne predstavujú len zlomok všetkých druhov, ktoré sa na Zemi vyskytovali v minulosti. Živé organizmy obývajú celý povrch Zeme, určitú vrstvu pod povrchom a spodné časti jej atmosféry. Nachádzajú sa aj na tých (z hľadiska človeka) najextrémnejších stanovištiach: v hlbinách oceánskych priekop bez slnečného svetla a tepla, kde je všetko vystavené obrovskému hydrostatickému tlaku, v horúcich sírnych prameňoch, v Antarktickom ľade, v najsuchších púšťach aj v oblastiach bez dýchateľného kyslíka. Oblasť Zeme obývaná živými organizmami sa nazýva biosféra.

Biosféra a neživé zložky prírody, ako litosféra, hydrosféra a atmosféra, sú navzájom tesne prepojené. Podieľajú sa na kolobehu mnohých látok, z ktorých najznámejší je kolobeh vody. V prírode je však  možné popísať kolobeh mnohých kľúčových zlúčenín a prvkov, napríklad kolobeh kyslíka, kolobeh uhlíka, kolobeh vápnika a podobne. Na všetkých týchto procesoch sa podieľajú tak živé, ako aj neživé zložky prírody a život na Zemi by bez týchto kolobehov nebol možný.

Zem je tiež domovskou planétou ľudstva, ktoré žije v približne 200 nezávislých štátoch. K aprílu 2014 žilo na Zemi približne 7 158 138 650 ľudí. Časť povrchu Zeme, ktorá je obývaná alebo zreteľne pozmenená človekom, sa nazýva noosféra.

V starovekom Grécku bola bohyňou Zeme Gaia, ktorá sa zrodila z prvopočiatočného Chaosu. Svojho manžela Urana zrodila sama zo seba a dala mu množstvo potomkov. Predstavy o Gaii a jej potomkoch poznáme najmä z Homérovej Illiady a Odysey a s Hésiodovho Zrodenia bohov. V starovekom Ríme Gaii zodpovedala bohyňa Tellus alebo Terra, ktorá však s Gaiou nebola celkom totožná. Tellus bola predovšetkým božskou matkou pôdy, ktorá dávala vyrastať zo svojho lona rastlinám a tým sa veľmi podobala ďalšej rímskej bohyni Cerere.




#Article 72: Slnečná sústava (6067 words)


Slnečná sústava je planetárna sústava hviezdy Slnko, do ktorej patrí aj Zem. Skladá sa zo Slnka a všetkých telies, ktoré obiehajú okolo neho; (planét, trpasličích planét, planétok, komét, mesiacov, meteoroidov, medziplanetárneho plynu a prachu), rovnako ako aj prostredia, v ktorom sa tento pohyb uskutočňuje. Zem je treťou planétou slnečnej sústavy. Slnečná sústava je súčasťou oveľa väčšieho komplexu pozostávajúceho z množstva hviezd a medzihviezdnej hmoty – Galaxie.

Všetky telesá slnečnej sústavy sa pohybujú po dráhach, ktoré sa nazývajú kužeľosečky. Sú to kružnica, elipsa, parabola a hyperbola. Pri svojom obehu okolo Slnka sa telesá riadia Keplerovými zákonmi, aj keď nimi nie je možné opísať pohyb všetkých telies slnečnej sústavy úplne presne, pretože okrem gravitačného poľa na ne pôsobia ešte aj iné sily, ako napr. odpor prostredia. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava veľké telesá slnečnej sústavy na obežných dráhach (pohybujú sa v uzavretých krivkách – elipsy a kružnice), menšie telesá sa môžu okrem uzavretých kriviek pohybovať aj po otvorených krivkách (po parabolách a hyperbolách).

Na meranie vzdialeností v slnečnej sústave sa často používa jednotka vzdialenosti známa ako astronomická jednotka (skratka AU). Jej veľkosť zodpovedá strednej vzdialenosti Zeme od Slnka, čo je . Najbližší bod k Slnku na dráhe nejakého telesa sa nazýva perihélium, najvzdialenejší afélium. Základná rovina, voči ktorej určujeme sklon obežných dráh telies sa nazýva rovina ekliptiky. Je to rovina, v ktorej obieha Zem okolo Slnka.

Astronómovia už poznajú množstvo planetárnych sústav sformovaných okolo iných hviezd, ako je Slnko. Mnohé zo zatiaľ objavených sústav sa však v množstve parametrov výrazne odlišujú od slnečnej sústavy, napríklad niektoré ich obrie planéty obiehajú oveľa bližšie k materskej hviezde. Jedným z prvých výsledkov výskumu mimoslnečných planét (tzv. exoplanét) je poznanie, že okolo hviezd slnečného typu sa nemusia nachádzať planetárne sústavy podobné slnečnej sústave.

Centrálne teleso slnečnej sústavy je Slnko, v blízkosti ktorého sa nachádza aj barycentrum (ťažisko) slnečnej sústavy. Po eliptických dráhach, blízkych kružniciam, obieha okolo barycentra osem  planét (Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún). K slnečnej sústave patria aj mesiace planét (napr. Mesiac), planétky, kométy, meteoroidy. Súčasťou slnečnej sústavy je medziplanetárny prach a plyn. Pohyb týchto telies sa riadi gravitačným zákonom. Pod vplyvom gravitácie veľkých planét (najmä Jupitera, ktorý je zo všetkých planét najhmotnejší a Neptúna, ktorý má najdlhšiu veľkú polos) sa však ťažisko celej slnečnej sústavy väčšinou nenachádza vo vnútri Slnka, ale v jeho blízkosti. Z tohto dôvodu nie je Slnko voči planétam nehybné, ale samo vykonáva malý obežný pohyb okolo ťažiska (barycentra). Stredná perióda obehu Slnka okolo ťažiska sústavy sa líši od použitých metód výpočtu. Pre metódu zmeny rotačného orbitálneho momentu celej slnečnej sústavy má hodnotu približne 24,88 roka. Ostatné telesá sústavy však obiehajú okolo ťažiska rádovo v omnoho väčších vzdialenostiach ako Slnko, takže pre zjednodušenie možno hovoriť, že telesá slnečnej sústavy vykonávajú priamy alebo nepriamy obežný pohyb okolo Slnka. Pri nepriamom obehu teleso obieha okolo telesa, ktoré obieha okolo Slnka. Na pohyb prachu a plynu má okrem gravitácie veľký vplyv aj slnečné žiarenie a magnetické pole. Aby teleso opustilo obežnú dráhu okolo Slnka a tým aj slnečnú sústavu, musí vyvinúť rýchlosť, ktorá sa nazýva tretia kozmická rýchlosť. Len výnimočne, napríklad pri rôznych kolíziách alebo blízkych priblíženiach môže teleso túto rýchlosť prirodzene nadobudnúť. Ak naopak rýchlosť pohybu telesa voči Slnku klesne pod kritickú hodnotu, teleso sa začne po špirále blížiť k Slnku a napokon sa vyparí alebo dopadne na jeho povrch.

Slnko obsahuje 99,866 % hmoty slnečnej sústavy. Na planéty pripadá 0,133 % hmoty, na ich mesiace len 5,7.10−5 %, na planétky 1,5.10−7 % a na medziplanetárny prach a plyn iba 2.10−13. Najväčšia planéta slnečnej sústavy je Jupiter, ktorý má 0,1 % hmotnosti Slnka. Hmota je medzi planétami rozdelená veľmi nerovnomerne. 93 % všetkej hmoty pripadajúcej na planéty obsahuje Jupiter a Saturn. To, že najväčšie množstvo hmoty je viazané v Slnku a plynných planétach veľmi ovplyvňuje aj celkové chemické zloženie slnečnej sústavy (pozri tabuľku vpravo).

Vzdialenosť poslednej planéty slnečnej sústavy, Neptúna, sa považuje za hranicu planetárnej časti slnečnej sústavy, menšie telesá obiehajúce Slnko sa však nachádzajú ešte mnohonásobne ďalej. Celkovú hranicu slnečnej sústavy je ťažko určiť a veľkosť celej slnečnej sústavy zostáva stále nejasná. Okraj slnečnej sústavy je vymedzený približne dráhami dlhoperiodických komét, resp. oblasťou, v ktorej ešte prevláda gravitačné pôsobenie Slnka nad gravitačným pôsobením okolitých hviezd. Odhaduje sa, že by to mohla byť vzdialenosť až do 100 000 AU, podľa niektorých zdrojov až 120 000 AU (2 svetelné roky) od Slnka, čo je takmer polovica vzdialenosti k najbližšej hviezde. Vplyv slnečného vetra končí na hranici slnečnej atmosféry – heliopauze. O priestore za hranicou heliopauzy, ktorá je od Slnka vzdialená asi 50 – 1 000 AU, sa už hovorí ako o medzihviezdnom prostredí.

Slnko je jedna z približne 400 miliárd hviezd našej Galaxie, nazývanej tiež Mliečna cesta alebo nesprávne Mliečna dráha. Galaxia má tvar špirály s vydutým hustejším jadrom a plochými redšími ramenami. Slnečná sústava je situovaná v menej hustej oblasti jedného z týchto ramien, ktoré sa nazýva rameno Orióna a od stredu Galaxie je vzdialená asi 28 000 svetelných rokov. Spočíva v bubline horúceho ionizovaného plynu vymedzenej chladnejším a hustejším plynom neutrálneho vodíka. Táto oblasť (miestna bublina alebo lokálna bublina) je časťou trubice medzihviezdnej hmoty, ktorá sa tiahne cez galaktický disk až do galaktického hala. Lokálna bublina vznikla asi pred 340 000 rokmi nárazovou vlnou, ktorú vyvolala explózia supernovy. Po supernove zostal pulzar Geminga. Lokálna bublina má hruškovitý tvar s priemerom 200 svetelných rokov na najužšom mieste a 600 – 700 svetelných rokov na najširšom. Dve tretiny jej objemu sa nachádzajú nad rovinou Galaxie a jedna tretina pod touto rovinou.

Slnečná sústava sa zúčastňuje na rotácii Galaxie, čiže obieha okolo jej stredu. Obežná rýchlosť je asi /s, doba jedného obehu trvá približne 250 miliónov rokov.

Slnko sa pohybuje cez materiál unikajúci zo skupiny mladých hviezd s názvom Asociácia Škorpión smerom k Lokálnemu medzihviezdnemu oblaku, pričom ťahá so sebou všetky telesá slnečnej sústavy. V smere pohybu Slnka sa vytvára rázová vlna, v ktorej sa častice hviezdneho vetra pribrzďujú a odkláňajú. Rýchlosť pohybu Slnka vzhľadom na okolité hviezdy je /s a bod, do ktorého smeruje (apex), sa v súčasnosti nachádza v súhvezdí Herkules.

Ústredné teleso slnečnej sústavy je Slnko. Slnko je obrovská guľa s priemerom 109-krát väčším ako Zem tvorené plazmou s povrchovou teplotou asi 5 700 kelvinov (~ 5 500°C). Jeho teplota však smerom dovnútra vzrastá a v jadre dosahuje podľa odhadov až 19 000 000 kelvinov. Po chemickej stránke sa Slnko skladá najmä z vodíka a hélia, ale v malých množstvách obsahuje všetky chemické prvky známe aj na Zemi. Slnečná energia a jeho gravitácia riadi všetky procesy v slnečnej sústave. Zdrojom slnečnej energie sú termojadrové reakcie, ktoré prebiehajú v jeho jadre a pri ktorých sa každú sekundu spáli 560 miliónov ton vodíka. 

Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium, a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné. Jeho spektrálny typ je G2, čo znamená, že ide o žltú hviezdu. Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje 99,87 % hmotnosti celej slnečnej sústavy. Na všetky telesá slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka, ktoré dosahuje celkový žiarivý výkon 3,826.1026 W. Vďaka tomuto žiareniu je možný život na Zemi. Väčšina telies vrátane všetkých planét obieha Slnko v smere jeho rotácie. Tento smer sa nazýva aj priamy (prográdny) smer a je dedičstvom po rotácii pôvodnej prachoplynovej hmloviny, z ktorej všetky telesá slnečnej sústavy vznikli. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara).

Rozpínajúca sa horná vrstva slnečnej atmosféry – koróna sa rozptyľuje do medziplanetárneho priestoru a nazývame ju slnečný vietor. Ide o prúd energeticky nabitých častíc, ktorý zasahuje všetky telesá bez magnetického poľa schopného ich odkloniť. Slnečný vietor unáša so sebou siločiary slnečného magnetického poľa, ktoré sa vo väčších vzdialenostiach od Slnka nazýva medziplanetárne magnetické pole. Toto pole nie je homogénne a vytvára tzv. prúdové vrstvy. Vo veľkej škále smerujú jeho siločiary buď k Slnku alebo od Slnka. Vystupujú zo Slnka kolmo na jeho povrch, ale vo väčších vzdialenostiach sú zakrivené do tvaru Archimedovej špirály, čo je následok slnečnej rotácie. Intenzita medziplanetárneho magnetického poľa vo vzrastajúcich vzdialenostiach od Slnka klesá.

Okolo Slnka obieha po eliptických dráhach osem veľkých, takmer guľatých telies nazývaných planéty. Všetky obiehajú tým istým, prográdnym smerom približne v rovine ekliptiky. Za planétu sa považuje každé teleso, ktoré obieha okolo Slnka a neobieha pritom okolo iného telesa, ktoré je dostatočne hmotné na to, aby ho vlastná gravitácia sformovala do tvaru gule, a ktoré vyčistilo okolie svojej obežnej dráhy. Tieto kritériá dlho neboli presne sformulované, za planéty sa telesá označovali skôr intuitívne alebo na základe tradície. Až v roku 2006 Medzinárodná astronomická únia sformovala presnejšie kritérium oddeľujúce malé guľaté objekty od planét. Telesá, ktoré nespĺňajú posledné kritérium (vyčistenie svojej dráhy) sa zaraďujú medzi tzv. trpasličie planéty. Medzi trpasličie planéty bolo zaradené aj teleso dlhé roky evidované ako planéta – Pluto. Planéty môžu mať vlastné obežnice – mesiace. Fyzikálne vlastnosti ako teplota, hustota a hmotnosť planét sú rôzne. Závisia od typu planéty, jej veľkosti a vzdialenosti od Slnka. Na základe spoločných vlastností možno planéty rozdeliť na dve veľké skupiny: terestriálne a joviálne planéty (pozri nižšie).

Všetky planéty sa otáčajú (rotujú) okolo svojej osi, šesť z nich v smere svojho obehu (prográdnym smerom) a dve v protismere obehu (retrográdnym smerom). Rotačné periódy planét sú rôzne dlhé, od rádovo hodín až po celé mesiace. Ich rozmanitosť, podobne ako nezvyčajná retrográdna rotácia druhej a siedmej planéty, nebola dodnes úplne objasnená. Veľmi pomalú rotáciu najbližších planét k Slnku, Merkúra a Venuše, majú pravdepodobne na svedomí slnečné slapy a rezonancia s ich obežnou dobou okolo Slnka.

Ďalšou skupinou telies patriacich do slnečnej sústavy sú mesiace. Každá prirodzená obežnica planéty, trpasličej planéty alebo planétky sa nazýva mesiac. Najväčšie mesiace majú guľatý tvar a môžu dosiahnuť až veľkosti malých planét (napríklad najväčší mesiac slnečnej sústavy Ganymedes je väčší ako najmenšia planéta slnečnej sústavy Merkúr). Mnohé mesiace sú však veľmi malé a dosahujú priemer iba niekoľko kilometrov. Mesiace bývajú spravidla veľmi chladné (výnimku tvorí Io) a posiate krátermi po dopade menších telies. Len málo z nich má atmosféru. Mesiace mávajú len planéty obiehajúce ďalej od Slnka ako Venuša (čiže Zem, Mars, Jupiter, atď…). Veľké vonkajšie planéty mávajú desiatky mesiacov. Väčšie a bližšie mesiace väčšinou obiehajú svoju planétu prográdnym smerom, vzdialenejšie a menšie mesiace (niekedy sa im hovorí nepravidelné mesiace) často obiehajú opačným, retrográdnym smerom. Súčasný počet planetárnych mesiacov v slnečnej sústave je 185, neustále sa však mení, pretože sa objavujú nové mesiace.

Hoci teleso s najväčším počtom známych mesiacov (79) je v súčasnosti Jupiter, najväčší absolútny počet mesiacov má takmer určite Neptún, pretože má najväčšiu Hillovu sféru a zároveň sa nachádza v oblastiach slnečnej sústavy s veľkým množstvom planétok, ktoré by mohol gravitačne zachytiť na svoju obežnú dráhu. Pre veľkú vzdialenosť Neptúna od Slnka je však objavovanie jeho mesiacov problematickejšie, ako objavovanie mesiacov bližších planét.

Všetky obežnice Slnka menšie ako trpasličie planéty sa zaraďujú medzi malé telesá. Sú to planétky, kométy, meteoroidy, prach a plyn. Tieto objekty sa označujú ako medziplanetárna hmota a nachádzajú sa v priestore, ktorý nazývame medziplanetárny priestor.

Planétky (tiež nazývané asteroidy) sú telesá obiehajúce Slnko, ktoré spravidla nemajú guľatý tvar. Ich povrch je kamenný s väčšími, či menšími prímesami kovu. Pre svoju malú príťažlivosť si nedokážu udržať atmosféru tak ako veľké planéty. Vyskytujú sa všade v slnečnej sústave, ale niekde je ich koncentrácia vyššia – vtedy hovoríme o skupinách asteroidov alebo rodinách asteroidov. Obežné dráhy planétok mávajú často len malý sklon k ekliptike.

Kométy sú ľadovo-prachové telesá obiehajúce po výstredných dráhach niekedy s veľkými sklonmi k ekliptike. Keď sa priblížia k Slnku, zahrievaním a odparovaním ich povrchu sa utvorí prechodná atmosféra – koma, ktorú pri väčšej blízkosti Slnka slnečný vietor vyformuje do dlhého chvosta. Keď sa kométa na svojej obežnej dráhe opäť vzdiali od Slnka, chvost zase zmizne a neskôr sa stráca aj koma. Medzi asteroidmi a kométami pravdepodobne neexistujú presné hranice, pretože sú známe aj telesá, ktoré javia vlastnosti oboch (pozri nižšie).

Meteoroidy sú malé telieska podobného zloženia ako planétky, ale miniatúrnych rozmerov. Vznikajú pri vzájomných zrážkach planétok, ale niektoré obiehajú Slnko už od vzniku slnečnej sústavy. Keď sa dostanú do atmosféry nejakej planéty alebo mesiaca, začnú sa vyparovať a žiariť. Vtedy hovoríme o meteoroch. Koncentrácie meteoroidov sú vyššie na dráhach, po ktorých preleteli kométy, pretože tieto meteoroidy sú úlomkami ich chvostov. Keď sa planéta alebo mesiac s atmosférou dostanú do takéhoto prúdu meteoroidov, možno v jej atmosfére pozorovať meteorický roj.

Aj planétky majú svoje prirodzené družice. Ide o veľmi malé telesá, ktorých existencia bola dlho len v štádiu dohadov. Niekedy sú mesiace planétok natoľko hmotné, že ťažisko ich vzájomného obehu už leží mimo väčšieho telesa. Vtedy sa nazývajú binárne planétky. Prvým objaveným satelitom planétky je teleso obiehajúce planétku 18 Melpomene, ktorého existencia sa predpokladá na základe pozorovaní z 11. decembra 1978. K júnu 2019 poznáme 357 planétok, ktoré majú potvrdený či nepotvrdený satelit.

Pozostatkom po protoplanetárnom disku je aj časť medziplanetárneho prachu a plynu. Medziplanetárny prach a plyn možno v noci pozorovať, ako tzv. zodiakálne svetlo, slabý svetelný pás pozdĺž ekliptiky. Tieto najmenšie častice slnečnej sústavy preto môžeme považovať za veľmi riedku reflexnú hmlovinu.

Vzhľadom na to, že slnečná sústava sa pohybuje v medzihviezdnom prostredí, nevyhnutne pri tejto púti stretáva častice medzihviezdneho prostredia, ktoré ňou prechádzajú. Vplyvom gravitácie, tlaku žiarenia, magnetického poľa a iných síl je spojitý prúd týchto častíc narušený, a to predovšetkým v blízkosti Slnka. Niektoré častice zanikajú pádom na Slnko alebo vysublimujú v jeho blízkosti. Pri najmenších časticiach tlak slnečného žiarenia prevládne nad gravitáciou Slnka a tieto telesá sú zo slnečnej sústavy vytlačené. Väčšie častice odkloní gravitácia Slnka na hyperbolické dráhy a unikajú naspäť do medzihviezdneho priestoru. Medzihviezdne častice sú väčšinou komplikované zhluky zrniek nanometrových až submikrometrových rozmerov a zvyčajne sú veľmi porézne. V okolí Slnka dosahujú priemernú rýchlosť /s.

Centrom slnečnej sústavy je Slnko. Ostatné telesá ho priamo alebo nepriamo obiehajú. Takmer všetky obežné dráhy sú eliptické. Excentricita elíps sa však značne líši. Závisí od typu telesa (napríklad planéty obiehajú po dráhach takmer kruhových, ale kométy po veľmi výstredných), nie je však pravidlom. Väčšina telies obieha Slnko v blízkosti roviny nazývanej ekliptika. Sklon ich dráhy k ekliptike býva spravidla veľmi mierny, ale vzdialenejšie telesá mávajú často väčší sklon dráhy než telesá, ktoré obiehajú bližšie.
V pomerne tesnej blízkosti Slnka (cca do 0,3 AU) by mala obiehať Slnko hypotetická skupina planétok s názvom Vulkanoidy. Nazvané boli podľa hypotetickej planéty Vulkán, ktorá mala byť najbližšou planétou Slnka. Potvrdenie existencie Vulkanoidov je pre astronómov ťažkou úlohou, pretože silný slnečný jas takmer znemožňuje vidieť telesá v jeho blízkosti.

Za Vulkanoidmi sa nachádzajú obežné dráhy štyroch planét, nazývaných terestriálne, čiže „Zemi podobné“. V poradí od Slnka sú to planéty Merkúr, Venuša, Zem a Mars. Majú spoločných niekoľko znakov: sú relatívne malé s priemermi od 4 879 do , vzdialenosti medzi nimi sú tiež relatívne malé a sú medzi sebou podobné, majú pevný povrch, podobné vnútorné zloženie, nemajú prstence, majú malý počet alebo žiadne mesiace, a slabé alebo žiadne magnetické pole. Všetky obiehajú v blízkosti ekliptiky. Najväčší sklon k ekliptike z tejto skupiny telies má Merkúr. Najväčšia terestriálna planéta je Zem. Všetky terestriálne planéty možno vidieť za vhodných podmienok voľným okom, preto boli ľuďom známe od nepamäti. Z terestriálnych planét sa ešte vyčleňujú vnútorné planéty, čo sú planéty, ktorých obežná dráha leží vo vnútri obežnej dráhy Zeme. Niekedy sa názov vnútorné planéty zase používa ako synonymum pre terestriálne planéty, ale len slnečnej sústavy.

V oblasti terestriálnych planét obiehajú aj planétky, a to buď osamotene, alebo v skupinách. Medzi takéto skupiny patria napríklad skupiny Apollo, Amor a Aten. Osobitnou skupinou sú blízkozemské asteroidy označované ako NEA (z anglického Near-Earth asteroids). Ich dráhy sa približujú k obežnej dráhe Zeme, alebo ju dokonca križujú a preto môžu predstavovať nebezpečenstvo pre Zem. Ďalšia skupina telies, ktoré križujú obežnú dráhu terestrických planét, sú tzv. kométy Kreutzovej skupiny. Tieto kométy sa približujú na veľmi malú vzdialenosť k povrchu Slnka.

Za obežnou dráhou Marsu je pásmo planétok nazývané aj pásmo asteroidov. Koncentrácia planétok je tu neporovnateľne väčšia ako v okolitom priestore slnečnej sústavy. Obiehajú vo vzdialenosti, v ktorej by sa podľa Titiusovho-Bodeho radu mala nachádzať ďalšia planéta. Rozmer obiehajúcich telies v tejto oblasti nepresahuje , čo je skoro päťkrát menej ako priemer Merkúru, najmenšej planéty slnečnej sústavy, a ani ich súhrnná hmotnosť nepostačuje na utvorenie planéty. Ich priemerná veľkosť je 2 až . Toto pásmo nie je homogénne, ale obsahuje niekoľko medzier – Kirkwoodove medzery, ktoré sa zrejme vytvorili pod vplyvom gravitačného pôsobenia Jupitera. Planétky obiehajú približne po kruhových dráhach s obežnou dobou 2 až 4 roky. Ich sklony k ekliptike sa väčšinou pohybujú v rozsahu ± 20°. V tomto pásme obieha Slnko aj prvá objavená trpasličia planéta 1 Ceres, ktorá bola krátko po svojom objave pokladaná za dlho hľadanú planétu v tejto oblasti. Ceres je guľaté kamenné teleso bez atmosféry, ktorému bol status trpasličej planéty pridelený na zasadaní Medzinárodnej astronomickej únie v roku 2006. Dovtedy sa o tomto telese hovorilo ako o najväčšom známom asteroide.

Nedávno bola Keckovým ďalekohľadom pozorovaná nová skupina telies, ktorých obežné dráhy sa podobajú dráham planétok hlavného pásma, ale na rozdiel od nich majú komu a chvost, čiže znaky typické pre kométy. Okrem dráhy sa od komét však odlišujú ešte aj v tom, že za sebou nezanechávajú mikroskopické častice, ale častice o veľkosti niekoľkých milimetrov až centimetrov. To naznačuje, že sa museli formovať v iných podmienkach ako klasické kométy. Patrí sem napríklad asteroid 118 401, ktorý bol preklasifikovaný na kométu 176P/Linear. Astronómovia túto skupinu zatiaľ neoficiálne nazývajú kométy hlavného pásu.

Za pásmom planétok sa nachádzajú ďalšie štyri planéty – Joviálne planéty (podobné Jupiteru). Ide o Jupiter, Saturn, Urán a Neptún. Jupiter je vôbec najväčšia planéta slnečnej sústavy a druhé najväčšie teleso slnečnej sústavy hneď po Slnku. Všetky joviálne planéty sú obrovské (priemer  až ) a vzdialenosti medzi nimi sú veľké. Niekedy sa nazývajú aj plynné obry, pretože sú to plynné planéty bez pevného povrchu, obklopené sústavami prstencov a mesiacov. Prstence tvoria väčšinou drobné, nahusto a blízko planéty obiehajúce častice koncentrované do jednej roviny, preto sa pri pozorovaní z väčšej vzdialenosti javia ako kompaktný útvar. Amatérskym ďalekohľadom sa dá pozorovať len prstenec Saturna, prstence ostatných planét sú na to príliš nevýrazné. Okolo všetkých štyroch planét obiehajú desiatky mesiacov, pričom najväčšie z nich majú guľatý tvar a svojou veľkosťou sa približujú k terestrickým planétam. Všetky joviálne planéty majú pravdepodobne kamenno-ľadové jadro, obklopené tekutým alebo polotuhým plášťom zloženým hlavne z vodíka a hélia (u Jupitera a Saturna), alebo z metánu, amoniaku a vodného ľadu (Urán, Neptún). Atmosféry joviálnych planét sú neobyčajne búrlivé a ich magnetické polia sú silné (pole Jupitera je 20 000-krát silnejšie ako magnetické pole Zeme). Joviálne planéty majú sklony dráh k ekliptike takisto nízke. Prvé dve, za veľmi priaznivých podmienok až tri joviálne planéty, možno vidieť voľným okom. Keďže Urán je voľným okom veľmi ťažko pozorovateľný a Neptún je bez ďalekohľadu úplne nepozorovateľný, tieto dve planéty neboli známe od staroveku, ale objavené až v rokoch 1781 (Urán) a 1846 (Neptún).

Aj medzi joviálnymi planétami obiehajú planétky. Zvláštnou skupinou planétok sú Kentauri – telesá s vlastnosťami planétok aj komét.

Planétky nepodliehajú len gravitácii Slnka, ale aj gravitácii planét, hlavne joviálnych. Takto vznikli niektoré osobitné skupiny malých telies, napríklad tzv. Jupiterova rodina komét. Je to skupina krátkoperiodických komét, ktoré majú aféliá v blízkosti obežnej dráhy Jupitera. Predpokladá sa, že pochádzajú buď z Kuiperovho pásu, alebo z Oortovho mračna komét, ale gravitácia Jupitera znížila výstrednosť a sklon ich dráh. Ďalší dôsledok gravitačného pôsobenia planét je ten, že mnohé malé telesá obiehajú v tzv. rezonancii s planétou. To znamená, že pomer strednej obežnej doby telesa a planéty je celé číslo. V rezonancii 2:3 je napríklad Neptún s trpasličou planétou Pluto. Osobitným prípadom rezonancie je rezonancia 1:1. Vtedy telesá obiehajú po rovnakej obežnej dráhe, ako planéta, ale stabilné sú len v bodoch 60° pred a za planétou. Týmto bodom sa hovorí libračné body a telesá v nich obiehajúce sa nazývajú Trójania. Trójania boli objavení u Jupitera a Neptúna. Pôvodné teórie predpokladali, že telesá boli na týchto pozíciách zachytené, ale najnovšie štúdie ukázali, že Jupiterovi Trójania už na tejto dráhe vznikli. Ide teda o veľmi starú a dynamicky veľmi stabilnú skupinu.

Za joviálnymi planétami sa nachádza ďalšie pásmo planétok. Na rozdiel od hlavného pásu planétok telesá Kuiperovho pásu obsahujú už značnú prímes vodného ľadu, preto sa označujú ako kometárne telesá. Toto pásmo dostalo pomenovanie Kuiperov pás alebo Edgeworth-Kuiperov pás. Je neobyčajne široké, začína sa za obežnou dráhou Neptúna vo vzdialenosti približne 4,5 miliárd kilometrov (30 AU) a končí vo vzdialenostiach až 7,5 miliárd kilometrov (50 AU). Ostré zakončenie Kuiperovho pásu je dodnes predmetom výskumov a strmý pokles telies za týmto okrajom nie je dobre objasnený. Podľa jednej teórie je orezanie Kuiperovho pásu len zdanlivé a jeho telesá sa nachádzajú aj vo väčších vzdialenostiach, sú však príliš malé na to, aby sa dali pozorovať.

Celkový počet telies Kuiperovho pásu s priemerom väčším ako  sa odhaduje na 1 miliardu. Obeh okolo Slnka väčšine z nich trvá viac ako 250 rokov. V tomto pásme obiehajú Slnko ďalšie trpasličie planéty: dvojplanéta Pluto/Cháron, Haumea, Makemake a Eris. Pluto bolo od svojho objavu v roku 1930 až do augusta 2006 považované za deviatu planétu slnečnej sústavy, ktorú však nebolo možné zaradiť ani k terestrickým, ani joviálnym planétam. Pluto bolo teda v skutočnosti prvým objaveným (aj prvým zblízka preskúmaným) objektom Kuiperovho pásu, ale objav druhého s označením (15760) 1992 QB1 prišiel až v roku 1992. Medzi ďalšie telesá dostatočne veľké na to, aby zaujali guľový tvar, patrí napríklad Sedna, ktorá však k objektom Kuiperovho pásu už nepatrí.

Na Kuiperov pás nadväzuje riedky rozptýlený disk. Jeho objekty dosahujú väčšie sklony k ekliptike ako objekty Kuiperovho pásu. Všetky telesá, ktorých orbity ležia za obežnou dráhou Neptúna, sa súhrnne označujú ako transneptúnske objekty.

Obežné dráhy komét neraz križujú všetky zmienené oblasti, alebo minimálne orbity viacerých planét. Ich sklony k ekliptike bývajú rôzne veľké a nie je u nich výnimočný ani retrográdny obeh – obeh v opačnom smere ako obiehajú planéty. Kométy sú klasifikované podľa ich obežných dôb (periód). Krátkoperiodické kométy majú obežné doby dlhé menej ako 200 rokov, kým dlhoperiodické kométy majú dlhšie obežné doby, pričom však stále zostávajú gravitačne viazané k Slnku. Jednonávratové kométy majú parabolické a hyperbolické obežné dráhy, ktoré ich vynesú navždy mimo slnečnú sústavu po jednom prechode popri Slnku. Opačným extrémom je krátkoperiodická kométa Encke, ktorej obežná dráha jej nedovolí vzdialiť sa od Slnka ďalej ako planéta Jupiter. Za miesto vzniku krátkoperiodických komét sa považuje Kuiperov pás, zatiaľ čo zdrojom dlhoperiodických je zrejme Oortov oblak (pozri nižšie).

Terminačná vlna alebo rázová vlna slnečného vetra je guľová oblasť, v ktorej rýchlosť slnečného vetra klesá pod rýchlosť zvuku. Deje sa to vo vzdialenosti 80 až 95 AU od Slnka. Spomalenie slnečného vetra so sebou nutne nesie zvýšenie jeho hustoty. Za terminačnou vlnou je oblasť nazývaná plášť heliosféry, ktorá pokračuje až k heliopauze. V plášti heliosféry sa pravdepodobne nachádza najvzdialenejšia človekom vyrobená kozmická sonda Voyager 1, ktorá bola v roku 2007 vo vzdialenosti 103,7 AU od Slnka. Jeho dvojča Voyager 2 je od Slnka vzdialené 83,6 AU a do terminačnej vlny ešte iba vstupuje.

Prvou „hranicou“ slnečnej sústavy je heliopauza. Je to oblasť, v ktorej už tlak častíc slnečného vetra prestáva odolávať tlaku galaktického vetra. Za heliopauzou začína medzihviezdny priestor. Vnútorná oblasť heliopauzy sa nazýva heliosféra. Heliosféra je vyplnená časticami slnečného vetra. Z údajov dvojice sondy Voyager, ktoré sa nachádzajú 17 a 20 miliárd km od Slnka vyplýva, že heliosféra nemá guľatý tvar, ale jej tvar pripomína skôr kométu. Jej najbližší okraj leží vo vzdialenosti 90 až 100 AU smerom do súhvezdia Strelec. Na opačnej strane oblohy, smerom do súhvezdí Perzeus a Kasiopeja je heliosféra pretiahnutá do dlhého magnetického chvosta vyplneného ionizovaným plynom. Podľa názoru niektorých vedcov je heliosféra tvarovaná vonkajšími silami, predovšetkým tlakom medzihviezdneho plynu.

V smere svojho pohybu Slnko pred sebou tlačí ešte rázovú vlnu, v ktorej sa mení smer pohybu častíc hviezdneho vetra.

Najvzdialenejším útvarom slnečnej sústavy je predpokladaná sféra malých ľadových telies nazývaná Oortov oblak alebo Oortovo mračno komét. Jeho vzdialenosť je odhadovaná v rozsahu 3 000 AU až po 120 000 AU. Množstvo telies obiehajúcich v tejto časti slnečnej sústavy sa odhaduje rádovo na bilióny. Jeho celková hmotnosť je však len niekoľko hmotností Zeme. Tieto telesá sú v podstate jadrami komét. Ak sa dostanú do kolízie s inými telesami, alebo sa ich dráhy porušia v dôsledku gravitačného pôsobenia blízko prelietavajúceho telesa, môžu opustiť slnečnú sústavu alebo sa naopak dostať do jej hlbších častí a obiehať okolo Slnka po veľmi výstrednej eliptickej dráhe s perihéliom medzi obežnými dráhami planét. Z Oortovho oblaku pochádza pravdepodobne väčšina dlhoperiodických komét.

Za poslednú a definitívnu hranicu Slnečnej sústavy sa považuje vzdialenosť, v ktorej sa už gravitačné pole Slnka vyrovnáva s gravitačným poľom okolitých hviezd. Podľa odhadov by to mala byť vzdialenosť zhruba 2 svetelné roky od Slnka.

Existujú teórie, podľa ktorých by za obežnou dráhou Pluta mali obiehať ďalšie telesá príliš veľké a hmotné na to, aby sa dali zaradiť ku Kuiperovmu pásu, rozptýlenému disku, či Oortovmu oblaku. Dôvodom pre takéto hypotézy sa stali napríklad odchýlky Neptúna od jeho vypočítanej dráhy, čo mal byť dôkaz gravitačného pôsobenia ďalšej, ešte neobjavenej planéty za obežnou dráhou Neptúna. Táto údajná planéta bola pomenovaná ako Planéta X a jej nájdeniu sa venovalo množstvo významných astronómov, napríklad Percival Lowell. Dlhé pátranie napokon vyústilo do objavu Pluta, no jeho hmotnosť bola príliš malá na to, aby mohla spôsobovať výrazné odchýlky v obežnej dráhe Neptúna. Po presnejšom určení Neptúnovej dráhy sa však ukázalo, že planéta pri svojom obehu žiadne odchýlky nevykazuje.

Sporadické vymrštenie kometárnych jadier z Oortovho mraku sa občas pripisuje hypotetickému telesu, planéte, či dokonca hviezde, ktorá bola nazvaná Nemesis. Toto teleso by malo obiehať okolo Slnka po veľmi excentrickej elipse s aféliom vo vzdialenosti 90 000 AU a s periódou 30 miliónov rokov. Pri každom prelete aféliom by svojou gravitáciou vymrštila kometárne jadrá dovnútra slnečnej sústavy, kde by dopadali na planéty a teda aj na Zem. Existenciu Nemesis však nepotvrdili žiadne pozorovania.

Hoci na prvý pohľad sa planéty a menšie telesá slnečnej sústavy pri svojom obehu okolo Slnka správajú presne podľa Keplerových zákonov, v skutočnosti tomu tak nie je. Nielen Slnko, ale aj ostatné telesá na seba pôsobia gravitačnými silami a ich účinok hlavne u veľkých planét nie je zanedbateľný, hoci v porovnaní s účinkami Slnka je pomerne malý. Joviálne planéty napríklad bežne menia obežné dráhy komét a iných malých blízko prelietajúcich telies, ktoré môžu zachytiť na svoju obežnú dráhu ako ďalšie mesiace.

Planéty však vplývajú aj na obežné dráhy iných planét a spôsobujú ich poruchy (perturbácie), ktoré sa prejavujú niekoľkými spôsobmi. Vplyv jednej planéty na inú planétu obiehajúcu okolo Slnka zjednodušene popisuje problém troch telies. Toto riešenie však vychádza z Newtonovského popisu gravitácie. Aj s využitím novšej teórie, všeobecnej teórie relativity, sú kvôli dráhovému chaosu možné presné výpočty budúcich obežných dráh planét len na desiatky miliónov rokov do budúcnosti.

Planéty obiehajú spoločné ťažisko, barycentrum. Spoločné ťažisko Slnka a Jupitera sa nachádza tesne nad povrchom Slnka a predstavuje 99,9 % hmoty slnečnej sústavy. Toto spoločné ťažisko môže byť od Slnka odtiahnuté viac, ak je napríklad Jupiter so Saturnom v konjukcii, alebo naopak sa ťažisko slnečnej sústavy môže priblížiť do stredu Slnka, ak Saturn, Urán a Neptún sú v opozícii Jupitera a jeho vplyv vyvážia.

Niektoré zmeny dráhových elementov sú preukázateľne periodické, čiže oscilujú okolo strednej hodnoty a z dlhodobého hľadiska zostávajú konštantné. Existujú však aj nevratné, tzv. sekulárne zmeny. Tie sú podľa starších poznatkov nepatrné a nezasahujú hlavné dráhové elementy (veľké polosi a obežné doby planét). Podľa G. Laughlina nie je veľmi pravdepodobné, že by v najbližších 3 miliardách rokov došlo k destabilizácii obežných dráh planét. Novšie počítačové simulácie však ukázali, že v nasledujúcich piatich miliardách rokov nastanú výraznejšie zmeny v excentricite hlavne u terestrických planét. U Zeme bude táto zmena predstavovať maximálne osem percent, ale u Marsu môže rozdiel oproti súčasnej excentricite predstavovať až 20 %. Takisto je možné veľké zvýšenie excentricity Merkúru, čo ukazujú aj simulácie vykonané J. Laskarom a M. Gastineauom. Podľa týchto autorov je Merkúr najväčším rizikom pre budúcu stabilitu obežných dráh terestrických planét.

Najspoľahlivejší údaj o veku slnečnej sústavy pochádza z rozboru výskytu kalciových častíc v hliníku v kazašskom meteorite Jefremovka. Y. Amelin a kol. z toho vyvodili, že vek slnečnej sústavy je 4,5672 ± 0,0006 miliárd rokov.

Podľa v súčasnosti najviac uznávaného modelu Slnko a jeho planéty začali vznikať pred 4,6 až 4,7 miliardami rokov z obrovského oblaku medzihviezdnej hmoty. Základným materiálom bola globula, pomerne malá, chladná a pomaly rotujúca plynoprachová hmlovina. Táto globula sa niekedy nazýva aj slnečná hmlovina. Jej počiatočná teplota je odhadovaná na 50 – 100 kelvinov (−223 °C až −173 °C). Tá sa, pravdepodobne pod vplyvom zvýšeného toku hviezdneho vetra po výbuchu supernovy, začala zmršťovať. Zmršťovaním vlastnou váhou sa uvoľnila gravitačná potenciálna energia, ktorá sa premenila čiastočne na žiarenie a čiastočne na teplo. Preto teplota globuly pomaly rástla a rýchlosť jej rotácie sa zvyšovala. Odstredivá sila postupne vydúvala hmotu do tvaru disku. V jeho strede, kde bola koncentrácia hmoty najvyššia, sa utvorilo protoslnko a okolo neho protoplanetárny disk.

V disku sa počas dlhého procesu postupným zliepaním utvorili malé zhluky hmoty. Tieto zhluky hmoty ďalším zliepaním vytvorili planetezimály – niekoľkometrové až niekoľkokilometrové telesá nepravidelného tvaru. Niektoré planétezimály vzniknuté v tomto období sa zachovali dodnes. Ide hlavne o telesá Kuiperovho pásu, ale zrejme aj o mnohé malé mesiace joviálnych planét.

Po určitom čase sa rast najväčších telies zrýchlil a najmenších naopak spomalil. Z väčších telies sa potom utvorili protoplanéty – guľaté telesá približne o veľkosti Mesiaca. Zrážkami a zliepaním protoplanét sa v blízkosti Slnka utvorili štyri terestrické planéty. Keďže ich vznik sa odohrával v blízkosti Slnka, sú tvorené prevažne kamenným a kovovým materiálom, pretože plynný materiál sa pod vplyvom veľkej teploty vyparil. Iná situácia bola vo väčších vzdialenostiach od Slnka, kde sa okrem pevných častíc nachádzalo aj veľké množstvo plynu. Protoplanéty v týchto oblastiach nabaľovali svojou gravitáciou na seba plyn a tak vznikli joviálne planéty.

Podľa inej teórie vznikli joviálne planéty niekoľkými gravitačnými kolapsmi, čiže rýchlym zmrštením sa zhluku hmoty v zárodočnom disku. Tento proces trval zhruba 800 rokov, čiže z kozmologického hľadiska bol extrémne krátky.
Slapové sily joviálnych planét menili orbitálne parametre malých telies vo svojej blízkosti a postupne tak vznikol Oortov oblak komét. Protoslnko zatiaľ priberalo hmotu a jeho teplota rástla. Napokon teplota a tlak v jadre protoslnka stúpli natoľko, že sa v ňom začali zlučovať jadrá ľahkého vodíka. Zapálením termojadrových reakcií v strede Slnka možno považovať proces tvorby slnečnej sústavy za ukončený. Podľa najnovších výskumov sa však po vzniku planéty pravdepodobne nenachádzali na súčasných dráhach a je možné, že ani ich počet nebol rovnaký ako dnes. Napríklad podľa scenára vzniku slnečnej sústavy s názvom Nice Model sa planetárne embryo Jupitera utvorilo o niečo ďalej od Slnka a naopak embryá Saturna, Urána a Neptúna sa utvorili na dráhach bližších k Slnku.

Posledným štádiom vzniku slnečnej sústavy bolo intenzívne bombardovanie medziplanetárnou hmotou, ktoré vyvrcholilo asi pred 4 miliardami rokov. Spočiatku bolo bombardovanie také silné, že nedovolilo mladým terestrickým planétam, aby sa na nich utvorila pevná kôra. Neskôr toto bombardovanie začalo po sebe nechávať stopy, z ktorých niektoré sú pozorovateľné dodnes na planétach a ich mesiacoch ako impaktné krátery a panvy. Množstvo dopadových kráterov však bolo medzitým zahladené geologickými procesmi. Počas nasledujúcich niekoľkých stoviek miliónov rokov bombardovanie postupne slablo, aj keď kolízie v slnečnej sústave sa občas odohrajú aj v súčasnosti.

Budúci vývoj slnečnej sústavy závisí od vývoja Slnka. Slnko má jadrové palivo postačujúce ešte na 5, maximálne na 7 miliárd rokov postupného horenia. Po jeho spotrebovaní sa začnú vonkajšie vrstvy Slnka pomaly nafukovať a pohlcovať vnútorné planéty slnečnej sústavy. Slnko prejde do ďalšieho štádia svojho vývoja, ktoré nazývame červený obor. V ňom ostane Slnko približne na 35 miliónov rokov stabilné a zatiaľ bude vo svojom jadre spaľovať hélium (odpad pôvodných termojadrových reakcií) na uhlík a kyslík. Po vyčerpaní zásob hélia však bude rozpínanie slnečného povrchu pokračovať, až sa napokon zmení na mladú planetárnu hmlovinu, ktorá pohltí aj tie najvzdialenejšie časti slnečnej sústavy. Z jadra Slnka sa stane malá horúca a veľmi hustá hviezda – biely trpaslík. Vonkajšie obálky sa budú ako planetárna hmlovina naďalej rozpínať, až sa napokon zmiešajú s medzihviezdnou hmotou a môžu poslúžiť pri vzniku ďalších nových hviezd.

Už v staroveku poznali naši predkovia Slnko, Mesiac a päť planét viditeľných voľným okom. Boli to Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn. Slnko a Mesiac zaraďovali tiež k planétam, naopak Zem k nim podľa nich nepatrila. Až do 16. storočia sa udržovala geocentrická predstava o usporiadaní slnečnej sústavy. Spočiatku bola Zem považovaná za dosku plávajúcu na vodách a planéty, Slnko, Mesiac a hviezdy boli v predstavách ľudí umiestnené na otáčajúce sa guľové sféry. Typickým predstaviteľom geocentrizmu bol Aristoteles. Zem už síce považoval za guľu, ale všetky ostatné telesá sú jej obežnice. Podľa vzrastajúcej vzdialenosti od Zeme mali Zem obiehať Mesiac, Slnko, Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter, Saturn a najvzdialenejšia bola sféra hviezd. Tento jednoduchý systém však nebol schopný vysvetliť všetky pozorované pohyby planét na oblohe. Jeho systém bol postupne vylepšovaný. Najväčšiu reformu v rámci geocentrického systému priniesol Klaudios Ptolemaios, ktorý vytvoril pre planéty zložitý systém pohybu po deferentoch a epicykloch. Jeho systém umožňoval pomerne presne vypočítať budúce polohy planét.

O presadenie heliocentrizmu sa zaslúžil Mikuláš Kopernik, zákony pohybu planét objavil Johannes Kepler začiatkom 17. storočia a Isaac Newton koncom 17. storočia sformuloval gravitačný zákon. S teóriou vzniku slnečnej sústavy z hmloviny prišiel po prvýkrát Immanuel Kant. Neskôr túto teóriu rozvinul francúzsky matematik Pierre Laplace a jeho teória je dodnes najširšie prijímanou hypotézou vzniku slnečnej sústavy.

V 18. storočí sa známa časť slnečnej sústavy začala rozširovať. 13. marca 1781 William Herschel objavil siedmu planétu, Urán, ale sám bol dlho presvedčený, že ide o kométu. 1. januára 1801 Giuseppe Piazzi objavil nový, dovtedy neznámy typ telies, planétku (1 Ceres). V tomto prípade bol objaviteľ presvedčený, že objavil novú planétu, ale v nasledujúcich rokov boli objavené ďalšie malé telesá v priestore medzi Marsom a Jupiterom: planétky Pallas, Juno a Vesta. Postupne boli objavované ďalšie planétky a dnes je ich známych niekoľko desiatok tisíc. V roku 1846 Johann Gale objavil ďalšie veľké teleso slnečnej sústavy, planétu Neptún.

S rozvojom kozmonautiky súvisel tiež rozvoj podrobného výskumu telies slnečnej sústavy sondami. Vnútorné planéty a ich mesiace skúmali sondy Mariner 10, Venera, Luna, Viking, Mars, Fobos a ďalšie. V roku 1959 sonda Luna 1 ako prvá dosiahla iné kozmické teleso – preletela okolo Mesiaca. Prvý dopad na Mesiac sa uskutočnil v tom istom roku sondou Luna 2. Prvá sonda, ktorá sa priblížila k inej planéte, bola v roku 1962 Mariner 2 a preletela okolo Venuše. O 2 roky neskôr Mariner 4 preletel okolo Marsu. Prvé pristátie na Mesiaci uskutočnila v roku 1966 sonda Luna 9, prvé pristátie na planéte – opäť Venuši – sa uskutočnilo sondou Venera 7 v roku 1970. To už ale bolo potom, ako sa prví ľudia, Neil Armstrong a Buzz Aldrin prechádzali po Mesiaci. Mesiac bol jediné teleso slnečnej sústavy, ktoré bolo zblízka preskúmané ľudskou posádkou. Ostatné časti slnečnej sústavy sú pre ľudí ešte stále nedosiahnuteľným priestorom. Keby sme sa pokúšali cestovať na okraj slnečnej sústavy vesmírnou loďou Apollo rýchlosťou /h (najväčšou rýchlosťou, akú kedy teleso s ľudskou posádkou vyvinulo), cesta len k prvej hranici slnečnej sústavy, k heliopauze v jej najbližšom bode, by nám trvala 84 rokov. V súčasnosti heliopauzu dosiahli len automatické sondy vypustené k vonkajším planétam: Pioneer 10 a 11 a Voyager 1 a 2.

Okrem planét a mesiacov skúmali sondy tiež kométy: napríklad sonda Deep Impact skúmala kométu Tempel 1. Ďalšie zase preskúmali asteroidy – sonda NEAR Shoemaker asteroid Eros, japonská sonda Hayabusa zase asteroid 25143 Itokawa. Sonda New Horizons sa v súčasnosti pohybuje Kuiperovým pásom. Ako prvá preskúmala okrem iného aj trpasličiu planétu Pluto a o tri a pol roka neskôr aj oveľa menšie teleso 2014 MU69, zatiaľ najvzdialenejšie zblízka preskúmané teleso slnečnej sústavy.

Okrem sond skúmajú telesá slnečnej sústavy pozemské a orbitálne ďalekohľady, napríklad Hubblov vesmírny ďalekohľad.

Pohyby telies slnečnej sústavy študuje nebeská mechanika, otázky vzniku slnečnej sústavy planetárna kozmogónia.

Pomenovanie telies slnečnej sústavy sa v histórii ľudstva vyvíjalo a menilo. V súčasnosti na ňu dohliada Medzinárodná astronomická únia (IAU), v rámci ktorej v roku 1973 vznikla nomenklatúrna skupina WGPSN (Working Group for Planetary System Nomenclature). V rámci nej existujú podskupiny pre povrchové útvary na Mesiaci, terestrických planétach a malých telies slnečnej sústavy. Pomenovanie povrchových útvarov sa riadi množstvom pravidiel, kde je to však možné, tam by mala byť použitá a rozvíjaná tematika ustálená v začiatkoch nomenklatúry slnečnej sústavy.

Planéty známe ľuďom od začiatku ich histórie niesli mená božstiev, a preto sa aj pomenovanie novoobjavených planét (Uránu, Neptúna a Pluta) pridŕžalo tejto tradície. Mená ich satelitov majú (s výnimkou Uránu) väčšinou vzťah k svojej materskej planéte, napríklad veľké mesiace Saturnu sú pomenované po mytologických bratoch boha Saturna, titánoch. Povrchové útvary mesiacov môžu niesť mená spojené s mytológiou ako aj s charakterom povrchu. Napríklad útvary na Jupiterovom sopečnom mesiaci Io obsahujú mená postáv z mytológie ohňa, Slnka, sopiek, hromu a iných. Venuša ako jediná planéta pomenovaná podľa bohyne nesie na svojom povrchu útvary pomenované takmer výlučne ženskými menami. Prvé objavené planétky dostávali mená po ženských mytologických postavách, čo však so vzrastajúcim počtom objavov nestačilo. V súčasnosti mená planétok pochádzajú z najrôznejších oblastí kultúry, histórie a vedy. Kométy dostávajú mená podľa svojho objaviteľa, či (nanajvýš troch) objaviteľov. Každý systém pomenovania však nesie svoje výnimky.




#Article 73: Pangea (444 words)


Pangea (gr. všetka krajina) je názov historicky posledného superkontinentu na planéte Zem. Bola obklopená zo všetkých strán oceánom (Panthalassa). Pangea existovala približne od karbónu po začiatok jury – teda v období pred asi 300 až 180 miliónmi rokov.

Pangea mala tvar písmena C. Záliv, ktorý do nej vnikal z východu je označovaný ako Paleotethys (tiež Tethys).

Pangea nebola prvý superkontinent. Predpokladá sa, že starší superkontinent Rodinia sa sformovala približne pred 1 100 miliónmi rokov a rozdelila sa pred 750 miliónmi rokov. Vypátrať staršie superkontinenty už nie je pre nedostatočnú nadväznosť geologického záznamu jednoduché. Pred 600 miliónmi rokov vznikol ďalší superkontinent Pannotia, ktorý sa rozpadol pred 550 miliónmi rokov.

Pangea vznikla až neskôr, asi pred 300 miliónmi rokmi, zrážkou dvoch vtedajších kontinentov: Eurameriky resp. Laurusie, Východnej Sibérie, Kazachstanie a Gondwany. Všetky tieto kontinenty bol spojené pomerne rýchlo v priebehu asi 20 miliónov rokov. Časti kontinentov, ktoré dnes tvoria južnú Áziu boli až do jury samostatnými mikrokontinentami. Pri spájaní kontinentov vznikli horské pásma v Severnej Amerike v oblasti Apalačských vrchov (Alleghensko-Ouačitinské pásmo); v Európe hercýnske pásmo (napr. Český masív, Hartz, Vogézy) a Ural; Mauritanidy v Severnej a Kapské vrásovo prešmykové pásmo v Južnej Afrike; v Austrálii pohorie Alice Springs; a Irtyšské a Džungárske vrásovo prešmykové pásmo v Ázii, ktoré boli sutúrnymi zónami po zrážke kontinentov.

V perme sa Pangea nachádzala prevažne iba na južnej pologuli. V triase začal oceán Penthalassa na rozsiahlych úsekoch subdukovať pod Pangeu. Superkontinent sa posunul na sever a točil sa proti smeru hodinových ručičiek. Následne sa koncom triasu začal rozpadať.

Plášť pod pôvodným umiestením Pangey bol rozpálený viac ako zvyšok Zeme a preto sa vydul nahor. Dnešná Afrika je z toho dôvodu o niekoľko desiatok metrov vyššie než ostatné kontinenty. Zánik Pangey bol postupný. Po tom, čo sa začiatkom jury otvoril centrálny a neskôr v kriede i severný a južný Atlantik, ktorý oddelil od seba najprv Severnú Ameriku a západnú Afriku, neskôr i Európu a nakoniec i Južnú Ameriku a zvyšok Afriky. Druhou vetvou Atlantiku, ktorá siahala na východ bol oceán Tethys, ten od seba oddelil Euráziu a Afriku.

V oblasti rovníka existovalo vlhké ekvatoriálne pásmo s rozsiahlymi dažďovými lesmi. V dôsledku veľkosti Pangey nedochádzalo na rozsiahlych oblastich okolo obratníkov vo vnútrozemí k zrážkam a preto bolo na týchto miestach podnebie extrémne suché. Vznikali rozsiahle púšte, väčšie ako tie ktoré sú známe z dnešného povrchu. Vo vrchnom karbóne bolo podnebie podobné tomu aké poznáme dnes. V južnej Austrálii, Antarktíde, južnej Indii a na Madagaskare bola ľadová pokrývka, pretože sa nachádzali okolo južného pólu. Významne sa pohybovala výška morskej hladiny, v obdobiach záplav okrajov kontinentov vznikali mangrovové a dažďové lesy, z ktorých sa zachovali rozsiahle súvrstvia uhlia. V triase sa diverzita života kvôli nepriaznivému podnebiu znížila.

 




#Article 74: More (204 words)


More je „časť oceána, rôznym spôsobom obklopená súšou alebo vyvýšeninami oceánskeho dna, líšiaca sa od otvoreného oceána špecifickými vlastnosťami“.

Rozlišuje sa vnútrozemské more, okrajové more a medziostrovné more. More je časť oceánu, ktorá má odlišný vodný režim od svojho oceánu. Moria na okrajoch oceánov, čiastočne ohraničené pevninou (napríklad ostrovmi, súostroviami alebo polostrovmi), sa nazývajú okrajové moria (Severné more) alebo medziostrovné moria (Karibské more). Okrajové a medziostrovné moria sa svojimi systémami prúdov, slanosťou vody alebo usadeninami príliš nelíšia od zvyšku oceánu. Ak obklopuje pevnina takmer celé more, tak sa to more označuje ako vnútrozemské more (Stredozemné more, Baltské more, Červené more). Vnútrozemské moria mávajú z dôvodu nadmerného vyparovania alebo naopak prítoku riečnej vody výrazne vyššiu resp. nižšiu slanosť ako je zvyčajných 35 ‰ a aj v mnohých ďalších charakteristikách sa od okrajových morí odlišujú. 

Názov more nesú aj niektoré veľké vnútrozemské (spravidla slané) jazerá, ktoré nemajú prirodzený odtok (napr. Kaspické more alebo Mŕtve more). Nie sú to však skutočné moria, pretože nie sú súčasťou oceánu. 

Moria a oceány pokrývajú celkom 361 miliónov km², čiže 71 % povrchu planéty Zem a ich objem dosahuje 1 370 miliónov km³ vody. Morská voda tak predstavuje 96,5 % planetárneho vodstva. Priemerná hĺbka svetového oceánu je približne 3 790 m.




#Article 75: Čierne more (429 words)


Čierne more je vnútropevninské more Atlantického oceánu. Zaberá plochu 423 000 km² a jeho maximálna hĺbka je približne 2 210 m. 70% plochy Čierneho mora sa nachádza pod úrovňou šelfu. Priemerná teplota vody v zime je 6 – 8 °C, v lete 25 °C; priemerná slanosť je okolo 18 promile. More sa vyznačuje stratifikovaným vodným stĺpcom s anoxickou zónou bez života, od ktorej sa odvodzuje aj jeho názov. Súčasťou je aj menšie, extrémne plytké (do 10 m) Azovské more.

Na západnom pobreží Čierneho mora leží Rumunsko a Bulharsko, na severnom pobreží Ukrajina a Rusko, na severovýchodnom pobreží Abcházsko, na východnom pobreží Gruzínsko (Kolchida), na južnom pobreží Turecko. So Stredozemným morom ho spája prieliv Bospor, Marmarské more a Dardanely. Má podpriemernú salinitu, najmä kvôli prítoku veľkých riek ako je Dneper a Dunaj.

Čierne more je tvorené dvoma panvami oddelenými stredočiernomorským chrbtom (andrusovov a archangelského chrbát). Obe sú pravdepodobne zaoblúkové panvy, západná s možnou oceánskou a východná s extrémne stenčenou kontinentálnou kôrou. Charakter ich kôry je však problematický, pretože veľké objemy postriftových sedimentov neumožňujú jej priame pozorovanie a sťažujú i aplikáciu geofyzikálnych princípov jej sledovania. Východnú panvu oddeľuje od predhlbne Veľkého Kaukazu tzv. šatského chrbát.

Vznikli rozpadom albského vulkanického oblúka, ktorý narastal nad na sever sa ponárajúcou subdkučnou zónou oceánu Tethys (Paleotethys a Neotethys). Presné načasovanie vzniku Čierneho mora je dodnes predmetom diskusií. Rozchádzanie oceánskeho dna západnej časti bazénu sa začalo zrejme počas počas kriedy (cenomanu) a skončilo sa v paleocéne. Počas tohto riftingu došlo k oddeleniu istanbulskej zóny od odeského šelfu.

Čiernomoská panva sa vyvinula severne od Pontidsko-kaukazského vulkanického oblúku, ktoré oddelila od Moeskej a Skýtskej platformy a Krymských vrchov pozdĺž stredočiernomorského zlomu, ktorý vykazoval znaky ľavostranného smerného posunu a pravostranného posunu pozdĺž západočiernomorského zlomu, pri okraji Moeskej platformy.

Pokračujúca kolízia Eurázijskej a Africkej platne a západný únik Anatólskeho bloku pozdĺž severoanatólskeho zlomu a východoanatólskeho zlomu diktuje súčasný tektonický režim, ktorý spôsobuje subsidenciu Čierneho mora ako aj výraznú vulkanickú aktivitu v oblasti Anatólie. Tieto procesy majú za následok periodickú izoláciu Čierneho mora od svetového oceánu.

Hrúbka sedimentov (kriedového až holocénneho veku) na dne Čierneho mora dosahuje na najhlbších miestach 13-14 km. V hĺbke asi 200 m sa nachádza hranica medzi vrchnou časťou vodného stĺpca s vodou plne nasýtenou kyslíkom a pomerne nízkou salinitou, a spodnou vrstvou s nízkym obsahom kyslíka a vysokým obsahom síranov.

Oblasť Čierneho mora hraničí s významnými ropo- a plynonosnými oblasťami. Na severovýchode je to Indolokubáňska panva, na západe predpolie Východných Karpát a Moeská platforma. V súčasnosti prebieha v oblasti čiernomorského šelfu vyhľadávanie ložísk uhľovodíkov. Čierne more a jeho blízke okolie má vysoký potenciál ťažby týchto surovín.




#Article 76: Dunaj (373 words)


Dunaj (, , ,  a , ) je druhá najdlhšia európska rieka a najdlhšia rieka v Európskej únii. V meste Donaueschingen vzniká sútokom zdrojníc Breg a Brigach prameniacich vo Schwarzwalde (Nemecko), preteká južným Nemeckom, Rakúskom, Slovenskom, Maďarskom, Srbskom, potom tvorí po mnoho desiatok kilometrov rumunsko-bulharskú hranicu a ústi deltou do Čierneho mora na hraniciach medzi Rumunskom a Ukrajinou, pričom pri ukrajinskom meste Reni hraničí s teritóriom Moldavska.

Starí Rimania poznali rieku, ktorá z veľkej časti tvorila severnú hranicu ich impéria, pod latinským názvom Danubius. Podľa legendy vyslal rímsky vojvodca svojich vojakov hľadať prameň rieky. Tí na úpätí Čierneho lesa narazili na silný minerálny prameň (v miestach, kde dnes leží mesto Donaueschingen), ktorý tu síce do rieky vyviera, ale nie je jej počiatkom. Vojakom sa podľa povesti nechcelo predierať čiernymi lesmi ku skutočnému prameňu a označili toto miesto za prameň Dunaja. Toto pojatie sa vžilo a dodnes nesie rieka svoje meno až od mesta Donaueschingen, kde je žriedlo obstavané ako jej symbolický prameň. V skutočnosti vzniká Dunaj sútokom potokov Breg a Brigach, ktoré sa tiež stretávajú na území mesta.

Dunaj je pre menšie plavidlá splavný od mesta Ulm, kde prijíma vodnatý alpský prítok Iller a vstupuje do Bavorska. V skutočnosti je však z ekologických dôvodov možná plavba bez zvláštneho povolenia až od mesta Kelheim, pri ktorom cez ústie rieky Altmühl odbočuje do povodia Rýna Mohansko-dunajský prieplav.

Priemerný prietok Dunaja je v ústí /s, v Budapešti /s, v Bratislave /s a vo Viedni /s.

Dunaj preteká, respektíve dotýka sa 10 nasledovných krajín (v smere od prameňa do ústia): Nemecko, Rakúsko, Slovensko, Maďarsko, Chorvátsko, Srbsko, Rumunsko, Bulharsko, Moldavsko a Ukrajina.

Názov Dunaj (a príbuzné tvary v iných jazykoch) pochádza z latinského mena rímskeho boha Danubia. Toto slovo môže byť keltského, skytského alebo sarmatského pôvodu. Dunaj bol označovaný tiež ako Tonach, neskôr tiež Donaw. Starým menom (najmä) dolného Dunaja bolo latinské Hister, Ister, pochádzajúce z gréckeho Ἴστρος (Ístros). Grécku podobu zmieňuje Hesiodos vo svojej Theogonii, označuje ním syna Okeáne a Téthydy (Theogonia 339).

Prítoky Dunaja (a strana, z ktorej pritekajú):

Dunaj preteká nasledujúcimi mestami:

Delta rieky Dunaj je druhá najväčšia európska riečna delta (po Volge) a od roku 2001 je zapísaná na zozname Svetového dedičstva UNESCO.

Dunaj je splavný od svojej delty až do nemeckého mesta Ulm.




#Article 77: Neopozitivizmus (396 words)


Neopozitivizmus (iné názvy: novopozitivizmus, logický pozitivizmus, gnozeologický realizmus (podľa Schlicka) alebo novopozitivistická škola) je súčasný filozofický smer.

Novopozitivisti sú logickí empiristi a scientisti. Novopozitivizmus si získal veľké zásluhy jednak v oblasti formálnologického výskumu, jednak v oblasti metodológie a teórie vedy. Najznámejšou skupinou predstaviteľov neopozitivizmu bol Viedenský krúžok (Móritz Schlick, Rudolf Carnap, Hans Hahn, Reichenbacha), ktorý sa sformoval v roku 1932, kedy na Viedenskej univerzite (katedre induktívnych vied), nahrádza Ernesta Macha, Móritz Schlick, ktorý je predstaviteľom druhej fázy pozitivizmu. Tento seminár združuje mnohých vedcov, väčšina z nich sú matematici a fyzici ale sú tu aj ekonómovia, ktorý sa pohybujú na Viedenskej univerzite prípadne v Čechách. Šíri sa prostredníctvom časopisov Erkentnis a Journal of Science. Už v roku 1929 vzniká manifest, ktorý formuje vedecký svetonázor (Hans Hahn, Rudolf Carnap), ktorý nadväzuje na výskumy Russela, Husserla a Wittgensteina (započali skúmaním matematiky ako základu vedeckosti, avšak ich záverečné práce dochádzali k výsledku, že otázky matematiky sú otázne).

Vedecká metóda je postavená na jazyku vedy, ktorý je postavený na Nemčine, presun do USA spôsobil zmenu na anglický jazyk. Jazyk akademického výskumu je do dnešných dní angličtina. Prvá významnejšia práca Priestor a čas v súčasnej fyzike (1918) sa začína venovať problémom vyplývajúcim z Einsteinovej teórie, matematickej geometrie a fyzikálnej geometrie. V práci Všeobecná teória poznania, prichádza Schlick s hypotézou odstrániť logické problémy s empirickou verifikáciou výroku. Na túto teóriu nadviaže neskôr kritický racionalizmus a s ním súvsiaci postpozitivizmus, teóriou falzifikacionizmu. Neopozitivizmus kritizuje jazyk ako primárny nástroj myslenia, čím nadväzuje priamo na analytickú filozofiu, či filozofiu prirodzeného jazyka. Podľa Carnapa formalizovaný jazyk kalkuluje s určitou informáciou.

Základom celého novopozitivizmu je tvrdenie, že poznanie a veda sa opierajú o skúsenosť, pričom novopozitivizmus odlišuje zmyslové údaje skúsenosti, poskytujúce vedenie o reálnom svete v procese pociťovania a vnímania, od formálnych a axiomatických formulácií tohto vedenia. Zárukou vedeckosti má byť výlučné aplikovanie metód matematickej logiky. Dôraz na matematickú logiku je podľa nich spôsob ako vylúčiť z vedy metafyzické výroky (všetky tvrdenia mimo exaktných vied; neskôr všetky svetonázorové výroky). Novopozitivizmus analyzuje metódy, kvalifikáciu kritérií, argumentáciu a istotu poznania a snaží sa skonštruovať formálne a axiomaticky dokonalý teoretický systém. Logické princípy považuje za nezávislé od skúsenosti, za tautológie, ktoré sú pravidlami gramatického charakteru, slúžiacimi na formulovanie už známeho. Filozofia sa tak v prvom prístupe novopozitivizmu javila ako logická syntaktika.

Novopozitivizmus vyčleňuje oproti axiomatickej formálnej vede reálnu vedu, ktorej zdrojom sú fakty obsiahnuté vo vetách opisujúcich skúsenosť zvaných protokolárne vety.




#Article 78: Pierre Teilhard de Chardin (869 words)


Pierre Teilhard de Chardin (* 1. máj 1881, Orcines – † 10. apríl 1955, New York) bol francúzsky filozof, paleontológ, geológ, antropológ, jezuita. 

Pierre Teilhard de Chardin sa narodil vo vidieckom zámku Sarcenat neďaleko Orcines v kraji Auvergne. Bol štvrtým z jedenástich detí Emmanuela Teilharda de Chardin a Berthy-Adéle, rodenej Dompierre d´Hornoy. Pierre prežil svoje detstvo v Sancerate alebo v Clermont-Ferrand a Murol. Základy vzdelania získal od domácich učiteľov a v roku 1892 ho poslali do jezuitského gymnázia (Colège chez les jezuites de Notre Dame de Mongré). Na tejto škole v roku 1897 aj zmaturoval. Už počas gymnaziálnych štúdií prejavoval mimoriadny talent pre filozofiu, ale súčasne aj nadanie pre prírodné vedy. 20. marca 1899 vstúpil k jezuitom v Aix-en-Provence a 24. augusta roku 1911 bol vysvätený za kňaza. V tých rokoch študoval filozofiu, vyučoval na jezuitskom lýceu v Káhire a súčasne sa stále viac zaoberal štúdiom paleontológie. Teologické štúdiá dokončil v roku 1912 v Anglicku. V tom istom roku sa stretol v Paríži s významným paleontológom profesorom Marcellinom Boulom, čo určilo jeho ďalšiu vedeckú orientáciu. Až do roku 1915, keď v rámci mobilizácie narukoval, sa zaoberal výlučne štúdiom prírodných vied. Prvú svetovú vojnu prežil na rôznych frontoch, dostalo sa mu viacero vyznamenaní, medzi nimi i stuha rytiera Čestnej légie.

V rokoch 1919–1923 intenzívne pokračoval v štúdiu na Sorbone (paleontológia, zoológia, botanika, geológia) a v roku 1922 tu obhájil doktorskú prácu. Popri štúdiu, v rokoch 1920 až 1923, prednášal geológiu na Katolíckom inštitúte v Paríži, kde ho po dosiahnutí doktorátu (promovaný bol 22. marca 1922) prijali ako asistenta geológie. V štúdiách však neustále pokračoval v Múzeu histórie prírody v Paríži. Jeho záujem sa čím ďalej tým viac sústreďoval na štúdium pôvodu človeka, v čom ho podporovali aj jeho priatelia profesor Boule a Henri Breuil z Inštitútu pre ľudskú paleontológiu. Teilhardova doktorská práca, ktorá bola zameraná na cicavce žijúce v oceáne, upútala pozornosť niekoľkých významných paleontológov a v priebehu niekoľkých rokov tak mohol nadviazať významný kontakt s odborníkmi nielen vo Francúzsku, ale aj v Belgicku, Anglicku, vo Švajčiarsku, v USA i v Číne. V tom období (v roku 1923) už bolo napísané jedno z jeho hlavných diel: Božské prostredie (Le milieu Divin), ktoré však nedostalo cirkevné schválenie (imprimatur). 

V roku 1923 odcestoval Teilhard do Číny, kde sa prakticky celých 23 rokov (s prerušením tromi krátkymi pobytmi vo Francúzsku) zúčastňoval na niekoľkých vedeckých výpravách hľadajúcich stopy po antropoidoch. V tom čase získal slávu ako spoluobjaviteľ človeka pekinského (sinanthropus pekinensis) a nadviazal trvalú spoluprácu s mnohými vedeckými inštitúciami. Počas druhej svetovej vojny (1938-1945) sa zdržiaval v Pekingu. V tom čase dokončil svoje dielo: Ľudský fenomén (Le Phénomèn humain), ktoré v hlavných obrysoch vznikalo už v rokoch 1914–1919, ba i skôr, o čom svedčí Teilhardova korešpondencia z tých čias. Napísal aj iné vedecké spisy, medzi nimi významný spis Kresťanstvo a evolúcia (Christianisme et Evolution). Spolu s ďalším jezuitom Leroiom založil pekinský geobiologický ústav a v roku 1943 začal vydávať periodikum Geobiologica.

Pobyt vo Francúzsku v rokoch 1946–47 bol pre Teilharda významný tým, že nadviazal priateľstvo s popredným zoológom Juliánom Huxleyom a viedol vedeckú polemiku s Gabrielom Marcelom. V septembri 1947 jezuitskí predstavení zakázali Teilhardovi písanie filozofických spisov. Podobný zákaz ho postihol už v roku 1933, keď mu zakázali vykonávať v Paríži akékoľvek verejné a vedecké, pedagogické a iné funkcie. V roku 1948 mu cirkevní predstavení zabránili prijať katedru, ktorú mu ponúkali na Collège de France. V roku 1950 bol vymenovaný za člena francúzskej Akadémie vied a v tom istom roku mu cirkevná cenzúra zakázala publikovať knihu: Ľudská zoologická skupina (Le groupe zoologique humain). Na pokyn svojich rehoľných predstavených opustil Paríž a natrvalo sa usadil v New Yorku, kde potom spolupracoval s Centrom pre antropologické výskumy. V New Yorku 10. apríla 1955, na veľkonočnú nedeľu, ktorú začal slávením svätej omše v Katedrále sv. Patrika, na sklonku dňa - počas rozhovoru s priateľmi pri šálke čaju - náhle zomrel na srdcové zlyhanie. Pochovaný je na jezuitskom cintoríne v St. Andrew´s on Hudson, asi 160 km od mesta New York. (Cintorín dnes patrí Americkému kuchárskemu inštitútu (Culinary Institute of America).

Po smrti Teilharda de Chardin boli zo všetkých knižníc duchovných inštitúcií stiahnuté všetky jeho knihy. V roku 1962 vyhlásilo Sväté ofícium tzv. Monitum, ktoré vystríhalo pred omylmi autora Ľudského fenoménu. Zároveň však vyvolalo rôznorodé komentáre ako v katolíckych periodikách, tak aj v politických denníkoch. To malo za následok prejavenie mnohonásobne vyššieho záujmu o Teilhardovo dielo. Počas Druhého vatikánskeho koncilu sa výrazne zmenila atmosféra, hlavne zásluhou pápeža Jána XXIII., a v roku 1963 sa už objavuje v katolíckom revue Wiež tento komentár: „ ... hodnotenie koncepcie Teilharda de Chardin, obsiahnuté v Monite, nemôže byť pokladané za jednomyseľný a konečný názor vedenia cirkvi, ale jedine za výraz znepokojenia niektorých jej predstaviteľov“.

Krátko po smrti Pierra Teilharda de Chardin vznikol vedecký výbor, ktorý sa ujal vydávania jeho prác a tak sa vydali do sveta myšlienky tohto neobyčajného jezuitu.

Pierre Teilharda de Chardin vo svojej filozofickej koncepcii sa na základe zákonov biologického vývoja človeka snaží ukázať proces hominizácie (zľudštenia) sveta, ktorý považuje za ústredný pozemský jav, ako proces zahrnujúci zároveň zduchovnenie sveta a tým aj jeho divinizáciu (zbožšťovanie) ako vývoj, ktorý smeruje „vpred“ a „hore“ k „bodu Omega“, k duchovnému centru, k Bohu; jednorazový akt stvorenia nahradzuje vývinovým procesom.

Slovensky vyšlo




#Article 79: Richard Rorty (137 words)


Richard McKay Rorty (* 4. október 1931, New York, USA – † 8. jún 2007, Palo Alto, Kalifornia 
Krátko pred pätnástymi narodeninami sa zapísal na štúdium na University of Chicago, kde získal bakalársky a magisterský titul z filozofie a pokračoval v doktorskom štúdiu filozofie (PhD) na Yale University. Dva roky slúžil v americkej armáde a potom tri roky, až do r. 1961, učil na Wellesley College.

V rokoch 1961 - 1981rokov působil na Princeton University ako profesor filozofie.. V roku 1982 získal Kenanovu profesúru humanitných vied (Kenan professor in Humanities) na University Of Virginia. V roku 1997 sa stal emeritným profesorom komparatistiky (a filozofie, s laskavým zvolením, na Stanford University. Bolo to obdobie jeho najväčšj popularity, raz dokonca žartoval, že mu bola zverená funkcia „prechodného profesora v preveľmi módnych štúdiach“.

Zomrel 8. júna 2007 na rakovinu pankreasu.




#Article 80: Analytická filozofia (157 words)


Analytická filozofia je filozofický smer, ktorý je najsilnejší, najrozšírenejší a pre duchovnú situáciu doby najcharakteristickejší prúd filozofie 20. stor; je to tak preto, lebo analytická filozofia je filozofiou veku (t. j. 20. stor.) poznamenaného predovšetkým vedou a technikou. Analytická filozofia je filozofiou „obratu k jazyku“. Jej predstavitelia vychádzajú z poznania, že tým, čo nám nevyhnutne sprostredkuváva všetko naše poznanie a vedenie, je náš jazyk; že svet je pre nás vždy svetom artikulovaným jazykom. Z toho potom vyvodzujú, že filozofia sa musí opierať o filozofiu jazyka. Zásadným filozofickým problémom pre predstaviteľov analytickej filozofie je problém povahy nášho sveta a nášho poznania tohto sveta, čiže ontológia a epistemológia.

Termín „analytická filozofia“ je súborné označenie pomerne heterogénnych smerov súčasnej filozofie, ktoré vychádzajú z G. Fregeho, B. Russella, G. E. Moora, R. Carnapa, L. Wittgensteina, sú nespokojné s tradičnou filozofiou, prípadne radikálne ju odmietajú a uznávajú základnú tézu, ktorú by bolo možné formulovať asi takto: Filozofické tézy treba testovať na ich dôsledkoch.




#Article 81: Kabala (241 words)


Kabala (z hebr. prijatie, schopnosť duše pochopiť nadprirodzené idey, tradícia) je  mystický smer v židovskej filozofii, ktorý sa ňou vinie od počiatku a výrazné miesto nadobúda v 9. stor. až 13. storočí. 

V kabale dominuje problematika kozmologická. Pojem kabaly je strešný pojem rôznych spôsobov priblíženia sa k bohu prostredníctvom koncentrácie na modlitbu, ponorením sa do seba alebo vykonávaním mystických praktík. Teoretická kabala sa usiluje o poznanie, praktickej kabale ide o mágiu, vytváranie amuletov, o praktické dôsledky gematrie. 

Cieľom praktickej kabaly bolo často urýchlenie príchodu Mesiáša na zem. Kabalisti študovali rôzne 
možnosti označenia boha, mnohosť božieho zjavenia a jednotu v jeho pozadí (kabala je v tomto zmysle monistická) (cf. boh (kabala)). Stvorenie má stupne a svet je rozdelený na duchovné sféry (sfira). 

Sféry, ktoré sú nám najbližšie, majú vlastnosti prístupné nášmu chápaniu; čím sú sféry bližšie k bohu, tým sú pre nás nepochopiteľnejšie. Medzi sférami existuje komunikácia v oboch smeroch. Človeku sa v systéme sfér pripisuje nezastupiteľná funkcia ako udržiavateľovi existencie sveta. Prvý človek bol nebeský, čistý a vládol prírode. V jeho duši boli zastúpené duše všetkých neskorších ľudí. Kabala verí v prevteľovanie. Dejinný vývoj vedie k zhmotneniu sveta prostredníctvom hriechu. 

Dnešný svet má narušenú prirodzenú rovnováhu komunikácie medzi jednotlivými sférami, tento stav sa napraví po príchode Mesiáša. Zlo vzniklo rozbitím sefirot, ktoré boli obalmi alebo nádobami udržiavajúcimi božské prvotné žiarenie. Rozbitie spôsobilo zhmotnenie sveta, ale na všetkých črepinách zostali zvyšky prvotného žiarenia. Boh sa odráža vo všetkom, dokonca aj v zle. 

 
 




#Article 82: Biblia (736 words)


Biblia (iné názvy: Písmo, Sväté písmo, Písmo sväté, Svätá Biblia, staršie: biblia; z gr. biblia = knihy, príbehy) je zbierka obsahujúca knihy (spisy), ktoré kresťanstvo (a prvú časť aj judaizmus) pokladá za sväté. Kresťania o Biblii veria, že obsahuje Bohom zjavené pravdy, a že je Bohom inšpirovanou normou života a viery. Ústrednou témou samotnej Biblie je Boh a Jeho vzťah k ľuďom, k celému ľudstvu a svetu.

Knihy prvej časti Biblie (Starého zákona) boli zväčša ustálené už v 5. storočí pred Kr., ale definitívna podoba Biblie sa ustálila až v 9. stor. po Kr.

Biblia je napísaná v troch jazykoch: v hebrejčine, aramejčine a gréčtine. Názov „Biblia“ jej dal cirkevný otec svätý Ján Zlatoústy (zomrel roku 407).

S. Czambel v Rukoväti reči slovenskej z roku 1902 uvádza len tvar biblia. Podľa PSP z rokov 1931 a 1940 sa rozlišovalo medzi tvarmi Bi­blia (Písmo  sväté) a biblia (výťah z Písma svätého).

V rokoch 1953 - 1997 sa podľa kodifikačných príručiek vždy mal používať len tvar biblia (t.j. pre Písmo sväté, pre výťah z neho, aj pre prenesené významy). Náboženské texty však toto pravidlo často nedodržiavali (písali teda Písmo sväté v tvare Biblia) a po roku 1989 ho nedodržiavali aj mnohé nenáboženské texty (napríklad aj Malá slovenská encyklopédia SAV z roku 1993 má heslo Biblia).  

Od roku 1997 sa podľa kodifikačných príručiek Písmo sväté píše v tvare Biblia a tvar biblia ostáva už len pre prenesené významy (t.j. biblia ako vážená, objemná kniha a pod.). Slovník súčasného slovenského jazyka (ktorý nie je kodifikačnou príručkou) v zásade preberá pravidlá písania biblia/Biblia z kodifikačných príručiek, ale tvar biblia sa podľa neho má písať nielen v prenesenom význame, ale aj v prípade, že sa myslí fyzická kniha obsahujúca Písmo sväté (napr. výstava starých biblií).

Naopak podľa súčasných (aj starších) Pravidiel českého pravopisu sa píše bible s malým b (iba v dvojslovných pomenovaniach - napr. Kralická bible či Bible kralická - sa píše prvé písmeno veľkým), ale podľa názoru českých jazykovedcov je prípustné písať Bible na vyjadrenie náboženskej úcty. 

Pod vplyvom jednak staršieho písania v slovenčine a jednak českého pravopisu často dochádza aj v slovenčine k chybnému písaniu biblia namiesto správneho Biblia.

Biblia v podstate nie je jediná kniha. Je to vlastne akási „knižnica“, ktorá obsahuje okolo 73 rôznych spisov (v rôznych cirkvách sa ich počet môže líšiť) a bola vytvorená v priebehu asi 1 500 rokov. Bibliu tvoria dve hlavné časti:

Názov „zmluva“ pochádza z toho, že kresťanstvo rozlišuje starú zmluvu uzavretú s Abrahámom a Mojžišom a novú zmluvu uzavretú prostredníctvom Ježiša Krista.

Ďalšie podrobnosti sú uvedené v článkoch Starý zákon a Nový zákon.

Pozri aj:Zoznam kníh Biblie

Biblia tvorí základný kánon kresťanov. Počet spisov v kánone sa medzi jednotlivými cirkvami líši.

Kánonom Židov je Starý zákon. Židia neuznali knihy, ktoré boli napísané v gréčtine (Kniha Tobiáš, Kniha Judita, 2 knihy Machabejcov, Kniha múdrosti, Kniha Sirachovcova a Kniha proroka Barucha). Židia neprijali knihy Nového zákona ako knihy Božieho zjavenia. Uznávajú len 39 spisov a najväčšiu dôležitosť pripisujú Tóre (čiže piatim knihám Mojžišovým v Starom Zákone). Židovský kánon, ako ho poznáme dnes, bol definitívne stanovený na synode v Jamnii okolo roku 90 po Kr.

Kánon Katolíckej cirkvi obsahuje 73 spisov – 46 v Starom zákone a 27 v Novom zákone.

Evanjelici po Lutherovej reforme prebrali 39 kanonických kníh Starého zákona (t. j. židovský kánon) a 27 kanonických kníh Nového zákona. Okrem nich poznajú aj tzv. apokryfné knihy, ktorých je v Starom zákone 13. Ich zvesti sa však nepripisuje záväzný význam. Sú osožné na čítanie, zaujímavé pre poznanie niektorých informácií alebo názorov, no neprinášajú nové poznanie vo veci spasenia.

Biblia sa pokladá aj za cenný kultúrno-historický dokument ľudstva. Bibliou sa zaoberajú okrem (kresťanskej teológie) aj vedné disciplíny ako biblická kritika, výklad Biblie (exegéza), religionistika, dejiny literatúry, hebraistika atď.

Nie je to len kniha, je to kultúra, literárny žáner i história Izraela. Bola preložená do viac ako 2 000 jazykov a je jednou z najpredávanejších kníh na svete.

Prvý preklad bol grécky. S postupom kresťanských misií vznikali iné jazykové verzie, ktoré často mali silný vplyv na samotné jazyky (napr. preklad do staroslovienčiny, v Nemecku Lutherov preklad, v Anglicku autorizovaná verzia kráľa Jakuba (King James Version).

Koncom roka 2001 existovali preklady do 2 287 jazykov a nárečí (z toho 392 celá Biblia, 1012 Nový zákon, zvyšok preklady jednotlivých častí, najmä evanjelií).

Celá Biblia obsahuje 1 189 kapitol, 31 173 veršov, 773 692 slov.

Odkazy na preklady do iných jazykov sú uvedené v článku Preklady Biblie.




#Article 83: Nový zákon (173 words)


Nový zákon alebo Nová zmluva je zbierka svätých kníh, ktoré vznikli v kruhoch kresťanstva a sú súčasťou kresťanskej Biblie. V dnešných vydaniach v zmysle kánonu vytvoreného v 5. st. zahŕňa 27 spisov. Sú to 4 evanjeliá - Evanjelium podľa Matúša, Evanjelium podľa Marka, Evanjelium podľa Lukáša a Evanjelium podľa Jána. Nasleduje kniha Skutky apoštolov, ktorou sa uzatvára členenie Novej zmluvy podľa historických kníh, v západnom usporiadaní potom nasleduje trinásť Pavlových listov (resp. 14 v širšom zmysle), ktoré usporiadal svätý Augustín podľa istej obsahovej spätosti, a sedem tzv. katolíckych listov. Novú zmluvu uzatvára Apokalypsa čiže Zjavenie svätého Jána. Podľa východného usporiadania, ktoré používa napr. gréckokatolícka a pravoslávna cirkev, nasleduje po Skutkoch svätých apoštolov sedem katolíckych (všeobecných) listov a až potom Pavlove listy a nakoniec Zjavenie svätého Jána. Jazykom Novej zmluvy je gréčtina a aramejčina.

Nový zákon nepredstavuje pokračovanie Starého, obe časti sú skôr navzájom komplementárne. Starý zákon má v Novom dve funkcie:

Biblia (teda Starý zákon) pre prvých kresťanov nebola Biblia v hebrejčine (Tanach) ale Septuaginta. Autori novozákonných kníh boli ovplyvnení práve jazykom Septuaginty.




#Article 84: Židovská filozofia (394 words)


Židovská filozofia bola od začiatku a doposiaľ je náboženskou filozofiou. Je súčasťou judaizmu.

Podobne ako Arabi rozvíjali filozofiu cez prizmu koránu, aj Židia pristupovali k filozofii cez posvätnú biblickú problematiku. Židia však vo svojom racionalizme zašli oveľa ďalej, hlásali prvenstvo rozumu a založili
racionalistickejšie chápanú a pestovanú filozofiu náboženstva.

Obsadením Jeruzalema chalífom Omarom v roku 636 sa Židia dostali pod nadvládu Arabov, čím prešli aj do novej duchovnej oblasti. Žijúc v moslimskej krajine, rýchle si osvojovali arabský jazyk a už okolo roku 683 židovský lekár Messer-Džavaih z Basry preložil sýrske lekárske dielo do arabčiny.

Koncom 7. storočia sa Židia stali pre Arabov sprostredkovateľmi v osvojovaní si vedeckých i filozofických diel. Na druhej strane sa u Židov pod vplyvom Arabov vypestoval väčší liberalizmus v chápaní a poslúchaní Talmudu, s čím súvisel vzrast racionalistických záujmov a opätovné zmierenie sa s filozofiou. V karaitských kruhoch sa začali učenci zaujímať o gramatiku (Masora) a vo východnom chalífáte (Bagdad, Kairuan, Merv) zasa o také špeciálne vedy ako astronómia (Mašallach, ibn Atarí), medicína a matematika (Sahal al-Tabari, prekladateľ Almagestu a jeho syn Abú Sahal Alí (835 – 853)).

Začiatkom 9. stor. sa karaita Benjamin ben Mose z Nahavendu zaoberal všeobecne filozofickou problematikou v aplikácii na náboženstvo. Koncom 8. stor. sa intelektuálne oživenie prenieslo aj k Židom v západnej Európe so strediskom v Narbonne a neskôr v Mohuči a v iných mestách. K osobitnému rozkvetu židovského myslenia dochádza v Španielsku, kde boli preň obzvlášť priaznivé podmienky. Tvorcami židovsko-španielskej kultúry boli talmudista Mojžiš-Ben Chanoch, gramatik Menahem Ben-Saruk a hebrejský básnik Dunaš Ibn-Labrot. Odtiaľ židovské myslenie prúdilo takmer do všetkých krajín Európy, rozširujúc v nich vlastné, ako aj arabské vedecko-filozofické názory. 

Podobne ako Arabi rozvíjali filozofiu cez prizmu Koránu, aj Židia pristupovali k filozofii cez posvätnú biblickú problematiku. Židia však vo svojom racionalizme zašli oveľa ďalej, hlásali prvenstvo rozumu a založili racionalistickejšie chápanú a pestovanú filozofiu náboženstva. 
V stredoveku, tak v Španielsku, ako aj na Blízkom východe, žili Židia v úzkom kontakte s Arabmi – moslimami. Veľký vplyv na židovskú filozofiu mal Averroes, veď najvýznamnejší židovskí filozofi vtedy písali v arabskom jazyku.

Aj židovskí myslitelia stáli pred problémom, ako racionálne zdôvodniť vieru v jediného, nadprirodzeného Boha a ako ju intelektuálne obhájiť pred tými, ktorí zmýšľajú inak. Aristotelizmus preniká do židovského myslenia takmer o jedno storočie neskôr ako do arabského, takže ho väčšinou prijímajú v arabskej verzii. 

Vrchol stredovekej židovskej filozofie predstavuje Maimonides ().




#Article 85: Korán (429 words)


Korán ( al-kurʾán – recitácia, prednes) je svätá kniha islamu. Obsahuje náboženské, etické, právne a kultové zásady a pravidlá konania. Korán bol zostavený v polovici 7. stor. z výrokov Mohameda. Moslimovia považujú Korán za božie zjavenie.

Korán sa delí na 114 kapitol zvaných súry, ktoré majú chiliastický a morálne náučný obsah. Jednotlivé súry sa delia na verše – áje – ktorých je v celom Koráne 6236.

Vznik Koránu, tak ako je popisovaný v moslimskej tradícii, z veľkej časti zodpovedá predstavám súčasných vedcov zaoberajúcich sa islamom.

Korán od začiatku písomne zachytávali Mohamedovi stúpenci, najprv ako zbierku voľných listov. Stále sa rozrastala skupina moslimov, ktorí poznali do tej doby zjavený text naspamäť, čo bolo potrebné kvôli defektívnemu charakteru vtedajšieho arabského písma – ešte nemalo žiadnu vokalizáciu (nezapisovali sa samohlásky) a niektoré skupiny spoluhlások vyzerali rovnako, pretože chýbali bodky, ktorými sa dnes tieto písmená rozlišujú. Zjavenie každého ďalšieho textu sa v spoločnosti moslimov tešilo najväčšej pozornosti – takisto kvôli úplne bezprostrednému účinku na každodenný život, napríklad zákaz konzumácie alkoholu. Mohamed predniesol vždy nové zjavenie najprv mužom komunity a potom zboru moslimských žien. Prorok sa takisto snažil o zmysluplné zaradenie nových statí. Každý novo zjavený text priradil nejakému určitému miestu v celkovom texte.

Existuje kresťanská legenda, ktorá tvrdí, že Korán nadiktoval Mohamedovi ariánsky mních Bahír.

Zjavenie bolo dokončené ešte pred prorokovou smrťou a po súhlase všetkých, ktorí uchovávali Korán ako ústne (háfizovia), tak aj písomne, vznikol po nariadení tretieho kalifa Utmána ibn Affána (644-656) prvý oficiálny písaný kódex, mushaf (). Najmenej päť opisov bolo zaslaných do Mediny, Mekky, Kúfy, Basry a do Damasku. Súčasne bol vydaný aj príkaz spáliť všetky súkromné opisy Koránu.

Verí sa, že sa opis, ktorý bol zaslaný do Mediny, nachádza v Taškente. Ďalší exemplár sa údajne nachádza v múzeu Topkapi v Istanbule.

Korán vytvoril základ pre početné odvetvia arabských vied. Jeho jazyk silno ovplyvnil vývoj arabskej gramatiky – vedľa zachovaných fragmentov predislamských básnikov platí arabčina Koránu ako smernica pre korektnosť jazykových výrazov.

Z potreby výkladu niektorých „záhadných“ pasáží Koránu sa vyvinula veda ilm at-tafsir (výklad Koránu). Vznikli komentáre ku Koránu, ktoré majú svojím rozsahom často niekoľko tuctov zväzkov. K najslávnejším patria zväzky Tabariho, Kurtubiho alebo Ibn Kathira. Existujú aj západní komentátori vydávajúci komentáre, ako Korán vykladať a pochopiť.

Nezvyklé, ale takisto veľmi sporné náznaky interpretácie uviedol nemecký filológ Christoph Luxenberg, ktorý okrem iného predstavil novú interpretáciu onoho sveta. Podľa jednej islamskej múdrosti je Korán hovoriaci vesmír a vesmír je mlčiaci Korán.

Korán je základom islamskej viery. Moslimovia veria, že Mohamed je len sprostredkovateľom božieho slova, ktoré mu diktoval sám archanjel Gabriel, a popierajú názor, že Mohamed je autorom Koránu.




#Article 86: Islam (7400 words)


Islam (iné názvy: nespisovne, ale často islám, iné (zriedkavé) názvy: moslimstvo, mohamedánstvo, musulmanstvo, mohamedanizmus; ) je monoteistické, univerzálne, abrahámovské náboženstvo, založené na učení proroka Mohameda, ktoré vyznáva viac, ako 1,5 miliardy ľudí. Vyznávači islamu (moslimovia) pokladajú svoje náboženstvo za prirodzenú monoteistickú vieru a poriadok daný Bohom už prvému človeku, Adamovi. Moslimovia veria, že túto Božiu vôľu zvestovali ľuďom proroci, no až do vystúpenia posledného a najväčšieho z nich – Mohameda – zostávala úroveň vedomostí nízka a toto obdobie preto označujú za vek džáhilíje, nevedomosti. S Mohamedom spájajú triumfálny nástup dovŕšeného islamu, kým historická veda až tu, na začiatku 7. stor., zaznamenáva jeho vznik ako nového náboženstva. Základná paradigma dáva dôraz na pevný životný poriadok, vyjadrený jasne sformulovanými predstavami o svete a človeku v ňom a záväzným systémom právnych vzťahov k Bohu a noriem interakcie v spoločnosti (šaría). Prepožičiava relatívne zhodné črty spoločnostiam, kde pôsobí ako väčšinové náboženstvo, ale aj v rámci menšinových komunít.

Vznikol na začiatku 7. storočia na arabskom polostrove v prostredí obchodníckych oáz, ako prísne monoteistické učenie, ktoré zvestoval prorok Mohamed (Muhammad) Ibn Abdulláh (asi 570 – 632) najprv v rodnej Mekke a od vynúteného odchodu v roku 622 (hidžra) v Medine, kde sa z islamu stala štátna ideológia. Vznikal v prostredí, kde sa rodové zriadenie už postupne uvoľňovalo a rozkladalo a čoraz viac sa presadzovala subjektivita jedinca, psychicky aj majetkoprávne. Islam sa nestal iba kultom alebo etickou normou ľudí odmietajúcich žiť v pomeroch svojej doby, ale bol zároveň právnym kódexom, ktorý obsahoval čoraz presnejšiu a zložitejšiu predstavu o každodennom živote, medziľudských vzťahov, trestnom práve, štátoprávnom usporiadaní a vzťahu k nemoslimskému okoliu. Mohutná synkretická kultúra, ktorá v sebe zahŕňala aj predislamské tradície, viedla k vytvoreniu svojbytných foriem duchovného života siahajúceho za rámec oficiálneho islamu. Nadväzuje na judaizmus, východné prúdy kresťanstva a na staroarabské prvky.

Zakladateľ islamu Mohamed je historický činiteľ, o životopise ktorého ako mysliteľa a štátnika vieme vďaka včasným tradíciám a záznamom aj samotnému textu Koránu až do pozoruhodných podrobností. Do jeho životopisných údajov sa nevyhnutne dostali nepresnosti, omyly a prvky hagiografickej legendy.

Po otcovi Mohamed patril k rodu Hášimovcov (dnes sa k nemu hlási kráľovská dynastia v Jordánsku), otca Abdulláha stratil ešte pred narodením, matku v šiestich rokoch. V početných nabádaniach koránu na starostlivosť o siroty sa odrážajú tieto detské skúsenosti (napr. 93:3 – 11, jedna z najstarších mekkánskych súr). Vo veku 25 rokov sa oženil so zámožnou vdovou Chadídžou, pre ktorú dovtedy pracoval. Chadídža bola staršia asi o 15 rokov a a porodila Mohamedovi štyri dcéry (Zajnab, Ruqajju, Fatimu a Umm Kulthúm), pamiatku ktorých si veriaci dodnes uctievajú a dvoch synov, ktorí zomreli ešte v detstve. Najvýraznejšie sa do dejín zapísala Fatima, ktorá sa vydala za Prorokovho bratanca Aliho. Chadídža dala Mohamedovi materiálne zázemie a psychicky ho podporovala v čase, keď vystúpil ako prorok, za čo ho v Mekke nenávideli a opovrhovali ním.

Približne vo veku 40 rokov (okolo roka 610) mal prežiť prvé zjavenie od Boha. Medzi jeho prvých poslucháčov patrila Chadidža, bratanec Ali a hŕstka ľudí nespokojných s politickou praxou Krajšovcov. Po desiatich rokoch pôsobenia sa postavenie islamskej obce stalo neudržateľným. V roku 622 Mohamedovi stúpenci ukončili odchod (hidžra) do oázy Jathrib (Medína), ktorej predstavitelia Mohamedovi prisľúbili ochranu a prijatie jeho učenia. Hidžra bola neskôr prijatá za počiatok novej moslimskej éry. V Medíne boli tradične priaznivé podmienky pre prijatie monoteizmu. Arabskí vyznávači polyteizmu tu žili spolu s tromi židovskými kmeňmi a stýkali sa s príslušníkmi kresťanských siekt a sýrskymi mníchmi. Po období tolerancie, kedy Mohamed zapájal mnohé židovské a kresťanské zásady do svojho učenia, došlo k roztržke. Židia odmietli uznať lojalitu voči Mohamedovi ako vodcovi obce veriacich (ummy) a mesta. Koránske zjavenia z tejto doby potvrdzujú, že židom bola dané iba obmedzená časť zjavenia (4:44, 3:119) a navyše v Písme mnoho skutočností utajili alebo sa dokonca dopustili falzifikácii. Nakoniec Mohamed židov priamo označil za najväčších nepriateľov veriacich (5:82) a prijal proti nim tvrdé opatrenia. Dva kmene boli z Medíny takmer úplne vyhnané, muži kmeňa Banú Kurajza boli v roku 627 popravení. Ako posol boží (rasúlulláh) sa Mohamed stal tvorcom základov novej koncepcie spoločenského a politického usporiadania, kodifikátorom základných zásad štátu, práva a etiky. Za duchovné centrum islamu nakoniec zvolil Mekku, do ktorej v roku 630 bez boja vstúpil po sérii bitiek, hádok a razií so svojimi mekkánskymi odporcami, ale tiež po niekoľkých pokusoch o uskutočnenie púte ku Kábe. Po obsadení Mekky ušetril takmer všetkých svojich odporcov, nechal zničiť sošky kurajšovských rodových božstiev a vykonal slávnostnú púť ku svätyni Kába, čím tento v zásade pohanský rituál ustanovil súčasťou svojej vierouky a obohatil ho o monoteistické prvky so silným vplyvom judaizmu. Mohamed zomrel nečakane 8.6.632 v dome svojej manželky Áiši ako vodca obce, ktorá už kontrolovala celú strednú Arábiu. Vo svojom učení nikdy neriešil otázku nástupníctva, čo neskôr zapríčinilo zložitý ideový a politický vývoj obce po jeho smrti.

Život Mohameda sa stal predmetom kodifikácie, bola vytvorená jeho záväzná interpretácia, stal sa však aj látkou pre obecne rešpektované literárne spracovanie (Sírat an-Nabí), predmetom ľudových legiend a racionalistických výkladov. Právne autority spravili z osoby Mohameda taký dôležitý prvok dogmy, že ju nikdy nebolo možné podrobovať kritickému rozboru, podobnému metódam kresťanskej biblistiky, ale ani deifikovať; Mohamed sa nemal stať ani hrdinom súdobého literárneho útvaru, filmu, výtvarného diela a pod.

Potom ako Mohamedove vojsko pri bojoch s Mekkou začalo získavať prevahu, Medína rýchlo nadobúdala prestíž medzi kmeňmi v Arábii a strhávala na seba výnosný diaľkový obchod na úkor slabnúcej a vnútorne čím ďalej tím rozdrobenej Mekky. Vďaka tomu Mohamed aktívnou politikou, kombinovaním jednania a meča, šíril islam medzi kmene Arabského polostrova. Neskôr sa podrobený Mekkánci spolu s moslimským vojskom zúčastnili veľkej bitky pri Hunajne proti nepriateľskej beduínskej koalícii. Bola to posledná vojna proti zvyškom odporu arabských kmeňov. Neskôr sa vzdala oáza Táif. Zo všetkých končín Arábie prichádzali kmeňové delegácie zložiť sľub poslušnosti ústrednej vláde v Medíne a potvrdiť Prorokovi svoju príslušnosť k umme. Puto nového náboženstva malo v duchu bratskej

rovnosti nahradiť staré kmeňové rozpory. Hĺbka novej viery sa však rôznila. Jej srdcom zostávala Medína, zatiaľ čo niektoré kmene sa k islamu prihlásili iba z politického oportunizmu, ako preukázala vlna pokusov o odpadlíctvo po Mohamedovej smrti. Ale jednotný arabský štát sa stal skutkom. Smer jeho ďalších výbojov určila ešte koncom roku 630 úspešná výprava na sever na pomedzie byzantskej ríše. Bolo to najväčšie a posledné ťaženie, ktorého sa Mohamed osobne zúčastnil.

V dobe Mohamedovej smrti sa k islamu hlásila takmer celá Arábia. Za kalifov sa rýchlo šíril ďalej, najskôr formou vojenskej expanzie (džihád), neskôr tiež obchodom, misijnou činnosťou a kultúrou. Prispievala k tomu aj jednoduchosť jeho vierouky a prehľadnosť právno-etických predpisov. Počas vlády Umara bin al-Chattába (634 – 644) arabské vojská zvíťazili na perzskými a byzantskými armádami a obsadili Egypt, Palestínu, Sýriu, Irak a Irán. Počas vlády umajjovskej dynastie (661 – 750) sa územie chalifátu rozšírilo od Pyrenejského polostrova cez severnú Afriku, Levantu, Mezopotámiu a Irán až po Strednú Áziu a povodie Indu. Sídlom umajjovského chalifátu bol Damask. Vtedy ustúpil do pozadia duchovný aspekt a zdôraznila sa svetská funkcia.

V pôvodne jednotnej obci veriacich však už v polovici 7. storočia nastal rozkol v otázke nástupníctva, v poňatí najvyššej nábožensko-politickej hodnosti imáma a kalifa. Väčšina, neskôr nazvaná sunniti (sunna), uznáva právoplatnosť voľby prvých štyroch kalifov (Abú Bakra, Umara, Uthmána a Alího) aj ďalší vývoj za Umajjovcov a Abbásovcov. Podľa nich má v čele obce stáť kalif volený poprednými mužmi z radov mekkánskeho vládnuceho rodu Kurajš. Proti nim sa postavili stúpenci Alího, arabsky nazývaný ší´at Alí – strana Alího (ší´a), podľa ktorých funkcia imáma prísluší iba prorokovej rodine. Tretiu frakciu ustanovila cháridža, ktorá tvrdí, že imámom má byť zvolený vždy najzbožnejší moslim bez ohľadu na pôvod. Dnes tvoria sunniti asi 90% všetkých moslimov, ší´iti (vrátane rôznych odnoží) asi 10% a cháridžovci tvoria iba niekoľko menších enkláv.

Po základnom schizmatickom rozkole obce veriacich v otázke nástupníctva sa za sunnitov považovali všetci, ktorí nezdieľali názor, že vedenie obce by malo zostať v rukách priamych potomkov Mohameda v rodovej línii jeho zaťa Alího a jeho manželky Fatimy, na ktorých podľa ší´y prechádza Prorokove božské posvätenie. Sunniti z princípu obhajovali zachovanie nástupníctva v rode Kurajš a v roku 661 prijali ako fakt uzurpáciu politickej moci rodom Umajjovcov. Sunna sa vyvinula v teologicko-ideologický model v odbornej literatúre, nazývaný taktiež islamská ortodoxia. Sunna tvorí konformistický štátotvorný a zákonodarný prúd v islame, prevažujúci na väčšine územia dár al-islám; je hlavným nepriateľom opozičných disidentských prúdov a nežiaducich javov.

Ide o druhý najvýznamnejší smer v islame. Už počas vlády tretieho kalifa Úthmana (644 – 656) sa ako reakcia na jeho slabosť a neúmerný vzostup členov jeho umajjovského rodu ozývali hlasy volajúce po náprave a uplatnení práv členov Prorokovej rodiny. Vražda Úthmana bola prvým veľkým otrasom obce, ktorý spory ďalej vyhrotil. Ali nedokázal využiť priaznivú situáciu a podľahol rozhodnosti neskoršieho umajjovského kalifa Muawíju, nakoniec zomrel rokou stúpenca cháridži. Taktiež jeho synovia Hasan a Husajn boli odstránení, jeden úplatkom, druhý vraždou. Postavenie ší´y však obecne zostalo poznamenané okolnosťami počiatku hnutia. Mocenskú aj početnú prevahu získala sunna.  Ší´a sa väčšinou rozvíjala bez opory štátnej moci a bola vo všetkých svojich odnožiach považovaná za schizmatickú, heretickú a nežiaducu. Jej vyznávači boli prenasledovaní, čo ešte viac upevňovalo vieru vo vlastnú pravdu a viedlo k pestovaniu odolnosti voči všetkým protivenstvám, niekedy k špecifickým formám boja, inokedy k pasivite. Taktiež má niekoľko odnoží, ktoré sa utvárali po odklonoch od väčšinového smeru.

Tí, ktorí opustili Aliho tábor po bitke pri Siffíne (657) a dali tak podnet k označeniu svojho hnutia. Vyjadrovali nespokojnosť s očividne svetskou povahou, ktorú nadobudol boj o moc v moslimskej obci. Vodca obce, imám, má podľa ich názoru byť volený výhradne podľa náboženských a morálnych stránok, bez ohľadu na pôvod. Ak si neplní svoje povinnosti, má byť zosadený. Ich hnutie, príťažlivé pre utláčané spoločenské vrstvy, sa síce početne rozšírilo, ale v prvých storočiach prešlo radom krvavých zrážok a rozštiepilo sa do niekoľkých siekt, ktoré potom v ďalších storočiach zohrávali skôr okrajovú úlohu.

Základná islamská vierouka kladie dôraz na pevný životný poriadok, vyjadrený presne formulovanými predstavami o svete a človeku a záväzným systémom právnych vzťahov k Bohu a noriem interakcie v spoločnosti (šaría). Prepožičiava relatívne zhodné kultúrne rysy väčšinovo náboženským spoločnostiam aj menšinovým komunitám. Islamská vierouka je založená na piatich základných pilieroch: náuka o jedinosti božej (tauhíd), náuka o prorokoch (anbijá), náuka o anjeloch (malá´ika), náuka o súdnom dni (jaum al-kijáma) a trestu za hriechy a náuka o predestinácii (al-kadá wa´l-kadar).

Islamská kozmológia spočíva v učení, že Boh stvoril svet a človeka a zvestoval ľuďom svoju vôľu prostredníctvom prorokov. K tým počíta veľké postavy Starého i Nového zákona: významní sú Núh (Noe), Ibrahím (Abrahám), jeho synovia Ismá´íl (Izmael) a Ishák (Izák), Músá (Mojžiš), Dáwud (Dávid), Sulajmán (Šalamún), Jahjá (Ján Krstiteľ) a Ísá (Ježiš Kristus). Písmo islamu, Korán, uvádza taktiež troch prorokov staroarabskej tradície Húda, Sáliha a Šu´ajba. Ľudia ale učenie prorokov a poslov, ktorí prinášali zjavenú knihu (Biblia, Tóra) odmietali alebo pokrivili. Preto bol Mohamed vybraný za pečať prorokov (chátim al-anbijá), aby zvestoval konečné zjavenie – Korán (arab. al Kur´án al-karím, dosl. Vznešené čítanie), ktoré už nebude pokrivené. Arabi, ktorým bol korán zjavený, sa nabudúce majú uberať po priamej ceste viery v jediného Boha a jej zodpovedajúcej etiky a majú pre islam získať celé ľudstvo.

Islamská teológia a právny systém boli prepracované hlavne 8.-12. storočí. Ústredným teologickým pojmom je jedinosť božia (tauhíd), najťažším hriechom a herézou je pridružovať k Bohu iné božstvá alebo objekty náboženskej úcty (širk), odpadlíctvo od viery (irtidád), úmyselné rozvracanie obce a štátu (fitna), cudzoložstvo (ziná) a krádež nad stanovené minimum. V otázkach jedinosti Boha je normatívny klasický islam striktný. Odmieta dualizmus alebo prvky gnózy, kresťanské učenie o Trojici aj Ježišove synovstvo Božie; uctieva ho iba ako významného proroka, syna panenskej matky Marjam a tvorcu zázrakov. Nepozná ani inštitúciu cirkvi a kňažstva. Za organizačnú formu pokladá štát. Duchovenstvo predstavujú náboženský vzdelanci (ulamá), hlavne vykladači a tvorcovia práva (fukahá).

Hlavné vieroučné spory vyvolal v 9. storočí racionalistický teologický prúd mu´tazila. Ortodoxné riešenie presadil v 10. stor. al-Aš´arí, stredovú polohu sunnitského islamu teoreticky dotvoril al-Ghazzálí, ktorý zmieril nepružné a rigidné myšlienky ortodoxie s racionalitou a umiernenými postulátmi mystiky. Oživenie islamskej teológie a právneho myslenia priniesol od konca 19 storočia islamský reformizmus (al-Afghání, Abduh, Ridá), na ktorý nadväzujú rôzne prúdy islamského modernizmu a fundamentalizmu.

Náboženské právo – Šaría – stelesňuje v štruktúre islamu súhrn Božského poriadku prikázaného ľudstvu, nepremenný morálny Zákon. Charakterizuje islam ešte výraznejšie ako sústava dogmatickej teológie. Moslimský učenci označujú niekedy svoje náboženstvo za jednotu dogmy (aqída), práva (šaría) a kultúry (hadára). Právny systém pritom fakticky zahŕňa aj celú dogmatiku do zákonnej povinnosti viery, prvého z piatich pilierov. Obsahuje celú oblasť vzťahov človeka k Bohu (ibádát) aj k druhým ľuďom (mu´ámalát) a prestupuje celý spôsob života. V podrobných rozpracovaniach právnikov sa šaría zároveň stáva vyčerpávajúcou sústavou zákonov a kvalifikáciou vzťahov a činov aj východiskom pre morálnu filozofiu.

Vedný odbor islamského práva (usúl al-fiqh) sa zaoberá prameňmi práva a metódami, ktorým sa z týchto prameňov odvodzujú právne normy. Pojmom fiqh označujeme znalosť konkrétnych noriem, resp. masu práva získanú z prameňov na základe metód nachádzania a odvodzovania noriem. Fiqh je teda produktom usúl. K prameňom islamského práva je radený Korán, hadíth (resp. sunna) a iďžmá, podľa školy či autora potom ďalšie pramene ako predchádzajúce zjavené práva, názory resp. fatwy druhov Prorokových, verejný záujem (maslaha) a ďalšie. Na tvorbu právnych noriem sa používajú špekulatívne metodické postupy (analógie, konsenzus). Patrili sem aj ďalšie postupy ako dočasné využitie staroarabského zvykového práva (adát) alebo právnych noriem Byzancie či Perzie. Menej známou metódou bola tzv. ameliorácia (sitihsán, istisláh) – reforma či vylepšenie predošlej právnej normy, ktorej cieľom bolo zaistiť princíp obecného blaha (al-maslaha al-´ámma). Obecným metodologickým postupom zahrňujúcim všetky vyššie zmienené postupy bol princíp idžtihád – právo samostatného úsudku a voľnej interpretácie javov s prihliadnutím k základným textom.

Islamské právo je súborom Bohom zjavených pravidiel, ktoré musí zbožný moslim dodržiavať, ak má náležite plniť svoje náboženské povinnosti. Svoju platnosť a legitimitu šaría odvodzuje od svojho božského pôvodu – je manifestáciou vôle Všemohúceho, nezávisí na autorite akéhokoľvek pozemského zákonodarcu alebo jednotlivca. Islamské právo je rovnako ako Korán nestvorené.

Ako zvláštny druh sa vydeľuje trestné právo (uqúbát), ktoré vypočítava zakázané, resp. nevhodné činy a za prekračovanie zákazov stanovuje systematicky rozpracovaný súbor trestov. Ľudské skutky sa v v šaríi delia na päť kategórií: povinnosti (fard, farída), činy bohumilé (mandúb, mustahabb), činy indiferentné (mubáh), činy Bohu odporné (makrúh), a zakázané (harám).

V západnom poňatí je právo prejavom vôle zákonodarcu (panovník, ľud, volený zástupcovia). Právo je tu závislé na historickom vývoji, meniacich sa potrebách a prianiach spoločnosti a aj morálne a etické normy umiestňované do právneho poriadku podliehajú zmenám etického a morálneho povedomia spoločnosti. Právo je možné prispôsobovať a meniť podľa vôle zákonodarcu, prípadne ľudu, a rozhodujúce pre tvorbu alebo formulovanie noriem nebude nutne správnosť, ale v čase zameniteľné predstavy zákonodarcu o tom, čo je správne a hlavne vhodné a výhodné pre spoločnosť.

Oproti tomu islamské Božie právo bolo podľa islamskej vierouky dané človeku raz a navždy – spoločnosť sa sama musí prispôsobiť právu, skôr aby vytvárala svoje vlastné zákony ako odpoveď na stále sa meniace problémy bežného života. Islamská právna teória uznáva, že Božie zjavenie nebolo zoslané v úplne prístupnej, zrozumiteľnej a systematizovanej forme a bolo potrebné vyvinúť úsilie islamských právnikov, aby bol získaný a formulovaný plný rozsah práva na základe ním uznaných prameňov a aby mohlo byť toto právo v praxi použité. Toto úsilie však nesmerovalo k vytvoreniu nových právnych noriem, ale akoby k objaveniu, pochopeniu a formulácii práva, ktoré už existuje (!).

Pojem islamského práva je abstrakcia. Neexistuje obecné islamské právo. Tento pojem sa inherentne môže dosť výrazne líšiť, podľa toho, či ide o právo sunnitské alebo šiítske, a pokiaľ ide o prevládajúce právo sunnitské, nájdeme rozdielne názory nielen medzi jednotlivými právnymi školami, ale rozdielne názory na riešenie niektorých otázok existujú aj v rámci týchto škôl.

Moslimovia usilujú o to, aby islamské právo upravovalo vzťahy medzi všetkými, ktorí sa hlásia k islamu, bez ohľadu na to, na území akého štátu žijú. Islamské právo ako právo určitej náboženskej skupiny teda vychádza s princípu personality, vzťahuje sa na všetkých moslimov a v celom rozsahu iba na nich. Ak sú islamskej moci podriadení aj nemoslimovia, hlavne kresťania a židia, vzťahujú sa na nich buď zvláštne normy, napr. predpisy upravujúce platenie dane z hlavy (džizja) alebo dane z pôdy (charadž) namiesto náboženskej dane (zakát) záväznej pre moslimov, alebo sú podriadení jurisdikcii vlastných, t. j. rabínskych alebo cirkevných tribunálov, hlavne v oblasti súkromného práva. Úsilie dnešných islamských radikálov plošne zavádzať islamské právo na územnom princípe, s platnosťou pre všetkých obyvateľov tam žijúcich, na miesto obecne platného práva je inovácia ovplyvnená – aj keď to znie paradoxne – právnymi systémami moderného, územne vymedzeného štátu s jednotnou legislatívou pre všetkých občanov, teda v islame koncepciou nepôvodnou, nehistorickou a klasickému islamskému právu cudzou.

V sunnitskom islame sa do súčasnosti uchovali štyri právne smery (madhaby): hanífovský, málikovský, šáfi´ovský a hanbalovský. Ší´iti majú vlastný právny systém, ktorý je postavený na vlastných textoch prorockej tradície (achbár), niekedy sa označuje podľa 6. imáma ako dža´farovský. V sunnitskom islame predstavujú štyri zmienené madhaby už niekoľko storočí obecným konsenzom prijímanú pluralitu právd v rámci jedinej ortodoxie. Rozdieli medzi jednotlivými školami a nejednotnosť názorov vnútri jednotlivých škôl majú pôvod jednak v uplatňovaní slobodného úsudku jednotlivých učencov, ďalej v miestnom zvykovom práve a lokálnych právnych tradíciách a doktrínach, významné sú aj rozdielne metódy práce s právnymi prameňmi, resp. názory na to, čo prameňom práva je, čo nie je a aká je hierarchia týchto prameňov.

Hanífovský madhab prevládal v oblastiach, ktoré boli súčasťou Osmanskej ríše a v Indii, málikovská škola je dominantná v severnej Afrike a saharskej oblasti, Strednej Ázii a na Kaukaze, šáfi´ovský madhab sa ujal hlavne v Egypte a niektorých oblastiach Arabského polostrova, hlavne však v Malajzii, Indonézii a na Filipínach, hanbalovský (najprísnejší) madhab sa v stredoveku nepresadil, ale bol reinterpretovaný a oživený Ibn Tajmíjom a stal sa inšpiráciou pre legislatívu wahhábovcov na Arabskom polostrove.

Nové prístupy k právu priniesol pod tlakom európskeho osvietenstva a kolonializmu až reformizmus v 19. storočí. V 20. storočí sa rozvinuli rozhorčené diskusie o povahe šaríe, jej miesta v modernej dobe a miere jej reinterpretácie. Do týchto diskusií sa zapojovali jednak konzervatívnejšie kruhy ulamá, jednak kazatelia a aktivisti fundamentalistických štruktúr, ktorí spravidla požadujú zavedenie pôvodnej šaríe (aš-šaría al-asíla) o to urputnejšie, o čo menej sú kompetentný ju rozvíjať. Pre fundamentalistov ide o základnú požiadavku bez ohľadu na odlišnosti vyplývajúce z teritoriálnych alebo kultúrnych špecifík.

Zásadný význam má päť povinností, ktoré moslimské učenie súhrnne označuje za päť stĺpov alebo pilierov náboženstva. V súlade s tradíciou sa dodnes pokladajú za najpodstatnejšie znaky príslušnosti k islamu. Tvoria ich:

V právnických knihách sa celý okruh ibádát spravidla preberá hneď na počiatku a jednotlivým pilierovým povinnostiam sú venované samostatné rozsiahle kapitoly. Namiesto obsahu viery, ktorý je predmetom teológie, právne kompendiá však rozoberajú spravidla najskôr pojem rituálnej čistoty tahára. Ďalej nasledujú salát, zakát, sawm a hadždž. Navyše sa do tohoto súboru často pripája ešte svätý boj (džihád).

Termín znamená svedectvo alebo dosvedčenie, v modernej arabčine tiež vysvedčenie alebo certifikát; vo špecifickom náboženskom význame potom, vyznanie viery. Islamská šaháda znie: Ašhadu an lá iláha illá ´lláh wa Muhammadan rasúlu ´lláh (arab. لَاْ إِلٰهَ إِلَّاْ ﷲِ وَ مُحَمَّدٌ رَسُولُ ﷲِ); slovensky: Vyznávam, že nie je božstva okrem Boha a Muhammad je posol Boží. Toto krátke vyznanie svojou prvou časťou radí islam k monoteistickým náboženstvám a ďalej poukazuje na Mohamedove prorocké poslanie, čím zahŕňa vieru vo zjavený Korán. Ak sa chce neveriaci stať moslimom, musí predniesť šahádu, dnes spravidla pred významným islamským činiteľom. Stačí ju však vysloviť v prítomnosti dvoch svedkov a zaobstarať úradný záznam. Pri tom je samozrejme dôležitá úprimnosť a poctivosť zámeru.

Predstavuje hlavnú, každodennú povinnosť moslima. Ako pokorný, čisto bohabojný prejav nemôže byť spájaná so snahou vyprosiť si od Boha čokoľvek iného ako správne vedenie. Prosebnú modlitbu, bližšiu kresťanskému poňatiu, islam označuje termínom du´á. Tá je prejavom čisto súkromným a nie je viazaná žiadnymi predpismi. Záväznú povinnosť voči Bohu predstavuje iba modlitba salát, ktorú je potrebné vykonávať podľa tradície a bez ohľadu na miesto a národnosť veriacich vždy iba v arabčine. Modlitba je platná iba vtedy, ak sú splnené stanovené podmienky: čistota tela, čistota miesta a odevu, náležité oblečenie, zaujatie správneho modlitebného smeru, znalosť modlitebných časov a zbožné predsavzatia. Modlitba je určené relatívne presnou právnou normou, v detailoch sa modlitba líši podľa právneho madhabu.

Inštitúcia povinnej almužny či náboženskej dane určenej na obecne prospešné a dobročinné účely sa v medínskej obci vyvíjala postupne. Dôraz na záslužnosť dobročinnosti sprevádzal islamské učenie od samotného počiatku. Almužna sa premenila na daň hneď po Mohamedovej smrti spolu z rozmachom centralizovanej štátnej moci chalifátu. Tradícia pripisuje pravoverným chalífom podrobné fiškálne nariadenia, ktoré právna veda s drobnými rozdielmi podľa jednotlivých právnych škôl kodifikovala. Podľa klasického práva sa zakát odvádza každoročne z určených druhov majetku, pokiaľ prekračujú stanovenú hranicu. Neskôr zakát splynul so štátnymi daňami a stratil bezprostredný charitatívny zmysel. Aj napriek tomu si zakát vo vedomí širokých vrstiev veriacich moslimov uchoval svoju tvár jedného z pilierov náboženstva.

Tridsaťdenný pôst v mesiaci ramadán zaviedol Mohamed v Medíne na jar roku 624 namiesto jednodenného pôstu, ktorý pripomínal starší, židovský vzor. Pôst od jedla a pitia platí len pre dennú dobu. Povinnosti sú zbavení starí ľudia, chorí, tehotné a dojčiace ženy, tí, ktorí konajú ťažkú fyzickú prácu a ľudia na cestách. Počas pôstu sa majú veriaci taktiež vyvarovať nezhôd, násilia, neslušných rečí a pohlavného styku. Človek sa má počas dňa správať bohabojne a má konať dobro. Súčasťou ramadánu sú nočné rodinné slávnosti. V súčasných pomeroch je dodržiavanie pôstu všetkými obyvateľmi nemožné vzhľadom na chod hospodárstva a bezpečnosť štátu.

Povinnosť vykonať aspoň raz za život púť do Mekky ukladá všetkým dospelým moslimom, mužom i ženám, koránsky príkaz (3:97). Povinnosť platí pre každého, kto je telesne a duševne zdravý a má potrebné prostriedky na cestu. Ten kto sa vydáva na púť, má najskôr doma všestranne usporiadať materiálne pomery, zaplatiť prípadné dlhy a zabezpečiť rodinu na dobu svojej neprítomnosti, a zároveň odčiniť rôzne minulé previnenia a učiniť úprimné predsavzatie žiť naďalej cnostnejšie voči Bohu aj ľuďom. Rituál púte určil Mohamed, ovplyvnený arabskými kultami aj židovským a kresťanským monoteizmom. Dal mu však nový ideový obsah v súlade s novým učením. Mohamed nakoniec spravil z Káby stred dár al-islám, aj keď pôvodne uvažoval o mieste v Medíne alebo Jeruzaléme. Uctievanie Káby spojil s tradíciou Ibrahímovou (Abrahámovou), aby si naklonil  hidžázských židov a kresťanov. Púť sa koná zhruba medzi 7.-13. dňom mesiaca dhú´l-hidždža. Vtedy sa v Mekke a okolí vykonáva zložitý kanonizovaný rituál za účasti až dvoch miliónov moslimov.

Ako duchovný protipól k striktným príkazom šaríy sa na pôde islamu rozvinula mystika (súfizmus, arab. tasawwuf). Prejavovala sa väčšou zbožnosťou, než požaduje šaría, a askézou. Neskôr súfiovia vytvorili systémy duchovných, teoretických aj praktických náuk (bátin, záhir), vedľa rozumového poznania postavili intuíciu a poznatky získavané srdcom, svoje učenia vykladali tiež pomocou poetických obrazov a do bohoslužby či modlitby (wird) vkladali hudbu a tanec (samá). Vrchol mystika dosiahla predstavou o jedinosti Boha ako jednote všetkého bytia (Ibn Arabí). Od 12. stor. sa súfiovia združovali do zreteľne vymedzených mystických bratstiev a rádov (taríka) pod vedením charizmatických šejkov. Súfijské taríky tvorily do 19. storočia hlavnú formu islamskej spirituality. Orientalistika na tomto širokom poli životných postojov, ideí a duševných aj telesných cvikov rozpoznáva vplyvy kresťanstva (naznačené už v Koráne 57:27), gnózy, novoplatónskej filozofie (rozpracovanej arabskou falsafou), židovskej kabaly, indického védántu a jógy. O rôznych podobách zdržanlivého, osamoteného života svedčí aj množstvo mien dávaných askétom: záhid, násik; bakká´ plačlivec, faqír chudák, qári´ horlivý čitateľ Koránu, qáss  potulný kazateľ, perzky devíš  žobrák atď. Už v 8. storočí sa niektorý začali združovať do škôl, z nich najvýznamnejšie sa zriadili – podobne ako u väčšiny islamských vedných odboroch – v juhoirackých mestách Basre a Kúfe. Objavil sa tiež výraz súfí, mystik.

Konformný islam bol kolektívnou vierou obce, islamská mystika sa stala vyjadrením viery jednotlivca. Otvorila priestor k individuálnemu hľadaniu priamej cesty k Bohu bez prostredníka a poskytla človeku inde nevídanú tvorivú slobodu. Tým sa dá objasniť zdanlivá roztrieštenosť mystických spoločenstiev, ide však o odraz individuálnych a autentických prístupov k spoločnému cieľu. Jej počiatky boli prejavom nesúhlasu so spôsobom uplatňovania noriem náboženského a spoločenského systému.  Mystika v mnohom obchádzala obmedzujúce zásady kodifikovaného islamu, a preto bývala zavrhovaná a prenasledovaná. V rámci tohoto členenia sa postupne etablovali ďalšie mystické smery a na ne nadväzujúce bratstvá (čištíja, qádiríja, maulávíja, naqšbandíja, muhammadíja, rifáíja, šadhilíja, tidžáníja a ďalšie). V modernej dobe (od konca 19. storočia) došlo k postupnému úpadku vplyvu mystických bratstiev, aj keď niekde ešte zohrali výraznú úlohu v rozvoji nápravných hnutí (mahdistické povstanie v Sudáne, sanúsíja v Líbyi) alebo odporu moslimských etník voči európskemu kolonializmu (šajch Abd al-Qádir v Alžírsku, imám Šamil na Kaukaze). Pohromou pre existenciu bratstiev boli kemalistické reformy v Turecku a prevzatie moci na islamskými oblasťami boľševikmi v Sovietskom zväze, v menšom rozsahu nástup sekulárnych režimov v mnohých islamských krajinách. Oživenie mystických bratstiev priniesli osemdesiate a deväťdesiate roky 20. storočia v súvislosti s globálnou krízou sekularizmu a liberalizáciou pomerov v bývalých komunistických krajinách, ktorá so sebou priniesla islamizáciu verejného života (krajiny Balkánu, Rusko). Pre republikánske režimy arabského socializmu boli mystické štruktúry vždy nežiaduce, ale nepredstavovali reálne vnútropolitické nebezpečenstvo, pretože vždy v dejinách boli síce nekonformné, ale takmer výhradne nepolitické. Pre fundamentalistov, pokiaľ sa k mystickým praktikám časti spoločnosti vôbec vyjadrujú, je táto sféra islamskej religiozity spoločenským bahnom (Maudúdí), rakovinovým vredom na tele ummy (Farag), ktorý je potrebné vyoperovať.

Súfizmus zahŕňa aj vzory správania, etiku, estetiku a v niektorých formách spoločenstiev zasahuje aj do hospodárskeho, politického a niekedy vojenského úsilia, teda za hranice bežného chápania mystiky... Súfizmus je niekedy označovaný ako duchovný rozmer alebo spiritualita islamu. Tento termín, dnes, bežne používaný, svojim polysémantickým dosahom medze súfizmu prekračuje.

Podľa islamu je Korán autentické slovo božie, ktoré bolo Mohamedovi zjavované prostredníctvom anjela Gabriela (Džibríl) 610 – 632. Do kanonickej podoby bol spísaný počas vlády tretieho kalifa Uthmána. V dobe rozvoja teologického myslenia v 8.-10. storočí sa presadil názor, že Korán je večné, nestvorené božie slovo. Platí zároveň za nedosiahnuteľný vzor dokonalej krásy a u moslimov sa teší veľkej úcte v prednášanej aj písanej podobe. Obsahuje zbierku textov, prednášaných Mohamedom v priebehu svojej prorockej činnosti (viac ako 20 rokov). Mohamed sám nikdy svoje výroky nezbieral a ani ich nezamýšľal kanonizovať. Ich formálny i obsahový ráz bol daný rôznosťou podmienok v jednotlivých obdobiach, kedy svoje učenie hlásal.

Slovo Korán (arabsky al-Qur´án) je vzťahovou formou od slovesa qara´a čítať, pôvodne prednášať, a znamená vlastne prednes zjavenia daného Mohamedovi. Úcta ku Koránu je v islamských krajinách zrejmá vo všetkých oblastiach života. Stáročia bol základom vzdelávacích sústav; dodnes sa mnohí moslimovia učia naspamäť jeho celému rozsiahlemu textu (77 934 slov) a pre mládež sa v tejto znalosti usporadúvajú súťaže. Tomu, kto pozná Korán naspamäť, patrí čestný prídomok háfiz. Starým rukopisom a dnes výtlačkom Koránu sa vždy venovala estetická starostlivosť, kaligraficky tesané koránske verše sa radia k ceneným ozdobným prvkom architektúry. V rade zemí vyhlásili Korán za hlavný zdroj zákonodarstva a fundamentalisti ho vyzdvihujú priamo na miesto jedinej, večnej ústavy.

Mohamed spočiatku zjavené texty spočiatku uchovával iba v pamäti, až v medínskom období začal niektoré časti zaznamenávať. Okruh ľudí, ktorý si koránske pasáže vštepovali do pamäti sa prirodzene rozširoval, a narastalo tak aj nebezpečie odchýlok. K súhrnnej písomnej fixácii ale ešte nedozreli podmienky, pretože zjavenie bolo zosielané výhradne iba Mohamedovi, po dobu jeho života pokračovalo a s konečnou platnosťou sa uzavrelo po jeho smrti. Po niekoľkých neúspešných pokusoch o spísanie zjavenej knihy kalif Uthmán ustanovil komisiu na čele zo Zajdom ibn Thábitom, ktorá v Medíne niekedy v rokoch 651 – 656 vypracovala záväzné kanonické znenie Knihy. Uthmánská redakcia predstavuje text Koránu, aký poznáme dodnes; akékoľvek staršie odchýlky zanikli a neobjavil sa (s jedinou drobnou výnimkou u šiítov) ani žiaden apokryfný text. Kanonické usporiadanie rozčlenilo Korán na 114 kapitol, stanovilo ich názvy a zoradilo ich mechanicky, aj keď nie celkom dôsledne, podľa počtu veršov: od najdlhšej 2. súry (Kravy) s 286 veršami až po najkratšie (4 – 6 veršov).

Korán je ako kniha rozdelený na 114 kapitol, ktoré sú nazývané súry. Tieto súry sú rôzne dlhé, od veľmi krátkych, ktoré majú iba tri verše, až k najdlhšej (2) s 286 veršami. Jednotlivé súry boli od seba v rannej dobe oddelené záhlaviami; v najstarších exemplároch tieto záhlavia neboli, meno súry bolo uvedené na jej konci. V súčasných moslimských vydaniach Koránu, napr. v oficiálnom egyptskom vydaní z r.1342/1923, má každá súra záhlavie, ktoré je ornamentálne orámované a obsahuje tieto údaje: 1. poradové číslo súry; 2. názov súry; 3. určenie pôvodu, t. j. či je súra mekkánska alebo medínska; niekedy je pripojený ešte údaj, že určité verše sú iného pôvodu ako celok súry; 4. počet veršov; 5. informáciu, po ktorej súre bola dotyčná súra zjavená (zoslaná), prípadne bližšie určenie jej chronologického postavenia (posledná mekkánská alebo zjavená pri púti na rozlúčku a pod.). Priamou súčasťou – na rozdiel od záhlavia – všetkých súr okrem deviatej je basmala, t. j. slová Bismi lláhi r-rahmáni r-rahím (V mene Boha milosrdného súcitného). Táto veta pravdepodobne slúžila v dobe Mohamadovej a tesne po ňom ako delítko medzi jednotlivými súrami.

Pre praktické účely recitácie rozdelili moslimovia celý Korán, bez ohľadu na súry, na tridsať približne rovnakých častí, tzv. adžaza´, čo zodpovedá tridsiatim nociam pôstného mesiaca ramadánu, v priebehu ktorého má každý moslim prečítať alebo odriekať celý Korán. Niekedy je džuz´ ešte rozdelený na dve časti, takže Korán sa potom delí na šesťdesiat ahzáb (sg. hizb); hizb sa ďalej delí na tzv. rub´ al-hizb, t. j. štvrtiny hizbu, ktorých je 240. Existuje ešte delenie Koránu na sedem manázil (sg. manzil), aby bolo uľahčené čítanie Koránu v priebehu jedného týždňa. Miesta, kde sú konce a začiatky týchto jednotlivých oddielov, sú označené v rukopisoch aj v tlačených Koránoch na okraji. Údaje o celkovom počte veršov obsiahnutých v Koráne kolísajú. V egyptskom oficiálnom vydaní je veršov 6236. Korán Ďalej obsahuje 77 934 slov a 323 621 písmen.

Ku Koránu je potrebné pristupovať predovšetkým ako ku textu, ktorý nebol čítaný, ale iba recitovaný. Dialektika ďalšieho vývoja však predurčila Korán k tomu, že sa stal prvou písomnou pamiatkou arabskej literatúry. Pokiaľ ide o slovník, je väčšina použitých slov arabského pôvodu a len malú časť tvoria výpožičky z iných jazykov. V mnohých prípadoch boli tieto cudzie slová v obehu v Arábii už pred Mohamedom, hlavne niektoré biblické mená a kultové náboženské termíny, ako je zrejmé z dokladov zo staroarabskej poézie. Mohamed si sám tvoril nové slová, ktoré mali svojou zvučnosťou alebo tajomnosťou zvýšiť účinok verša na poslucháča. Robil to hlavne na počiatku svojej prorockej kariéry a v eschatologických pasážach (napr. zabáníja, saqar, zakkum a pod.), čím spôsobil neskorším komentátorom problémy pri pokusoch racionálne ich vysvetliť.

Štýl Koránu nie je jednotný, líši sa podľa doby, kedy vznikali jednotlivé časti alebo súry. Zatiaľ čo niektoré staršie časti sú vzrušené alebo pokojne vznešené, majú neskoršie súry skôr prozaický charakter a postrádajú básnický vzlet. Aj tu sa prejavuje fakt, že Korán je skôr dielom rétorickým než básnickým a že jeho väčšiu tvoria texty naratívne alebo nariadenia a príkazy. Mohamed nechcel pôsobiť ako básnik, jeho prorocké poslanie z neho činilo kazateľa a vychovávateľa a tomuto cieľu zodpovedala tiež štylistická forma Koránu. Preto v ňom nachádzame tak často opakovania nielen rovnakých fráz a obratov, ale aj celých pasáží alebo tém, čo na dnešného čitateľa pôsobí únavným a monotónnym dojmom. Charakteristickým rysom koránskeho štýlu je použitie rýmovanej prózy, ktorá nemusí mať žiadny utriedený a pravidelný rytmický systém, aj keď v Koráne má väčšinou rytmickú kadenciu, a neobsahuje aj iné atribúty pravého verša. Je komplikované charakterizovať a zaradiť koránský štýl do niektorej bežnej kategórie, pretože podobne ako prorocké knihy Starého zákona tvorí kategóriu sui generis, niečo na rozhraní rétoriky, homiletiky, poézie a prózy.

Moslimovia pokladajú nielen obsah, ale aj štýl a jazyk Koránu za niečo jedinečné a nenapodobiteľné. Táto doktrína, nazývaná i´džáz, argumentuje predovšetkým božským pôvodom svätej knihy a tvrdí, že žiaden smrteľník nebol a nie je schopný niečo tak dokonalé vytvoriť.

Tradičné islamské poňatie náboženstva a štátu ako nedeliteľného rámca pre obec veriacich (umma) pôsobí v modernej dobe niekedy napäto. V islame totiž neprebehlo oddelenie náboženstva od štátu (sekularizmus), a preto islam vstupuje do spoločenských vzťahov a reálnej politiky. V priestore súčasného islamského sveta od Maroka a západnej Afriky až po Indonéziu a južné ostrovy Filipín, s presahmi modernej islamskej diaspóry na všetky kontinenty, sa ale prejavuje aj silná kultúrna rozmanitosť domácich tradícií. Relatívnu jednotu islamu vytvárajú spoločná viera, Korán, šaría a množstvo kultúrnych prvkov, ale tiež vágne prítomné puto politickej solidarity – napr. Organizácia islamskej konferencie a mnoho islamských inštitúcií.

Devätnáste storočie prinieslo postupnú konfrontáciu sveta islamu s dynamickým európskym kapitalizmom a jeho pôvodným rysom – kolonializmom. Islamskí politici a myslitelia sa počas európskych vojenských intervencií prvýkrát stretli nielen s technicky vyspelými a triumfujúcim armádami bezvereckého nepriateľa, ale neskôr rovnako s hodnotami demokracie, hospodárskymi metódami liberálneho kapitalizmu a tomu zodpovedajúcimi hodnotami politického mechanizmu – teda hodnotami, ktoré sa im Západ rozhodol vštiepiť. Islamský svet na európsky koloniálny impakt, na tento pokus o kultúrnu globalizáciu, zareagoval rôznymi spôsobmi a s intenzitou zodpovedajúcou tradíciám a aktuálnym pomerom v tej ktorej jeho časti. Hlavným rysom bola reforma islamu, ktorá sa však nepokúšala o pokrok, teda uplatnenie novej kvality, ale v retrospektíve, v idealizácii pôvodného pravzoru a pokusu o jeho návrat s využitím niektorých hodnôt a zručností Západu. Islamský reformizmus je čisto západný akademický názov pre široký prúd snažení o nápravu islamu návratom k ideálu pôvodnej obce veriacich. Mnohí bádatelia do nej zahŕňajú aj jednotlivé reformačné bojové hnutia 18.-20. stor. (fulbské džihády na Sahare, mahdistické povstanie v Sudáne, wahhábovské hnutia na Arabskom polostrove, džihády a hidžry v moslimských oblastiach indického subkontinentu). V užšom zmysle sa pod reformizmom rozumie heterogénne intelektuálne hnutie vznikajúce v druhej polovici 19. storočie ako reakcia na prudko sa rozvíjajúci politické a myšlienkové kontakty s Európou.

Ich zmyslom bolo napospol vytvoriť islamskú komunitu (umma) novej kvality, vtlačiť jej etický a organizačný ráz podobný Mohamedovej umme v Medíne v rokoch 622 – 630 a moslimskej spoločnosti v dobe prvých štyroch správne vedených kalifov (632 – 661). Za obrodu prvotnej obce a nastolenie autentického islamského poriadku boli dotyčné reformačné hnutia pripravené viesť ozbrojenú formu džihádu. Za ideovo najvyspelejší sa v tomto zmysle považuje učenie a politická prax wahhábovského hnutia (1745 -) na Arabskom polostrove, ktorého ideologickým dedičom je súčasný kráľovský režim v Saudskej Arábii.

Tento amorfný prúd islamského moderného myslenia zahŕňa koncepcie moslimských učencov, ktorý od osemdesiatych rokov 19. storočia premýšľali nad možnosťami reformy islamského práva a kvalitativného posunu v koránskej exegéze. Ich cieľom bolo rôznymi spôsobmi spružniť a obohatiť strnulú islamskú doktrínu a prispôsobiť právnu vedu potrebám a hodnotám moderného života, ktoré boli do organizmu islamskej civilizácie postupne implantované pod vplyvom koloniálnej politiky európskych mocností.

Zhruba od prvej polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia sa začal prehlbovať proces vytvárania hnutí a aktivistických (niekedy pominuteľných) skupín, ktoré napospol ideologicky nadväzovali na tradíciou Asociácie moslimského bratstva v Egypte (založená 1929) a učeniach dvoch jej teoretickov – Hasana al-Banná (1906 – 1949) a hlavne Sajjida Qutba (1906 – 1966). Tretím významným teoretikom islamu bol Abdu´l-A´lá Maudúdí (1903 – 1979), zakladateľ a ideológ indickej, neskôr pakistánskej, strany Ďzamá´ate islámí. Trend aktivistického islamu, ktorého obecným cieľom bolo zvrhnúť domáci neislamský režim a zároveň odraziť európsky kolonializmus vo všetkých jeho podobách, sa po druhej svetovej vojne presadil v rade ďalších krajín a stal sa základným inšpiratívnym zdrojom tamojších opozičných hnutí vystupujúcich s pozícií radikálneho islamu. Pre tento smer sa v európskej odbornej literatúre najskôr vžil termín islamský fundamentalizmus, neskôr sa objavili jeho iné varianty, ako politický islam, islamský radikalizmus, islamizmus a pod.

Napriek všeobecne rozšírenému názoru nielen laickej verejnosti, že islam sa na územie Uhorska dostal až počas osmanskej expanzie, v Uhorsku boli moslimovia prítomní už niekoľko storočí predtým. Nedá sa presne určiť, kedy sa islam dostal do Uhorska. Najpravdepodobnejšie bude, že ešte pred jeho vznikom.

Prvé kontakty s islamom v období Veľkej Moravy boli obchodného charakteru. Sú však doložené iba z arabských prameňov alebo archeologických pamiatok. Až s príchodom staromaďarských kmeňov sa v strednej Európe usadila aj prvá väčšia skupina vyznávačov islamu. Rozšírenie islamu medzi týmito kmeňmi však nebolo masové. Informácie o moslimoch máme až z doby po vzniku Uhorska. Stredoveké pramene mnohokrát spomínajú uhorských Saracénov, Izmaelitov, aj Busurmanov. No aj arabskí autori poznajú v Uhorsku islam či moslimov. Podľa uhorskej kroniky Gesta Hungarorum (zač. 13. stor.) prišli do Uhorska za vlády kniežaťa Takšona (asi 955 – 971) „Izmaeliti“ z Povolžského Bulharska. Najstarší uhorskí moslimovia boli pravdepodobne prinútení ku konverzii na kresťanstvo v čase christianizácie Uhorska v 11. storočí spoločne s ostatnými nekresťanskými obyvateľmi Uhorska. Ich komunity ale museli pretrvať až do konca 11. storočia, keďže kráľ Ladislav (1077 – 1095) vydal proti nim zákonné nariadenia. Pokrstených Izmaelitov, ktorí napriek krstu tajne vyznávali svoju vieru, čo bolo „očividné“ vykonávaním obriezky, nariadil presídliť mimo ich osady, zároveň im však umožnil pred súdom vyvrátiť podozrenie. Tieto nariadenia ale pravdepodobne neboli účinné, keďže kráľ Koloman (1095 – 1116) ich ešte sprísnil. Pomerne kruté nariadenia sa však pravdepodobne vzťahovali iba na formálne pokrstených moslimov, podozrievaných z tajného vyznávania starej viery. Popri nich však v Uhorsku existovala aj ďalšia moslimská skupina, ktorá naopak vyznávala svoju vieru skoro úplne slobodne. Ak neexistovala, musela vzniknúť v prvej polovici 12. storočia. Abú Hámid al-Gharnátí (1080 – 1169/70) opísal množstvo uhorských moslimov, ktorých rozdelil na dve skupiny. Prvá bola v kráľovskej službe, islam vyznávali iba tajne. Tí druhí boli slobodní, verejne sa priznávali k islamu a iba v čase vojny sa pripájali ku kráľovským vojskám.  Práve medzi týmito slobodnými moslimami autor strávil celý čas svojho uhorského pobytu. Popisuje ich ako veľmi povrchne islamizovaných, ako keby im až on musel dávať úplné základy vierouky. Podľa neho dokonca nepoznali ani piatkovú modlitbu a kázeň! Hmotné dôkazy o prítomnosti moslimov nachádzame v uhorskom mincovníctve. Z doby vlády kráľa Štefana IV. a Bela III. poznáme mince „orientálneho typu“, s razbou imitujúcou arabské písmo. Nápisy však málokedy dávajú zmysel. Môžeme predpokladať, že ich razbu iniciovali moslimovia, no zároveň sú dôkazom o veľmi nízkej úrovni vzdelania ich autorov, alebo neboli medzi nimi vzdelaní  moslimovia  ovládajúci  arabský  jazyk.

Oveľa viac správ o uhorských moslimoch máme z 13. storočia. Moslimovia sa spomínajú v korešpondencii pápežskej kúrie s uhorským kráľom a členmi jeho rodiny či s uhorskými cirkevnými predstaviteľmi. Pápež Honorius III. spomínal v liste uhorskej kráľovnej Jolane v roku 1218 Saracénov z okolia Pešti. V roku 1221 jej poslal ďalší list, v ktorom konštatuje, že medzi jej poddanými je mnoho moslimov. V tom istom roku vyčíta kráľovi Ondrejovi v liste, že v Uhorsku sú u moslimov, nepriateľov kresťanstva, kresťanskí otroci. Práve túto dobu možno považovať za zlatú éru moslimského živlu v Uhorsku. Doba týchto sťažností zo strany cirkvi sa zhoduje s dobou, kedy podáva správu o moslimoch v Uhorsku arabský zemepisec Jáqút al-Hamáwí. Ten sa niekedy medzi rokmi 1217 a 1224 stretol v Sýrii so skupinou uhorských moslimov, ktorí tam prišli študovať islamské právo. Opísali mu svoju krajinu, jej obyvateľov aj postavenie moslimov. Podľa zápisu v Jáqútovom Slovníku krajín žili v neopevnených osadách (kvôli obavám panovníka z ich vzbury), slobodne vyznávali svoje náboženstvo a slúžili v kráľovskom vojsku. Stredoveké pramene dokazujú aj významné postavenie moslimov v obchode a finančníctve, čo vyvolávalo reakcie na strane uhorskej cirkvi. Latinské správy spomínajú aj údaje o konverziách kresťanov na islam, čo taktiež nesmierne znepokojovalo hlavne cirkevných predstaviteľov. Situácia vyvrcholila v roku 1222 vydaním Zlatej buly kráľa Ondreja II., v ktorej zakázal pôsobenie moslimov (a Židov) v dôležitých úradoch. V článku XXIV sa vyslovene uvádza: „Komorskými grófmi, mincovníkmi, soľníkmi a mýtnikmi môžu byť šľachtici kráľovstva. Izmaeliti a Židia sa nimi nemôžu stať.“ V rokoch tesne pred mongolským vpádom dosiahol moslimský živel v Uhorsku svoj vrchol. Pripomeňme si, že niekoľko desaťročí pred mongolským vpádom informovali študenti islamského práva z Uhorska Jáqúta, že ich osady nie sú opevnené. Je preto logické, že sa stali obeťou mongolského drancovania. Napriek tomu, že o tom nemáme podrobné správy, musíme predpokladať, že najväčšiu ujmu islamu v Uhorsku spôsobil práve mongolský nájazd. Komunita už nebola schopná obnoviť svoju predchádzajúcu moc. Samozrejme, časť moslimov určite prečkala mongolský nájazd bez ujmy. No skôr sa to týka tých menej slobodných obchodníkov a kupcov, ktorí žili roztrúsene medzi väčšinovým obyvateľstvom, aj v opevnených mestách. Skupiny slobodne vieru vyznávajúcich moslimov – vojakov, bývajúcich v neopevnených mestách, boli silne zdecimované. Ešte pred moslimským vpádom prišla do Uhorska početná skupina východných nomádskych bojovníkov – Kumánov. Moslimských bojovníkov prestal uhorský štát potrebovať, a tým pádom prestal tolerovať ich odlišné vyznanie. Samozrejme, islam nevymizol z Uhorska hneď, trvalo to snáď niekoľko generácií. Moslimská komunita bola čoraz viac marginálnou, dokonca až do takej miery, že si ju oficiálne dokumenty prestali všímať.

Rozháraná a súperiaca Európa v 16. storočí umožnila moslimským Turkom preniknúť  až do jej stredu. V septembri 1529 obsadila Süleymanova janičiarska pechota všetky strategické body okolo Viedne. Po dvoch týždňoch obliehania sa sami stiahli a za provinčné sídelné mesto si zvolili Budín, ktorý definitívne ovládli v roku 1541. Uhorsko ako celok zostalo pod nadvládou Turkov najmenej nasledujúcich 150 rokov. Medzi územia, ktoré trvalo alebo aspoň dočasne spravovali, patrilo aj celé južné Slovensko – niekde až po južné predhorie Karpát. V roku 1547 obidve súperiace mocnosti nadviazali stále diplomatické styky a prvýkrát uzavreli aspoň dočasný mier. Prelomový význam mala Veľká vojna z rokov 1683 – 1699, začatá druhým (a posledným) neúspešným tureckým obliehaním Viedne na jeseň 1683. Víťazstvo spojeneckých vojsk tentoraz viedlo k vytvoreniu tzv. svätej ligy pod patronátom pápeža, ktorá postupne vytlačila osmanskú moc z Uhorska.

Na moravskej území vpadli Turci prvýkrát v roku 1599 v priebehu tzv. dlhej tureckej vojny. Roku 1663 podnikli Tatári z Krymského chanátu, od 15. storočia vazali osmanského sultána, spoločne s Turkami počas Osmansko-habsburskej vojny niekoľko vpádov na Moravu po tom čo padla strategická pevnosť Nové Zámky na južnom Slovensku. Vtedy bolo odvlečených do otroctva na 12 000 obyvateľov Moravy.Čoskoro sa začalo ohavné neslýchané prznenie a znásilňovanie žien a panien, napísal očitý svedok evanjelický farár Štefan Pilárik o ženách, ktoré odvliekli Tatári.

Napriek ideologickému odporu voči islamskej pohrome je známe, že už koncom šesťdesiatych rokov 19. storočia pôsobil vo Viedni najvyšší mufti pre Rakúsko. To znamená, že v monarchii už vtedy žila nezanedbateľná pospolitosť moslimov, ktorí sa v Rakúsku usádzali. Keď v roku 1878 Rakúsko-Uhorsko začalo vojenské ťaženie, ktorého cieľom bolo vytlačiť Osmanov z Bosny a Hercegoviny. Demografické zmeny v monarchii spôsobené okupáciou Bosny a Hercegoviny sa prejavili aj v úpravách zákonodarstva. Moslimovia získali právo riadiť sa v rodinnom práve moslimskou šaríou hanifovského smeru. V roku 1912 cisár František Jozef I. podpísal návrh zákona č. 159/1912 r. z., ktorým bolo islamské náboženstvo hanifovského rítu prehlásené za štátom uznané. V Uhorsku bol právny vzťah štátu k islamu upravený článkom XVII/1916, ktorý sa vzťahoval na islam bez ohľadu na právny smer.

V porovnaní s ostatnými európskymi krajinami tvoria moslimovia u nás len nepatrnú minoritu. Podľa sčítania obyvateľstva v máji roku 2001 sa k moslimskému vierovyznaniu prihlásilo 1 212 obyvateľov Slovenska, čo je možné zrovnať s budhistickým náboženstvom, ku ktorému sa prihlásilo asi 1 660 osôb.

Na základe vyjadrení predstaviteľov moslimských organizácií je však ich počet omnoho vyšší a pohybuje sa okolo 5 000. Podľa slov jedného z lídrov moslimov na Slovensku Mohameda Safwana Hasnu, k nim patria predovšetkým zahraniční študenti slovenských vysokých škôl, podnikatelia alebo obchodníci často s vysokoškolským vzdelaním. Z hľadiska pôvodu a etnickej príslušnosti je ich príslušnosť veľmi pestrá, sú to najmä Arabi, Albánci, Bosniaci, Slováci a iní.

Ukazuje sa, že prisťahovalci z európskych krajín, ktorých kultúra vykazuje mnohé spoločné črty so slovenskými tradíciami, nie je tak častým predmetom verejných diskusií ako prezencia imigrantov z kultúrne a nábožensky odlišných krajín, ako sú napríklad ázijské alebo arabské krajiny. V poslednom období sa čoraz častejšie dostáva do mediálnej, politickej aj verejnej pozornosti aj prítomnosť alebo príchod moslimov na územie Slovenska a ich vplyv na majoritné obyvateľstvo. Skupinu tzv. „rodených“ moslimov tvoria hlavne muži v mladom alebo strednom ekonomicky aktívnom veku, ktorí majú na Slovensku prechodný, trvalý pobyt alebo občianstvo. Mnohí z nich uzavreli alebo plánujú uzavrieť manželstvo s partnerkou slovenskej národnosti. Z geografického hľadiska nie je možné skupinu presne lokalizovať. Veľký počet moslimov žije v hlavnom meste, kde, ako sa vyjadril jeden zo zástupcov moslimskej komunity Abdulwahab Al-Sbenaty, žije okolo 200 – 250 praktizujúcich moslimov. Početná skupina sa nachádza aj v Košiciach alebo Martine, a to predovšetkým vzhľadom na umiestnenie vysokých škôl, kam prichádzali vo veľkej miere za štúdiom, ako aj iných mestách, či obciach. Veľmi dôležitá a aktívna je aj skupina moslimov so slovenskou národnosťou, kam počítame slovenských konvertitov. Podľa neoficiálnych odhadov žije na Slovensku 150 – 400 konvertitov. Prevažnú väčšinu z nich tvoria mladí ľudia so stredoškolským alebo vysokoškolským vzdelaním, hlavne ženy, ktoré prijali islam z vlastnej iniciatívy, alebo po nadviazaní známosti s moslimským partnerom.

Medzi predmety kritiky patrí napríklad morálna stránka proroka Mohameda, a to ako v jeho verejnom, ako aj osobnom živote. Otázky týkajúce sa pravosti a morálky Koránu, islamskej svätej knihy, sú kritikmi tiež diskutované. Iné kritiky sa zameriavajú na otázku ľudských práv v dnešných islamských štátoch a postavenie žien v islamskom práve a praxi. V klasickom islamskom práve, trestom za odpadlíctvo (opustenie náboženstva) od islamu, je smrť.

V nadväznosti na nedávny multi-kulti trend bol kritizovaný vplyv islamu na schopnosť, resp. neschopnosť moslimských prisťahovalcov na Západ integrovať sa.

Saudská Arábia čelí kritike za šírenie wahhábizmu, čo je sunnitská fundamentálna forma islamu a štátnej ideológie Saudskej Arábie. Striktnou interpretáciou wahhábizmu sa inšpirovali mnohé islamistické hnutia ako je Islamský štát v Sýrii a Iraku, Kaukazský emirát, sýrski povstalci z Fronty an-Nusrá, teroristická organizácia Al-Káida, alebo Tálibán. Wahhábizmus začal expandovať v 70. rokoch, keď Saudi využili svoje príjmy z predaja ropy na sponzorovanie výstavby mešít a madras po celom svete a na šírenie svojej radikálnej a netolerantnej interpretácie islamu.




#Article 87: Mohamed (3382 words)


Mohamed (iné mená: Muhammad [v spisovnej arabčine: محمد - Muhammad], Posol Boží, rasúl Alláh/iný prepis: rasúlu-lláh [t.j. doslova: posol Boží]; dlhý tvar mena Muhammad pozri nižšie; * asi 570, Mekka – † 8. jún 632, Medina) je zakladateľ a prvý organizátor islamu. Je autorom myšlienok, ktoré jeho žiaci a nasledovníci zosumarizovali v knihe Koránu, posvätnej knihy moslimov. Mohamed je posledný prorok islamu a moslimovia ho považujú za posledný krok zjavovania monoteistického náboženstva. Predchádzali mu okrem iných proroci Adam, Abrahám, Mojžiš a Ježiš.

Predpokladá sa, že Muhammad Ibn Abd Alláh bol obchodníkom, ktorý, vzhľadom na svoju prácu, bol široko scestovaný. Rané moslimské zdroje podávajú správu o tom, že okolo roku 610, keď mal Mohamed približne štyridsať rokov, mal počas meditácie v jaskyni neďaleko Mekky videnie. Sám Mohamed svojim súkmeňovcom opísal svoju skúsenosť ako návštevu Archanjela Gabriela, ktorý mu prikázal zapamätať si a recitovať verše, neskôr usporiadané do Koránu. Gabriel sa mu mal zjaviť, pretože si ho Alah (Boh) vybral ako posledného proroka pre ľudstvo. Neskôr rozvinul svoje poslanie proroka verejným prednášaním o striktnom monoteizme a predvídaním Súdneho dňa pre hriešnikov a neveriacich modloslužobníkov, akými boli napríklad členovia jeho kmeňa a jeho mekkskí susedia. Mohamed bol úspešným náboženským i politickým vodcom. Nezavrhol úplne judaizmus a kresťanstvo – dva ďalšie monoteistické systémy, známe v Arábii už skôr – tvrdil, že bol Bohom poslaný, aby zdokonalil a dokončil ich učenie. Medzi niektorými ľuďmi získal rýchlo svojich stúpencov, napriek tomu, že väčšina jeho učenie spočiatku zamietala, pokladajúc ho za podvodníka a klamára. V roku 622 bol prinútený k úteku z Mekky (takzvaná hidžra) a usadil sa spolu so svojimi stúpencami v meste „Jatrib“ (dnes známom ako Medina), čo mu umožnilo stať sa vodcom prvej otvorenej moslimskej komunity. Nasledovala vojna medzi Mekkou a Medinou, v ktorej nakoniec moslimovia zvíťazili. Vojenská organizácia, ktorá získala skúsenosti z týchto potýčok, sa stala základom k dobytiu ostatných arabských pohanských kmeňov. V čase Mohamedovej smrti už bola Arábia zjednotená novým náboženstvom a prebehlo aj niekoľko výprav na sever, smerom k Sýrii a Palestíne.

Islamská ríša, pod vedením Mohamedových bezprostredných nástupcov, sa rozšírila do Palestíny, Sýrie, Mezopotámie, Perzie, Egypta, Severnej Afriky (Maghreb) a Španielska. Neskoršie výboje, obchodné kontakty moslimov s nemoslimami a misijná činnosť rozšírili islam do veľkej časti sveta.

Nám dostupné zdroje o Mohamedovi sú predovšetkým Korán, biografie zvané síra a zbierky hadít (hadís). Korán síce nie je Mohamedovým životopisom, napriek tomu poskytuje niektoré informácie o jeho živote. Najstaršími zachovanými životopismi sú Život Božieho apoštola od Ibn Isháka (z roku 768), editovaná Ibn Hišámom (833) a Mohamedov životopis od Al-Wákidího z roku 822. Ibn Ishák spísal svoje dielo približne 120 až 130 rokov po Mohamedovej smrti. Posledný zdroj, ktorý predstavujú zbierky hadít, nie sú – rovnako ako Korán – skutočnými životopismi. Sú to príbehy o slovách a činoch Mohameda a jeho spoločníkov.

Niektorí skeptickí bádatelia (Goldhizer, Schacht, Wansbrough, Cook, Crone, Rippin, Berg a ďalší) majú silné pochybnosti o pravdivosti týchto zdrojov, špeciálne zbierok hadít. Ich argumentom je, že v dobe, keď boli zozbierané ústne tradície, boli moslimské komunity roztrieštené na rivalské sekty a rôzne myšlienkové školy. Každá zo siekt a škôl mala svoje vlastné, často protikladné tradície toho, čo Mohamed a jeho spoločníci vykonali a povedali. Počet tradícií narastal a moslimskí učenci vyvinuli značné úsilie za očistenie od príbehov, ktoré považovali za podvrhnuté. Tradicionalisti sa spoliehajú na úspech ich snažení, skeptici usudzujú, že táto otázka musí byť znovu otvorená použitím moderných metód.

Moslimskí a rovnako aj nemoslimskí bádatelia súhlasia, že v zbierkach hadít je veľa neautentických tradícií zameraných na Mohamedov život. (Pravdaže, väčšina týchto tradícií je moslimskými klerikálnymi autoritami považovaná ako „slabá“, iba pár zbierok hadít sa berie ako vierohodné – „sahíh“). Veľmi malá menšina, zvaná koránisti, považuje všetky zbierky hadít za nevierohodné.

Životopisné údaje, uvedené v chronológii, nie sú napriek tomu všeobecne napádané. Tradicionalisti, moslimovia, ale aj nemoslimovia vytvárajú oveľa detailnejší obrázok Mohamedovho života ako je opísané nižšie.

Podľa tradície, Mohamedov pôvod siaha späť až k Adnanovi, ktorého severní Arabi považovali za svojho spoločného predka. Adnan by mal byť zas potomkom Ismáíla (Išmaela), syna Ibráhíma (Abraháma). Mohamedov rodokmeň môže byť vyjadrený aj jeho vlastným, rozšíreným menom, v ktorom arabské slovo ibn znamená syn (v zátvorkách sú uvedené alternatívne mená ľudí s dvomi menami):

Muhammad ibn Abd Alláh ibn Abd al-Muttalib (Šajba) ibn Hášim (Amr) ibn Abd Manáf (al-Mugira) ibn Kusajj (Zajd) ibn Kiláb ibn Murra ibn Ka'b ibn Lu'ajj ibn Gálib ibn Fihr (Kurajš) ibn Málik ibn an-Nadr (Kajs) ibn Kinána ibn Chuzajma ibn Mudrika (Ámir) ibn Iljás ibn Mudar ibn Nizár ibn Ma'add ibn Adnán atď. 

Mohamedovo priezvisko bolo Abú al-Kásim - „otec Kásima“, po narodení jeho len krátko žijúceho prvého syna.

Mohamed sa narodil do zámožnej rodiny (pochádzajúcej z rodu Hášimovcov, málo významnej vetvy kmeňa Kurajšovcov), usadenej v severoarabskom meste Mekka. Niekto určuje jeho narodenie na 20. apríl 570, šiiti veria, že to bol 26. apríl a niekto posúva rok narodenia až na 571; tradícia ho umiestňuje do Roku slona. Mohamedov otec Abdulláh (Abd Alláh) zomrel ešte pred jeho narodením, takže malý chlapec bol vychovávaný svojím dedom z otcovej strany, Abd al-Muttalibom. Tradícia vraví, že bol ako dieťa odovzdaný beduínskej dojke menom Halíma, pretože sa verilo, že púštny život je pre deti bezpečnejší a zdravší. V šiestich rokoch Mohamed stratil matku menom Ámina a v ôsmich aj svojho deda. Z toho dôvodu Mohamed prešiel do starostlivosti svojho strýka Abú Táliba, nového vodcu Hášimovcov.

Mekka bola prosperujúcim komerčným centrom, z veľkej časti vďaka kamennej svätyni zvanej Kába, ktorá slúžila mnohým rôznym modlám a bôžikom. Obchodníci z najrôznejších kmeňov mohli počas pútnickej sezóny navštevovať Mekku a v bezpečí obchodovať, pretože v tom období boli všetky medzikmeňové konflikty zakázané.

Už ako mladík začal Mohamed sprevádzať svojho strýka na obchodných cestách do Sýrie. Stal sa tak na pomery svojej doby veľmi scestovaným a znalým cudzích pomerov.

Jednou z Mohamedových zamestnávateliek bola Chadídža, zámožná, vtedy štyridsaťročná vdova. Mladý, dvadsaťpäťročný Mohamed na ňu natoľko zapôsobil, že mu roku 595 ponúkla manželstvo. Až touto svadbou sa z neho stal zámožný muž. Podľa arabských zvykov totiž dedili iba prvorodení, preto Mohamed nezískal žiadne dedičstvo ani po svojom otcovi, ani po starom otcovi (dedovi).

Ibn Ishák zaznamenáva, že Chadídža Mohamedovi porodila päť detí – jedného syna a štyri dcéry. Všetky ich deti sa narodili ešte predtým, než Mohamed začal kázať islam. Syn Kásim zomrel ako dvojročný. Mohamedove dcéry sa pravdepodobne volali Zajnab, Rukajja, Umm Kultúm a Fátima. Šiiti tvrdia, že Mohamedova je iba dcéra Fátima, a že ostatné dievčatá sú buď Chadídžine deti z predchádzajúceho manželstva, alebo deti jej dcéry.

Mohamed zvykol veľa premýšľať. Bežne trávil noci meditovaním v jaskyni Hirá blízko Mekky. Okolo roku 610 mal počas meditácie videnie Archanjela Gabriela a počul hlas, ktorý mu, podľa Koránu, oznámil toto: „Prednášaj v mene Pána svojho, ktorý stvoril človeka z kvapky priľnavej! Prednášaj, veď Pán Tvoj je nadmieru štedrý, ten, ktorý naučil perom, naučil človeka, čo ešte nepoznal.“ (Korán 96:1-5).

Toto prvé zjavenie Mohameda silne rozrušilo, ale jeho žena Chadídža ho uistila, že išlo o pravdivú víziu a stala sa jeho prvým stúpencom. Čoskoro ju nasledoval Mohamedov desaťročný bratranec Alí ibn Abú Tálib a Abú Bakr, ktorého sunniti vyhlasujú za najbližšieho Mohamedovho priateľa.

Až do svojej smrti Mohamed prijímal časté ďalšie zjavenia, jednako len je tu pomerne veľká medzera medzi prvým zjavením a ďalšími. Toto ticho ho znepokojovalo, dokonca sa obával o svoje duševné zdravie, a to až do zjavenia súry 93 (Denný jas), ktorého slová mu priniesli povzbudenie a uistenie.

Okolo roku 613 Mohamed začal šíriť svoje slovo medzi ľuďmi. Väčšina ľudí, ktorí ho počuli, ho jednoducho ignorovala, časť sa mu vysmiala. Napriek tomu mu niektorí uverili a pripojili sa k jeho nepočetnej skupine.

Ako sa počet Mohamedových prívržencov zvyšoval, začínal byť nebezpečným pre miestne kmene a vládcov mesta. Koniec koncov ich bohatstvo spočívalo v Kábe, svätostánku mnohých rôznych bohov, ústrednom mieste duchovného života Mekky. Ak by zavrhli svoje modly, ako kázal Mohamed, znamenalo by to koniec pútnikom, obchodu a nakoniec aj ich bohatstvu. Jeho kritika mnohobožstva bola zvlášť útočná voči jeho vlastnému kmeňu Kurajšovcov, pretože práve oni boli strážcami Káby. Mohamed bol spolu so svojimi stúpencami prenasledovaný. Niektorí z nich ušli do Abesínie (dnešnej Etiópie) a založili tam malú kolóniu.

Niekoľko súr pochádza z tohoto obdobia a ukazuje vtedajšiu situáciu – napríklad súra 111. (názov je Zhyňte či Palmové vlákna), 104. (Ohovárač), 19. (Mária), 21. (Proroci), 109. (Neveriaci) a 80. (Zamračil sa). Vtedy sa odohral aj príbeh tzv. Satanských veršov. Tie mali obsahovať ústupok voči mekkskému polyteizmu, pretože v nich bola zahrnutá možnosť príhovoru „nižších bohov“ u Alaha. To by Mohamedovi umožnilo zachovať mier so svojimi susedmi, jednako ale tieto verše Mohamed neskôr odvolal a vyhlásil ich za Satanovo vnuknutie. Neskôr boli taktiež rozpracované teórie veršov zrušených a zrušujúcich. Niektorí bádatelia však pochybujú, že tieto verše vôbec boli súčasťou Koránu a moslimovia spochybňujú vierohodnosť tohto príbehu. Pri tom všetkom sa príbeh objavuje už veľmi skoro a nie je pravdepodobné, že by si bezprostrední následníci Mohameda takýto prejav slabosti Proroka vymysleli.

Roku 619 zomiera Mohamedova žena Chadžídža aj strýko Abú Tálib – tento rok je známy ako „rok trúchlenia“. Nový vodca Mohamedovho klanu zrušil ochranu nad jeho strýkom. Moslimovia boli nútení trpieť, znášať hlad a prenasledovanie.

Okolo roku 620 mal Mohamed podniknúť nočnú výpravu na Isru a Mirádž. Isrá je arabský výraz pre údajnú zázračnú nočnú púť z Mekky do Jeruzalema, presnejšie na vrch Mešita al-Aksá, odkiaľ mal vystúpiť na Nebesia, navštíviť raj a peklo a prehovoriť s Alahom a staršími prorokmi.

Do roku 622 sa život v malej mekkskej moslimskej komunite stával nielen ťažším, ale aj nebezpečnejším. Moslimská tradícia hovorí o niekoľkých pokusoch o Mohamedovu vraždu. Mohamed sa teda rozhodol emigrovať do Mediny (vtedajší Jatrib), veľkej poľnohospodárskej oázy, kde už žilo isté množstvo moslimských konvertitov. Rozbitím spojenia so svojím vlastným kmeňom Mohamed demonštroval, že rodinná a kmeňová lojalita je nepodstatná v porovnaní so zväzkom islamu, čo bola v Arábii roztrieštenej na kmeňovú spoločnosť revolučná myšlienka. Hidžra, teda emigrácia do Mediny, sa stala počiatkom islamského kalendára. Samotný výraz doslovne znamená „prerušenie kmeňových a rodových zväzkov a nadviazanie nových“.

Mohamed do Mediny prišiel ako sprostredkovateľ, pozvaný kvôli vyriešeniu krvnej pomsty medzi arabskými frakciami Aws a Chazradž. To sa mu skutočne podarilo tým, že obidve znepriatelené skupiny zjednotil do svojej moslimskej komunity a zakázal krvnú pomstu medzi moslimami. Medina bola pri tom všetkom aj domovom niekoľkých židovských kmeňov (hoci otázkou ostáva, či išlo o etnických Židov). Mohamed dúfal, že ho uznajú aj za svojho proroka, no nestalo sa tak. Naopak Židia jeho učenie spochybňovali, pre rozpory medzi jeho učením a ich Písmom svätým. Niektorí akademickí historici sa domnievajú, že už v tom čase Mohamed stratil nádej, že sa mu podarí získať Židov ako nasledovníkov alebo spojencov, a tak zmenil kiblu, smer moslimských modlitieb, od pôvodného chrámu v Jeruzaleme ku Kábe v Mekke.

Nemoslimskí osadníci na moslimskom území bývali zvyčajne skôr zdanení, ako vypovedaní. Mohamed totiž navrhol dokument, ktorý dnes poznáme ako „Medinská konštitúcia“ (cca. 622 – 623), kde vyložil pravidlá, podľa ktorých môžu rozdielne frakcie, a špeciálne Židia, žiť v novom Islamskom štáte. V tomto systéme mali Židia a ostatné „Národy Knihy“ povolené udržať si svoje náboženstvo dovtedy, kým budú platiť poplatok. Tento systém predurčil ďalšie vzťahy medzi moslimami a neveriacimi a stal sa tak základom budúcej stability moslimských kalifátov. V svojej dobe bola Islamská ríša tolerantnejšia ako ďalšie dve veľké mocnosti v regióne – Byzantská a Sasádovská ríša, ktoré aktívne vystupovali nepriateľsky voči všetkým ostatným náboženstvám aj proti štátom podporovanému ortodoxnému kresťanstvu, respektíve zoroastrizmu.

Vzťahy medzi Mekkou a Medinou sa rýchlo zhoršovali (pozri 2. súra; Krava). Mekkčania skonfiškovali všetok majetok, ktorý v Mekke moslimovia zanechali. Naproti tomu Mohamed uzavrel dohody o aliancii a vzájomnej pomoci s okolitými susedmi.

Mohamed sa uchýlil k nájazdom na karavány smerujúce do Mekky. Napádanie karaván bola stará arabská tradícia, neskorší moslimovia ospravedlňovali tieto útoky reálne existujúcim vojnovým stavom medzi Mekkčanmi a moslimami. Bádatelia tiež môžu dodať, že to bola pre moslimov otázka prežitia, pretože im v Medine nepatrili žiadne pozemky a bez prepadov by sa museli spoľahnúť na dobročinnosť.

V marci roku 624 viedol Mohamed približne 300 vojakov pri prepadnutí mekkskej obchodnej karavány. Mekkčania sa úspešne ubránili a rozhodli sa, že uštedria Medinčanom lekciu a vyslali proti nim malú armádu. 15. marca 624 prišlo neďaleko miesta zvaného Badr k bitke. Hoci mala Mekka presilu asi 800 k 300 vojakom, moslimovia zvíťazili, zabili najmenej 45 Mekkčanov a asi 70 ich zajali pre výkupné. Moslimov zomrelo iba 14. Táto bitka je počiatkom veľkých moslimských vojenských úspechov.

Moslimom sa víťazstvo pri Badre javilo ako božská obhajoba Mohamedovho proroctva. Víťazstvo upevnilo Mohamedovu pozíciu natoľko, že si mohol dovoliť po niekoľkých menších potýčkach a porušeniach dohody ohrozujúcich bezpečnosť Mediny vyhostiť židovský klan Banú Kajnuká’. V podstate všetci ostatní Medinčania konvertovali a Mohamed sa tak stal de facto vládcom mesta.

Po Chadžídžinej smrti sa Mohamed druhýkrát oženil. Vzal si Áišu, dcéru svojho priateľa Abú Bakra, ktorý sa po jeho smrti stal jeho prvým nástupcom. V Medine sa oženil s Hafsou, dcérou Umara, ktorý sa stal následníkom Abú Bakra. Tieto svadby spečatili väzby medzi ním a jeho vysokopostavenými súkmeňovcami.

Mohamedova dcéra Fátima sa vydala za Alího. Podľa sunnitov sa jeho ďalšia dcéra vydala za Utmána. Každý z týchto mužov sa v neskorších rokoch stal následníkom Mohameda a politickým vodcom Mediny. Tak sú prví štyria kalifovia spojení s Mohamedom pokrvne, manželskými zväzkami, alebo obojím. Sunniti považujú týchto kalifov za „Rášidún“, teda „Správne vedených“.

V roku 625 tiahol mekkský generál Abú Sufján s 3000 mužmi proti Medine. Nasledujúca bitka pri Uhude sa odohrala 23. marca a skončila patom. Mekkčania ohlásili víťazstvo, ale sami stratili príliš veľa mužov na to, aby moslimov prenasledovali do Mediny.

V apríli 627 Abú Sufján viedol ďalšiu silnú armádu proti Medine. Lenže Mohamed nechal vybudovať okolo Mediny priekopu a vďaka tomu úspešne mesto ubránil v tzv. Priekopovej vojne. Veľa moslimov verilo, že Abú Sufjánovi pomáhali niektorí Medinčania, konkrétne židovský kmeň Banú Kurajz'a. Ihneď po odvrátení hrozby zo strany Mekkčanov sa moslimovia obrátili proti tomuto kmeňu. Potom, ako ich porazili, všetkých mužov a jednu ženu popravili z rozhodnutia Sa’d ibn Muáda, ktorého si sami Židia vybrali ako arbitra. Zostávajúce ženy a deti vzali do otroctva, alebo ako rukojemníkov. Kritici islamu toto považujú za nespravodlivé, moslimovia veria, že to bolo nevyhnutné.
Následne po Bitke pri priekope boli moslimovia schopní, prostredníctvom konverzií a dobytí, rozšíriť svoju vládu do okolitých miest a kmeňov.

Roku 628 už bola pozícia moslimov natoľko silná, že sa Mohamed rozhodol vrátiť do Mekky, nateraz ešte iba ako pútnik. V marci sa vydal na cestu, sprevádzaný 1 600 mužmi. Po vyjednávaní bola uzatvorená dohoda na hraniciach mesta Al-Hudajbíja. Mohamed síce nemal dovolené dokončiť svoju púť v tomto roku, jednako ale malo byť nepriateľstvo ukončené a moslimom malo byť povolené vykonať púť v nasledujúcom roku. Táto dohoda však platila iba dva roky a v roku 630 prepukla vojna znova. Mohamed pochodoval na Mekku s obrovskou armádou, v počte okolo 10 000 mužov. Mekkčania, v túžbe uzmieriť sa so silnými moslimami a v úsilí znovu získať lukratívne kmeňové aliancie, sa poddali bez boja. Mohamed na revanš sľúbil všeobecnú amnestiu (z ktorej však boli niektorí špecifikovaní ľudia vylúčení). Väčšina Mekkčanov konvertovala na islam a Mohamed zničil modly v Kábe. Od toho času mala byť púť moslimskou púťou a svätyňa moslimskou svätyňou.

Kapitulácia Mekky a porážka aliancie nepriateľských kmeňov pri Hunajne priviedla väčšiu časť arabského sveta pod Mohamedovu autoritu. Tá nebola podopretá žiadnou formálnou vládou, napriek tomu, ako sa sám rozhodol, vládol prostredníctvom osobných vzťahov a kmeňových zmlúv.
 
Do svojej smrti roku 632, Mohamed ustanovil svoju vládu nad celým Arabským polostrovom. Moslimovia boli úplne dominantnou silou v Arábii a väčšina ostávajúcich kmeňov a štátov sa podrobila Mohamedovi.

Väčšinu zo svojich 63 rokov života bol Mohamed obchodníkom, potom prorokom. Meč vo svojom živote podvihol až neskoro, bojovníkom bol iba desať rokov. Veľa kritiky bolo na neho namierenej za účasť na prepadávaní karaván a na dobyvačných vojnách. Kritici vravia, že jeho vojny zašli ďaleko za hranicu sebaobrany. Moslimskí komentátori naopak argumentujú, že bojoval jedine pre obranu svojej komunity proti Mekkčanom, a že zdôrazňoval ľudské pravidlá vedenia vojny.

Od roku 595 do 619 mal Mohamed iba jednu manželku – Chadídžu. Po jej smrti sa oženil s Áišou, a ďalej s Hafsou. Neskôr sa oženil ešte s ďalšími manželkami, celkom s jedenástimi (9 alebo 10 žijúcich v čase jeho smrti). Niektorí vravia, že sa tiež oženil s otrockou dievkou menom Márija al-Kibtíja, iné zdroje to však zamietajú.

Chadídža bola Mohamedova prvá manželka a matka jediného dieťaťa, ktoré ho prežilo, dcéry Fátimy. S ostatnými manželkami sa oženil až po smrti Chadídži. Niektoré z týchto žien boli nedávne vdovy po bojovníkoch z bitiek. Ďalšie boli dcéry jeho blízkych spojencov a kmeňových vodcov. Výsledkom jedného z neskorších spojení bol syn, ktorý ale zomrel ako desaťmesačný.

Jeho manželstvo s Áišou je dnes často kritizované, pretože podľa tradičných zdrojov mala v čase svadby iba deväť rokov. V tomto veku s ňou mal taktiež pohlavný styk. Kritici poukazujú na jeho manželstvo s exmanželkou svojho adoptovaného syna a na porušenie koránskeho zákazu mať viac ako štyri manželky.

Výraz „spoločník“ určuje každého, kto spĺňa tri podmienky. Po prvé, musí to byť Mohamedov súčasník. Po druhé, musel aspoň raz vidieť alebo počuť Mohamedov prejav. A po tretie, musel konvertovať na islam. Spoločníci sú zodpovední za prednesenie „hadítu“, každý „hadít“ musí mať na začiatku niektorého zo spoločníkov. Okrem zoznamu, uvedeného tu, je samozrejme ešte veľké množstvo iných.

Spoločníci zoradení podľa abecedy:

Mohamed zomrel okolo poludnia v pondelok 8. júna 632 po krátkej chorobe v Medine. Mal 63 rokov. Podľa šiítského islamu mal Mohamed určiť svojho nevlastného syna Alího za svojho nástupcu na verejné kázanie v Gadír al-Chumm (Chom). Jednako ale Abu Bakr a Umar intrigami vytlačili Alího a vodcom, čiže kalifom, urobili Abú Bakra. Väčšina sunnitov toto spochybňuje a vraví, že sa komunita radila a slobodne zvolila Abú Bakra, ktorý bol jedným z popredných následníkov Mohameda. Určite sa tak stalo a Abú Bakr sa stal novým vodcom. Väčšinu svojho krátkeho vládnutia strávil potlačovaním vzbúrených kmeňov.

So zjednotením Arábie sa moslimovia začali rozhliadať smerom von a začali dobývanie, ktoré malo prípadne zjednotiť celý Stredný východ pod vládu kalifov.

Mohameda prežila jedine jeho dcéra Fátima a jej deti. (Niektorí tvrdia, že mal ešte jednu dcéru Zajnab, ktorá porodila dcéru Ammu, alebo Umamu, ktorá ho tiež prežila.) Šiiti veria, že Fátimin manžel Alí a jeho nasledovníci sú jediní legitímni vodcovia viery. Sunniti tento názor odmietajú, ale napriek tomu si ctia Mohamedových potomkov. Mohamedovi potomkovia sú známi pod mnohými menami, ako napríklad sajíd سيد, či šaríf شريف (množné číslo: ašráf أشراف). Veľa vládcov a významných osobností v moslimských krajinách sa v minulosti aj dnes vyhlasuje za Mohamedových potomkov, s väčšou či menšou vierohodnosťou. Napríklad fátimovská dynastia v Severnej Afrike, súčasná jordánska a marocká kráľovská rodina Idrísovcov a Ágá chán, imám išmaelskej vetvy islamu. V mnohých moslimských štátoch existujú rôzne dôveryhodné spoločnosti, ktoré predkladajú prehlásenia o potomstve Mohameda.

Mohamed pred svojou smrťou v roku 632 vytvoril islam ako sociálnu a politickú silu, ktorá zjednotila väčšinu Arábie. V niekoľkých obdobiach po jeho smrti prišlo k zjednoteniu celej Arábie a k dobytiu Iránu, Iraku, Egypta, Palestíny, Sýrie, Arménska a veľkej časti severnej Afriky. Do roku 750 sa už islam stal duchovným náprotivkom dvoch veľkých monoteistických náboženských systémov – judaizmu a kresťanstva – a geopolitickým nástupcom Rímskej ríše. Pod moslimskú kontrolu sa tak dostal zvyšok severnej Afriky, južná časť Španielska a veľká časť strednej Ázie, vrátane Sindhu v údolí Indusu. Pod vládou Ghaznavidov sa islam v 10. storočí v dôsledku dobyvačných vojen rozšíril do hinduistických kniežatstiev na východ od Indusu, teda do oblasti dnešnej severnej Indie. Ešte neskôr islam mierovou cestou expandoval do veľkej časti Afriky a juhovýchodnej Ázie. Dnes je islam druhé najrozšírenejšie náboženstvo, ktoré vyznáva viac ako miliarda ľudí po celom svete.

Väčšina moslimov voči Mohamedovi cíti veľkú úctu a lásku a vyjadrujú ju mnohými spôsobmi. Nie je to však uctievanie. Jedinou osobou v islame, ktorá je hodná uctievania, je jediný a všemocný Boh (arabsky Alláh). Boh je všemocný a vševediaci, nepotrebuje preto žiadneho prostredníka medzi sebou a ľuďmi. Mohamed bol ním vyvolený, aby ľuďom sprostredkoval Korán a aby sa pre nich stal vzorom dokonalého moslima. Stále však bol len človekom. Uctievanie hocikoho a hocičoho iného ako Boha je v islame najťažším hriechom (širk), a platí to aj v prípade Mohameda. Moslimovia sa k nemu, rovnako ako k nikomu inému okrem Boha, nemodlia, ani ho o nič neprosia. Vážia si ho však ako dokonalého človeka a príklad hodný nasledovania. Jeho výroky a činy sú základom sunny, po Koráne najdôležitejšieho zdroja islamského práva šaría.




#Article 88: Kresťanstvo (339 words)


Kresťanstvo alebo historicky aj christianizmus je najväčšie zo svetových monoteistických abrahámovských náboženstiev. Za pôvodcu a centrálnu osobu kresťanstva sa považuje Ježiš Kristus, jeho život, smrť, zmŕtvychvstanie a jeho učenie tak, ako boli zachytené v Novom zákone. S viac ako 2,5 miliardami veriacich je kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom vo svete.

Kresťanstvo sa zrodilo v 1. storočí po Kr. ako odnož judaizmu, zdieľajúca mnohé náboženské texty židovského náboženstva, ktoré sú kresťanom známe ako tzv. Starý zákon.

Kresťanstvo je považované za náboženstvo spasenia, ktoré vzniklo v prednoázijsko-helenistickom prostredí neskorého staroveku a ktoré očakáva spásu od svojho zakladateľa Ježiša Nazaretského. Vierou v jediného, transcendentného, osobného, neviditeľného Boha sa pojem Boha v kresťanstve stotožňuje s Bohom, ktorý v Starom zákone uzavrel zmluvu s izraelským národom. Podľa kresťanov však Boh nie je iba Bohom jediného židovského ľudu, ale bezpodmienečným Pánom a Vládcom celého ľudstva a celého vesmíru. Ježiš, podľa kresťanov, ako Boží Syn svojou smrťou a zmŕtvychvstaním premohol smrť, zmieril celý svet s Bohom a tak ho vykúpil od smrti a zatratenia.

Zbierkou svätých kníh kresťanstva je Biblia, ktorá sa skladá zo Starého a Nového zákona. Spolu obsahuje 66 až 73 kníh (v rôznych cirkvách sa ich počet líši), ktoré sa delia na historické, prorocké a poučné.

Ústredné posolstvo kresťanskej Biblie vystihuje verš z evanjelia Jána, 3.kapitola, 16. verš: Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.

Kresťanstvo možno rozdeliť na dva základné smery (tradičné a reformované):

Tradičné kresťanské smery:

Reformované (protestantské) kresťanské smery:

Medzi kresťanov niektorí radia aj iné náboženské smery, ktoré sú kresťanstvom inšpirované, ale nespĺňajú niektoré základné kritériá kresťanstva:

Na Slovensku má najväčšie zastúpenie Rímskokatolícka cirkev, nasleduje ju Evanjelická cirkev, Gréckokatolícka cirkev, Reformovaná cirkev a Pravoslávna cirkev. Z  18 registrovaných cirkví a náboženských spoločností na Slovensku je 14 kresťanských.

Hlavné vetvy dnešného kresťanstva:

Pod protestantmi rozumieme cirkvi, ktoré sa pôvodom či teológiou hlásia k odkazu reformácie, teda aj anglikáni, letniční, slobodné cirkvi atď.

V minulosti sa vyskytli prúdy, ktoré sa však všeobecne v kresťanských cirkvách považujú za heretické a nekresťanské:




#Article 89: Boh (2482 words)


Boh je termín, ktorý často označuje najvyššiu bytosť; podľa veriacich ľudí je vládcom alebo stvoriteľom sveta alebo je svetu imanentný. Koncepcia jediného Boha vzišla z Judaizmu a následne ju prevzalo Kresťanstvo aj  Islam. Charakteristický sa stáva jeho význam monoteizmus (preto sa slovo Boh píše s veľkým písmenom), aj keď niektoré formy monoteizmu sa nedajú vždy presne odlíšiť od niektorých foriem staršieho polyteizmu.

V polyteistickom ponímaní je boh nadprirodzená bytosť, obvykle nesmrteľná. Ak v náboženstve existuje viac druhov nadprirodzených bytostí, potom slovom boh označujeme tie (tú), ktoré sú hierarchicky najvyššie.

Existuje niekoľko rôznych definícií. Boh v niektorých náboženstvách nemusí byť bytosťou, ako uvádza predchádzajúca definícia, a môže byť vykladaný ako najvyššia pravda, nekonečno, prírodný duch atď. Niektoré koncepcie Boha môžu obsahovať antropomorfické atribúty, kým v niektorých je nemožné alebo rúhavé predstavovať si Boha v akejkoľvek fyzickej podobe.

Slovo Boh sa všeobecne používa na pomenovanie božstva monoteistických náboženstiev. V rôznych náboženských tradíciách sa používajú pre monoteistického Boha rozličné mená:

Judaistická predstava o Bohu je, že je to jedna jediná osoba. Trinásť dogmatických článkov židovskej viery podľa Maimonida sa nachádza v židovských modlitebných knihách (siduroch) pod názvom Ani ma'amin – Verím – podľa úvodnej formuly každého z nich (Ani ma'amin be-emuna šlema: Verím dokonalou vierou…). Podľa nich:

Boh (Hospodin, Pán) je Láska, absolútna, duchovná, najdokonalejšia, vnútorne bohatá a pritom dokonale jednoduchá osobná bytosť nachádzajúca sa mimo priestoru a mimo času, stvoriteľ sveta a spasiteľ človeka. Boh je večný, žije v neustálej prítomnosti. Je všadeprítomný, ale nie na spôsob akéhosi „fluida“, ktoré všetkým preniká, ale tak, že je celý na každom mieste, bez toho, že by bol na nejaké miesto viazaný. Všetkým preniká poznaním a mocou. V Bohu sa spájajú v jednote vlastnosti, ktoré nedokážu ľudia spojiť, napríklad spravodlivosť a milosrdenstvo. Boh je svätý, mravne dokonalý, všetko presahujúci. Boh je prameňom, Stvoriteľom všetkého. U Boha sú všetky jeho vlastnosti aj jeho podstatou. Preto nehovoríme, že Boh je láskavy, ale Boh je láska a pod.
Boh má jednu podstatu. Kresťania chápu Boha ako tri osoby – Otec, Syn a Duch Svätý. Tieto osoby sú si navzájom rovné, stále je to ten istý Boh, líšia sa len tzv. protikladom vzťahov. Boh je všemohúci Stvoriteľ, ktorý svojou vôľou stvoril svet z ničoho. Všetko okrem Boha je teda stvorené. Najvyššou cnosťou a jadrom kresťanskej zbožnosti je preto pokora pred božským Stvoriteľom. Najzavrhnutiahodnejšou neresťou a súhrnom všetkých ostatných nerestí je trúfalosť, s ktorou sa človek považuje za rovného Bohu a chce sa postaviť na jeho miesto.

Boh je milostivý a spásny. Človek bol stvorený na Boží obraz ako nesmrteľný s nesmrteľnou dušou. Odmietol však Boha, porušil jeho príkaz v raji, neodolal pokušeniu hada - diabla a preto bol potrestaný - vyhnaný z raja, stratil nesmrteľnosť tela a jeho vôľa sa stála náchylnou k zlému. Môže síce vlastnými silami bojovať proti zlu, ale nie byť z neho vyslobodený, spasený. Spásu možno dosiahnuť len božou milosťou v zjednotení s božím Synom, ktorý sa stal človekom. Boh teda nie je nedosiahnuteľný. Nikoho neodmieta. Človek sa má celej svojej hriešnej prirodzenosti vzdať a prekonať ju. Celý prirodzený človek je smrteľný a skazený, dokiaľ nie je obnovený znovuzrodením v Kristovi. Ak k tomu však došlo, je to tiež celý človek, ktorý premenený vstáva z mŕtvych. Táto idea znovuzrodenia človeka v Kristovi bola označená ako centrálna dogma celého kresťanstva.

Alah je absolútna, duchovná, osobná, zásvetná, mimočasová bytosť, stvoriteľ sveta; zdroj dobra i zla. Boh je len jeden, je celkom jedinečný a úplne jednotný, jednoliaty, bez vnútornej diferenciácie. Boh nemá ruky, sluch a to, na čo si sadnúť, nemôže mať vôbec nijakú vlastnosť.

Boh je zdroj vedenia, stvoriteľ, vládca a pán prírody. Boh je najvšeobecnejší princíp – počiatok všetkých vecí; je to absolútna skutočnosť a základ každej inej skutočnosti – tvoriaca, exemplárna a cieľová príčina vesmíru. Boh je causa per se, zdroj i miera všetkého bytia (Deus ergo formalis et exemplaris est causa omnium creatorum). V božskom rozume tkvejú univerzálie, ktoré jestvujú pred vecami (universalia ante rem).

Boh je čistá forma, nepremenlivá činnosť (ENERGEIA AKINÉSIAS), čisté myslenie seba samého, svojho vlastného myslenia – myslenie myslenia (NOÉSIS NOÉSEÓS, Met. XII 9, 1074 b 34), nehybný 'prvý hýbateľ' (PRÓTON KINÚN, Met. XII 7), ktorý však už nezasahuje do sveta, ale ovplyvňuje ho iba prostredníctvom 'lásky' vecí k nemu (KINEÍ DE HÓS ERÓMENON, Met. XII 7, 1072 b 3).

Boh je najvyšším bytím, jediným nezávislým a nevyhnutným bytím. Všetky ostatné súcna sú od neho závislé a mohli by aj nebyť. Boh je causa essendi, príčinou bytia.

Boh je najvyššou pravdou, ku ktorej sa všetky pravdy nášho poznania zbiehajú a voči ktorej nadobúdajú vôbec zmysel. Už pravda samo svojimi vlastnosťami, ktoré ju robia pravdou, t. j. svojou nevyhnutnosťou, nemennosťou a večnosťou svedči o súcnosti nejakej nevyhnutnej, nemennej a večnej bytosti, t. j. o existencii Boha. Boh je ratio intelligendi, dôvodom poznania a rozumenia.

Boh je najvyšším dobrom, a to nie dobrom vďaka nejakému inému dobru, ale dobrom všetkých dobier. Boh je ordo vivendi, poriadok, pravidlo žitia.

V týchto ontologických, noetických a etických kategóriách, v kategóriách bytia, poznávania, chcenia, alebo v kategóriách bytia, vedenia, milovania tkvie filozofické dešifrovanie tajomstva nicejskej dogmy o trojjedinosti božej: Boh Otec ako večné a nepremenné bytie mysliac seba samého vyvodzuje zo seba Syna ako svoju vlastnú myšlienku alebo sebapoznanie. Z Otca i Syna, z ich vzájomnej lásky vychádza tretia božská osoba – Duch Svätý. Ten posväcuje mravné konanie a vôľu veriacich a umožňuje im dosiahnuť šťastie tým, že láskou k absolútnej pravde, ktorá je opäť absolútnym poznaním absolútneho bytia, participujú na božej nemennosti a večnosti.

Boh je Jedno, z ktorého vzniká všetko, maximum a minimum zároveň: Boh je v najväčšom ako aj v najmenšom.

Budha nezavrhol existenciu boha stvoriteľa, práve naopak, ale odmietol ísť falošnou cestou, ktorou kráčalo zvedené a lenivé ľudstvo. Prijal jeho učenie o znovuzrodení (samsáre) a odplate (karmane), a vydal sa cestou spásy a oslobodenia ducha, v zmysle zákonov božích.

Boh je pôvodca prvého impulzu pohybu.

Boh je hypostazované kvality človeka. Ľudská bytosť premieta na nebesia sen o dokonalosti, ktorý nemôže uskutočniť na zemi. Stvorením náboženstva sa človek oddeľuje sám od seba, odcudzuje sa, namiesto toho, aby svoju pravú prirodzenosť uskutočňoval v poslušnosti voči zákonu lásky človeka k človeku.

Všetci sme ateisti v otázke väčšiny bohov v ktorých kedy ľudia verili. Niektorí z nás však idú ešte o jedného boha ďalej.

Boh je ordo ordinans (organizujúci počiatok, organizujúci svetový rozum); Boh sám seba kladie myslením.

Boh sa opisuje ako celkom iné, tajomná moc, to, čo ma presahuje. Presnejšie vyjadrené: bohom sa táto moc (zákon, poriadok, sila atď.) nazýva tam, kde je poňatá osobne.

Zdá sa mi, že idea osobného boha je antropologický koncept, ktorý nemôžem brať vážne. Takisto si neviem predstaviť nejakú vôľu alebo cieľ mimo ľudskej sféry... Veda bola obvinená z podrývania morálky, ale toto obvinenie je nespravodlivé. Ľudské etické správanie by malo byť založené na pochopení, vzdelaní a sociálnych väzbách a potrebách; žiadny náboženský základ nie je potrebný. Človek by na tom bol dosť biedne keby musel byť ovládaný strachom z trestu a nádejou na odmenu po smrti.

Boh nie je objektom poznania; nemôže byť odhalený apodiktickým spôsobom. Tým skôr nie je Boh predmetom zmyslovej skúsenosti. Je neviditeľný. Nemožno Ho vidieť, možno však v Neho veriť (32).

Boh je Jedno, z ktorého vzniká všetko, maximum a minimum zároveň: Boh je v najväčšom ako aj v najmenšom. Boh je počiatok bez počiatkov, v ktorom splývajú všetky protiklady, je to coincidentia oppositorum, je práve tak maximum ako aj minimum a prekračuje tak minimum ako aj maximum. A podľa negativnej teológie sa v Bohu nenachádza nič iné ako nekonečno. Preto z jej hľadiska nie je Boh poznateľný ani v tomto, ani na onom svete, pretože každý tvor je vzhľadom na neho temnotou a nedokáže obsiahnuť nekonečné svetlo – ale je známy iba sebe samému. (De docta ignorantia I, kap. 26112n). Pre reč o Bohu to potom znamená, že v teologických výpovediach sú negácie pravdivé a kladné výpovede nedostačujúce. Práve tak sú tieto záporné výpovede o to pravdivejšie, o čo viac ochraňujú absolútne dokonalé od nedokonalostí atď. Boh je určený nanajvýš vo svojej totožnosti i rôznosti voči všetkému ostatnému ako to, čo nie je iné (non aliud), a práve tak ako stred stredu, cieľ cieľa, označenie označenia, bytie bytia a nebytie nebytia (O neinom, 87, téza 5).

Boh musí byť chápaný z ontologického rozdielu medzi bytím a súcnom. To znamená: Boh je, ale nie je nijaké súcno, je omnoho skôr skrytým tajomstvom bytia. Boh nie je nijaké nad-bytie, ale ono tajomne zjednocujúce vo všetkom jestvujúcom, bytie-samo ako základ a cieľ všetkého jestvujúceho a všetkého bytia, Boh je voči všetkému imanentný a transcendentný súčasne. To pre našu reč o Bohu znamená, že práve negatívne výpovede (Boh nie je konečný) môžu znamenať niečo eminentne pozitívne: Boh je nekonečný.

Boh je monáda monád, absolútne jasná monáda, ktorou vrcholí hierarchia monád, pramonáda, vyžiareniami ktorej sú všetky ostatné monády.

Boh zomrel; je mŕtvy.

Boh je neosobný božský princíp, konečný prameň všetkého, čo existuje. Boh je absolútne dokonalý, takže o ňom nemožno vypovedať nič pozitívne; každá výpoveď by totiž nevyhnutne znamenala obmedzenie jeho dokonalosti. Relatívne najvystižnejšie možno boha označiť ako 'jedno' alebo 'dobro'.

Boh je abstraktný svetový zákon.

Boh sám seba kladie myslením.

Boh je slepý, neosobný prazáklad.

Boh je imanentná príčina sveta; Boh a svet sú to isté, medzi bytím sveta a Boha niet rozdielu; jednotlivé veci nemajú nijakú vlastnú podstatu – ich jedinou podstatou je Boh. Boh je causa sui, čiže príčinou seba samého; Boh zapríčiňuje sám seba.

Boh je číre esse; jeho essentia (bytnosť, pravá podstata) je takého druhu, že obsahuje už priamo existenciu. Boh je čírou formou alebo čírym uskutočnením (actus purus), uskutočnením najdokonalejším zo všetkého. Boh chápaný ako esse umožňuje uskutočniť analógiu súcna (analogia entis). Boh je imateriálny.

Boh je prvá tvorivá a cieľová, konečná príčina všetkých vecí, všetkého.

Boh je jediný a nepodobá sa smrteľníkom ani vzhľadom, ani myslením. Boh celý vidí, počuje a myslí. Zotrváva nehybne na tom istom mieste a bez námahy svojou mysľou všetko koná.

Boh neexistuje, pretože je na svete zlo, ďalej preto, lebo ak by bol dokonalý, nemal by prečo tvoriť svet, a ak by bol nedokonalý, nebol by bohom, a napokon preto, lebo nie je možná nijaká argumentácia o tom, čo by bolo jedinečné svojho druhu.

O Bohu síce hovoriť potrebujeme, ale je to neľahké. To, že Boh je skutočnosť transcendetná, vedie k tomu, že o ňom môžeme hovoriť len analogicky. Každé filozofické alebo teologické tvrdenie o Bohu platí len s výhradou. A tak aj naše práve vyslovené tvrdenie o Božej personalite je analogické. Platí, ale bez akéhokoľvek obmedzenia, ktoré vidíme napríklad na ľuďoch. O Bohu môžeme hovoriť slovami, ktoré naznačujú jeho personalitu (Otec, Pán, Vládca), i výrazmi neosobnými (Svetlo, Život, Pravda). Je to, ako by bol zároveň osobný i neosobný. Skôr môžeme povedať, že je nadosobný. Vyzerá to ako neistota, ale zároveň to vedie našu úvahu ďalej. Božia personalita vedie totiž k tomu, že samo filozofické poznanie Boha nestačí.

Boh je najkrajnejší horizont Ty; človek je týmto Ty trvalo oslovovaný a vyzývaný k odpovedi alebo volaný k zodpovednosti, takže existencia človeka je neustály dialóg.

V gréckej filozofii sa stretávame s najrôznejšími predstavami o božskej bytosti: božský praoheň Herakleitov, Aristotelov prvý hýbateľ, ktorý spočíva v pokoji sám v sebe a seba samého nazerá; panteizmus stoikov a iných, ktorým je boh to isté čo súhrn všetkého bytia; napokon u Plotina poňatie, že boh je jediný skutočný a všetko ostatné je len odlesk, emanácia božského bytia.

Boh je pôvodný domov všetkého stvorenia.

Boh = Jahve = Adonai je absolútna, duchovná, zásvetná, mimočasová osobná bytosť, stvoriteľ sveta.

Boh je neurčiteľné bezhranično bez akýchkoľvek vlastností, En-Sof, ktoré je všetkým vo veciach, do ktorých vyžaruje (emanuje) svoju podstatu a čím sa súčasne obmedzuje. Toto sebaobmedzovanie sa bezhranična sa odohráva v desiatich etapách alebo štádiách sebarozvíjania sa, ktoré sú anlogické zónam gnosticizmu a nazývajú sa sefirot.

Boh je je bezpečne poznateľný z jeho diela prirodzeným svetlom rozumu; hľadenie na Boha (450) je cieľom putovania človeka tu na zemi.

Boh je pra-základ mnohotvárneho súcna, ktoré tvorí svet, ba celého súcna vôbec. V ňom spočíva všetko, nakoľko od neho ako od prvej pôsobiacej príčiny všetko vychádza a je ním ako posledným cieľom priťahované, nakoľko sa všetko zúčastňuje na jeho plnosti, a tak predstavuje verný obraz alebo stopu jeho nádhery. Pra-základ ako taký sám nie je založený v ničom inom, je založený iba v sebe samom; prvá a posledná príčina všetkého musí byť sama ne-zapríčinená, existuje silou absolútnej nevyhnutnosti svojej vlastnej existencie (a-se-itas: bytie samo od seba). Preto v Bohu úplne splýva bytostnosť a pobyt; Boh nemá bytie len ako súcno, t. zn. bytie-majúce, ale je aj bytie samo čiže bytie subsistujúce: v tom tkvie metafyzická bytnosť Boha, ktorou je Boh v samom jadre konštituovaný a ktorou nado všetkým vyniká.

V protiklade k tomu zahrnuje fyzická bytnosť Boha spoločne so subsistujúcim bytím všetky Božie dokonalosti, ktoré sú touto bytosťou ako svojím najvnútornejším koreňom dané. Pretože tieto dokonalosti subsistujúce bytie bližšie určujú, nazývame ich vlastnosťami (atribútmi) Boha. V Bohu samom netvoria mnhosť, ale sú jednoduchou, a predsa nekonečnou plnosťou.Keďže ich nevidíme bezprostredne a neobsiahneme ich teda jedným pohľadom, sme odkázaní vytvárať si o nich sprostredkovane alebo pomocou svojich pojmov vychádzajúcich z pozemského kusý obraz. Presnejšie povedané, Bohu možno pripisovať iba čisté dokonalosti, ktoré podľa svojej bytnosti udávajú čisté bytie (múdrosť, dobrota, moc), nie však zmiešané dokonalosti, v ktorých bytnosti sa bytie mieša s nebytím alebo nedokonalosťou (napr. zmyslové afekty, ktoré možno pripisovať Bohu len v prenesenom slova zmysle).

Až uvažovanie božsých vlastnosti jednotlivo pred nami rozžiari obraz Boha v jeho plnej vznešenosti. Ako bytie samo je Boh celou plnosťou bytia, a preto je nekonečný. Tu bytie nie je obmedzené nijakým ne-bytím, a preto je bytím čistým, čistou aktualitou (actus purus), ktorá je od začiatku dokonaná v sebe samej, pretože stávať sa predpokladá ešte-nie-bytie. Preto Boh nevysloviteľne presahuje konečné, neustále sa tvoriace bytie (transcedencia), aby v ňom však bol ako prazáklad zároveň obsiahnutý (imanencia). Keďže byť-telom v skutočnosti obsahuje ne-bytie, je Boh čistým duchom, a tým osobnou bytosťou (osoba), ktorá poznáva a pritom láskyplne vlastní seba samu a nad všetkým ostatným vládne svojou prozreteľnosťou. Náboženstvom vstupuje človek s týmto najvyšším majestátom do osobného vzťahu, ktorý pripravuje jeho konečné neplnenie skrze Boha v živote po smrti.

Každé odklonenie sa od tohto vytríbeného Božieho obrazu znamená zlyhanie.

Boh je súhrn všetkých zákonov.

Boh je zatiahnutý do vzniku sveta, neodlišuje sa od neho celkom.

Boh je nadmateriálna skutočnosť ako predurčenie materiálnej skutočnosti; absolútno.

Boh je hlavný predmet poznania; otec ľudí, ktorého poznanie dáva človeku vedomie božského spojenia s ním a tak zároveň primerane reguluje ľudské vzťahy k bohu a celému ľudstvu. Ľudský život je v súlade s tým služba bohu, ktorá spočíva v presnom zachovávaní božských právnych noriem a v náležitom správaní sa podľa nich. Človek je synom božím a ako takýto syn musí milovať druhého človeka Prípravou na túto službu je etika i morálka.

Boh je v mýtoch chápaný ešte ako zmyslovo-konkrétna bytosť.

V slovanskej mytológii Boh je božstvo udeľujúce ľuďom bohatstvo: úrodu na poliach, prírastok dobytka, rozmnoženie statkov. Sú bohovia vyšší a nižší.




#Article 90: Indická filozofia (1077 words)


Indická filozofia je výrazná zložka indickej kultúry, jedna z najbohatších národných filozofií; prevažne náboženská filozofia; tvorí charakteristický útvar podobne ako filozofia západná, filozofia čínska, filozofia arabská. Nikdy sa úplne nevydelila z celku náboženských predstáv Indov.

Indická filozofia je staršia ako čínska filozofia, ktorú ovplyvňovala prostredníctvom budhizmu. Opačným smerom k pôsobeniu nedochádzalo.

V indickej filozofii sa neuskutočnil prechod od mýtu k logu tak, ako tomu bolo v gréckej filozofii. Filozofické úvahy neviedli k vzniku politických a vedeckých učení. Pre Indiu bolo charakteristické, že filozofické smery sa rozvíjali spolu s náboženstvom. Základná periodizácia indickej filozofie:

Názov od slova védy (najstaršie zachované písomné správy 1500500 pred Kr.), je to súbor spisov neznámych autorov (za autora véd sa považuje Vjása), ktorý obsahoval náboženské, mýtické, ale aj filozofické otázky, rôzne rituály a obradné predpisy, mali kánonický charakter – kánon = príkaz, niečo čo sa má striktne dodržiavať. Védy boli príručkami indických kňazov, v ktorých boli zahrnuté nespochybniteľné pravdy. Obsahovo boli védy šesťkrát rozsiahlejšie ako kresťanská Biblia.

Védy sa skladajú zo štyroch častí:

Mantry – sú to hymny a modlitby. Predstavujú najrannejšie obdobie, obdobie osláv bohov.

Brahmány – zaklínadlá a obetovania, predstavujú obdobie obetnej mystiky, ktoré spadá do obdobia vzniku kastovného systému.

Štyri základné kasty – varny:

Brahmáni – kňazi dodržiavali náboženské rituály, ich prítomnosť bola nenahraditeľná pri všetkých životných udalostiach. Nikdy sa neusilovali o získanie svetskej vlády, alebo moci a ani sa nikdy nesnažili vytvoriť nejakú cirkevnú organizáciu – hierarchizovanú cirkev. Ich náboženstvo voláme Brahmanizmus, ktorý hlása tri základné cnosti:

Tieto tri cnosti tvoria karmu, ktorá vedie k lepšiemu prevteleniu a k splynutiu s najvyššou svetovou dušou, s brahmou. Ak človek nedodržiava tieto cnosti, vedie to k prevteleniu do podoby nižších foriem života.
   
Aranjaky – texty pre pustovníkov

Upanišády – myšlienky rôznych mužov, ktorí „sedia blízko majstra“, ktoré nie sú všeobecne dostupné. Sú to akési tajné náuky. Sú filozofickým výkladom véd:

Sú to filozofické smery, ktoré odmietajú tradíciu véd a hlavne odmietajú kastovné delenie spoločnosti.

Vznikla v období, keď v Indii rodový systém vystriedal štát a keď sa popri kaste brahmánov a kšatrijov vytvára aj kasta vajšijov. Táto škola uznávala iba hmotu, ktorá sa skladá zo štyroch elementov (oheň, voda, zem, vzduch). Vedomie považovala za protiklad hmoty, je to vlastnosť materiálneho tela. Hovorila, že átman (duša), Boh a posmrtný život sú len klam. Na tomto svete sme len raz, pobývame tu len chvíľku a preto si život treba užívať. Utrpenie a bolesť nemožno odstrániť, no možno ich obmedziť na minimum a rozkoš a slasť možno maximalizovať. Nemala dlhé trvanie, ani výrazne neovplyvnila indické myslenie. Jej význam spočíva v tom, že podnietila vznik ďalších smerov – džinizmu a budhizmu.

Zakladateľom je Mahávíra (Džina = vykupiteľ) v 6. st. pred Kr.

Džinizmus tvrdí, že existuje duša a hmota a že človek je spojením tela a duše. Telo a karma sú materiálne, duše sú nehmotné. Čiastočky hmoty sa neustále zmiešavajú s dušou. V džinizme sa preto duša potrebuje oslobodiť od „materiálnych nánosov“, ktoré sú tvorené dôsledkami ľudských činov a negatívnych emócií a ktoré vedú k znovuzrodeniu. Cestu k vyslobodeniu z kolobehu znovuzrodenia (spáse) vidí v askéze. Askézu dosiahne duša vtedy, keď sa bude správať podľa prísnych etických príkazov, napr. nezabíjať nič živé, nebrať, čo nie je dávané, neklamať, zriecť sa svetských radostí a rozkoší. Dnes vyznáva džinizmus asi 6 miliónov ľudí.

Náboženstvo založil princ Siddhárta Gautama, budha = prebudený, osvietený, čiže ten, kto ukazoval ľuďom cestu k spaseniu.

Odmieta náuky upanišád a učenie o brahme a átmane, pretože je to abstraktné a tým pádom aj zbytočné pre ľudí. Svoje učenie sa snaží sprístupniť širším vrstvám. Budhizmus zavrhuje kastový systém, zakazuje obetovanie bohom, učí trpezlivosti a že zlu sa nemáme brániť násilím.

Podstatou je učenie o štyroch vznešených pravdách:

Podľa budhizmu možno odstrániť strasť a utrpenie nie v posmrtnom živote, ale v pozemskom, a to prostredníctvom nirvány = stavu úplného pokoja, oslobodenia sa od všetkého, čo prináša bolesť a utrpenie. Je to mravný zákon sveta.

Budhizmus je ateistické náboženstvo spásy a pokory, vyzdvihuje vieru v mravný zákon sveta – karmanový princíp. 

Budha sformuloval aj príkazy praktickej etiky:

Po smrti Budhu sa jeho nasledovníci sformovali do dvoch prúdov, skupín:

V súčasnosti je budhizmus rozšírený a populárny aj v Európe a Amerike, nie v klasickej podobe, ale v podobe zenového budhizmu (meditačný budhizmus).

Rozšírenie: juhovýchodná Ázia, Čína, Japonsko, Tibet.

Uznávali autoritu véd a svoju filozofiu budovali na princípe brahmanizmu. Sú to pravoverné systémy a majú hlbšiu náboženskú orientáciu/tendenciu. Uznávali kastovný systém.

Patrí sem: Védanta, Mímánsa, Njája, Vaišéšika, Sánkhja, Jóga.

Predstavuje cestu k oslobodeniu, k spaseniu od utrpenia. Je to cesta sebaovládania, disciplíny a sústredenia. Jóga pozná svojho osobného Boha a viera v tohto osobného Boha je podmienkou k úspešnej praktickej činnosti, meditácii, koncentrácii, smerujúcej k spaseniu, k oslobodeniu sa od utrpenia.

V učení Njája hrala veľkú úlohu logika a gnozeológia. Njája sútry boli zapísané v 2. storočí. Podľa učenia Njája jestvuje hmotný vesmír, ktorý sa skladá z atómov, tvoriacich svojimi kombináciami všetky predmety. Okrem toho vo vesmíre jestvuje nespočetné množstvo duší, ktoré jestvujú buď samy osebe, alebo sú spojené s hmotnými atómami. Najvyššia duša, boh Íšvara, vytvára kombinácie atómov a vyvoláva spojenie duší s atómami, alebo oslobodenie duší od atómov.

Štúdium indickej filozofie musí rešpektovať dôležitú zvláštnosť, že tzv. klasické systémy (daršana) majú mnohostoročnú históriu ešte predtým, než poznáme prvých filozofov menom, a často až do klasickej doby nemáme ani žiadny spoľahlivý text. Nemôžeme teda o nich pojednávať rovnakým spôsobom, ako sme zvyknutí z dejín európskej filozofie, kde vykladáme názory jednotlivých filozofov a môžeme ich ľahko porovnávať a pozorovať dráhy myšlienkového pohybu. V Indii musíme asi až tak do polovice prvého tisícročia n. l. postupovať pri klasických systémoch inak. Musíme ukázať ich viac-menej záverečnú klasickú podobu a musíme sa pokúsiť spätne rekonštruovať cestu, po ktorej sa k nej dospelo. Táto rekonštrukcia, ktorá je niekedy dôležitejšia, než sama ustrnutá klasická podoba systému, je vždy do značnej miery probabilistická a rozhodne ju nemôžeme spájať s nejakými historickými mysliteľskými osobnosťami, ktoré zostávajú navždy skryté. (Len nesmieme zabúdať, že pri budhistickej filozofii môžeme sledovať jednotlivých filozofov už od prvých storočí letopočtu, ak nie už aj skôr.) Pritom obdobie, v ktorom sa určitá filozofia vyvíjala, presahuje desiatky generácií. Napríklad pri vaišéšikovom systéme sa odhaduje doba jeho anonymného vývoja najmenej na 8 storočí. Pri sánkhji to bolo ešte viac.

Vo väčšine prác o dejinách indickej filozofie sa nijaký pokus o rekonštrukciu filozofického vývinu nerobí a predvádzajú sa systémy v podobe už dosť strnulej, až dokonca upadnutej, a nivelizované do značnej miery vplyvom mentálnej klímy 5. – 6. stor. po Kr., kedy sa systémy po prvý raz začínajú vynárať z anonymity. Táto klíma bola klímou prudkého boja s ateistickým budhistickým ultraidealizmom vidžňánavády a súčasne masového a masívneho nástupu teizmu.




#Article 91: Siddhártha Gautama Buddha (781 words)


Siddhártha Gautama Buddha alebo Budha (ďalšie mená pozri nižšie; * okolo 623 pred Kr., Kapilavastu - † 543 pred Kr. alebo * asi 563 pred Kr. - † 483 pred Kr.) bol zakladateľ jedného z troch najrozšírenejších svetových náboženstiev - budhizmu.

Siddhárthah (- sanskritský nominatív) resp. Siddhártha (- sanskritský kmeň) je meno, ktoré mu dali rodičia. Siddhárthah znamená „ten, ktorý dosiahol cieľ“. Pálíjský nominatív mena znie Siddhatthó, pálíjský kmeň mena znie Siddhattha. 

Jeho celé meno znie v sanskrite v nominatíve Siddhárthah Gautamah, sanskritský kmeň slova znie Siddhártha Gautama, pálijský nominatív mena znie Siddhatthó Gótamó. 

Jeho úctivá prezývka znie v sanskrite v nominatíve Buddhah, sanskritský a pálijský kmeň slova znie Buddha, pálijský nominatív znie Buddhó, slovenský kodifikovaný tvar znie Budha. Pokiaľ ide o výber medzi slovami Budha a Buddha(h), slovenský kodifikovaný (a teda spisovný) tvar znie len Budha, zatiaľ čo medzinárodné pramene a slovenské odborné texty používajú pravopis Buddha(h). O významoch slov buddha(h) (बुद्ध) a budha (बुध) pozri článok budha.

Bežné sú aj kombinácie: 

Dostal aj veľa ďalších čestných mien.

Narodil sa do kráľovskej rodiny v Kapilavastu, hlavnom meste krajiny ležiacej na úpätí Himalájí (na južných hraniciach dnešného Nepálu), ako syn kráľa menom Šuddhódana Gautama (nominatív: Šuddhódamah Gautamah; v pálí: Suddhódana Gótama/v nominatíve:Suddhódanó Gótamó) z kmeňa Šákjov. Dátum jeho narodenia – deň májového splnu – je dodnes tradične oslavovaný a volá sa Vaišákha (púdžá) (v pálí: Vésáka (púdžá)).

Texty hovoria, že krátko nato, ako sa narodil, predpovedali traja jogíni, že ak sa nestretne s utrpením podmienenej existencie, vyrastie podľa ich predstáv a bude silným panovníkom. Ak sa s ním stretne, zriekne sa svojho postavenia a prinesie svetu hlboký vhľad. V mladosti bol preto zahrnutý všetkým, čo by si mohol priať, počnúc krásnymi ženami, bohatstvom, vzdelaním až po šport a zábavu. Kým nedovŕšil 29 rokov, poznal len radosť.

Keď mal Siddhártha 29 rokov, vyšiel na vychádzku za brány svojho paláca. Vtedy uvidel chorého, starého a mŕtveho. Videl, že choroba, staroba a smrť môže postihnúť každú bytosť a že majetok alebo sláva neposkytujú trvalé záruky preňho ani pre jeho priateľov. Na ďalší deň sa prechádzal a uzrel jogína v hlbokej meditácii. Budúci Budha videl, že našiel skutočné útočisko. Rozhodol sa, že nájde to, čo je nadčasové a trvalé.

Siddhártha opustil svoj palác a odišiel do hôr severnej Indie. V tomto období bola civilizácia Indie na veľmi vysokej úrovni a jej vtedajšiu kultúru možno porovnať s antickým Gréckom alebo obdobím renesancie. Dnes známe myšlienkové smery ako materializmus, nihilizmus, existencionalizmus a transcendentalizmus boli známe i v tom čase. V mestách fungovali známe univerzity, v ktorých pôsobili uznávaní filozofi.

Siddhártha sa po svojom odchode učil u rôznych učiteľov a robil aj tie najextrémnejšie praxe - pri praxi askézy sa takmer vyhladoval na smrť. Avšak toto všetko ho neposunulo k cieľu. Zakaždým síce prekonal svojho učiteľa, ale ani jedna cesta neviedla k rozpoznaniu pravej esencie všetkých vecí a javov. Po šiestich rokoch došiel na miesto, ktoré sa dnes nazýva Bódhgaja (v štáte Bihár) a tu sa v ňom prebudila hlboká motivácia pomáhať všetkým bytostiam, preto sa rozhodol zotrvať v pohrúžení, až kým nerozpozná nadčasovú pravdu.

Siddhártha sa posadil pod strom na brehu rieky a v hlbokej meditácii zostal šesť dní. Nakoniec, podľa textov v deň jeho 35. narodenín a počas májového splnu, dosiahol osvietenie.

Rôzne tradície to popisujú rôznym spôsobom. Z pohľadu maháanuttarajóga tantry sa všetkým prestupujúca prirodzenosť pravdy manifestovala ako budhovia troch časov, ktorí mu odovzdali požehnanie. Skondenzovali svoju dokonalú múdrosť do formy sarvabudhadákiní a v ich spojení splynuli ženské a mužské energie do dokonalosti, ako všetky ostatné duality.

Budha po dosiahnutí osvietenia prešiel cez rieku a niekoľko dní zostal pod stromom. Na jeho mieste je dnes iný strom, ktorý pripomína túto udalosť. Tu však ľudí neučil a prvé učenia odovzdal asi o štyri týždne nato pri meste Sarnáth.
 

Nasledovných 45 rokov učil Budha Šákjamuni na rôznych miestach severnej Indie a južného Nepálu. Jeho žiaci boli veľmi rôzni – od prvých, ktorí boli zameraní na seba a ktorým odovzdal učenia, ktoré dnes spadajú pod tradíciu malej cesty, až po vyspelých žiakov, ktorým odovzdal učenia veľkej cesty alebo diamantovej cesty. Jeho učenia sa dnes na Západe nazývajú budhizmus, ale v Ázii tento pojem neexistuje. Namiesto toho sa používa označenie dharma, prípadne buddha-dharma, resp. čho v tibetčine.

Budha na sklonku života ohlásil, že čoskoro vstúpi do parinirvány. Stalo sa tak za prítomnosti sanghy v horách indickej Kušinary.

Zomrel v deň svojich 80. narodenín. Najskôr vyhlásil, že môže odísť spokojný, pretože odovzdal všetky učenia a ani jedno si nenechal. Za jeho posledné slová považujú školy severného budhizmu výrok: „Neverte mojim slovám len preto, že ich povedal Budha. Buďte sami sebe svetlom.“ Školy južného budhizmu za ne považujú vyjadrenie: „Všetko zložené sa raz pominie. Usilujte sa o svoje vyslobodenie. Pracujte usilovne.“




#Article 92: Nárečie (243 words)


Nárečie alebo dialekt je územne a funkčne vymedzený štruktúrny jazykový útvar, ktorým spontánne komunikuje autochtónne obyvateľstvo istej oblasti.

Je to územný (zemepisný) variant národného jazyka s vlastným zvukovým, gramatickým, slovotvorným a lexikálnym systémom (napr. stredoslovenské nárečie, východoslovenské nárečie, západoslovenské nárečie), tvoriaci komplexnú lingvistickú, historickú a sociologickú kategóriu. Metodické preferovanie jednotlivých znakov týchto kategórií sa odráža v rozličných definíciách a hodnoteniach nárečia. Pri formulovaní téz o funkčne vymedzenej platnosti nárečia sa uplatňuje najmä sociologický aspekt.

Miestne (územné, oblastné, teritoriálne) nárečie má hovorený charakter; v rečových prejavoch prevažuje dialóg. V súčasnosti nárečia neplnia všetky sociálne funkcie, ktoré náležia plnohodnotnému jazykovému útvaru. Zo štyroch základných jazykovo-komunikačných činností (reč, písanie, počúvanie, hovorenie) sa v nich primárne uplatňuje iba prvá a tretia. Kognitívne funkcie definitívne prevzal jazykový útvar s vyššou prestížou, a to spisovný jazyk; zanedbateľné nie sú ani vplyvy jeho neštruktúrnych foriem.

Diachrónnym a synchrónnym štúdiom nárečí sa zaoberá dialektológia.

Niektorí autori rozlišujú dialekt a nárečie, pričom dialekt predstavuje zoskupenie nárečí, teda územne väčšiu jednotku ako nárečie. Napr. Viliam Mruškovič v knihe Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia rozlišuje (od najväčšieho po najmenšie) v niektorých prípadoch: skupina dialektov / dialektová zóna - dialekt - skupina nárečí - nárečia - nárečie. Napríklad pre slovenčinu uvádza: stredoslovenský dialekt - severná skupina nárečí (stredoslovenského dialektu) - liptovské nárečia - západoliptovské nárečie.

Niekedy sa ako nárečie označuje každý (nielen územný) spoločensky a funkčne vymedzený variant niektorých z nespisovných útvarov národného jazyka. Preto sa hovorí napr. aj o sociálnych nárečiach.




#Article 93: Metafyzika (911 words)


Metafyzika je také zameranie filozofie, ktoré sa usiluje uchopiť bytie ako také a to, čo mu ako takému prináleží, bytie jestvujúce poza empiricky okúsiteľné súcno (jestvujúcno), kde toto súcno od neho bytostne a podstatne závisí, a to tak pokiaľ ide o svoje jestvovanie, ako aj pokiaľ ide o jeho účel. Aristoteles používal na označenie takéhoto skúmania termín „prvá filozofia“ (gr. proté philosophia).

Metafyzika je základná filozofická oblasť skúmania, v ktorej korenia všetky filozofické disciplíny. Metafyziku zvyknú členiť podľa nemeckého osvietenského filozofa Christana Wolffa na filozofiu bytia (ontológia), kozmológiu, filozofiu človeka (filozofická antropológia, filozofia existencie) a filozofiu Boha (filozofická teológia).

Metafyzika sa postupne vyvinula do osobitnej filozofickej disciplíny o nadzmyslových, len rozumom postihnuteľných (inteligibilných) veciach (substancia, esencia, Boh, duša, nesmrteľnosť, zlo atď.) chápaných ako stále, nemenné a večné entity alebo princípy.

Autorom pojmu metafyzika je grécky filozof a predstaviteľ antickej peripatetickej školy Andronikos z Rodu z 1. storočia pr. Kr. Ten ako jeden z prvých vydavateľov a komentátorov Aristotelových spisov systematicky zoradil diela svojho majstra, pričom písomnosti, ktoré pojednávajú o duchovných a nehmotných skutočnostiach, zaradil za traktáty o fyzike (Fyzika), ktoré zase pojednávajú o hmotnej realite. Takto sa týmto písomnostiam začalo hovoriť Metafyzika, resp. v pôvodnej gréčtine τὰ μετὰ τὰ φυσικὰ βιβλία (tá metá tá physiká biblía – „knihy, nasledujúce po Fyzike“ resp. „knihy, ktoré sú za Fyzikou“). Predpona μετὰ (meta-) teda znamená „za“ alebo „poza“.

Poznáme dve hypotézy, ktoré sa snažia interpretovať vznik pojmu resp. vysvetliť, prečo Andronikos z Rodu takto knihy zaradil a pomenoval: 

Tradičnými výskumnými metódami metafyziky sú:

Špekulatívna metóda sa usiluje o komplexné nazeranie a úplný, systematický výklad reality. Ide o teoretické a racionálne postihovanie pravdy, založené na konštrukcii myšlienok a myšlienkových systémov bez jasného opierania sa o empirické dáta. 

Axiómy sú postuláty, ktoré ako základné vety myšlienkovej konštrukcie slúžia ako východiská. Stanovenie axióm je často v metafyzike vecou apriórnej samozrejmosti, preto sa ich postulovanie stalo cieľom v rámci úplnej metodickej skepsy napr. René Descarta. Axiomatická metóda je jednoznačne naviazaná na logickú dedukciu, pretože z formulovanej axiómy filozof následne vyvodzuje (dedukuje) mnoho ďalších tvrdení. Budovanie axiomaticko-deduktívneho systému sa osvedčilo nielen v geometrii, ale v rámci metafyziky aj v antickej klasike (napr. Platón) alebo v novovekej klasike trebárs u Barucha Spinozu. 

Po prvotnom synonymnom zamieňaní s pojmom „transcendentný“ (lat. transcendere – presahovať) v období scholastiky sa, počnúc Immanuelom Kantom, význam tohto pojmu ustálil a transcendentálnym sa začalo nazývať to, čo umožňuje a podmieňuje ľudské poznanie. Transcendentálnu metódu teda ako prvý používa Kant, ktorý pôsobisko metafyziky redukuje na skúmanie apriórnych štruktúr nášho vedomia.

Táto metóda sa zameriava na najvšeobecnejší opis vzťahov a javov reality ako takej.

Tieto metódy nikdy neboli používané v čistej podobe, ale sa rôznorodo miesili.

Klasické, dlho pretrvávajúce členenie metafyziky pochádza z pera nemeckého filozofa Christiana Wolffa, ktorý s využitím prvkov scholastickej špekulácie a metodickej skepsy René Descarta nadviazal na Leibniza a stal sa tak významným systematikom nemeckej metafyzickej terminológie. Podľa neho sa metafyzika člení na dve oblasti:

Takéto delenie je známe už v období scholastiky a preberá ho aj Immanuel Kant vo svojom tzv. predkritickom období, kedy mu bol Wolff ešte vzorom.

Základný rozdiel medzi metafyzikou a kresťanskou teológiou sa rysuje predovšetkým u stredovekého scholastika Tomáša Akvinského v jeho diele Suma teologická. Jeho rozlíšenie je reprezentatívne, pričom určite nemožno obísť Aristotelovo chápanie „múdrosti“ (gr. sophía), v ktorého kontexte Tomáš dichotómiu rieši.
 
Aristotelova teória vedeckého poznania vníma ako najdokonalejšie a najvyššie vedenie práve tzv. múdrosť (gr. sophía). Jej predmetom sú najvšeobecnejšie príčiny jestvujúcna a bytia ako takého. Poznanie týchto úplne prvých, priam až axiomatických príčin zabezpečuje tejto, takpovediac, vede istý teologický rozmer, keďže skúmanie prvotnej príčiny je totožné so skúmaním absolútneho metafyzična resp. božstva. Celé toto poznanie sa nadobúda realizáciou čisto rozumovej mohutnosti človeka vrátane logických, deduktívne odvodených myšlienkových konštrukcií. „Sophía“ ako múdrosť sa takto u Aristotela jednoznačne predstavuje ako vyvrcholenie celej „prvej filozofie“ (gr. proté philosophía), resp. celej metafyziky.

Otázkou sa teda stáva: „Je potrebná akási ďalšia (kresťanská) teológia, keď metafyzika rozumom skúma absolútne metafyzično a tým nadobúda sama teologický rozmer?“ K tejto otázke sa dostáva Tomáš Akvinský na začiatku Teologickej sumy, keď obhajuje relevanciu kresťanskej teológie (alebo v jeho slovníku – tzv. posvätnej náuky). 
V prospech dostatočnosti prirodzenej teológie resp. metafyziky (u Aristotela sophía) hovorí učenie, že ona sama je v kontexte aristotelizmu vrchol ľudského poznania a dokonca i samotná blaženosť v kresťanskom zmysle znamená rozumové nazeranie Boha. Preto sa rozumovo budovaná metafyzika dá chápať ako postačujúca veda aj pre kresťana. Tomáš však argumentuje, že nie každý človek má prirodzenú vlohu alebo čas pre venovanie sa filozofii, aby sám svojím rozumom dospel k poznaniu božstva, hoci nevylučuje, že aj to je možné (na základe stvorenstva). Takto sa podľa Tomáša Boh rozhodol zjaviť tzv. nadprirodzenú alebo zjavenú posvätnú náuku, ktorá by tento problém nielenže riešila, ale by aj poskytla exkluzívnejšie informácie o metafyzične, na ktoré rozum sám prísť nemôže, keďže ho presahujú. Týmto zjavením je kresťanská Biblia a u Tomáša aj kresťanská (katolícka) Tradícia.

Vytýčený rozdiel medzi metafyzikou s teologickým rozmerom (u Aristotela sophía) a kresťanskou teológiou sa teda rysuje práve v kontexte zdroja ich informácií. Metafyzika sa buduje len rozumom, z čoho vznikajú tzv. pravdy z rozumu, zatiaľ čo kresťanská teológia sa inšpiruje aj kresťanským zjavením, z čoho pochádzajú tzv. pravdy z viery. Toto rozlíšenie je totožné s rozlíšením filozofickej (prirodzenej) teológie a kresťanskej teológie. Metafyzika teda vylučuje všetky výpovede, ktoré nepochádzajú z číreho rozumu, zatiaľ čo kresťanská filozofia si dogmatickým spôsobom stanovuje axiómy zo spomínaného zjavenia a k rozumu má vzťah, ktorý by sa dal popísať ako úsilie o elimináciu všetkej prípadnej vnútornej kontradikcie.




#Article 94: Psychoterapia (119 words)


Psychoterapia je zámerné upravovanie narušenej činnosti organizmu (choroby, poruchy) psychologickými prostriedkami, s cieľom liečby. Narušenie činnosti sa môže týkať psychických procesov a osobnosti alebo somatických procesov a orgánových funkcií. Môže byť podmienené psychogénne i somatogénne. K psychologickým prostriedkom patrí slovo, mimika, mlčanie, emotivita a emočné vzťahy, učenie, manipulácia prostredím a iné. 

Rozlišuje sa

V individuálnej psychoterapii je rozhodujúcim faktorom efektívnosti liečebného pôsobenia psychoterapeutický kontakt lekára a pacienta, ktorý sa zakladá na vzájomnej úcte a dôvere, schopnosti lekára vcítiť sa (empatia).

Metódami klinickej psychoterapie sú:

Ďalej sem patrí aj:

Používajú sa aktivizujúce terapeutické metódy, ktoré pomáhajú zvyšovať kompetenciu pacienta v medziosobnostných vzťahoch, zdokonaľovať jeho schopnosť sebapoznania i autoregulácie

Podľa P. Janet je psychoterapia aplikáciou psychologickej vedy na liečenie rôznych chorôb.




#Article 95: Hypnóza (165 words)


Hypnóza (z  = uspávam,  = spánok) je stav ľudského vedomia, ktorý zahŕňa zúženie vedomej pozornosti a zvýšenú otvorenosť voči sugesciám. Pojem hypnóza sa môže používať aj na označenie zručnosti, umenia alebo aktu navodenia hypnózy. 

Teórie, ktoré vysvetľujú proces hypnózy sa delia na dve skupiny. Teórie zmeneného stavu vedomia vidia hypnózu ako zmenený stav vedomia, alebo tranz, ktorý sa odlišuje od bežného vnímania reality. Naproti tomu, procesné teórie hypnózy (nonstate theories) popisujú hypnózu ako formu imaginatívneho hrania rolí.  

V priebehu hypnózy sa od človeka vyžaduje koncentrácia (na predmet, myšlienku, spomienku atď.) s cieľom odpútania sa od okolitých rozptýlení. Ľudia v hypnóze sa vyznačujú zvýšenou ochotou reagovať na sugescie. Hypnóza sa začína procedúrou tzv. hypnotickej indukcie, počas ktorej sa hypnotizovaný človek riadi špecifickými pokynmi hypnotizéra. Moderné štúdie však ukazujú, že používanie hypnotickej indukcie nie je potrebné a hypnotické fenomény je možné vyvolať bežným riadeným rozhovorom.    

Využitie hypnózy v terapii sa nazýva pojmom hypnoterapia, zatiaľ čo verejné demonštrácie hypnózy sa nazývajú ako tzv. show hypnoses alebo stage hypnoses. 




#Article 96: Arabčina (133 words)


Arabčina je semitský jazyk. Kedysi ňou nehovorili iba Arabi, ale slúžila ako medzinárodný jazyk, podobne ako latinčina v stredovekej Európe. Arabčina je predmetom štúdia arabistiky.

Nárečia sa značne odlišujú od spisovného jazyka. Spisovná arabčina sa len málo odlišuje od jazyka Koránu. V jednotlivých hovorových jazykoch sa objavujú podobné odstredivé tendencie, aké rozdelili románske jazyky od kedysi jednotnej latinčiny.

Na rozdiel od románskych jazykov sa však rozdiely len v malej miere prejavujú v písanej forme jazyka, a to napriek tomu, že niektorí spisovatelia píšu v regionálnych variantoch. Hlavným dôvodom je skutočnosť, že nevokalizované arabské písmo nezachytí zmeny v krátkych samohláskach a pozmenené spoluhlásky si zase ponechávajú pôvodný zápis.
Napríklad písmeno /ج/ (žím), ktoré sa prepisuje ako J a štandardne sa číta [ž] alebo [dž], sa v Egypte vyslovuje [g], ale píše sa stále rovnako.




#Article 97: Arménsko (889 words)


Arménsko (súčasný normovaný názov; staršie (cca. do 70. rokov 20. stor.) aj: Arménia, prípadne: Armenia; v niektorých súčasných zdrojoch len pre obdobie staroveku: Arménia), dlhý tvar  Arménska republika (Hajastani Hanrapetuthjun), je horská krajina v juhozápadnej Ázii, kde okolo 90 % územia leží vyššie ako 1000 metrov nad morom (m n. m.). Väčšinu územia vypĺňa Arménska vysočina (Aragak, 4090 m n. m.), na severe sú pásma Malého Kaukazu, na juhozápade medzihorská Arakská rovina. Rieky Araks (tvorí hranicu s Iránom), Arba, Vorotan, jazero Sevan. Podnebie je suché, subtropické až chladné, vysokohorské. Pestujú sa tu obilniny, okopaniny, bavlník, tabak, vinič, ovocie, zelenina; chov dobytka, oviec, kôz a hydiny.

Povrch Arménska je hornatý. Priemerná nadmorská výška je 1 800 m n. m. Prevažná väčšina územia leží vo výškach nad 1 000 m. Republika sa rozprestiera v Arménskej vysočine - pokračovaní Anatólskej plošiny, obkolesenej horami Malého Kaukazu. Horské chrbty sa striedajú s plošinami ležiacimi vo výške 1 400 - 2 000 m n. m., respektíve s nižšie položenými rovinami. Podobne ako okolité oblasti je súčasťou alpsko-himalájskej sústavy.

Krajina je bohatá na medené a medeno-molybdénové rudy, nefelíny (surovina na výrobu hliníka) a pyrit. Bohaté sú aj zásoby stavebných surovín. Podnebie je kontinentálne a suché. Poľnohospodárska pôda sa musí umelo zavlažovať. Hlavnou riečnou tepnou je rieka Araks, tvoriaca hranicu s Tureckom. Významné jazero Sevan je dôležitým rezervoárom vody pre priemysel a poľnohospodárstvo.

Arménska vysočina patrí k dávnym centrám ľudskej civilizácie. Bola trvale osídlená od paleolitu. V najstarších písomných pamiatkach z dôb Chetitov sa spomína národ Chajasa v 2. tisícročí pred Kr. V tomto období ovládli územie Arménska Asýrčania. Mesto Jerevan bolo najstarším písomne doloženým mestom na území ZSSR. Spojením arménskych kmeňov v 9. storočí pred Kr. vznikla ríša Urartu v oblasti Vanského jazera. V tomto období boli založené mnohé opevnené mestá, rozvíjali sa remeslá a vinohradníctvo. V 6. storočí pred Kr. Urartská ríša zanikla po vpáde Médskych vojsk. V Malom Arménsku a v Araratskej rovine vzniklo Arménske kráľovstvo a začal sa formovať arménsky národ.

V 4. storočí pred Kr. ovládli Arménsko satrapovia Alexandra Macedónskeho – Seleukovci. Po oslabení ich moci sa v 2. storočí pred Kr. obnovil arménsky štát, ktorý trval až do 4. storočia nášho letopočtu. V tomto období sa rozvinul obchod, remeslá, poľnohospodárstvo a kultúra. Arménsko ako prvá krajina v histórii prijala roku 301 kresťanstvo. Koncom 4. storočia si Arménsko rozdelili Rimania a Peržania. Od 7. do 9. storočia ho ovládali Arabi. Arménsky štát sa obnovil v 9. storočí. Arméni vynikali ako obchodníci, zakladali kolónie po celej Prednej Ázii, ale i v Kyjeve a Novgorode. Od 11. storočí ovládali krajinu Seldžukovia, od 13. storočia Mongoli. V 17. storočí bolo Arménsko rozdelené medzi Osmanskú ríšu (pripadlo mu Západné Arménsko) a Perziu (Východné Arménsko). Národnú identitu im v tomto období pomohla udržať ich kultúra, ktorá žila prevažne v zahraničí. Až začiatkom 19. storočia pripadla časť Východného Arménska spolu s Východným Gruzínskom cárskemu Rusku. Ruské vojská a arménski dobrovoľníci roku 1827 ovládli celé Východné Arménsko. Arménov žijúcich v Turkami spravovanom Západnom Arménsku postihol ťažký osud. V rokoch 18901922 boli systematicky vyvražďovaní, pričom pri genocíde ich prišlo o život zhruba 1,5 milióna, ďalších sto tisíc utieklo pred prenasledovaním do Ruska ako aj iných krajín. Rozvíjalo sa fakticky už len Východné Arménsko.

Po prvej svetovej vojne sa dostalo na krátku dobu pod správu štátov Dohody. No roku 1920 sa začalo komunistami podporované povstanie, ktoré vyhnalo zahraničné vojská z krajiny a naopak na svoje územie privolalo Červenú armádu. 29. novembra 1920 bola vyhlásená sovietska vláda a o dva roky neskôr Arménsko vstúpilo do Zakaukazskej federácie a stalo sa členom ZSSR.

Arménsko v roku 1988 postihlo silné zemetrasenie s magnitúdou 7,2 (zemetrasenie v Arménsku v roku 1988), v dôsledku ktorého zahynulo najmenej 50 000 osôb. ZSSR od samého počiatku informoval svet o hrôzach tejto mimoriadnej prírodnej katastrofy a jednalo sa o prvú prírodnú katastrofu na území ZSSR, po ktorej krajina umožnila vstup pracovníkov poskytujúcich pomoc zo zahraničia.
 
V tom istom roku vypukli boje medzi Arménskom a susednou Azerbajdžanskou republikou o oblasť Náhorného Karabachu, ktoré sa ešte vyostrili po rozpade ZSSR. Od roku 1994 dodržujú obidve krajiny oficiálne prímerie. Turecko na protest proti obsadeniu Náhorného Karabachu uzavrelo arménske hranice. Roku 1999 bol počas zasadania parlamentu zavraždený premiér krajiny, čo následne viedlo k ekonomickej aj spoločenskej kríze v krajine.

Podľa odhadov OSN z roku 2016 tu žilo asi 2 924 816 obyvateľov. Etnickí Arméni tvoria asi 98,1% obyvateľstva. Významnejšie menšiny tvoria Jezídi - asi 1,2%, a Rusi 0,4%.

Väčšina obyvateľov sa hlási ku kresťanstvu (arménskej cirkvi).

Pričlenenie Arménska k ZSSR malo výrazný vplyv na rozvoj priemyslu. Z krajiny sa pomaly stal rozvinutý priemyselno-poľnohospodársky štát. Arménsko vyvážalo stroje, textil a spotrebný tovar. Po rozpade ZSSR roku 1991 krajina zrušila poľnohospodárske družstvá, o poľnohospodársku výrobu sa starajú drobní farmári. Priemysel prešiel začiatkom 90. rokov obdobím stagnácie, ale nová vláda začala s liberalizáciou ekonomiky. Tá od roku 1995 zaznamenáva rast. V krajine je napriek tomu vysoká nezamestnanosť a chudoba. Pod jej hranicou sa nachádza až polovica obyvateľstva.

Doprava železničná, cestná, potrubná, letecká. 

Arménsko podporovalo snahy enklávy Arménov v Náhornom Karabachu v susednom Azerbajdžane, čo vyústilo do vojny trvajúcej od roku 1988 do roku 1994. Vojna spôsobila izoláciu Arménska, pretože významné arménske menšiny vo všetkých okolitých krajinách sa taktiež pokúšajú o určitú mieru autonómie. Boje v oblasti spôsobili, že 800 000 Azerbajdžancov opustilo svoje domovy v Náhornom Karabachu. Takisto 230 000 Arménov bolo nútených utiecť z Azerbajdžanu.




#Article 98: Palestína (územie) (1220 words)


Palestína je historické územie v Prednej Ázii medzi Stredozemným morom, Mŕtvym morom a Červeným morom. Známa je aj ako Svätá zem. Je posvätným územím pre židov, kresťanov a moslimov.

Pomenovanie územia – Palestína sa začalo používať po prvýkrát po neúspešnej vzbure Bar Kokhbu (Bar Kochbu) v druhom storočí, keď rímsky cisár Hadrián v snahe prerušiť akékoľvek spojenie medzi pôvodným kráľovstvom a rímskou kolóniou rozhodol o premenovaní územia. Pôvodný názov znel Kanaán. Rimania vybrali pomenovanie Palastina, ktoré malo zlomiť židovských obyvateľov, pretože označovalo ich biblických nepriateľov Filištíncov. V rovnakom čase premenoval pre Židov posvätný Jeruzalem na Aelia Capitolina.
Biblia takisto toto územie nazýva ako Zem Hebrejov (Gn 40,15), Zem Izraela (Oz 9,3), Zasľúbená zem (Žid 11,9), Svätá zem (Zach 2,16).

Samotný názov Palestína je dodnes veľmi sporný a nie je jasné, čo presne označuje. Pochádza zo slova gréckeho pôvodu „Pelišet“, pomenovania, ktoré sa často objavuje v Biblii. Niekedy sa termín vyskytuje aj ako Palaistína, či Philistia, čiže krajina obývaná Filištíncami (alebo aj Pelištejcami; súčasť záhadných, tzv. morských národov). Angličtina prebrala označenie vo forme „Philistine“. Filištínci sa sťahovali na južné pobrežie Kanánu v niekoľkých vlnách.

Jedna skupina prišla v predpatriarchálnom období a usadila sa južne od mesta Beer Ševa, kde sa dostala podľa Biblie do konfliktu s Abrahámom a Izákom. Ďalšia skupina, pravdepodobne pochádzajúca z Kréty, po neúspešnej invázii do Egypta (zabránil jej Rameses III. v roku 1194 pred Kr.) osídlila južné pobrežie, kde založila päť sídiel (Gaza, Aškelon, Ašdod, Ekron a Gat).

Filištínci neboli Arabi, dokonca nepatrili ani medzi Semitov. Najbližšie mali ku Grékom. Pomenovanie „Falastin“, ktoré dnes Arabi používajú na označenie tohoto územia, nie je arabského pôvodu. Ide o arabskú výslovnosť gréckeho „Palastina“, ktoré je odvodené od slova Peleshet. To vo všeobecnosti označovalo „votrelcov“ alebo „prišelcov“.

Pôvodne na východnom pobreží Stredozemného mora už od roku 2000 pred Kr. žili semitskí Kanaánci, podľa ktorých sa toto územie nazývalo Kanaán. V 13. stor. pred Kr. územie zaznamenalo inváziu hebrejských kmeňov. Filištínci sem prišli v 12. storočí pred Kr. a bývali tu vedľa Kanaáncov a hebrejských kmeňov (Izraelitov).

Okolo roku 2200 – až 2000 pred Kr. prišla na územie Kanaánu veľká vlna nomádskych a polonomádskych kmeňov pravdepodobne semitského pôvodu.

V 20. storočí pred Kr. tvorí mestské obyvateľstvo Kanaánu prevažne etnikum amorejského pôvodu (Semiti z Mezopotámie).
 
V rozmedzí rokov 1850 – 1800 pred Kr. podľa neoverených faktov mohlo prísť aj k príchodu Abraháma do Kanaánu zo severnej Mezopotámie z mesta Harrán.

Okolo r. 1250 pred Kr. mohlo prísť k exodu Izraelitov z Egypta do priestoru Kanaánu. Táto udalosť je doložená len v Biblii (návrat do Zasľúbenej zeme pod Mojžišovým vedením). V egyptských prameňoch nie je o tejto udalosti žiadna zmienka.

V 13. storočí pr. Kr vpadli do priestoru východného stredomoria aj morské národy, medzi ktorými sa uvádza aj národ Filištíncov. Spomínali sa v egyptských zápisoch ako útočníci, ktorí napadli Egypt v období vlády Rameseho III. (1184 – 1153 pred Kr.). Bol to ich druhý veľký vpád do povodia Nílu. Filištínci boli usadení aj v Palestíne. Doteraz sa vedú polemiky o presnom dátume ich príchodu. Za pravlasť Filištíncov sa pokladá buď egejská oblasť (Kréta) alebo Cyprus.

Niektoré teórie uvádzajú, že sa Filištínci usádzali v Kanaáne počas celého priebehu druhej polovice 2. tisícročia pred Kr. V súčasnosti istá časť vedcov predpokladá, že príchod Židov predchádzal príchodu Filištíncov do Zasľúbenej zeme. Filištínci sídlili najmä pri pobreží Stredozemného mora. Viaceré výsledky bádania nasvedčujú, že Filištínci boli v Kanaáne skôr, ako sa zapojili do ťaženia proti Egyptu za vlády faraóna Ramesseho III. Materiálna kultúra a vojenstvo bolo u nich výrazne na vyššej úrovni ako u Izraelitov. Pravdepodobne doniesli do Palestíny vynález metalurgie železa.

V 13. storočí pred Kr. tiež mohli preniknúť do Kanaánu prvé skupiny Izraelitov a začal sa formovať Izrael spolu s autochtónnym obyvateľstvom.
  
Izraeliti, ktorí verili, že im túto krajinu zasľúbil Hospodin sa po 400 ročnom zajatí v Egypte začali vracať pod Mojžišovým vedením na územie Kanaánu. Počas dobyvačných vojen si pod vedením Jozuu podmanili takmer celé územie Kanaánu. Samostatné kráľovstvo vytvorili až okolo roku 1000 pred Kr., kedy začala vláda kráľa Saula. K ďalšiemu rozšíreniu kráľovstva došlo počas vlády izraelského kráľa Dávida (1010/1000 – 970/964/961 pred Kr.). Po smrti jeho syna, kráľa Šalamúna v roku 922 pred Kr. sa toto kráľovstvo rozdelilo na dve časti – Izrael a Judsko. Izrael podľahol r. 722 pred Kr. Asýrčanom a Judsko r. 586 pred Kr. Nebukadnesarovi II., ktorý zničil Jeruzalem a jeho obyvateľov odviedol do babylonského zajatia. Roku 536 pred Kr. Babylon dobyl perzský kráľ Kýros II. Veľký a Židov z vyhnanstva oslobodil.

Potom, ako Alexander Veľký dobyl Perziu (333 pr. n. l.) územie sa dostalo pod vládu Macedónskeho kráľovstva. Z tohto obdobia pochádzajú posledné historické zmienky o národe Filištíncov. Po smrti Alexandra sa o vládu nad územím podelili Ptolemaiovci a Seleukovci.

Židia získali nezávislosť znovu roku 168 pred Kr., keď židovská dynastia Makabejcov povstala proti Seleukovcom. Vládla potom až do rímskeho vpádu roku 63 pred Kr. Časti Palestíny ovládali až do židovského povstania roku 66 po Kr. od Ríma závislí králi z dynastie Herodesovcov.

Po protirímskom židovskom povstaní Bar Kochbu r. 132 – 135 premenoval rímsky cisár Hadrián územie medzi Stredozemným morom a riekou Jordán na Palestína (podľa Filištíncov – úhlavných nepriateľov Židov). Hlavné mesto Jeruzalem premenoval na Aelia Capitolina a vybudoval chrám na oslavu Jupitera (132 po Kr.). Takýmto spôsobom chcel vymazať akúkoľvek pamiatku na odbojný národ. Po porážke protirímskeho povstania boli Židia z Jeruzalema vysídlení.

Roku 641 Palestínu dobyli Arabi.

Konflikt medzi seldžuckými Turkami a Byzantskou ríšou, ktorý vypukol roku 1095, zastavil púte do Svätej zeme. Pápež Urban II. na to reagoval výzvou na prvú križiacku výpravu. Križiaci roku 1099 dobyli Jeruzalem a založili tam latinské Jeruzalemské kráľovstvo. Neskôr Palestínu ovládli Mameluci a po roku 1516 osmanskí Turci.

Palestína zostala súčasťou Osmanskej ríše do roku 1918, keď boli turecké a nemecké vojská porazené Britmi. Územie na západ od rieky Jordán dostalo úradný názov Palestína a roku 1920 bolo vyhlásené za britské mandátne územie. Túto skutočnosť oficiálne uznala Spoločnosť národov roku 1922, aby pomohla splniť Balfourovu deklaráciu (1917) a podporila myšlienku vytvorenia židovského štátu v Palestíne. Židov do tejto oblasti prichádzalo čoraz viac, čo roku 1936 viedlo k vojne medzi nimi a Arabmi.

Ďalší prílev Židov na konci 2. svetovej vojny znovu zvýšil napätie v oblasti. Roku 1948 Veľká Británia svoj mandát ukončila a vznikol štát Izrael. V dôsledku 1. arabsko-izraelskej vojny (1948 – 49) Palestína stratila územnú celistvosť a bola rozdelená medzi Izrael, Egypt, ktorý obsadil pásmo Gazy, a Jordánsko, ktoré obsadilo Západný breh Jordánu.

Po šesťdňovej vojne s Egyptom, Sýriou a Jordánskom r. 1967 Izrael ovládol Západný breh Jordánu, pásmo Gazy, Sinajský polostrov a strategické Golanské výšiny na hranici so Sýriou. Pokusy dosiahnuť urovnanie medzi Arabmi a Izraelcami zlyhali, pretože Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP) odmietla uznať právo Izraela na existenciu a Izrael zasa nechcel rokovať s organizáciou, ktorú považoval za teroristickú. Roku 1978 sa síce Izrael na základe dohody uzavretej v Camp Davide stiahol z oblasti, ktorú zabral Egyptu, na ostatných okupovaných územiach však násilné akcie proti Izraelu pokračovali. Vyvrcholili intifádou alebo povstaním, ktoré Palestínci vyhlásili v januári 1988. V tom istom roku sa Jordánsko vzdalo svojich nárokov na Západný breh Jordánu. OOP ho vyhlásila za samostatné palestínske územie a zároveň uznala právo Izraela na existenciu.

Prvý pokrok v mierových rokovaniach nastal roku 1992, keď sa v Izraeli dostala k moci koalícia vedená Stranou práce. O rok neskôr boli podpísané washingtonské dohody, na základe ktorých OOP uznala Izrael a mohla za to zriadiť samosprávu v pásme Gazy a v Jerichu. Dohody boli splnené v roku 1995. Roku 1996 sa Jásir Arafát stal prvým zvoleným predsedom palestínskej národnej rady.




#Article 99: Židia (2578 words)


Židia (hebr. יְהוּדִים, Jehudim, sg. יְהוּדִי, Jehudi) sú semitský národ, ktorý pochádza z oblasti Blízkeho východu. Okrem označenia Židia sú nazývaní tiež ako Izrael (hebr. Jisra’el) alebo Synovia Izraela, Izraeliti (hebr. Bnej Jisra’el). Občas sa pre Židov používa aj označenie Hebrejci (hebr. עברי, Ivri, sg. עברים, Ivrim; ). Najstaršie záznamy o existencii izraelského národa spadajú do 2. tisícročia pred Kr. Počas 3 000 rokov sa Židia zo svojej pravlasti – Izraela – rozšírili do celého sveta. Okrem národnostne-etnickej skupiny tvoria Židia aj skupinu náboženskú.

V slovenčine platí, že pokiaľ sa pomenovanie píše s veľkým začiatočným písmenom, označuje slovo Žid príslušníka židovského národa, teda Žida v etnickom slova zmysle, zatiaľ čo žid (so začiatočným malým písmenom) je vyznávačom judaizmu, židovského náboženstva. Oba významy sa do veľkej miery prekrývajú, pretože židovské náboženstvo je pôvodne náboženstvom národným a bolo jedným z určujúcich rysov príslušnosti k židovskému národu. Ďalšími národnými rysmi bolo územie štátu dnešného Izraela a Palestíny a jazyk (hebrejčina).

Slovo „Žid“ prešlo do slovenčiny pravdepodobne z talianskeho Giudeo, ktoré pochádza z latinského Iudeus, respektíve gréckeho Ἰουδαῖος (Iudaios), čo je prispôsobenie hebrejského יְהוּדִי Jehudi, znamenajúca „judský“, „pochádzajúci z Judska“, „Judejec“. V pôvodnom význame znamenalo „príslušník kmeňa Jehuda“ (Júda), pozri Izraelský národ. Samotné meno Jehuda znamená „Ten, ktorý ďakuje“ alebo „Ten, ktorý vzdáva chválu“.

Podobnou cestou, teda cez gréčtinu, prešiel do slovenčiny aj výraz „Hebrejec“ (z gréckeho Ἑβραῖος, Hebraios), prispôsobenie hebrejského עברי, Ivri. Koreň עבר znamená „prekračovať“, „prechádzať“. Môže teda odkazovať ako na kočovníkov („Tí, kto chodia sem a tam“) alebo na národ „z druhej strany (rieky)“ – v tomto prípade Eufratu. Výraz Hebrejci sa dnes používa predovšetkým v súvislosti so starovekými kmeňmi alebo skupinami kmeňov, ktoré hovorili hebrejsky a ktoré neskôr vytvorili kmeňové spoločenstvo Izrael.

Meno „Izrael“ (hebrejsky ישראל, „Boh bojuje“, „Ten, ktorý zápasí s Bohom“), presnejšie בני ישראל, Bnej Jisra’el, „Synovia Izraela“, odkazuje v národnostnom kontexte na celý izraelský národ, vrátane desiatich stratených kmeňov, v náboženskom potom na celé spoločenstvo ľudí uznávajúcich a veriacich len v jedného Boha Izraela. V súčasnosti je treba odlišovať medzi slovom Izraeliti, čo sa vzťahuje na biblický národ, prípadne na príslušníka náboženskej komunity; a Izraelčania, čo je označenie občanov štátu Izrael.

V judaizme bolo vždy náboženstvo úzko prepojené s myšlienkou vlastného národa a krajiny. V staroveku boli Židia (respektíve Izraelčania) vždy považovaní za národ a na ich náboženstvo nebol kladený žiadny zvláštny dôraz. Zmena prišla v poexilovom období, zvlášť potom počas gréckej a rímskej nadvlády, kedy začalo byť židovstvo považované za samostatné (a štátom vcelku uznávané) náboženstvo, ktorého hlavným nositeľom je národ – Židia. V tom čase tiež rastie počet konvertitov, teda sa stávalo, že človek židovského vyznania bol zároveň rímskym občanom. 

V období stredoveku sa zvlášť v kresťanskom a moslimskom prostredí naopak národnostný princíp v židovstve vytráca – Židia sú považovaní za náboženskú skupinu a zrieknutím sa svojej viery alebo prestupom na inú vieru židmi byť prestávajú. Pokrstený žid už nie je braný ako žid, ale ako kresťan. 

Termín „židovské etnikum“ je pomerne nový a vychádza až z nacionalistických tendencií počas 19. storočia a je priamym dôsledkom sekularizácie spoločnosti, v ktorej prestalo hrať rolu rozdelenie náboženské a začalo naopak byť dôležité rozdelenie národnostné. Vo vnútri samotného judaizmu existovali v tom čase rozporuplné tendencie. Niektoré skupiny dávali prednosť asimilácii (tieto skupiny považovali židovstvo za prejav viery, nie etnickej či národnostnej príslušnosti), iné skupiny začali klásť dôraz na národnú svojbytnosť Židov (zvlášť pod dojmom udalostí, ako Dreyfusova aféra, ktorá znamenala pre veľa priaznivcov asimilácie sklamanie) – z tejto skupiny sa neskôr zrodil sionizmus. 

K „židovskej národnosti“ sa bolo možné prihlásiť napr. v Sovietskom zväze, kde v roku 1928 vznikol Židovský národný okruh alebo v medzivojnovom Česko-Slovensku v snahe oslabiť německú a maďarskú národnosť. 

Prvá definícia Žida na základe „rasy“ bola stanovená až v nacistickom Nemecku prostredníctvom tzv. norimberských zákonov. Tieto zákony definovali ako Žida každého, kto má oboch rodičov Židov (Volljude). Človek, ktorý mal Židom jedného z rodičov, bol považovaný za miešanca prvého stupňa (Mischling ersten Grades), človek, ktorý mal židovského jedného prarodiča potom za miešanca druhého stupňa (Mischling zweiten Grades). Zákony ďalej rozoberali prípady, kedy bol jeden alebo obidvaja rodičia či prarodičia miešanci prvého alebo druhého stupňa. Všetci ľudia, označení nacistickým režimom ako Židia (Volljuden) aj miešanci (Mischlinge) boli počas druhej svetovej vojny perzekvovaní a v konečnom dôsledku mali byť podľa zámerov nacistov vyhladení. 

Na karaimských židov sa norimberské zákony nevzťahovali.

Po založení štátu Izrael roku 1948 bol prijatý zákon zaručujúci, že každý človek, ktorý bol nacistami a ich rasovými zákonmi označený za Žida, a ako taký perzekvovaný, má právo odsťahovať sa do Izraela, kde tejto alebo podobnej perzekúcii už vystavený nebude. Táto klauzula potom dala vzniknúť Zákonu o návrate, podľa ktorého každému, kto má aspoň jedného židovského prarodiča, je možné udeliť občianstvo v Štáte Izrael. Zákon o návrate sa stal normou pre prijatie členov aj pre mnoho židovských obcí vo svete.

Najvyšší súd Izraelského štátu v roku 2013 rozhodol, že neexistuje „izraelská národnosť“ („Izraelčania“), ale iba Židia, Arabi, alebo Aramejci (izraelskí kresťania).

Žid a žid nemusí byť vždy jedno a to isté. Zatiaľ čo „etnickým Židom“ je nutné sa narodiť, židom podľa židovského náboženského práva – halachy – je možné sa narodiť i stať. Tzv. halachickým židom je každý, kto:

Z tejto definície vyplýva, že človek, ktorý mal napr. židovského dedka, je síce považovaný za Žida štátom Izrael, ale nie je už považovaný za žida z náboženského hľadiska – nie je započítavaný do minjanu, nie je vyvolávaný k Tóre a jeho náboženský status je rovnaký ako u akéhokoľvek inoverca.

Väčšina náboženských (veriacich) židov nepovažuje „nehalachických židov“ vôbec za židov a „etnický“ charakter židovstva viac-menej neuznávajú, rozhodujúca je pre nich halacha. Niektoré malé skupiny ultraortodoxných židov nielenže neuznávajú nehalachických židov, ale neuznávajú ani konvertitov ako plnoprávnych židov. Táto prax je však skôr výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.

Súčasné židovské obyvateľstvo je možné rozdeliť podľa pôvodu a oblastí, kde Židia žili alebo žijú, a to následovne:

Okrem týchto veľkých skupín existujú ešte skupiny menšie, ktorých príslušníci tvoria komunity v rade stovák až tisícov členov. Sú to napr.:

Tieto skupiny sa od sebe môžu odlišovať dialektom hebrejčiny, používanými jazykmi, kultúrou, folklórom aj náboženskými praktikami.

Nasledujúca tabuľka uvádza počet a percentuálne zastúpenie Židov podľa národnosti v niektorých krajinách a oblastiach. Údaje sú len orientačné.

Hlavným dorozumievacím jazykom Židov bola v staroveku hebrejčina. Tá neskôr prešla do liturgického užívania a jej funkciu v bežnej komunikácii prejala aramejčina, prípadne gréčtina alebo latinčina. Od babylonského zajatia sa stalo nepísaným pravidlom, že Židia prijímali a dorozumievali sa jazykom krajiny, v ktorej žili. Okrem toho Židia vytvorili a používajú svoje vlastné jazyky – jidiš (zmes hebrejčiny a stredovekej nemčiny), používaná medzi aškenázskymi Židmi, a ladino (zmes hebrejčiny a kastílčiny) používaná medzi Sefardmi. Okrem týchto dvoch jazykov ešte existujú rôzne variácie ako judeo-arabčina alebo judeo-perzština. Všetky tieto jazyky vznikli vzájomným ovplyvňovaním jazykov hostiteľských krajín a hebrejčiny. Zvláštnym jazykom je ge'ez, ktorým sa hovorilo v Etiópii pred nástupom amharčiny a ktorý zostal ako liturgický jazyk etiópskych Židov. Hebrejčina sa udržala ako jazyk literárny. Na prelome 19. a 20. storočia bola hebrejčina obnovená ako živý jazyk v Izraeli (ivrit).

Judaizmus vznikol ako kmeňové náboženstvo hebrejských kmeňov približne v 2. tisícročí pred Kr. V súčasnosti je jediným náboženstvom židovského národa. Podľa náboženských zákonov ani podľa zákonov svetských nie je možné byť Židom (príslušníkom židovského národa) a zároveň byť príslušníkom nejakého iného náboženstva, ako judaizmu, pokiaľ sa pre toto iné náboženstvo človek slobodne rozhodne (je pravdaže možné byť Židom „bez vyznania“). Náboženský a národnostný fenomén je v židovstve neodmysliteľne spätý. Judaizmus je monoteistickým náboženstvom, tzn. že uctieva jediného Boha. Uctievanie iných bohov je zakázané, rovnako ako uctievanie sôch, iných predmetov či miest alebo prírodných úkazov. Judaizmus odmieta dogmy a podobné „nezvratné pravdy“. Po dlhú dobu bola jedinou dogmou tá, že Tóra je Boží Zákon zoslaný Bohom a Izrael ho nasleduje, aby dodržal podmienky zmluvy s Bohom uzatvorenej, totiž vyvolenie výmenou za nasledovanie jediného, pravého Boha.

Staroveké dejiny Izraela sú vymedzené prvými zmienkami o izraelskom národe v 13. storočí pred Kr. a arabskou expanziou na začiatku 7. storočia Podľa Tóry pochádza celý Izraelský národ z jedného rodu patriarchov. Tí sa presťahovali do Egypta, kde sa značne rozrástli. V Egypte ale boli zotročení a utlačovaní Preto Izraeliti z Egypta odišli, prešli púšťou a vstúpili do Kanaánu, zabrali zem a usadili sa v nej. Podľa biblického chápania sa Izraelský národ rovnako ako jeho náboženstvo ustanovuje predovšetkým pri svojom putovaní púšťou, kedy od Boha dostáva zákon a kedy sa stáva Božím ľudom. Ak môžeme datovať tieto udalosti, tak podľa údajov o mestách Ramses a Pitom, na ktorých stavbe sa Izraeliti mali ako otroci podieľať, možno hovoriť o 13. storočí pred Kr.

Podľa biblických prameňov sa z vlády sudcov jednotlivých kmeňov vyvinula monarchia. Na prelome stála osoba Saula, ktorý bol síce pomazaný na kráľa, ale jeho činnosť pripomínala skôr sudcu. Prvým skutočným kráľom bol Dávid, po ňom potom jeho syn Šalamún. Keďže biblia neudáva presné dáta a mimobiblické pramene mlčia, datácia týchto panovníkov je len približná. Dávidovská ríša (ak sa označuje) zaberala nielen územie Izraelských kmeňov, ale všetko okolie. Bola spravovaná centrálne, hlavným mestom bol Jeruzalem, ktorý Dávid dobyl na Jebuzejcoch. Počas tohto obdobia bol v Jeruzaleme zbudovaný Šalamúnov chrám.

Po Šalamúnovej smrti došlo k rozdeleniu dávidovskej ríše. Rozpadol sa aj zväzok severných izraelských kmeňov a kmeňov južných (konkrétne Júdu a Benjamína) – vzniklo tzv. severné kráľovstvo alebo Izrael a južné kráľovstvo alebo Júda (Judské kráľovstvo, Judsko). Izraelské kráľovstvo zaniklo v roku 722, keď jeho hlavné mesto Šomron dobyli Asýrčania pod vedením Salmanassara V. Severné kmene boli z veľkej časti deportované a usídlené mimo svojej vlasti, asimilovali sa s okolím a zanikli. V Judskom (južnom) kráľovstve (v Jeruzaleme) vládla aj po rozdelení dávidovská dynastia. Podľa oficiálnych prameňov pretrvala celú dobu až do zániku kráľovstva v roku 587/6. Jeruzalem padol v roku 587 alebo 586 (dátum neistý aj v babylonských prameňoch). Veľká časť Židov bola v niekoľkých etapách odvedená do exilu v Babylonii.

Obdobie po páde Jeruzalema v roku 586 pred Kr. a deportácia židovských obyvateľov z Judska do Babylonie sa nazýva babylonské zajatie. Jeho trvanie však nebolo dlhé. V roku 539 pred Kr. obsadil perzský kráľ Kýros II. Babylon. Skončilo babylonské zajatie a Židia sa mohli, pokiaľ chceli, vrátiť späť do vlasti. Zďaleka nie všetci túto možnosť využili a tak vzniká prvá veľká židovská diaspóra v Mezopotámii. Jeruzalem aj Chrám bol obnovený – do tohto obdobia spadá pôsobenie Ezdráša a Nehemiáša. Ezdráš so sebou mal priniesť Perziou schválený „zákon nášho Boha“ – niektorí bádatelia sa domnievajú, že išlo buď o konečnú alebo o jednu zo záverečných verzií Tóry. Život židovskej komunity sa začínal zameriavať na písaný a tradovaný zákon. V tomto období vznikajú teologické a písomné základy židovského náboženstva – judaizmu. Od zajatia tiež bude pravidlom, že vždy bude väčšia časť Židov žiť mimo územia Izraela.

Alexander Macedónsky roku 331 pred Kr. ovládol územie Blízkeho východu a Judsko prešlo pod vládu Grékov. Po jeho smrti (323 pred Kr.) bola ríša rozdelená medzi diadochov a Judsko pripadlo egyptským Ptolemaiovcom. V tejto dobe vznikla a rozmohla sa alexandrijská diasporálna komunita, kde došlo aj k prekladu Starého zákona do gréčtiny (Septuaginta). V roku 198 pred Kr. dobyli po niekoľkých vojnách Seleukovci Sýriu a Kanaán. Keď Antiochos IV. Epifanes zakázal prevádzať základné rituály judaizmu, povstalo vidiecke obyvateľstvo a toto povstanie nakoniec prerástlo roku 167 pred Kr. v makabejské povstanie. Makabejské vojny začala roku 167 pred Kr. rodina Makabejských, otec a jeho synovia. Otec vzápätí zomrel a vedenia sa ujal Júda Makabejský. V roku 164 pred Kr. sa podarilo Júdovi ovládnuť Jeruzalem a priľahlé oblasti a obnoviť Chrámový kult. Boje pokračovali za všetkých jeho nástupcov-bratov Jonatána a Šimona. Tieto vojny skončili založením vládnucej kráľovskej dynastie Hasmonejcov. Panovanie Hasmonejskej dynastie bolo zmarené vnútornými spormi v samotnej rodine. Keď sa bratia Aristobulos II. a Hyrkanos II. nemohli zhodnúť na vedení krajiny, zasiahli do sporu ako Pompeius, tak idumejský vládca Antipatros II. Pompeius nakoniec pririekol vládu Antipatrovi, čím Hasmoneovská dynastia skončila svoju vládu a ich miesto zaujali Herodovci.

Po Caesarovom víťazstve zostal Hyrkanos v Judsku veľkňazom, ale prokurátorom Judska bol menovaný Idumejec Antipater II. Po Antipatrovej smrti zostali v Judsku jeho dvaja synovia, Fasael a Herodes. Marcus Antonius im potvrdil ich úrad etnarchy. V rokoch 40 – 37 sa dostal vďaka partskej expanzii na trón Hasmonejec Antigon, syn Aristobula II. Herodes utiekol do Ríma, kde získal hodnosť kráľa. Vrátil sa v roku 37, porazil Antigona, dobyl Jeruzalem a stal sa prakticky jediným vládcom v krajine. Po Herodovej smrti (4 pred Kr.) nastúpil na jeruzalemský trón jeho syn Archelaos, bol však krátko na to (6 po Kr.) Rimanmi zosadený a Judsko prešlo pod priamu správu Ríma. Judsko bolo spravované rímskymi prefektmi (6 – 41) a prokurátormi (44 – 68). Od roku 41 do roku 44 vládol v Judsku Herodes Agrippa I. Po jeho smrti Judsko opäť prechádza do priamej správy Ríma a spravujú ho prokurátori.

Za prokurátora Gessia Flora prerástla všeobecná nespokojnosť v celonárodne židovské povstanie. Počiatočný úspech bol zastavený postupom Vespasiana. Keď bol Vespasianus zvolený cisárom (69), prevzal velenie vojsk jeho syn Titus. Titovi sa podarilo v roku 70 dobyť Jeruzalem a v roku 73 zlomiť posledný odpor Židov v pevnosti Masada. O niekoľko desaťročí neskôr, v rokoch 132 – 135, došlo k ďalšiemu povstaniu, ktoré viedol Šim'on bar Kochba. Aj toto povstanie však bolo rozdrvené, Židia boli vyhnaní z Jeruzalema, z ktorého bolo učinené nové mesto, Aelia Capitolina a provincia premenovaná z Judska na Palestínu, aby bola vyhladená akákoľvek pamiatka na neustále sa búriacich Židov. Po Druhej židovskej vojne sa ťažisko židovského života presunulo do Galileje, kde sa židovský život začal znovu obnovovať.

V 3. storočí mnoho židov počas krízy Rímskej ríše krajinu opustilo. Ich cieľom bola predovšetkým Babylonia, ktorá nebola pod nadvládou Ríma a navyše tu už od dôb babylonského zajatia sídlila silná a početná židovská komunita. Po povolení kresťanstva a jeho prijatí za štátne náboženstvo sa vzťah rímskej a neskôr byzantskej ríše k Židom zhoršoval. Židia preto privítali, keď roku 614 získala oblasť Perzia ale Jeruzalem bol roku 629 dobytý späť. Roku 638 bola oblasť podmanená Arabmi a situácia v oblasti sa na dlhú dobu celkom zmenila. Židia získali podobne ako kresťania status Dhimmi – t. j. ľudí druhého radu – mohli slobodne vyznávať svoje náboženstvo, ale nesmeli ho šíriť, ani nosiť zbrane a museli platiť zvláštnu daň. Tolerancia moslimov bola závislá na tolerancii konkrétneho panovníka.

Vzhľadom na roztrúsenie (diaspóry) Židov po svete prestalo byť určujúcim faktorom obývané územie a postupne sa vytratil aj pôvodní spoločný jazyk. Náboženstvo a kultúrne tradície zostali.

Pretože počas stredoveku žili Židia často v getách a prinajmenšom teoreticky sa nemiesili s nežidovským obyvateľstvom, možno tak naďalej hovoriť o národe, ak je chápaný ako spoločenstvo odvodzované od spoločného predka. Existuje však množstvo náhľadov na túto otázku; realite snáď bližší je výklad židovstva ako druhu kultúrneho či diskurzívneho spoločenstva (Eliyahu).

Počas 18. a 19. storočia sa židia stále viac začali považovať za príslušníkov národov, v ktorých krajinách žili. V týchto prípadoch už označenie žid zostalo len vyjadrením náboženskej príslušnosti.

Od roku 1948 existuje na území zhruba zodpovedajúcom bývalému Britskému mandátu Palestína štát Izrael, v ktorom Židia opäť tvoria majoritnú skupinu a hovoria modernou hebrejčinou (ivrit). Najpočetnejším náboženstvom krajiny je judaizmus, väčšina obyvateľov Izraela sa však považuje za sekulárnych. Do krajiny sa postupne vysťahovalo mnoho Židov, poslednou veľkou vlnou boli sovietski židia v roku 1990.

Je známe, že v rámci určitých skupín židovskej populácie sa vyskytujú niektoré genetické choroby nadpriemerne často. Príčina tohto javu nie je jasná, ale vplyv mohol mať genetický drift spôsobený inbreedingom v izolovaných židovských populáciách. Napríklad Aškenázi trpia často Riley-Dayovým syndrómom, Tay-Sachsovou chorobou, Gaucherovou chorobou, Niemann-Pickovým syndrómom, ale ďalej tiež vo veľkej miere cukrovkou, pentozúriou, dystóniou a kolorektálnym karcinómom. Medzi Sefardskými židmi sa vo zvýšenej miere vyskytuje familiárna stredomorská horúčka (FMF), naopak Tay-Sachsova choroba u nich nepredstavuje tak vysoké riziko. Medzi orientálnymi židmi perzského pôvodu je zvýšená incidencia hypoaldosteronizmu a Dubin-Johnsonovho syndrómu, medzi líbyjskými židmi je zvýšené riziko prepuknutia Creutzfeldt-Jakobovej choroby. Existuje organizácia Dor ješorim, ktorá poskytuje židovským komunitám screening pred týmito a ďalšími genetickými chorobami.




#Article 100: Abrahám (biblická postava) (503 words)


Abrahám (staršie (napr. v Palkovičovej Biblii) a v českých prekladoch Biblie Abraham; zriedkavo Abráhám; hebr.  – novoheb. Avraham, heb. podľa tiberiadskej vokalizácie Avráhám; lat. ; arab.  Ibráhím) je biblická postava zo starozákonnej knihy Genezis, patriarcha, od ktorého odvodzujú svoj pôvod Židia a cez syna Izmaela aj Arabi. Jeho meno je doložené v mezopotámskych klinopisných textoch z 2. polovice 3. tisícročia pred Kr.

Abrahám je predstavovaný ako vzor človeka, ktorý sa spolieha na Božie zasľúbenia. Tri hlavné monoteistické náboženstvá: judaizmus, kresťanstvo a islam sa hlásia k Abrahámovi ako praotcovi viery. Od Abraháma sa odvodzujú vyvolení Izraela a ich domáce právo na zem Kanaán.

Jeho meno sa v Biblii uvádza dvojako. Abram (heb. podľa tiberiadskej vokalizácie Avrám – doslova vznešený otec) vyvolený za praotca Židov výslovne (Gen 17 – 5) dostáva od Boha spolu s novým poslaním aj nové meno – Abrahám (otec národov).

Prostredníctvom Sema (Šéma) je Abrahám Nóachovým potomkom z deviateho pokolenia. S rodinou svojho otca Táreho (Teracha) sa presťahoval z chaldejského (babylonského) mesta Ur do Haranu (Cháranu) v severnej Mezopotámii. Mal 75 rokov, keď dostal Boží príkaz, aby opustil vlasť svojich predkov a odišiel do Kanaánu. Abrahám sa tam s manželkou Sárou (Saraj), synovcom Lotom (Lótom) a 

služobníctvom vydal a pôsobil tam ako patriarcha rodu. Keď v tej oblasti vypukol hladomor, presťahovali sa do Egypta.

Tu Abrahám, aby ho nezabili, vyhlásil, že Sára je jeho sestra. Tak sa Sára dostala do faraónovho háremu a Abrahám bol bohato obdarovaný. Boh vtedy potrestal faraóna ťažkými ranami, preto faraón vrátil Sáru Abrahámovi a vyhnal ich z krajiny. (Podobný príbeh sa stal aj v krajine Abimelecha/Abímelecha).

V Kanaáne sa Abrahám a Lot (Lót) rozišli, aby medzi nimi nevznikli spory o pastviny. Lot (Lót) si vybral úrodnejšiu oblasť okolo Sodomy a Gomory, zatiaľ čo Abrahám sa usadil pri Hebrone (Chebróne), kde si neskôr kúpil aj rodinnú hrobku. Keď sa dozvedel, že Lota (Lóta) zajali nepriateľské vojská (kráľ Elamu), išiel mu so svojimi ozbrojenými sluhami na pomoc a vyslobodil ho. Víťazne sa vracajúceho Abraháma privítal chlebom a vínom Melchizedech (Melchisedech), kráľ Sálemu (asi Jeruzalem).

Abrahám a Sára nemali deti, preto Sára ponúkla Abrahámovi svoju egyptskú slúžku Agar (Hagar), ktorá mu porodila syna Izmaela. (Abrahám sa po smrti Sáry oženil s Keturou, ktorá mu porodila šesť synov.) Boh však sľúbil Abrahámovi syna od Sáry a uzavrel s ním a s jeho potomstvom večnú zmluvu (hebr. brit), ktorej vonkajším znakom je obriezka (hebr. brit mila). 
Jedného dňa sa Abrahámovi zjavil sám Boh v podobe troch mladých mužov (anjelov, v kresťanstve symbol Najsvätejšej Trojice), aby potvrdil sľub o narodení syna, presvedčil sa o hriešnosti Sodomy a Gomory a zničil obidve hriešne mestá. Keď sa narodil sľúbený syn Izák, Abrahám mal 100, Sára mala 91 a jeho brat Izmael mal 14 rokov.

Boh podrobil Abraháma skúške viery: Prikázal mu, aby svojho milovaného syna obetoval. Abrahám bol pripravený priniesť túto obeť, ale Boh mu v tom na poslednú chvíľu zabránil. Abrahám ako náhradu obetoval baránka Akeda. Abrahám zomrel vo veku 175 rokov, keď sa Izákovi postaral o ženu v osobe Rebeky.

Abraháma pochovali jeho synovia Izák a Izmael v jaskyni Machpéla.




#Article 101: Veda (285 words)


Veda je jedna z foriem osvojovania si sveta človekom, ktorej produktom sú teoreticky systematizované objektívne poznatky alebo súbor poznatkov nachádzajúcich sa v zdôvodnenom kontexte. Súčasná veda vychádza z pozorovania, alebo experimentu, pričom tieto musia byť opakovateľné a voľne prístupné. Zmyslom tejto činnosti je formulovanie hypotéz, vyvodzovanie predpovedí a napokon ich testovanie. Ak sa predpovede potvrdia, a hypotéza je vnútorne konzistentná, stáva sa teóriou (do jednej teórie sa obyčajne spája väčšie množstvo hypotéz).

Na vedu sa kladie požiadavka objektivity, pravdivosti a metodickosti (prípadne aj terminologickej jednoznačnosti). 

Veda je predmetom skúmania radu metavedných disciplín, napr. filozofie vedy, logiky, teórie vedy a i. 
Výrazom „veda“ sa niekedy skrátene označuje vedný odbor.

Základom pre vznik vedy bola voľnosť a kritickosť myslenia, ktoré sa objavili vo filozofii antického Grécka. Filozofia v tom čase zahrňovala všetky súčasné objekty vedeckého výskumu. Gréci svoje názory vyvodzovali z pozorovania a logiky. Moderná veda však vznikla až v 17. storočí, keď bádatelia začali používať experiment a overovať svoje tvrdenia. Postupne sa z filozofie vyčlenili všetky súčasné vedecké odbory.

Vedy môžeme rozdeliť na formálne (abstrakné), ktoré sa zaoberajú vzťahmi (ako napr. matematika) a reálne (empirické), ktoré majú konkrétne objekty výskumu. Na základe odlišných objektov výskumu a metodologických postupov môžeme v súčasnosti vedy ďalej rozlišovať na prírodné a humanitné (spoločenské). Prírodné vedy sa zaoberajú objektmi a javmi, v ktorých človek má len vedľajšiu funkciu, alebo je chápaný ako súčasť živočíšnej ríše. Humanitné vedy sa naopak zaoberajú ľuďmi a ich spoločenstvom. Každá z vied, si pritom môže preberať určité postupy a výsledky z iných vied. Vedné odvetvia jednotlivých vied, ktoré sa zaoberajú využitím vedeckých poznatkov v praxi nazývame aplikované.

Sústava odborov vedy a techniky podľa Ministerstva školstva SR, v súlade s definíciou Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj:  




#Article 102: Poznatok (122 words)


Poznatok je kognitívny významový útvar, ktorý je výsledkom poznávacieho procesu, napr. v rámci vedeckého výskumu. Poznatok je produkt poznávacej činnosti, realizáciou jej cieľa, spracovaným predmetom poznania. Z filozofického hľadiska je poznatok spracovaná informácia.

Poznatok je reprodukcia určitej vymedzenej časti objektívneho sveta vrátane zákonitostí, ktoré v ňom platia. Poznatky vznikajú ako produkt pracovnej, spoločenskej a myšlienkovej činnosti ľudí. Ich bezprostrednou funkciou je prenos rozptýlených nejasných predstáv a tušení do všeobecnej formy, pričom sa z nich zachováva to, čo možno oznámiť iným ako ustálený základ racionálneho konania. Ich komunikovateľnosť, t. j. ich vyjadriteľnosť v istej (aj umelej) jazykovej podobe, je ich charakteristickou vlastnosťou.

Filozofia skúma poznatky napríklad z aspektu histórie a dynamiky ich narastania, logiku ich organizovanosti a vzájomnej prepojenosti, základné, všeobecne platné predpoklady poznateľnosti a poznávania, všeobecné otázky vzťahu poznatkov ku skutočnosti atď.




#Article 103: Go (388 words)


Go je strategická dosková hra pre dvoch hráčov pochádzajúca zo starej Číny medzi rokmi 2000 pred Kr. až 200 pred Kr.. Je veľmi populárna vo východnej Ázii, ale rozširuje sa aj prostredníctvom internetového hrania po celom svete. V Číne sa volá 圍棋 (Pinyin: weiqi, Wade-Giles: Wei-ch'i), v Kórei 바둑 baduk a v Japonsku 囲碁 igo, z ktorého sa odvodilo anglické Go z japonského znaku 碁.

Hoci pravidlá Go sú veľmi jednoduché, stratégia hry je extrémne komplexná. Go je deterministická strategická hra ako šach, dáma alebo otelo, avšak jej hĺbka prekonáva tieto hry.

Veľkou výhodou tejto hry je tiež prepracovaný systém handicapov, ktorý umožňuje hrať partiu s otvoreným koncom aj dvom hráčom s veľmi rozdielnou silou.

V hre go neexistuje encyklopédia zahájení šachového typu. Na začiatku partie má hráč 361 možností (kvôli symetrii vlastne len 81), z toho viac než 50 rozumných a strom variánt sa zväčšuje astronomicky. Spracované sú však varianty v rohoch (džoseki) a princípy zahájenia (fuseki).

V amatérskom go existujú triedy kyu a dan, od 20.kyu (najslabšie) až po 1.kyu, nad nimi je 1. až 7. dan. (V Japonsku sú kyu od 30. po 1.). Profesionálni hráči majú profesionálne dany, pričom 1. profesionálny dan zodpovedá 7. amatérskemu danu. Výkonnosť profesionálnych hráčov go končí na úrovni 9. danu (profesionálneho).

Podobne ako v šachu v hre Go sa používa aj Elo hodnotenie.

Škála pre profesionálne dany je odstupňovaná po 30 Elo, 1p=2700 Elo až po 9p=2940 Elo. Kým Elo kolíše podľa aktuálnej výkonnosti, dosiahnutá majstrovská trieda hráčovi zostáva doživotne. Keď sa stretnú dvaja hráči s rovnakým Elo, víťazovi sa priráta 7.5 Elo bodov, porazenému sa 7.5 Elo bodov odráta.

Na Slovensku existuje 13 klubov a usporadúva sa každoročne viacero turnajov, z ktorých niektoré sú súčasťou Grand Prix.

Doposiaľ sa tradovalo, že ani najvýkonnejšie go programy zatiaľ nedosahujú výrazne lepšie výsledky ako priemerný klubový hráč. Čo je výhoda oproti šachu pri hraní po Internete, pretože sa netreba báť, že súper zneužije počítač ako poradcu. Použiteľné výsledky pre bežnú hru sa dajú dosiahnuť softvérom využívajúcim algoritmus Monte-Carlo Tree Search, ktorý sa v týchto programoch implementuje od roku 2006.

Program MoGo Titan dokázal v roku 2012 na superpočítači Huygens počas turnaja na Taiwane poraziť profesionálnych hráčov Go na úrovni 9p a 1p dan avšak iba s handicapom 7 kameňov (pri hráčovi úrovne 9p) a 6 kameňov (proti hráčovi na úrovni 1p). 




#Article 104: Empiriokriticizmus (175 words)


Empiriokriticizmus je filozofický smer - učenie R. Avenaria. Veľmi príbuzné názory zastával aj E. Mach (machizmus). Obaja filozofi nastolili požiadavku, aby sa veda obmedzila na čo možno najexaktnejší a najekonomickejší opis bezprostredne daného. Dané sú však iba také kvalitatívne elementy, ako farby, tóny, vône atď., ktoré sa nazývajú pocity. To, čo označujeme ako telesá, sú iba relatívne konštantné komplexy takýchto elementov; aj naše telo je takýto komplex a dokonca aj samo vlastné ja nie je nič iné ako zhluk pocitových, predstavových, spomienkových, citových elementov viazaných na určité telo. 

Úlohou vedy je čo najjednoduchší opis závislostí týchto elementov a komplexov elementov medzi sebou. Fyzika opisuje závislosti medzi tými elementami, ktoré patria ku komplexom zvaným 'telesá', zatiaľ čo psychológia opisuje závislosti medzi takými elementami, ktoré prináležia ku komplexu 'ja'. Keď úlohu reálnych vied zredukujeme na funkciu takéhoto opisu, zmiznú také otázky ako otázka reality vonkajšieho sveta alebo existencie vecí mimo vedomia. Neexistuje nič okrem daných elementov a závislostí medzi nimi. 

M. Schlick označoval empiriokriticizmus výrazom Immanenzpositivismus; považoval ho za nerealizovateľný a staval proti nemu gnozeologický
(erkenntnitheoretischer) realizmus. 




#Article 105: Empirizmus (825 words)


Empirizmus je filozofický smer - učenie, ktoré za zdroj poznatkov pokladá jedine skúsenosť (empíriu). Empirizmus sa snaží celé poznanie zdôvodniť skúsenosťou alebo na základe skúsenosti. Empirizmus je filozoficko-gnozeologické stanovisko, podľa ktorého pôvod, obsah, forma a kritériá všetkého poznania, princípy ľudského konania a mravnosti pochádzajú zo skúsenosti.

Hlavný problém tohto učenia sa formuluje v podobe otázky, ako možno od vedenia o jednotlivých faktoch dospieť k všeobecnému, teoretickému vedeniu. Prostriedkom, ako dospieť od empírie k teórii, od vedenia o jednotlivom k všeobecnému poznaniu, je indukcia. Predstavitelia empirizmu od F. Bacona po J. St. Milla predpokladali, že vedecké poznanie sa zakladá na odhaľovaní kauzálnych vzťahov, ku ktorým vedci musia dospievať induktívnym spôsobom. V európskej filozofii sa s empirizmom stretávame najmä na pôde anglickej filozofie.

Etymologický výklad termínu Empirizmus je dvojaký. Jeho pôvod je v starogréckom slove εμπειρισμός a jeho latinský preklad je experientia. Podoba slova teda nesie stopy klasickej gréčtiny i románskych jazykov.
Empirický - podávajúci dôkaz na základe fyzickej skúsenosti, odvodený od praktického experimentu, v opozícii s teoretickou analýzou.

Termín empirický sa v starom Grécku používal na označenie ľudí praktikujúcich medicínu, ktorí odmietali súdobé dogmatické teórie, miesto spoľahlivého, vlastného pozorovania javu. Teória empirizmu bola prvýkrát formulovaná Johnom Lockem v sedemnástom storočí. Locke tvrdil, že v okamihu narodenia je ľudská myseľ tabula rasa (čistá doska; formulované Lockem ako biely papier) na ktorom iba skúsenosť necháva stopy. Empirizmus odmieta apriórne súdy bez vzťahu ku konkrétnej skúsenosti.

To však neznamená, že získavame skúsenosti automaticky. Skôr na základe empirického myslenia je pred dedukciou uprednostnený výsledok na základe individuálnej zmyslovej skúsenosti. Z historického hľadiska je empirizmus v priamom kontraste s filozofiou racionalizmu, ktorý presadzuje racionálne poznanie bez ohľadu na zmyslovú skúsenosť. Tento kontrast je dnes vzhľadom na silné zjednodušenie výrazu veľmi komplikovaný, pretože väčšina európskych racionalistov (Descartes, Leibniz a Spinoza) schvaľovala empirickú vedeckú metódu. Locke zato prijíma fakt, že k niektorým poznaniam (napr. k poznaniu existencie Boha) môže dôjsť na základe intuície a samostatnej úvahy.

Medzi filozofov bežne spájaných s empirizmom patria tiež Aristoteles, Tomáš Akvinský, Francis Bacon, Thomas Hobbes, John Locke, David Hume a John Stuart Mill.

Hlavný koncept vedy a vedeckej metódy je, že všetky poznatky musia byť empirické, alebo založené na empírii, čo je závislé od zmyslového pozorovania. Je to diferencované z hľadiska filozofického použitia empirizmu, použitia prídavného mena empirický, či príslovky empiricky. Empirický je užívané rovnako v spojení s prírodnými ako aj so sociálnymi vedami. Odkazuje na použitie pracovných hypotéz, ktoré sú preveriteľné na základe použitia zmyslového pozorovania, experimentu. V tomto zmysle slova sú vedecké stanoviská subjektívne a len derivované z našich experimentov a pozorovaní.

V druhom slova zmysle empirický vo vede má synonymum experimentálny. V tomto zmysle, je empirický výsledok experimentálne pozorovanie. Termín polo-empirický je niekedy užívaný na označenie teoretických metód, ktoré tvoria základné princípy na základe vedeckých zákonov a predošlých empirických výsledkov zavádzajúcich teoretický model v bádaní.

Rané formy empirizmu zahŕňajú epistemologické práce Buddhy, Aristotela, Alhazena, Avicenna, Averroa, Tomáša Akvinského, Rogera Bacona a ďalších.

Prví empirici v západnej filozofii boli pravdepodobne sofisti (5. storočie pred Kr.), ktorí odmietli racionalistické špekulácie o prírode a svete ich predchodcov skúmajúcich len relatívne konkrétne pojmy ako človek a spoločnosť. Platón tvrdí v Protagorovom dialógu, že Sofisti boli boli mierne neempiricky orientovaní. Rešpektuje ich sémantiku, zdanie netendenčného bádania a jadro ich argumentov. Sofisti sa odklonili od skeptických argumentov, užitím príkladu a teda získali reálny pohľad a pozorovanie iných subjektov za účelom dosiahnutia čistoty pojmu.

O storočie neskôr, v reakcii na silne racionalistického a špekulatívneho Platóna (427-347 pred Kr.), Aristoteles (384-322 pred Kr.) vo svojich neskorších rokoch, presadzoval stále rastúci dôraz na postavenie odozvy zmyslov. Konštatoval, že odpovede zmyslov sú postavené na aposterióznych pozorovaniach. Aristoteles aplikoval pojem prírodná filozofia na práce, ktorých výsledkom je podanie dôkazu o prírodnom svete. Použitím niečoho, čo sa neskôr stalo známe ako induktívne zdôvodňovanie sa dosiahlo kategórií a princípov, položených na základe zmyslových informácií. To je v ostrej opozícii s Platónovou teóriou foriem, ktorá je silne závislá od apriórnych predpokladov. V tomto strednom a neskorom období rastie nespokojnosť Aristotela s Platónovými pohľadmi a vytvára striktnú myšlienku pre zretelnejšie potvrdenie empirizmu. Aristoteles vyjadril hlavný názor, podľa ktorého je ľudské vnímanie reality založené na zmyslovej skúsenosti.

Generácia po Aristotelovi, rovnako Stoici aj Epikureisti, formulovali taktiež výrazne empiristické vysvetlenia o formulovaní myšlienok. Stoici predpokladali Lockeho dve tisíc rokov skôr hlásajúc, že ľudská myseľ je len čistá doska, ktorá je postupne zaplňovaná myšlienkami cestou vnemov zmyslov. Zastávali ale názor, že isté vžité dojmy môžu byť prezentované všeobecne ako apriórne. Epikureisti si držali zatiaľ najsilnejší empirický aposteriózny pohľad. Vnímali mentálne pojatie len ako pamäťový obraz, kópiu predošlej zmyslovej skúsenosti a pocity ako nezameniteľný spôsob evidencie týchto skúseností. Vypracovali komplexnú úvahu o spôsobe produkcie zmyslových dojmov objektu a vysvetlili chybu vo vnímaní ako prerušenie príčinného toku v procese vnímania. Tieto myšlienky schválili tiež skeptici, z časti Sextus Empiricus, prvý umiernený skeptik.

Spomedzi stredovekej scholastiky, Tomáš Akvinský tvrdí, že existencia Boha môže byť overiteľná zmyslovým pozorovaním. Používa Aristotelovu myšlienku aktívneho intelektu, ktorá je interpretovaná ako schopnosť abstraktne a všeobecne uvažovať z čiastočne empirických informácií.




#Article 106: Epikureizmus (201 words)


Epikureizmus alebo epikurejská škola alebo Epikurova záhrada je filozofický smer - učenie Epikura a jeho žiakov. Epikureizmus si o. i. kládol dve úlohy: 1. teoreticky vysvetliť svet prírody spolu s doň patriacim človekom a 2. poskytnúť človeku koncepciu života v podobe podrobne vypracovaného systému, opierajúcu sa o toto vysvetlenie. V prvom prípade nadväzoval na Demokritov atomizmus, v druhom na filozofiu kyrenaikov. Cieľom epikureiskej filozofie bolo zabezpečiť človeku pokoj a šťastie, ktoré malo plynúť z oslobodenia sa v oblasti vlastného individuálneho života od všetkých nepokojov a starostí.

Poznanie prírody, jej zákonov, i nimi riadených javov a zdôvodnenie, že nad všetkým vládnu zákony hmoty, malo oslobodiť človeka od strachu pred bohmi a pred smrťou a naučiť ho, že všetko závisí od jeho slobodnej vôle. Takto veda o prírode pripravuje v epikureizme základy materialistickej etiky, ktorá je hlavným obsahom epikurejskej filozofie.

Epikurova škola mala charakter spolku alebo akejsi náboženskej obce, v ktorej Epikurovi žiaci i s rodinami uvádzali do praxe katecheticky chápanú filozofiu svojho majstra. Po smrti Epikura vznikol okolo neho zvláštny kult a jeho filozofia sa začala šíriť ako umenie života. Epikureizmus prenikol ako prvý z gréckych filozofických smerov na územie Ríma a už koncom 2. stor. pred Kr. vznikli latinské epikurejské diela.




#Article 107: Hedonizmus (226 words)


Hedonizmus (po grécky hedone – rozkoš) je filozofický smer, etické učenie, podľa ktorého je dobro to, čo ľuďom poskytuje rozkoš alebo ich zbavuje utrpenia. Podľa tohto učenia je ľudské konanie motivované výlučne snahou získať slasť a vyhnúť sa strasti. Prax je motivovaná príjemnosťou alebo nepríjemnosťou.

Uspokojenie zmyslových afektov, sklonov, inštinktov má povahu slasti. Slasť určuje hodnotu konania. Mravne dobré je to, čo prináša slasť. Zmysel praxe spočíva v realizovaní kalkulu slasti a strasti.

Rozum podľa hedonizmu slúži tomuto kalkulu slasti a strasti – má ho optimalizovať.

Úlohou etiky je podávať pravidlá, ktoré v zmysle pozitívneho kalkulu slasti a strasti umožňujú čo možno najslastiplnejší život.

Hedonizmus ako filozofický smer založil v antike Aristippos z Kyrény.

Kresťanský hedonizmus je kresťanská doktrína, učená najmä v kruhoch protestantských cirkví, obzvlášť vo vyznávajúcich kalvinizmus. Pomenovanie vytvoril reformovaný, baptistický teológ John Piper v knihe Desiring God, ktorú vydal v roku 1986.

Kresťanský hedonizmus anachronicky opisuje teológia Jonathana Edwardsa, a John Piper zhrňuje toto učenie slovami, „Boh je v nás najviac oslávený, keď sme najviac potešení a nasýtení [ v angličtine, v origináli iba satisfied ] v ňom.

Niektorí kresťania však kritizujú Piperove pomenovanie tohoto učenia, pretože hedonizmus ako taký, uprednostňuje slasť/šťastie pred Bohom, a to je proti prvému z Desiatich Božích prikázaní: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Piper na to odpovedá v knihe Desiring God, že Kresťanským hedonizmom, my nemyslíme, že naše šťastie je najväčšie dobro.




#Article 108: Novotomizmus (179 words)


Neotomizmus = novotomizmus je filozofický smer súčasnej filozofie, súčasná etapa tomizmu. Neotomizmus je najvplyvnejší smer súčasnej kresťanskej filozofie a jadro neoscholastiky počnúc protireformáciou, najmä však od čias cirkevného oficiálneho obnovenia filozofie Tomáša Akvinského pápežom Levom XIII. (Enzyklika Aeterni Patris, 1879). Neotomizmus sa snaží budovať systém kresťanskej filozofie. Najintenzívnejšie sa rozvíja vo Francúzsku a Belgicku, je však zastúpený takmer vo všetkých krajinách. Najvýznamnejšie centrum štúdia neotomizmu je Institut supérieur de philosophie na univerzite v Louvain (Belgicko), ktorý 1882 založil kardinál Désiré Mercier. Najznámejším predstaviteľom súčasného neotomizmu je J. Maritain. Okrem neho E. Gilson a Sertillanges. 

Neotomizmus sa zaobera hlavne metafyzikou (učenie o akte a potencii: pasívna potencia znamená reálne obmedzenie aktu; súcno je aktom tak-bytia; dianie je prechodom od potencie k aktu), filozofiou prírody (hylemorfizmus: hyle sa má k forme ako potencia k aktu; usporiadanie súcna podľa plnosti bytia: mŕtve telesá, rastliny, živočíchy, človek), duchom (funkciou poznávania a chcenia), Bohom (existencia všetkých vecí závisí od slobodnej vôle Boha, konečné bytie sa zameriava na Boha ako plnosť bytia), etikou (blaho človeka možno dosiahnuť jedine priradením sa k číremu a dokonalému bytiu).




#Article 109: Budhizmus (694 words)


Budhizmus alebo buddhizmus je filozofický systém, ktorého základ vytvoril Siddhártha Gautama Buddha.

Ide o jedno z najrozšírenejších svetových nábožensko-filozofických hnutí, ktoré vyznáva 300 – 500 miliónov ľudí, hlavne v Číne, Bhutáne, Japonsku, Kambodži, Laose, Mongolsku, Mjanmarsku, na Srí Lanke, v Kórei, Thajsku, Tibete a Vietname.

Siddhártha Gautama Buddha sa narodil v kráľovskej rodine, približne v roku 560 pred Kr. Od detstva ho obklopovalo bohatstvo, krása a dostalo sa mu to najlepšie vzdelanie. Texty ho popisujú ako vysokého, silného a modrookého muža. Keď vo veku 29 rokov po prvýkrát opustil palác, stretol starca, chorého a polomŕtveho človeka, skúsenosti, ktoré dovtedy nepoznal. Uvedomil si vtedy, že nič nie je trvalé a opustil palác, aby meditoval v horách a lesoch Severnej Indie. Po dlhom hľadaní trvalých hodnôt rozpoznal v hlbokej meditácii prirodzenosť mysle a dosiahol osvietenie.

Čistý budhizmus sa niekedy považuje za formu džnánajogy. Budhizmus je náboženstvom bez Boha alebo bohov významne odlíšených od ľudstva, podľa niektorých názorov teda ani nejde o náboženstvo. Budhizmus sa v istých ohľadoch vyvinul ako reakcia na niektoré aspekty hinduizmu.	 
		 
Budhizmus preberá z tradície vieru v odplatu dobrých a zlých činov (karma) a učenie o kolobehu životov. Učenie budhizmu je založené na odmietaní strastiplného bytia a na hľadaní cesty, ktorá vedie k oslobodeniu z kolobehu života, ktorého podstatu tvorí utrpenie.
Stvoriteľ Budhizmu bol Budha

Budhistické učenie alebo inak dharma ukazuje cestu k prebudeniu a ukončeniu utrpenia, ktoré predstavuje opätovný cyklus znovuzrodzovania. Je to stredná cesta, ktorá je kompromisom medzi zmyslovými pôžitkami a asketizmom.
		 
Budha kázal, že všetky veci v materiálnom svete sú len ilúziou vrátane ega a že svetské pôžitky sú nestále a v konečnom dôsledku predstavujú sklamanie. V budhizme nie je ego trvalou entitou ako hinduistický átman, ale niečo, čo je podrobené zmene kvôli lipnutiu na predmetoch, ktoré sú vo svojej podstate netrvalé a iluzórne. Utrpenie v živote je spôsobované túžbou po predmetoch dostupných ľudským zmyslom. Preto treba odstrániť tento smäd poznaním, že to všetko nie je pravé Ja a že sa ma to v skutočnosti vôbec netýka. Tento najvyšší cieľ sa nazýva nirvána (doslova: vyvanutie, vyhasnutie plameňa). Svojím dôrazom na premáhanie utrpenia, na sebavýchovu osobnosti zapôsobil na ďalší vývoj východných filozofií skôr v moralistickom než v náboženskom zmysle.	 
		 
Veľmi záleží na tom, čo si človek predstavuje pod pojmom „náboženstvo“. Z pohľadu budhistov, budhizmus nie je náboženstvom. Budhizmus je „Cesta“ (recept) k dosiahnutiu uvedomenia si reality a pravdy o živote.

Budhovo učenie v jadre tvoria štyri vznešené pravdy:	 

	 		 

Utrpením je narodenie i staroba, choroba i smrť, spojenie s nemilými i odlúčenie od milého, nesplnené priania. Utrpenie je aj akákoľvek zmena a človek je súhrn prebiehajúcich pochodov – dhammov (v sanskrite: dharma). Podstatu jedinca tvorí päť khand: telesnosť, cítenie, vnímanie, tvorivé sily a vedomie. Tie sa smrťou uvoľňujú a novým narodením znovu novo zoskupujú, a tak utrpenie pokračuje.	 
		 

Konkrétne: vzniká z nevedomosti, zložiek karmy, uvedomovania, mena a tvaru, šestora zmyslových oblastí, dotyku, pociťovania, smädu (po živote), ulpievania, zvykom, vznikania, zrodenia, starnutia a umierania.

Čiže odstránením nevedomosti, zložiek karmických síl.

Celú cestu k osvieteniu možno rozčleniť na päť ciest. Najpoužívanejším rozdelením je:	 

		 

Pozostáva z malej, strednej a veľkej časti. Malá pozostáva z pozorovania tela, pocitov mysle a javov. Strednú možno opísať výrokom: “Nedovoľ vznikať negatívnym činom. Ak už niečo také vznikne, vzdaj sa toho – pozitívnymi činmi rob presný opak.“ Vo veľkej ide o štyri druhy stavov koncentrácie (samádhi), ktoré na seba nadväzujú: “Ak usilovnosťou rozvinieš samádhi úsilia, dosiahneš jednobodovo sústredený stav mysle; práve tak, ako keď rozvinieš samádhi, ktoré analyzuje učenia.“	 
		 

Originálny verš z „Pokladu poznania“, ktorý objasňuje cestu spojenia, uvádza:„Samádhi obrátenia sa k dharme, usilovnosti, jednobodovej sústredenosti mysle a analyzovania, štyri časti cesty, ktoré vedú k definitívnemu pochopeniu sa spájajú so šestnástimi aspektmi štyroch vznešených právd (na ceste vhľadu), pričom dvakrát používame dôveru, usilovnosť, pozornosť, meditačnú koncentráciu a múdrosť.“

V mahájáne prechádza 16 aspektov do jednej sústredenej samádhi, pretože rozpoznanie základnej prázdnoty sa nedá deliť na jednotlivé aspekty.	 
	 

Znamená zrealizovanie absolútneho stavu buddhu.	 
	 
Podstatou Budhovho učenia je teda zbavenie sa lipnutia na podmienenej existencii cestou vonkajšej a vnútornej disciplíny až po rozpoznanie neexistencie/iluzórnosti ja a nakoniec dosiahnutie osvietenia. Na otázku čo a prečo učí, Buddha vždy odpovedal: Učím, pretože rovnako ako všetky bytosti chcete byť šťastní a vyhnúť sa utrpeniu. Učím ako sa veci majú.

 
	 




#Article 110: Slobodný softvér (318 words)


Slobodný softvér je podľa Nadácie slobodného softvéru (Free Software Foundation) taký softvér, ktorý poskytuje:

 
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bol softvér najčastejšie poskytovaný s výhodami slobodného softvéru. Dodávaný softvér (ktorý bol nevyhnutný na „oživenie“ hardvéru) bol poskytovaný „zadarmo“, keďže náklady boli zahrnuté do nákladov na hardvér. I v 70. rokoch si programátori často vymieňali softvér podobným spôsobom, ako je to dnes pri slobodnom softvéri. Koncom 70. rokov začali firmy do svojich licencií systematicky pridávať obmedzenia pre používateľov. V roku 1984 začal Richard Stallman pracovať na projekte GNU a o rok neskôr založil Nadáciu slobodného softvéru (Free Software Foundation, FSF).

Stallman zaviedol pojmy „slobodný softvér“ a „copyleft“, ktoré boli navrhnuté tak, aby dali používateľom slobodu a aby obmedzili možnosť toho, že si výsledok niekto privlastní.

Termín „proprietárny softvér“ sa používa na softvér poskytovaný pod prísnejšími licenciami, ktoré neposkytujú tieto slobody. Autorský zákon vyhradzuje väčšinu práv na úpravu, kopírovanie a distribúciu programu vlastníkovi copyrightu; softvér publikovaný pod licenciou slobodného softvéru sa výslovne vzdáva väčšiny týchto vyhradených práv.

V anglickom jazyku má slovo „free“ dva významy: „slobodný“ a „zadarmo“, výraz „free software“ možno teda pochopiť ako „slobodný softvér“ alebo „softvér zadarmo“.
FSF zdôrazňuje prvý význam sloganom „free as in speech, not as in beer“ (slobodný ako „sloboda prejavu“, nie zadarmo ako „pivo zadarmo“); predávanie softvéru za peniaze nie je v rozpore s definíciou slobodného softvéru. CD nosiče so slobodným softvérom (ako napríklad GNU/Linux) sa bežne predávajú.
Ten, kto si takéto CD kúpi, má však právo kopírovať ho a šíriť ďalej. Na druhej strane, mnohokrát pojem „softvér zadarmo“ nevyhovuje definícii slobodného softvéru, pretože neposkytuje niektoré slobody – napríklad zakazuje niektoré účely a spôsoby použitia, neobsahuje zdrojový kód, zakazuje šírenie za poplatok, atď.

Významné príklady slobodného softvéru sú:

Najčastejšie používanou licenciou pre slobodný softvér je GNU General Public License (GPL). Príklady niektorých ďalších licencií slobodného softvéru sú: BSD licencia, GNU Lesser General Public License (LGPL), Apache License, Mozilla Public License (MPL).




#Article 111: Konfucius (507 words)


Konfucius, v čínštine Kchung Fu-c’ ( ) alebo len Kchung-c’ ( ); (552/551 pred Kr., pri Čou v štáte Lu na území dnešnej provincie Šan-tung - 479 pred Kr., Čchüfu) bol najslávnejší mysliteľ, politik, štátnik a sociálny filozof Číny, ktorého učenie a filozofia hlboko ovplyvnili život a myslenie Východnej Ázie.

Narodil sa pri Čou v štáte Lu na území dnešnej provincie Šan-tung. Jeho morálna filozofia bola obklopená náboženskou úctou. Kládla dôraz na morálku osobnosti i vlády, korektnosť v medziľudských vzťahoch, úprimnosť a spravodlivosť. Tieto hodnoty získali v Číne prevahu nad legalizmom a Taoizmom počas dynastie Han. V nadväznosti na Konfuciovo učenie sa rozvíja konfucianizmus. V Európe ho predstavil jezuita Matteo Ricci, ktorý ako prvý romanizoval filozofovo meno na „Konfucius“.

V tridsiatke som nadobudol pevné názory.

V štyridsiatke som prestal pochybovať.

V päťdesiatke som poznal vôľu nebies.

V šesťdesiatke bolo moje ucho spoľahlivým nástrojom na prijímanie právd.

V sedemdesiatich môžem nasledovať túžby môjho srdca bez toho, aby som porušoval akékoľvek pravidlá.“

Konfucius zomrel ako 73 ročný vo svojom rodisku Čchüfu.

Konfucius odmietol ideu od sveta odtiahnutého mudrca (základným rysom jeho filozofie je príklon k človeku a k praktickému životu). Aj vlastným životom posmeľoval svojich nasledovníkov, aby sa zúčastňovali na verejnom živote (ako 50 ročný sa stal ministrom spravodlivosti v kráľovstve Lu).

Obdivoval mýtické dynastie (Csou-kungera, legendárneho mudrca Hia zo Západnej dynastie Csou a len čiastočne historickú Sang-Jin dynastiu) a predpokladal, že práve ľudia, ktorí sa neustále (samo)vzdelávajú a pracujú na zušľachťovaní svojho charakteru, budú pripravení a schopní viesť štát nového typu – ušľachtilým spôsobom, podobne, ako sa to darilo týmto starobylým dynastiám. Nostalgicky sa díval do minulosti a nabádal Číňanov, hlavne politikov, aby si brali príklad z minulosti. 

Spravodlivých ľudí nazýval Csün-cé, alebo ušľachtilými ľuďmi; na rozdiel od podlých či obyčajných ľudí mali dokázať odolať závislosti na svojich túžbach. 

K ich vlastnostiam mali patriť:

Konfucius nevytvoril žiadny ucelený systém logiky, etiky či metafyziky, jeho náuka je súborom morálnych zásad a princípov správania, pričom v popredí jeho záujmu bol predovšetkým človek. Učil, že základom pevnej morálky môže byť každému dosiahnuteľné triezve poznanie. Neuznával dedenie šľachtického stavu, tvrdil, že do tohoto stavu sa človek dostáva prostredníctvom zdokonaľovania svojho charakteru. Medzi Konfuciove známe vety patria:  

Princípy Konfucianizmu sa stali široko akceptovanými hlavne preto, že sú založené na čínskych tradíciách. Bránia silnú rodinnú lojalitu, uctievanie predkov, rešpekt mladších voči starším, manžela voči manželke, a rodinu ako základ ideálnej vlády. I keď je Konfucianizmus Číňanmi často nasledovaný v náboženskom duchu, vedú sa diskusie, či je náboženstvom, pretože sa takmer vôbec nezaoberá teologickými záležitosťami (boh(ovia), posmrtný život, atď.).

Konfucia považujú za prvého čínskeho filozofa. Konfucius je reformátorská postava, ktorá spolu s Lao-c’ natrvalo poznamenala čínsku kultúru, politiku a náboženstvo. Centrom Konfuciovho záujmu bola politická filozofia a etika osobného a rodinného života. Základnou cnosťou je podľa Konfucia žen (humanita).

Pripisuje sa mu autorstvo alebo zostavenie Piatich kánonických kníh zvaných tiež Päť klasických kníh (五經, Wu-ťing):

Okrem toho jeho myšlienky zostavil filozof Ču Si do súboru Štyroch kníh (四書 , S'-šu):

Tento súbor sa nazýva aj Deväť klasických kníh alebo Štyri knihy a päť klasických textov.




#Article 112: Marxizmus (267 words)


Marxizmus je v užšom zmysle filozofická, ekonomická a politická teória Karla Marxa (a prípadne aj Friedricha Engelsa), v širšom zmysle filozofický a ekonomický smer vychádzajúci z tejto teórie, či súhrnný názov rozličných interpretácií a ďalších aplikácií tejto teórie.

Marxizmus je ucelená teória premeny reálnych pomerov v spoločnosti, predovšetkým zmena vlastníckych vzťahov pomocou revolučne vedeného triedneho boja. Cieľom je doviesť proletariát k revolúcii nastoľujúcej beztriednu spoločnosť, oslobodiť človeka od spoločenského útlaku a rozvíjať jeho schopnosti a silu. Marxizmus výrazne ovplyvnil dejiny konca 19. storočia a celé 20. storočie. 

 

Marxistická filozofia sa odštiepila v 40. rokoch 19. storočia od hegelovskej ľavice a snahou o analýzu zákonitostí formujúcej sa buržoáznej spoločnosti sa zaraďuje do prúdu sociálneho myslenia 19. storočia.

Marx a Engels vychádzajú z ekonomických vzťahov ako z hybnej sily dejín a z ekonomicky motivovaných sociálnych konfliktov (triedny boj). V raných prácach Marxových (najmä v Ekonomicko-filozofických rukopisoch z roku 1844) sa objavuje aj analýza postavenia človeka - výrobcu vo formujúcej sa buržoáznej spoločnosti. Marx tu zdôrazňuje pojem odcudzenia.

Marxizmus sa koncom 19. storočia rozštiepil na dva prúdy:

V priebehu 20. storočia sa povedľa sociálnodemokratického a marxistického poňatia v západnej Európe výrazne profilovali vplyvné ľavicové prúdy, v ktorých má inšpirácia marxizmom rôznu intenzitu a ktoré sa zvyknú nazývať neomarxizmus.

V slovenskej filozofii obdobia tzv. reálneho socializmu predstavoval marxizmus v podobe marxizmu-leninizmu ako vedúci a viac-menej jediný oficiálne podporovaný prúd filozofického myslenia najväčší ideový prúd, pričom tu nemáme na mysli jeho vulgárne politické deformácie, ale marxizmus ako filozofický systém. Popri ortodoxnej interpretácii marxizmu a Marxovho diela v zmysle doktríny marxizmu-leninizmu existovali i neortodoxné interpretácie, ktoré však zostávali na okraji politicky povolených interpretácií.




#Article 113: Marxizmus-anarchizmus (105 words)


Marxizmus-anarchizmus je filozofická koncepcia N. Chomského sformulovaná o. i. v jeho práci „Language and Mind. New York etc. 1968“. Chomsky svoj marxizmus-anarchizmus rozvíja o. i. v nadväznosti na Marxove Filozoficko-ekonomické rukopisy a Kritiku gothajského programu. Chomsky formuluje koncepciu ľudskej prirodzenosti a ľudských potrieb, pričom za najdôležitejšiu ľudskú potrebu považuje potrebu kreativneho sebavyjadrenia, potrebu slobodného rozhodovania o všetkých aspektoch života a myslenia. V súlade s tym treba vytvárať také formy spoločenskej organizácie, ktoré by umožňovali najslobodnejší a najdokonalejší rozvoj každého jednotlivca v ktoromkoľvek smere a ktoré by mu umožňovali, aby sa stal opravdivým človekom v tom zmysle, že má maximálny priestor pre svoju slobodu a iniciatívu.




#Article 114: Marxizmus-leninizmus (382 words)


 bol v zmysle marxizmu-leninizmu pokladaný za jediného skutočného myšlienkového následníka Karla Marxa
Marxizmus-leninizmus je prúd v rámci ortodoxného marxizmu, ktorého základy položil ruský boľševický revolucionár Vladimir Iľjič Lenin v rokoch 19021923 (pozri leninizmus) a ktorý ďalej rozvinuli jeho pokračovatelia. V socialistických štátoch sovietskeho typu (ZSSR, východný blok) bol marxizmus-leninizmus povýšený na úroveň štátnej ideológie. Vyznačuje sa tým, že historicky a vedecky podmienené učenie marxizmu transformoval na prehľadný systém relatívne jednoduchých poučiek nerealisticky prispôsobených momentálnym politickým záujmom, čím sa oddialil od reality a v dôsledku toho značne dogmatizoval.

Termín marxizmus-leninizmus vstúpil do oficiálnej sovietskej terminológie až po smrti Josifa Vissarionoviča Stalina v roku 1953, hoci neoficiálne sa tento výraz používal prinajmenšom už od roku 1928. Rozumelo sa ním spojenie marxizmu a leninizmu, ktorý bol považovaný za rozvinutie a aplikáciu marxizmu v ruských a sovietskych podmienkach. Termínom marxizmus-leninizmus-stalinizmus sa v rokoch 19451955 (t. j. vo vrcholnej fáze Stalinovho kultu osobnosti, do začiatku destalinizácie) označoval marxizmus v podobe, do akej ho rozvinul Lenin a Stalin; prakticky ide o synonymum marxizmu-leninizmu.

Ideologické jadro marxizmu-leninizmu tvorí viera v nevyhnutnosť zvrhnúť kapitalizmus cestou komunistickej revolúcie, nastolenie diktatúry proletariátu, a potrebu vedúcej strany podporovať toto úsilie.

Z pohľadu marxistov: Vo svojej celistvosti, zovretosti a dôslednosti vytvára súčasný materializmus a súčasný vedecký socializmus ako teóriu a program robotníckeho hnutia. Marxizmus-leninizmus je teoretickým základom praktickej činnosti revolučnej strany robotníckej triedy a slúži ako návod na konanie v triednom boji, v socialistickej revolúcii a pri budovaní socializmu a komunizmu.

Stúpenec marxizmu-leninizmu je marxista-leninista alebo marx-leninista.

Lenin nikdy nepoužil termín leninizmus ani marxizmus-leninizmus. Niektoré Leninove myšlienky sa odchyľovali od klasického marxizmu. Boľševistickí komunisti považovali toto za pokrok marxizmu vytvorený Leninom. Po Leninovej smrti bola jeho ideológia pomenovaná leninizmus a neskôr marxizmus-leninizmus a zároveň sa stala oficiálnou ideológiou Sovietskeho zväzu, jeho spojencov a komunistických strán po celom svete.

Filozofia marxizmu-leninizmu je oficiálna filozofia počas vlády komunistických režimov; v bývalom
Česko-Slovensku v rokoch 1948-1989. Je to súčasť a teoretická základňa marxizmu-leninizmu. Považovala sa za jedinú správnu filozofiu, najmä v porovnaní s tým, čo označovala výrazom buržoázna filozofia.

Marxisticko-leninská teória štátu a práva je skúmanie všeobecných zákonitostí vzniku a vývoja štátu a práva ako súčastí ideologickej nadstavby spoločnosti. Odhaľuje hlavné, typické črty, ktoré charakterizujú štát a právo z hľadiska ich účelu a fungovania za určitých historických typov výrobných vzťahov, skúma zákonitosti revolučného striedania jednotlivých historických typov štátu a práva a rozpracováva tézy, kategórie a pojmy spoločné pre jednotlivé čiastkové vedy o štáte a práve.




#Article 115: Diogenes zo Sinópy (401 words)


Diogenes (alebo Diogenés) zo Sinópy/Sinopy/Sinópé/Sinope (Διογένης ὁ Σινωπεύς, Diogenēs ho Sinōpeus), tiež známy ako Diogenes Cynik (Διογένης ὁ Κυνικός, Diogenēs ho Kunikos), * 412/404 pred Kr., Sinop - † 323 pred Kr., Korint) bol grécky filozof, jeden zo zakladateľov a najradikálnejší predstaviteľ kynizmu. 

Diogénov otec Hikesios bol odsúdený za peňazokazectvo a s ním aj jeho syn, ktorý bol vyhostený zo Sinópé. Nie je celkom isté, či sa na falšovaní peňazí skutočne podieľal. Ak áno, je možné, že svoj neskorší život chápal aspoň spočiatku ako určitú formu pokánia.

Opustil rodinu, stal sa dobrovoľným žobrákom a ľudovým učiteľom. Po vyhostení sa presunul do Atén, kde začal napádať kultúrne konvencie. Štylizoval sa do postavy Herkules. Veril, že cnosť sa lepšie prejaví v praxi ako v teórii. Svoj jednoduchý životný štýl a správanie využíval na kritiku spoločenských hodnôt a inštitúcií, ktoré v jeho očiach predstavovali formy skorumpovanej spoločnosti. Vyhlasoval sa za kozmopolitu. 
V Aténach sa zoznámil s učením Antisténa, domyslel jeho zásady do krajných dôsledkov a prakticky ich uskutočňoval. Existuje množstvo príbehov o tom, ako ho Diogenes sprevádzal na každom kroku, nie je však vôbec isté, že sa skutočne niekedy stretli. Diogenes vytvoril z chudoby cnosť. Žobral na živobytie a spal v sude na trhovisku. Stal sa notoricky známy svojimi filozofickými kúskami, ako napr. nosením lampáša počas dňa, vyhlasujúc, že hľadá skutočne úprimného človeka. Privádzal do rozpakov Platóna spochybňovaním jeho interpretácie Sokrata a sabotoval jeho lekcie. Diogenovi sa tiež podarilo verejne legendárne zosmiešniť Alexandra Veľkého. 

Potom ako bol zajatý pirátmi a predaný do otroctva, sa Diogenes nakoniec usadil v Korinte. Tam predal svoju filozofiu kynizmu  Krátovi, ktorý do nej zasvätil Zénóna z Kitia, ktorý ju sformoval do školy stoicizmu, jednej z najtrvácnejších škôl gréckej filozofie.

Žiadna z Diogenových početných písomností sa nezachovala. Podrobnosti z jeho života sa uchovali vo forme anekdot (chreia), najmä v knihe Diogéna Laertia Životopisy slávnych filozofov. Existuje množstvo anekdot týkajúcich sa jeho života a aforizmov, ktoré sú mu pripisované, izolovaných v niekoľkých klasických zdrojoch, no žiadny z nich s určitosťou potvrdený.

K údajnému stretnutiu Diogena s Alexandrom Veľkým malo prísť v Korinte (podľa Plutarcha a Cicera), kde pri svojej návšteve túžil Alexander spoznať aj slávneho filozofa Diogena. Keď k nemu Alexandra priviedli, spýtal sa opaľujúceho sa Diogena, či má nejaké želanie, ktoré by mu mohol vyplniť. Diogenes mu na to odpovedal: „Ustúp mi zo slnka“. Alexander sa následne vyjadril, že ak by nebol Alexandrom, potom by si určite prial byť Diogenom.




#Article 116: Platón (2801 words)


Platón niekedy Platon ()(* 428 pred Kr./427 pred Kr. – † 347 pred Kr.) bol Sokratov žiak, spolu s Aristotelom najvýznamnejší grécky filozof. Najväčší vplyv mala jeho teória ideí a filozofia štátu. Platón založil 385/7 pred Kr. filozofickú školu zvanú Akadémia. Jeho spisy sú informačným zdrojom o legendárnej zaniknutej ostrovnej civilizácii Atlantída.

Odvolávajúc sa na staroveké zdroje, väčšina súčasných vedcov odhaduje, že Platón sa narodil v Aténach alebo v Egine medzi rokmi 429 až 423 pred Kr. Jeho otec sa volal Aristón. Podľa tradície zaznamenanej Diogenom Laertiom, Aristón odvodzoval svoj pôvod od aténskeho kráľa Kodra a kráľa Messénie Melantha.* D. Nails, Ariston, 53* U. von Wilamowitz-Moellendorff, Plato, 46 Platónova matka sa volala Periktioné. Jej rodina sa chválila príbuzenstvom so slávnym aténskym zákonodarcom a lyrickým básnikom Solónom. Periktioné bola sestra Charmida a neter Kritia. Obaja boli význační predstavitelia tridsiatich tyranov, čo bol krátky oligarchický režim, ktorý bol dosadený k moci Spartou po páde Atén na konci peloponézskej vojny (404 – 403 pred Kr.).* A.E. Taylor, Plato, xiv* U. von Wilamowitz-Moellendorff, Plato, 47 Aristón a Periktioné mali okrem Platóna ešte tri deti: dvoch synov, Adeimanta a Glaukóna, a dcéru Potonu, ktorá bola matkou Speusippa (Platónov synovec a jeho nasledovník ako hlava Akadémie). Podľa dialógu Štát, Adeimantos a Glaukón boli starší ako Platón.* U. von Wilamowitz-Moellendorff, Plato, 47 Xenofón vo svojich Spomienkach na Sokrata však uvádza Glaukóna ako mladšieho Platónovho brata. 
 
Aristón pravdepodobne zomrel v Platónovom detstve; stanoviť presný dátum jeho smrti je však problematické.* A.E. Taylor, Plato, xiv Periktioné sa potom vydala za brata svojej matky Perylampa,* D. Nails, Perictione, 53 ktorý bol niekoľkokrát veľvyslancom v Perzii. Bol taktiež priateľom Perikla – hlavného predstaviteľa demokratickej frakcie v Aténach.* Plutarch, Pericles, IV Perylampes mal z predchádzajúceho manželstva syna Dema, ktorý bol známy svojou krásou.* Aristophanes, Wasps,  Periktioné dala život Perylampovmu druhému synovi Antifónovi, ktorý sa objaví v dialógu Parmenides. 

Platón bol zdržanlivý vo veci uvádzania svojej osoby v dialógoch. To však neplatilo o jeho príbuzných a súrodencoch. Dialóg Charmides nesie meno brata jeho matky, Kritias hovorí v dialógoch Charmides a Protagoras, Adeimantos a Glaukón vystúpia v Štáte. Z týchto a ďalších ukážok sa dá predpokladať, že Platón bol na svoju rodinu hrdý.

Podľa Diogena Laertia bol Platón pomenovaný po svojom starom otcovi menom Aristokles. Jeho tréner v zápasení mu však z dôvodu jeho robustnej postavy (Platón = široký) dal meno Platón. V súčasnosti však niektorí vedci spochybňujú Diogena, pričom tvrdia, že legenda o mene Aristokles vznikla v neskoršom, helenistickom období.

Apuleius nás informuje, že Speusippos chválil Platónovú bystrosť a zdržanlivosť, keď bol chlapcom: „prvé roky jeho mladosti boli naplnené tvrdou prácou a láskou k štúdiu“. Platón musel byť vyučovaný v gramatike, hudbe a gymnastike tými najvýznamnejšími učiteľmi jeho doby.* W. Smith, Plato, 393 Dicaearchus išiel až tak ďaleko, že tvrdil, že Platón zápasil v istmijských hrách. Platón takisto chodil na kurzy filozofie. Pred tým ako stretol Sokrata sa zoznámil s Kratylom, ktorý bol žiakom význačného predsokratovského filozofa Hérakleita a oboznámil sa s Hérakleitovými doktrínami.

Platón pravdepodobne cestoval do Talianska, Egypta, bol na Sicílii a Cyrene. Do Atén sa vrátil ako 40 ročný a založil jednu z prvých organizovaných škôl v západnej civilizácii v oblasti nazývanej Hacademos alebo Akademos. Akadémia bola veľkým pozemkom, „ktorý bol kedysi majetkom občana z Atén menom Akadémos,... niektorí však tvrdia, že svoje meno dostal po starovekom hrdinovi“. Existovala do roku 529 n.l., kedy bola zatvorená Justiniánom I, ktorý ju vnímal ako prekážku v šírení kresťanstva. V Akadémii boli školení mnohí myslitelia. K najvýznamnejším patrí Aristoteles.

Z hľadiska filozofie je významný predovšetkým svojimi gnozeologickými názormi a postojmi k štátu.

I. Gnozeológia – Platón hovorí, že javový (materiálny) svet nemožno spoznať pomocou zmyslov, lebo zmysly klamú (napr. ponorená palica do vody sa len javí, že je zlomená). Pravé bytie treba hľadať inou cestou, cestou cez iný svet, svet večných, nemenných, trvalých a len rozumom postihnuteľných entít – svet ideí, na ktorý sa naša nesmrteľná duša rozpamätáva a od týchto ideí, samy osebe existujúcich, sa odráža javový (zmyslový) svet. Pravé, dokonalé bytie, jadro sveta a vznešenosť bytia, Platón vidí v transcendentálnom svete ideí, tzv. prvotné podstaty, ktoré sú podstatou pre javový svet, tzv. druhotné podstaty, ktoré sú len odrazom tohto ideálneho sveta. Platón uznáva dva rozličné svety, preto je považovaný za dualistu.

Kontakt našej duše s ideovým svetom je zabezpečený jej nesmrteľnosťou. Duša žije vo svete ideí a narodením sa dostáva do tela človeka. Keď človek umrie, opäť sa vracia do mimo skúsenostného sveta ideí. Usporiadanie ideí je hierarchické, ako vyšší pojem zahrnuje v sebe nižšie, tak aj vyššia idea obsahuje nižšie. Za najvyššiu ideu Platón považuje ideu dobra, ktorú stotožňuje s ideou božstva.

II. Spoločensko-politické otázky: Platón v diele Štát podáva idealistickú až utopistickú víziu spravodlivej obce (štátu) tak, že štátny organizmus chápe ako analógiu duše. Duša spravodlivého človeka má tri základné cnosti: múdrosť, statočnosť a umiernenosť. U každého jednotlivca jedna zložka prevláda nad ostatnými a na základe tohto Platón rozdeľuje spoločnosť do troch stavov, pričom každý z nich má svoje funkcie a práva súvisiace s príslušnou cnosťou. 

Štát obsahuje nielen plne rozvinuté Platónove učenie o ideách, ale i
starostlivo vypracovanú pozitívnu teóriu poznania. 

V konštrukcii svojej vízie reality rozlišuje Platón,
ako to už vieme, medzi kosmos noetos a jemu podriadeným svetom zmyslového
vnímania (I. mundus sensibilis; gr. kosmos aisthetikos). Jeho neochvejná viera
v racionalitu skutočnosti a dôvera v silu a schopnosť ľudského intelektu ju
spoznať, vyúsťuje do presvedčenia, že štruktúry skutočnosti a myslenia sú vo
vzájomnej zhode. K porozumeniu Platónovej pozitívnej teórie poznania, ktorú
podáva v známom podobenstve o Čiare (v 6. knihe diela Štát) určite prispeje vyjadrenie
tam uvedených myšlienok v tabuľkovej forme s použitím vhodnej symboliky (písmen
gréckej a latinskej abecedy).

Aby vládcovia a strážcovia nezneužívali svoje funkcie, je pre nich podľa Platóna nevyhnutné zrušiť súkromné vlastníctvo, zlaté a strieborné mince (mena) a manželský stav. Deti sa vychovávajú v zariadeniach obce a v 20-tom roku sa rozhodne o ich príslušnosti k niektorému zo stavov. Platón je zástancom totalitného štátu, občan je tu pre štát, nie štát pre občana.
Tento svoj model ideálneho štátu sa trikrát neúspešne pokúšal zaviesť v Syrakúzach. Dôvodom pádu bola nemožnosť zbaviť ľudí základných potrieb ako majetku, rodiny atď. Na základe tohto diela Platóna možno označiť ako prvého utopistu.

Platónové tradičné podanie teórie ideí učí, že večné, nepremenlivé, inteligibilné,
nehmotné idey jestvujú objektívne, nezávisle od času a priestoru, vo svojom
vlastnom transcendentnom, ideálnom, „nadnebeskom mieste (íperouranios
tópos), ktorý je oddelený priepasťou (gr. chorismos) od nestálych,
premenlivých, vznikajúcich partikulárií viditeľného zmyslového sveta. Tento
viditeľný svet bol zmodelovaný (zmajstrovaný) demiurgom (nie všemohúci, ale
božský tvorca, majster, remeselník; či iba hypotéza?), ktorý pretvoril
pralátkový materiál chaosu, podľa vzoru večných a nemenných ideí ako
exemplárnych príčin, do harmonického kozmu. Vytvorenie kozmu popisuje Platón v
dialógu Timaios, pomenovanom podľa jedného z pytagorovcov. Pravou, „skutočne
reálnou (gr. to ontos on) realitou je však iba svet ideí.

Reálne
spoločenstvo Platónskych ideí (foriem), ktorému je podriadený od neho závislý
zmyslový svet, má prísny hierarchický poriadok. Najfundamentálnejšou,
najvyššou, všetko prenikajúcou Ideou zvláštneho „druhu tejto hierarchickej
štruktúry, je Idea Dobra (ak túto božskú „Ideu ideí vôbec ešte možno
ideou nazývať). Absolútne Dobro (tiež Jedno, Božské) je princípom bytia a
poznania, exemplárnou (vzorovou) príčinou, absolútnym princípom hodnoty,
zjednocujúcim princípom celého poriadku v správnej miere; jeho prirodzenosťou
je „telos, ale nie ako neexistujúci najvyšší, posledný cieľ, ale ako
ontologický princíp. Platón prirovnáva Dobro (gr. Agathon) k slnku. V dialógu
Štát píše: „Ako slnko udeľuje viditeľným veciam nielen možnosť aby boli videné,
ale aj vznik a rast a výživu, i keď samo nie je vznikaním. A ďalej: „
..., že poznateľné (predmety) dostávajú od Dobra nielen to, že sa dajú poznať,
ale aj bytie a „usiu (podstata, esencia), hoci Dobro samo nie je usiá,
avšak vyniká nad ňou dôstojnosťou a mocou. Platónova dialektická cesta
poznávania (dialektiki metodos) Dobra vedie k Bohu, ktorého ako sa zdá
stotožňuje s Dobrom. V pravom opaku k známemu Protagorovmu výroku píše v
Zákonoch „Boh je mierou všetkých veď. Najnižšiu priečku hierarchického
rebríka ideí tvoria „atoma eidi, ktoré sa nachádzajú už na hranici sveta
zmyslových objektov. Zmyslovým jednotlivinám možno porozumieť, stanú sa
pravdivými objektmi iba vtedy, keď sa privedú do sféry atoma eidi. V opačnom
prípade zostanú nepreniknuteľné rozumom a ako také nie sú reálne. I keď z
epistemologického hľadiska možno pripustiť, že Platón vyriešil problém
chorismu, zostáva sféra vznikania z ontologického hľadiska nevysvetlená.

však vysvetliť bytie mnohorakých konkrétnych individuálnych vecí tohto
zmyslového sveta na základe a s ohľadom na túto teóriu ideí? Platón sa snažil
vysvetliť súvis týchto dvoch svetov použitím dvoch (resp. troch) typov
vzájomného vzťahu medzi nimi, a to spôsobom: a) participácie (gr. methexis), čiže
účasti (podieľaní sa) veci na idei; b) parusie, čiže prítomnosťou idey vo
veciach; c) imitácie (gr. mimisis), čiže iba napodobnenia. Pri riešení

participácii podobný pojem koinonía.

Parabola o čiare

 

Už na prvý pohľad nám táto tabuľku ukazuje, že dve na seba kolmé hrubé čiary
rozdeľujú celú ontologicko-gnozeologickú plochu na štyri navzájom súvzťažné
kvadranty: dva ontologické (α a β) a dva gnozeologické (A a B). Každému typu
objektov zodpovedá jemu príslušný stav mysle. Ľudská myseľ sa v procese
poznávania môže nachádzať alebo v nižšom stave doxa (oblasť B) alebo sa
povzniesť do vyššieho stavu naozajstného pravého (rozumového) poznania -vedenia episteme
(tiež gnosis; oblasť A). Oblasť zmyslového vnímania empirických javov doxa nie
je skutočným pravým poznaním. Vlastným, od zmyslovej skúsenosti čo najviac
nezávislým poznaním, je iba intelektuálne (rozumové a hodnoverné) poznanie episteme.

oblasti (A, B) sú ďalej podrozdelené na dva stupne. Základ odstupňovania
spočíva v rozlíšení charakteru im zodpovedajúcich objektov. Objektmi
najnižšieho stavu mysle eikasia (B2) sú eikones (β2) - „podoby,

živočíchy nášho zmyslového sveta (β1) sú objektmi vyššieho stupňa, mienky -
pistis (B1). Na empirickej skúsenosti založené výroky o nich majú prinajlepšom
iba pravdepodobnostný charakter. Keďže všetci jednotlivci a jednotliviny sú
kópiami (imitácie) ich ideálnych prototypov, pokladal Platón umelecké výtvory
iba za imitácie týchto imitácií. Pokračujúc smerom nahor od horizontálnej
rozdeľovacej čiary dostaneme sa k diskurzívnemu stupňu poznania dianoia (A2),
predmetom úvah ktorej už nie sú zmyslami vnímateľné objekty (orata), ale
abstraktné, osobitne matematické objekty, ako sú čísla, geometrické útvary
alebo množiny (abstraktná algebra); jedným slovom abstraktá. Deduktívno
axiomatickú metódu používajúca matematika síce, ako píše Platón v Štáte „
vychádza z hypotéz, postupujúc nie však k prvému princípu, ale k záveru.
Objektmi tretej priečky rebríka vertikálnej Čiary smerom k ideám (α2 sú podľa
Platóna (na základe poznámky Aristotela v jeho Metafyzike), medzi senzibilnými
partikuláriami (β) a ideami (α1) stojace inteligibilné objekty (α2) Tejto
medzitriede matematických a im podobných abstraktných entít innpr. logiky)
odpovedá nižší stupeň episteme-dianoia (A2) ktorý je prechodom medzl doxa (B) a
noesis (Ai). Najvyšší úsek reality patrí ideám (formy) ako prvým ontologickým
princípom (ai archai-oci). Tieto, zároveň aj gnozeologické princípy, sa môžu
poznať (pochopiť) iba bezprostredným rozumovým nahliadnutím (A1 noesis).

samotné idey, kráča tak od idey k idee a končí tiež pri ideách. Najvyšší
stupeň bytia prináleží v Platónovej ontológii božskému Dobru.

Málokto
nepozná Platónove podobenstvo (resp. mýtus) o jaskyni (publikované v 7. knihe
dialógu Štát), ktorým objasňuje svoju pozitívnu náuku o poznaní, vyloženú v
parabole o čiare. V hlbokej podzemnej jaskyni pevne reťazami pripútaní väzni
odjakživa videli iba tiene na náprotivnej dolnej stene znútra tohto žalára,
vrhané predmetmi, ktoré sú nosené vzadu za väzňami, pred plápolajúcim ohníčkom
na strmom chodníčku pred vchodom do jaskyne. Tieto tiene (eikones) považujú za
jedinú realitu. Náčrtok predmetnej postupnosti tohto jaskynného sveta teda je:
tiene (na stene) - (väzni - ktorí nie sú predmetmi) - umelé predmety (a malá
stienka) - oheň - vchod do jaskyne. I keby sa týmto nešťastníkom podarilo
zhodiť okovy, ale zostanú i naďalej v jaskyni, nevymanili by sa ešte plne z
poroby, pretože by prežívali stále iba v zmyslovom svete (β). Predjaskynný svet
inteligibilných objektov (α) však môžu spoznať iba tí odvážlivci, ktorí
definitívne opustili jaskyňu. Najstatočnejší z nich môžu dosiahnutím plnosti
najvyššieho stavu mysle (p. A1) dokonca uvidieť plné Dobro.

Platónovi sa tradične pripisovalo 42 dialógov a 13 listov a jedna učebnica. Súčasná vedecká obec však pochybuje o autentickosti minimálne niekoľkých. Platónove spisy boli publikované vo viacerých formách, čo viedlo k niekoľkým konvenciám v menovaní a referencovaní. 
Zvyčajný systém robenia odkazov na sekcie v Platónovych textoch je odvodený z edície Platónových diel H. Stephanusom z roku 1578. Tak napríklad „Phd64a5“ odkazuje na dialóg Faidon, 64 stranu, sekciu a, piaty riadok v tejto edícii.

Iná tradícia zostavuje Platónove texty v tzv. tetralógiách. Táto schéma je Diogenom Laertiom pripisovaná Trasilovi – starovekému učencovi a astrológovi cisára Tiberia.

V zozname uvedenom nižšie sú Platónove diela označené číslom (1), ak je Platónovo autorstvo pochybné a číslom (2) diela, pri ktorých sa odborníci všeobecne zhodujú v tom, že Platón nie je ich autorom. Diela neoznačené číslom sú považované za diela napísané Platónom.

Zostávajúce diela pod Platónovým menom – mnohé z nich boli považované už v staroveku za falošné – neboli Trasilom zahrnuté do tetralogickej zostavy. Tieto diela sú označené ako Notheuomenoi (falošné) alebo apokryfy:

Presné poradie, v ktorom Platónove dialógy boli napísané, nie je známe, tak ako aj rozsah, v ktorom mohli byť neskôr upravené a prepísané.

Lewis Campbell bol prvým , ktorý použijúc metódu stilometrie objektívne dokázal, že Kritias, Timaios, Zákony, Filebos, Sofista a Štátnik patria do jednej časovej skupiny, kým Parmenides, Faidros, Štát a Teaitetos patria do inej skupiny, ktorá musela byť napísaná skôr (podľa Aristotelovho tvrdenia v diele Politika, Zákony boli napísané po Štáte). Na Campbelllových záveroch je pozoruhodné, že napriek všetkým stilometrickým výskumom, ktoré boli od jeho čias až do dnes urobené, pribudol asi len jeden chronologický fakt týkajúci sa Platónových diel, o ktorom možno povedať, že je potvrdený stylometriou; Kritias, Timaeus, Zákony, Filebos, Sofista a Štátnik sú poslednými Platónovými dialógmi. Ostatné sú skoršie.

Súčasní bádatelia sú skeptickí v tom, či chronologické poradie Platónových dialógov môže byť určené presne. Napriek tomu, Platónove diela sa stále často zaraďujú zhruba do troch skupín. Nasledujúci prehľad predstavuje jedno také, relatívne bežné rozdelenie. Treba však brať ohľad na to, že mnohé pozície v tomto rozdelení stále nie sú vecou konsenzu a tiež na to, že samotná zmienka o možnosti rozdeľovania Platónových dialógov do skupín nie je univerzálne akceptovaná.

Sokrates vystupuje vo všetkých skorých dialógoch. Sú považované za najvernejšiu reprezentáciu historického Sokrata; preto sú tiež nazývané Sokratovské dialógy.
Štruktúra väčšiny z nich je podobná: Sokrates diskutuje o téme – často o etickej, ako priateľstvo a pieta – s priateľom alebo s niekým, o kom je predpokladané, že je v danej oblasti expertom. Sokrates niekoľkými otázkami preukáže, že zjavne ničomu z toho, o čom sa rozprávajú, nerozumejú. Je ponechané na čitateľa, aby zistil, či tomu sám rozumie. Preto sa tieto dialógy nazývajú nepriamym učením.

Tieto dialógy sa často považujú za prechodné dialógy medzi skorými a strednými:

V posledných skorých dialógoch, Platónov Sokrates začína dávať odpovede na niektoré svoje otázky a poskytovať pozitívne teórie. Toto sa všeobecne chápe ako prvý náznak vnášania Platónových postojov do textu. Že dobro je múdrosť a že nikto nečiní zlo dobrovoľne, sú pravdepodobne ešte Sokratove názory. Čo sa v stredných dialógoch dostáva do popredia je myšlienka, že poznanie pochádza z uchopovania nemenných foriem alebo esencií a tiež snaha skúmať tieto esencie. Začínajú sa objavovať teórie o spravodlivosti, pravde a kráse a o nesmrteľnosti duše. Dialógy Symposion a Štát niekedy nazývaný Ústava gr. Politeia sú považované za centrálne v tejto strednej perióde. Parmenides a Teaitetos by mali byť posledné alebo prechodné dialógy, keďže sa snažia pojednávať o náuke o formách kriticky (Parmenides) alebo bez akejkoľvek kritiky (Teaitetos).

Dialóg Parmenides prezentuje kritiku náuky o formách (ideách), čo sa všeobecne interpretuje ako Platónove zavrhnutie tejto teórie. Niektoré súčasné publikácie (napr. Meinwald (1991)) však majú voči takejto interpretácii námietky. Vo väčšine dialógov patriacich do tejto skupiny táto teória chýba alebo sa objavuje v inej forme v diskusiách o druhoch vecí (Timaios môže byť dôležitou a preto kontroverzne zaradenou výnimkou). Sokrates v diskusiách buď nevystupuje alebo v nich zohráva malú úlohu. Okrem tejto výraznej črty charakterizujúcej neskoré dialógy je použitá očividne nová dialektická metóda – známa ako metóda zhromažďovania a rozdeľovania -, čo je najviditeľnejšie v dialógoch Sofista a Štátnik (prvé náznaky tejto metódy možno vidieť už v dialógu Faidros a možno tiež vo Filebovi). Účastníci rozhovoru sa snažia odlíšiť podobnosti a rozdielnosti medzi jednotlivými vecami, aby nadobudli jasnú predstavu, čo v skutočnosti vlastne dané veci sú. 

Neskoré dialógy sú zložité filozofické diela. Vo všeobecnosti sú v porovnaní s prvými dialógmi triezvejšie a logickejšie, ale môžu skrývať prísľub vyriešenia problémov, ktorými sa zaoberajú skoré dialógy.

Sokratov proces je ústrednou, zjednocujúcou udalosťou Platónových dialógov. Z tohoto dôvodu je Platónova Obrana Sokratova pravdepodobne jedným z najčítanejších dialógov. Sokrates sa v nej snaží vyvrátiť klebety, podľa ktorých je sofistom a obhajuje sa voči obvineniam z neverectva a kazenia mládeže. Trvá na tom, že roky trvajúce ohovárania budú skutočnou príčinou jeho odsúdenia. Tvrdí a dokazuje, že formálne obvinenia voči nemu sú v základe falošné. Nepokladá sa za múdreho a vysvetľuje ako veštiareň v Delfách predurčila jeho životné smerovanie. Jeho snaha nájsť odpoveď na hádanku orákula ho stavia do opozície voči mnohým ľuďom, čo je príčinou toho, že je mylne považovaný za hrozbu pre mestský štát Atén.

kompletný preklad všetkých Platónových dialógov a listov:

 




#Article 117: Thomas Abbt (141 words)


Thomas Abbt (* 25. november 1738, Ulm, Nemecko – † 3. november 1766, Bückeburg, Nemecko) bol nemecký matematik a filozof, predstaviteľ populárnej filozofie.

Narodil sa ako syn parochniara. Po skončení gymnázia v Ulme študoval od roku 1756 na univerzite v Halle filozofiu a matematiku. V roku 1760 sa stal profesorom filozofie na Alma Mater Viadrina. Na jeseň 1761 prijal miesto profesora matematiky v Rintelne. V období 1761 až 1762 vyučoval v Berlíne.

V Berlína sa zoznámil s Friedrichom Nicolaiom a Mosesom Mendelssohnom. Pod pseudonymom *B* spolupracoval na Briefe, die neueste Litteratur betreffend, ktoré vychádzali v 24 dieloch v období 1733 až 1765. Asi rok žil vo Francúzsku a pri spiatočnej ceste navštívil Voltaira vo Ferney.

Koncom roku 1765 ho gróf Wilhelm Schaumburg-Lippe menoval dvorným radcom. 

Thomas Abbt zomrel na komplikácie spôsobené hemoroidami. Jeho písomná pozostalosť je uložená v štátnom archíve Bückeburg.




#Article 118: Pierre Abélard (1044 words)


Pierre Abélard, tiež Pierre Abailard alebo Petrus Abaelardus (* 1079, Le Pallet, Francúzsko – † 21. apríl 1142, kláštor de Saint Marcel pri Chalon-sur-Saône) bol francúzsky filozof a teológ, priekopník racionalizmu.

V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.

Jeho otec bol šľachtic a vojak. Pierre Abélard sa však nestal vojakom, ako jeho bratia, ale študoval. Jeho prvým učiteľom bol zakladateľ nominalizmu Ján Roscellinus, potom sa učil v Laone (jeho učiteľom tam bol Anselm z Laonu) a v Chartres. V Paríži bol jeho učiteľom realista Viliam zo Champeaux.

Viedol pomerne pohnutý život. Známy je jeho milostný vzťah k žiačke Héloise, s ktorou mal syna Astrolabia. Ich románik však po tajnej svadbe skončil nešťastne – Heloisa musela ísť do kláštora a Abélard bol vykastrovaný strýkom Heloisy, Fulbertom, a sám sa stal mníchom. Tento vzťah neskôr zvečnil vo fingovanej korešpondencii s názvom História mojich pohrôm; toto dielo je považované za predchodcu ľúbostnej poézie.

Abélárd sa sám stal učiteľom Petra Lombarda a Jána zo Salisbury, je považovaný za predchodcu Tomáša Akvinského. Svojimi názormi si vyslúžil povesť voľnomyšlienkára a odsúdenie na dvoch cirkevných konciloch: 1121 v Soissons a 1140 v Sense; niektoré jeho názory boli cirkvou odmietnuté ako heretické.

Abélardovo učenie obsahuje devízu cognoscere et comprehendere (poznať a pochopiť, čo sa poznáva). Prostriedkom na to má byť dialektika a logika ako vedy odvodené z logu, poskytujúce rozumové prostriedky, ktoré vedú k poznaniu pravdy.

Logika môže systematizovať aj teológiu a umožniť, aby sa v nej dali využívať filozofické pojmy a princípy. Logika má preto dve úlohy: tematicky filozofovať a primerane využívať racionalizovanú metódu. Ide tu o prechod od poznávacej analýzy slov k pochopeniu ich obsahov a cez pochopenie týchto obsahov k poznaniu vecí. Filozofia je dialektika, čiže umenie (ars), ktoré má slúžiť teoretickému i praktickému poznávaniu vecí, komunikovaných človeku pomocou pojmov a slov. Ide jej o pochopenie vyjadrených obsahov, a nie o dosiahnutie ontologických základov reálneho bytia.

Dialektika predpokladá vypracovanie spôsobov a prostriedkov, ktorých úlohou je rozumové skúmanie a určovanie pravdivosti poznania. Nevyhnutnou podmienkou predchádzajúcou skúmanie je pochybovanie a len pochybovaním v procese skúmania možno dospieť k poznaniu pravdy.

Pochybovanie sa týka predovšetkým autentickosti textov a hierarchie autorít, od ktorých pochádzajú materiálové údaje. Pochybovať treba ďalej o obsahu materiálov; to, čo v nich autori povedali, čo chceli povedať a čo neraz sami odvolali ako nezlučiteľné s pravdou, treba podrobiť imanentnej kritike. Táto procedúra umožní vysvetliť a neraz aj odstrániť nejeden rozpor v autoritatívnych materiáloch. Ďalej treba rozlišovať medzi tým, čo má praktický, právno-inštitucionálny charakter, a tým, čo má charakter principiálne meritórny, a teda patrí k všeobecným vedeckým tézam. Treba tiež dôkladne preskúmať zmysel termínov a výrazov, ktoré rozliční autori môžu používať v rozličnom význame. Ak sa zistí rozpor medzi autormi, treba ich tézy zvážiť a porovnať a vysloviť sa za najlepšie opodstatnenú mienku.

Analýza textu má viesť ku schopnosti objaviť a nastoliť problém obsiahnutý v danom pramennom materiáli, vyjadriť ho v presne formulovanej otázke, ktorá má byť kľúčom otvárajúcim cestu k múdrosti. Pochybovanie, vedecká samostatnosť a sloboda kritického prístupu k problému, to sú tri nástroje dialektickej metódy, ktoré majú človeku umožniť poznanie pravdy.

Dialektická metóda nemá byť len formálnym nástrojom umožňujúcim verbálne správne pestovanie teológie, ale má viesť aj k osamostatneniu filozofie, dávajúc jej možnosť vyslovovať sa a rozhodovať o pravde a omyle v oblasti teologickej problematiky.

Univerzálie Abélard interpretoval z pozície konceptualizmu.Všeobecný pojem je takým výrazom v súde, ktorým sa môžeme vyslovovať o mnohých jednotlivých predmetoch. Všeobecný pojem sa líši od toho, čo je jednotlivé a konkrétne a čím nemožno o ničom vypovedať. Nevyslovuje sa teda vec, ale nejaký termín, slovo, názov. Všeobecný pojem je teda slovo (vocabulum) vytvorené (ex inventione) na označenie jednotlivých a konkrétnych predmetov. Je to reč (sermo), čosi konvenčne a slobodne ustálené ľuďmi (ex hominum institutione) a určené na dorozumievanie sa. Všeobecnosť slova spočíva vo formálno-logickom obsahu, ktorý sa môže vyslovovať o tom, čo je jednotlivé ako subjekt v súde. Preto sa všeobecné pojmy môžu rovnako dobre vzťahovať na veci ako aj na myšlienky, a teda na rozumové obsahy.

Všeobecný pojem vzniká abstrakciou čiže oddelením vlastnosti veci. Podobnosť vecí spočíva v tom, že majú spoločnú vlastnosť. Táto podobnosť nemá iné bytie okrem veci. Podobnosť čiže nomen je to, čo spôsobuje, že nejaká jednotlivina sa určuje menom človek, živočích, rastlina a pod. Každý všeobecný pojem obsahuje teda v sebe čosi z reálneho obsahu danej veci, ale ako logický znak je rozumovým výtvorom, slúžiacim na vyslovovanie súdov. Takto vytvorený všeobecný pojem je presným, i keď nie úplným odrazom jednotlivej veci: presným – pretože všetko, čo sa vyslovuje vo výraze človek, týka sa každého Jána a Petra, neúplným – pretože nie všetko, čo patrí ku konkrétnemu Petrovi a Jánovi, je obsiahnuté a vyslovené vo všeobecnom pojme človeka.

Spojenie viery a rozumu nie je možné ani v oblasti chápania dogmatických formulácií, ani v oblasti možností ich racionálneho a logického formulovania. V teológii možno byť znalcom umenia predstavovať nadprirodzené veci (intelligere), o ktorých hovorí viera (credere), ale nikdy nemožno byť tým, kto poznáva (cognoscit) pomocou údajov vonkajšieho sveta, ktoré poníma (comprehendit) a rozumie ich reálnym obsahom na základe rozumových pojmov. Dogmy viery preto nemožno zladiť s dialektickým poznaním rozumu.

Existuje prirodzená morálka a kresťanská etika je jej svojráznym teologickým pretavením (reformatio legis naturalis). Cieľom etiky je poznanie dobra ako úloha stojaca pred človekom a ukazovanie ciest a prostriedkov, ktoré k nemu vedú. Prostriedkom na dosiahnutie dobra je cnosť ako návyk dobrého konania, podobne ako morálne zlo je návykom opačného konania. V oboch prípadoch podstatná je intencia čiže vedomé rozhodnutie človeka konať tak alebo onak: samo ľudské konanie je morálne indiferentné, jeho dobro a zlo závisí od intencií, takže človek sám je tvorcom svojho morálneho konania a sám sebe zaň zodpovedá. Kritériom morálneho konania je ľudské vedomie alebo svedomie (conscientia), v ktorom spočívajú a stretávajú sa subjektívne kritériá konajúceho (cnosť) a objektívne kritériá v podobe uskutočneného činu. Preto len od človeka závisí morálna hodnota jeho konania.

ZUPKA, Dušan. Mystik kontra dialektik. Konflikt Bernarda z Clairvaux a Pierra Abélarda. In História 2005, roč 5, č.6, s. 32-34.




#Article 119: Ján Abrahámfi (170 words)


Ján Abrahámfi alebo Ján Abrahamffy (* 1662, Nové Mesto nad Váhom† 16. apríl 1728, Skalica) bol slovenský barokový spisovateľ, autor prvej tlačenej slovenskej katolíckej modlitebnej knižky.

Študoval na filozofickej fakulte v Trnave, kde dosiahol hodnosť bakalára filozofie (1680), stal sa svetským klerikom (1682) a františkánskym novicom v Hlohovci (1684). Filozofické vzdelanie si dopĺňal v Skalici (1685 – 86) a obdobie školskej prípravy zavŕšil štúdiom teológie v Uherskom Hradišti (1687 – 1688) a Hlohovci (1689). Pôsobil ako františkánsky kazateľ.

Ním napísané a vydané diela sa zaraďujú medzi najstaršie tlačené slovenské knihy. Je typickým predstaviteľom barokovej poézie, spievajúcej o márnosti sveta, o posmrtnom živote, o hrôzach posledného súdu a podobne. Jeho verše sú poznačené náboženskými symbolmi, mysticizmom, ale aj konkrétnym zmyslovým výkladom, ako napr. „Rozmlúvání duše s telem, domácim svým neprítelem“. Z jeho diel je najznámejšia „Knižka modlitéb nábožných“, s rýmovanými žalmami, vydaná v Trnave v roku 1693 a latinské barokovo veršované dielo „Holocaustum quotidianum“ (1695 – Každodenná zápalná obeť). Ďalšie práce určené širším čitateľským kruhom vyšli v Brne, z nich najrozšírenejší bol „Žaltář“ (1697) a „Fakule hořící“.




#Article 120: Adelard z Bathu (103 words)


Adelard z Bathu (* okolo 1090, Bath pri Bristole – † po 1160) bol anglický filozof a matematik. Predstaviteľ scholastiky, prostredníctvom ktorého sa škola v Chartres zoznámila s arabskou matematikou, geometriou a astronómiou. Vďaka nemu (i Konštantínovi Africkému) sa veľa pozornosti v Chartres venovalo Lucretiovi a Demokritovej atomistike. Adelard rozlíšil filozofiu ako vedu o svete (filokozmiu) a filozofiu ako vedu pestovanú na pôde humanistických disciplín (filozofiu): toto malo pre školu v Chartres ďalekosiahle teoretické i metodologické dôsledky.

Precestoval Francúzsko, Blízky východ i Sicíliu. Pôsobil v Tolede, kde prekladal diela významných arabských astronómov a matematikov do latinčiny. Udržiaval blízke vzťahy s anglickým kráľovským dvorom.




#Article 121: Alfred Adler (202 words)


Alfred Adler (* 7. február 1870, Viedeň, Rakúsko – † 28. máj 1937, Aberdeen, Spojené kráľovstvo) bol rakúsky psychiater a psychológ.

Od roku 1902 stúpenec Sigmunda Freuda a jeho spolupracovník vo Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti. V roku 1911 sa s Freudom rozišiel, keď vypracoval vlastnú koncepciu individuálnej psychológie, podľa ktorej je hlavnou hybnou silou vývoja ľudskej psychiky snaha o prekonanie pocitu menejcennosti. Táto snaha ako stimul tvorivej aktivity umožňuje kompenzovať fyzické nedostatky, stratu sociálneho postavenia a pod. Úlohou individuálnej psychológie je zistiť a korigovať životnú líniu (nevedomý projekt, plán), ktorá sa formuje v najranejšom detstve a vytvára kostru životného správania sa osobnosti: určuje jej charakteristické konanie, spôsob prekonávania životných ťažkostí a podobne.

Na rozdiel od Freuda považoval za primárny pud vedúci k boju o moc nie sexualitu, ale agresivitu. Následný konflikt medzi nárokmi na uznanie v spoločnosti a strachu z neúspechu bol podľa Adlera zdrojom komplexov a následných neuróz a depresií. Úlohou terapeuta teda podľa jeho názoru bolo tento konflikt oslabiť (racionalizácia neúspechov, zvyšovanie sebavedomia a pod.).

Alfred Adler ovplyvnil neofreudistov a existenciálnu psychoanalýzu Jean-Paul Sartra.

Záver života prežil v USA, kam emigroval po nástupe fašizmu v Európe, a kde pôsobil ako vysokoškolský učiteľ a psychoterapeut. Jeho učenie sa označuje aj ako adlerianizmus.




#Article 122: Theodor Wiesengrund Adorno (236 words)


Theodor Ludwig Wiesengrund Adorno (* 11. september 1903, Frankfurt nad Mohanom, Nemecko – † 6. august 1969, Visp, Švajčiarsko) bol nemecký filozof, sociológ, muzikológ, predstaviteľ frankfurtskej školy. Ústrednou témou jeho (kritických) reflexií je európska kultúra a jej zložky (najmä hudba).

Študoval filozofiu, psychológiu i hudobnú kompozíciu. Na začiatku nástupu nacizmu v Nemecku emigroval najskôr do Veľkej Británie a v roku 1938 do Spojené štáty. Vrátil sa v roku 1950 a neskôr pôsobil ako profesor na univerzite vo Frankfurte.

Metodologicky rozvíjal negatívnu dialektiku, podľa ktorej je negácia relativizáciou uzavretého systému pojmov. Dialektika v Adornovom poňatí nikdy nezaujíma stanovisko vopred. Adornova negatívna dialektika vychádza z idey neustále sa premieňajúcej predreflexívnej skutočnosti, ktorá je protikladná a predchádza každému mysleniu. Táto zvláštna a neopakovateľná realita prekračuje hranice systému, žije iba mimo systému. Proti systémovému mysleniu stavia Adorno negatívne kritické myslenie, koncentrujúce sa na isté tematické okruhy alebo centrá, ktoré nazýva modely.
 
Model vystihuje špecifické a viac než špecifické, no zároveň bez toho, aby ho vtesnávalo do vyššieho pojmu, do všeobecného. Filozoficky myslieť znamená myslieť v modeloch; negatívna dialektika je súborom modelových analýz. Ide jej o kritiku univerzálnej zaslepujúcej súvislosti i seba samej. Negatívna dialektika ako kritika vôbec je tak aj vlastnou sebadeštrukciou: nie je filozofovaním o konkrétnom, ale uvoľnením sa voči konkrétnu s cieľom filozofovať z konkrétneho.

Podľa Adorna je vnímanie šťastia a slobody neoddeliteľné od vzdelania. Racionálne myslenie je podľa neho prostriedkom vlády. Kritizuje chápanie umenia ako formy tovaru.




#Article 123: Giorgio Agamben (116 words)


Giorgio Agamben (* 22. apríl 1942, Rím, Taliansko) je taliansky filozof, vydavateľ spisov W. Benjamina v taliančine, člen Collège international de philosophie v Paríži, od 1988 profesor pre estetiku na Univerzite v Macerate, teraz profesor na Univerzite IUAV, Benátky. Agamben sa usiluje o vypracovanie ontologického pojmu transcendentálnej skúsenosti ako skúsenosti podmienok možnosti skúsenosti: otázku podmienok skúsenosti pritom stavia ako otázku experimentum linguae čiže skúsenosti faktu jazyka.

Reálno je konštituované fantastikou; nemožnosť osvojenia si objektu otvára priestor fantaziem, pričom subjektivitu, ktorá sa vpísala do tohto priestoru, zbavuje identity s ňou samou. Reprezentácia tejto dvojakej hranice otvára možnosť neobjektivizujúcej skúsenosti. Tejto skúsenosti zodpovedá koncepcia dejín, ktorej ide o detskosť udalosti, o netradovateľné a vždy už zabudnuté v tradícii.




#Article 124: Kazimierz Ajdukiewicz (107 words)


Kazimierz Ajdukiewicz (* 12. december 1890, Ternopiľ, Rakúsko-Uhorsko, dnes Ukrajina – † 12. apríl 1963, Varšava, Poľsko) bol poľský filozof, sémantik a logik z ľvovsko-varšavskej školy. Ajdukiewicz rozvinul poľský pozitivizmus 19. stor. do formy logistického antiiracionalizmu orientovaného na kritiku jazyka prostriedkami logickej analýzy. V nadväznosti na Ležnewského teóriu sémantických kategórií vypracoval notáciu, ktorá umožnila formulovať podmienky pre syntaktickú spojitosť.

Formuloval princíp radikálneho konvencionalizmu, podľa ktorého základom každej vedy sú definície ako výsledok formálnych dohôd (konvencií). Povahu takýchto konvencií majú pravidlá odvodzovania i voľba fragmentov skúsenosti, s ktorými sa porovnáva daná teória. Podľa Ajdukiewicza sú vedecké teórie vzájomne nepreložiteľné.

Ajdukiewicz sa zaoberal aj riešením paradoxov Zenóna z Eley.




#Article 125: Albert Veľký (406 words)


Svätý Albert Veľký alebo Albertus Magnus alebo Albert z Bollstädtu (* 1193 – † 15. november 1280, Kolín) bol nemecký filozof, teológ, matematik, astronóm, geograf, chemik, metafyzik, fyzik, biblista, alchymista a prírodovedec, člen dominikánskeho rádu, doctor universalis a učiteľ Tomáša Akvinského. Je patrón teológov, filozofov, prírodovedcov, medicínskych technikov, študentov a baníkov.

Študoval na Padovskej univerzite. V roku 1223 vstúpil do rehole dominikánov. Neskôr učil v Hildesheime, Freiburgu, Regensburgu a v Štrasburgu. Potom odišiel učiť na Parížsku univerzitu, kde r. 1245 získal doktorát. V roku 1248 bol poslaný do Kolína nad Rýnom, kde zorganizoval šúdium a viedol celú univerzitu. V roku 1254 bol zvolený za provinciálneho predstaveného dominikánskej rehole v Teutónsku (dnešné Nemecko). Pápež Alexander VI. ho v roku 1260 ustanovil za biskupa Regensburgu. Zomrel v Kolíne a pochovali ho v kostole sv. Ondreja.

Pri tvorbe svojho filozoficko-teologického systému sa opieral o Aristotelovu filozofiu. Albertovo dielo podáva pokus o súborné transformovanie aristotelizmu do kresťanskej filozofie. Albert ako prvý obsiahol svojimi komentármi celé Aristotelovo dielo a na tomto základe sa snažil vedecky zvládnuť otázky, ktoré sa týkajú tak filozofie ako aj teológie, ako napr. pôvod sveta, istota racionálneho poznania, predpoklady šťastného života atď.

Prvým v stvorení bola hmota, čas, anjeli a empireum, čiže nehybné, najvyššie, všeobklopujúce nebo, samo obklopované už iba Trojicou (Bohom). Empireum je príčinou pohybu vo svete.

Albert Veľký bol odporcom averroistov: nešlo mu o primárne, slobodné postavenie filozofie (rozumu), ale rozum (filozofiu) chcel včleniť na miesto, ktoré im určili veľkí filozofi patristiky: vytvoríť harmóniu rozumu a viery, podriadiť rozum viere, no nezničiť ho vierou. V záležitostiach zjavenia platí autorita Božieho Slova.

Filozofiu považuje za nevyhnutnú spojenkyňu teológie, ktorá nie je proti viere, ale jej úvodom, účinne jej pomáha k jasnosti a presvedčivosti.

Prirodzený rozum má svoju oblasť v logike, etike a metafyzike, v empirickych záležitostiach však musí zachovávať zdržanlivosť, lebo tu platia iné zákony.

Albert Veľký sa venoval aj prírodným vedám, kde sa usiloval vychádzať z pozorovania a skúsenosti. Zviera ako kategória čohosi všeobecného je skoršie ako konkrétne zviera, hoci v poriadku prirodzeného jestvovania je jednotlivo-konkrétne zviera skoršie. 

Zaoberal sa aj alchýmiou, teda stredovekou chémiou. Považuje sa za objaviteľa chemického prvku arzén, ktorý sa mu okolo roku 1250 podarilo ako prvému izolovať.

De Adhaerendo Deo (v slovenčine: O primknutí sa k Bohu) .

Albert Veľký pripravil pôdu pre vystúpenie svojho žiaka Tomáša Akvinského.

V roku 1931 bol vyhlásený za svätého. V roku 1941 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna prírodovedcov a za učiteľa cirkvi.




#Article 126: Ján Albrecht (131 words)


Ján Albrecht (* 7. január 1919, Bratislava – † 20. november 1996) bol slovenský estetik, muzikológ, hudobník - violista, organizátor kultúrneho života, hudobný pedagóg, prekladateľ. 

Pedagóg na Univerzite Komenského v Bratislave, na Bratislavskom konzervatóriu a na Vysokej škole múzických umení. Mal mimoriadny vplyv na rozvoj slovenskej kultúry. Živlom Jána Albrechta bola slobodná hra asociácií, nenútenosť radosti z objavovania stretajúcich sa zážitkových či významových polí na strane tvorcu umeleckého alebo vedeckého diela i na strane jeho prijímateľa. Život Jána Albrechta bol syntézou v kultúrnej enkláve Bratislavy na brehoch Európy: zlučuje a prepája rozličné média umelecké i zdanlivo vzdialené vývinové pásma kultúry, ako matematiku a hudbu, každodenný sokratovský dialóg a čínsku kresbu, hru a starostlivú organizáciu kultúrneho diania, gruzínsky chorál a hľbkové prúdy európskeho myslenia, Noldeho a Mozarta, vedeckú akríbiu a najneviazanejšiu zábavu.




#Article 127: Alkuin (548 words)


Alkuin (iné mená pozri nižšie; * okolo 735, Northumbria† 19. máj 804, Tours) bol anglosaský stredoveký učenec a filozof, latinský spisovateľ a básnik. Zakladateľ stredovekého západného školstva, trojstupňového vzdelávania a scholastiky. Radca cisára Karola Veľkého. Býva považovaný za hlavného organizátora reforiem vzdelávania vo Franskej ríši a významného predstaviteľa karolovskej renesancie. Od 782 viedol palácovú školu pri cisárskom v Aachene. Franský učenec Eginhard ho označil za najvzdelanejšieho muža vtedajšej doby.
 
Zaviedol tiež reformy vo franskej liturgii. Bol zodpovedný za zavedenie írsko-northumbrianskeho zvyku spievať vyznanie viery. Organizoval ďakovné omše pre všeobecné dni v týždni. Reeditoval tiež latinskú Vulgátu a napísal veľké množstvo prác o vzdelaní, teológii a filozofii. Vykonal revíziu rímskeho lekcionára a gregoriánskeho sakramentára pre Galiu. 

Jeho život je plný rozporov. Hoci patrí k najvýznamnejším európskym učiteľom, jeho spisy neprejavujú nijakú zvláštnu originalitu. Napriek jeho vedúcej úlohe v cirkvi známej počas celého stredoveku zostal iba diakonom a hoci riadil kláštor, nebol mníchom. 

Na konci svojho života si získal reputáciu svätosti, no Katolíckou cirkvou nie je oficiálne uctievaný ako svätý. Vo viacerých martyrológiách je spomínaný ako blahoslavený, pričom jeho sviatok pripadá na 19. mája. V americkom Book of Common Prayer má ako sviatok určený 20. máj.

Alkuin sa narodil okolo roku 735 v anglickom meste York, vtedy patriacemu Northumbrii. V Yorku a okolí strávil prvých 50 rokov svojho života. Študoval na katedrálnej škole v Yorku, kde neskôr pôsobil ako knihovník od roku 778 ako magister (riaditeľ). Už v tomto období bol spisovateľsky činný. Počas episkopátu biskupa (a neskôr arcibiskupa) Aelberhta navštívil Rím a franský dvor, pričom pomohol vytvoriť knižnicu katedrálnej školy. V roku 781 sa v italskej Parme spoznal s Karolom Veľkým, ktorý ho rozpoznajúc jeho znalosti pozval na svoj dvor do Aachenu, kde kráľ zhromažďoval najväčších učencov Západu.

Alkuin pozvanie prijal a začal pôsobiť na Karolovej palatínskej škole. Zaviedol do franského školstva poriadok a štandardy vzdelávania. Podporoval štúdium slobodných umení pre neskoršie štúdium filozofie. Okrem svojho pôsobenia vo Franskej ríši sa však na dlhšie obdobia vracal aj do rodného Anglicka (786, 790793). Na Karolovom dvore pôsobil až do roku 796, keď sa stal správcom Kláštora svätého Martina v meste Tours. (pozn. niektoré zdroje uvádzajú, že bol opátom, New Catholic Encyclopedia však tvrdí, že nikdy nebol mníchom) V kláštore naďalej pokračoval vo vzdelávacej činnosti a povzbudzoval mníchov v písaní kníh karolínskou minuskulou, predkom moderných rímskych typov písma. V roku 799/800 sa zúčastnil na aachenskom koncile, kde oponoval proti adopcionistom Félixa z Urgelu. Zomrel 19. mája 804 v Tours.

Alkuin napísal viacero diel, medzi nimi:

V poézii spájal motívy erotickej i náboženskej lásky. Okrem toho však nie sú nijak zvlášť výnimočné. Medzi jeho básne patria Báseň o kukučke (), Spor jari a zimy () ako aj dlhá báseň, o renomovaných mužoch v histórii Yorku.

Ide o úvod do jeho učebníc, v ktorom spája biblickú myšlienku múdrosti s filozofickou múdrosťou. Filozofické poznanie možno dosiahnuť štúdiom siedmich slobodných umení. 

Medzi jeho učebnice patria knihy: Dialektika (), O Pravopise (), Rozhovor o rétorike a o cnostiach (). Dialektika je najstaršia (prvá) stredoveká učebnica. Až na výnimky je takmer úplne odvodená od v Izidorových Etymológií a Cassiodorových Inštitúcií (tiež vychádzajúcich z Izidora) Hlavným zdrojom v diele Rozhovor o rétorike je Cicero, presahuje však jeho myšlienky. Zaoberá sa cnosťami filozofov a hoci využíva Augustína, prichádza k inému názoru, ktorý je oveľa menej nepriateľský voči pohanským mysliteľom. 




#Article 128: Samuel Alexander (141 words)


Samuel Alexander (* 6. január 1858, Sydney, Austrália – † 13. september 1938, Manchester, Spojené kráľovstvo) bol anglický filozof, neorealista, zakladateľ teórie emergentnej evolúcie. 

Prvotným materiálom sveta je podľa Alexandra priestoročas totožný s pohybom. Z priestoročasu vznikajú spontánnymi kvalitatívnymi skokmi: hmota, život, psychika, hodnoty, anjeli, boh. Táto emergentná revolúcia je usmerňovaná ideálnym impulzom chápaným ako smerovanie k novému.
Centrálnou filozofickou kategóriou, z ktorej Alexander odvodzuje ďalšie a buduje svoj systém, je kategória vývinového procesu. Reálne dianie vo svete sa usiluje vysvetliť ako uniformný kozmický proces, v ktorom všetko podlieha ustavičnej zmene, zúčastňuje sa na tvorení nových, a pritom stále vyšších poriadkov. Vyšší poriadok predstavuje novú kvalitu, ktorej vysvetlenie si vyžaduje nové princípy. Vyššie poriadky sa vynárajú z nižších (emergentný princíp). Napríklad život predstavuje určitý typ poriadku, ktorý sa vynoril z hmoty predstavujúcej nižší typ poriadku; zo života sa zasa vynoril duch.




#Article 129: Jean le Rond d’Alembert (129 words)


Jean le Rond d'Alembert (* 16. november 1717, Paríž, Francúzsko – † 29. október 1783, Paríž) bol francúzsky filozof, matematik, fyzik a astronóm, osvietenec, encyklopedista, napísal úvod encyklopédie, v ktorom sa zamýšľal nad vznikom vied a významom technického pokroku. 

Spolu s Diderotom redigoval matematickú časť encyklopédie Encyclopédie ou Dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers (v preklade Encyklopédia alebo Racionálny slovník vied, umení a remesiel). Keď útoky na encyklopédiu vrcholili, vzdal sa z opatrnosti spolupráce, ale nezostal mimo filozofického hnutia. Pokúsil sa opísať vznik a vývoj poznania a klasifikovať vedy, pričom sa opieral o Francisa Bacona. D'Alembert bol senzualistom a popieral poznateľnosť vecí. Dušu považoval za nezávislú od hmoty. Uznával existenciu boha ako tvoriacej substancie.

Zaoberal sa teóriou gravitácie a pohybom nebeských telies. Vypracoval teóriu pohybu Mesiaca.




#Article 130: Alexander z Halesu (114 words)


Alexander z Halesu, tiež Alexander Halský (* okolo 1175 – † 1245) bol stredoveký filozof, vyučoval súčasne s Jánom Rupellom na Parížskej univerzite.

Je autorom diela Summa universae theologiae predstavujúceho základné dielo františkánskej školy a doktrínovú syntézu najumiernenejšieho augustinizmu. Filozofický význam Alexandrovej Sumy, ktorá je významnejšia než Lombardove Sentencie, spočíva vo svojráznom postoji k aristotelovsko-arabským prameňom: Alexander totiž ako prvý v Paríži využil takmer celú Aristotelovu filozofiu a použil ju ako pomocnú disciplínu pre teológiu. V podstate preberá od Aristotela všetko a len v prípadoch zreteľného odporovania alebo nezhody s učením Augustína dáva tomuto prednosť. Využíva arabské komentáre k Aristotelovi, predovšetkým Avicennove.

Alexander zavádza vo svojej Sume latinský výraz actus purus = čistý akt.




#Article 131: Al-Kindí (162 words)


Abú Júsuf Jaʿkúb ibn Ishák al-Kindí (arabsky ), po latinsky Alkindus, (* asi 800, Kúfa – † asi 870) bol prvý arabský filozof.

Bol arabského pôvodu, bol iniciátor islamského aristotelizmu na Východe, astrológ, matematik, hudobník, lekár prekladateľ, teológ. Autor komentárov k Aristotelovým spisom a diel z oblasti optiky, medicíny, psychológie, meteorológie a politiky. Považovali ho z pohanského filozofa a z tohto dôvodu bol prenasledovaný arabskou ortodoxiou. Napísal okolo 265 diel, z ktorých sa väčšina nezachovala.

Al-Kindí kládol zvláštny dôraz na metodologickú stránku pestovania filozofie a na úlohu rozumu v ľudskom poznaní a obohatil arabské myslenie predovšetkým o encyklopedické vedomosti z aristotelovskej filozofie.

Al-Kindí sa snažil na základe svojho exaktného matematického a kauzálneho myslenia vybudovať filozofický systém.

Vychádzal z idey všeobecnej príčinnej súvislosti. Každá vec, ak ju dokonale pochopíme, nám umožní poznať v nej ako v zrkadle celý vesmír.

Al-Kindí zdôrazňoval zmyslovú a rozumovú stránku v ľudskom poznaní. Tvrdil, že filozofia je matka vied. Človek sa podľa al-Kindího stane dokonalejším, pokiaľ pozná pravdu.




#Article 132: Isabel Allendeová (377 words)


Isabel Allendeová [] (* 2. august 1942, Lima, Peru) je čilská spisovateľka, žurnalistka a politička.

Narodla sa v Peru diplomatovi Tomásovi Allendemu a Francisce Llone. V roku 1945 sa rodičia rozišli a matka sa s deťmi odsťahovala naspäť do Čile. V rokoch 1953 až 1958 pobývali v Bolívii a neskôr v Bejrúte, kde doštudovala na súkromnej anglickej škole. V roku 1958 sa vrátila do Čile, kde dokončila štúdium žurnalistiky a stretla svojho prvého manžela, Miguela Fríasa, za ktorého sa vydala v roku 1962.

V rokoch 1959 až 1965 pracovala pre OSN v Santiagu a neskôr v Bruseli. V roku 1963 sa jej narodila dcéra Paula († 1992) a po návrate do Čile v roku 1966 sa narodil syn Nicolás (* 1967).

Začiatkom roka 1967 začala pracovať pre časopis Paula a neskôr, v rokoch 1973-1974 písala pre detský časopis Mampato. V tom čase uverejnila dve rozprávky La abuela Panchita a Lauchas y Lauchones. Zároveň pracovala pre Kanal 7 a 13 čilskej televízie. 

V roku 1973 mala v Santiagu premiéru jej hra El emperador (Vládca) a v septembri toho roku došlo v Čile k štátnemu prevratu na čele s generálom Augustom Pinochetom. Jej strýko, prezident Salvador Allende spáchal samovraždu a Allendeová s rodinou sa kvôli nepriaznivej situácii v krajine presťahovala do Venezuely. Tam pracovala pre noviny „El Nacional“ v Caracase a vyučovala na škole. 

V roku 1982, kedy vo veku 99 rokov zomieral jej starý otec, mu začala písať list z ktorého sa vyvinul manuskript k jej slávnemu románu Dom duchov (La casa de espíritus). Kniha slávi dodnes veľký úspech a v roku 1993 ju sfilmoval dánsky režisér Bille August. Hlavné postavy stvárnili herci Jeremy Irons, Meryl Streepová, Winona Ryder, Glenn Close a Antonio Banderas.

V roku 1988 navštívila Kaliforniiu, kde stretla svojho druhého manžela Willieho Gordona s ktorým žila v San Rafael. V roku 2003 získala americké štátne občianstvo.  V roku 2015 sa po 27 rokoch manželstva oficiálne s manželom rozišli.

Jej kniha Paula (vydaná 1994) je autobiografickou spomienkou na detstvo a mladosť strávené v Santiagu. Napísala ju po smrti svojej dcéry Pauly, ktorá zomrela v roku 1992 na porfýriu. 

V septembri 2010 obdržala Premio Nacional de Chile za svoj prínos čilskej a svetovej literatúre ako štvrtá žena v poradí a v roku 2012 Cenu Hansa Christiana Andersena.

 
 




#Article 133: Louis Althusser (137 words)


Louis Pierre Althusser (* 16. október 1918, Birmandreis, Alžírsko – † 22. október 1990, Paríž, Francúzsko) bol  francúzsky filozof, ktorý v  60.  rokoch  prišiel  s  programom  nového čítania Marxa.
Považuje sa za jedného z najvplyvnejších európskych marxistických filozofov 60. a 70. rokov 20. storočia. Bol učiteľom osobností ako Michel Foucault, Jacques Derrida a Nicos Poulantzas. Člen Komunistickej strany Francúzska. 

Podľa Althussera treba ostro  oddeliť  ideológiu a vedu. Vedecké poznanie predpokladá radikálny  rozchod  s  ideologickým  svetom zážitkov. Althusser sa  svojím  pojmom  tohto  teoreticko-vedného  rozchodu  či zlomu,  ktorý  vypracoval  v  nadväznosti  na  G. Bachelarda,   stavia   proti fenomenologicko-dialektickej tradícii modernej francúzskej filozofie  (Kojeve, Merleau-Ponty, Sartre), chápajúceho Marxovo myslenie ako humanizmus.  

Althusser tvrdí, že už u Marxa samého došlo teoretickovednému zlomu, a to medzi raným humanistickým Marxom poznačeným nemeckým idealizmom a neskorým  Marxom,  ktorý založil vedu o dejinách, čiže historický materializmus.




#Article 134: Günter Altner (168 words)


Günter Altner (* 20. september 1936, Vroclav, Poľsko – † 6. december 2011, Berlín, Nemecko) bol nemecký protestantský teológ, filozof a biológ, predstaviteľ kresťansky motivovaného ekologického hnutia.

Od roku 1956 do 1962 študoval evanjelickú teológiu a biológiu vo Wuppertale a Göttingene, v rokoch 1962 - 1968 biológiu v Mainze a Gießene.

Od roku 1961 pracoval pre  Evanjelickú cirkev v Rheinlande, v rokoch 1968 až 1971 pôsobil na Evangelischen Akademie v Mülheim an der Ruhr. V roku 1971 sa stal profesorom humánnej biológie na Pädagogische Hochschule Schwäbisch Gmünd v Schwäbisch Gmünde odkiaľ odišiel v roku 1973 na Forschungsstätte der Evangelischen Studiengemeinschaft (FEST) v Heidelbergu. Od roku 1977 do odchodu do dôchodku v roku 1999 bol profesorom na  Universität Koblenz-Landau v Koblenzi.
V rokoch 1977 - 1979 bol členom predsedníctva Vereinigung Deutscher Wissenschaftler, 1979 - 1982 členom komisie Zukünftige Energiepolitik pri Bundestagu, 1999 - 2002 členom poradného zboru pre etiku pri spolkovom ministerstve zdravotníctva. V roku 1977 bol spoluzakladateľom Öko-Institutu vo Freiburgu im Breisgau.

Naposledy žil a zomrel v Berlíne.




#Article 135: Ambrosius Milánsky (1532 words)


Svätý Ambrosius Milánsky (iné mená: Ambróz Milánsky, Ambróz, Ambrózius, Ambrosius, vlastným menom Aurelius Ambrosius, ; * okolo 340, asi Trier† 4. apríl 397, Miláno) bol rímsky kresťanský teológ a spisovateľ, jeden z najvýznamnejších západných cirkevných otcov, učiteľ cirkvi. V rokoch 374397 bol biskupom v Miláne, hlavnom sídle západných cisárov. Obratný politik, ktorý presadil závery Prvého nicejského koncilu na Západe a výrazne ovplyvnil politiku cisára Theodosia I. Plodný autor v oblasti dogmatiky, exegézy i katechizmu. Bol výrazným odporcom heréz a mal značný vplyv na svätého Augustína ako i ďalších západných učencov. Viacerými cirkvami je uctievaný ako svätý, jeho sviatok pripadá na 7. decembra. Informácie o jeho živote poskytuje Vita sancti Ambrosii jeho životopisca Paulína, no existuje aj ďalší anonymný životopis a niekoľko ďalších zdrojov. Pre svoje zásluhy na rozvoji náboženského spevu býva označovaný aj za otca liturgického chválospevu na Západe.

Narodil sa zrejme v meste Augusta Treverorum (dnešný Trier) ako syn vysokopostaveného úradníka, prétorského prefekta provincie Gallia Narbonensis. Mal minimálne dvoch starších súrodencov - brata Satyra a sestru Marcelínu. Jeho rodina bola kresťanská a Ambróz býva označovaný za prvého latinského cirkevného otca, ktorý sa narodil a bol vychovávaný v kresťanskej viere. Po tom, čo mu v detstve zomrel otec sa celá rodina presťahovala do Ríma. Jeho sestra prijala v Ríme sľub zdržanlivosti. O jeho mladosti veľa sa veľa nevie. Študoval gramatiku, rétoriku a právo, ktorému sa istý čas aj venoval. Po štúdiách vstúpil do služieb cisárstva a stal sa správcom severoitalskej Ligúrie a Emílie (consularis Liguriae et Aemiliae). Asi od roku 370 žil v Miláne. Cirkev v tom období trápil spor koncilovej ortodoxie a ariánstva a Ambróz sa v ňom snažil zachovávať zmierlivé stanovisko. Sám bol však po ranokresťanskom vzore ešte len katechumenom (pozn. raní kresťania krst odkladali pokiaľ možno čo najneskôr). V Miláne v tom období pôsobil ariánsky biskup Auxencius, ktorý však niekedy v roku 373/374 zomrel.

Zhromaždenie veriacich, ktoré malo zvoliť nového biskupa prekvapivo ako kompromis prehlásilo biskupom Ambrózia. Voľbu prijali aj cisár Valentinián I. a biskupi z okolitých diecéz. Ambróz tak 30. novembra 374 prijal krst a následne 7. decembra aj biskupské svätenie. Niektoré zdroje, resp. historici udalosti nástupu do biskupského úradu posúvajú už o rok skôr. Keďže nemal hlbšie znalosti Písma, venoval sa v nasledujúcom období pod dohľadom kňaza Simpliciána najmä štúdiu cirkevných otcov a Biblie. Čoskoro sa z neho stal významný kresťanský učenec a kazateľ. Známa je aj jeho dobročinná činnosť a vplyv na rozvoj asketického celibátu na Západe. Podieľal sa aj na rozmnožení kultu milánskych mučeníkov, nechal vystavať Baziliku mučeníkov. Žil v chudobe a odriekaní, venoval sa tiež príprave katechumenov na krst. Veľký vplyv mal mimo iné na Augustína Aurelia a zrejme aj na Paulína z Noly. Podieľal sa na zakladaní nových biskupstiev a vykonal viacero ciest po Itálii, ale i do Panónie, Dácie či Macedónie.

Hoci spočiatku v náboženských otázkach nasledoval zmierlivú politiku cisára Valentiniána I., neskôr sa z neho stal horlivý obhajca koncilovej ortodoxie. Bol poradcom ortodoxného cisára Graciána a ako biskup v hlavnom sídle rímskych cisárov mal obrovskú moc. Vystupoval proti herézam a najmä proti arianizmu. Aktívne zasahoval do diania v Miláne i do ríšskej politiky. Dopomohol k víťazstvu ortodoxie na koncile v Akvileji (381). Účasť mal aj na kampani za (znovu)odstránenie oltáru bohyne Viktórie z rímskeho senátu. 

Po tom, čo bol cisár Gracián v roku 383 v boji s uzurpátorom Maximom zabitý, stal sa jeho nástupcom maloletý Valentinián II. Aby si udržal moc, bol Ambróz v cisárovom mene vyslaný za Maximom, ktorý Valentiniánovi ponechal vládu v Itálii. Na Maxima sa v tomto období obrátili pohanskí Rimania na čele s Quintom Aureliom Symmachom, ktorí žiadali obnovenie oltáru bohyne Viktórie, Ambróz avšak znovu proti návrhu zakročil. Regentkou maloletého cisára sa však stala jeho matka Justína, ktorá bola prívrženkyňou ariánstva. Keď preto do Milána v roku 384 prišiel ariánsky biskup Merkurín, trvala na tom, aby mu Ambróz ponechal jednu z dvoch tamojších bazilík (Portiovu baziliku za hradbami). Ambróz to však odmietol a cisárovná následne vydala zákon, ktorým mala byť ariánom poskytnutá nielen Portiova bazilika, ale aj Nová bazilika vo vnútri mesta. Prepukol tým tzv. spor o baziliky. Ambróz cisárovnin nátlak jednoznačne odmietol a cisárovná poslala vojsko, aby obe baziliky obsadilo. Na biskupovu stranu sa ale postavili veriaci, ktorí chrámy obsadili. Pri tejto príležitosti mal vzniknúť ambroziánsky chorál, ktorý mali protestujúci spievať. Cisárovná nakoniec ustúpila.

V roku 387 sa obnovil spor cisára Valentiniána s Maximom a Ambróz bol znovu vyslaný, aby s Maximom rokoval. Zmier však tento raz dosiahnutý nebol. Na Valentiniánovu stranu sa ale pridal cisár Theodosius, ktorý Maxima porazil a navrátil Valentiniánovi moc. Sám sa pri tom usadil v Miláne a spriatelil sa s Ambrózom. Ani to však biskupovi nebránilo v roku 390 proti cisárovi vystúpiť po tom, čo jeho vojská za vraždu cisárskeho vojenského veliteľa zmasakrovali obyvateľov Solúna. Theodosius pod hrozbou exkomunikácie vykonal pokánie a Ambróz nakoniec cisára prijal späť do cirkevného spoločenstva. Cisárovi už dva roky pred tým mu zároveň vytkol, keď sa postavil na stranu Židov, ktorých synagóga v Kalliniké bola poškodená vrámci prenasledovania tamojšími kresťanmi.

Po smrti cisára Theodosia Ambrózov vplyv čiastočne upadol, za čo mohli nie práve najlepšie vzťahy s generálom Stilichom, ktorý sa staral o ríšu počas neplnoletosti cisára Honoria. O to viac sa však zintenzívnila jeho duchovná činnosť. Zomrel na Bielu sobotu 4. apríla 397 v Miláne. Pochovaný bol v Bazilike svätých Gerváza a Protáza, ktorá bola neskôr premenovaná na Baziliku svätého Ambróza.

Ambróz bol plodným spisovateľom. Hoci písal po latinsky, dobre ovládal aj gréčtinu. Jeho intenzívnu činnosť dokumentujú početné exegetické, morálne, asketické a dogmatické spisy ako aj početné listy, hymny a reči. Venoval sa skôr praktickým než špekulatívnym otázkam, často šlo o reakciu na problém, ktorý práve povstal. Radšej vychádzal z už preskúmaných oblastí, ktoré prispôsobil konkrétnym potrebám svojej situácie. Napísal devätnásť exegetických spisov k Starému zákonu a komentár k Lukášovmu evanjeliu. Prijal trojitý význam Svätého Písma (slovný, morálny a mystický - alegorický), hoci v jeho dielach prevažuje alegoricko-morálna exegéza. Keďže citoval rozsiahle časti Biblie a sú jeho diela zároveň cenným prameňom najstaršieho latinského prekladu Biblie (tzv. Itala). Spolu s Hiláriom z Poitiers patril k zakladateľom latinských liturgických hymnov.

Exegetické diela

Zachovali sa zlomky.

Celkovo šesť kníh pozostávajúcich z deviatich homílií. Bolo zaznamenané stenograficky. Obsahovo vychádzajú z rovnomerného diela Bazila Veľkého, avšak je možné že aj z ďalších diel ako tvrdí svätý Hieronymus.

Alegorický výklad udalostí z raja.

Ambróz v diele pripodobňuje Noemovu archu k ľudskému životu, pričom samotná archa je ľudským telom a zvieratá v nej žiadostivosti. Dielo vychádza z Filónovho učenia.

Prirovnanie vzťahu Izáka a Rebeky s vzťahom spojenia Krista s dušou človeka.

V spise chce Ambróz dokázať, že smrť je dobrom.

Spracováva Filónov spis De fuga et inventione (v preklade Útek a objavenie)

Pojednáva o odvrátení sa od svetských radostí a obrátení sa k Bohu, pričom v druhej časti ako príklad uvádza patriarchu Jakuba, Eleazara a makabejských bratov.

Zobrazuje Jozefa ako predobraz Krista a príklad čistoty.

Kázeň proti úžerníctvu a úrokom.

Pojednáva o odpustení ťažkých hriechov vyznaním a pokáním.

Amrózovo najrozsiahlejšie dielo a jeho jediný novozákonný výklad, čiastočne sa inšpiroval myšlienkami Origena a Eusebia z Cézarey

Je stratený.

Morálne a asketické diela

Pojednanie o kresťanskej etike. Je založené na Cicerovi. Ide o prvú kresťanskú učebnicu etiky, napísaná bola v roku 386.

Dielo z roku 377 Ambróz venoval svojej sestre Marcelíne, chváli panenský stav a hovorí o príkladoch žien, ktoré ho zachovávali, obsahuje aj príhovor pápeža Liberia a niekoľko návodov a pochvalných viet.

Dogmatické diela

Zachovali sa fragmenty v diele Augustína a Claudiana Mamerta

Dielo je stratené a dozvedáme sa o ňom len z citátov.

Reči

Ďalšie práce

Listy sú významným historickým prameňom pre druhú polovicu 4. storočia, pre politickú a náboženskú situáciu ako i pre Ambrózovu činnosť.

Napísal viacero hymnov, avšak jednoznačne sú mu iba štyri, ďalších 14 hymnov všetci učenci jednohlasne neprijímajú:

Na začiatku 20. storočia mu niektorí učenci pripisovali aj tzv. Atanázovo krédo.

Teológii a filozofii sa začal hlbšie venovať po svojom nástupe do biskupského úradu. Skôr než originálnym intelektuálom bol konsolidátorom a kreatívnym odovzdávateľom starších myšlienok. Rýchlo vstrebal najaktuálnejšie grécke učenie, kresťanské aj pohanské a stal sa prívržencom kresťanského novoplatonizmu. Čerpal z diel Origéna, Plotína a Filóna (exegéza), Cicera (morálka) a Atanáza Alexandrijského, Gregora Naziánskeho a Bazila Veľkého (teológia). 

Vo svojich dogmatických dielach načrtol okrem iného christologickú otázku, v ktorej zaujímal trinitársky postoj v ktorom obhajoval jednotu podstaty a rozlišovanie osôb. V Kristovi rozlišuje dve prirodzenosti a dve vôle bez ujmy na jednote jeho osoby. Téme vykúpenia dominuje teória odčinenia ľudskej viny Kristom. Od Origena a Ireneja preberá myšlienku Kristovho umučenia a smrti ako cenu zaplatenú diablovi za spásu ľudstva. Niektoré diela sa zaoberajú sviatostnou teológiou zmierenia.

Bol taktiež mariológom. Zo všetkých raných latinských cirkevných otcov napísal najviac diel o Panne Márii. Máriu vnímal z viacerých hľadísk ako Bohorodičku a vždy Pannu, ako predobraz cirkvi, druhú Evu či ako bytosť bez-hriešnu a plnú cností. Nie je ale jasné či bola podľa neho oslobodená od prvotného hriechu.

Vo svojich listoch a pohrebných rečiach o cisároch Valentiniánovi II. a Theodosiovi (De obitu Valentiniani consolatio a De obitu Theodosii) ustanovil stredoveký koncept kresťanského cisára ako poslušného syna cirkvi. Sám sa však nepovažoval za predchodcu myšlienky politického usporiadania, v ktorom by dominovala cirkev nad štátom, pretože konal z tradičnej obavy, že kresťanstvo ešte môže byť zatienené pohanskou aristokraciou a že katolicizmus/ortodoxia môže byť vykorenená ariánmi.




#Article 136: Anaxagoras z Klazomen (219 words)


Anaxagoras z Klazomen alebo Anaxagorás z Klazomen (* 500/497 pred Kr. – † 428/427 pred Kr.) bol grécky predsokratovský filozof, ktorý preniesol filozofiu z maloázijských miest do Atén, kde prežil tridsať rokov (480/460 – 450/430) a ktoré musel opustiť, pretože ho obvinili z bezbožnosti. Uchýlil sa do mesta Lampsakos, kde zomrel. Bol učiteľom a priateľom Perikla a priateľom Euripida. Jeho žiakom bol Archelaos a Metrodoros z Lampsaku.

Anaxagorova filozofia bola pokusom o prekonanie učenia eleatskej školy o jedinom nemennom bytí. Anaxagoras pokladal mnohotvárnosť a premenlivosť sveta, o ktorej nás informujú zmysly, za základný fakt a pokúsil sa ho vysvetliť. Súhlasil s Parmenidom v tom, že v skutočnosti niet vzniku a zániku, ale len miešanie a rozlučovanie.

Prírodné dianie, vznik a zánik vysvetľoval spájaním a rozdeľovaním nepatrných, nemenných, donekonečna deliteľných, kvalitatívne rozrôznených čiastočiek, ktoré nazýval „semená“ vecí (gr. spermata, neskôr sa vžil Aristotelov názov homoiomereiai). Každá jednotlivina obsahuje všetky druhy semien, rozdielnosť vecí je daná prevahou semien určitej kvality. Semenám je vlastná vnútorná tendencia spájať sa so semenami rovnakého druhu. Do pohybu uvádza tieto semená vonkajšia usporiadavajúca sila – rozum (nús), ktorý Anaxagoras charakterizoval ako najjemnejšiu látku. Rozum je vo vzťahu k pasívnym čiastočkám (látke) nielen hybným, ale aj vládnucím princípom. 

Osud podľa neho neexistuje. Človek je na svete, aby rozpoznal jeho poriadok, čo je základom slobody.

Je po ňom pomenovaný kráter na Mesiaci.




#Article 137: Anaximandros (193 words)


Anaximandros (* asi 610 pred Kr. – † asi 546 pred Kr.) bol starogrécky filozof, žiak Tálesa z Milétu.

Bol najhlbším mysliteľom milétskej školy, „lebo svojím výkladom o apeire už aspoň naznačil osobitosť filozofického skúmania sveta“. Apeiron (čiže neobmedzeno) považoval za počiatok (arché) všetkého; z apeironu sa podľa Anaximandra postupne vylučovali protiklady (teplo a chlad, vlhko a sucho); z ich vzájomného pôsobenia sa vyvinulo existujúce usporiadanie sveta. K prírodným zmenám dochádza v dôsledku boja protikladov. Človek sa vyvinul zo živočíchov iného druhu. Zem je tvaru valca a voľne sa vznáša uprostred vesmíru.

Údajne napísal prvé filozofické dielo v Grécku, ktoré sa spomína pod názvom „O prírode“. Anaximandros ako prvý použil na označenie pralátky, z ktorej vznikol svet, termín arché.

Protiklady… sú teplé a studené, suché a vlhké a iné. (zo Simplikia) 

Anaximandros tvrdí, že „nebeské telesá vznikli vo forme ohnivého kruhu, vylúčili sa totiž z ohňa v kozme a sú obklopené vzduchom. Ako prieduchy sú na nich určité otvory v podobe píšťal, v ktorých sa objavujú nebeské telesá. Preto keď sa tieto prieduchy zapchajú, vznikajú zatmenia. Aj pribúdanie a ubúdanie mesiaca sa uskutočňuje podľa toho, ako sa zapchávajú alebo otvárajú prieduchy.“ (z Hippolyta)




#Article 138: Anaximenes z Milétu (282 words)


Anaximenes z Milétu alebo Anaximenés z Milétu/Mílétu (* asi 585 pred Kr. – † asi 524 pred Kr.) bol starogrécky filozof, predstaviteľ milétskej školy.

Zo zachovaných informácií tohto predstaviteľa iónskej filozofie možno súdiť, že sa zaujímal aj o špeciálnovedné poznanie. Tak v tejto oblasti, najmä v astronomických názoroch (v ktorých nadviazal na Anaximandra), ale aj vo filozofii bol pri výklade jasnejší, pochopiteľnejší a určite tiež menej hlboký než jeho predchodca. Bol však veľmi populárny, keď sa milétska škola, zahŕňajúca určite väčší počet žiakov, nazývala vraj jeho menom.

V základnej otázke filozofie o podstate sveta, uvedomujúc si naznačené problémy spojené s Anaximandrovým apeironom, hľadá prijateľnejšie, schodnejšie riešenie. Spočívalo v tom, že vysokú abstraktnosť apeironu ako aj konkrétnosť Tálesovho arché syntetizuje do kompromisného riešenia. Ide akoby o konkretizáciu Anaximandrovej predstavy o apeirone a abstraktizáciu Tálesovej predstavy o vode ako počiatkoch skutočnosti. Výsledkom mu bola predstava, že arché je vzduch. Je dostatočne abstraktný voči Tálesovej vode a dostatočne konkrétny voči apeironu.

Anaximenes je obzvlášť podnetný v tom, že sa viac ako jeho predchodcovia zaoberá problematikou mechanizmu vzniku vecí z arché. Základom tohto mechanizmu je zhusťovanie a zrieďovanie vzduchu. Všetky veci vznikajú týmito procesmi. Podľa svedectva Hyppolita, Anaximenes tvrdil, že počiatkom je neobmedzený vzduch, z neho vzniká čo je, bolo a bude... Rozdielne sa javí ak je zhustený alebo zriedený. Keď sa totiž zriedi, stáva sa ohňom, zhustený sa však stáva zase vetrom, po silnejšom zhustení sa stáva zemou a pri najväčšom zhustení kameňom
Okrem uvedených filozofických dôvodov u Anaximena pri výbere povahy arché vystupuje aj biologický dôvod, sformulovaný v zlomku Aetia takto: Ako nás duša, ktorá je vzduch ovláda, tak dych a vzduch objíma celý svet. Teda vzduch je zodpovedný za život, je jeho nositeľom.




#Article 139: Gertrude Elizabeth Margaret Anscombová (174 words)


Gertrude Elizabeth Margaret Anscombová (* 18. marec 1919, Limerick, Írsko – † 5. január 2001, Cambridge, Spojené kráľovstvo) bola britská katolícka analytická filozofka, interpretátorka Wittgensteina a bojovníčka proti interrupciám. 

V rokoch 1970-1986 bola profesorkou filozofie na Univerzite v Cambridgi. Patrí k najvýznamnejším anglofónnym filozofom dvadsiateho storočia. Absolventka University of Oxford (filozofia a klasická filológia), ktorej dielo bolo hlboko ovplyvnené Ludwigom Wittgensteinom (jeho prácu Filozofické skúmania preložila do angličtiny, 1953). Ona sama ostáva vplyvnou v oblasti teórie konania svojím najvýznamnejším dielom Intention  (1957). V osemnástich rokoch pod vplyvom spisby G.K. Chestertona konvertovala na katolicizmus a neskôr sa vydala za (iného konvertitu a oxfordského filozofa) Petra Geacha, s ktorým mali troch synov a štyri dcéry. Bola dlhodobo profesorkou filozofie na University of Cambridge. Počas výskumného pobytu na University of Oxford bola jedinou akademičkou, ktorá zásadne protestovala proti rozhodnutiu univerzity udeliť čestný doktorát americkému prezidentovi Harrymu Trumanovi. Vytýkala mu rozhodnutie atómového bombardovania Hirošimy a Nagasaki, ktoré nazvala vojnovým zločinom. G.E.M. Anscombová mala významný vplyv pre návrat k pojmu morálnej cnosti v etike, resp. k renesancii etiky cnosti.




#Article 140: Apollodóros z Atén (filozof) (244 words)


Apollodóros z Atén alebo Apollodoros z Atén (* asi 180 pred Kr., Atény – † po 120 pred Kr., Atény) bol starogrécky filozof, gramatik a historik. Predstaviteľ epikureizmu.

Vo svojom rodnom meste chodil v mladosti na prednášky k slávnemu filozofovi (predstaviteľovi stoickej školy) Diogeneovi zo Seleukeie. Neskôr sa presťahoval do Alexandrie, kde v knižnici v priebehu viacerých rokov spolupracoval s Aristarchom zo Samothráky. V roku 145 pred Kr. z politických dôvodov ako jeden z mnohých učencov opustil Alexandriu a odišiel do Pergamonu. Ku koncu svojho života sa vrátil do Atén.

Vo svojich prácach sa opieral hlavne o diela svojich predchodcov. K jeho hlavným dielam patrila Chronika (Kronika) vypracovaná na základe štúdia písomných záznamov Eratosthena. Bol to prierez histórie greckej civilizácie od Trójskej vojny (Eratostenom  datovanej do roku 1184 pred Kr.) do roku 144 pred Kr. Dielo tvorené štyrmi knihami, napísané vo veršovanej podobe v trimetri venoval pergamskému kráľovi Attalovi. V staroveku bola kniha veľmi cenená a v prepracovaní Cornelia Nepota sa stala obľúbenou aj v rímskych kruhoch.

Medzi jeho ďalšie diela patrili, Peri neón katalogu (O katalógu lodí) v 12 knihách napísaných na základe druheho spevu Homérovej Iliady. Peri theón (O bohoch) v 24 knihách je jedným zo zdrojov súčasného poznania gréckej mytológie. Etymológies (Etymológia), v knihe analyzoval pôvod a vývoj slov. Napísal aj analýzy o dielach básnikov Epicharma z Kosu a Sofróna zo Syrakúz. Apollodoros napísal rad ďalších kritických a gramatických spisov, ale žial z celého jeho diela sa nám zachovali len fragmenty.




#Article 141: Hannah Arendtová (1020 words)


Hannah Arendtová (* 14. október 1906, Hannover, Nemecko – † 4. december 1975, New York, USA) bola nemecko-americká politologička a filozofka. Venovala sa širokému množstvu tém súvisiacich s politickou teóriou a je považovaná za jednu z najvýznamnejších politických teoretičiek 20. storočia. Bola žiačkou Edmunda Husserla, K. Jaspersa, R. Bultmanna a M. Heideggera. Spoluvydavateľka Kafkovho diela (1946 an.).

Hannah Arendtová sa narodila ako Johanna Cohn Arendt v Hannoveri. Pochádzala zo sekularizovanej židovskej rodiny zo strednej triedy. Jej otec zomrel, keď mala sedem rokov a vyrastala so svojou matkou Marthou Cohn Arendtovou. Arendtova strávila väčšinu jej mladosti v Königsbergu vo východnom Prusku. V rokoch 1924 až 1929 študovala na univerzite v Marburgu. Tu začal jej epizodický vzťah s filozofom Marti Heideggerom, ktorý trval až do jej smrti. V roku 1926 sa presťahovala do Heidelbergu, kde získala doktorát, pričom sa vo svojej práci venovala konceptu lásky u Svätého Augustína. Pri práci ju viedol filozof Karl Jaspers. V roku 1929 sa zosobášila s Güntherom Sternom, novinárom a filozofom. Keď sa v roku 1933 dostal k moci Adolf Hitler, Arendtova bola zatknutá a uväznená gestapom kvôli zhromažďovaniu antisemitských materiálov v Pruskej knižnici. Po prepustení  emigrovala do Paríža.

V Paríži pracovala pre židovské organizácie pomáhajúce židovským emigrantom. V roku 1937 sa rozviedla so svojim prvým manželom. V roku 1936 sa Arendtová zoznámila s komunistom Heinrichom Blücherom s ktorým sa v roku 1940 zosobášila. Vo francúzsku sa zoznámila a spriatelia s filozofmi Walterom Benjaminom a Raymondom  Aronom. Po vypuknutí vojny bola uväznená v detenčnom tábore v meste Gurs na juhozápade Francúzska. Spoločne utiekli z okupovaného Francúzska a emigrovali do USA.

Arendtovej kariéra verejnej intelektuálky začala v roku 1941 v New Yorku, kde písala články pre nemeckojazyčné židovské periodikum Aufbau. Po skončení vojny sa venovala zhromažďovaniu židovského kultúrneho dedičstva.Venovala sa pritom aj dielu Franza Kafku.

V roku 1951 publikovala svoju významnú prácu Origins of Totalitarism, v ktorej dokazuje že fašizmus a stalinizmus zdieľajú intelektuálne a historické korene.

V roku 1958 vyšla jej práca The Human Condition a v roku 1963 kniha On Revolution v ktorej analyzuje inštitucionálne a kultúrne podmienky politickej slobody.

Stala sa prvou ženou, ktorá bola menovaná za profesorku na univerzite v Princetone. Prispievala do periodík ako napríklad The New York Review of Books, Commonweal, Dissent a The New Yorker.

V roku 1961 cestuje do Jeruzalemu na proces s Adolfom Eichmannom, vysokým dôstojníkom SS, ktorý spoluorganizoval množstvo aktivít súvisiacich s holokaustom. Jej reportáže vychádzali najprv v periodiku The New Yorker a potom v roku 1964 vyšli ako samostatná kniha pod názvom Eichmann in Jerusalem. Kniha vyvolala množstvo polemík a kontroverzií. Jej opis procesu sa stal najviac známym kvôli podtitulu a pojmu „banalita zla“. Kontroverzie vyvolali aj jej tvrdenia ohľadne konania židovských lídrov počas druhej svetovej vojny. 

V rokoch 1963 – 1967 vyučovala na univerzite v Chicagu a v rokoch 1967 – 1975 na univerzite v New Yorku. 

Zomrela v roku 1975 v New Yorku.

Kniha, vďaka ktorej bola H. Arendtová uznaná ako významná politická mysliteľka, vyšla prvý krát v roku 1951 (orig. The Origins of Totalitarism)  a čoskoro vzbudila značnú pozornosť. Dielo sa skladá z troch častí: Antisemitizmus, Imperializmus a Totalitarizmus. V prvej časti rekonštruuje vývoj antisemitizmu v 18. a 19. storočí. Všíma si počiatky antisemitizmu, postavenie Židov v európskej spoločnosti a veľkú pozornosť venuje taktiež Dreyfusovej afére. V druhej časti sa zaoberá rasizmom a imperializmom v 19. a začiatkom 20. storočia. Všíma si ekonomické vzťahy v kapitalistických spoločnostiach a rôzne formy rasizmu. V tretej časti skúma dve formy totalitnej vlády a to nacizmus a stalinizmus, pričom medzi nimi nachádza mnohé podobnosti. Všíma si otázky týkajúce sa más, totalitnej propagandy, organizácie, štátu a represie. Táto časť získala najviac pozornosti. Ako uvádza Arendtová v predhovore: „Antisemitizmus, imperializmus, totalitarizmus – jedno po druhom, s väčšou a väčšou brutalitou demonštrovali, že ľudská dôstojnosť potrebuje novú záruku, ktorú je možné nájsť iba v novom politickom princípe, v novom zákone na zemi, ktorého platnosť musí tento krát pochopiť celé ľudstvo, ktorého moc však musí zostať prísne obmedzená, zakorenená v novo definovaných územných entitách a nimi kontrolovaná.“ 

Základnými rozmermi praktického života ako najhlbšej podmienenosti ľudskej existencie je práca, vyrábanie a konanie. Práca zodpovedá biologickej podmienenosti existencie ako telesnej, takže jej podmienkou je život sám; vo vyrábaní a zhotovovaní predmetov sa vyjavuje to, čím sa ľudská bytosť stavia proti svojej prírodnej a biologickej viazanosti. Vyrábaním vzniká oblasť protikladná oblasti prírodnej, je spredmetnením toho, čo je schopné pretrvať individuálny život: vyrábanie tak poukazuje na to, že k ľudskej existencii vždy patrí svet. Konanie je zakotvené v tom, že bytie človeka je zároveň spolubytím, teda zodpovedá faktu plurality. Konanie sa vždy odohráva ako vzťah medzi ľuďmi, je to činnosť verejná, v ktorej sa roztvára oblasť politického
života.

Tieto tri základné rozmery ľudskej existencie chápe Arendtová ako prehĺbenie Heideggerových analýz starosti - sú teda podmienenosťou ľudskej existencie, ktorej základom je čas: práca je poukaz k minulosti a k situovanosti, vyrábanie a zhotovovanie vecí je rozmer prítomnosti, zatiaľ čo konaním sa človek ako bytosť politická otvára do budúcnosti - politická starosť je starosť o to, čo bude.

Základným zmyslom ľudského aktívneho života je premieňať to, čo je dané, na podmienky vlastnej existencie: čokoľvek sa v ľudskom svete vyjaví, stane sa vzápätí súčasťou ľudskej podmienenosti. Preto sa človek nestretáva s vecami ako cudzími, vonkajšími objektami, ale ako s tým, čo patrí do jeho života.

Politickosť je svojím pôvodným fenomenálnym obsahom pluralitou ľudí. V politickosti nesmie byť kvôli jej autenticite a integrite nijakým postupom odstránený moment odlišnosti, a to ani takými špekulatívnymi konštrukciami, ako je všeobecná vôľa. Politickosť konštituuje spoločenstvo tých, ktorí sú odlišní a odlišní zostanú. Nijaká jednota a zjednotenie množstva ľudí, ktoré si nezachováva rozličnosť ako svoj konštituujúci princíp, si nemôže robiť nárok na autenticky politický charakter.

K politickosti patrí význačný moment diferencie a diferencovanosti, a práve na tom sa zakladá jej autenticita a integrita. S týmto nevyhnutným momentom diferencie, s politickou úlohou diferencie, a teda zároveň s rôznymi mienkami súčasne sa pri zakladaní politických inštitúcii ráta v eminentnom prameni amerického politického myslenia - v súbore „The Federalist“. Ako to, čo je politicky spoločné, sa nechápe identita už zjednotených bytostí, ale to, na čom sa zjednotili bytosti odlišné a rôznorodé ako na tom, čo je im spoločné.




#Article 142: Aristarchos zo Samu (203 words)


Aristarchos zo Samu/zo Samosu (* okolo 320 pred Kr., Samos – † okolo 230 pred Kr.) bol starogrécky astronóm, matematik a filozof.

Vynašiel metódu, pomocou ktorej zmeral vzdialenosť Slnka a určil aj pomer veľkosti Slnka od Zeme. Zistil aký veľký je uhol, ktorý zviera stred Slnka, pozorovateľ na Zemi a stred Mesiaca, ktorý je v prvej štvrti. Zistil, že Slnko je 18 až 20-krát ďalej ako Mesiac od Zeme, a že má asi 1000-krát väčší objem ako Zem. Tento objav ho priviedol na myšlienku, že Zem obieha okolo Slnka, ktoré sídli v strede vesmíru. Aristarchos, rovnako ako Seleukos, pravdepodobne vedel tiež, že Zem sa otáča okolo svojej osi. Kvôli týmto myšlienkam býva označovaný za Kopernika staroveku. Veľkosť Mesiaca určil z pozorovania jeho zatmenia prechodom zemským tieňom. Odhadol, že Mesiac má asi trikrát menší priemer ako Zem a podľa Eratostenovho výpočtu obvodu Zeme () určil obvod Mesiaca na  (na vyjadrenie dĺžky si zvolil jednotku 1 polomer Zeme). Domnieval sa, že sféra hviezd je aspoň 1000-krát ďalej ako Slnko. Dráha Zeme sa z tej diaľky zdá ako jeden bod, a preto ani zo Zeme nie je vidieť žiadny pohyb hviezd v priebehu roka.
Zachovalo sa po ňom dielo O veľkostiach a vzdialenostiach Slnka a Mesiaca.

 




#Article 143: Aristippos z Kyrény (294 words)


Aristippos z Kyrény alebo Aristipp z Kyrény/Kýrény (* asi 435 pred Kr. – † 355 pred Kr.) bol starogrécky filozof, Prótagorov a Sokratov žiak, zakladateľ kyrénskej školy.

Aristippos bol v teórii poznania senzualistom a v etike hedonistom: najvyšší cieľ života videl v slasti, pričom však človek nemá byť jej otrokom, ale má sa usilovať o jej rozumnosť – iba rozumná slasť je totiž najvyšším
blahom. Slasť a utrpenie sú meradlom dobra a zla, pravdy a nepravdy. Aristippos odmieta náboženskú vieru, pretože zaťažuje dušu tiesnivými predstavami, odporúča zriecť sa honby za bohatstvom, slávou a politickou mocou.

Učenie Aristippa nadväzuje na učenia Protagora a učenie Herakleita. Podľa Aristippa sa celé ľudské vedenie zakladá na zmyslovom vnímaní. Predmetom vedenia nie je však objektívna skutočnosť, ale obsah našich pocitov. Preto je poznanie len subjektívne, v závislosti od toho, čo a ako človek pociťuje. Takéto vedenie môže mať teda len praktickú hodnotu, pretože teoreticky nikdy nevedno, či spoločné pojmy, ktoré ľudia používajú, skutočne svojím obsahom zodpovedajú ich zážitkom. Preto sa tiež celé ľudské poznanie redukuje na to, čo je človeku príjemné alebo nepríjemné. Všetko, čo zaručuje slasť, je zároveň aj dobré a užitočné. Prostriedkom na to má byť rozvážnosť, umiernenosť a sebaovládanie, čo zasa možno dosiahnuť len filozofiou. Preto filozofia tým, že učí správnemu výberu hodnôt, hodných, aby sa po nich túžilo, tým že oslobodzuje človeka z pút vášní a robí ho schopným využívať všetko na svoje šťastie, sa stáva vedou, ktorá človeka učí umeniu života. Filozofia tiež odstraňuje spred človeka také prekážky šťastia, ako sú neodôvodnené predsudky, vysnené a príliš unáhlené túžby, náboženské viery každého druhu a strach pred smrťou. Zákonom, ktorému sa podriaďuje ľudský život, je boj protikladov: príjemné s nepríjemným. Ideálom je LEIA KINESIS, čiže umiernená chuť užívať. Najvyššou cnosťou človeka je rozvážne užívanie toho, čo je príjemné.




#Article 144: Arkesilaos z Pitany (104 words)


Arkesilaos z Pitany alebo Arkesiláos z Pitany (* asi 315 pred Kr. – † asi 240 pred Kr.) bol starogrécky filozof, zakladateľ (prvý scholarcha) strednej Platónskej akadémie (strednej akadémie) a zakladateľ stredného skepticizmu. 

Vedenie školy prevzal v roku 268 pred Kr. Rozvíjal skeptické stránky platonizmu, najmä tézu o relatívnosti zmyslového poznania.
Priklonil sa ku skeptickému stanovisku Pyrrhona z Elidy, že o podstate vecí sa treba zdržať úsudku (EPOCHÉ). Istým nemôže byť dokonca ani tvrdenie, že „viem, že nič neviem“. Normou pre praktický život má byť to, čo sa dá ospravedlniť dobrými dôvodmi (EULOGON). Jeho názory, keďže sám nič nenapísal, sú známe z neskorších správ.




#Article 145: Raymond Aron (125 words)


Raymond Aron (* 4. marec 1905, Paríž, Francúzsko – † 17. október 1983, Paríž) bol francúzsky filozof, sociológ, politológ a žurnalista.

Bol jedným z autorov koncepcie industriálnej spoločnosti, podľa ktorej kapitalizmus a socializmus sú dvoma odlišnými verziami toho istého typu sociálneho systému, ktorý je orientovaný na akumuláciu kapitálu a na ekonomický rast.

Táto orientácia sa prejavuje v zameraní vedy na technický rozvoj využiteľný vo
výrobe a v prenikaní ekonomickej kalkulácie do všetkých oblastí života
spoločnosti. Aron bol skeptický voči možnosti postupného zbližovania oboch
systémov. Zaoberal sa aj sociológiou vojny. Aron je taktiež jedným z
autorov teórie dezideologizácie. Aron rozpracúval kritickú filozofiu dejín,
podľa ktorej historická minulosť nemá objektívny charakter.

Aron bol ovplyvnený bergsonizmom, sprvu ľavicovo orientovaný, spoluzakladateľ
revue Les Temps Modernes (spolu so J.-P. Sartrom).




#Article 146: Atanáz Alexandrijský (122 words)


Svätý Atanáz alebo Atanáz Alexandrijský alebo Atanáz Veľký (* 295/299 – † 373), gr. Athanasios, bol grécky cirkevný otec, alexandrijský patriarcha.

Pripisuje sa mu jeden zo starokresťanských symbolov „Atanázovo vyznanie“ (Athanasianum). V spore s Ariom o podstate Krista (christológia) zastával názor, že druhá osoba kresťanskej božskej trojice (Boh-Syn) je rovnakej (teda božskej) podstaty ako Boh-Otec (HOMOÚSIOS), ale pritom je aj plným človekom. Ocitol sa tak v rozpore s východorímskym cisárskym dvorom, bol celkom sedemkrát vyhnaný z Alexandrie, ale spor napokon vyhral. 

Z Atanáza vychádza učenie cirkvi rímskokatolíckej i pravoslávnej, po reformácii aj cirkvi protestantskej.

V západnom kresťanstve sa slávi jeho sviatok 2. mája. V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi 18. januára spoločne so svätým Cyrilom Alexandrijským. Považuje sa za ochrancu pri bolestiach hlavy.

 




#Article 147: Šrí Aurobindo (497 words)


Šrí Aurobindo (vlastným menom Aurobindo Ghoš alebo Arabinda Ghoš; * 15. august 1872, Kalkata, India – † 5. december 1950, Puttučéri) bol indický predstaviteľ moderného hinduizmu, významný mysliteľ, verejný činiteľ, básnik, jogín a zakladateľ integrálnej jogy.

Narodil sa v Kalkate. Od siedmich rokov chodil do školy v Anglicku kde vyštudoval Kráľovskú akadémiu v Cambridgei. Vo veku 21 rokov sa vrátil do Indie. V nasledujúcich 13 rokoch pracoval ako úradník v meste Barody, prednášal anglickú a francúzsku literatúru na miestnej univerzite a v roku 1906 sa presťahoval do Kalkaty, kde sa stal rektorom Národnej akadémie. Okrem toho sa v týchto rokoch zapojil do aktívneho politického boja za nezávislosť Indie a študoval jej kultúrne a duchovné dedičstvo. V roku 1904 sa rozhodol venovať joge - snažil sa využiť duchovnú silu pre oslobodenie svojej vlasti. V roku 1908 bol Šrí Aurobindo zatknutý kvôli podozreniu z organizovania útoku na jedného z úradníkov britskej koloniálnej vlády a ocitol sa vo vezení. Hrozil mu trest smrti, ale po ukončení vyšetrovania, ktoré trvalo celý rok, bol celkom zbavený obžaloby a oslobodený. V roku 1910 poslúchol vnútorný hlas a opustil „vonkajšiu“ radikálnu prácu a uchýlil sa do Pondichéry, francúzskej kolónie na juhu Indie, aby sa intenzívne venoval joge. Svojimi duchovnými znalosťami, získanými na základe vlastnej skúsenosti, prekonal doposiaľ známe duchovné vedomosti a spoznal, že konečným a zákonitým cieľom duchovného hľadania je plná transformácia človeka, zasahujúca aj jeho fyzickú úroveň, a uskutočnenie božského života na Zemi. K dosiahnutiu tohto cieľa potom zasvätil zostávajúcich štyridsať rokov svojho života.

Rabindranáth Thákur o ňom v roku 1907 povedal, že je to hlas, ktorý stelesňuje dušu Indie. Romain Rolland ho prehlásil za najväčšieho mysliteľa našich čias. V Indii je známy ako revolucionár a organizátor národno-oslobodzovacieho hnutia a tiež ako veľký guru (učiteľ) a zakladateľ integrálnej jogy. Bol tiež najväčším básnikom, autorom mnohých poém, básní a básnického eposu Savitri, ktorý sa v Indii nazýva 5. védou.

Sám Šrí Aurobindo, sa vôbec nepovažoval za filozofa (Ach, tá filozofia! Dovoľte mi, aby som vám dôverne oznámil, že som nikdy, nikdy, nikdy nebol filozofom), tým menej za náboženského filozofa. (Hlásať ľudstvu v budúcnosti nejaké náboženstvo nové alebo staré vôbec nie je mojím cieľom: otvoriť cestu, ktorá je ešte zahataná - to je moja koncepcia). Čo sa týka samotných prác Šrího Aurobinda, v roku 1987 v Sovietskom zväze vyšla kniha Objavenie Indie, v ktorej prvýkrát boli publikované niektoré fragmenty jeho prác. No výber samotných prác Šrí Aurobinda, ako aj ich častí, ktoré autori zaradili do uvedeného zborníka sa zdá celkom voľný, dokonca aj pri povrchnom čítaní. V tom istom zborníku je zahrnutá aj krátka biografická črta (autor - V. Kosťučenko), venovaná Šríovi Aurobindovi, v ktorej je charakterizovaný ako jeden z najvýznamnejších a všestranne nadaných indických mysliteľov nášho storočia, ale hlbšie nie je analyzovaný.

Šrí Aurobindo zomrel 5. decembra 1950. Jeho literárny odkaz obsahuje 35 zväzkov, medzi ktorými sa nachádzajú diela o jeho svetovom názore, rozsiahla korešpondencia so žiakmi, množstvo básní, divadelných hier a grandiózna epická poéma Savitri, ktorá je pôsobivým stelesnením jeho všestranných duchovných skúseností.




#Article 148: Richard Heinrich Avenarius (209 words)


Richard Heinrich Avenarius (* 19. november 1843, Paríž, Francúzsko – † 18. august 1896, Zürich, Švajčiarsko) bol švajčiarsky filozof, zakladateľ empiriokriticizmu.

Avenarius uskutočnil genetický rozbor myslenia, rozbor funkcie a genézy vedenia; pýtal sa na biologický prospech uskutočňovaného vedenia; vypracoval psychologickú teóriu poznania a program filozofie skúsenosti; kládol otázky týkajúce sa zmyslu vedeckých tvrdení a dosahu ich platnosti. Avenariovi ide o návrat k prirodzenosti, k prirodzenému pohľadu na svet, ktorý je zatemňovaný nekritickým preberaním predsudkov, ktoré sa zrodili vo vede v priebehu stáročí. Táto túžba po návrate k prirodzenosti, snaha očistiť skúsenosť od
všetkých dodatkov vložených do nej neprávom, zbližuje empiriokriticizmus s duchom moderných ideových prúdov, ktoré sa odvracajú od ideálov racionalizácie sveta a hľadajú čistú, prirodzenú situáciu človeka vo svete (prirodzený svet).

Avenariova filozofia sa vyznačuje aktivistickou orientáciou: človek sa odlišuje od všetkého ostatného činným postojom k svetu a nie trpným prepisom tohto sveta. Odhalenie čistej skúsenosti nie je objavením situácie zrkadla, v ktorej by sa mal ocitať človek; táto situácia je situáciou prirodzeného a spontánneho organizátora všetkého daného.

Introjekcia je podľa Avenaria vkladanie predstáv (ako vnútorných stavov) o častiach okolia do človeka, čím dochádza k rozštiepeniu jednotného empirického sveta na svet vnútorný a svet vonkajší, na objekt a subjekt. Introjekcia je proces, ktorým vznikol pojem duše, nesmrteľnosti, ducha.




#Article 149: Ibn Rušd (221 words)


Ibn Rušd (arab.  Abú al-Walíd Muhammad ibn Ahmad ibn Muhammad ibn Rušd Andalusí) známy ako Averroes (* 1126, Córdoba – † 1198, Maroko) , bol filozof moslimského stredovekého západu, lekár, právnik a matematik.

Žil v období Córdobského kalifátu, bol sudcom a osobným lekárom kalifa. Averroovo dielo predstavuje vrchol arabského aristotelizmu. Tak ako Aristotela v stredoveku nazývali jednoducho „Filozof“, Averroes dostal meno „Komentátor“.

Averroes rozdelil poznanie na vieru, teológiu a filozofiu. Nazdával sa, že len filozofia dospeje k čistej pravde, dodáva však, že toto poznanie nie je dostupné každému a ľudia sa zväčša musia uspokojiť s vierou, ktorá je nižším, pasívnym stupňom poznania. Na túto teóriu sa neskôr odvolávajú stúpenci učenia o dvojakej pravde (Duns Scotus, William Occam, Pietro Pomponazzi a i.), podľa ktorého existujú dva, navzájom nezávislé druhy právd, pravdy teologické a pravdy filozofické.

Bez toho, že by sa zriekol islamu, rozvíjal materialistické prvky Aristotelovej filozofie. Hmotu a pohyb považoval za večné, nestvoriteľné rovnako ako boha. Boh a hmota sú dve večné, rovnako nezávislé príčiny. Averroes dokazoval nestvoriteľnosť hmoty a Boha pokladal len za prvú príčinu zmien, ktoré sa vo svete odohrávajú.

Dušu človeka spájal s telom, pričom popieral jej nesmrteľnosť. Individuálna duša je smrteľná. Niet posmrtného života, tvrdí Ibn Rušd.

Averroes významne ovplyvnil scholastickú filozofiu. V jeho diele arabská filozofia dospieva k svojmu vrcholu a jednoznačne prijíma orientáciu na aristotelizmus.




#Article 150: Kostas Axelos (101 words)


Kostas Axelos (* 26. jún 1924, Atény, Grécko† 4. február 2010, Paríž, Francúzsko) bol grécky filozof pôsobiaci vo Francúzsku.

Narodil sa v Aténach, jeho otec bol lekár, matka patrila do starej aténskej aristokratickej rodiny Xirotagaros.

Najnaliehavejšie podstatné otázky sa týkajú nihilizmu a vzťahu medzi ľudskými hrami a hrou sveta spočívajúcou v súčasnej prítomnosti smrti a života. Vo vesmíre, podrobenom technikou a smerujúcom k štátnemu byrokratickému kapitalo-socializmu, načim aj osamelému mysliteľovi skúmať tento vzťah medzi človekom a svetom, vystríhať sa nádeje i beznádeje, pretože pesimizmus i optimizmus sú v skutočnosti dvojčatá, a to obidve mŕtve.

Bol ovplyvnený fenomenológiou, Heideggerom, marxizmom a Nietzschem.




#Article 151: Avicenna (152 words)


Ibn Síná (, perzsky  Abú Alí Síná) alebo Avicena alebo Avicenna (* asi 980, Afšana pri Buchare – † 18. jún 1037, Hamadán) bol stredoveký perzský filozof, predstaviteľ východnej vetvy arabskej filozofie, lekár, prírodovedec, politik (minister seldžuckého emira v Iráne) a básnik.

Ibn Síná uskutočnil úplnú recepciu aristotelizmu v arabskej filozofii: preto nazývaný aj „tretí Aristoteles“. Filozofia Ibn Sínú nadväzuje na aristotelovskú a novoplatónsku tradíciu. Hmota je večná a je príčinou rozmanitosti jednotlivých vecí (je princípom individuácie), tvrdí Ibn Síná. Avšak svet ako večné trvanie v čase je podmienený večným bohom, ktorý jestvuje mimo času. Božská činnosť je myslenie boha o sebe samom: toto sebauvedomovanie si boha je počiatkom všetkého bytia. Prvým a jediným bezprostredným produktom sebauvedomovacej činnosti boha je prarozum. Ľudskú dušu chápe Ibn Síná ako substanciálnu formu tela, ktorá je nehmotná a nesmrteľná. Ibn Síná uznáva posmrtný život iba v čisto duševnom, no nie vo fyzickom zmysle; odmieta vzkriesenie tela. 




#Article 152: Jozef Florián Babor (468 words)


Jozef Florián Babor (* 4. máj 1872, Praha, Rakúsko-Uhorsko  – † 11. január 1951, Bratislava) bol slovenský filozof, biológ, lekár, univerzitný profesor, malakológ, botanik a entomológ, filozofujúci biológ, novoscholastický filozof, českého pôvodu. Snažil sa zjednotiť najnovšie poznatky z biológie s katolíckym učením. 

Narodil sa v rodine Josefa Babora, učiteľa na farnej škole v Prahe a matky Anny, rodenej Liršovej. Predkovia jeho rodičov pochádzali z Čiech.
Po skončení základnej školy pokračoval v štúdiu na akademickom gymnáziu, kde maturoval v roku 1891. V roku 1897 ukončil štúdium na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Po absolvovaní univerzity vykonal študijnú cestu, počas ktorej navštívil Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Veľkú Britániu, Holandsko a Švajčiarsko. Po promócii začína spočiatku pracovať ako súkromný neurológ a psychiater v Prahe. 

Dňa 17. augusta 1915 sa v Prahe oženil s dvadsaťtriročnou Marií Rejžkovou. V tej dobe bol lekárom pre nervové choroby v Prahe II. 

Neskôr pracoval ako vojenský lekár v Jindřichoviciach, od roku 1919 v Prahe, Košiciach, v Užhorode a v Trnave. V roku 1922 pracoval ako súkromný lekár a zmluvný prednosta vojenskej psychiatrickej liečebne v Trnave. V rokoch 1924 až 1943 pôsobil na LFUK v Bratislave, kde pôsobil ako profesor všeobecnej biológie v rokoch 1924 - 1947. Od roku 1939 pôsobil zároveň i na Prírodovedeckej fakulte tejto univerzity. Od roku 1928, kedy získal riadnu profesúru, prednáša systematickú zoológiu. V 40-tych rokoch 20. storočia pôsobil na štyroch bratislavských fakultách. Ako lekár sa popri neurológii zaoberal i problémami hematológie, sarkolýzy a otázkami zápalov a účinkami rádioaktivity. Bol tiež priekopníkom rádiobiológie na Slovensku. Zaoberal sa aj archeológiou a paleontológiou. Bol autorov viac ako 250 odborných vedeckých a popularizačných prác z rôznych odborov. Spolupracoval i na Jandovom Veľkom ilustrovanom prírodopise a Ottovom slovníku náučnom. Prispel i do Slovenskej vlastivedy o faune Slovenska. 

Profesor Babor sa stal priekopníkom slovenskej malakológie. Počas svojho života popísal niekoľko nových druhov mäkkýšov a napísal celý rad malakozoologických prác. V niektorých svojich prácach sa zaoberal i cicavcami, rybami, plazmi, obojživelníkmi a tiež vyššími i nižšími bezstavovcami. Zaoberal sa tiež entomológiou, hlavne koleopterológiou a svoje zbery prevádzal hlavne v okolí Nitry, odkiaľ jeho významné nálezy cituje vo svojom Prehľade i Antonín Fleischer.

Bol i profesor systematickej zoológie Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity (1940 - 1947), predseda mineralogicko-geologického a paleontologického odboru Slovenského vlastivedného múzea a neskôr i predseda Prírodovedného odboru Slovenského múzea. Bol i členom viacerých zahraničných vedeckých spoločností. 
MUDr. Jozef Florián Babor sa zaoberal aj otázkami mravnej zodpovednosti vedcov. 

Babor mal veľkú úctu k františkánskej spiritualite a bol presvedčený, že ona má najbližšie k slovenskej mentalite. Ako člen tretieho rádu sv. Františka prijal meno Columbanus. Bol externým profesorom na františkánskom Studium generale v Žiline. Filozofickými a náboženskými úvahami prispieval najmä do týchto časopisov: Františkánsky obzor, Kultúra, Filozofický sborník, Smer, Nová práca, Pero a Řád. Venoval sa najmä filozofii Dunsa Scota. Osobitnú pozornosť venoval najmä jeho náuke o individualite.




#Article 153: Gaston Bachelard (178 words)


Gaston Bachelard (* 27. jún 1884, Bar-sur-Aube, Francúzsko – † 16. október 1962, Paríž) bol francúzsky filozof a literárny kritik, sprvu predstaviteľ psychoanalýzy, neskôr fenomenológie a neoracionalizmu.

Predmetom jeho záujmu boli otázky epistemológie a filozofie vied, imaginácie, snenia a poézie z hľadiska ich hlbinnej súvislosti s prírodnými živlami (oheň, voda atď). Pôsobil na katedre dejín v Dijone a na Sorbonne, kde v rokoch 1940-1954 prednášal dejiny vedy a filozofiu.

Podľa Bachelarda sa veda a umenie, rozum a fantázia k sebe navzájom dialekticky vzťahujú. Aj veda predpokladá fantáziu alebo predstavivosť. K vede dochádza na základe zlomu, rozchodu s každodennou skúsenosťou. Veda má procesuálny charakter, spočíva v napravovaní omylov, v rozchádzaní sa s predchádzajúcimi formami tvorby teórií a prekonávaní protirečení. Veľmi dôležité sú v procese vedy prechodné obdobia. Veda má povahu výroby (produkcie): svoj objekt konštruuje ako umelý produkt. Bachelard kritizuje chápanie daného ako základného či zakladajúceho.

V diele Nový druh vedy Bachelard hovorí, že vedecké myslenie nahradí metafyzika a intuitívnosť. 

Metódou psychoanalytickej typológie základných mýtických prvkov hmoty (zeme, ohňa, vody a i.) skúma zdroje a formy imaginácie a poézie.




#Article 154: Michail Alexandrovič Bakunin (349 words)


Michail Alexandrovič Bakunin,  (* 30. máj 1814, Priamuchino, Ruské impérium – † 1. júl 1876, Bern, Švajčiarsko) bol ruský revolucionár, ideológ anarchizmu a národníctva.

Vychádzal z Fichteho a Hegelovej filozofie, neskôr – ako mladohegelovec – bol pod vplyvom Feuerbachových ideí: Bakuninov antiteologizmus. Zúčastnil sa revolúcie 1848-49. Ako člen vedenia I. robotníckej internacionály vystupoval proti Marxovi z anarchistických pozícií. Neskôr bol práve pre nezhody s Marxom s internacionály vylúčený. Dejiny interpretoval ako pohyb ľudstva z kráľovstva živočíšnosti do kráľovstva slobody. Hlavným utláčateľom ľudstva je podľa neho štát, pretože štát ako forma akejkoľvek centralizácie je iba novou obdobou otroctva.

Náboženstvo je kolektívna šialenosť, zvrátený produkt vedomia utláčaných más a cirkev je druhom nebeskej krčmy, v ktorej sa ľud usiluje zabudnúť na svoje každodenné strasti. Prechod ľudstva ku kráľovstvu slobody predpokladá vyhodiť do vzduchu štát a vylúčiť zo života ľudu princíp moci. Namiesto štátu má nastúpiť slobodná federácia poľnohospodárskych a priemyselno-remeselníckych asociácií. Ľudové masy sa podľa Bakunina vyznačujú socialistickými inštinktami a nevyčerpateľnosťou živelnej revolučnosti. Bakuninove myšlienky sa rozšírili v 70. rokoch  19. storočia v Rusku, Taliansku, Španielsku a ďalších hospodársky málo rozvinutých krajinách.

V rámci svojho kolektivistického anarchizmu požaduje spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov a konfiškáciu všetkého majetku cirkvi a štátu v prospech federatívneho zväzu robotníckych združení. Výroba by sa mala riadiť tak aby sa zladil dopyt s ponukou, štáty by produkovali to čo vedia produkovať najefektívnejšie, pre všeobecné blaho. Sloboda bez socializmu je výsadou a nespravodlivosťou, socializmus bez slobody je otroctvom. Republikánsky štát so všeobecným volebným právom môže byť aj despotický ak bude škrtiť vôľu a slobodný pohyb svojich členov. Bakunin sa hlásil k sociálno-demokratickému hnutiu.

Chcel odstrániť štát a právo právnikov, ktoré podľa neho neustále neguje ozajstné ľudské právo. Existujú dve hlavné vrstvy, vykorisťovaní a vykorisťovatelia, medzi nimi je stredná trieda, ktorá je aj vykorisťovaná aj vykorisťuje. Antagonizmus medzi týmito vrstvami spočíva v nerovnomernom rozdelení výrobných prostriedkov.

Ľudské bytosti sú od prírody spoločenské, viac–menej rovné a chcú byť slobodné. Štát považuje za násilnú, protispoločenskú inštitúciu udržujúcu nerovnosť medzi po slobode túžiacimi bytosťami. Preto je potrebné vykonať revolúciu. Vedel, že revolúcia musí byť násilná. Zastupiteľskú demokraciu považoval len za ilúziu spravodlivého systému.




#Article 155: Jana Balážová (136 words)


Jana Balážová (* 1. august 1952, Martin† 7. október 2004, Bratislava) bola slovenská filozofka.

Po ukončení štúdia filozofie a angličtiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (FF UK) v roku 1976 nastúpila do Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied. V roku 1984 obhájila kandidátsku dizertáciu Tvorivá aktivita subjektu vo vedeckom poznaní. O rok neskôr získala doktorát na FF UK. V roku 1992 ju zvolili za predsedníčku Slovenského filozofického združenia (SFZ), v ďalších voľbách v roku 1994 za tajomníčku SFZ.

Svoj vedecký záujem spočiatku smerovala na problémy tvorivosti v poznávacom procese, špeciálne vo vedeckom poznaní. Neskôr sa preorientovala na štúdium filozofie dejín so špeciálnym dôrazom na koncepciu anglického mysliteľa R. G. Collingwooda, výnimočného predstaviteľa anglosaskej školy, ktorá nadlho ovplyvnila smerovanie filozofie dejín v anglofónnom kultúrnom regióne. V posledných rokoch simultánne pracovala aj na filozofických problémoch teórie národa.




#Article 156: Štefan Barnáš (381 words)


Štefan Barnáš (* 19. január 1900, Slovenská Ves – † 19. apríl 1964, Pezinok) bol slovenský rímskokatolícky biskup, novotomistický filozof, publicista, profesor teológie a filozofie, pomocný spišský biskup. 

Narodil sa v roľníckej rodine v Slovenskej Vsi v okrese Kežmarok. Študoval na gymnáziách v Podolínci, Rožňave a zmaturoval v Košiciach roku 1919. Teológiu začal študovať v roku 1920 v bohoslovnom seminári v Spišskej Kapitule a v rokoch 1921 – 1925 na teologickej fakulte v Prahe spolu s Františkom Skyčákom ml. Po vojenskej službe a vysviacke 29. júna 1925 bol kaplánom v Námestove a od roku 1927 administrátorom farnosti v Liptovských Revúcach, kde sa pod vplyvom Andreja Hlinku politicky angažoval a vstúpil do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Po dosiahnutí doktorátu teológie roku 1933 pôsobil na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule ako profesor dogmatickej a fundamentálnej teológie, hebrejského jazyka a biblickej archeológie; bol aj prefektom seminára. Od roku 1937 bol vicerektorom a od roku 1945 rektorom seminára. 

V polovici októbra 1949 Barnáš prevzal na internunciatúre v Prahe dekrét pápeža Pia XII. z 25. októbra 1949, ktorým bol vymenovaný za pomocného biskupa v Spišskej diecéze bez práva nástupníctva. Štefan Barnáš prijal biskupskú vysviacku 5. novembra 1949 v kaplnke diecézneho seminára z rúk spišského biskupa Jána Vojtaššáka a pomocného biskupa Martina Khebericha. Vysviacka sa konala v úzkom kruhu kolegov, rodiny a pracovníkov biskupského úradu. Vzhľadom na to, že štátne úrady nedali súhlas na vysviacku je táto považovaná za prvú tajnú biskupskú vysviacku na Slovensku. Štefan Barnáš si za heslo zvolil vetu Ut intelligam corde (Aby som porozumel srdcom). V júli 1950 bol zaistený priamo v biskupskej rezidencii a internovaný v sústreďovacom tábore v Mučeníkoch (Močenku). V roku 1951 bol odsúdený v Bratislave za údajnú velezradu a vyzvedačstvo na 15 rokov väzenia. Desať rokov ho väznili v Ilave, Ružomberku, Mírove, Leopoldove. 

Po amnestii roku 1960 mu zo zdravotných dôvodov umožnili pobyt v kňazskom domove v Pezinku, kde však bol naďalej pod policajným dozorom. Zomrel 19. apríla 1964 v Pezinku, pochovaný bol vo svojom rodisku v Slovenskej Vsi.

Počas svojho života, hlavne v období do roku 1948, hojne prispieval filozofickými, teologickými a náboženskými článkami a štúdiami, niekedy aj pod pseudonymom Dr. Spišský, do týchto časopisov: Duchovný pastier, Filozofický sborník, Katolícke noviny, Kráľovná Mája, Kultúra, Nová práca, Obroda, Slovák, Slovenské pohľady, Smer, Svätá rodina (redaktor), Svetlo, Svoradov, Verbum.




#Article 157: Karl Barth (121 words)


Karl Barth (* 10. máj 1886, Bazilej, Švajčiarsko† 10. december 1968, Bazilej) bol nemecko-švajčiarsky teológ, zakladateľ, hlavný priekopník a predstaviteľ dialektickej teológie; jeden z najväčších teológov 20. storočia. Do dejín systematickej teológie sa zapísal predovšetkým svojou literárnou tvorbou, v ktorej len jeho Cirkevná dogmatika (Kirchliche dogmatik), predstavuje dielo presahujúce počtom 10 000 strán.

Táto osobnosť teológie 20. storočia vyrastal pod vplyvom liberálnej teológie, ale jeho vlastná cesta viedla iným smerom. Jednou z príčin bola osobná kríza viery, ktorú prežil ako reformovaný kazateľ v zbore, udalosti prvej svetovej vojny a ďalšie filozofické a teologické vplyvy, ktoré ho viedli k definitívnemu rozchodu liberálnou teológiou.

Upriamil pozornosť filozofie a teológie 20. storočia na Sørena Kierkegaarda.

Bartha zaraďujú medzi švajčiarskych filozofov v širšom zmysle slova.




#Article 158: Roland Barthes (767 words)


Roland Barthes (* 12. november 1915, Cherbourg, Francúzsko – † 25. marec 1980, Paríž) bol francúzsky literát, esejista, filozof a semiológ, jedna z ústredných postáv štrukturalizmu.

Kontinuálnou témou jeho diela bola povaha znaku, najmä literárneho, pričom odmietal tak mimetickú teóriu znaku, ako aj teóriu, podľa ktorej je literatúra autonómna v zmysle slobodnej subjektívnej tvorby. Barthes sa domnieval, že spisovateľ netvorí imaginatívnou vôľou, ale iba reaguje na spoločenské štruktúry, z ktorých odvodzuje svoje impulzy v podobe symbolov, ktoré možno kodifikovať a klasifikovať novou vedou zvanou sémiológia. Estetický text je slobodným procesom produkcie významu, hrou signifikantov.

Narodil sa v Cherbourgu v Normandii. Študoval francúzsky jazyk a literatúru na univerzite v Paríži. Vyučoval na francúzskych univerzitách v Rumunsku a Egypte, neskôr pracoval v Centre National de Recherche Scientifique, kde sa sústredil na oblasť sociológie a lexikológie. Neskôr pôsobil na College de France. 
Od roku 1934 trpel na tuberkulózu, ktorá ho sužovala po celý zvyšok života. Umrel pri autonehode v roku 1980.

Roland Barthes je autorom sedemnástich kníh a mnohých článkov. Vo svojich dielach sa venoval francúzskej kultúre, teórii literatúry a literárnej kritike, no predovšetkým „sociológii znakov“. Základným cieľom jeho práce tu bolo ukázať ľuďom spôsob, ako prehĺbiť svoje chápanie jazyka, literatúry a spoločnosti. 

Ako jeden z prvých lingvistov-semiotikov sa zaoberal špeciálne neverbálnymi znakmi. Zaoberal sa tiež kritikou západnej kultúry, čo vychádzalo z jeho ľavicového presvedčenia. Poukazoval na typický rys francúzskej buržoáznej vrstvy, ktorá podľa neho považovala svoju kultúru a zvyky za univerzálne a normatívne. Spoločnosť vnímal ako konštrukciu udržiavanú znakmi hodnôt dominujúcimi v tej-ktorej kultúre. 

U Barthesa je typické využívanie silných metafor, čo je zrejmé aj z niektorých názvov jeho diel. Niektoré jeho práce si vďaka nezvyčajnému námetu a spracovaniu získali popularitu širšej verejnosti. Obľube sa doteraz teší Camera Lucida (úvahy nad fotografiou, jej úzkym prepojením s denotátom a jej referenčnými aspektmi). Ďalšími známejšími dielami sú Rozkoš z textu, Cisárstvo znakov (napísané pod vplyvom dojmov z návštevy Japonska), Systém módy (analýza konotačného základu módy), či S/Z (o umieraní autora). Pre oblasť semiológie má veľký význam aj jeho skoršie dielo Nultý stupeň rukopisu a Základy semiológie.

Mytológie tvorí v podstate súbor novinových článkov zaoberajúci sa rôznymi mýtmi (napríklad masmédiá, súťaže krásy, striptíz, wrestling...). Tieto články, či skôr malé eseje boli uverejňované ako stĺpčeky v bežných masovo vydávaných novinách. Neskôr sa stali zásadnými odbornými podkladmi pre mnohé semiotické kurzy. Barthesovi sa tým akoby podarilo preraziť pomyselnú bariéru medzi „vysokou“ a „nízkou“ kultúrou.
 
V Mytológiách prirovnal mýty k mimozemským bytostiam parazitujúcim na ľudských formách života. Mýty sa podľa neho snažia vyzerať nevinne a prirodzene. Avšak tak ako mimozemský parazitný votrelec potrebuje k prežitiu zmanipulovaného pozemšťana bez vlastnej vôle, tak mýtus potrebuje jednoduché a priame znaky prvého rádu. Využíva ich ako svoje „alibi“, aby sa mohol ďalej tváriť, že nie je dôležitý, že neslúži ideológii a za nič nemôže.

Na tomto základe vypracoval Barthes teóriu znakov druhého rádu –parazitických znakových systémov. Následne sa snažil o istý proces demystifikácie a sústredil sa na vytváranie znakov v „prirodzených“ textoch sociálnej kultúry. 

Mýty sa podľa neho nachádzajú na úrovni znakov druhého rádu alebo na úrovni konotácie. Barthes jasne rozlišoval medzi denotáciou a konotáciou. Denotácia sa podľa neho vyhýba zjednodušovaniu, je doslovným významom. Konotácia je parazitický význam druhého rádu. 

Ríšu znakov prvého rádu predstavujú denotácie, zatiaľ čo ríšou znakov druhého rádu sú konotácie a z nich odvodené mýty. Jadrom tejto teórie je myšlienka, že veci a udalosti vždy značia viac, ako seba samé, vždy sú zasadené do nejakých systémov reprezentácie, ktoré im pridávajú dodatočné významy.

Po celý život unikal snahám vtesnať jeho prácu a názory do nejakej úzkej kategórie alebo prúdu. Napriek tomu ho možno označiť za významnú postavu postmodernej tradície semiotiky. Ako povojnový intelektuál bol známy svojou evidentnou príslušnosťou k štrukturalizmu či post-štrukturalizmu, od ktorých sa však neskôr značne vzdialil. 

Bol spisovateľom, psychoanalytikom kultúry, literárnym vedcom a umeleckým kritikom fotografie zároveň, odhaľoval tajomstvá lásky a potešenia z jazyka.

Možno ho považovať za Saussurovho nasledovníka, i keď posunul jeho teóriu o konceptuálnom jazyku na inú úroveň. Od lingvistického znaku sa Barthes posunul k neverbálnym a kultúrnym znakom každodenného života. 

Na Barthesa mali intelektuálny vplyv predovšetkým Marx, Brecht, Freud a Lacan, no neprijímal ich názory bezvýhradne, skôr si medzi nimi vyberal a prispôsoboval ich svojim zámerom a rozširoval ich rozsah a implikácie, ako to napokon vidieť aj na jeho ponímaní Saussurových koncepcií.

Barthes nebral semiotiku ako vedeckú disciplínu alebo proces, ale ako vlastný životný postoj. Veril, že podstatou semiotiky má byť jej funkčnosť. Nezaujímalo ho ani tak to, čo veci znamenajú, ale skôr to, ako to znamenajú. Barthes udivuje práve tým, ako dokázal skôr ako ostatní vytvárať a objasňovať teórie a koncepty o tom, ako veci získavajú svoj význam.




#Article 159: Georges Bataille (361 words)


Georges Bataille (* 10. september 1897, Billom, Francúzsko – † 9. júl 1962, Paríž) bol francúzsky filozof a spisovateľ, pôvodne patril k surrealistickému hnutiu. V nadväznosti na Nietzscheho kritizoval systémovo orientovanú filozofiu, hlavne Hegela. Hlavným motívom jeho myslenia a písania je dualizmus medzi oblasťou účelovoracionálnej produktivity a oblasťou márnotratnosti odmietajúcej akýkoľvek účel.

Narodil sa v Billome. Ako píše v dodatkoch k svojej novele Príbeh oka, jeho otec bol bol ochrnutý a vyžadoval si neustále pozornosť rodiny, a už svojho syna Georgesa splodil ako slepý. Bataille sa sám opisoval ako problémové dieťa, ktoré takmer vylúčili zo strednej školy. Napriek tomu, že bol vychovávaný v ateistickom prostredí, krátko po začiatku prvej svetovej vojny a smrti otca sa rozhodol stať sa katolíckym kňazom. Roku 1922, krátko pred vysvätením, však prehodnotil svoju vieru. Väčšinu svojho života bol zamestnaný v Parížskej národnej knižnici, kde pracoval so zbierkami medailónov.

Založil a viedol mnoho čitateľských krúžkov, sám písal spisy o mysticizme v ekonómii, poézii, filozofii, umení, erotike. Často vydával svoje knihy pod rôznymi pseudonymami a niektoré jeho knihy boli zakázané. Cítil sa byť priťahovaný k surrealistom, bol ovplyvnený Hegelom, Marxom a najmä Nietzschem, ktorého obhajoval počas druhej svetovej vojny, kedy sa proti tomuto filozofovi zdvihla vlna nevôle, nakoľko bol vo Francúzsku považovaný za nacistického filozofa.

Bol fascinovaný aktom obetovania ľudského života a založil tajnú spoločnosť Acéphale, ktorej symbolom bol bezhlavý muž. Hovorí sa, že táto skupina sa schádzala v lesoch za Parížom, kde jej členom boli prednášané výňatky z diel Nietzscheho, markíza de Sadeho či rôzne pornografické spisy, nad obsahom ktorých mali členovia meditovať. Podľa legendy sa členovia Acéphalu dohodli, že jeden po druhom sa navzájom obetujú, a hoci mnohí sa hlásili ako dobrovoľné obete, nenašiel sa nikto kto by sa zhostil úlohy kata.

Bol dvakrát ženatý.

Jeho snáď najznámejším dielom je jeho debut z roku 1928, krátka novela vydaná pod menom Lord Auch (Lord Dohajzlu) známa ako Príbeh Oka. Hoci toto dielo bolo zväčša čítané ako pornografické dielo, neskoršie analýzy, ako aj Bataillove dodatky odhalili, že toto sčasti autobiografické dielo pod oplzlým povrchom skrýva filozofickú a psychoanalytickú hĺbku. V tomto diele autor rozvíja metafory oka, vajca, slnka, zeme a semenníkov, ktoré neskôr objasnil vo svojich iných dielach.




#Article 160: Jean Baudrillard (410 words)


Jean Baudrillard 

K jeho francúzskym filozofickým kolegom patrí Paul Virilio (1932), s ktorým ich spojil záujem o estetiku miznutia, simulácia, reverzibilné procesy či vojenstvo, Michel Serres (1930), Gilles Deleuze (1925–1995), Félix Guattari (1929–1992), Jacques Derrida (1930), Jean­‑François Lyotard (1924–1998), Edgar Morin (1921) alebo Michel Foucault (1926–1984). Do myšlienkového profilu týchto filozofov prelínali myšlienky a diela príslušníkov predchádzajúvej filozofickej generácie (Georges Bataille, Maurice Blanchot, Jacques Lacan, Pierre Klossowski, Roland Barthes, Émile Michel Cioran). 

Simulácia je jednou zo základných tém filozofie Jeana Baudrillarda. Vo svojich prácach Symbolická výmena a smrť (L'échange symbolique et la mort, 1979), alebo Simulácie a simulakrá (Simulacres et simulation, 1981) zdôvodnil existenciu simulácií a simulakier, ktoré určujú charakter našej svetovej konzumnej spoločnosti. V prvej z nich pomenoval tri základné systémy simulácie: imitation (napodobňovanie), ktorý dominuje obdobiu po industriálnu revolúciu, production (výroba) už charakterizuje priemyselnú éru a simulation(simulácia), ktorá je príznačná pre súčasnosť a je v príkrej opozícii voči représentation (zobrazovanie).

Pomocou simulácie sa snaží Baudrillard vysvetliť aj štruktúru najrôznejších moderných systémov. Realita sa stáva postupne hyperreálnou, je skutočnejšia než samotná skutočnosť. 

Hyperrealita je princípom sveta simulácií. Znamená to, že najprv existuje model, ktorý donekonečna odkazuje sám na seba a až potom prichádza prípadný dej, určitá udalosť. Mediálna realita si podľa neho privlastňuje, prispôsobuje a deformuje udalosti reality. Skutočnosť je matrixovsky pohltená hyperrealitou kódu a simuláciami, namiesto princípu reality nás ovláda princíp simulácie. Hyperrealita nám ako očitým svedkom vlastného života postupne znemožňuje vnímať sa vo spätných väzbách a znecitlivuje a umŕtvuje našu primárnu skúsenosť. Vidíme iba konštruovaný model reality, v ktorom sa nachádzame.

Obscéna - súčasný stav ľudstva po konci dejín (posthistoire), keď sa uzavreli všetky očakávané horizonty, niet možnosti ďalších inovácií, tajomstvo je v koncoch a kultúry môžu byť len epigonálne. Táto situácia, označovaná ako posthistória transpolitického, vylučuje možnosť aktívnej fikcionalizácie reálneho, simulácie zmyslu, narácie, iluzionizmu a hry, ktoré poskytovala vrcholiaca moderna. Všetky jej ilúzie, akokoľvek neznesiteľné, sa naplnili, budúcnosť už nastala, všetko už nastalo, všetko je už tu. To, čo nastalo, je éra holej, nahej fakticity, ktorá sa nezastaví pred ničím, ktorá likviduje scénu, na ktorej sa - zahalené tajomstvom ilúzií a studu - odohrávalo všetko sociálne a kultúrne konštitutívne. 

Obscenita je éra obscénneho, oplzlej transparentnosti a necudnej blízkosti fakticity. Obscenita je javovou formou reálneho a koncom každej scény ako javovej ilúzie: panika, ktorú vyvoláva v politike, hospodárstve, umení a pod. môže vyústiť len do neslýchaného teroru, kedy sa tzv. sociálne vzťahy premenia na nekonečnú a pritom uzavretú reťaz (analogicky Mobiovej páske) vzájomného rukojemníctva informáciami o faktickom.




#Article 161: Ján Bayer (237 words)


Ján Bayer (* 1630, Prešov – † 14. máj 1674, Spišské Podhradie) bol slovenský spisovateľ, filozof a pedagóg, najvýznamnejší predstaviteľ Prešovskej školy, stúpenec Francisa Bacona.

Študoval v Prešove a vo Wittenbergu. Spočiatku pôsobil na svojej alma mater. Po návrate do Prešova (1659) sa stal konrektorom a neskôr aj rektorom mestskej školy a v spolupráci s Izákom Cabanom ju premenil na lýceum. Rozkvetu lýcea sa však nedočkal, lebo v roku 1665 ho zbavili profesúry. Potom bol činný ako kazateľ v Banskej Bystrici a Spišskom Podhradí. Patril do skupiny predstaviteľov spišských miest, ktorých odsúdili za údajné sprisahanie proti Habsburgovcom. Hoci trest smrti im zmenili na vyhnanstvo, Bayer ešte pred odchodom na nútené práce náhle skonal.

Patril medzi významných filozofov svojej doby. Ako zástanca učenia Francisa Bacona zdôrazňoval nutnosť vychádzať pri bádaní zo skúsenosti, opierať sa o sústavné pozorovanie a experiment. Filozofia a veda majú slúžiť človeku a prispievať k zlepšovaniu stavu ľudskej spoločnosti. Propagoval induktívnu filozofiu. Vďaka orientácii na modernú prírodovedu sa stal vari prvým materialistom na Slovensku. Ako veriaci protestant sa usiloval o spojenie vedy a viery, racionálneho a empirického pohľadu na svet s mystickými špekuláciami. Ako pedagóg bol ovplyvnený Janom Amosom Komenským, hlavne jeho dôrazom na názornosť vo vyučovaní. Tieto zásady v praxi uplatnil pri premene prešovskej mestskej školy na lýceum. Bol najmä filozofom, a plánoval spracovať v monografii problémy metafyziky, psychológie, etiky, ekonomiky a politiky, venoval sa taktiež písaniu básní a prózy, ktoré uverejňoval v zborníkoch. 




#Article 162: Pierre Bayle (167 words)


Pierre Bayle (* 18. november 1647, Le Carla (dnes Carla-Bayle) – † 28. december 1706, Rotterdam) bol francúzsky filozof, publicista, profesor Sedanskej akadémie a Rotterdamskej univerzity, predstaviteľ raného osvietenstva.

Propagoval znášanlivosť vierovyznaní. Filozoficky rozvíjal skepticizmus, približujúci sa descartovskej pochybovačnosti.

Bayle bol protestantský pastor. Roku 1668 prestúpil ku katolicizmu, ale o dva roky neskôr sa vrátil ku kalvinizmu. V rokoch 1684-1687 bol profesorom filozofie a histórie a publikoval vo svojom časopise Nouvelles de la république des lettres.

V politike bol Bayle pesimista, pretože nedôveroval nijakej zmluve (z nej podľa neho môže vzísť len veľmi krehká rovnováha) a zdôrazňuje nevyhnutnosť silnej moci, ktorá je len donucovacia. Na kvalite jej uplatňovania nezáleží natoľko ako na jej definícii - ale len v tej oblasti, ktorá jej prináleží, t. j. v spoločenskom živote. Vladárova moc sa nemá miešať do vecí svedomia a má zohľadňovať osobné presvedčenie poddaných. V tomto zmysle je Bayle prívržencom občianskej slobody a bezpodmienečný zástanca tolerancie, najmä v náboženských veciach.

Najvýznamnejším dielom P. Bayla je Historický a kritický slovník.




#Article 163: Simone de Beauvoirová (121 words)


Simone de Beauvoirová alebo Simone de Beauvoir (* 9. január 1908, Paríž, Francúzsko – † 14. apríl 1986, tamtiež) bola francúzska filozofka, spisovateľka a predstaviteľka existencializmu.

Bola družkou J.-P. Sartra, preslávila sa svojimi negatívnymi názormi na manželstvo, popieraním tradičných hodnôt. Mala veľký vplyv na rozšírenie emancipačného hnutia žien.

Zomrela vo veku 78 rokov na zápal pľúc. Pochovaná je na cintoríne Cimetière du Montparnasse v Paríži.

Simone de Beauvoir sa vo svojich dielach špecializovala na morálne problémy. Ďalšou témou, ktorá sa v jej dielach objavuje, je postavenie žien v spoločnosti. Hoci bola známa ako spisovateľka románov a intelektuálka, jej sláva sa zakladá najmä na knihe Druhé pohlavie (1949), čo bola významná feministická práca. Tvrdila v nej, že manželstvo a materstvo ženu uväzňujú. 




#Article 164: Matej Bel (2235 words)


Matej Bel (ďalšie mená pozri nižšie; * 24. marec 1684, Očová – † 29. august 1749, Bratislava) bol slovenský polyhistor, encyklopedista, pedagóg, evanjelický kazateľ, priekopník slovenského osvietenstva, jeden z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia, zakladateľ modernej vlastivedy v Uhorsku a vzor francúzskeho encyklopedistu Denisa Diderota. Zdroje ho označujú buď ako slovenskú alebo ako slovensko-maďarskú, alebo ako uhorskú osobnosť (podrobnosti pozri nižšie). Zo strany oboch rodičov bol príslušníkom zemianskeho stavu.

Vo vedeckej práci presadzoval moderné metódy – kolektívnu prácu, postup podľa stanoveného plánu, štúdium prameňov a archívov a kritický postoj k faktom. V tomto ohľade už prekonal aj osvietencov.

Slovenské meno sa uvádza aj ako Matej Bel z Očovej alebo Matej Bel Funtík. V súčasnej maďarčine sa volá
Bél Mátyás, v nemčine Matthias Bel, v latinčine Matthias Belius.

Jeho prímenie bolo Funtík. Jeho pseudonymá boli Bujdosó Magyarfi, Meliboeus, Mit Beter, Milovník Bedlivý, Manželúv Bedlivý Ctitel, Milovník Božích Prikázaní a Milovník Božího slova.  Po smrti ho nazývali Magnum decus Hungariae (doslova Veľká ozdoba Uhorska).

O pôvode Belovho otca, ktorý sa volal Matej Bel - Funtík, zdroje (pravdepodobne jednotne) uvádzajú, že bol Slovák (pozri aj vyššie), povolaním roľník a zároveň mäsiar (pozri aj nižšie).

J. Tibenský pôvod rodiny z otcovej strany rozvádza nasledovne: Z ...prameňov...vieme, že táto rodina mala v Očovej veľmi starý pôvod a jej prví príslušníci sú tu doložení už v polovici 15. storočia. Jej príslušníci sa ...v písomnostiach uvádzajú rôznym spôsobom (Bel, Beel, Bil, Biely a pod.), ako to bolo v starších storočiach pri neustálenosti priezvisk bežným zvykom.  Na spôsob písania mena rodiny mal, pravda, vplyv aj pôvod pisárov. Maďarskí pisári jej meno písali zväčša podľa maďarskej výslovnosti (Beel, Bél, Bil), slovenskí zasa podľa slovenského znenia (Bel, Biel, Biely). V prvom urbárskom súpise vígľašského panstva, ku ktorému Očová od počiatku patrila, z r. 1636 sa stretáme už s tromi rodinami Belovcov ...Roku 1639 sa vígľašské panstvo dostalo do vlastníctva rodiny Csákyovcov...tak sa dostala aj v Očovej do zálohu takmer tretina usadlostí, medzi nimi aj Belovská usadlosť, spolu s jej užívateľmi, ktorú za poskytnutú pôžičku dostala do zálohu rodina Šóšovcov z Poltára. Preto sa ani s príslušníkmi rodiny Belovcov v urbárskych súpisoch z čias držby vígľašského panstva Csákyovcami a ani ich nástupcami Esterházyovcami (ktorí Belovskú usadlosť zo zálohu nevymenili)  nestretávame.
Až v urbári vígľašovského panstva z roku 1678 stretáme sa s menom otca M. Bela, Matejom Funtíkom, nie však ako s poddaným Esterházyovcov, ale len ako s prenájomcom štvrtiny opustenej Petrušovskej usadlosti, ktorá im patrila. Túto usadlosť mal Belov otec v prenájme ešte aj roku 1688 (platil od nej ročne 4 toliare a 2 merice ovsa) a potom ju získal aj trvale do úžitku. V oboch prípadoch sa Belov otec uvádza iba pod menom Matej Funtík a aj štvrtinová usadlosť, ktorú získal do úžitku sa potom volala Funtíkovská. Niektorí autori na základe toho usudzovali, že aj Matej Bel sa pôvodným menom volal Funtík a až neskôr si zmenil meno na Bel. Belov otec bol však tiež príslušníkom rodiny Belovcov a meno Funtík bolo len jeho prímením alebo prezývkou, ktorá ho mala odlíšiť od jej ostatných členov. O tom, že to tak skutočne bolo, svedčí aj zápis v kanonickej vizitácii očovskej fary a kostola z roku 1696, kde sa medzi dlžníkmi za prenájom farských polí uvádza pod menom Matej Biel, ináč nazývaný Funtík (Matthias Biel alias Funtik). Vznik prezývka Belovho otca sa doteraz vysvetľoval v súvislosti s jeho mäsiarskym povolaním, ktoré vykonával popri roľníctve. Ako mäsiar vážil vraj mäso malými funtmi (funt bol v tom čase najbežnejšou jednotkou hmotnosti, ako dnes kg), za čo dostal posmešnú prezývku Funtík. Takýto výklad je však málo pravdepodobný. Už aj preto, že rodina  s priezviskom Funtík je v Očovej doložená dávno predtým, než sa Belov otec stal mäsiarom. Už roku 1665 založil napr. Ladislav Csáky svojich štyroch poddaných v Očovej tunajšiemu zemanovi Jurajovi Holecovi za pôžičku za pôžičku 500 zlatých a medzi nimi bol aj Juraj Funtík, hospodáriaci na štvrtinovej usadlosti.  Vznik prezývky Belovho otca vyplynul teda skôr z jeho vzťahu k tejto Funtíkovskej rodine. Buď sa dostal s ňou do príbuzenstva (jeho matka mohla napr. pochádzať z tejto rodiny) alebo nejakým spôsobom získal jej usadlosť...Belov otec žil potom v Očovej do roku 1702...M. Bel v jednom zo svojich listov uviedol, že keď sa v roku 1702 vrátil zo štúdií v Pápe domova, ležal jeho otec už na smrteľnej posteli a čoskoro zomrel....Posledným príslušníkom rodiny Belovcov, s ktorým sa v Očovej roku 1717 naposledy stretáme bol [ďalší] Matej Biel alebo Biely. .)...Roku 1717 však ušiel do Novohradskej stolice a rodina Belovcov v Očovej celkom zanikla.

Rodné meno matky (t.j. Alžbety Belovej) je v moderných slovenských textoch uvádzané ako  Alžbeta Česneková/Cesnaková/Česnegiová/Cesneková (prípadne Alžbeta Belová-Cesneková a pod.), v moderných maďarských textoch ako Cseszneki Erzsébet resp. staršie Cseszneky Erzsébet. 

O jej etnickom pôvode pozri aj citáty vyššie. Tibenský o jej pôvode píše: Matka Alžbeta, rod. Česneková, mala podľa hypotéz maďarskej historiografie, ktoré sa neopierajú o konkrétny doklad, maďarský pôvod; o niekoľko strán ďalej uvádza: O matke M. Bela z jeho vlastného údaju vieme, že sa volala Alžbeta, rodená Cesneková (Czesnek). Jej pôvod sa však nikde neuvádza. Nepochádzala však z Očovej, lebo tam sa takéto meno nevyskytovalo. Podľa skomoleného odpisu jej priezviska neskoršími autormi vo forme Czeszneky sa potom usudzovalo, že by mohla byť Maďarkou zemianskeho pôvodu. Pre takéto názory niet však v prameňoch nijakej opory. Skôr sa zdá, že bola poddanskou dcérou a pochádzala pravdepodobne z Novohradu, pretože odtiaľ slovenskí žiaci s priezviskom Cesnak študovali ešte aj v prvej polovici 18. storočia na gymnáziu v Štítniku. Aj keď vieme, že prežila smrť svojho manžela, dátum jej úmrtia sa dosiaľ nepodarilo zistiť. Inde sa uvádza, že vo vlastnom životopise Bel uviedol matku v podobe Elisabetha Czesznek . Tento text () tvrdí, že pochádzala z Vesprému.

Encyklopédia Slovenska uvádza, že bol uhorský patriot, vlastenec v dobovom poňatí, no zároveň aj uvedomelý Slovák a Slovan. V Notitiách i v ostatných dielach vyzdvihol kladné vlastnosti slovenského ľudu, najmä pracovitosť a podnikavosť, obhajoval starobylosť slovanského národa v dobovom poňatí, jeho veľkosť a rozšírenosť v Európe, ako aj autochtónnosť Slovákov v Uhorsku. V úvode Doležalovej Grammatica slavo-bohemica zhrnul názory starších i súčasných historikov, ako aj svoje, na minulosť Slovanov a Slovákov, na slovanský jazyk a jeho nárečia, vyzdvihoval češtinu-bibličtinu, ktorú používali Slováci.

Peter Cabadaj píše, že sa ako uhorský vlastenec nestotožňoval úplne s dobovým patriotizmom uhorskej šľachty. [a]…venoval veľké úsilie vzájomnému porozumeniu a zblíženiu národov Uhorska. Jeho rodina bola nemecká, synovia sa stali nemeckými vzdelancami, ako farár nemeckej cirkvi sa zameral na dejiny a súveký stav Nemcov v Uhorsku. Za vládnuci národ považoval Bel Maďarov, resp. maďarskú šľachtu; v prospech maďarskej kultúry vykonal najviac v oblasti histórie, jazyka a kultúry...Slovenské povedomie prejavil vo viacerých svojich dielach: V Notíciách vyzdvihol populačnú silu, pracovitosť a podnikavosť slovenského ľudu, pri opise národnostných bojov v mestách očividne podporoval Slovákov proti nemeckému patriciátu, vyzdvihol schopnosť slovenských vzdelancov plebejského pôvodu (…), bránil autochtónnosť a rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku. V úvode k... Gramatica Slavo-bohemica vysoko ocenil češtinu-bibličtinu…Nemalú pozornosť, najmä v Notítiách, venoval aj histórii a dobovému stavu Rusínov-Ukrajincov. 

Podľa E. Kowalskej Mateja Bela vníma slovenská historiografia ako autoritu okrem iného v oblasti histórie a jazykovedy a autora, ktorý prispel k formovaniu názorov na minulosť Slovákov...Slovákov považoval za pôvodné obyvateľstvo Panónie, za potomkov starovekých Jazygov a Sarmatov, ktorí splynuli so Slovanmi. Vyzdvihoval ich podiel na budovaní Uhorského kráľovstva, a najmä dlhú cirkevnú tradíciu, založenú misiou Cyrila a Metoda. S tým súvisela aj jeho nadšená chvála slovenského jazyka…. Bel však nebol propagátorom (proto)nacionalizmu - rovnakú pozornosť venoval skúmaniu dejín a jazyka aj Maďarov a Nemcov, ktorým adresoval okrem historických aj jazykovedné práce (učebnice maďarčiny, nemčiny). Pre vzdelanca danej doby bolo dôležitejšie ako jeho vlastný etnický pôvod (sám Bel pochádzal so slovenskej rodiny zo stredného Slovenska) vedomie, že vďaka svojim aktivitám patrí k duchovnej elite spoločnosti a má podiel na jej utváraní, či už cez vedecké
alebo literárne diela.

Bel o sebe vyhlásil: lingua Slavus, natione Hungarus, eruditione Germanus., t.j. jazykom Slovák (Slovan), národom Uhor (Maďar) a vzdelaním Nemec (Germán). 

Tento nemecký text () uvádza: Bel bol Uhor, t.j. príslušník Uhorského kráľovstva. Nebol však renegátom alebo kozmopolitom. Ako Uhor je Bel označený aj v slovenskom preklade dvoch (latinských?) dobových listov z Nemecka . Ako uhorského vedca Bela označuje napr. tento text 

Matej Bel má heslo v Encyklopédii archeológie z roku 1986, v ktorom je uvedené aj toto hodnotenie: Pre jeho presvedčenie o starobylosti a autochtónnosti slovenského ľudu sa na jeho dielo často obracala pozornosť slovenských národovcov v 18. a 19. storočí. (koniec citátu)

Ako Slováka ho označujú napr.:

Jeho slovenský pôvod spomínajú napr.:

Ako dieťa Slováka a Maďarky ho označuje napr.:

Rôzne indiferentné postoje zaujímajú napr.:

Maďari sa k nemu hlásia dnes (nepriamo) tým, že ho vedú v rôznych encyklopedických textoch, ktorých predmetom sú podľa názvu diela osoby s prívlastkom magyar (maďarský/uhorský), hoci samotné články sa potom výslovne jeho pôvodom nezaoberajú. Tak je to napr. v Magyar életrajzi lexikon (Maďarský biografický lexikon) 

O označovaní Bela ako Uhor/uhorský pozri nižšie.

Bel bol žiakom  rôznych súkromných škôl v Lučenci, potom v Kalinove a Dolnej Strehovej.  Rodičia podporovali Mateja v štúdiách. Tak sa v roku 1695 dostal na banskobystrické gymnázium, potom na gymnázium do Bratislavy, ďalej do Vesprému a do Pápy. V roku 1704 sa vrátil do Banskej Bystrice, kde zmaturoval. 

Vďaka týmto cestám mladý Matej spoznal rôzne kúty Uhorska, ich zemepis, faunu a flóru. Na cestách spoznával ľudí, ich zvyky a obyčaje.

Po maturite išiel študovať filozofiu a teológiu na Univerzitu v Halle. Bol mimoriadne snaživým študentom, čo postrehli aj jeho učitelia. Svedomite a zodpovedne sa pripravoval na skúšky. Nechcel sklamať otca. Bol ďaleko od domova a vedel si vážiť vynaložené úsilie rodičov, ktorí mu dôverovali a jeho štúdium finančne podporovali. Už počas štúdia sa prejavili jeho všestranné záujmy: popri teológii ho zaujala filozofia, medicína, prírodné vedy, jazyky a nové pedagogické smery. Štúdium v Halle ukončil v roku 1707. Vracal sa domov šťastný, plný elánu, aby nadobudnuté poznatky mohol odovzdávať ďalším generáciám.

Mladý Matej pobudol doma iba krátko. V roku 1708 sa stal prorektorom a v roku 1710 rektorom evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. V Banskej Bystrici vyučoval orientálne jazyky a bol aj evanjelickým kazateľom. Od roku 1714 bol rektorom lýcea v Bratislave, ktoré práve pod jeho vedením patrilo k najnavštevovanejším školám v Uhorsku. Pôsobil tu v duchu tzv. pedagogického realizmu (vyplývajúceho z pietizmu), ktorý spoznal v Nemecku: zmodernizoval latinsko-humanistickú školu, zaviedol vyučovanie domáceho jazyka a tzv. reálnych predmetov (napr. fyzika, botanika, ručné práce a najmä geografia). Zásady pietizmu uplatňoval najmä v organizácii školstva, didaktike a metodike. Od roku 1719 bol farárom nemeckej evanjelickej cirkvi v Bratislave.

Roku 1735 pripravil koncept na založenie Uhorskej učenej spoločnosti v Bratislave, ktorej členovia mali mesačne vypracovať štúdiu a bratislavskí sa mali aj mesačne schádzať. Mali tiež vydávať časopis Observationes Posonienses (Bratislavské pozorovania). Uskutočnila sa prípravná schôdza spoločnosti, ale projekt potom zanikol kvôli jezuitom, (ktorých Bel charakterizoval slovami: „(spoločnosť) bola prerušená a zničená tými, ktorí si o sebe myslia, že sú jedinými vedcami“)

Od roku 1748 bol Matej Bel na dôchodku. Zomrel nečakane na mŕtvicu po návrate do Bratislavy z rakúskych kúpeľov Altenburg, kde sa liečil.

V časoch Belových štúdií v Halle prevládal protischolastický duch, ktorý sa prelínal s raným osvietenstvom a pietizmom (protestantizmus zdôrazňujúci citovú a morálnu stránku náboženstva). Na ružomberskej synode v roku 1709 bol pietizmus, najmä zásluhou Daniela Krmana, odsúdený a zakázaný, no Bel zostal trvalým, aj keď umierneným prívržencom tohto náboženského prúdu. Jeho zásluhou sa stala Bratislava akýmsi uhorským centrom pietizmu.

Skryto bol zaujatý proti Habsburgovcom. Nečudo, že verejne podporoval Františka II. Rákociho, ktorý dával protestantom možnosti náboženských slobôd. Ako prívrženca Františka II. Rákociho Mateja Bela v roku 1709 v Banskej Bystrici generál Heister odsúdil za buričstvo na trest smrti. Napokon ho omilostili.

V roku 1720 bol Bel v očiach neprajníkov obvinený kvôli jeho študijným cestám. Vyčítali mu, že skúma ekonomické využitie jednotlivých lokalít pre špionáž cudzích mocností. Obvinenia odmietol a ubránil sa. Viedenský cisársky dvor uznal vedeckú činnosť Mateja Bela a samotný cisár Karol VI. financoval vydávanie jeho vlastivedných prác. Aj vysoká katolícka cirkevná hierarchia mnohonárodného Uhorska vydávanie historických prameňov podporovala. Matej Bel bol vyznamenaný zlatou medailou, na ktorej bol portrét pápeža Klementa XII.

Za vedecké zásluhy dostal veľa pôct od učených spoločností doma aj za hranicami, ktoré ho zvolili za svojho člena (Olomouc – Societas incognitorum, Petrohrad, Jena – Societas latina (Latinská spoločnosť), Berlínska akadémia vied, Londýn – Kráľovská spoločnosť).

Jeho meno nesie Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Základná škola s materskou školou Mateja Bela Funtíka v Očovej a Encyclopaedia Beliana.

Pri príležitosti 300. výročia jeho narodenia zaradili jeho meno do kalendára UNESCO na rok 1984. V jeho rodisku je pomník od J.Kulicha. Ján Kupecký vytvoril známy Belov portrét, ktorého originál sa nezachoval (len kópia). Bel je hrdinom divadelnej hry Jána Soloviča Zvon bez veže a knihy Jozefa Fraňa Múdry Matej.

V roku 2001 bola na jeho počesť pomenovaná planétka (22644) Matejbel.

V roku 2014 vyrobila RTVS  40 minútový dokumentárny film MATEJ BEL nakrúcaný v Rakúsku, Maďarsku a na Slovensku. Autorom scenára je Miloslav Gdovin, réžia filmu Fedor Bartko.

Je autorom asi 50 diel, štúdií a článkov v latinčine, nemčine, maďarčine a v biblickej češtine. Zaoberal sa históriou, geografiou, národopisom, uhorskou literatúrou a kultúrou, jazykovedou, ekonomikou a prírodnými vedami. Jeho dielo je zaujímavé tým, že sa často špeciálne zaoberá spôsobom života a vlastností Slovákov a s istým obdivom hovorí o prirodzenom nadaní a pracovitosti Slovákov. 

Dopisoval si s mnohými významnými zahraničnými učencami. Vedecké práce publikoval najmä v zahraničí. Očami európskeho encyklopedistu pozeral na rozvoj vedy, školstva, filozofiu, jazykovedu a národopis Uhorska.

Bel skladal aj duchovné piesne a písal poéziu.




#Article 165: Vissarion Grigorievič Belinskij (704 words)


Vissarion Grigorievič Belinskij (; * 13. jún 1811, Sveaborg, Fínsko – † 7. jún 1848, Petrohrad) bol ruský literárny kritik, estetik, revolučný demokrat.

V septembri 1832 bol vylúčený z Moskovskej univerzity. Príčinou bolo to, že sa ako štipendista a nešľachtic odvážil predložiť cenzúre romantickú drámu Dmitrij Kalinin, v ktorej prirovnával šľachtu k hadom, krokodílom a tigrom, ktorí sa živia kosťami a mäsom svojich blížnych, a pijú ich krv a slzy ako vodu. To bolo v dobe mikulášskeho temna, len niekoľko rokov po rozdrvení dekabristov, niečo neslýchané. 

Kritickú činnosť Belinského možno rozdeliť na dve obdobia:

Prvou významnejšou staťou bolo Literárne snívanie (Литертурные мечтания, 1834). Už v ňom sa prejavil hlavný rozpor kritikovej estetiky tridsiatych rokov. Na jednej strane objektívne idealistický svetonázor, ovplyvnený nemeckou romantickou filozofiou, a na druhej strane snaha o vernosť skutočnosti. Žiada, aby literatúra vychádzala z pravdy ruského života  z potrieb ľudu. Dokazuje, že vzdelaná ruská spoločnosť (šľachta) pohŕda ruským jazykom a otrocky napodobňuje svoje západoeurópske vzory. Za skutočného nositeľa národnej svojbytnosti považuje ľud, ktorého jedinou kultúrou je folklór. Medzi ľudom a šľachtou je veľká priepasť, jej preklenutie považoval Belinskij za prvoradé. Avšak na rozdiel od mnohých romantických teoretikov nehľadá cestu k národnej osobitosti v napodobňovaní folklóru, ale vo vernom zobrazení ruského života. Do pojmu národnej literatúry teda zahŕňa požiadavku realizmu. Realizmus, ľudovosť a národná svojbytnosť mu zrastajú v jeden nerozlučiteľný pojem. 

Realistické tendencie sú ešte silnejšie v stati O ruskej poviedke a poviedkach p. Gogoľa (О русской повести и повестях г. Гоголя, 1835). Belinskij tu rozvádza svoju koncepciu „reálnej poézie“ a podáva jej presnú charakteristiku: „... poézia reálná, poézia života a skutočnosti je ozajstná a pravá poézia našej doby. Jej typický ráz záleží vo vernosti skutočnosti; ona nepretvára život, ale ho reprodukuje, znovu vytvára a ako vypuklé sklo v sebe odráža pod jedným hľadiskom jeho rozmanité javy, vyberajúc z nich tie, ktoré sú nutné pre zloženie úplného, živého a jednotného obrazu... Aby som uzavrel charakteristiku toho, čo nazývam reálnou poéziou , dodávam, že večný hrdina, nemenný predmet jej inspirácie, je človek.“
V tejto stati nájdeme všetky charakteristické rysy realistickej poetiky. Vzorom mu je Gogoľ, ktorého ešte za Puškinovho života slávil ako zakladateľa novej etapy literárneho vývoja. Za základné esteticko-noetické gesto Gogoľovej prózy považuje „smiech cez slzy“.

V tejto stati  (Стихотворения М. Лермонтова, 1841) podrobil kritike svoju predchádzajúcu požiadavku absolútnej objektívnosti. Hlbšie sa zaoberal vzťahom umelca k skutočnosti. Nevzdáva sa síce myšlienky o objektívnej zákonitosti historického diania a vyžaduje aj naďalej, aby autor pravdivo vyjadroval jeho zmysel, ale cestu k tomu vidí v tom, ako autor sám postihuje podstatu smutnej skutočnosti.

V štyridsiatych rokoch pribúdali polemiky stúpencov západníctva so slavianofilmi. Belinskij stál v tomto spore na strane pokrokovejších stúpencov západníctva. V riešení problému ruskej národnej povahy hľadal odpoveď na otázku, o aké rysy ruskej povahy je možné oprieť sa v boji za zmenu skutočnosti. Obzvlášť ho zaujímali revolučné rysy ruskej národnej povahy. Proti slavianofilskému zdôrazňovaniu ruskej pokory a zbožnosti uvádza príklady Ivana Hrozného. Proti názorom o prirodzenej ruskej konzervatívnosti uvádza príklad Petra I. 

Jedným z cieľov, ktoré si Belinskij vytýčil, bolo spísanie teoretických dejín ruskej literatúry. Pre chorobu však splnil svoj plán len čiastočne, v jedenástich Statiach o Puškinovi (Статьи о Пушкине, 1844-1846). K výkladu pristúpil prísne historicky. V prvých troch statiach podal náčrt literatúry 18. a začiatku 19. storočia. V ruskom literárnom vývoji rozoznáva dva základné prúdy:

V rokoch 1845 – 1846 vyšli za spolupráce Belinského a Nekrasova dva zborníky: Fyziológia Petrohradu (Физиология Петербурга) a Petrohradský zborník (Петербургский сборник). Hlavný predstaviteľ oficiálnej žurnalistiky Bulgarin nazval vo svojej posmešnej recenzii autorov zborníkov „naturálnou“ školou. Belinskij názov prijal a dokázal ho premeniť na generačný program. Zdôrazňuje nutnosť prirodzenej školy ako základného smeru ruskej literatúry, položil dôraz na analýzu tragickej súčasnosti, na kritickosť literatúry a demokratizáciu jej tematiky. 

List Gogoľovi (Письмо Гогою, 1855) bol prvýkrát publikovaný v periodiku  Polárna hviezda . Obsahuje Belinského ideologický závet. Možno ju považovať za minimálny program ruskej radikálnej demokracie v podvečer revolúcie r. 1848. Vložil do textu požiadavky zrušenia nevoľníctva, zrušenia telesných trestov a zavedenia prísnej zákonnosti. List prijalo radikálne aj umiernené krídlo ruskej literatúry, získal pre vec pokroku Turgeneva, Dostojevského, Nekrasova, Gončarova. Dostojevskij bol za verejné čítanie Listu Gogoľovi odsúdený na smrť, tesne pred popravou trest zmiernili na štyri roky vyhnanstva.

Je po ňom pomenovaná ulica v bratislavskej Petržalke.




#Article 166: Daniel Bell (212 words)


Daniel Bell (* 10. máj 1919, New York – † 25. január 2011, Cambridge, Massachusetts) bol americký sociológ a politológ, sociálny prognostik, futurológ a publicista. Bol jednýnm z teoretikov postindustriálnej spoločnosti, predstaviteľom teórie dezideologizácie a  teórie reideologizácie a neokonzervativizmu.

Pôsobil ako emeritný profesor sociálnych vied na Harvard University Bol spoluzakladateľom časopisu The Public Interest. Pôsobil ako predseda  Commission on the Year 2000 - Komisie pre rok 2000 vytvorenej v roku 1967 American Academy of Arts and Sciences. Táto komisia publikovala výsledky svojej práce v roku 1967 v časopise Daedalus pod názvom Towards the Year 2000 - Work in Progress a neskoršie aj knižne. Od roku 1992 bol prezidentom Tocquevillovej spoločnosti. Žil v Cambridge, Massachusetts v USA.

Metodologicky sa opieral o tézu nezávislosti troch sfér modernej spoločnosti: 1. technológie a ekonomiky, 2. politiky a 3. kultúry: Ekonomika sa buduje na zásadách efektívnosti, politika na zásadách rovnosti a kultúra na zásadách sebarealizácie.
Podľa Bella sa moderná spoločnosť pôsobením svojich konštitutívnych princípov (orientácia na výkon a zisk, idea sebarealizácie, rovnostárstvo atď.) dostáva do stále hlbších protikladov sama so sebou. Dôsledkom toho sú sociálne konflikty, ktoré tendujú k celkovej sociokultúrnej zmene, po ktorej odklone od modelu kapitalistickej priemyselnej k postindustriálnej spoločnosti bude hrať hlavnú rolu nová spiritualita a náboženstvo.

Daniel Bell publikoval následovné knihy a publikácie:




#Article 167: Nikolaj Alexandrovič Berďajev (272 words)


Nikolaj Alexandrovič Berďajev (* 18. marec 1874, Kyjev, Ukrajina – † 24. marec 1948, Clamart, Francúzsko) bol ruský filozof, personálny existencionalista, náboženský neoromantik, predstaviteľ bohohľadačstva.

Berďajevov záujem sa v prvom období sústreďoval na etickú problematiku, v druhom období na nábožensko-mystickú, v treťom na historiozofickú a v štvrtom na personalistickú problematiku.

Mystiku interpretuje ako prostriedok vnútorného oslobodzovania sa človeka. Marxizmus podľa Berďajeva zacláňa človeka triedou, a preto nie je schopný riešiť problém aktivity a slobody osobnosti. Berďajevovo filozofické myslenie vyúsťuje do tematizácie tvorivosti ako základu osobnosti. Tvorivosť má podľa neho dialektickú povahu bohočlovečenstva, čiže rodenia sa boha v človeku a človeka v bohu.

S Berďajevovým dielom (najmä s kľúčovým spisom 'Zmysel dejín, 1923) sa spája tendencia kresťanskej renesancie: spájanie myšlienky humanizmu a renesancie s tým, čo ľudstvu prinieslo krestanstvo. Strojová civilizácia Západu je podla Berďajeva slepou uličkou vývoja ľudstva a vedie do priepasti. Preto sa ľudstvo musí vrátiť ku koncepciám, ktoré ho môžu vyviesť z bludného kruhu, ktorý ináč smeruje k sebazničeniu. Zvláštnu úlohu bude mať v tomto návrate Rusko (ruský mesianizmus - viera v osloboditelskú úlohu Ruska, ktoré spasí svet). Rusko prostredníctvom svojej literatúry (L. N. Tolstoj, F. M. Dostojevskij) už dávno vyzývalo k náboženskému pretvoreniu ľudstva.

Berďajevova filozofia dejín predstavuje dejinno-filozofickú konštrukciu, ktorá umožňuje formou pojmového básnenia a vytvárania nových mýtov vyjadriť dejinnú orientáciu emocionálneho rozpätia základných nálad určitých sociálnych vrstiev; iba vo výnimočnom prípade dokáže reálne orientovať konkrétne spoločenskovedné disciplíny, resp. prakticko-duchovnú činnosť. Jej expresívna hodnota je niekoľkonásobne väčšia než jej kognitívna hodnota.

Pramene a zmysel ruského komunizmu - Kalligram, Bratislava 2004

Ríša Ducha a ríša cisárova - Kalligram, Bratislava 2003

Sebapoznanie (Pokus o filozofickú autobiografiu) - Agora, Bratislava 2005




#Article 168: Roman Berger (153 words)


Roman Berger (* 9. august 1930, Cieszyn, Poľsko – † 22. december 2020, Bratislava) bol slovenský hudobný skladateľ, teoretik a publicista poľského pôvodu, žijúci v Bratislave. Bol filozoficko-meditatívneho typu, muzikológ a filozof hudby, ktorý sa snažil vytvoriť systém hudobnej teórie adekvátny súčasnému vedeckému mysleniu a ktorý by bol maximálne všeobecný.

V detstve zažil nacistický útlak, perzekúciu jeho otca a už ako tínedžer musel pracovať v stolárskej dielni. Po vojne v roku 1949 zmaturoval na Poľskom gymnáziu v Českom Těšíne a začal študovať teóriu u Jana Gawlasa a hru na klavír u Marty Gabryś-Furmanikowej na Štátnej vysokej škole hudobnej v Katoviciach. V roku 1952 bol v dôsledku stalinských represií prinútený aj s rodinou emigrovať. Usadili sa Slovensku v Bratislave, kde doštudoval na VŠMU klavír a neskôr aj kompozíciu u Dezidera Kardoša a kde sa zoznámil s avantgardou 60. rokov 
a mladou skupinou skladateľov, reprezentovanou Iljom Zeljenkom, Petrom Kolmanom, Ladislavom Kupkovičom, Ivanom Paríkom a ďalšími.




#Article 169: Gustav Bergmann (123 words)


Gustav Bergmann (* 4. máj 1906, Viedeň, Rakúsko – † 21. apríl 1987, Iowa City, Iowa, USA) bol rakúsko-americký filozof (pozitivista) a matematik.

Študoval matematiku, právo a filozofiu vo Viedni, v roku 1938 emigroval do USA, kde štyridsať rokov vyučoval na Univerzite Iowa. Bol extrémny realista.

V roku 1928 získal titul PhD. v matematike, krátko predtým ho Friedrich Waismann pozval na sériu stretnutí filozofov, vedcov, matematikov a ostatných intelektuálov. Vtedy sa zapojil do filozofického prúdu logický pozitivizmus. V Berlíne spolupracoval s Albertom Einsteinom na komplexných aspektoch jeho fyzikálnych prác. Po anexii Rakúska Nemeckom emigroval do USA, kde sa začal intenzívnejšie venovať filozofii a v roku 1950 sa stal riadnym vysokoškolským profesorom filozofie a psychológie. Vo svojich filozofických prácach využíval metódy prevzaté z matematiky.




#Article 170: Henri Bergson (112 words)


Henri Bergson (* 18. október 1859, Paríž, Francúzsko – † 4. január 1941, Paríž) bol francúzsky filozof, predstaviteľ intuitivizmu a filozofie života. V Bergsonovom myslení sú živé najmä motívy Platónovej filozofie, neskorého Schellinga, Schopenhauera a samozrejme francúzska filozofická tradícia. Základným pojmom Bergsonovej filozofie je pojem čistého, nehmotného plynutia ako prvopočiatku všetkého jestvujúceho. Hmota, čas, pohyb sú rozličnými formami prejavu tohto pôvodného plynutia. Poznanie plynutia je prístupné iba intuícii, čiže aktu poznania zhodného s aktom, ktorým sa rodí skutočnosť. Na evolučnom procese akcentuje Bergson jeho tvorivostnú stránku a interpretuje ju vitalisticky.

Skutočnosť je podľa Bergsona tvorivý proces, ktorý v každom novom časovom okamihu prináša novosť, nevymedziteľnú a nepochopiteľnú z minulých skúseností a daností.
 

 




#Article 171: George Berkeley (1229 words)


George Berkeley (čítaj bark-lí) (* 12. marec 1685, Thomastown, Írsko – † 14. január 1753, Oxford, Spojené kráľovstvo) bol írsky filozof, biskup v Cloyne (Írsko), niekedy sa považuje aj za zakladateľa severoamerickej filozofie.

Berkleyho považujú za zástancu solipsizmu. Vo svojej filozofii vychádza z tézy, že človek bezprostredne vníma svoje idey (pocity). Existencia vecí podľa Berkeleyho spočíva v tom, že sú vnímané (esse est percipi cf. Berkeley, G.-V1). Tým, čo v človeku vníma, je nehmotná duša; jej schopnosť prijímať idey je rozum a jej schopnosť v určitých medziach tieto idey vyvolávať a na ne pôsobiť je vôľa. Duší čiže nehmotných substancií je mnoho a sú stvorené Bohom. Idey potenciálne jestvujú v Božskom rozume, v ľudskom rozume sa aktualizujú. Pojem hmoty je podľa Berkeleyho vnútorne protirečivým a neužitočný, pretože všetky kvality sú subjektívne. Úlohou vedy je chápanie jazyka Stvoriteľa a nie vysvetľovanie všetkého iba hmotnými príčinami. Aktivitou sa môžu vyznačovať iba duchovné substancie.

George Berkeley sa narodil v južnom Írsku. Napriek tomu, že jeho život neprebiehal tak razantne ako život empiristického mága Johna Locka, precestoval po štúdiách a učiteľskom pôsobení na univerzite v Dubline takmer celú Európu, vrátane sicílskeho vnútrozemia (Británia, Taliansko, Francúzsko). Dokonca strávil niekoľko rokov v Novom svete na Bermudách, kde plánoval založiť kolóniu, ktorá mala nielen priniesť domorodcom civilizáciu a kresťanstvo, ale byť aj príkladom prostého a prirodzeného života pre Európu. Istý čas pôsobil i v New Porte (Rhode Island). 

Berkeley svoje štúdiá začal v Trinity College v Dubline r. 1700. Tam získal akademickú hodnosť bakalára, neskôr master of arts, a napokon doktora teológie. Od čias, keď sa stal členom vedeckej spoločnosti na Trinity College (fellon), bol tu dvakrát tútorom a lektorom. Už počas prvého obdobia jeho filozofické nadanie dosiahlo vrchol a základné myšlienky jeho filozofie boli hotové. 

Jeho dlhoročné úsilie nadobúdalo v Novom svete reálne črty. Snažil sa vybudovať na Bermudách kolégium sv. Pavla. Britský kráľ aj parlament sľúbili finančnú pomoc v sume 20 tisíc funtov. Počas svojho pobytu v New Porte, odkiaľ projekt organizoval, si dopisoval s americkým idealistom Samuelom Johnsonom. V r. 1731 sa však Berkeley náhle vracia do Európy, pretože britská vláda mu peniaze odriekla. Svoje knihy tak venoval knižniciam harvardskej a yalskej univerzity. Univerzite v Yale daroval do dedičstva aj svoj americký dom a priľahlý majetok. 

Uznaním jeho záslužnej práce pre Cirkev v Írsku bolo napokon vymenovaný za biskupa v Cloyne (1734). Ako biskup pôsobil vyše 18 rokov až do svojej smrti. 

Berkeley mal syna Georga, vyštudovaného v Oxforde. 
George Berkeley zomrel pokojne v spánku v januári 1753.

George Berkeley sa svojou empiristickou filozofiou stavia k zarytým zástancom imaterializmu. Pokračuje v línii empirikov, pričom naväzuje na filozofické dielo Johna Locka. 

Dôsledne sa pridržiava princípu, podľa ktorého všetko, čo vnímame a poznávame, či už prostredníctvom vonkajšieho alebo vnútorného vnímania, či už ako primárnu (rozpriestranenosť, pevnosť a pohyb) alebo sekundárnu vlastnosť (kvality zraku, sluchu, čuchu, chuti), či ako jednoduché alebo zložité idey, je nám všetko poskytované vždy iba ako fenomén nášho vedomia, ako stav ducha - poznatok, ktorý neskôr vyjadril Schopenhauer vetou: „Svet je moja predstava.“ Tu je ale potrebné zdôrazniť, že Schopenhauer nepopieral existenciu sveta, nebol Solipsista. Svet je moja predstava v zmysle, že svet nepoznávame prioritne taký aký je ale ako sa nám javí.

A tak nemáme žiaden dôvod akokoľvek rozlišovať vnímané kvality {resp. látky a idey}. Všetky sú iba v našom vedomí. Existujú len v našom vnímajúcom duchu, mimo nás nie sú ničím. 

Z toho vyplýva, že existovať znamená predovšetkým byť vnímaný resp. byť schopný byť vnímaný (esse est percipi - byť znamená byť vnímaný). Svet je tak pre Berkeleyho nič iné, než mysliaci duch so svojimi ideami. Hovoríme o dôslednom idealizme. 

Kritika takto chápaného idealizmu voviedla Berkeleyho pred mnohé otázky. Ako exemplárny problém je často uvádzaný spor so Slnkom. Kritici sa pýtajú, aký je rozdiel medzi Slnkom, ktoré vnímajú všetci vnímajúci duchovia a tým slnkom, ktoré si jednotlivec iba predstavuje, no nevidí ho. Otázka znie: „Jestvuje teda nejaké Slnko objektívne a mimo sveta jednotlivca, a tak ako kvalita či idea vstupuje cez naše zmysly dnu?“

Berkeley odpovedá jednoducho. Idey môžu prichádzať len odtiaľ, kde sú, t. j. od mysliaceho vnímateľa - od Boha. Pretože Boh je nestranný a nepozná ľubovôľu, dáva všetkým rovnakú ideu, a pretože je nemenný, dáva ju všetkým stále znovu rovnakým spôsobom. A tak sa objektívne Slnko javí ako jestvujúce samo osebe, no v skutočnosti jestvuje len ako idea v mysli Boha. 

Aj samotné prírodné zákony nie sú ničím iným ako zákony, podľa ktorých Boh spája idey vo všetkých mysliach. Kauzalitu v prírodných princípoch Berkeley vysvetľuje iba ako náš zvyk - zvyk založený na presvedčení o nemennosti Božej vôle. Prírodné zákony, hoci nejestvujú objektívne, smieme s úžitkom skúmať, keďže do Božej mysle nahliadnuť nedokážeme. Využijeme však na to empíriu - skúsenosť pozorovaním. Tak sa u Berkeleyho spája idealizmus s anglickým empirizmom.

Berkeley vždy otvorene proklamoval svoj zámer vyvrátiť materializmus (aj deizmus) a dokázať jeho teoretickú neobhájiteľnosť. Základ pre svoju argumentáciu našiel práve v empirizme, hoci v empirizme videli práve jeho súčasníci deisti a materialisti podporu. 

Materializmus sa podľa Berkeleyho dá vyvrátiť preukázaním neudržateľnosti pojmu hmota. Keďže hmota je všeobecný pojem, Berkeley poukazuje na skutočnosť, ktorú predložil už pred ním John Locke, že zmyslami sa zmocňujeme iba jednotlivého, všeobecné pojmy nemajú ekvivalent v zmyslovej skúsenosti. Čím vyššia je abstrakcia, tým menej je spoľahlivá. Pojem hmota je natoľko všeobecný a abstraktný, že mu v skúsenosti vlastne nič nezodpovedá. Preto tento pojem nemá žiaden zmysel. Hmota ako taká nejestvuje. 

Hmotu prirovnáva k trojuholníku a farbe. Človek si nemôže predstaviť všeobecný trojuholník, ktorý by bol zároveň tupouhlý, ostrouhlý a pravouhlý, alebo trojuholník, ktorý nie je ani jedným z možností. Rovnako i so všeobecnou farbou to nie je možné. Niet ani čiernej, ani modrej, ani bielej farby, každá farba je vždy zásadne nejaká, nie všeobecná. A hmota je rovnako všeobecná ako trojuholník alebo farba. Nemá zmysel, nejestvuje v žiadnej mysli žiadneho vnímateľa, a teda nie je. Materializmus sa javí následne ako irelevantný. 

Berkeley tak odsúdil materializmus z radikálnej pozície dôsledného nominalizmu. 

Boha Berkeley predstavuje ako univerzálneho Vnímateľa, ktorý svojím kontinuálnym vnímaním, na ktorom aj my participujeme, zaručuje existenciu tzv. vonkajšieho sveta, a tým aj ostatných ľudí. Jeho existencia je nutná už len preto, lebo jestvujú veci, ktoré sa nám núkajú všetkým akosi objektívne, avšak sami osebe nemôžu existovať, musia byť vnímané a jestvovať v mysli vnímateľa. Vnímateľom takýchto vecí je univerzálny Vnímateľ - Boh. 

Musí totiž jestvovať nejaký iný aktívny princíp pre vysvetlenie aktuálnej prezentácie zmyslových vnemov našej mysli, keďže ich nemôžeme určiť svojvoľne. Jediným takýmto prameňom zmyslových ideí je duchovný vôľový princíp. Tieto idey nemôžu mať pôvod v materiálnej substancii, keďže tá bola vyvrátením existencie hmoty zavrhnutá. A ani zmyslové veci nemôžu byť zodpovedné za tieto idey, lebo niet v princípe podľa Berkeleyho rozdielu medzi zmyslovými vecami a ideami. 

Týmto aktívnym princípom je nekonečná duchovná substancia. Nekonečná preto, lebo konečnosť by ju obmedzovala v doručovaní konečnej mysli (človeku) všetok poriadok prírody. 

Boh ako takýto princíp je však nevyhnutne aj osobný. Je to osobný Boh. Osobná podstata Boha je priamy dôsledok prítomnosti nekonečnej vôle a inteligencie i poznania aspektov jeho duchovného jestvujúcna. 

Filozofické dielo Georga Berkeleyho predstavuje radikálnu podobu empirizmu, pričom ukazuje, ako ľahko dokáže empirizmus prerásť do solipsizmu a jeho paradoxov. Hoci sa filozoficky Berkeleymu podarilo neumierneným spôsobom vyvrátiť relevantnosť materializmu, nedostal sa pri využití hlavnej zbrane deistov (empirizmu) do protirečení. Naopak, do dejín sa zapísal svojím dôkazom Božej existencie a vyzdvihol dôstojnosť nášho ja pri existencii a vnímaní vecí okolo nás. 




#Article 172: Bernard z Clairvaux (244 words)


Svätý Bernard z Clairvaux (* 1090, Fontaine-lès-Dijon, Francúzsko – † 20. august 1153, kláštor Clairvaux, Francúzsko) bol francúzsky filozof, teológ a mystik, jeden z hlavných predstaviteľov kresťanskej stredovekej mystiky, odporca Abélarda, ktorý zanechal obdobne silnú pečať na 12. storočí ako Abélard.

V roku 1113 vstúpil do novozaloženého cisterciánskeho kláštora v Cîteaux. O dva roky neskôr, v roku 1115, založil cisterciánsky kláštor Clairvaux. Podporoval rád templárov a zaslužil sa o jeho rozmach. Svojou diplomatickou obratnosťou a rečníckym umením sa výrazne pričinil o uskutočnenie Druhej križiackej výpravy (1147-1149). Svojimi kázňami vyvolal križiacke nadšenie po celej Európe: kázal v severnom Francúzsku, Flámsku a v Porýní.

Človek má pokorne kontemplovať o stvoriteľovi vo svete a v tejto kontemplácii nachádzať pravdu. Pokora je začiatkom všetkého poznania pravdy. V pokore sa utíšia všetky záujmy ja a človek sa otvorí svetu pravdy. Na tejto ceste rozlišuje Bernard tri stupne: consideratio, kde človek zbiera a hľadá, contemplatio, v ktorej človek v dôverčivej odovzdanosti a nazeraní zmocňuje sa pravdy a extázu. Ona je vrchol čiže úplné odtrhnutie mysle od vonkajšieho sveta a plné pohrúženie sa do Boha a rozplynutie sa v ňom (ako kvapka vody vo víne). Viera a odovzdanosť sú dôležitejšie než všetka dialektika.

Bernard bol zanieteným reformátorom cirkvi a jej inštitúcií. Jeho spisy vynikajú dobrým štýlom, ktorý si osvojil čítaním biblie a cirkevných otcov, najmä Augustína. Roku 1146 použil svoju preslávenú výrečnosť pri organizácii druhej križiackej výpravy. Jeho mystické a asketické spisy boli veľmi rozšírené a mali vplyv aj u nás.




#Article 173: Emilio Betti (210 words)


Emilio Betti (* 20. august 1890 – † 11. august 1968) bol taliansky filozof a právnik, spoluzakladateľ filozofickej hermeneutiky. Nadväzuje na všeobecnú teóriu výkladu ako ju rozvinul najmä Schleiermacher a Dilthey a usiluje sa o jej aplikáciu v celej oblasti duchovných vied.

Jeho chápanie teórie výkladu sa nazýva rekonštruktívnou hermeneutikou, ktorá sa vymedzuje voči tzv. integratívnej hermeneutike rozvíjanej najmä Heideggerom a Gadamerom. Integratívna hermeneutika sa snaží vykladať hermeneutický objekt (text) na základe dejinnosti hermeneutického subjektu (interpretátor), pričom sa však hlavný dôraz pri výklade kladie na porozumenie prítomnosti, a tak sa dejinnosť subjektu integruje do interpretovaného objektu. Výsledkom takéhoto výkladu je potom (historický) relativizmus. Betti sa voči takémuto chápaniu hermeneutiky vymedzuje, pretože práve pri tomto hermeneutickom postupe sa stupňuje nebezpečie nesprávneho porozumenia spolu s možnosťou, že sa zo skúmaných textov získa iba to zmysluplné a rozumové, ktoré je vlastné interpretátorovi, a že sa vynechá to, čo je cudzie a vlastné druhému, event. sa to dá do zátvoriek ako údajný mýtus. Ponúka sa však táto námietka: texty predložené zmysel určujúcemu ‘predporozumeniu’ tu nie sú nato, aby potvrdili naše vopred prijaté predpoklady: musíme naopak predpokladať, že tieto texty nám majú povedať niečo, čo ešte sami od seba nevieme a čo je tu nezávisle na našom určovaní zmyslu.

Predpokladom rekonštruktívnej hermeneutiky je filozofický realizmus. 




#Article 174: Marc Bloch (123 words)


Marc Bloch (* 6. júl 1886, Lyon, Francúzsko – † 16. jún 1944, Saint-Didier-de-Formans, Francúzsko) bol francúzsky historik, ktorý spolu s Lucienom Febvrem založil vedecký časopis Annales d’histoire économique et sociale (1929) a stal sa tak zakladateľom školu Annales (neskôr označovaní ako prvá generácia školy Annales).

V rokoch 19081909 absolvoval štúdium v Berlíne a Lipsku, kde ho ovplyvnili myšlienky nemeckých hospodárskych a sociálnych dejín (napr. Karl Lamprecht), ktoré boli napokon spolu s geografiou Paula Vidal de La Blache a sociológiou Émila Durkheima základnou inšpiráciou pre historiografickú tvorbu M. Mloch a L. Fevbreho.

Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do obrany Francúzska a následne do francúzskeho protinacistického odboja, kde sa napokon dostal na čelo odbojovej skupiny Francs-tireurs. V marci 1944 ho spolu so 63 ďalšími odbojármi zatklo Gestapo a po troch mesiacoch väznenia a vypočúvania bol popravený.




#Article 175: Boethius (852 words)


Anicius Manlius Torquatus Severinus Boethius (* 475/480 – † 524/526) bol antický kresťanský filozof a spisovateľ. Narodil sa v Ríme v rodine konzula. Sám však slúžil ako vládny úradník na ostrogótskom kráľovskom dvore. Neskôr ho ostrogótsky kráľ Teodorich Veľký dal popraviť kvôli podozreniu zo sprisahania. Je autorom významného filozofického diela De consolatione philosophiae (Útecha z filozofie), ktoré napísal vo väzení pred popravou. Prekladal a komentoval Aristotelove logické spisy.

Boethia označujú za „posledného Rimana a prvého scholastika“; pripravil cestu stredovekej scholastike.

Boethius sa narodil medzi rokmi 475 a 480 v Ríme vo vznešenej, patricijskej rodine rímskeho konzula ako Anicius Manlius Torquatus Severinus Boëthius. Bol v príbuzenskom vzťahu s Benediktom z Nursie a bol tiež dôverným priateľom pápeža Jána I. Dobre situovaná rodina mu umožnila študovať grécky jazyk priamo v Aténach a filozofiu v Alexandrii. Tak sa mladý Boethius stretol s aristotelizmom, novoplatonizmom a stoicizmom. Bol veľmi nadaný; hovorí sa, že prečítal všetku literatúru, prístupnú v jeho životných podmienkach. Veľmi skoro pochopil svoju dejinnú úlohu a, uvedomujúc si, že ako jeden z posledných latinských filozofov dokonalo pozná grécky jazyk, si vytýčil za celoživotnú úlohu preložiť z gréčtiny do latinčiny všetky Platónove a Aristotelove diela, ktoré študoval. Chcel tak sprístupniť mladému ostrogótskemu kráľovstvu poklady gréckej antickej filozofie, a tým predať antické dedičstvo aj celému latinskému Západu. O Aristotelových a Platónových dielach bol presvedčený, že ich nemožno redukovať a opomenúť. Často zdôrazňoval ich grandióznosť. Svoj prekladateľský cieľ však nestihol naplniť, keďže vstúpil do aktívneho politického života. Preložil však niektoré Aristotelove logické spisy (Prvé a Druhé Analytiky, Kategórie) a okomentoval jeho Organon. Tým významne prispel k formovaniu logickej a metodologickej základne kresťanskej stredovekej filozofie a spolu so svojimi dielami pripravil cestu nastupujúcej ére scholastiky, keďže preložil kľúčové grécke filozofické termíny do latinčiny (osoba, filozofia, blaženosť, prozreteľnosť, večnosť a pod.).

Jeho vlastná tvorba je zameraná relatívne svetským smerom. Písal komentáre, dielo o Trojici, dve knihy o kategorickom úsudku, pričom rozhodujúcim dielom sa stáva jeho De consolatione philosophiae (O úteche filozofie; okolo r. 523, 524).

V roku 510 bol Boethius menovaný jediným úradujúcim konzulom, za vlády cisára Teodoricha vykonával úrad predstaveného kancelára. Aktívny politický život spôsobil, že mal omnoho menej času venovať sa prekladaniu. Keďže bol Boethius neúplatný, stal sa obeťou intríg a vlastnej neopatrnosti. Bol neprávom obvinený zo zrady ostrogótskych štátnych záujmov a na kráľov príkaz bol uväznený. Približne v roku 525 bol bez súdneho procesu, a teda bez možnosti obhajoby, v severotalianskej Pávii popravený.

Dielo De consolatione philosophiae Boethius napísal vo väzení. Jeho názov sa tiež prekladá ako Útecha z filozofie alebo O potešení z filozofie. Dielo je napísané formou prozymetrie – formou dialógu poézie i prózy v alegórii. V alegorickom obraze k autorovi prichádza vznešená dáma s prenikavým pohľadom; je ňou filozofia. Prenikavý pohľad symbolizuje silu filozofie, ktorá je mocnejšia než ľudské sily. Dáma učí autora, že pravé šťastie spočíva v láske k zvrchovanému Dobru a odovzdanosti do Božej prozreteľnosti. Bola pritom oblečená do šiat, na ktorých sa vynímalo písmeno F ako symbol praktickej filozofie a písmeno T ako symbol teoretickej filozofie. Filozofia ako dáma sa tak stáva útechou, ktorá ho povzbudzuje veriť, že filozofia je láskou k múdrosti, a teda vlastne láskou k Bohu. Tu Boethius naznačuje svoj aktívny prístup k Platónovi, keďže verí, že práve cez znovuspomínanie duše, ktorá je uväznená v tele, môžeme vzostupne nastúpiť cestu k Bohu. Boethius dokonca verí, že filozofia sa tak stáva vykupiteľkou človeka, čo možno označiť za prehnaný racionalizmus.

Boethius rozpoznáva tri typy bytia: 

Boethius v tejto súvislosti rozdeľuje sedmoro slobodných umení na quadrivium (aritmetika, geometria, astronómia a hudba) a trivium (gramatika, rétorika a dialektika). Quadrivium sa zaoberá práve prirodzenými, hmotnými bytiami.

Boha ako najvyššie rozumejúce bytie považuje Boethius za najvyššiu dokonalosť, ku ktorej pristupujeme cez nedokonalé bytia. Filozof sa otvára myšlienke predexistencii duše pred telom a dodáva, že duša sa ponížila spojením s telom spomedzi rozumejúcich bytí na bytie hmotno-duchovné. K Bohu sa však máme vôľou dostať a dúfať, že Boh nás z materiálneho otroctva oslobodí.

Človek poznáva podľa Boethia prostredníctvom štyroch stupňov:

Niekedy sa vedú spory o tom, či je Boethius posledný filozof z patristiky, alebo prvý z najranejšej scholastiky. Jeho znovuobjavenie antickej otázky vzťahu singulárneho (jedinečného) a univerzálneho (všeobecného) však argumentuje v prospech jeho scholastického zaradenia. Boethius totiž vyvolal pre stredovek jeden z najživších scholastických sporov – spor o univerzálie. Podnetom k tomu bola Porfýriova nerozhodnosť v spise Isagoge, ktorý nechal otvorenú otázku, či rody a druhy reálne existujú, alebo sú len myslenými pojmami. K tomuto spisu Boethius vypracoval komentár a prispel aj svojím vlastným riešením. Jeho riešenie tvrdí, že všeobecné pojmy nie sú substanciami, sú len myslené, ale istým spôsobom subsistujú (podieľajú sa) pri zmyslových veciach.

Boethius sa díval na kresťanstvo prostredníctvom Platónových a Aristotelových diel. Jeho filozofia je tak dialógom medzi patristikou a scholastikou, pričom tieto veľké epochy stredoveku Boethius dokonalo premostil. Význam jeho učenia spočíva v otvorení éry ranej scholastiky, pričom nemožno opomenúť jeho preklady z gréčtiny do latinčiny, čím obohatil celý latinský Západ na dlhé obdobie, až kým neprišli preklady z arabských a židovských škôl vo vrcholnom stredoveku. Otvorením sporu o univerzálie a alegorickými vyznaniami láskyplnej filozofie sa stal priekopníkom a učiteľom Západu, napĺňajúc mysle filozofov až do ďalekého 17. storočia.




#Article 176: Bonaventúra (151 words)


Svätý Bonaventúra alebo Bonaventura z Bagnoregia, rod. Giovanni di Fidanza, (* 1217/1221 – † 15. júl 1274, Lyon) bol taliansky filozof, scholastik a františkánsky teológ.

Narodil sa v strednom Taliansku, mestečko Bagnoreia. Študoval na parížskej univerzite, kde bol neskôr profesorom. Ako 25 ročný vstúpil do fraktiškánskeho rádu kde prijal meno Bonaventúra. Od 1257 generál františkánskeho rádu – siedmy nástupca sv. Františka z Assisi v úrade generálneho ministra rádu. Bol vymenovaný za biskupa pre diecézu Albano, na konci života menovaný za kardinála. Mal zásluhu na príprave Lyonského cirkevného koncilu, počas jeho zasadania umrel.  Kanonizovaný roku 1482. Roku 1587 bol vyhlásený za cirkevného otca.

Na rozdiel od svojho súčasníka Tomáša Akvinského, ktorý syntetizoval kresťanskú teológiu a aristotelizmus, obhajoval augustínovskú teológiu.

Teória poznania Bonaventúru vychádza z novoplatonizmu a je preniknutá mystikou: pravda sa postihuje osvietením, ktoré kresťan dostáva ako požehnanie; podmienkou poznania pravdy je zbožný život a modlitba.

V spore o univerzálie zastával Bonaventúra stanovisko realizmu.




#Article 177: Christo Botev (653 words)


Christo Botev (; * 6. január 1848, Kalofer, Bulharsko – † 1. jún 1876, Vola) bol bulharský učiteľ, vydavateľ, básnik a revolucionár.

Narodil sa v dedine Kalofer na severe plovdivskej oblasti. Jeho otec – Botjo Petkov - bol učiteľ a osvietený vydavateľ.

Do svojho najstaršieho syna vkladal veľké nádeje. Po skončení malomeštianky v jeho rodnej dedine ho otec s pomocou Najdena Gerova, ruského vicekonzula v Plovdive, poslal na štúdiá do ruskej Odesy (1863 – 1865), kde sa Christo zapísal do gymnázia ako študent diaľkového štúdia.

V roku 1863 ho odtiaľ kvôli nedorozumeniam s učiteľmi vyhodili. Pokúšal sa dostať na Odeskú univerzitu, ale neúspešne. Počas svojho pôsobenia v Rusku spoznával idey poľských a ruských revolucionárov. Koncom roka 1866 chvíľu pracoval ako učiteľ v dedine Zadunaevka.

Na jar roku 1867 sa nakrátko vrátil do Kaloferu, keďže jeho otec chorľavel a rodina potrebovala pomoc. V miestnej škole na určitý čas zamestnal ako učiteľ.

Na sviatok svätých Cyrila a Metoda (24. mája) v roku 1867 vystúpil so závažným revolučným prejavom a odvtedy sa do svojej rodnej dediny nikdy nemohol vrátiť.

Rozhodol sa, že bude pokračovať v štúdiách v Odese, ale cestou sa zastavil v rumunskom meste Braila a zamestnal sa v tlačiarenskej dielni u Dimităra Paničkova (1867 – 1868).

V podmienkach zvýšeného revolučného napätia začal prekladať a písať svoju prvú knihu Първи поетически опити – проза и стихотворения (Prvé literárne pokusy – próza a poézia). Jeho kniha však nebola publikovaná.

Pridal sa k družine vojvodu Želja a pokúsil sa s ním prejsť do Bulharska. Vojvoda bol však spolu so svojou družinou zatknutý. Z tohto obdobia (1868) pochádza jeho známa báseň На прощаване (Pri rozchode).

V nasledujúcom roku sa stal členom divadelnej skupiny pod vedením Dobriho Vojnikova. Odišiel s ňou do Bukurešti, kde si podal prihlášku na lekársku univerzitu. Problémom boli však znova nedostatočné prostriedky. Stále viac sa angažoval v národno-revolučných plánoch bulharských emigrantov.

V roku 1869 bol učiteľom v ukrajinskom meste Izmail v odeskej oblasti. O dva roky neskôr (10. júna 1871) v Braile založil a začal redigovať svoje prvé noviny Дума на българските емигранти (Slovo bulharských emigrantov), ktoré vychádzali celý rok (vyšlo z nich 5 čísel).

V roku 1872 sa dostal do väzenia. Príčiny jeho zatknutia sa interpretujú rôzne. Podľa Botevovho mladšieho brata Kirila sa dostal do väzenia kvôli úniku „Revolučného katechizmu“ autorov Michaila Alexandriviča Bakunina (1814 – 1876) a Sergeja Gennadieviča Nečajeva (1847 – 1882), avšak podľa Ljubena Karavelova to bolo kvôli krádeži revolverov. Z väzenia sa Botev dostal za pomoci Karavelova a Cenoviča.

Po prepustení z väzenia pracoval ako novinár u Karavelova a publikoval v jeho novinách Свобода (Sloboda) a Независимост (Nezávislosť). V roku 1873 redigoval svoje vlastné noviny Будилник (Budík), do ktorých písal satirické poviedky ilustrované poľským umelcom a ilustrátorom Henrykom Dembickým. Z týchto novín vyšli tri čísla.

V decembri 1874 redigoval noviny Знаме (Vlajka). Na ich stránkach sa prezentoval ako jeden z ideológov povstania a slobody. V tom istom roku sa stal členom Bulharského revolučného hlavného výboru, avšak kvôli častým konfliktom o rok neskôr na post člena dočasného bulharského revolučného výboru abdikoval.

Po tom ako Karavelov založil Spoločnosť užitočných vedomostí sa cesty Boteva a Karavelova rozdelili. V júli roku 1875 sa Botev oženil s Venetou Minčeva-Vezireva a spolu s jej synom z prvého manželstva žili v prenajatej tlačiarenskej dielni.

Tesne predtým ako sa vrátil späť do Bulharska stihol vydať iba jedno číslo novín Нова България (Nové Bulharsko) (25. mája 1876). V jednom z článkov opisuje udalosti z revolučných dní: 

Botev z lode posielal telegramy do celého sveta a prosil o podporu v boji za slobodu bulharského národa. Odpoveďou im bolo, že „európske národy a vlády podajú pomocnú ruku bulharskému národu“. Sila slova sa však musí odzrkadliť aj v činoch. Sľúbená pomoc neprišla, a tak Botevovu družinu pri meste Kozloduj zajala dňa 17. mája 1876 turecká vojenská loď. Bulharskí povstalci nenašli podporu u miestneho obyvateľstva. Po niekoľkých dňoch bojov bola družina porazená a Christo Botev bol zabitý 20. mája 1876 na vrchu Vola.




#Article 178: Franz Brentano (120 words)


Franz Brentano (* 16. január 1838, Marienberg pri Rýne, blízko Boppardu  – † 17. marec 1917, Zürich) bol rakúsky filozof a teológ, predchodca fenomenológie, jeden z najvýznamnejších akademických filozofov druhej polovice 19. storočia, spoluzakladateľ rakúskej filozofickej tradície. Často je označovaný za zakladateľa deskriptívnej psychológie.

Pôsobil ako profesor na univerzite vo Viedni, Würzburgu ako aj na pražskej nemeckej univerzite.

Jeho učeniu sa na pražskej univerzite ďalej venovali nielen jeho frekventanti, ale aj nasledujúca generácia, ktorá sa nazýva aj Žiaci-vnuci. Spravidla to boli žiaci B. Brentana ako napríklad Anton Marthy alebo Oskar Kraus, správca Brentanovho archívu (v roku 1938 pred  vojnou archív preniesol do Manchesteru vo Veľkej Británii).

Za najvýznamnejšieho žiaka F. Brentana možno považovať Edmunda Husserla, ako aj T. G. Masaryka.




#Article 179: Vladimír Brožík (410 words)


Prof. Vladimír Brožík DrSc. (* 3. december 1930, Přešín – † 9. júl 2008, Myjava) bol slovenský filozof, axiológ, estetik a vysokoškolský pedagóg. 

Narodil sa v západných Čechách, na lesnej samote v katastrálnom území obce Přešín, neďaleko mestečka Blovice (okres Plzeň-juh, Plzenský kraj). Predkovia z otcovej strany boli z okolia Plzne, z matkinej strany z Chodska. Otca poznal iba krátko, matka mu zomrela keď mal 8 rokov. Vychovávala ho babička, neskôr známa kustódka na Kozinovom statku v Újězdě u Domažlic. Meštiansku školu navštevoval v Bloviciach. Stredné vzdelanie získal na Obchodnej akadémii v Plzni a (po presťahovaní sa s babičkou do Štěchovíc) na Československej obchodnej akadémii v Prahe. 

Po maturite v roku 1949 ho prijali na Fakultu spoločenských vied VŠPHV v Prahe. Absolvoval diplomovou prácou o Jozefovi Václavovi Sládkovi. Stal sa asistentom a neskôr vedeckým ašpirantom na FFUK v Prahe. Keďže na Slovensku v tej dobe nebol dostatok vysokoškolsky vzdelaných ľudí, dostal ponuku pracovať na VŠMU v Bratislave, kde prednášal filozofiu a estetiku. V tej dobe sa na Slovensku aj oženil a natrvalo usadil. V roku 1961 získal vedeckú hodnosť CSc. a v roku 1964 habilitoval. V rokoch 1961 – 1966 bol prodekanom Divadelnej fakulty a v rokoch 1966 – 1969 prorektorom VŠMU v Bratislave. V roku 1969 prestúpil na Katedru filozofie FFUK v Bratislave. Prednášal axiológiu a bádateľsky sa venoval najmä problematike estetických a umeleckých hodnôt. V rokoch 197 – 1972 bol prodekanom FFUK, neskôr, v rokoch 1972 – 1975 prorektorom UK pre vedu a výskum. V roku 1979 obhájil vedecký titul DrSc. O tri roky neskôr získal riadnu profesúru na Katedre estetiky a vied o umení FFUK, ktorú spolu s Doc. Eugenom Šimunkom spoluzakladal a v rokoch 1975 – 1985 viedol. Potom sa stal riaditeľom Literárnovedného ústavu SAV. Na tomto poste pôsobil až do politického prevratu v roku 1989, keď na riaditeľskú funkciu abdikoval a zostávajúci rok do dôchodku si odslúžil ako radový vedecký pracovník. 

Po náročnej operácii srdca (4-násobný bypass) sa natrvalo utiahol do myjavských kopaníc, kde v lete roku 2008 zomrel. Pochovaný je v Slávičom údolí v Bratislave. Jeho vedecká erudícia a pedagogická skúsenosť sa ešte naposledy zúročila na pôde Katedry etiky a katechetiky FF UKF v Nitre, kde na sklonku života prednášal axiológiu a v rámci nej aplikovanú vedeckú disciplínu hodnotové orientácie.

Prof. Vladimír Brožík DrSc. sa od marxizmu cez axiológiu prepracoval až k filozofii ľudskej činnosti. Jeho hlavnou a celoživotnou vedeckou inšpiráciou bolo dielo zakladateľa slovenskej axiológie Mariana Várossa.  Vychoval dve generácie hercov, umeleckých pracovníkov, estetikov a pedagógov. Jedným z jeho žiakov bol aj básnik Dano Hevier.




#Article 180: Giordano Bruno (2375 words)


Giordano Bruno vlastným menom Fillipo Bruno, tiež Nolan alebo Nolanus (* 1548, Nola, Taliansko – † 17. február 1600, Rím) bol taliansky renesančný filozof a dominikán. Bol ovplyvnený Mikulášom Kuzánskym.

V astronómii sa preslávil tézami o tom, že Zem ani Slnko nie je stredom vesmíru a že vesmír je nekonečný. Hlavné myšlienky vyložil v sérii dialógov, napísaných sčasti po latinsky, sčasti po taliansky.

Narodil sa v dedine Nola neďaleko Neapola, pôvodným menom sa volal Filippo Bruno, za svoju prezývku si neskôr zvolil meno Nolanus alebo Nolan (podľa miesta narodenia), aj svoju filozofiu nazýval nolanistickou. Po štúdiách v Neapole vstúpil ako pätnásťročný do dominikánskeho kláštora a neskôr v roku 1565 sa stal Bruno členom dominikánskeho rádu, kde prijal svoje nové meno Giordano. O sedem rokov neskôr bol vysvätený za kňaza.

Bol obvinený z kacírstva a v roku 1576 utiekol z Neapola do Ríma a neskôr cez Chambéry do Ženevy. Pretože svoje názory nebol schopný prispôsobiť svojej dobe, z väčšiny miest svojho pôsobenia bol vyhnaný. Zo Ženevy odišiel do Toulouse, odkiaľ musel odísť do Paríža kvôli hugenotským vojnám. Z Paríža sa s odporúčaním francúzskeho kráľa Henricha III. vydal do Oxfordu, kde bol odmietnutý kvôli svojim útokom proti Aristotelovskej filozofii.

Svoje najšťastnejšie roky potom prežil v 1583 – 1585 Londýne prevažne u francúzskeho veľvyslanca Michela de Castelnau kde roku 1584 vydal významné spisy La Cena de le Ceneri (Večera na popolcovú stredu) a De l'infinito universo et Mondi (O nekonečne, vesmíre a svetoch), v ktorých korigoval Kopernikov heliocentrizmus a vyložil kozmologickú teóriu o nekonečnosti vesmíru.

S vyslancom de Castelnau sa v roku 1585 vrátil do Paríža, ktorý musel tiež opustiť kvôli útokom na aristotelovskú filozofiu. Potom pobýval v Nemecku v univerzitných mestách Marburg a Wittenberg.

V roku 1588 strávil pol roka v Prahe u cisára Rudolfa II. Z Prahy odišiel do Helmstedtu, z Helmstedtu do Frankfurtu nad Mohanom, krátko pobýval v Zürichu. Na krátky čas dostal katedru matematiky v Padove, ale čoskoro ho nahradil Galileo Galilei.

V roku 1591 (ešte vo Frankfurte) Bruno dostal pozvanie Giovanniho Moceniga k návratu do Talianska (do Benátok), ktoré prijal potom, čo stratil možnosť získať natrvalo katedru v Padove. Po čase (1592) však bol svojim žiakom udaný, zatknutý a uväznený inkvizíciou a roku 1593 vydaný do Ríma. O dôvodoch, prečo vlastne Mocenigo Bruna udal, existuje rad špekulácií, napr. že bol od začiatku agentom inkvizície, že Bruna podozrieval, že mu nechce prezradiť všetko čo vie z čiernej mágie, atď. Tiež jeho vydanie Benátkami do Ríma nebola celkom samozrejmá vec, pretože Benátky si zakladali na svojej nezávislosti; v jeho prípade však Rím mohol svoju žiadosť oprieť o dohodu o vydávaní utečeneckých mníchov, navyše sa vtedajšie vedenie republiky snažilo o vychádzanie v ústrety voči Rímu. Bruno sa tak vlastne stal obeťou „vysokej“ politiky.

Bol súdený za svoje protikresťanské a rúhačské myšlienky, pravdepodobne aj mučený a potom, čo tvrdohlavo odmietal odvolať svoje názory bol odsúdený k trestu smrti upálením. Trest bol vykonaný 17. februára roku 1600 na námestí Campo dei Fiori (Námestie kvetín) v Ríme. Ešte na hranici sa odvracal od kríža, ktorý mu bol podávaný. Cenné svedectvo o poprave priniesol Kaspar Schoppe. Rozsudok prijal slovami: „Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom než s akým ho ja počúvam.“ 

Jeho upálenie sa stalo symbolom násilného útlaku slobodného vedeckého bádania katolíckou cirkvou a Bruno sa stal jedným z jeho symbolov a jedným z idolov voľnomyšlienkárov.

Ústrednou kategóriou Brunovej filozofie je kategória Jedno (Uno), ktorú prevzal z novoplatónskej tradície a vykladá ju v duchu naturalistického panteizmu. Jedno nie je u Bruna najvyšším stupňom kozmickej hierarchie, od ktorého začína emanácia až po najnižší stupeň – hmotu, ale zhoduje sa s vesmírom. Jedno je aj príčinou bytia i samostatným bytím vecí, v ktorom splýva ich podstata a existencia.

Jedno je vesmírom, jediným, nekonečným a nehybným, je jedinou absolútnou možnosťou, jedinou skutočnosťou, jedinou formou (dušou), jedinou hmotou (telesom), Je jedinou vecou, jediným súcnom, je tým čo je najväčšie a najlepšie. Toto jediné súcno nevzniká, pretože niet iného súcna, do ktorého by sa zmenilo. Nemôže sa zväčšiť či zmenšiť, pretože je nekonečné. Nie je hmotou, pretože nie je utvárané, ohraničené, nie je ani formou, pretože ničomu nedáva tvar, podobu. Je všetkým – jediným, najväčším, je univerzom.

Takéto charakteristiky Jedného sú uvedené v Brunovom dialógu O príčine, princípe a jednom.

Vesmír preto nie je stvorený, existuje večne a nemôže zaniknúť. Vo vesmíre prebiehajú nepretržité zmeny a pohyb. Sám sa však nepohybuje, lebo ako celok sa nemôže premiestňovať, pretože všetko zapĺňa. Vesmír je vo všetkom, každá jeho časť je jedným. Nekonečná mnohotvárnosť v očiach Bruna je len menlivou tvárou jednej a tej istej substancie. Vesmír nemôže mať nič protikladného ako dôvod svojej premeny.

Brunovo učenie o jednom, o zhode látky a formy, Boha a prírody, minima a maxima, znamená splývanie protikladov ako u Kuzánskeho. Jedno je u Bruna vyjadrením zhody medzi neustálou nepretržitosťou premeny sveta a stálosťou jeho zákonov. V jednom splýva látka s formou a skutočnosť sa nelíši od možnosti.

Bruno odmieta dualizmus dvoch princípov, dvoch počiatkov. V jednom všetky princípy u neho splývajú. Jedno vo svojej premenlivosti obsahuje v sebe všetky veci. Je to tak, že v jednom sú obsiahnuté všetky rozdiely a v mnohom je skrytá jednota.

Bruno ide tak ďaleko v týchto úvahách, že tvrdí, že v jednej častici hmoty sú obsiahnuté všetky vlastnosti vesmíru. Jeho úvahy nápadne pripomínajú M. Kuzánskeho. Priamka a krivka v princípe v najmenších úsekoch splývajú a nekonečná priamka je nekonečným kruhom. V nekonečnej rozmanitosti prebieha nepretržitý pohyb, ktorý spôsobuje neustálu premenu vecí.

Učením o splývaní protikladov v jednote vesmíru Bruno vystupuje proti scholastickému chápaniu hmoty, ktoré jej odopiera substancionálne bytie. Hmota nie je u Bruna scholastickým takmer ničím, ktoré je zbavené potencie a aktivity.

Takisto odmietavo sa Bruno stavia k Aristotelovmu poňatiu látky. Aristotelova látka, ktorá je zbavená života a farieb, je podľa Bruna len logickou fikciou a nie reálnym javom. Celkovo sa dá povedať, že Bruno odmieta Aristotelovu formu i Platónove idey ako aktívne princípy sveta, stavia sa proti scholastickému poňatiu hmoty ako čistej možnosti, tak aj proti novoplatónskemu učeniu o hmote ako o nebytí. Bruno sa opiera o panteistickú tradíciu, chápe hmotu ako tvorivý princíp, ktorý je plný životných síl.

Hmota splýva s formou rovnako ako možnosť so skutočnosťou. Hmota v sebe obsahuje všetky formy, je prameňom skutočnosti, je tým z čoho sa všetky prírodné druhy tvoria. Bruno preberá od Kuzanského pojmy zavinutý a rozvinutý a aplikuje ich na hmotu. Je to teda hmota, ktorá zo seba vyjavuje to, čo je v nej implicitné (zavinuté). Hmota má nielen reálne bytie, ale je stálym a večným princípom prírodných vecí. Hmota je substančná, večná, kým forma zaniká. V dôsledku takýchto predstáv netreba už stvorenia a dokonca niet ani závislosti sveta na Bohu.

Vo svojom učení o štruktúre hmoty sa Bruno obracia k antickému atomizmu. V dialógu O nekonečne, vesmíre a svetoch Bruno hovorí, že vesmír sa skladá z oddelených diskrétnych častíc, ktoré sa nachádzajú v nepretržitom nekonečne – v priestore. Základom každého súcna sú preto atómy, ktorých hmotná povaha určuje jednotu všetkých vecí. Náhodný pohyb a náraz atómov Bruno odmietal. Zdroj pohybu spočíva v samotnej hmote a v jej najmenších časticiach. Aj tá najmenšia častica hmoty má rovnakú schopnosť ako všetka hmota, ako celá príroda. Ak je v hmotnom svete atóm minimom a v matematike zasa bod, potom v Brunovej metafyzike je týmto minimom monáda ako predstaviteľ nedeliteľnej jednoty. Monáda obsahuje v sebe vlastnosti vesmíru. V Brunovej monadológii takto splýva hmota a pohyb, príroda a Boh.

Bruno sa však neuspokojuje s prostým deklarovaním pohybu ako vlastnosti hmoty. Snaží sa vo vnútri samotnej hmoty nájsť určujúcu príčinu pohybu. Odmieta pritom vonkajšie, hmote cudzie zasahovanie. Bruno tak prichádza k myšlienke všeobecnej oduševnenosti prírody, ktorú nazval dušou sveta. Jej hlavnou vlastnosťou je univerzálny rozum, ktorý je podľa Bruna všeobecnou pôsobiacou príčinou. Svetová duša je čímsi, čo sa nemení, čo všetko vypĺňa, čo osvecuje celé univerzum a podnecuje prírodu, aby vhodne vytvárala svoje druhy. Svet a všetko v ňom je oživované dušou – akýmsi princípom. Každá vec má v sebe túto spirituálnu substanciu, ktorá pri nájdení vhodného substrátu sa rozvíja do rastlín, zvierat a podobne.

V porovnaní s Aristotelom, u ktorého všetko dostáva pohyb zvonka, oduševňuje Bruno celú prírodu. Všeobecne sa dá povedať, že renesančná prírodná filozofia sa usilovala Aristotelovho prvého hýbateľa odmietnuť, hľadala preto v hmote vnútorný zdroj pohybu. Skrytým zmyslom oduševnenia prírody a sveta je teda nájdenie samopohybu.

Nadväzujúc na svoje predstavy o hmote, buduje Bruno svoje chápanie priestoru a času. Priestor je nutnou podmienkou existencie pohybujúcej sa hmoty a ako taký je odveký, mimo neho neexistuje nič. Nejakú reálnu existenciu prázdna mimo hmoty Bruno nepripúšťa. Rovnakou podmienkou existencie hmoty je čas.

Čas sám nemá, ani začiatok ani koniec. Čas je trvanie vecí, a preto čas a hmota sú od seba neoddeliteľné. Táto jednota času a hmoty ho vedie k záveru, že vo vesmíre niet času, ktorý by mohol byť mierou všetkých nebeských telies. Bruno teda anticipoval relatívnosť času.

Na uvedených ontologických predstavách buduje Bruno svoju kozmológiu. Pri koncipovaní kozmológie nekonečného vesmíru vychádza z Kopernika i Kuzánskeho. Opierajúc sa o tieto inšpirácie dochádza Bruno k záveru, že v nekonečnom vesmíre niet miesta pre pevný stred. Zem teda nie je stredom vesmíru a pohybuje sa tak ako iné vesmírne telesá. Predstava materiálnej jednoty neba a Zeme vedie k záveru, že vesmír je homogénny. Nebeské telesá podliehajú fyzikálnym zákonom. Scholastický obraz sveta – nehybná Zem, nehybný hýbateľ – nahradil obrazom homogénneho a dynamického vesmíru. Kopernika teda prekročil myšlienkou nekonečného vesmíru, ale aj obrazom vesmíru, v ktorom sa všetko rozvíja, mení a zaniká. Večný je len sám vesmír.

Bruno zároveň predpokladal existenciu ešte neobjavených planét a dokonca uvažoval o existencii života vo vesmíre, ba dokonca o existencii ďalších rozumných bytostí. Vesmír je nekonečné teleso v nekonečnom priestore, preto je len jeden, hoci svetov je mnoho. Vesmír nie je len nekonečný, je aj večný a to znamená, že nebol stvorený, je nehybný. Nehybný preto, že ako nekonečný je nepremiestniteľný. V ňom však prebiehajú neustále zmeny.

Podľa Bruna, teologické riešenie ktoré proti sebe kladie nekonečného Boha a konečný svet je pre filozofa neprijateľné. Boh, usudzuje Bruno, nemôže ohraničovať teleso, lebo božstvo nie je toho druhu, aby vypĺňalo teleso. V súlade s týmito pohľadmi odmieta Bruno delenie sveta na pozemský, t. j. konečný a nadpozemský, t. j. večný. Nekonečnosť či večnosť je nekonečnosťou či večnosťou hmotného vesmíru. Nekonečnosť vesmíru v zhode so svojimi predchodcami chápe ako prejav nekonečnej božej moci. Nekonečnosť Boha, inšpirovaný Kuzánskym, interpretuje ako nekonečnosť zavinutú, nerealizovanú v súcne. V konečnom dôsledku prehlasuje vesmír za rovný Bohu. Príroda sa rovná Bohu a Boh prírode. To ale znamená, že namiesto slobodnej božskej vole nastupuje prírodná nutnosť.

Brunov vesmír vylučuje Boha ako tvorcu, ktorý by bol vesmíru vonkajší či nad ním. Preto Bruno odmieta kreocionistickú koncepciu. Boh sa u neho zhoduje so svetom, nestojí proti prírode, ale je jej aktívnym princípom. To znamená, že Bruno nepatrí k stúpencom antropomorfného chápania Boha. U neho sa príroda stáva Bohom vo veciach a ten neexistuje mimo vecí. Dá sa preto konštatovať, že Brunov panteizmus obsahuje v sebe silné materialistické tendencie.

Brunova teória poznania vychádza z predpokladu existencie duševnej substancie, jednotnej pre celý vesmír, ktorá je akousi životnou silou. Jej prejavom je aj ľudská duša. Životná sila, hoci je vlastná všetkým veciam, neprejavuje sa rovnako. Niekedy sa prejavuje ako rozum, vnímanie a rast, inokedy ako vnímanie a rast alebo len ako rast. Keďže duševný princíp neexistuje bez tela a platí to i naopak, vedomie je neoddeliteľné od hmoty. Duševná substancia (životný princíp) sa spája buď s tým alebo s oným druhom tela a na základe toho získava rôzne stupne dokonalosti. Ľudský rozum teda nestojí proti prírode, ale je z nej vyvodzovaný. Úlohou rozumu je poznať zákony nekonečne sa meniacej prírody.

Logické je u Bruna obrazom prírodného, za vonkajšou premenlivosťou sa skrýva stálosť prírodných zákonov, ktoré treba hľadať. Poznanie začína zmyslami, ale je nepostačujúce. Aby sme postihli podstatu, treba rozum, ktorý ozmysľuje to, čo sme predtým vnímali. A nad rozum ďalej ešte stojí intelekt, ktorý odhaľuje zmysel výsledkov logického usudzovania. Je to akýsi druh vnútorného čítania. Ale najvyššou schopnosťou ľudského rozumu, ktorou sa povznášame k nazeraniu univerzálnej substancie je duch. Konečným cieľom nazerania je teda Boh (príroda).

Bruno, ktorý uznáva intelektuálnu intuíciu, t. j. bezprostredné duchovné nazeranie univerzálnosti prírody a jej zákonov, neoddeľuje intuíciu od ostatných etáp poznávania. Poznanie je pre neho procesom vzostupu k najvyššiemu nazeraniu – k intuícii. Samotný proces poznania je nekonečný a to aj napriek tomu, že ľudský duch osebe je konečný. Nekonečný je totiž objekt poznávania.

Riešiac problém pravdy, Bruno odmieta nároky teológie na výlučné vlastníctvo pravdy. Dokonca neakceptuje ani kompromisnú koncepciu dvojakej pravdy. Podľa neho pravda môže byť len jedna a tou je pravda filozofická, postihovaná rozumom. Každá špekulácia o mimorozumovom poznaní (zjavení) znamená, podľa neho, popretie rozumového poznania. V týchto súvislostiach Bruno žiada slobodu myslenia a odmieta autority. Usudzuje, že je odsúdeniahodné predkladať definície nepreskúmaných vecí a nízke myslieť cudzím rozumom. Podľa neho je tiež nedôstojné ľudskej slobody pokorovať sa, veriť zo zvyku, je naivné stotožňovať sa s názorom davu, akoby v temnote topiaci sa a neodbytný dav platil viac či rovnako ako jedinec.

Človek je nerozlučne spojený s večnou a nekonečnou prírodou. Cíti, že je čiastočkou veľkolepého a nekonečného prúdu. Tvárou v tvár nekonečnému človek cíti, že je súčasťou večnej prírody, ale nesmie byť záhaľčivý a nedbalý. Stavia sa proti asketizmu, kontemplatívnosti, ale i proti hedonistickému pasivizmu. Prečo toľko zaháľame a spíme za živa – pýta sa Bruno, keď budeme musieť toľko zaháľať a spať po smrti ?

Ľudská činnosť je mu kritériom mravnosti. Prácou uskutočňuje človek svoje učenie. Len vďaka práci sa Perseus stal Perseom a Herakles Heraklom. Bruno dospieva k oslave heroického nadšenia, sebaobetovania v mene vyššieho cieľa. Človek musí podľa neho, prekonať snahu o sebazachovanie, musí konať hrdinské činy a prinášať obete v mene vznešeného cieľa. Takýto heroický entuziazmus je, podľa neho vyšším stupňom ľudskej dokonalosti. Brunova filozofia nadšenia zbožšťuje človeka. Človek je božský, pretože je božská príroda, ktorá ho vytvorila a ktorá je v ňom. Božským ho robí jeho zápal pre vedenie a vznešené činy. Človek sa deifikuje v hrdinskom nadšení, keď splýva s božskou prírodou. S božským sa môže, podľa Bruna, spojiť iba ten, kto sa nebojí telesných múk.

Zaoberal sa tiež umením pamäti (mnemotechnikou), čo bola vtedy veľmi rozšírená metóda pamätania si, počas inkvizičného procesu bol údajne schopný citovať celé stránky zo svojich spisov naspamäť.

Po Giordanovi Brunovi je pomenovaný mj. kráter na Mesiaci (Giordano Bruno).

.




#Article 181: Rudolf Bultmann (1450 words)


Rudolf Bultmann (* 20. august 1884, Wiefelstede, Nemecko† 30. júl 1976, Marburg, Nemecko) bol nemecký protestantský teológ, biblista. Známym sa stal vďaka svojmu programu „odmytologizovania Nového zákona“. Jeho práce často presahovali aj do oblasti systematickej teológie či filozofie.

Rudolf Bultmann bol synom evanjelického farára Arthura Kennedyho Bultmanna a jeho manželky Heleny. Kým sa otec viac prikláňal k liberálnej teológii, matka si celý život uchovala tradičné pietistické postoje. 

V rokoch 1895 až 1903 navštevoval Rudolf Bultmann humanistické gymnázium v Oldenburgu. Počas štúdia bol členom študentského spolku Camera obscura Oldenburgensis. 

Po maturite študoval evanjelickú teológiu a filozofiu najprv v Tübingene, kde s veľkou obľubou navštevoval predovšetkým prednášky Karla Müllersa o cirkevných dejinách. V Tübingene bol Bultmann členom akademického spolku Igel. Po troch semestroch štúdia v Tübingene sa presunul v roku 1904 do Berlína, kde študoval, o. i., aj pod vedením Adolfa von Harnacka a Hermanna Gunkela. Už v lete 1905 sa z Berlína presunul do Marburgu, kde sa už celkom špecializoval na Nový zákon. Najvplyvnejšími profesormi tu boli Adolf Jülicher, Johannes Weiß a Wilhelm Herrmann.

Potom, čo v roku 1907 zložil štátnu skúšku z teológie, dosiahol v roku 1910 prácou s názvom Stil der paulinischen Predigt (Štýl pavlovskej kázne) aj doktorát z teológie. O dva roky neskôr sa v Marburgu habilitoval prácou o exegéze Teodora z Mopsuestie. Názov jeho prvej prednášky znel: Was läßt die Spruchquelle über die Urgemeinde erkennen? 

Bultmann vyučoval spočiatku ako súkromný docent. V roku 1916 dostal pozvanie do Breslau, o rok na to sa oženil s Helenou Feldmann. V roku 1920 prijal pozvanie do Gießenu, avšak už v roku 1921 sa vrátil do Marburgu ako nástupca Wilhelma Heitmüllera. V tomto období sa začal intenzívne zaoberať s filozofiou Martina Heideggera, ktorý bol v rokoch 1923 až 1928 mimoriadnym profesorom na univerzite v Marburgu.

V čase národného socializmu sa pripojil k tzv. Bekennende Kirche a tzv. Pfarrernotbund. Vo svojich kázňach poukazoval na rozpor medzi národno-socialistickou ideológiou a kresťanskou vierou, sám sa však verejne nikdy nepostavil priamo na odpor. Pravdepodobne preto mohol zostať vo svojom úrade až do svojej emeritácie v roku 1951. Od roku 1944 až do konca vojny prichýlila rodina Rudolfa Bultmanna vtedy sedemnásťročnú Utu Ranke-Heinemann, neskoršiu profesorku teológie, dcéru Gustava a Hildy Heinemannovcov.

Vznik najvýznamnejšieho diela Rudolfa Bultmanna Neues Testament und Mythologie spadá do obdobia druhej svetovej vojny. Touto prácou sa začala dlhá debata o odmytologizovaní Nového zákona, ktorá vyvolala po skončení vojny mnohé kontroverzie. V roku 1952 vydala k tomuto projektu stanovisko aj Flensburgská synoda Zjednotenej evanjelicko-luteránskej cirkvi Nemecka. Biskupi sa vyjadrili proti Bultmannovým názorom. Bultmannovi však nebolo zakázané vyučovať. Krajinský biskup Eduard Lohse vyjadril však neskôr  dokonca poľutovanie Evanjelicko-luteránskej cirkvi v Hannoveri nad spomínaným stanoviskom.

Rudolf Bultmann bol otcom violončelistky Heike Bultmann a starým otcom violončelistu Jana Diesselhorsta, člena Berlínskej filharmónie.

V roku 1921 zverejnil Bultmann svoj spis Geschichte der synoptischen Tradition (Dejiny synoptickej tradície), ktorý je dodnes považovaný za klasické dielo v oblasti exegézy Nového zákona. V tomto diele Bultmann predstavil základnú analýzu dejín formy synoptických evanjelií, v ktorej sa pokúsil identifikovať jednotlivé pramene, ktoré ovplyvnili finálnu podobu evanjeliových textov. Podobne ako Martin Dibelius aj on zastával názor, že aj najstarším písomným prameňom, ktoré sa dajú týmto spôsobom rekonštruovať, musela predchádzať akási predliterárna fáza (fáza ústnej tradície). To, čo bolo teda písomne zaznamenané, nesmie byť z tohto dôvodu považované za historické správy, keďže už aj to bolo poznačené vierou prvotného kresťanského spoločenstva. Bultmann bol toho názoru, že Pavol (a Ján) sa vlastne nezaujímali o Ježiša resp. o jeho pozemský život, ale len o Ježiša viery, čoho dôkazom má byť napr.: 2 Kor 5, 16: „A ak sme aj poznali Krista podľa tela, teraz ho už nepoznáme.“ Tieto Bultmannove názory sa však v súčasnosti považujú za prekonané. 

Podľa Bultmanna však stoja ranokresťanské dokumenty v službe viery a kultu. Z tohto dôvodu sú správne chápané len vtedy, keď sa berie do úvahy ich miesto v prvotnej kresťanskej komunite.

Svojím dielom Die liberale Theologie und die jüngste theologische Bewegung sa Bultmann v roku 1924 odvrátil od liberálnej teológie. Za zásluhu liberálnej teológie považoval Bultmann to, že prispela k porozumeniu historických súvislostí a svojich žiakov tak, prostredníctvom dôrazu na hľadanie pravdy, podnietila ku kritickému mysleniu. Nakoniec, Bultmann nikdy nezavrhol tzv. historickú metódu ako takú. Uznával, že je relevantnou súčasťou teologického výskumu. Upozorňoval však na to, že sa tejto metóde v liberálnej teológii pripisoval neprimeraný význam: (jej) historické poznatky nie sú schopné stať sa základom kresťanskej viery. Bultmann súhlasil so zástupcami dialektickej teológie, ako boli napr. Karl Barth alebo Friedrich Gogarten, v tom, že človek vlastnou silou nedokáže spoznať Boha – a nedokáže to ani teologickými štúdiami. Boh sa môže len dať človeku spoznať a to prostredníctvom svojej milosti v Zjavení.

V knihe Jesus predstavil Bultmann svoje konštruktívne námietky voči liberálnej teológii: nejde mu o to, aby skúmal Ježiša ako  historickú postavu. Chce skôr pochopiť nárok, ktorý si robí Ježišovo posolstvo. Podľa Bultmanna sa kresťanská viera neorientuje na Ježiša ako na osobu, ale na ním stelesnenú kerygmu. Týmto postojom stál Bultmann v priamej opozícií ku vtedajším teológom, ako boli napr. Emanuel Hirsch alebo Wilhelm Herrmann.

V stati Kirche und Lehre im Neuen Testament (vyd. 1929) Bultmann ešte spresňuje svoje chápanie kresťanského ohlasovania: neponíma ho ani ako teóriu, ani ako prijatie nezmyselných dogiem, ale vníma ho ako oslovenie človeka, ktoré mu umožňuje svoje existenciálne seba-pochopenie. Situácia človeka sa vyznačuje práve tým, že človek nedisponuje svojím životom z vlastnej moci, že v skutočnosti človek nemá žiadnu istotu a nemôže ju ani vytvoriť. Človek však smie žiť v dôvere, že sa v láske stretne s Bohom, že mu budú odpustené hriechy a bude ospravodlivené jeho bytie. Pre takýto postoj sa však nemôže rozhodnúť raz a navždy. Tento postoj sa musí vždy a znova osvedčovať v každej životnej situácií. Táto pozícia sa stala známou ako existenciálna interpretácia Nového zákona.

Od roku 1940 sa koncentrovala Bultmannova teologická práca na otázku, akým spôsobom priblížiť svoju existenciálnu interpretáciu Biblie širokému publiku a ako by sa mohla stať podkladom pre kresťanskú vieru. Za týmto účelom rozvinul Bultmann svoj program odmytologizovania novozákonného posolstva, ktorý predstavil v roku 1941 vo svojom spise Neues Testament und Mythologie. V ňom predstavil tézu, že Nový zákon bol napísaný  v svete, ktorom bol stále prítomný silný mytologický prvok, ktorý sa však v dnešnej dobe musí nevyhnutne rozplynúť už pri prvom kontakte s vedeckým obrazom sveta. Aby sa zabránilo tomu, že sa onen mytologický svet stane predpokladom viery, je úlohou teológie, poukázať na jadro kresťanského ohlasovania, ktoré je nezávislé od mytologického obrazu sveta.

Ako prvý krok odmytologizovania rozvinul Bultmann teóriu o kresťanskom chápaní bytia. Na základe novozákonných pojmov rozlišuje bytie mimo viery a bytie vo viere. Bytie mimo viery zahŕňa viditeľný a disponibilný materiálny svet so svojou pominuteľnosťou, hriešnosťou, telom a starosťami. Bytie vo viere sa napriek tomu vyznačuje životom z neviditeľného a nedisponibilného, zrieknutím sa sebou samým vytvorenej istoty, aby mohla zažiariť viera v Božiu milosť. To má za následok zrieknutie sa sveta a odvrátenie sa človeka od seba samého, čo ho vlastne vedie k novej slobode.

Bultmann vidí, že takto rozvinuté chápanie bytia je prítomné aj v modernej filozofii, napr. u Wilhelma Diltheya a Martina Heideggera. Avšak filozofia sa domnieva, že na to, aby človek dokázal žiť v súlade so svojou prirodzenosťou, ho stačí o jeho prirodzenosti len, takpovediac, poučiť. Teológia naproti tomu považuje Boží zásah za nutný, ak sa má človek zjednotiť so svojou prirodzenosťou. Okrem toho sa filozofii nepodarilo byť celkom samostatnou vo svojom chápaní ľudského bytia, pretože vždy priamo či nepriamo používala pramene ako Nový zákon, Martin Luther či Søren Kierkegaard. 

Bultmann uznáva, že teologické premýšľanie vôbec robí možným až filozofia so svojím primárnym vnímaním a chápaním bytia a svojou pojmovosťou. Avšak výroky a závery teológie sa nezakladajú na filozofii, ale na božskom ohlasovaní a v kresťanstve najmä na udalosti kríža. Viera v odpustenie hriechov a vykúpenia prostredníctvom Božej lásky je na základe veľkonočných udalostí viac ako zbožné prianie. Ježišovo zmŕtvychvstanie musí byť teda niečo viac ako len mytologické rozprávanie. Ak historicko-kritický výskum nepovažuje prázdny hrob a Ježišovo telesné zmŕtvychvstanie za historický fakt, tým viac sa chápe vznik veľkonočnej viery medzi učeníkmi ako historické jadro kresťanstva. Historikovi sa to javí ako vizionársky zážitok nejasného pôvodu, veriacemu kresťanovi ako Božie zjavenie – Ježišovo ukrižovanie sa musí chápať ako udalosť spásy. Kresťanská viera spočíva teda v tom, že vníma toto ohlasovanie ako legitímne Božie slovo a svoj život vníma pod týmto zorným uhlom.

Exemplárne sa Bultmann vyrovnáva s dvoma ďalšími aspektmi kresťanskej mytológie: s Kristovou preexistenciou a Ježišovým panenským pôrodom. V prípade obidvoch bodov sa nejedná o vysvetlenie Ježišovho historického pôvodu, ale o objasnenie jeho významu pre vieru. Napokon, Bultmann upozorňuje na to, že jeho odmytologizovávanie nemôže byť úplné, ak sa i reč o Božích skutkoch chápe ako mýtus. 

Kompletná bibliografia Rudolfa Bultmanna je .

Nasledujúci zoznam ponúka prehľad Bultmannových najvýznamnejších diel:

 




#Article 182: Mario Augusto Bunge (100 words)


Mario Augusto Bunge (* 21. september 1919, Buenos Aires, Argentína† 24. február 2020, Montreal, Kanada) bol argentínsko-kanadský filozof a fyzik, profesor filozofie na McGillovej univerzite v kanadskom Montreale.

Jeho doménou bola filozofia vedy. Je známy ako striktný racionalista, materialista a odporca postmodernizmu, psychoanalýzy a marxizmu. K jeho najznámejším prácam patrí osemdielna kniha Treatise on Basic Philosophy.

Vyštudoval fyziku na Universidad Nacional de La Plata v Argentíne, doktorát tu získal v 1952. V rokoch 19561966 tu potom učil. V roku 1966 Argentínu opustil. Roku 1982 obdržal Cenu Astúrskej kňažnej. Mario Bunge bol členom mnohých vedeckých spoločností a obdržal 19 čestných doktorátov.




#Article 183: Ján Čaplovič (etnograf) (240 words)


Ján Čaplovič de Jeszenova (* 22. september 1780, Horné Príbelce – † 29. máj 1847, Viedeň) bol slovenský evanjelický advokát, publicista, etnograf. 

Pochádzal zo starého šľachtického rodu Čaplovič z Jasenovej (Csaplovics de Jeszenova; otec Jonáš Čaplovič, matka Judita rod. Szúdyová). Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici (s podporou podžupana Juraja Radvanského), v Lučenci a v Banskej Štiavnici. Od 1798 pôsobil v službách advokátov v Banskej Bystrici, od 1799 notársky a podžupanský úradník Zvolenskej župy, 1805 – 1808 advokát v Banskej Bystrici, 1808 – 1809 a 1813 dvorský agent vo Viedni, od 1813 v službách grófa Schönborna, správca a riaditeľ jeho zakarpatsko-ukrajinských majetkov.

Jeho mottom bolo: Slavus sum natis et educatus. Prívrženec pojozefínskych reformných úsilí v Uhorsku v rámci osvietenského absolutizmu. Protagonista slovenského národného hnutia, prívrženec liberálneho vývoja nemaďarských národností v rámci zachovania Uhorska.

Autor šiestich obrán slovenského národa proti maďarizácii, autor početných etnografických prác a spoluzakladateľ slovenskej etnografie ako nezávislého vedného odboru. V etnografii ho ovplyvnil najmä Montesquieu a Herderova filozofia. Považuje sa za pokračovateľa a spolupracovníka Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. Napísal 31 kníh a viac než 400 článkov v rôznych periodikách. Svojím vplyvom vo viedenských politických kruhoch 1813 zasiahol v prospech Palkovičovho Týdeníka, 1845 urýchlil vydanie licencie Štúrových Slovenských národných novín. Osvietenský propagátor progresívnych postupov v poľnohospodárstve. Od 1814 člen C.k. prírodovedeckej spoločnosti vo Viedni, od 1815 zahraničný prispievajúci člen Prírodovedeckej spoločnosti v Halle.

Písal nemecky, latinsky, slovensky i maďarsky. 

Zo sveta odišiel samovraždou, zrejme kvôli bolestiam spojeným s ťažkou chorobou.




#Article 184: Ču Si (200 words)


Ču Si (, ; * 18. október 1130, Jü-si, Čína – † 23. apríl 1200) bol čínsky filozof, predstaviteľ novokonfuciánskej školy dynastie Sung, zavŕšiteľ novokonfuciánskej scholastiky (akýsi čínsky Tomáš Akvinský alebo arabský al-Gazzálí). Do konfuciánstva začlenil budhistické a taoistické predstavy, vytváral komentáre ku konfuciánskym klasickým spisom a dal im metafyzický a filozofický základ.

Za prvotný považoval ideálny princíp li, za druhotný materiálny princíp čchi. Ideálna substancia li nemá formu, ani kvalitu, je nedostupná zmyslovému vnímaniu. V procese ustavičného striedania pohybu a pokoja vzniká päť praprvkov bytia: voda, oheň, drevo, kov, zem. Z ideálneho princípu li vyplýva vrodená povaha človeka. Základom spoločenského života musí byť prísne dodržiavanie etických a politických zásad konfuciánstva.

Napísal vyše 70 prác, založil viac než 50 súkromných vyšších škôl a sám pre ne vyškolil niekoľko tisíc učiteľov.

Na rozdiel od novokonfuciovcov sa nesústredil len na Knihu premien. Spolu so svojimi žiakmi napísal obsiahle komentáre k Štyrom knihám („…predstavovali až do dvadsiateho storočia záväzný, povinný vzdelanecký kánon, ktorého znalosť bola podmienkou úspechu pri štátnych skúškach. Absolvovanie štátnych skúšok bolo zasa podmienkou akejkoľvek štátnej, byrokratickej či akademickej kariéry.“), ktoré sú súčasťou deviatich klasických kníh konfucianizmu a slúžili ako základný text pre úradnícke skúšky v Číne až do roku 1905.




#Article 185: Charles Darwin (3519 words)


Charles Robert Darwin (* 12. február 1809, Shrewsbury, Spojené kráľovstvo – † 19. apríl 1882, Downe) bol britský prírodovedec, ktorý sa zapísal do dejín ako pôvodca teórie evolúcie prirodzeným výberom.

Darwinov záujem o prírodné vedy sa rozvinul počas štúdia medicíny (ktoré nedokončil) a neskôr teológie na univerzite v Cambridge. Päť rokov na lodi Beagle (1831 – 1836) a jeho popis tejto cesty z neho urobilo známeho geológa a populárneho autora. Vlastné biologické pozorovania ho inšpirovali k štúdiu transmutácie druhov (premena jedného druhu na iný) a tak v roku 1838 rozvinul svoju teóriu prirodzeného výberu. Keďže si plne uvedomoval, že reakcie na tak „kacírsku“ myšlienku budú mimoriadne negatívne, zveril sa so svojou prácou iba najbližším spolupracovníkom, a ďalej pracoval na zhromažďovaní dôkazov na podporu svojej teórie. V roku 1858 ho však informácia, že Alfred Russel Wallace vypracoval podobnú teóriu, prinútila svoje myšlienky predčasne zverejniť. Jeho kniha O pôvode druhov (orig. názov: „On the Origin of Species by Means of Natural Selection, or The Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life“), ktorá vyšla 24. novembra 1859 a ktorá vyvolala debaty na celom svete, dokazovala, že evolúcia zo spoločného predka je základným vedeckým vysvetlením pestrosti prírody.

Stal sa členom Kráľovskej spoločnosti; pokračoval vo svojich výskumoch a napísal sériu kníh o rastlinách a zvieratách, kde zahrnul už aj človeka – predovšetkým The Descent of Man and Selection in Relation to Sex (Pôvod človeka a pohlavný výber, 1871) a The Expression of the Emotions in Man and Animals (Prejavy emócií u človeka a zvierat, 1872). Jeho posledná kniha bola Tvorba rastlinnej vrstvy zeme činnosťou dážďoviek a pozorovanie ich života (1881).

Hlbokým prejavom uznania Charlesovi Darwinovi je i miesto jeho posledného odpočinku: je pochovaný vo Westminsterskom opátstve, blízko Johna Herschela a Isaaca Newtona.

Charles Darwin sa narodil v Shrewsbury v Shropshire v Anglicku v rodinnom sídle Mount House. Bol piatym zo šiestich detí Roberta a Susannah Darwinových, a vnukom Erazma Darwina z otcovej, a Josiaha Wegwooda z matkinej strany. Obidve rodiny patrili medzi prominentov, ktorí sponzorovali Unitariánsku cirkev. 

Jeho matka zomrela, keď mal iba osem rokov. O rok neskôr nastúpil na školu v Shrewsbury. Po jej dokončení šiel Darwin v roku 1825 na Univerzitu v Edinburghu študovať medicínu.

V Edinburghu ho k zanedbávaniu medicínskych štúdií viedlo znechutenie z hodín anatómie profesora Alexandra Munroa III a jeho odpor k brutalite chirurgie, ale v druhom ročníku sa stal aktívnym v Student societies for naturalists. V Pilíniovej spoločnosti sa stal horlivým študentom Roberta Edmunda Granta, po ňom získal nadšenie pre teórie Jeana-Baptistu Lamarcka a Charlesovho starého otca Erazma o evolúcii pomocou získaných znakov. Pridal sa ku Grantovi ako priekopníkovi výskumu životného cyklu morských zvierat na pobrežiach Firth of Forth, kde Grant našiel dôkazy homológie, radikálnej teórie, že všetky zvieratá majú podobné orgány odlišujúce sa iba zložitosťou. V marci 1827 Darwin prezentoval Pilíniovej spoločnosti svoj objav, že čierne spóry, ktoré sa v priebehu histórie často vyskytovali, boli vajíčkami pijavice. Darwin tiež navštevoval kurz prírodnej histórie Roberta Jamesona, kde sa učil o stratigrafickej geológii a dostal sa i k zbierkam Múzea Edinburghskej univerzity, vtedy jedného z najväčších v Európe. V Wernerian Natural History Association Roberta Jamesona Charles videl, ako John James Audubon demonštruje svoj spôsob použitia drôtov na pridržanie vtákov, aby ich mohol kresliť v prirodzených polohách.

Jeho otec – nešťastný, že jeho mladší syn nemá záujem o lekárske povolanie – ho v roku 1827 prihlásil na Christ's College v Cambridge na Artium Baccalaurens, aby sa stal kresťanským duchovným. Bol to rozumný krok v dobe, kedy život anglikánskeho kňaza poskytoval pohodlný príjem a mnohí anglickí prírodovedci boli duchovnými, ktorí objavovanie zázračných Božích stvorení považovali za svoju povinnosť.

V Cambridge Darwin preferoval jazdectvo a streľbu pred štúdiom, a spolu so svojím bratancom Williamom Darwinom Foxom sa ponorili do – v tom čase módneho – (súťažného) zbierania chrobákov. Fox ho predstavil reverendovi Johnovi Stevensovi Henslowovi, profesorovi botaniky, ktorý mu radil pri ich zbieraní. Charles sa následne zapísal na Henslowov kurz prírodnej histórie. Henslowove stretnutia navštevovalo 78 ľudí vrátane reverenda Williama Whewella a Charles sa stal obľúbeným žiakom, známym ako „ten, čo kráča s Henslowom“. Keď sa priblížil čas skúšok, Charles sa zameral na štúdium a obzvlášť ho nadchli texty od Williama Paleyho, ktoré obsahovali argument Božského zámeru v prírode. Od Henslowa dostal doučovanie v matematike a teológii, v ktorej na skúškach v januári 1831 vynikal. Zvládol i klasiku – matematikou a fyzikou – a skončil ako desiaty zo 178 absolventov.

Hoci získal titul, požiadavky na ubytovanie držali Darwina v Cambridgi do júna a podľa Henslowovho príkladu sa neponáhľal vstúpiť do svätého rádu. Inšpirovaný Osobným rozprávaním Alexandra von Humboldta chcel študovať prírodnú históriu v trópoch a po promócii plánoval navštíviť so spolužiakmi Madeiru. Poznajúc význam vedomostí o geológii, Henslow predstavil Darwina geológovi reverendovi Adamovi Sedgwickovi, ktorý začal navštevovať jeho kurz. Počas leta s ním pracoval na mapovaní Walesu.

Keď Darwin robil vlastný prieskum geologických vrstiev vo Walese, dostal správu, že spoločník, s ktorým zamýšľal cestovať, zomrel. To prekazilo jeho plány navštíviť Madeiru, ale po návrate domov dostal druhý list. Henslow ho odporučil na miesto sprievodcu Roberta FitzRoya, kapitána HMS Beagle, ktorý odchádzal v decembri na dvojročnú expedíciu. Na nej chcel zmapovať pobrežie Južnej Ameriky, čo bola pre Darwina ako naturalistu veľká príležitosť. Jeho otec mal voči ceste námietky, myslel si, že je to strata času, ale Josiah Wedgwood ho nakoniec presvedčil, aby syna pustil i zaplatil za výpravu, ktorá sa nakoniec pretiahla na päť rokov.

Darwinova práca počas expedície Beagle mu umožnila študovať v prvom rade geológiu, fosílie a množstvo živých organizmov, ako aj stretnúť sa s domorodými obyvateľmi. Metodicky zbieral veľké množstvo exemplárov, z ktorých mnohé veda dovtedy nepoznala. To mu zabezpečilo reputáciu naturalistu a postavenie jedného z predchodcov ekológie. Detailné poznámky získané počas cesty tvorili základ jeho neskoršej práce a poskytovali aj sociálny, politický a antropologický pohľad na oblasti, ktoré navštívil.

Po prečítaní Princípov geológie od Charlesa Lyella, Darwin napísal domov, že „videl formovanie hornín akoby očami Lyella“. Stupňovité pláne lastúrnikov a mušlí v Patagónii považoval za vyzdvihnuté pláže. V Čile zažil zemetrasenie, ktoré zdvihlo zem, potom vysoko v Andách videl morské mušle. Teoretizoval, že koralové atoly sa tvorili na potápajúcich sa vulkanických horách, čo bolo neskôr potvrdené prieskumom na Kokosových ostrovoch. 

 
Počas plavby postihla Darwina morská choroba. V októbri 1833 dostal v Argentíne horúčku a v júli 1834, počas návratu z Ánd do Valparaísa, ochorel a strávil mesiac na lôžku. Od roku 1834 opakovane trpel bolesťami žalúdka, zvracaním, vysokými horúčkami, búšením srdca, triaškami a inými symptómami. Tieto príznaky ho postihli hlavne v čase, keď bol vystavený stresu. Počas Darwinovho života boli príčiny jeho choroby neznáme a pokusy o liečbu neboli úspešné. Nedávne výskumy podnietili hypotézu, že trpel Chagasovou chorobou, spôsobenou uštipnutím hmyzu z Južnej Ameriky. Iné možné príčiny zahŕňajú psychobiologické problémy a Ménièrovu chorobu.  
 
Objavil fosílie gigantických juhoamerických druhov Megatherium a Armadillo vo vrstvách, ktoré nevykazovali známky katastrofy či zmeny klímy, a neskôr zistil, že tieto boli príbuzné tvorom ešte stále žijúcim v tejto oblasti. Všimol si, že napríklad argentínsky vták nandu na rozličných ostrovoch Galapág tvorí odlišné druhy v geograficky blízkych teritóriách. Po návrate zistil, že sa to týka aj galapágskych korytnačiek a piniek. Austrálske vačkovce a vtákopysk divný ho viedli k úvahám, či by „neveriaci mohol zvolať 'Tu iste pracovali dvaja odlišní Stvoritelia!'“. V prvom vydaní knihy Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle hľadel na rozdelenie druhov v svetle myšlienok Charlesa Lyella o „centrách stvorenia“, ale v neskorších vydaniach naznačil, že použije faunu galapágskych ostrovov ako dôkaz evolúcie: človek by si mohol ľahko predstaviť, že z pôvodného vtáctva tohto polostrova bol jeden druh odobratý a modifikovaný.

Kým bol Darwin stále na cestách, profesor Henslow starostlivo pestoval reputáciu svojho bývalého žiaka tým, že umožňoval vybraným naturalistom prístup k fosílnym exemplárom, a dokonca nechal Darwinove geologické zápisky súkromne vytlačiť. Keď sa Beagle 2. októbra 1836 vrátil, Darwin bol už vo vedeckých kruhoch vyhľadávanou osobnosťou. Po návšteve svojho rodiska v Shrewsbury, vyzdvihol jeho otec peniaze z investícií, aby Charlesovi umožnil pokryť náklady. Po konzultácii s Henslowom v Cambridgei, ktorý pracoval s rastlinami, Darwin obchádzal Londýnske inštitúcie, aby našiel najlepších naturalistov, ktorí by napísali vedecké články o jeho zbierkach. Vedomý si rizík radikalizmu zamietol Charles vtedy kontroverznú ponuku Roberta Edmunda Granta katalogizovať bezstavovce.

Horlivý Charles Lyell sa stretol s Darwinom 29. októbra 1836 a predstavil ho Richardovi Owenovi, sľubnému anatómovi, ktorý sa zaviazal preskúmať jeho fosílne kostrové nálezy. Owenove prekvapujúce odhalenia obrovských vyhynutých hlodavcov a leňochodov upevnili Darwinove postavenie ako vedca. S Lyellovou nadšenou podporou predčítal Darwin 4. januára 1837 svoju prvú publikáciu pred Londýnskou geologickou spoločnosťou, kde preukázal, že Čile a juhoamerická pevnina pomaly stúpajú. V ten istý deň Darwin pred spoločnosťou prezentoval svoje exempláre cicavcov a vtákov. 

Počas pobytu v Londýne chodil Darwin so svojím voľnomyšlienkárskym bratom Erazmom na obedy do spoločnosti, kde stretával inšpirujúcich mysliteľov, ktorí si mysleli, že Boh predurčil život skôr prírodnými zákonmi ako zázrakmi. Vedecké kruhy boli plné myšlienok o transmutácii druhov. Darwin svojich priateľov rešpektoval, aj keď jeho myšlienky prekračovali ich presvedčenie, že prírodná história musí rešpektovať náboženstvo a sociálny poriadok. 

V marci 1838 sa stal sekretárom Geologickej spoločnosti.

Plne zotavený sa vrátil domov do Shrewsbury,  no na jeseň už pokračoval v práci v Londýne. Trápili ho však opakované záchvaty choroby a koncom roka sa znovu vrátil domov.

Darwin zvážil Malthusov argument, že ľudská populácia sa nadmieru rozmnoží a bude musieť bojovať o prežitie, vo vzťahu k svojim objavom o druhoch v rámci lokality, skorším výskumom o krížení zvierat a myšlienkam o prírodných „zákonoch harmónie“. Koncom novembra 1838 prirovnal chovateľov vyberajúcich pri šľachtení žiadúce znaky k Malthusovej Prírode vyberajúcej z „náhodných“ variant tak, aby „každá časť novo získanej štruktúry bola plne funkčná a dokonalá“, čím vymyslel „najkrajšiu časť“ teórie o pôvode druhov.

Po kratšom pobyte na Gower Street v Londýne sa pár 17. septembra 1842 presťahoval do mestečka Downe v grófstve Kent (dnes funguje ako múzeum). Darwinovci mali desať detí, z ktorých tri predčasne zomreli. Mnohé z nich a ich vnukov sa neskôr sami stali významnými osobnosťami:

Darwin sa usadil, mal súkromný príjem, bol významným geológom vo vedeckej elite naturalistov s množstvom práce, spisujúci svoje objavy a teórie a dozerajúci na viaczväzkovú Zoologiu opisujúcu jeho zbierky. Bol presvedčený o pravdivosti svojej teórie evolúcie, ale bol si tiež vedomý toho, že  po predstavení jeho teórie sa zdvihne veľká opozícia.
  
FitzRoyova správa bola nakoniec publikovaná v máji 1839. Darwinov Denník a poznámky bol veľkým úspechom a chválil ho dokonca aj Alexander von Humboldt, jeden z Darwinových hrdinov a modelov vedeckého priekopníka. V tom istom roku bol zverejnený bestseller dnes známy ako Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle, ktorý urobil z Darwina populárneho autora. 

V decembri 1839, ako postupovalo prvé Emmine tehotenstvo, sa Charles cítil zle. Po zvyšok života trpel obdobiami bolesti žalúdka, vracaním, ťažkým podráždením a inými symptómami, ktoré často obmedzili jeho pracovnú dobu na niekoľko minút denne alebo ho nútili prestať pracovať, aby sa zotavil.

Darwin sa pokúšal vysvetliť svoju teóriu blízkym priateľom, ale tí o ňu nejavili veľký záujem a neboli schopní pochopiť myšlienku výberu bez nadprirodzeného vyberateľa. V roku 1842, kedy sa rodina presťahovala do Down House, aby unikla pred tlakmi Londýna, Darwin sformuloval krátky „Náčrt“ svojej teórie a do roku 1844 napísal 240-stránkovú „Esej“, ktorá bola rozšírenou verziou jeho raných myšlienok o prirodzenom výbere. 

Darwin dokončil svoju tretiu geologickú knihu v roku 1846 a za asistencie svojho priateľa, mladého botanika Josepha Daltona Hookera, začal rozsiahle štúdie škľabiek.

Pri pokusoch vysporiadať sa so svojou chorobou šiel Darwin v roku 1849 na dva mesiace vodnej liečby do kúpeľov v Malverne, ktorá bola na jeho prekvapenie úspešná. Pokračoval vo svojej práci so škľabkami a našiel „homológie“ dramaticky ukazujúce, ako sa mohli orgány zmeniť aby sa adaptovali na nové funkcie, čo podporovalo jeho teóriu. Krátko nato ochorela jeho dcéra Annie, čo znova vzbudilo jeho obavy, že jeho choroba môže byť dedičná. Po dlhej sérii komplikácií zomrela a Darwin stratil všetku vieru v milosrdného Boha. Podporoval miestnu anglikánsku cirkev, ale prestal ju navštevovať.

Thomas Henry Huxley sa stal jeho priateľom a spojencom. Darwin dokončil svoju prácu o škľabkách (Cirripedia) v roku 1854 a konečne obrátil svoju pozornosť na teóriu druhov.

Na jar 1856 si Lyell prečítal prácu od Alfreda Russela Wallacea, naturalistu pracujúceho na Borneu, a urgoval Darwina, aby svoju teóriu publikoval, ak si chce zachovať prvenstvo. Darwin napriek chorobe ďalej pokračoval v zbieraní dôkazov, získaval exempláre a informácie od ostatných vrátane Wallacea a Asa Graya. 

Počas Darwinovej práce na rukopise Prirodzený výber v decembri 1857, mu Wallace napísal list, v ktorom sa ho pýtal, či sa pustí aj do pôvodu človeka. Zohľadňujúc Lyellove obavy odpovedal: „Myslím, že sa tejto téme vyhnem, keďže je taká obkolesená predsudkami, hoci plne pripúšťam, že je to pre prírodovedca najvyšší a najzaujímavejší problém“. Povzbudzoval Wallaceove teoretizovanie, tvrdiac, že „bez špekulácie neexistuje dobré a originálne pozorovanie“ a dodávajúc: „Ja zachádzam oveľa ďalej ako Vy“.

Prvé ohlásenie teórie získalo málo bezprostrednej pozornosti. Bola stručne spomenutá v niekoľkých malých komentároch, ale neviedla k ďalšiemu rozboru a väčšine ľudí sa zatiaľ nezdala plne odlišná od iných variácií evolučného myslenia. Počas ďalších trinástich mesiacov Darwin pracoval na vytvorení toho, čo bolo pôvodne náčrtom (abstract) jeho „Veľkej knihy o druhoch“.

Keď od svojich vedeckých priateľov dostal okamžité povzbudenie, Darwin dielo konečne dokončil a Lyell zariadil jej publikovanie Johnom Murrayom. Dohodli sa na názve O pôvode druhov pomocou prirodzeného výberu a keď sa kniha začala 22. novembra 1859 predávať, zásoba 1,250 kópií bola dopredu rezervovaná.

V tej dobe znamenal evolucionizmus stvorenie bez Božského zásahu a Darwin sa použitiu slov „evolúcia“ a „vyvinúť sa“ (evolve) vyhýbal. Kniha iba hmlisto spomenula fakt, že človek sa tiež vyvinul ako iné organizmy spomínané v knihe. Darwin zámerne napísal, že „pôvod a história človeka bude objasnená“.

Kritici sa poponáhľali vypichnúť neuvedené implikácie o „ľuďoch z opíc“, hoci The Times publikovali pochvalnú kritiku od Huxleyho, ktorá zahŕňala narážky na Richarda Owena, vodcu vedeckého hnutia, ktoré sa snažil Huxley zvrhnúť. Owen sa spočiatku zdal byť neutrálny, ale jeho kritika knihu nakoniec odsúdila, čo viedlo Darwina k pocitu, že ho závistlivý Owen neznáša. Vedecká rada Church of England sa postavila proti knihe a Darwinovi starí učitelia z Cambridge Sedgwick a Henslow nad ním vyjadrili svoje sklamanie. Potom niekoľko liberálnych anglikánskych teológov vrátane reverenda Harrya Baden-Powella vytvorili manifest nazvaný Eseje a kritiky, ktoré podporovali Pôvod a vyhlasovali, že zázraky sú neracionálne, čím odchýlili pozornosť od Darwina.

Najznámejšia konfrontácia sa uskutočnila na stretnutí Britskej asociácie pre vedecký pokrok v Oxforde. Profesor John William Draper viedol nudnú reč o Darwinovi a sociálnom pokroku, potom Samuel  Wilberforce, oxfordský biskup, dôvodil proti Darwinovi. V nasledujúcej debate sa Thomas Huxley ustanovil za Darwinovho bulldoga – najtvrdšieho obrancu evolučnej teórie na Viktoriánskej scéne. Keď sa ho Wilberforce spýtal, či pochádza z opíc z matkinej či otcovej strany, Huxley, rozpoznajúc svoju príležitosť, pre seba utrúsil Pán ho zveril do mojich rúk, a odpovedal, že by radšej pochádzal z opice ako z kultivovaného človeka, ktorý využíva dary kultúry a vyjadrovania v prospech predsudkov a nepravdy (existuje niekoľko alternatívnych verzií tohto citátu, pozri ). Príbeh sa rozniesol po krajine v skrátenej podobe: Huxley povedal, že by bol radšej opicou ako biskupom.

Mnohým sa tak Darwinow pohľad na prírodu stotožnil s názorom, že rozdiel medzi človekom a zvieraťom neexistuje.
Darwin osobne svoje teórie neobhajoval verejne, hoci prebiehajúce debaty so zaujatím sledoval. Neustále bol chorý a zhromažďoval podporu za pomoci listov a korešpondencie. Jadro kruhu vedeckých priateľov – Huxley, Charles Lyell, Joseph Dalton Hooker a Asa Gray – aktívne posúvalo jeho prácu do popredia vedeckej a verejnej scény a obhajovali ho proti mnohým kritikom. Čo Darwin neočakával bolo, že jeho teória sa stala nielen kľúčovou kontroverziou doby, ale rezonovala aj rôznymi dobovými hnutiami, čím sa stala kľúčovým prvkom ľudovej kultúry tohto (a neskoršieho) obdobia. Ako sa pozornosť a kontroverzia stupňovala, kniha bol preložená do množstva jazykov a prešla sériou nových (nezmenených) vydaní čím sa stala základným vedeckým dokumentom prístupným zvedavej strednej triede. Tak sa stala najkontroverznejšou a najdiskutovanejšou vedeckou knihou, ktorá kedy bola napísaná.

Kým choroba Darwina ďalej kvárila a jeho sláva rástla, pokračoval vo svojom úsilí skúmať a písať o problémoch súvisiacich s jeho teóriou. Uskutočňoval prevažne experimenty na semenných rastlinách a kostiach domácich zvierat, no ochorenie v prímorskom letovisku sa stalo impulzom, aby sa zahĺbil do inovatívneho štúdia orchideí. Kvety týchto rastlín riadia opeľovanie hmyzom, čím zabezpečujú krížové oplodnenie a ich homologické časti slúžia pri rôznych druhoch na rôzne účely. Počas pobytu na lôžku sa v jeho izbe uskutočnilo množstvo experimentov na plazivých rastlinách. 

Navštívil ho reverend Ernst Haeckel, ktorý šíril slovo Darvinizmu v Nemecku a priniesol správy, že študenti v Cambridge prijímajú jeho myšlienky. Huxley prostredníctvom svojich lekcií pre pracujúcich rozširoval jeho publikum. Wallace ho síce naďalej podporoval, no stále viac sa obracal sa k spiritualizmu. 

Jeho nové dielo Variácia narástlo na dva obrovské zväzky, čo ho nútilo vynechať z neho tému človeka a sexuálneho výberu. Po vydaní bol po nej obrovský dopyt. 

Nové fosílne dôkazy potvrdili starovekosť človeka, ale mnohí autori sa nedokázali s evolúciou človeka plne vysporiadať. Darwinovi oponenti tvrdili, že krása vtáctva demonštruje nadprirodzený vplyv. Tieto dve témy boli rozobrané v prácach The Descent of Man and Selection in Relation to Sex (Pôvod človeka a pohlavný výber, 1871) a The Expression of the Emotions in Man and Animals (Prejavy emócií u človeka a pohlavný výber, 1872). Darwin predložil praktické vysvetlenia rozdielov medzi mužmi a ženami a medzi rozličnými rasami a kultúrami. Tiež rozvinul svoje myšlienky o tom, že ľudská myseľ a kultúry sa vyvinuli prirodzeným a sexuálnym výberom, prístup, ktorý stále pretrváva v evolučnej psychológii.

Jeho práca na rastlinách vyústila do série kníh, neskôr sa vrátil k otázke vplyvu červov na vrstvy pôdy.

Darwin zomrel v Downe, v grófstve Kent, 19. apríla 1882. I keď predpokladal, že ho pochovajú na cintoríne sv. Márie v Downe, na žiadosť Darwinových kolegov prezident Kráľovskej spoločnosti William Spottiswoode zariadil pre Darwina štátny pohreb. Pochovaný bol vo Westminster Abbey neďaleko hrobu Isaaca Newtona.

Charles Darwin pochádzal z nonkonformistického pozadia, ale navštevoval anglikánsku školu. Na univerzite študoval anglikánsku teológiu s cieľom stať sa duchovným, predtým ako sa pridal k výprave na lodi Beagle. Neskôr spomínal, že „počas pobytu na palube Beagle… Som bol dosť ortodoxný… Ale postupne som začal vidieť, že Starý zákon… už nebol dôveryhodný viac, ako… viera akéhokoľvek barbara.“

Po návrate rozvinul svoju teóriu prirodzeného výberu pri plnom vedomí, že bola v konflikte s teleologickým argumentom v Natural Theology Williama Paleyho. Darwin zvážil kresťanský zmysel smrteľnosti a dospel k názoru, že náboženský inštinkt sa vyvinul so spoločnosťou. So smrťou svojej dcéry Annie Darwin stratil všetku vieru v milosrdného Boha a kresťanstvo sa mu videlo zbytočné. Pokračoval v podpore miestnej cirkvi a pomáhal s prácou vo farnosti, ale v nedeľu sa išiel prejsť, kým jeho rodina išla do kostola.

V neskoršom živote sa Darwina často pýtali na jeho náboženské názory. Zachádzal až tak ďaleko, že povedal, že „neverí v Bibliu ako božie slovo“. Vždy však nástojil na tom, že bol agnostik a „nikdy nebol ateista“. 

Teória evolúcie Charlesa Darwina založená na prirodzenom výbere zmenila myslenie v nespočetných oblastiach vedy od biológie po antropológiu. Jeho práca stanovila, že „evolúcia“ sa stala: nie nutne, že bola prirodzeným či sexuálnym výberom (toto konkrétne poznanie nebolo plne štandardné až do znovuobjavenia práce Gregora Mendela na začiatku 20. storočia).

Jeho práca bola v čase, keď ju publikoval, extrémne kontroverzná, a mnohí v jeho dobe ju nebrali vážne. Darwinova teória evolúcie bola významnou ranou kreacionizmu a predstavám o inteligentnom dizajne prevládajúcim vo vede 19. storočia. Myšlienka, že neexistuje jasná hranica medzi človekom a zvieraťom navždy urobila z Darwina symbol ikonoborectva, ktorý odstránil privilegovanú úlohu človeka v strede vesmíru. Pre oponentov bol Darwin „opičím mužom“, často zobrazovaným ako čiastočná opica.

Po Darwinovej publikácii Pôvodu jeho bratranec Francis Galton od roku 1865 aplikoval jej koncepty na ľudskú spoločnosť, aby proklamoval „dedičné zlepšenie“ a svoju teóriu do roku 1869 dôkladne zdokonalil. Darwin toto zvážil v The Descent of Man a hoci súhlasil, že Galton preukázal, že „talent“ a „génius“ v človeku sú pravdepodobne dedičné, myslel si, že sociálne zmeny, ktoré Galton navrhoval, boli príliš „utopistické“. Galton a Darwin  verili, že dedičnosť by mala byť braná do úvahy prinajlepšom ľuďmi hľadajúcimi potenciálneho partnera. V roku 1883, po Darwinovej smrti, začal Galton nazývať svoju sociálnu filozofiu eugenikou. V 20. storočí začala byť spájaná s povinnou kontrolou reprodukcie zneužitá nacistickým Nemeckom pre ciele genetickej „čistoty“.

V roku 1944 použil americký historik Richard Hofstadter termín „sociálny darvinizmus“ na popísanie myslenia v 19. a 20. storočí, ktoré sa vyvinulo z myšlienok Thomasa Malthusa a Herberta Spencera. Aplikovalo myšlienky evolúcie a „prežitia najlepšieho“ na spoločnosti a národy súperiace o prežitie v nehostinnom svete. Tieto myšlienky boli diskreditované svojim príbuzenstvom s rasizmom, a imperializmom. Hoci je termín anachronický, v Darwinovej dobe bol rozdiel medzi neskoršie nazývaným „sociálnym darvinizmom“ a jednoduchým „darvinizmom“ menej jasný. Darwin však neveril, že jeho vedecká teória podporovala ktorúkoľvek konkrétnu teóriu zriadenia alebo spoločenského poriadku.

V austrálskom Severnom teritóriu, bolo hlavné mesto (pôvodne Palmerston) premenované na Darwin, aby sa zachovala pamiatka na návštevu tejto osobnosti v roku 1839 a teritórium sa dnes pýši aj Univerzitou Charlesa Darwina a Národným parkom Charlesa Darwina.

Ako humorná oslava teórie evolúcie je udeľovaná výročná cena Darwin Award jednotlivcom, ktorí „pomôžu procesu evolúcie demonštráciou svojej neschopnosti“ fatálne hlúpymi činmi.

Darwinovi bolo udelené zvláštne uznanie, keď sa v roku 2000 objavila jeho podoba na desaťlibrovej bankovke, nahradiac tak Charlesa Dickensa. Jeho obdivuhodná brada pravdepodobne náročná na pestovanie bola opakovane prvkom pri tomto rozhodovaní.

Darwin dosiahol 4. miesto vo verejnom hlasovaní Sto najväčších Britov, sponzorovanom BBC.




#Article 186: Augustus De Morgan (101 words)


August de Morgan (* 27. jún 1806, Madurai, India – † 18. marec 1871, Londýn, Spojené kráľovstvo) bol britský logik a matematik, ktorý sa zaoberal algebraickým vyjadrením problémov formálnej logiky.

De Morganov zápis ovplyvnila algebraická logika Georgea Boolea, ktorý sa neskôr prihlásil o časť zásluh na týchto logických zákonoch. Hoci podobné pozorovania zapísal už Aristoteles a boli známy už v starom Grécku a v stredoveku, De Morgan im dal klasickú formu a zaviedol tým matematickú reč do matematickej logiky. De Morganove zákony sú ľahko dokázateľné a môžu sa zdať triviálne, avšak sú užitočné pre dôkazy platnosti záverov a pre deduktívne úlohy.




#Article 187: Daniel Dennett (191 words)


Daniel Clement Dennett (* 28. marec 1942, Boston, Massachusetts, USA) je popredný americký analytický filozof a kognitívny vedec. Zaoberá sa filozofiou mysle a filozofiou vedy a ich vzťahom k evolučnej biológii a kognitívnej vede. Vytvoril jednu z počítačovo-funkcionalistických teórií vedomia.

Narodil sa v Bostone a časť svojho detstva strávil v Libanone, kde jeho otec počas druhej svetovej vojny pracoval ako agent americkej spravodajskej služby. Keď mal päť rokov, jeho otec zomrel pri leteckej havárii, a s matkou a sestrou Charlotte sa presťahovali späť do Bostonu.

Strávil jeden rok na Wesleyan University a potom prešiel na Harvard University, kde študoval u W. V. Quinea a v roku 1963 získal titul B.A. (Bachelor of Arts). V roce 1965 získal titul D.Phil. (doktor filozofie) na University of Oxford, kde bol študentom Gilberta Rylea.  Jeho dizertačná práca mala názov The Mind and the Brain: Introspective Description in the Light of Neurological Findings; Intentionality.

V súčasnosti pôsobí ako profesor na Tufts University.

V roku 2004 získal ocenenie Humanist of the Year od American Humanist Association. V roku 2012 dostal Erasmusprijs.

Od roku 1962 je ženatý so Susan Bell S manželkou 
žije v North Andover v Massachusetts.




#Article 188: Jacques Derrida (313 words)


Jacques Derrida (* 15. júl 1930, El-Biar, Alžírsko – † 8. október 2004, Paríž, Francúzsko) bol francúzsky filozof, predstaviteľ postmodernej filozofie. Spolu s Foucaultom a Deleuzom sa považuje za hlavného predstaviteľa súčasnej francúzskej filozofie. Je považovaný tiež za otca dekonštrukcie.

Jeho myslenie možno charakterizovať ako pokus o kritiku západného rozumu: od roku 1962, keď vyšlo jeho dielo L'origine de la géométrie de Husserl, je motívom a predmetom jeho myslenia hlboká skepsa voči zdanlivo zaručenej vedeckosti tradície humanizmu a osvietenstva.

Derridova kritika smeruje jednak proti Hegelovmu dielu, ktoré predstavuje kulminačný bod západnej racionalistickej tradície, jednak Heideggerovmu pokusu určiť uchopenie bytia ešte skôr, než sa na to podujme rozum. V Derridovej reflexii západného rozumu intervenuje pojem písma, ktorým sa snaží spochybniť kategóriu zmyslu, subjektu, pôvodu, dejín a uviesť do pohybu hranice medzi disciplínami a diskurzami. Svojimi analýzami písma a písania v dielach De la grammatologie (1967) a L'écriture et la différence (1967) chce Derrida demaskovať logocentrizmus, ktorý písmo (écriture) definuje iba ako akýsi sekundárny fenomén reči (parole), ktorá podľa modelu jednoznačnej reprezentácie sugeruje identitu a prezenciu. K nosnému pojmu svojej filozofie, k pojmu différance, Derrida dospieva práve v kritickom odmietnutí tejto sugescie a v konfrontácii s pojmom transcendentálneho subjektu, na ktorom stavia filozofia vedomia: Derrida v tomto smere podrobuje kritike najmä Husserlovu teóriu znaku.

Diferencia je základným pojmom Derridovej filozofie, presnejšie jeho slovesno-menná podoba différance. Tento termín a to, čo ním chce Derrida naznačiť, možno priblížiť asi takto: napríklad od slovesa rezonovať možno vytvoriť tvar rezonancia; rezonancia - podobne ako différance - však označuje súčasne dvojaké: dej rezonovania i sám výsledok tohto deja. Derrida teda používa pojem, v ktorom je prítomný ako aspekt slovesný (dejový), tak aspekt nominálny, ako pohyb, tak aj výsledok tohto pohybu. Na rozdiel od klasického štrukturalizmu (ktorý v podstate pracoval s predstavou statickej štruktúry) je teraz v pojme diferencie základný skôr jej dynamický ráz. Tým sa však štrukturalizmus zásadným spôsobom premieňa. 




#Article 189: René Descartes (273 words)


René Descartes, známy aj ako Cartesius (* 31. marec 1596,  La Haye, Francúzsko – † 11. február 1650, Štokholm, Švédsko) bol francúzsky filozof, matematik, predstaviteľ racionalizmu, špeciálnovedný bádateľ vo viacerých prírodovedných odboroch. Hlboko ovplyvnil celú novovekú vedu.

Postupom od metodického pochybovania k nepochybnému Cogito ergo sum (Myslím, teda som) začal obrat k subjektu, k vlastnej filozofii Ja. Descartes sa tým stal predovšetkým priekopníkom v oblasti kritiky poznania.

Descartes začína s bezprostredne danou subjektívnou skúsenosťou jednotlivca.

Jeho cieľom bolo založiť jednotnú vedu na matematickej báze. Descartes rozpracoval metódu získavania vedeckých poznatkov alebo racionálne zdôvodneného názoru: išlo tu o heuristickú metódu alebo výskumnú techniku (ars inveniendi = umenie objavovať), ktorá spočíva v postupnosti krokov zameraných na riešenie bádateľských problémov (v matematike, prírodných vedách, náboženstve i etike). Táto Descartova metóda kombinuje analýzu a syntézu, pričom analýza predstavuje rozklad problému alebo zložitého predmetu na jeho najmenšie, intuitívne rozoznateľné súčasti a syntéza ho rekonštruuje pomocou prísne logických operácií (dedukcie). Sledujúc pravidlá tejto metódy, Descartes hľadá posledné, základné, večné pravdy. Existencia týchto právd je podľa Descarta daná pravdugarantujúcim bohom (veracitas Dei). Sú však vlastnosti tohto boha nepochybné? V čom môže spočívať istota môjho poznania? Descartes radikalizoval svoju skepsu (pochybovanie) až k - podľa neho - nepochybnému, evidentnému východisku, ktoré sformuloval vo vete, ktorú by sme po slovensky mohli vyjadriť takto: Myslím, teda som (Cogito, ergo sum).

Rozmanitosť vecí - častí celku nie je podla Descarta (podobne ako podľa atomistov) výsledkom kvalitatívnych zmien. Ich kvalitatívnu rozmanitosť chápe ako výraz kvantitatívnej mnohotvárnosti. Preto napr. zviera chápal ako mechanický stroj.

V matematike zaviedol pojem premennej, funkcie, sústavu súradníc (tzv. karteziánsku) a založil analytickú geometriu.

Zomrel vo veku 53 rokov na zápal pľúc.




#Article 190: John Dewey (765 words)


John Dewey (* 20. október 1859, Burlington, Vermont, USA – † 1. jún 1952, New York) bol americký filozof, predstaviteľ chicagskej školy pragmatizmu, predstaviteľ reformnej pedagogiky. Opieral sa o behaviorizmus J. B. Watsona. Deweyho považujú za najvplyvnejšieho amerického sociálneho filozofa a pedagóga.

V protiklade k Jamesovi a F. C. S. Schillerovi zakladá ľudské poznanie na skúsenosti spojenej s rozvojom techniky. Tento rozvoj dokazuje neustála premenlivosť všetkého, čo je hmotné a duchovné, všetkého, o čom s konečnou platnosťou rozhoduje ľudská činnosť. Myslenie i poznanie sú pre túto činnosť nástrojom, ktorý umožňuje človeku prekonať množstvo ťažkostí, ktoré pred ním vznikajú.

Podľa Deweyho sa od ostatných živočíchov neodlišujeme tým, že myslíme, ale tým, že na rozdiel od nich sa dokážeme adaptovať na čoraz zložitejšie a komplexnejšie prostredie, dokážeme rozširovať svoj obzor a svoje presvedčenia zdôvodňovať pred čoraz väčším publikom. To, čo nazývame poznávaním alebo skúmaním, je podľa Deweyho vždy iba vecou ďalšieho prispôsobovania sa.

Morálny a politický pokrok nie je postupné približovanie sa k jedinej správnej Morálke a jedinej správnej politike, ale je to jednoducho pokrok na naše dovtedajšie Ja. Podobne ako Hegel považoval dejiny sveta za proces smerujúci k čoraz rozvinutejším a komplexnejším stavom, aj Dewey pokladal individuálny duchovný pokrok ľudskej bytosti i politický a sociálny pokrok civilizácie za prekonávanie minulosti. Spôsob, akým túto minulosť prekonávame, nám pritom umožňuje obzrieť sa späť a zistiť, kde sme urobili chyby.

Dewey bol presvedčený, že o budúcnosti nemôžeme nič vedieť, že dejiny nemajú nijaký prirodzený cieľ. Dewey chápal kultúrne dejiny od neandertálcov až po súčasnosť podobne, ako biológovia chápu biologickú evolúciu od améby až po opicu. Ani v jednom prípade nejde o niečo osudové, nevyhnutné, jednoducho to tak bolo, ale keď už to bolo, využime to vo svoj prospech. Človek sa na tejto planéte objavil náhodou. Takou istou náhodou, a nie osudom bolo aj to, že na planéte sa objavila demokratická spoločnosť. Podobný názor má aj na vznik kresťanstva, kde bol presvedčený, že kresťanstvo nevďačí za svoj vznik zjaveniu, ale takrečeno šťastnej náhode. Nemuselo k tomu dôjsť, ale keď už k tomu došlo, západná civilizácia ju využila vo svoj prospech. 
 
Podľa Deweyho, podobne ako podľa  Heideggera boli dejiny metafyziky dejinami úsilia nájsť niečo vznešené a mocné, – nech už to bol Boh, Skutočnosť či Rozum – čo by stálo na našej strane. Kant napríklad tvrdil, že práve rozum je na našej strane, Marx tvrdil, že sú to dejiny, cirkvi hlásajú, že je to Boh. Dewey, poučený Darwinom, tvrdí, že sme tu celkom sami. Na otázku, odkiaľ sa berie ten osvietenský sen o demokratickej spoločnosti, odpovedal: Je to jednoducho sen, výplod ľudskej fantázie.
 

Jediná špecificky ľudská vec je jazyk. No dejiny jazyka sú neprerušovaným príbehom postupne narastajúcej zložitosti. Je to príbeh o tom, ako sme sa od neandertálskeho chrochtania a štuchania lakťami dostali k nemeckým filozofickým traktátom, a nie je o nič menej súvislý ako príbeh o tom, ako sme sa dostali od améb k antropoidom. Obidva príbehy sú súčasťou jedného rozsiahlejšieho príbehu. Biologickú evolúciu plynulo nahrádza evolúcia kultúrna. Z evolučného hľadiska sa chrochtanie líši od traktátov iba mierou zložitosti. No rozdiel medzi zvieratami používajúcimi jazyk a nemými zvieratami, ako aj rozdiel medzi kultúrami, v ktorých existuje, je ako vždy dôležitý a evidentný, hoci tu v obidvoch prípadoch ide o rozdiel v miere. Podľa Deweyho sa filozofi ostro odlišujúci rozum od skúsenosti či morálku od rozumnosti pokúšajú urobiť z dôležitého rozdielu v miere rozdiel metafyzický. Preto si vymysleli problémy, ktoré sú neriešiteľné, a pritom vykonštruované.

Podľa Deweyho rozlíšenie medzi rozumnosťou a morálkou, rovnako ako rozlíšenie medzi zvykom a zákonom, je rozlíšením miery – miery potreby vedomého uváženia a explicitného formulovania príkazov-, nie druhovým rozlíšením. Užitočné sa od správneho neodlišuje druhovo. Správne je iba abstraktné meno pre množstvo pôsobiacich konkrétnych požiadaviek, ktoré na nás kladú ostatní a ktoré, ak chceme žiť, musíme, do istej miery zohľadňovať.

Vznikla ako reakcia na kantovskú kritiku jeho chápania morálky. Hovorí sa, že morálka predpokladá podriadenie faktu ideálnej predstave, kým z tohto (Deweyho) hľadiska je morálka vo vzťahu k holému faktu sekundárna, čím ju vlastne zbavujeme dôstojnosti a právoplatnosti...Táto kritika sa zakladá na nesprávnom oddeľovaní. V skutočnosti tvrdí, že ideálne kritériá buď predchádzajú zvyky a dávajú im morálnu kvalitu, alebo prichádzajú až po zvykoch a vyvíjajú sa z nich, sú teda čisto náhodnými vedľajšími produktmi. Podstata Deweyho analógie medzi jazykom a morálkou spočíva v tom, že neexistoval rozhodujúci okamih, v ktorom jazyk prestal byť sledom reakcií na podnety poskytované správaním ostatných a začal byť nástrojom na vyjadrovanie presvedčení. Podobne neexistoval bod, v ktorom praktický rozum prestal byť rozumný a začal byť špecificky morálny, v ktorom prestal byť čisto užitočný a začal byť autoritatívny.

Rorty, R.:Filozofické orchidey. Bratislava: Kalligram 2006. 264 str. ISBN 80-7149-830-0.




#Article 191: Denis Diderot (102 words)


Denis Diderot (* 5. október 1713, Langres, Francúzsko – † 31. júl 1784, Paríž) bol francúzsky filozof, estetik a spisovateľ, jeden z popredných osvietencov encyklopedistov, hlavný redaktor encyklopédie Encyclopédie ou Dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers.

Diderot vytvoril filozofiu prírody, v ktorej sa prejavuje jeho zmysel pre konkrétne javy a experimentálne bádanie. S tým súvisí jeho záujem o biologické vedy – až do tej miery, že matematika uňho stráca prvoradé postavenie, ktoré mala u Reného Descarta.

Diderot bol spočiatku deista, nakoniec však vyznáva materialistický monizmus, podľa ktorého jednota hmoty spočíva v kontinuite, ktorá spája najjednoduchšie spôsoby existencie s najzložitejšími.

 




#Article 192: Hermann Diels (211 words)


Hermann Diels (* 18. máj 1848, Biebrich, Nemecko – † 4. jún 1922, Berlín) bol nemecký klasický filológ, historik dejín filozofie, religionista a vydavateľ antických textov. 

Narodil sa vo Wiesbadene, jeho otec bol učiteľ na základnej škole. Zaujímal sa o prírodné vedy, ale na univerzite v Berlíne študoval klasickú filológiu (1867 - 1871). V Berlíne sa zoznámil aj s ďalším klasickým filológom Ulrichom Wilamowitzom-Moellendorffom, s ktorým ho spájalo úzke priateľstvo po celý život. 

Po skončení vysokoškolského štúdia pôsobil ako učiteľ vo Flensburgu a Hamburgu. V roku 1877 sa vrátil do Berlína a pôsobil v Pruskej akadémii vied ako redaktor pri príprave komentárov k Aristotelovi. V roku 1881 ho zvolili za člena Pruskej akadémie vied.

V roku 1882 sa stal riadnym profesorom na Humboldtovej univerzite v Berlíne. V roku 1891/1892 bol dekanom, v roku 1905/1906 rektorom univerzity. V roku 1895 sa stal po Theodorovi Mommsenovi sekretárom filozoficko-historickej triedy Akadémie a túto funkciu zastával až do roku 1920, kedy odišiel do dôchodku. 

Zomrel 4. júna 1922 na infarkt v Berlíne-Dahleme, kde je aj pochovaný. 

Ako klasický filológ vydal tri dôležité filologické a filozofické práce: Doxographi Graeci (1879), 
Commentaria in Aristotelem Graeca (1882-1909) a Fragmenty predsokratikov (1903).

Okrem toho publikoval ďalšie práce k dejinám techniky a medicíny v antike a práce o antickom náboženstve. 




#Article 193: Hugo Dingler (117 words)


Hugo Albert Emil Hermann Dingler (* 7. júl 1881, Mníchov, Nemecko – † 29. jún 1954, Mníchov) bol nemecký teoretik vedy a filozof.

Po promócii v Mníchove v roku 1906 začal budovať vysokoškolskú kariéru. Po svojej habilitácii (1912) a účasti v 1. svetovej vojne pôsobil ako súkromný docent a učiteľ na reálke. Roku 1920 sa stal mimoriadnym profesorom v Mníchove, 1932 riadnym profesorom v Darmstadte. V roku 1934 však musel odísť na nútený dôchodok.

Jeho hrob sa nachádza v Aschaffenburgu, kde je v dvorskej knižnici deponovaná aj jeho závet.

Dingler sa usiloval o metodické a úplné založenie (fundamentáciu) exaktných vied. Bol zástancom metafyzicky orientovanej teórie poznania, bol silne kantovsky orientovaný a bol predchodcom erlangenskej školy (erlangenský konštruktivizmus).




#Article 194: Wilhelm Dilthey (417 words)


Wilhelm Christian Ludwig Dilthey (* 19. november 1833, Wiesbaden-Biebrich, Hesensko, Nemecko – † 1. október 1911, Seis am Schlern, Taliansko]) bol nemecký psychológ, pedagóg a filozof - predstaviteľ filozofie života, duchovednej pedagogiky hermeneutickej pedagogiky.

Ústredným pojmom jeho filozofie je pojem živého ducha, ktorý sa vyvíja v historických formách.

Dilthey pochádzal z reformovanej kazateľskej rodiny, študoval históriu, teológiu a filozofiu v Berlíne a v Heidelbergu, promoval roku 1864 prácou o Schleiermacherovej etike a roku 1867 sa stal profesorom v Bazileji, neskôr v Kieli, vo Vroclave a v rokoch 1883 až 1908 v Berlíne. Súborné vydanie jeho diela má viac ako tridsať zväzkov.
  

Proti metóde prírodných vied, ktorá sa počas 19. storočia nesmierne rozvinula, postavil Dilthey humanitné či spoločenské vedy (doslova duchovné vedy, Geisteswissenschaften – napr. históriu, právo, literárnu vedu) a snažil sa vybudovať ich vedeckú metódu. Prírodné vedy skúmajú svet z hľadiska príčinnosti, naopak úlohou „duchovných vied“ je podľa neho chápať a vysvetľovať vzťahy medzi životom, vyjadrovaním a poznaním. Z povahy veci musí byť historické, teda chápať svoje predmety a témy v dejinnom vývoji, a ich hlavnou metódou je hermeneutika, teda snaha o verné porozumenie a výklad textov a iných dokladov. 

Druhou veľkou Diltheyovou témou bol život a živé, ktoré sa podľa neho nedá celkom pochopiť len experimentálnou metódou vied o neživom. Život totiž charakterizuje úsilie každého organizmu udržať sa nažive, rásť a rozmnožovať sa, len v oblasti živého možno nájsť napríklad slobodu a zodpovednosť. Živé organizmy žijú v istej symbióze so svojim prostredím, od ktorého sú závislé a na ktoré aj rôznym spôsobom reagujú. Sú teda dráždivé, vnímavé a schopné aj vzájomne komunikovať.

Treťou veľkou oblasťou Diltheyovho záujmu bola výchova a vzdelávanie. Všímal si rôzne etapy ľudského detstva a dospievania a hľadal pre ne primerané spôsoby výchovy. Patrí tak medzi zakladateľov modernej pedagogiky a filozofie výchovy.

Okrem filozofie a pedagogiky ovplyvnil Dilthey aj sociológiu, najmä prostredníctvom svojho kolegu a priateľa G. Simmela, a to svojim dôrazom na chápanie a poznanie. Medzi jeho priamych žiakov patrili nemeckí filozofi a pedagógovia Hans Lipps, Herman Nohl, Theodor Litt, Eduard Spranger, Georg Misch a Erich Rothacker. Na Diltheya polemicky nadviazal Martin Heidegger a vlastním pojatím hermeneutiky Hans-Georg Gadamer, obaja však od neho prevzali mnoho impulzov a myšlienok (napr. myšlienku „hermeneutického kruhu“). Ditheyove myšlienky a dielo ovplyvnili celý rad ďalších – hlavne nemeckých – filozofov, ako bol Theodor W. Adorno, Ernst Cassirer, Karl Otto Apel alebo Jürgen Habermas. V Česku sa jeho myšlienkami zaoberal Jan Patočka a celý rad pedagógov. Významne ovplyvnil aj uvažovanie antropológa Victora Turnera a jeho koncepciu kultúrnych performance.




#Article 195: Pseudo-Dionýzios Areopagita (402 words)


Pseudo-Dionýzios Areopagita (iné mená: Pseudodionýzios Areopagita, Pseudo-Dionysios Areopagités, Dionýz Areopagita, Dionýz Areopagitský, Dionysius Areopagita, staršie: Pseudo-Dionýz Areopagita; ; * koniec 5. storočia, Sýria† začiatok 6. storočia) bol kresťanský novoplatonik pravdepodobne sýrskeho pôvodu, ktorý sa usiloval spojiť kresťanstvo s pohanskou filozofiou.

Autora stotožňovali s Atéňanom Dionysiom zo Skutkov apoštolských 17,34, čo tvrdil Eusebios, neskôr ho považovali za zhodného s prvým biskupom Paríža (svätý Denis). Hoci prisúdenie k postave zo Skutkov apoštolov spochybnil už Hypatius z Efezu (okolo 520540) a na západe Pierre Abélard, bolo akceptované do 16. storočia. Datovanie a totožnosť autora spochybnili Laurentius Valla v roku 1457 a Erazmus Rotterdamský.

Autor mohol byť:

Iný zdroj sumarizuje: [navrhované identity siahajú] „od učeníkov Prokla cez nechalcedónskych autorov po ortodoxných obrancov Chalcedonu“. Otázka autorstva však doriešená stále nie je.

Autor pravdepodobne bol / pôsobil v rokoch / dielo vzniklo:

Ako jeho vlastné spisy, napísané pôvodne po grécky, platia dnes štyri traktáty:

V týchto dielach spomína ďalších 7 diel, ktoré sa nezachovali, resp. ich vôbec nenapísal

Sýrsky preklad diel Pseudo-dionýza vznikol iba niekoľko rokov po ich napísaní, teda asi začiatok 6. storočia, res. 6. storočie. Autorom bol Sargis (Sergios) z Réš΄ainá. Jeho preklad bol dosť voľný.

Západu ich sprostredkovali opát Hilduin zo St. Denis (okolo 832), Johannes Scotus Eriugena, Iohannes Saracenus (okolo 1167), Robertus Lincolniensis a Ambrogio Traversari (1436). Z týchto textov, komentárov k nim a z ich parafráz sa zostavovali súbory, z ktorých najslávnejší a najrozšírenejší je Corpus Parisiense (Parížsky súbor), zostavený okolo 1250.

Po preklade do sýrčiny nasledovali všetky kultúrne jazyky vtedajšieho kresťanského Východu, teda napr. arabčina a arménčina a gruzínčina. Existoval aj preklad do staroslovienčiny, ktorý vznikol 9. / 10. storočí.

Pripravoval cestu stredovekej mystike. Počas tisíc rokov bol jedným z hlavných zdrojov stredovekého myslenia, mal veľký vplyv na stredovekú teológiu.

Na rozdiel od Augustínovho novoplatonizmu, ktorý bol inšpirovaný hlavne Plotinom, je novoplatonizmus Pseudodionysiov viac poplatný Proklovi a vystupuje v čistejšej, pôvodnejšej podobe.

Pokúšal sa začleniť bohatstvo biblickej symboliky, ktorá je vyjadrená v kresťanskej liturgií do metafyzického a kozmického pozadia.

Jeho odkaz považujú za určitý gréckobyzantský prvok prekonávajúci bariéru vybudovanú medzi kresťanským Východom a kresťanským Západom, ktorú vytvorila veľká schizma. Pseudo-Dionysius nebol síce pre západnú racionalitu nikdy celkom prijateľný, ale napriek tomu v nej pôsobil - napospol skôr pod povrchom - ako trvale znepokojujúci a oživujúci ferment a korektív.

Filozoficky najvýznamnejšie dielo je Peri theión onomatón, lat. De divinis nominibus. Dionýzove diela spájali novoplatonizmus a panteizmus a rozlišujú medzi pozitívnou a negatívnou teológiou.




#Article 196: Fiodor Michajlovič Dostojevskij (942 words)


Fiodor Michajlovič Dostojevskij (; * 11. november 1821, Moskva – † 9. február 1881, Petrohrad) bol ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Jeho umelecká tvorba podstatne ovplyvnila vývin svetovej prózy.

Dostojevskij pochádza z chudobnej šľachty. Narodil sa ako druhé dieťa zo siedmich Michajlovi a Márii Dostojevským. Jeho otec bol lekár, pracoval v Marianskej nemocnici pre chudobných v Moskve. Dostojevskij už ako  9 ročné dieťa dostal prvý epileptický záchvat. Smrť matky, ktorá umrela na tuberkulózu a jeho najväčšieho literárneho vzoru, Puškina, v jeden rok 1837, mala negatívny vplyv na jeho zdravotný stav a dosah na jeho ďalšiu literárnu tvorbu. V roku 1837 sa presťahoval do Petrohradu, kde v rokoch 1838 až 1843 študoval stavebné inžinierstvo na Vysokej vojenskej technickej škole. V roku 1839 bol jeho otec zavraždený, pravdepodobne vlastnými poddanými. 

Jeho prvý vážnejší literárny počin je spojený s prekladom diela Balzaca Eugénia Grandetová, ten však získal len malú, respektíve skoro žiadnu pozornosť. Dostojevskij v roku 1844, potom čo opustil armádu, začal písať svoj literárny debut Chudobní ľudia, ktorý bol uverejnený v roku 1846. Po jeho uverejnení sa stal okamžite slávny, dobová kritika ho oslavovala ako génia. V tom istom roku píše diela Dvojník, ktorý bude neskôr základom pre výstavbu charakterov v jeho dielach  a dielo Netočka Nezvanovová.

V roku 1847 vstúpil do petraševovského krúžku; keď v ich radoch v roku  1849 predniesol  kriminálne písmo literárneho kritika Belinského adresované Gogoľovi, bol dňa 23. apríla zatknutý a uväznený v Petropavlovskej pevnosti. Neskôr degradovaný a toho roku 16. novembra odsúdený spolu s ostatnými členmi krúžku na trest smrti. Až na popravisku ho omilostil cár Mikuláš I. a dostal štyri roky vyhnanstva  na sibírsku katorgu, spojené s nútenými prácami, s nadväzujúcou vojenskou povinnosťou. Tu vo väzení v Omsku často trpel epileptickými záchvatmi (epilepsiu mal po celý život). Z väzenia bol prepustený v roku 1854 a nastúpil na službu v sibírskom pluku. Nasledujúcich 5 rokov ako vojak (neskôr ako poručík) strávil s iným plukom na území Kazachstanu. V tom období sa začal jeho vzťah s Marijou Dmitrijevnou Isajevovou, ktorá bola manželkou jeho známeho. Vzali sa vo februári 1857 po smrti jej manžela. 

V roku 1859 sa vracia do Petrohradu, kde vydáva spoločne so starším bratom, Michajlom, neúspešné časopisy Vremja (Čas) Epocha (Epocha). V roku 1863 cestuje po Európe, kde po prvýkrát podľahne hráčskej vášni. Tu sa tiež stretáva s Apollinariou Suslovovou. Tá sa stane jeho vzorom pre pyšné ženy v jeho dielach, napríklad ako Katarína Ivanovna v diele Bratia Karamazovovci.

Pre Dostojevského bol nešťastný rok 1864, kedy mu umiera manželka na tuberkulózu a zakrátko na to jeho brat Michajl. Následne bol finančne ochromený podnikateľskými dlhmi, ktoré vznikli najmä v spojitosti s neúspešným vydávaním časopisov, rovnako i v súvislosti s  finančnou podporou neschopného nevlastného syna z prvého manželstva a starostlivosťou o vdovu a deti po bratovi. Dostojevskij upadá do hlbokých depresií a prepadá čoraz viac hráčskej vášni.

Tieto dva tlaky, vymaniť sa spod dlhov veriteľov a uspokojenie hráčskej vášne, ho viedli k ďalšej ceste do Západnej Európy. Tu sa začína jeho vášnivý ľúbostný pomer s Apollinariou Suslovovou, ktorá však odmieta jeho ponuku na sobáš. Dostojevskému to zlomilo srdce, avšak zakrátko sa stretáva s mladou, vtedy iba dvadsaťročnou stenografkou,  Annou Grigorievnou Snitkinovou. Krátko pred uzavretím manželstva jej nadiktuje novelu Hráč. Manželstvo uzatvoria v roku 1867. Je zaujímavé, že Snitkinová sa ako vzor, na rozdiel od jeho dvoch predošlých silných vzťahov, nikdy neobjavila v jeho dielach, napriek tomu, že objektívne povedané bolo manželstvo s ňou šťastné a vyrovnané. Toto obdobie v jeho živote je však v rámci spisovateľskej kariéry  všeobecne považované za obdobie kedy vytvoril svoje najväčšie diela. Od roku 1873 do 1881 vydáva Spisovateľov denník. Ide o mesačník, v ktorom píše krátke príbehy, črty a články o dobových udalostiach. Tento mesačník mal enormný úspech.

U Dostojevského je rovnako známe, že ovplyvňoval a bol ovplyvnený ruským filozofom Vladimirom Sergejevičom Soloviovom. Soloviov inšpiroval Dostojevského k vytvoreniu postavy Aľošu Karamazovova. 

V 1877 mal ústrednú oslavnú reč na pohrebe svojho veľkého priateľa, básnika Nekrasova. 8. júna 1880, krátko predtým než zomrel, mal svoj slávny prejav o Puškinovi pri príležitosti odhalenia Puškinovho pamätníka v Moskve. Od tejto udalosti bol s nadšením prijatý v celom Rusku ako jeden z najväčších spisovateľov a oslavovaný ako prorok, takmer až mystik.

V roku 1866 vychádza jeho prvý veľký román, ktorým sa Dostojevskij stáva časťou svetovej literatúry: Zločin a trest. Príbeh chudobného študenta práva Rodiona Romanoviča Raskoľnikova, ktorý sa z presvedčenia stáva vrahom úžerníčky a jej sestry. Postupne sa však vyvinie na človeka, ktorý prostredníctvom Soni Marmeladovej, objavuje svet taký, ako je v skutočnosti. Dostojevskij presviedča svojimi psychologicky realistickými charaktermi a precíznym a názorným rozprávaním. V tom istom roku vychádza jeho román Hráč napísaný za 26 dní, jeho priznanie sa k hráčskej vášni. 

Krátko potom, ako sa druhýkrát oženil, v roku 1867, musí ujsť pre vysoké dlžoby do zahraničia. Žije dlhší čas v Baden-Badene v Nemecku a vracia sa do Ruska až v roku 1871. V roku 1868 stráca zasa všetko na hráčskom stole. V ďalšom roku vychádza jeho druhé veľké dielo, Idiot. Tragikomický príbeh kniežaťa Myškina, ktorý zlyháva v petrohradskej spoločnosti napriek svojmu dobru, úprimnosti a čestnosti.

Na konci svojho života žil pokojne. Napísal dve posledné veľké diela, Besy - politický román o zničujúcej moci anarchizmu a nihilizmu, v ktorom anticipuje príchod socializmu a jeho následky; nakoniec Bratia Karamazovci, panorámu ruskej spoločnosti na konci 19. storočia a zároveň súhrn celého jeho diela.

Keď Dostojevskij v roku 1881 zomrel na krvácanie pľúc, zúčastnilo sa na jeho pohrebe okolo 60 000 ľudí.

Dostojevského filozofia dejín má v dôsledku svojej umeleckoliterárnej vyjadrenosti väčší vplyv než rovnako orientované koncepcie vyjadrené v jazyku filozofie (napr. Spenglerova, Toynbeeho, Berďajevova, Jaspersova, Heideggerova).

Romány:




#Article 197: Ján Duns Scotus (312 words)


 
Blahoslavený Ján Duns Scotus alebo po latinsky Johannes Duns Scotus/Ioannis Duns Scoti alebo po anglicky John Duns Scotus (* 1265/1266, Duns, Škótsko – † 1308, Kolín nad Rýnom) bol františkánsky mních škótskeho pôvodu, významný predstaviteľ neskorej stredovekej scholastiky, filozof a teológ, profesor na Oxfordskej a Parížskej univerzite.

Učiteľskou a literárnou činnosťou Dunsa Scota vstúpila stredoveká filozofie do novej fázy svojho vývinu: Duns síce zostáva presvedčený o možnosti súladu medzi filozofiou a teológiou (presadzovaného v 13. stor. Tomášom Akvinským), ale súčasne ich od seba oddeľuje, pretože podľa jeho názoru sa odlišujú svojou povahou i cieľom. Teológia je podľa neho praktickou disciplínou, ktorá učí človeka žiť podľa náboženských noriem, zatiaľ čo filozofia je teoretická disciplína, ktorej úlohou je vedecky skúmať všetko, čo je prirodzene prístupné ľudskému poznaniu. Filozoficky síce možno dokázať existenciu Prvej príčiny i Nevyhnutného súcna, ale jednotlivé cirkevné dogmy nie sú rozumom plne dokázateľné. Preto Duns odmieta podriaďovanie filozofie teológii.

Boha Duns Scotus stotožňuje s absolútne slobodnou vôľou a tvrdí, že u človeka má vôľa primát nad rozumom.

V teórii poznania prichádza Duns Scotus s myšlienkou, že východiskom abstrakčného procesu je rozumová intuícia jednotlivého, ktorá, i keď nedokonale, postihuje aj individuálnu prirodzenosti (haecceitas) daného predmetu.

V chápaní univerzálií sa prikláňa k realizmu.

V učení o bytí zavádza pojem formálnej dištinkcie (distinctio formalis), t. j. rozdielu, ktorý síce nie je reálny, ale oproti dištinkcii číro pomyselnej (distinctio rationalis) má svoj základ v skutočných veciach. Pomocou tejto dištinkcie vysvetľuje mnohosť podstatných určení jednej a tej istej veci. Medzi esenciou a existenciou prirodných bytostí nepredpokladá nijakú dištinkciu.

Na rozdiel od tradičného chápania, vychádzajúceho z Aristotela, Duns Scotus usudzuje, že prvá látka (resp. prvoprvá – materia primo prima) nie je čírou možnosťou, ale že by mohla existovať aj bez tvaru. Princípom individuácie je tak nie látka, ale individuálna prirodzenosť danej bytosti.

Učenie Dunsa Scota sa stalo oficiálnou doktrínou františkánskeho rádu (tzv. skotizmus). V mnohom naňho nadviazal Guilelmus Occam.




#Article 198: Émile Durkheim (158 words)


Émile Durkheim (* 15. apríl 1858, Épinal, Francúzsko – † 15. november 1917, Paríž) bol francúzsky filozof, najvýznamnejší sociológ a tvorca francúzskej sociologickej školy, od 1902 profesor na Sorbonne. 

V Paríži vytvoril sociologické stredisko, ktoré malo vplyv nielen vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách. Časopis L’Année Sociologique (1896 - 1913), ktorého bol zakladateľom a vydavateľom, uverejňoval práce vedcov všetkých krajín zo všetkých odborov sociológie a príbuzných vied, monografických prác, teoretických rozpráv, kritík a recenzií. Prvá svetová vojna toto stredisko rozbila.

Všeobecná koncepcia Durkheimovej sociológie sa opiera o pozitivistickú teóriu vedy.

Durkheim vychádza z faktu sociálnej väzby človeka, ktorá sa jednotlivcovi nanucuje. Deľba práce stavia jednotlivca do siete príčin a následkov, ktorú nemôže ovládnuť. Osobnosť jednotlivca pohlcuje osobnosť kolektívu. Durkheim zastával koncepciu kolektívnych predstáv (pozri tiež heslo sakralizácia).

Durkheim je zástancom sociologizmu, podľa ktorého je spoločnosť základnou sférou ľudského života, z ktorej sú odvodené všetky ostatné, teda biologické a psychické javy, a ktorú treba skúmať špecifickou sociologickou metódou.




#Article 199: Izák Caban (291 words)


Izák Caban (Czaban, Zabanius, Czabányi) (* 5. júl 1632, Brodzany – † 18. marec 1707, Sibiu, Rumunsko) bol slovenský filozof, teológ a dramatik, predstaviteľ Prešovskej školy.

Narodil sa v rodine evanjelického farára v Brodzanoch, okres Partizánske (niektoré zdroje udávajú ako rodisko Brezno). Po štúdiách v Prievidzi, Šoproni a na univerzite vo Wittenbergu (od r. 1655, dosiahol tu titul magister) bol rektorom reformačnej školy v Brezne, kde ako formu poznávania zaviedol dišputy. Diskutovalo sa na nich o metafyzike a teológii, ale objavovala sa tu i kritika Aristotela. Od roku 1661 pôsobil v Prešove, kde sa spolu s Jánom Bayerom zaslúžil o premenu mestskej školy na lýceum a o jeho rozkvet; pôsobil tu ako profesor. Keď do Prešova prišli jezuiti presadzovať protireformačné tendencie, musel odísť (1670). Po krátkom pobyte v Tübingene sa vydal do Sibine (dnešné Sibiu v Rumunsku), kde ho menovali za riaditeľa gymnázia. Neskôr sa tu stal aj kazateľom. Jeho syn – kráľovský sudca v Sibini – sa zaplietol do sprisahania proti kráľovi a bol popravený (1703).

Je prvým predstaviteľom atomizmu na Slovensku. V spise Existentia atomorum (Wittenberg, 1667), ktorý obsahoval 138 listov a bol výsledkom samostatného bádania, formou otázok a odpovedí uvádza 24 argumentov na dôkaz existencie atómov. Nadväzuje na Pierra Gassendiho a svojich učiteľov D. Sennerta a J. Sperlinga. Cabanova rozprava bola síce v mnohom poplatná scholastike, ale obsahovala prvky moderného myslenia a modernej fyziky. Napríklad Caban podobne ako Descartes hlásal, že autority treba uznávať len vtedy, ak nie sú v rozpore s rozumovým poznaním sveta. Pri svojej argumentácii sa odvoláva na pokusy, menovite na Guerickeho demonštráciu vákua. Hoci v knihe zostalo veľa z Aristotelových predstáv o hmote i pohybe, Caban sa pokúsil o atomistické vysvetlenie peripatetických foriem pohybu. Odmietol skryté vlastnosti a zaviedol architectonicus spiritus ako príčinu všetkého. Jeho atomizmus nebol materialistický.




#Article 200: John Cage (101 words)


John Cage (* 5. september 1912, Los Angeles, Kalifornia, USA – † 12. august 1992, New York, New York) bol americký skladateľ aleatorickej experimentálnej hudby, spisovateľ a tvorca audiovizuálneho umenia.

Študoval v USA a Paríži (aj u Arnolda Schoenberga). Prednášal na amerických a európskych univerzitách a skladateľských kurzoch. Cage je tvorcom hry na preparovaný klavír, na ktorom sa dosahujú tónové efekty podobné konkrétnej hudbe. Cage skladal diela pre preparovaný klavír, komorné a klavírne skladby, rozhlasovú a filmovú hudbu.

Okrem iného sa venoval aj výtvarnému umeniu a bol známy ako vynikajúci znalec húb - mykológ. Bol spoluzakladateľom The New York Mycological Society.




#Article 201: Ján Kalvín (233 words)


Ján Kalvín (, vlastným menom Jehan Cauvin; * 10. júl 1509, Noyon – † 27. máj 1564, Ženeva) bol francúzsky teológ, spoluzakladateľ protestantizmu (jeho vetvy zvanej kalvinizmus), predstaviteľ reformácie vo Francúzsku.

Kalvín bol pôvodne katolík, študoval teológiu, filozofiu a právo na univerzitách v Paríži, Oxforde a v Bourges. Pripojil sa k protestantom po zrelej úvahe roku 1533 a svoju náboženskú premenu dlho utajoval. Nadchla ho jasnosť a prísnosť reformácie, ktorá ho aj inšpirovala k písaniu.

Jeho hlavné dielo „Učenie kresťanského náboženstva“ vyšlo najprv v latinčine („Institutio christianae religionis“ r. 1536 v Bazileji) a potom roku 1541 vo francúzštine.

Centrom jeho reformačných myšlienok bola Ženeva, z ktorej urobil útočisko európskych protestantov. Kalvín presadzoval prísnu podobu protestantizmu, ktorá sa opierala o myšlienku predestinácie (absolútneho predurčenia) – človek má svoj osud predpísaný a už dopredu je jasné, či pôjde do neba, alebo nie, ale má sa správať po celý život tak, akoby jeho duša mala byť spasená. Kalvinizmus podporovala aj buržoázia.

Kalvín upravil štruktúru bohoslužby – mala pozostávať z kázne, modlitby a spevu žalmov. Dbal na prísnu morálku a dodržiavanie Svätého písma. Taktiež bol prísny asketista. Odmietal svetskú kultúru, napr. jeho chrám v Ženeve je bez estetiky, nenájdete tam žiadnu maľovku ani žiadne typické znaky chrámu.

Kalvinizmus bol mimoriadne netolerantným náboženstvom voči iným reformám – nekalvinisti boli prenasledovaní.

Kalvinisti sa v minulosti v rôznych krajinách nazývali rôzne. Vo Francúzsku to boli hugenoti, v Anglicku zas puritáni.




#Article 202: Tommaso Campanella (329 words)


Tommaso Campanella (* 5. september 1568, Stilo, Taliansko – † 21. máj 1639, Paríž, Francúzsko) (pred prijatím do mníšskeho rádu v roku 1582 sa volal Giovanni Domenico) bol taliansky filozof, predstaviteľ raného utopického komunizmu.

Campanella zastával Telesiove prírodnofilozofické názory, vystupoval proti scholastike.

Thommaso Campanella sa rovnako ako obsahom tak aj formou svojho diela a učenia radí k utopistom. Ako pätnásťročný vstupuje do dominikánskeho rádu. Pre svoje filozofické dielo mal nemálo problémov s inkvizíciou duchovnou a morálnou políciou vtedajšej doby. Tento vzdelaný kňaz bol aj praktickým revolucionárom, vodcom protištátneho neúspešného sprisahania v časti Apeninského polostrova zvanej Kalábrii, ktoré si kládlo za cieľ nastoliť republiku. Vo väzení strávil  26 rokov, ktoré mu poskytlo dosť času na ucelenie jeho utopistickej teórie do diela Slnečný štát Civitas solis. Campanella v tomto diele opisuje hrubo rovnostársky, beztriedny, sebestačný mestský štát riadený osvietenými kňazmi a filozofmi (sofokracia) s prísnou reglementáciou života (predpísaný zdravý životný štýl), kolektívnym plánovaním, spoločenskou organizáciou práce a všeobecnou vzdelanosťou. Usiluje sa v nich o celosvetovú organizácie ľudstva podľa kresťanských zásad, ktorých víťazstvo odvádza od proroctiev. Snaží sa o nápravu spoločenských pomerov v štáte (kdesi pri rovníku na ostrove Taproban) v ktorom vládne triumvirát filozofov a to Moc, Múdrosť a Láska. Poslednou inštanciou nad nimi je kňaz Slnko. Všetci spoločne bývajú, jedia, všetci sú povinní pracovať. Amor organizuje styky, nehľadiac na city a pevnejšie zväzky, berúc do úvahy len fyzické a morálne kvality páru. Sexualita je oddeľovaná od priateľstva a jej hlavný účel je splodenie najsilnejšie potomka (eugenika). Starostlivosť o druh je teda väčšia ako o jedinca. Súkromné vlastníctvo je zrušené ako nemorálne, štát riadi výrobu a rozdeľovanie. Obyvatelia sú povinní akceptovať všetko, lebo plán je založený na vede a rozume.

Zmenu neznesiteľných pomerov spája Campanella nastolením svetovej jedinovlády, ktorá by bola zjednotením svetskej a cirkevnej moci. Tým sa svojou koncepciou veľmi približuje k Platónovej sofokracii. Štát je kráľovstvom Božím na zemi, v ktorom má byť jedno stádo a jeden pastier, dielom kňaza zvyknutého vidieť problémy pod zorným uhlom morálky a náboženstva.




#Article 203: Albert Camus (151 words)


Albert Camus (* 7. november 1913, Mondovi, Alžírsko – † 4. január 1960, Villeblevin, Francúzsko) bol francúzsky spisovateľ, filozof a predstaviteľ existencializmu. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1957.

Vyrástol v Alžíri v chudobnej rodine. Venoval sa divadlu ako herec, písal do novín, za druhej svetovej vojny bol redaktorom, potom (1944-1946) bol šéfredaktor časopisu Combat (Bitka) v Paríži. Aktívne sa zúčastnil hnutia odporu. Neskôr bol vedúcim pracovníkom vo vydavateľstve Gallimard.

Jeho (menej úspešné) drámy sú skôr dialógmi či monológmi ideí ako plnokrvných postáv:

Ústrednými kategóriami jeho filozofie sú kategória absurdného a kategória cudzosti človeka vo svete. Nezmyselnosť a beznádejnosť existencie sa nedá pochopiť racionálnymi prostriedkami, treba ich vziať prosto na vedomie. V tomto vzatí na vedomie absurdity života na svete spočíva hodnotnosť človeka, Sizyfos je symbolom života. Proti nihilizmu, do ktorého by takýto postoj mohol viesť, však Camus stavia revoltu a solidaritu spolublížnych. Prírodu Camus stavia proti dejinám ako korektúru.




#Article 204: Thomas Carlyle (223 words)


Thomas Carlyle (* 4. december 1795, Eaglais Fheichein, Škótsko – † 5. február 1881, Londýn, Spojené kráľovstvo) bol škótsky filozof a historik, predstaviteľ romantizmu.

Narodil sa v malej škótskej dedinke Eaglais Fheichein (angl. Ecclefechan) a pochádzal z roľníckej rodiny. Študoval na univerzite v Edinburghu a krátko pôsobil ako dedinský učiteľ. Veľmi rýchlo však prešiel do slobodného povolania, začal sa venovať štúdiu histórie a písaniu prozaických a najmä odborných vedeckých prác. V roku 1826 sa oženil s Jane Welshovou a žil v ústraní na statku v Craigenputtocku. 

V roku 1834 sa presťahoval do Londýna, kde žil v štvrti Chelsea. V Londýne sa stal členom intelektuálnej elity a medzi jeho priateľov patrili také osobnosti, ako Charles Dickens, Alfred Tennyson alebo básnik Robert Browning. 

Bol propagátorom nemeckej literatúry (F. Schiller, J. W. Goethe) a filozofie (I. Kant, J. G. Fichte, G. W. F. Hegel) v Anglicku, s niektorými nemeckými intelektuálmi si dopisoval (napr. s Goethem). 

V historickom bádaní sa venoval najmä skúmaniu dejín 17. a 18. storočia, napísal rozsiahle diela o priebehu Veľkej francúzskej revolúcie alebo o vláde pruského kráľa Fridricha II.. Zastával názor, že dejinný vývoj usmerňuje konanie výrazných dejinných postáv, najmä panovníkov, vojvodcov alebo mysliteľov. Tento jeho názor je vyjadrený najmä v eseji O hrdinoch, uctievaní hrdinov a hrdinstve v dejinách. Jeho posmrtné Spomienky (Reminiscences) sú dôležitým prameňom pre poznanie kultúrnych dejín viktoriánskeho Anglicka. 




#Article 205: Antonio Caso (135 words)


Antonio Caso (* 19. december 1883, Mexiko, Mexiko – † 6. marec 1946) bol mexický filozof, predstaviteľ filozofie života, ktorú rozpracúval ako reakciu na pozitivizmus vládnuci v poslednej tretine 19. stor. Caso sa zaoberal etickými, estetickými, historickými a politickými problémami a bol činný ako vyslanec vo viacerých krajinách.

Za najdôležitejšiu metódu filozofie považoval intuitívnu metódu. Caso sa nazdával, že ontológie sa možno vzdať, jednako len navrhol trichotómiu súcien na veci, indivíduá a osoby.

Veci možno deliť bez toho, že by stratili svoj vecný charakter; môžu sa stať hodnotovými objektami, nie však subjektami hodnôt.

Indivíduá sú živé, nedeliteľné celky, ktoré možno vzájomne nahradzovať. Sú nositeľmi úžitkovych hodnôt.

Osoby sú jedinečné duchovné existencie, ktoré ničím iným nemožno nahradiť. Sú tvorcami etických a estetických hodnôt.

Sloboda sa vyskytuje na všetkých troch úrovniach existencie. Hodnototvorba je vrcholom ľudskej slobody.




#Article 206: Marcus Tullius Cicero (3939 words)


Marcus Tullius Cicero (* 3. január 106 pred Kr., Arpinum – † 7. december 43 pred Kr., Formiae) bol rímsky štátnik, rečník a filozof, autor početných politicko-teoretických, filozofických aj rečníckych spisov. Cicero je považovaný za jedného z najväčších rímskych rečníkov a prozaikov a za jedného z najvýznamnejších starých Rimanov vôbec.

Cicero je vnímaný vo všeobecnosti ako jeden z najvšestrannejších vzdelancov, ktorých svetu dala rímska kultúra. Počas svojho života sa Cicero preslávil ako vynikajúci rečník a úspešný právnik, dnes je však oceňovaný predovšetkým ako filozof, humanista a autor politických prác. Jeho filozofické dielo otvorilo Rimanom dvere ku gréckej filozofii. Cicero sám pre ňu vytvoril latinskú slovnú zásobu. Forma latinského jazyka, ktorou Cicero písal, je považovaná za vzor klasickej latinčiny. Dochovaná objemná korešpondencia, z veľkej časti adresovaná jeho blízkemu priateľovi Titovi Pomponiovi Atticovi, slúžila po nasledujúce storočia ako vzor písania listov pre vzdelané vrstvy v Európe. Podľa životopisca Cornelia Nepota obsahovala táto korešpondencia také bohatstvo informácií „o zmýšľaní predných mužov, chybách vojvodcov a búrení vo vláde“, že mohla nahradiť historiografické dielo .

Počas búrlivej druhej polovice 1. storočia pred Kr. poznačenej občianskymi vojnami, vzostupmi a pádmi diktátorov, Cicero obhajoval návrat k tradičnej republike. V skutočnom živote sa však nechával unášať raz k jednej raz k druhej politickej strane podľa panujúcej politickej situácie. Nie je ľahké vysvetliť premenlivosť jeho názorov, ktorá mohla vyplývať z jeho povahy. Gaius Asinius Pollio, významný štátnik a historik Cicerónovej doby, sa o ňom vyjadril: „Kiež by bol schopný zniesť bohatstvo s väčším sebazáporom a nepriateľstvo s väčšou vytrvalosťou!“

Marcus Tullius Cicero sa narodil 3. januára 106 pred Kr. v Arpiniu (dnes Arpino), horskom mestečku vzdialenom asi  južne od Ríma. Obyvatelia Arpinia získali rímske občianstvo v roku 188 pred Kr., ale už pred týmto dátumom hovorili latinsky namiesto pôvodnej volosčiny. Cicero mohol vstúpiť do politiky ako plne integrovaný Riman, hoci po celý svoj život si bol vedomý vlastného, nerímskeho pôvodu. Súčasne s latinským jazykom sa naučil Cicero aj gréčtinu, jazyk, ktorý patril v tom čase k vyššiemu vzdelaniu rovnako ako znalosť gréckej histórie, literatúry a kultúry. Údajne sa mu v detstve kvôli jeho usilovnosti v štúdiu gréčtiny dostalo prezývku „Malý Grék“.

Cicerónova rodina patrila k miestnej šľachte (domi nobiles), ktorá nemala väzby na rímsku senátorskú šľachtu. Sám Cicero ale bol vzdialeným príbuzným inej významnej osoby narodenej v Arpiniu, Gaia Maria. Cicerónov otec bol pomerne zámožný a mal konexie v Ríme. Pretože mu zranenie nedovolilo angažovať sa v politike, venoval sa štúdiu. Jeho matka sa volala Helvia.

Cicerónov cognomen znamená po latinsky cícer. Podľa Plutarcha ho dostal jeden z jeho predkov, pretože mal na nose bradavicu pripomínajúci túto strukovinu. Dodáva, že Cicero bol nabádaný, aby si cognomen zmenil, keď chcel vstúpiť do politiky, ale ten odmietol a namiesto toho povedal, že urobí meno Cicero slávnejšie ako Scaurus (lat. s opuchnutými členkami) a Catulus (lat. šteniatko) .

Podľa Plutarcha bol Cicero nesmierne nadaný žiak, ktorý svojimi výsledkami získal pozornosť v Ríme. Bolo mu umožnené študovať právo u slávneho právnika Quinta Mucia Scaevolu. V štúdiu Ciceróna podporovali tradiční patróni jeho rodiny, Marcus Aemilius Scaurus a Lucius Licinius Crassus. Crassus sa stal pre Ciceróna vzorom v rečníctve aj politike.

Spolu s Cicerónom študovali u Scaevolu aj Gaius Marius Minor, Servius Sulpicius Rufus, ktorý sa mal stať slávnym právnikom, jedným z tých, ktorých považoval Cicero za lepších, než je on sám, a Titus Pomponius Atticus. Sulpicius Rufus a Atticus sa stali Cicerónovými najbližšími priateľmi. O Atticovi neskôr Cicero napíše v jednom liste: „Si ako môj druhý brat, moje alter ego, ktorému môžem povedať čokoľvek.“

V mladosti skúsil Cicero písať básne, ale básnické umenie si ho nikdy nezískalo. Jeho básnické dielo pozostávalo z prekladu Homéra a Aratových Fainomena (Prírodné úkazy).

V tomto istom mladíckom veku si Cicero zamiloval filozofiu, ktorá mala hrať dôležitú úlohu v jeho ďalšom živote. Prvý filozof, s ktorým mal možnosť sa stretnúť, bol epikurejec Phaedrus, ktorý navštívil Rím roku 91 pred Kr. Spolu s ním sa vtedy k epikureizmu priklonil aj Titus Pomponius, ktorý zostal prívržencom epikureizmu do konca života. Roku 87 pred Kr. prišiel do Ríma Filon z Larissy, riaditeľ Platónovej Akadémie v Aténach. Od neho sa Cicero učil platonickej filozofii, hoci nikdy neprijal Platónovu náuku o ideách. Krátko na to sa zoznámil Cicero s filozofom, ktorý mal ovplyvniť jeho filozofické presvedčenie, stoikom Diodotom. Stoicizmus, ktorý kládol dôraz na sebakontrolu a silu vôle, si Ciceróna získal a ten sa priklonil k umiernenému stoicizmu. Diodotus sa stal Cicerónovým chránencom a žil v Cicerónovom dome až do svojej smrti.

Cicerónovým heslom sa stal citát z Iliady: „Byť vždy najlepším a vo všetkom prekonať ostatných.“ V mladosti sa rozhodol pre verejnú politickú kariéru, čo znamenalo prejsť všetkými stupňami cursus honorum. V rokoch 90 – 88 pred Kr. slúžil vo vojsku pod Gnaeom Pompeiom Strabonom aj Luciom Corneliom Sullom, aj keď nemal záujem o vojenskú dráhu, pretože skúsenosť v armáde bola predpokladom pre získanie niektorého štátneho úradu.

Cicerónova právnická kariéra začala okolo rokov 83 – 81 pred Kr. Prvý veľký prípad, o ktorom máme písomný záznam, prijal roku 80 pred Kr., kedy obhajoval Sexta Roscia obvineného z otcovraždy. Pre mladého, neznámeho právnika to bol odvážny krok, pretože otcovražda bola jeden z najťažšie stíhaných zločinov v Ríme. Navyše, žalobcom v prípade bol Chrysogonus, chránenec všemocného Cornelia Sullu. Cicerónova reč bola bravúrna: nielenže ukázal, že z vraždy mali prospech iné osoby ako Roscius, ale zaútočil aj na Chrysogona, tvrdiac, že Rosciov otec bol zavraždený, aby mohol Chrysogonus lacno získať jeho majetok. Roscius bol na základe obhajoby oslobodený.

Aby sa Cicero vyhol možnému Sullovmu hnevu, v roku 79 pred Kr. opustil Rím a spolu so svojim bratom Quintom, bratrancom Luciom a možno i so Serviom Sulpiciom Rufom odišiel do Grécka a Malej Ázie, pričom zamieril aj na Rodos preslávený svojou rečníckou školou.

V Aténach v tom čase žil aj Atticus, ktorý sa sem utiekol z vojnou zničenej Itálie a získal tu čestné občianstvo. V Aténach mal Cicero možnosť diskutovať s vtedajším riaditeľom Platónovej Akadémie, Antiochom, o ktorom získal dojem, že sa príliš vzdialil od svojho predchodcu Filοna. Počas tohto pobytu bol Cicero tiež zasvätený do Eleuzínskych mystérií, ktoré na neho urobili silný dojem, a nechal si veštiť v Delfách. Na Rode sa stal žiakom rétora Apollonia Molona, zástancu aticistickej formy rečníctva, ktorá uprednostňovala jednoduchosť jazyka pred patetickosťou a vyumelkovanosť. Tento smer výrazne ovplyvnil ďalšiu Cicerónovu rečnícku kariéru.

Po návrate do Ríma Cicerónova hviezda strmo stúpala. Roku 75 pred Kr. nastúpil do úradu kvestora na Sicílii, kde sa prejavil ako čestný a bezúhonný správca finančných záležitostí provincie. Cicero si získal lásku Sicílčanov, ktorí sa naňho neskôr obrátili, aby začal proces proti prétorovi Gaiovi Verrovi, ktorý na Sicílii zneužíval svoje právomoci. Počas úradovania na Sicílii vyhľadal Cicero hrob Archimeda zo Syrakúz .

Proces proti Verrovi v roku 70 pred Kr. priniesol Cicerónovi veľký úspech. Verrov obhajca bol v tom čase najväčší právnik a rečník v Ríme, Quintus Hortensius Hortalus, ale aj napriek tomu ho dokázal Cicero usvedčiť a Verres odišiel z Itálie do vyhnanstva. Od tohto okamihu bol prvým mužom na rímskych súdoch Cicero, čo viedlo medzi ním a Hortensiom k rivalite. Neskôr sa však stali dobrými priateľmi.

Napriek úspechu v právnictve Cicerónovi bránil v rýchlej politickej kariére jeho nízky pôvod, keďže nepatril ani k rímskym patricijom. Nedôveru vzbudzovalo i to, že predošlý muž, ktorý sa do najvyšších funkcií vypracoval z ničoho, bol radikál Gaius Marius, ktorého vzostup súvisel s občianskymi nepokojmi v republike.

Politická situácia v Ríme v tom čase bola nesmierne komplikovaná, čo len viac zabraňovalo Cicerónovi sa presadiť. Sulla, ktorý sa zmocnil vlády v republike ako doživotný diktátor, síce podporoval jazdecký stav, z ktorého pochádzal aj Cicero, a mal záujem podporiť aj politikov z nových, dosiaľ politicky neaktívnych rodín (homo novus) ako oporu proti mocným senátorským rodinám, ale Cicero sa nestotožňoval s jeho politikou. Nechcel vstúpiť do služieb radikálnej strany populárov, ale ani konzervatívni optimáti ho nikdy celkom neprijali kvôli nízkemu pôvodu. Napriek tomu Cicero stúpal ďalej po priečkach cursus honorum a zastával každý z povinných úradov vo veku, ktorý sa blížil najnižšiemu potrebnému veku pre držanie týchto úradov. Roku 75 pred Kr., vo veku 31 rokov, bol kvestorom, roku 69 pred Kr., vo veku 37 rokov, kurulským edilom, v roku 66, vo veku 40 rokov, prétorom a vo veku 43 rokov dosiahol konečne i konzulát.

Cicero získal úrad konzula na rok 63 pred Kr. vo voľbách, v ktorých bol jeho protivníkom patricijský kandidát Lucius Sergius Catilina. Počas svojho úradovania zabránil sprisahaniu, ktoré Catilina viedol a ktoré bolo namierené aj proti popredným občanom Ríma, vrátane Ciceróna. Cicero pri tejto príležitosti v senáte predniesol štyri Reči proti Catilinovi (In Catilinam), v ktorých očiernil Catilinu a okolo neho združených patricijov. Už pri prvej reči Catilina, ktorý bol prítomný v senáte na zasadaní v chráme Iova Statora (Zastaviteľa), vybehol zo zhromaždenia a odišiel z mesta do Etrúrie, kde sa zbieralo sprisahanecké vojsko. V ďalších rečiach určených senátu Cicero prinášal nové a nové dôkazy proti Catilinovi, ktoré mali pohnúť senátorov ku konaniu.

Catilinovi a jeho priaznivcom v Ríme, ktorí po jeho odchode pokračovali v prípravách na prevrat, sa stala osudná spolupráca s galskými Allobrogmi, vyslanci ktorých v tom čase navštívili Rím. Cicero, ku ktorému sa dostali správy o rokovaní Allobrogov s Catilinovcami, ich získal na svoju stranu a s ich pomocou získal od sprisahancov listy od piatich popredných mužov zapletených do prevratu. Na základe tohto dôkazu boli vodcovia sprisahania usvedčení a senát začal rokovať o tom, ako pokračovať ďalej. Bežným trestom by bolo púhe uväznenie alebo vyhnanstvo, ale to sa v tej chvíli javilo ako príliš nebezpečné riešenie, obzvlášť preto, že Catilina bol na slobode a na čele povstaleckých jednotiek v Etrúrii. V prvej chvíli sa zdalo, že sa senát rozhodne pre hrdelný trest, ale Caesar sa postavil proti návrhu, ktorý by vraj vytvoril nevhodný precedens, a navrhol doživotné väzenie v rôznych mestách Itálie. Marcus Porcius Cato Mladší sa potom vyslovil pre trest smrti a senát odsúhlasil jeho návrh. Cicero nechal odviesť sprisahancov do Tulliana, neslávne známeho rímskeho väzenia, kde boli uškrtení. Cicero pri tom osobne doprevádzal bývalého konzula Publia Cornelia Lentula Suru. Catilinovo vojsko bolo neskôr porazené v krvavom boji.

Po popravení odsúdencov dostal Cicero čestný titul Pater patriae (Otec vlasti) a verejnú ďakovnú slávnosť, po prvý raz v rímskej histórii udelenú za nevojenský čin. Napriek tomu sa musel po potrestaní sprisahancov Cicero obávať sám súdu alebo vyhnanstva za to, že zakročil trestom smrti proti rímskym občanom bez súdneho prerokovania.

V roku 61 pred Kr. prizval Caesar Ciceróna ako štvrtého člena do dohody s Gnaeom Pompeiom a Marcom Crassom, ktorá vstúpila do histórie ako Prvý triumvirát. Cicero odmietol, vedomý si toho, že tento spolok bude znamenať koniec republiky.

Roku 58 pred Kr. uviedol tribún ľudu Publius Clodius Pulcher do platnosti zákon, ktorý hrozil vyhnanstvom tomu, kto by usmrtil bez súdu rímskeho občana. Zákon bol očividne namierený proti Cicerónovi, ktorý bol Clodiovým úhlavným nepriateľom. Cicero sa hájil tým, že konal v súlade so stanným právom, ktoré bolo v ohrození v Ríme vyhlásené, ale podporu, ktorú očakával od senátorov a obzvlášť od Pompeia, nezískal. Sám odišiel do vyhnanstva do Thessaloniky v Grécku dňa 23. mája 58 pred Kr. V ten istý deň navrhol Clodius zákon, podľa ktorého mal Cicero zakázané priblížiť sa na 400 míľ k Itálii a jeho majetok bol skonfiškovaný. Zákon prešiel bez problémov a Clodiovi priaznivci zrovnali so zemou Cicerónov dom na Palatíne, jeho statok v Tusculu aj Formiách.

Po takomto neúspechu upadol Cicero do depresie. Svojmu priateľovi Atticovi v tom čase napísal: „Iba tvoje prosby mi zabránili, aby som nespáchal samovraždu. Pre čo sa ešte oplatí žiť? Neobviňuj ma, že sa sťažujem. Moje terajšie strádanie predčí ktorékoľvek predošlé.“ V inom liste priateľovi Cicero usudzuje, že jeho vyhnanstvo spôsobila žiarlivosť senátu. V liste bratovi Quintovi zasa píše, že príčiny, pre ktoré sa ocitol v svojej neznesiteľnej pozícii boli „Pompeiova zrada, nepriateľstvo senátorov a sudcov, ustrašenosť jazdcov a ozbrojené tlupy Clodiových prívržencov.“ Atticus si požičal 25 000 sesterciov na obnovenie Cicerónovho procesu a spolu s jeho ženou Terentiou sa pokúšal priviesť ho nazad do Itálie.

Cicero sa vrátil z vyhnanstva 5. augusta 57 pred Kr. Pri pristátí v Brundisiu ho vítal jasajúci dav a jeho milovaná dcéra Tullia. Vrátil sa do Ríma, kde senát prijal uznesenie, podľa ktorého mu bol vrátený jeho majetok a nahradené škody, ktoré utrpel.

V 50 rokoch podporoval Cicero Tita Annia Milona, Clodiovho hlavného protivníka. Clodius, ktorý sa opieral o bandy ozbrojených výtržníkov a používal ich na vyvolávanie politických nepokojov v Ríme, bol v jednej z potýčok medzi jeho prívržencami a Milonovými ozbrojencami roku 52 pred Kr. zabitý. Jeho príbuzní žalovali z vraždy Milona, ktorý sa obrátil na Ciceróna, aby ho obhajoval. 

Cicerónova reč Pro Milone (Na obranu Milona) je považovaná za jedno z jeho majstrovských diel. Cicero v nej tvrdil, že Milo nemal dôvod, prečo zabiť Clodia, naopak, mal viac dôvodov, aby zostal Clodius nažive. Navyše konflikt na Vii Appii, pri ktorom Clodius prišiel o život, nebol naplánovaný. Obžaloba poukázala na to, že tí niekoľkí svedkovia zrážky ozbrojených skupín, ktorí boli k dispozícii, boli všetci Milonovi otroci, ktorí boli po incidente „náhodou“ prepustení na slobodu. Cicero bránil svojho klienta tvrdením, že len obrana pánovho života v potýčke bola dostatočným dôvodom na oslobodenie a udalosť nemala žiadnu spojitosť s údajnou vraždou. Napriek tomu súdny spor prehral a Milo musel odísť na istú dobu do vyhnanstva do Massalie, kým sa nevrátil do Itálie počas občianskej vojny.

V roku 50 pred Kr. sa vyhrotil konflikt medzi Pompeiom a Caesarom. Cicero, nútený vybrať si medzi dvoma mocnými mužmi, sa rozhodol uprednostniť Pompeia, ale súčasne sa pokúšal vyhnúť Caesarovmu nepriateľstvu. Po Caesarovom vpáde do Itálie roku 49 z Ríma utiekol. Caesar sa pokúsil získať významnú osobnosť rímskej politickej scény, ktorá by mohla dodať legitimitu svojou podporou, na svoju stranu, ale Cicero unikol z Itálie a pripojil sa k Pompeiovcom zdržiavajúcim sa v Dyrrachiu v Ilýrii. Cicero cestoval s nimi do Farsalu roku 48, aj keď strácal dôveru v kompetentnosť a oprávnenosť Pompeiovej strany. Medzi nim a veliteľmi v Pompeiovom tábore dochádzalo k hádkam a nakoniec si Cicero znepriatelil i spolusenátora Porcia Catona Mladšieho, ktorý mu do očí povedal, že by sa optimátom lepšie osvedčil, ak by ostal v Ríme. Cicerónovými vlastnými slovami: „Začal som ľutovať svoje rozhodnutie pripojiť sa k silám optimátov, nie kvôli tomu, že som ohrozil svoje bezpečie, ale pre neutešený stav vecí, s ktorým som sa stretol pri svojom príchode. V prvom rade, naše vojsko bolo primalé a jeho morálka bola nízka. Ďalej, s výnimkou vrchného veliteľa a niekoľkých ďalších, každý lačnel po koristi z vojny a reči týchto chamtivcov boli také nehorázne, že som sa striasol pri pomyslení na víťazstvo. Jedným slovom: všetko bolo zlé okrem myšlienky, za ktorú sme bojovali.“

Po Caesarovom víťazstve pri Farsale sa Cicero opatrne vrátil do Ríma. Caesar ho ospravedlnil a Cicero sa pokúsil prispôsobiť sa novej politickej situácii a pokračovať v svojej politickej činnosti v nádeji, že Caesar obnoví republiku. V liste Varronovi z roku 46 pred Kr. Cicero popisuje vlastnú stratégiu prežitia počas Caesarovej diktatúry: „Radím ti to, čím sa riadim i sám – vyhni sa tomu, aby si bol vidieť, aj keď sa nemôžeme vyhnúť tomu, aby sa o nás hovorilo. Pokiaľ náš hlas viac nepočuť v senáte a na fóre, nasledujme príklad starých vzdelancov a slúžme vlasti našim dielom zaoberajúcim sa etikou a právom.“

Caesarova smrť roku 44 pred Kr. Ciceróna zaskočila. Sám do sprisahania zapojený nebol, aj keď sprisahanci počítali s jeho sympatiami. Marcus Iunius Brutus vykríkol Cicerónovo meno a žiadal ho, aby obnovil republiku, keď dvíhal zakrvavenú dýku nad Caesarovým telom. V období po zavraždení diktátora sa stal Cicero opäť dôležitou politickou postavou. Marcus Antonius, vodca Caesarových stúpencov po jeho smrti, žiadal pomstu za vraždu, ale Cicero sa proti tomu postavil. Výmenou za dohodu o amnestii pre vrahov zariadil, aby senát nevyhlásil Caesara za tyrana a tým umožnil Caesarovcom udržať si vplyv v štáte.

Cicero a Marcus Antonius boli po roku 44 pred Kr. dvoma najdôležitejšími osobami v Ríme – Cicero ako predstaviteľ senátu, Antonius, konzul, ako dedič Caesarovho odkazu a vodca jeho strany. Dvaja muži spolu nikdy dobre nevychádzali, ale teraz sa ich vzťah ešte zhoršil. S príchodom adoptovaného Caesarovho syna a dediča Octaviana do Itálie v apríli sa rozhodol Cicero využiť ho proti Markovi Antoniovi. V septembri začal slovne napádať Antonia v sérii rečí nazvaných Philippicae (Filipiky) podľa podobných rečí veľkého gréckeho rečníka Demosthena. Kým Octaviana vynášal do neba, označoval ho za bohmi zoslané dieťa a nádejal sa, že mladík nemá rovnaké ambície ako jeho adoptívny otec, jeho pokračujúce útoky na Antonia viedli k tomu, že stratil podporu senátorov. V tom čase sa Cicerónovej popularite nemohlo nič v Ríme rovnať. Cicero zakročoval proti Antoniovým prívržencom kvôli drobným prehreškom a robil všetko, aby udržal republikánske zriadenie. Podľa Appiana sa Cicerónove kroky zdali Antoniovcom také urážlivé, že boli pripravení pochodovať na Rím, aby Ciceróna zatkli, ale keď Cicero opustil mesto, plán zavrhli.

Cicero podporil Decima Iunia Bruta Albina, správcu Predalpskej Galie (Gallia Cisalpina), ktorý sa tiež staval proti Antoniovi, a naliehal na senát, aby vyhlásil Antonia za nepriateľa štátu. Antoniovi prívrženci v senáte robili zákonu prieky, ale nakoniec bol Antonius označený za nepriateľa, keď odmietol ukončiť obliehanie Mutiny, ktorá bola v rukách Decima Bruta. V jednom sa však aj veľký štátnik prerátal – Marcus Antonius a Octavianus sa uzmierili a vytvorili spolu s Lepidom Druhý triumvirát. Okamžite po verejnom vyhlásení spojenectva troch mužov na päť rokov konzulským impériom, triumvirovia začali proskribovať svojich nepriateľov. Cicero, jeho mladší brat Quintus, bývalý Caesarov legát, a všetci ich prívrženci sa dostali na zoznam, hoci údajne Octavianus po dva dni od Marka Antonia žiadal, aby bol Cicero z proskripcií vyňatý a neuspel.

Spomedzi proskribovaných bol Cicero jeden z najzúrivejšie prenasledovaných. Cicero mal sympatie veľkej časti verejnosti a mnohí odmietli hlásiť, že ho videli. Vrahovia ho dostihli, keď opúšťal svoj statok vo Formiách mieriac k pobrežiu, odkiaľ dúfal, že sa loďou dostane do Macedónie. Jeho otroci tvrdili vrahom, že ho nevideli, ale prezradil ho istý Filologus, prepustenec jeho brata.

Cicerónove posledné slová boli vraj: „Na tom, čo robíte, nie je nič dobré, ale pokúste sa ma zabiť dobre.“ Jeho prenasledovatelia ho sťali 7. decembra 43 pred Kr. vo Formiách. Po smrti boli jeho ruky a hlava vystavené na vyvýšenom mieste na rímskom fóre v duchu tradície zavedenej Mariom a Sullom, ktorí tiež vystavovali verejne hlavy svojich odporcov na fóre. Pritom bol jediný, ktorému sa počas týchto proskripcií dostalo toľkej „cti“. Podľa historky zaznamenanej Cassiom Dionom Antoniova žena Fulvia vytrhla Cicerónovi z úst jazyk a bodala doňho ihlicou v akte poslednej pomsty za silu jeho jazyka.

Cicerónov syn Marcus Tullius Cicero Mladší sa mohol počas svojho konzulátu roku 30 pred Kr. symbolicky pomstiť za otcovu smrť, keď oznámil v senáte správu o porážke Marca Antonia v námornej bitke pri Actiu roku 31 pred Kr.

Neskôr vraj raz Octavianus uvidel jedného zo svojich vnukov ako číta ktorúsi knihu od Ciceróna. Chlapec sa pokúsil skryť ju, pretože sa bál reakcie starého otca. Octavianus Augustus zobral do ruky knihu, prečítal z nej kúsok a potom ju chlapcovi vrátil so slovami: „Bol to učený muž, drahé dieťa, učený muž, ktorý miloval svoju krajinu.“ 

V roku 79 pred Kr., vo veku asi 27 rokov, sa Cicero oženil s Terentiou, bohatou ženou z prestížneho patricijského rodu Fabiovcov (jej sestra alebo sesternica bola dokonca vybraná za vestálku, čo bola veľká česť). Išlo o sobáš z rozumu: Terentia nielenže priniesla do manželstva veľké veno, ktoré oboch manželov zabezpečilo, ale jej styky v Ríme výrazne prospeli začínajúcej Cicerónovej kariére. Napriek tomu bol vzťah medzi Cicerónom a Terentiou harmonický celých 30 rokov. Terentia bola žena silnej vôle a veľkých schopností. Podľa Plutarcha sa zaujímala o manželovu politickú kariéru viac ako jemu dovolila starať sa o domáce záležitosti . Chýbalo jej síce Cicerónove intelektuálne zanietenie a záujem o filozofiu, ale vynahrádzala ho zbožnosťou a praktickosťou, ako sa o tom Cicero zmieňuje v korešpondencii.

Po roku 49 pred Kr. sa vzťah medzi Cicerónom a Terentiou začal zhoršovať. Listy, ktoré jej posielal z Grécka, sú krátke a chladné. V korešpondencii priateľom sa zmieňuje, že ho Terentia zradila, ale nešpecifikuje akým spôsobom. Je možné, že manželstvo jednoducho neznieslo politický tlak pohnutej doby. Zdá sa, že k rozvodu došlo roku 46 pred Kr. Cicero bol nútený vyplatiť Terentii nazad jej veno.

Roku 46 pred Kr. sa Cicero opäť oženil, tentoraz s mladým dievčaťom menom Publilia, ktorá bola jeho chránenkyňou. Predpokladá sa, že dôvodom mohli byť peniaze, ktoré sobášom získal a mohol tak vyplatiť svoju predošlú manželku. Nerovné manželstvo dlho nevydržalo.

Z manželstva s Terentiou mal Cicero dve deti, dcéru Tulliu (narodenú roku 79 alebo 78 pred Kr.) a syna Marca (narodený roku 65 pred Kr.).

Podľa záznamov životopiscov aj z Cicerónovej korešpondencie je zrejmé, že veľký rečník svoju dcéru nesmierne miloval. Jej náhla smrť po pôrode druhého syna roku 45 pred Kr. ho uvrhla na niekoľko mesiacov do depresie. Svojmu priateľovi Atticovi napísal: „Stratil som tú vec, ktorá ma pútala k životu.“ Zármutok nad smrťou dcéry bol aj príčinou rozvodu s Publiliou, ktorá na Tulliu žiarlila a ani po jej smrti sa o nej nevyjadrovala úctivo. Na niekoľko mesiacov po Tullinej smrti sa Cicero utiahol na svoj statok v Asture neďaleko Neapolu, kde sa rozhodol napísať knihu o prekonávaní smútku. Táto kniha, Consolatio, bola v staroveku vysoko cenená, ale nanešťastie sa nedochovala.

Cicero dúfal, že jeho syn sa stane filozofom, ale Marcus Tullius Cicero Mladší dal prednosť vojenskej kariére. Roku 49 pred Kr. sa pridal k Pompeiovcom, ale po porážke pri Farsale (48 pred Kr.) ho Caesar verejne omilostil. Cicero ho toho istého roku poslal do Atén, aby študoval peripatetickú filozofiu u Kratippa. Keď ho tu zastihla správa o Caesarovom zavraždení (44 pred Kr.) pridal sa k proticaesarovskej opozícii, ale Augustus ho neskôr ospravedlnil, hádam pre zlé svedomie po vražde jeho otca. Nakoniec dosiahol Cicero Junior úspešnú politickú kariéru a roku 30 pred Kr. dokonca zastával konzulát súčasne s Augustom. Neskôr zastával úrad prokonzula v Sýrii a provincii Asia.

Cicero bol známy už v svojej dobe ako zástanca republiky. Jeho predstava ale nespočívala v zachovaní akéhosi status quo ani v morálnom obrodení, v ktoré mnohí dúfali. Cicero videl nádej pre upadajúcu republiku v jazdeckom stave, z ktorého sám pochádzal. Veril, že niekoľkí nadaní, nesebeckí jednotlivci, najlepšie jazdci, môžu uviesť do praxe rozsiahle reformy, aj v protiklade so záujmami ich samotných ako vládnucich špičiek, ktoré sa dotknú všetkých občanov v Itálii. Ich vládu mal schvaľovať a podporovať svojimi uzneseniami senát. Celkovo malo dôjsť k súladu stavov (concordia ordinum).

Takáto predstava bola ale vzdialená skutočnej politickej situácii v štáte. Patricijská nobilita, ktorá dominovala senátu, a obzvlášť konzervatívni optimáti, videla v jazdcoch právom konkurentov vlastnej politickej moci a pokúšala sa ich vplyv v štáte obmedziť. Moc, ktorú sústredila v svojich rukách, využívala na vykorisťovanie provincií a vlastné obohacovanie. Opierala sa pritom o inštitúcie, ktoré boli pri veľkosti impéria dávno prežité, ale ktoré odmietala nahradiť zo strachu, že by to ohrozilo jej výsadné postavenie.

Druhá strana v senáte, populári, síce požadovala zmenu, ale tiež nevidela význam v udržaní republiky. Na jej čelo mali tendenciu dostať sa silní jednotlivci, ktorí mali záujem strhnúť na seba samovládu akými boli Caesar, Crassus a neskôr Marcus Antonius. Radikálny populizmus tejto strany Ciceróna odstrašoval, ale zároveň nemohol dúfať v úprimnú podporu patricijských optimátov, ktorí v ňom videli karieristu bez patričného pôvodu (homo novus).

Jadrom Cicerónových politických postojov bolo presvedčenie, že človek môže žiť dôstojne iba v slobodnom zriadení a že je najhoršou ľudskou pohromou, ak ľudia zavrhnú tento ideálny stav a nahradia ho otrockou predstavou o dobrom pánovi .

Po porážke Pompeia pri Farsale (48 pred Kr.) Cicero uznal, že republiku nemožno zachrániť. Senát, úradníci aj súdy stratili skutočnú moc, ktorá prešla do rúk jedinej osoby, v tomto prípade Iulia Caesara. Ani jeho zavraždenie (44 pred Kr.) nemohlo republikánske zriadenie obnoviť. Cicero zostal do svojho konca zástancom republiky.

Celkom máme správy o spísaných 88 Cicerónových rečiach. Z nich sa do dnešnej doby dochovalo 58. Tradične sa delia na:




#Article 207: Konstantin Eduardovič Ciolkovskij (128 words)


Konstantin Eduardovič Ciolkovskij (; * 17. september 1857, Iževskoje, Ruské impérium – † 19. september 1935, Kaluga) bol ruský vedec, jeden zo zakladateľov kozmonautiky.

Už v roku 1903 sa vo svojej knihe Issledovanije mirovych prostranstv reaktivnymi priborami, zaoberal možnosťou využitia rakiet na kozmické lety. Známa je tzv. Ciolkovského rovnica, ktorou odvodil zákon pohybu rakety ako telesa s premennou hmotnosťou v beztiažovom priestore a v gravitačnom poli. Venoval sa aj výskumu pôsobenia odporu vzduchu na pohyb rakety, zaoberal sa problematikou raketového paliva, skúmal tiež optimálne dráhy kozmických lodí.

Jeden z kráterov na odvrátenej strane Mesiaca pomenovali podľa neho „Ciolkovskij“.

Hoci nie je ako spisovateľ príliš známy, počas svojho života publikoval rad poviedok ilustrujúcich jeho myšlienky. Jeho práca Slobodný priestor, ktorú napísal v roku 1883, bola čistej sci-fi asi najbližšie.




#Article 208: Carl von Clausewitz (250 words)


Carl von Clausewitz (* 1. jún 1780, Burg bei Magdeburg, Prusko – † 16. november 1831, Vroclav, Poľsko) bol pruský generál a vojenský teoretik.

Účastnil sa Rýnskej kampane, počas ktorej pruské vojsko vtrhlo do Francúzska, aby bojovalo proti francúzskym revolučným oddielom. Neskôr bojoval vo viacerých vojnách proti Napoleonovi. Po porážke Pruska odišiel do Ruska, kde sa v rokoch 1812 až 1813 zúčastnil na ruskej vlasteneckej vojne, proti vpádu napoleonských vojsk. Neskôr sa vrátil do vlasti a bojoval opäť proti Napoleonovmu 100 dňovému cisárstvu. Zomrel roku 1831 počas epidémie cholery.

Napriek tomu, že sa Carl von Clausewitz účastnil mnohých vojnových ťažení, bol prevažne vojnovým teoretikom, ktorý si veľmi pozorne zaznamenával všetky dôležité vojnové aspekty, ktoré pozoroval. Jeho celoživotným, avšak nie celkom dokončeným dielom je kniha O vojne (nem. Vom Kriege), ktorú vydala po jeho smrti v roku 1832 manželka Marie von Brühl. Dielo bolo oproti súdobým prácam charakteristické výraznými filozofickými prvkami. V knihe si pozorne všímal nové javy - v jeho dobe to bola všeobecná mobilizácia a vojnová propaganda, ako ju uskutočňovala francúzska revolúcia. Vyvodzoval z toho, že do vojnového konfliktu sa od teraz má zapájať celý národ (nie už len jeho armáda) a že jeho cieľom má byť celkové zničenie nepriateľa.

V protiklade k týmto záverom stoja klasické analýzy vojny, ktoré stavali na využívaní žoldnierskych armád a ktoré zastával ešte Rousseau, keď v „Spoločenskej zmluve“ pripúšťa, že účasť občana na vojnovom konflikte je len prechodnou úlohou.

Clausewitz je autorom preslávenej vety, podla ktorej je vojna len pokračovaním politiky inými prostriedkami.




#Article 209: Hermann Cohen (193 words)


Hermann Cohen (* 4. júl 1842, Coswig, Nemecko – † 4. apríl 1918, Berlín) bol nemecký filozof, zakladateľ marburskej školy novokantovstva. Od 70. rokov 19. storočia začal prepracúvať Kantovu teóriu skúsenosti, ako aj jeho etiku a estetiku tak, že odmietal vec osebe ako reálnu príčinu pocitov a začal ju chápať len ako hraničný pojem skúsenosti. Opierajúc sa o Kanta, vybudoval filozofický systém zahrnujúci logiku, etiku, estetiku a filozofiu náboženstva.

Filozofia sa podľa Cohena stáva vedeckou až vtedy, keď nepokladá za svoj predmet ani veci, ani procesy, ale vedecké fakty. Vzorom metódy filozofie je matematický kalkul nekonečne malých veličín.

Poznávajúce myslenie je tvorivé; jeho predmet nie je daný, ale zadaný mu ako úloha. Pojmy uspokojujú požiadavky poznania a súčasne vyvolávajú nové otázky. Ani vo filozofii, ani vo vede niet definitívnych odpovedí.

Filozofické vedomie je poznávajúce vedomie.

Religiozita sa zakladá na jasnosti systematického poznania. Jestvovanie pravdy, podľa Cohena, umožnil Boh. Myšlienka Boha obsahuje konotáciu základnej harmónie medzi štruktúrou vesmíru a ašpiráciami ľudstva. Boh ako myšlienka nie je ani živý, ani osoba. Dá sa odhaliť ako taký pomocou rozumu. Úlohou Boha nie je zabezpečovať prosperitu alebo dokonca šťastie, ale napomáhať úsiliu človeka rozoznať dobro od zla.




#Article 210: Auguste Comte (567 words)


Auguste Comte (celým menom Isidore Marie Auguste François Xavier Comte) (* 19. január 1798, Montpellier, Francúzsko – † 5. september 1857, Paríž) bol francúzsky filozof, zakladateľ pozitivizmu.

Narodil sa v juhofrancúzskom Montpellieri v prísne nábožensky založenej rodine. V rokoch 1807 až 1814 vyštudoval s výborným prospechom lýceum v rodnom meste. Od roku 1814 začal študovať matematiku na parížsku École Polytechnique (uznávaná vedecká škola vo Francúzsku). V krátkom čase sa stal jednou z vodcovských osobností školy a pre aktívnu účasť na protestoch proti zastaraným metódam výučby bol po roku a pol zo školy vylúčený.

V tomto čase žije z príležitostných prác a v roku 1817 sa stal osobným tajomníkom utopického mysliteľa, Henri de Saint-Simona, ktorého vplyv je silne badateľný na jeho neskorších prácach. Stali sa spolupracovníkmi, vydávali spoločne  časopisy, podieľali sa spoločne na tvorbe odborných článkov a nakoniec v roku 1824 sa ich cesty v dôsledku sporov o autorstve niektorých spoločne spracovávaných myšlienok rozišli.

Následne sa Comte niekoľkokrát neúspešne pokúšal získať akademický post, preto prednášky o základoch pozitívnej filozofie usporadúval vo svojom byte. Parížski vzdelanci prijímali jeho aktivity s nedôverou, i keď vo vedeckej obci si získal niekoľko obdivovateľov, ako napr. Alexander von Humboldt, John Stuart Mill, ktorý ho podporoval finančne, alebo Emile Littré. V roku 1848 zakladá Pozitivistickú spoločnosť, od roku 1851 sa ako nadšený stúpenec Napoleona III. usiluje o založenie pozitívneho náboženstva ľudskosti.

V neskorších rokoch svojho života prišiel o väčšinu svojich príjmov a keď podporil prevrat Ľudovíta Napoleona Bonaparta v roku 1851, stratil aj väčšinu svojich podporovateľov a napokon od roku 1852 žil len zo zbierok svojich najvernejších stúpencov, s ktorými v roku 1848 založil Pozitivistickú spoločnosť a pre ktorých až do svojej smrti usporadúval pravidelné prednášky. Auguste Comte zomrel v kruhu svojich najvernejších žiakov 5. septembra 1857 a je pochovaný na parížskom cintoríne Père-Lachaise.

Comtova filozofia chce bojovať proti anarchii a uvoľnenosti mravov, snaží sa odstrániť zlo, ktoré vzišlo z revolúcie, a obnoviť tak organické a stabilné obdobie, založené na poriadku. K tomu možno podla Comta dospieť tak, že sa bude najprv pôsobiť proti zmätku v mysliach, ktorý spôsobila koexistencia myšlienok starých a moderných, logicky nezlučiteľných. Z toho vyplýva potreba preskúmať dejiny ľudského ducha a odhaliť tak prekonané viery. Toto je účel zákona troch štádií, tvoriaceho chrbtovú kosť pozitivizmu.

Cieľom Comtovho filozofického úsilia bolo:

Comtea podnecovali pri vytváraní myšlienok pozitivizmu okrem Saint-Simona aj také osobnosti, ako boli napr. Bacon, Galilei a Descartes.

Auguste Comte žil v búrlivom období revolúcií a uvoľňovania morálky. Hlavným cieľom jeho učenia bola reforma spoločnosti, obnova morálnych hodnôt a stability. Kurz pozitívnej filozofie (Cours de philosophie positive) je životné dielo Augusta Comteho, v ňom svoju predstavu o vývoji myslenia človeka vymedzil nasledovnou triádou:

Comta považujú za zakladateľa sociológie, ktorej názov uviedol ako prvý vo svojej šesťdielnej práci Cours de philosophie positive (1830 – 1842). Od Comta pochádza aj tradičné delenie sociológie na sociálnu statiku a sociálnu dynamiku.

Comte sociológiu vnímal ako filozofiu dejín, ktorú popisoval v zmienených troch štádiách, pričom sem zahrnul aj vlastnú pozitivistickú víziu spoločnosti. Neodráža sa v nej len štátny, právny a spoločenský vývoj (na rozdiel od Hegela), ale aj vývoj umenia, náboženstva, vedy a filozofie.

Sociológiu rozdelil na dve časti: 

Comte dal sociológii meno a program (riadiť spoločnosť na základe poznania zákonov). Do dnešných dní sa zachoval hlavne názov vedeckého odboru. Schopnosť sociológie stabilizovať spoločenský poriadok na základe poznania zákonov fungovania spoločnosti bola v dielach jeho nástupcov spochybnená, keďže mnohí sociológovia nesúhlasili s myšlienkou, že podobné zákony existujú.




#Article 211: Jiří Cvekl (193 words)


Jiří Cvekl (* 14. september 1919, Nižbor – † 1995, Praha) bol český filozof a germanista.

Po 2. svetovej vojne sa angažoval v sociálnej demokracii, po roku 1948 vstúpil do KSČ. V roku 1956 sa habilitoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a potom pracoval vo Filozofickom ústave ČSAV. V roku 1968 bol vylúčený z KSČ a v roku 1970 bol presunutý do encyklopedického ústavu ČSAV. (L. Hrzal s J. Netopilíkom v knihe Ideologický boj ve vývoji čs. filozofie Cvekla označujú za revizionistu a hlásateľa demokratického socializmu). V roku 1977, po vzniku Charty 77, Cvekl využil situáciu a Chartu verejne kritizoval (článok Nejsme na stejné lodi v Rudom práve) – potom mohol opäť pracovať vo Filozofickom ústave.

Cvekl bol výrazným predstaviteľom pokusu urobiť z marxizmu opäť filozofiu, a nie ho chápať ako ideológiu. V tomto zmysle bol jednou z kľúčových osobností tzv. Obrodného procesu 60. rokov v Česko-Slovensku. Výrazne tiež ovplyvnil vnímanie psychoanalýzy v Česko-Slovensku a v rámci politickej ľavice – v roku 1965 vydal knihu Sigmund Freud, ktorej cieľom bolo „aby výrazy freudismus a psychoanalýza prestali byť v rámci marxizmu chápané ako pejoratívne označenie“. Neskôr sa venoval filozofii času a časovosti.




#Article 212: Eukleides z Alexandrie (190 words)


Eukleides z Alexandrie/z Kyrény/z Kýrény (iné názvy: Eukleidés z Alexandrie/..., Euklides z Alexandrie/...; /iný prepis Eukleidés, ; asi 365 pred Kr. – 300 pred Kr.), najčastejšie známy ako Euklides, bol starogrécky matematik.

O Euklidovom živote vieme iba málo. Panuje názor že žil za čias Ptolemaia I. a možno práve on položil základy matematického bádania v alexandrijskom Museione.

Jeho najznámejším dielom sú Základy (Στοιχεῖα/Stoicheia, lat. Elementa), v ktorom spresnil deduktívne chápanie matematiky, založené na definíciách, všeobecných pojmoch, t. j. na súhrne princípov, ktoré dnes označujeme ako axiómy, a na vzájomne od seba nezávislých postulátoch.
Z Euklidových postulátov je najznámejší posledný, piaty, že bodom v rovine možno viesť len jednu rovnobežku k danej priamke: mnohí sa totiž tento postulát pokúšali odvodiť z predchádzajúcich.

Celé dielo Základy pojednáva o rovinnej geometrii, teórii čísiel a priestorovej geometrii (vrátane Platónových piatich pravidelných telies). Toto chápanie geometrie bez námietok platilo až do 19. storočia.

Euklides napísal aj Optiku, v ktorej sa zaoberá perspektívou, a jeho meno sa spája i s Katoptrikou, v ktorej rozoberá odraz od zrkadiel, no dnešní historici sa domnievajú, že nie je autorom tejto knihy.

Euklides študoval v platónskej akadémii v Aténach a neskôr pôsobil v Alexandrii.




#Article 213: Gerhard Ebeling (452 words)


Gerhard Ebeling (* 6. júl 1912, Berlín, Nemecké cisárstvo† 30. september 2001, Zürich, Švajčiarsko) bol nemecký protestantský teológ a – spolu s Ernstom Fuchsom (1903 – 1983) – jeden z hlavných predstaviteľov tzv. novej hermeneutiky v 20. storočí.

Ebeling študoval protestantskú teológiu na univerzitách v Berlíne, Marburgu (pod vedením Rudolfa Bultmanna a Wilhelma Maurera) a Zürichu (pod vedením Emila Brunnera). Výrazne ho ovplyvnilo aj stretnutie s Dietrichom Bonhoefferom (1906 – 1945) v postgraduálnom seminári Vyznávajúcej cirkvi (Bekennende Kirche) vo Finkenwalde.

V roku 1938 obhájil na univerzite v Zürichu pod vedením Fritza Blankeho (1900 – 1967) dizertačnú prácu tému Evangelische Evangelienauslegung (Luteránsky výklad evanjelií) a získal akademický titul Dr. theol.

V máji 1939 sa v Zürichu oženil s Kometou rod. Richner. Ich dcérou je švajčiarska spisovateľka Charitas Jenny-Ebeling.

Po návrate do rodného Nemecka pôsobil Ebeling až do roku 1945 ako farár berlínskej Vyznávajúcej cirkvi. Od augusta 1945 začal pracovať – predovšetkým vďaka Helmutovi Thielickovi (1908 – 1986) – na evanjelickej teologickej fakulte Eberhard Karls Universität v Tübingene ako vedecký asistent profesora Hannsa Rückerta (1901 – 1974). V roku 1947 sa tu aj habilitoval a stal sa profesorom cirkevných dejín. V roku 1954 prebral po Helmutovi Thielickovi, ktorý sa stal rektorom univerzity v Hamburgu, katedru systematickej teológie.

Od roku 1956 prednášal na katedre dogmatiky, dejín dogiem a symboliky univerzity v Zürichu. Od roku 1965 pôsobil opäť v Tübingene.

V rokoch 1968 až 1979 bol riadnym profesorom fundamentálnej teológie a hermeneutiky na univerzite v Zürichu.

V rokoch 1985 až 1997 bol predsedom dozornej rady  v Ratzeburgu.

Ebeling bol spoluvydavateľom kritickej edície zobraných spisov Martina Luthera (tzv. ) a Friedricha Schleiermachera.

Ebeling sa vo svojej vedeckej práci venoval predovšetkým hermeneutike, kristológii a štúdiu života a diela Martina Luthera (1483 – 1546). Kresťanská teológia podľa neho odvodzuje svoju legitimitu z poslania cirkvi hlásať evanjelium. Teológia objasňuje a prehlbuje obsah kresťanského posolstva, teda je jednou z foriem kerygmy.

Ďalšou oblasťou jeho záujmu bola problematika nenáboženského kresťanstva (nem. religionsloses Christentum), ktorú svojho času načrtol už Dietrich Bonhoeffer. Ebeling, ktorý nadviazal na názory Dietricha Bonhoeffera a Karla Bartha, ďalej rozvíjal myšlienku o zásadnej odlišnosti viery a náboženstva.

Podobne ako Friedrich Gogarten (1887 – 1967), aj Ebeling tvrdil, že Luther – v rámci svojej náuky o Zákone a Evanjeliu – rozlišoval medzi ohlasovaním posolstva o ospravodlivení a konkrétnou skutočnosťou, konkrétnymi životnými podmienkami konkrétneho človeka. Ebeling v Lutherovej teológii objavil koncept relacionálnej ontológie, ktorá definitívne kryštalizuje až v ľudskom svedomí na základe vzájomného prelínania sa relácií coram Deo a coram mundo.

Gerhard Ebeling bol od roku 1977 korešpondentom Heidelberskej akadémie vied (). Viaceré významné univerzity mu ako prejav uznania udelili čestné doktoráty, za všetky možno spomenúť napríklad Universität Bonn, Uppsala universitet, University of Edinburgh, Université de Neuchâtel alebo Eberhard Karls Universität Tübingen.




#Article 214: Umberto Eco (1042 words)


Umberto Eco (* 5. január 1932, Alessandria, Taliansko† 19. február 2016, Miláno, Taliansko ) bol taliansky  spisovateľ, estetik, teoretik umenia semiotického zamerania - medievalista. 

Bol významným predstaviteľom semiotiky a postmodernej filozofie. Skúmal estetické myslenie stredoveku, neskôr problémy moderného umenia. Prednášal estetiku na univerzite v Miláne a v nakladateľstve Bompiani riadil edíciu filozofie a sociológie literatúry.

Ako stúpenec tzv. seriálneho myslenia sa pokúsil o revíziu štrukturalizmu svojou koncepciou otvoreného diela. Poetiku chápe ako operatívny program umelca, projektujúceho nielen operáciu vytvárania objektu (diela), ale aj typ jeho vnímania. Vo svojich prácach sa zaoberá tromi základnými úrovňami kultúry – hovorí o tzv.  vysokej, strednej a nízkej kultúre. Rozdiel medzi nimi je intuitívne jasný, lenže definovať ich vzájomné závislosti a vzťahy si žiada väčšie úsilie. S týmto rozdelením zároveň úzko súvisia aj otázky účasti, resp. pasivity recepcie, či otázky vkusu a konzumu. 

Najdôležitejší je spôsob nazerania na masovú kultúru – teda na tú nízku. Skeptici a utešovatelia reprezentujú dva základné názorové prúdy zaoberajúce sa súčasným kultúrnym vývinom. Za skeptika je považovaný ten, kto chápe kultúru ako „záležitosť aristokratickú, žiarlivo stráženú a v samote úporne pestovanú, obrátenú proti nekultúrnemu davu.“ Takýto skeptik na súčasnosť a teda aj na vzrastajúcu masovú kultúru pozerá ako na diablovo semä, ako na niečo, čo kultúrou nie je a ani nemôže byť a čo sa v konečnom dôsledku určite skončí zánikom kultúry a civilizácie ako celku. Utešovateľ je opakom skeptika. Víta všetky televízie, rozhlasy, videá a  nové technológie, pretože sú to práve ony a ich postupy, ktoré umožňujú preniesť kultúrne výdobytky medzi čoraz širšie vrstvy obyvateľstva. Podľa utešovateľa dávajú kultúrne statky k dispozícii všetkým, uľahčujú a spríjemňujú ľuďom osvojovanie si pojmov a prijímanie informácií.

Ak vychádzame z uvedeného „trojrozdelenia“ kultúry, hovoríme v prvom rade o kvantite. Čím väčšiemu okruhu je kultúra určená, tým je masovejšia, resp. nižšia. Existuje tam však aj kvalitatívne kritérium, ktoré presnejšie vypovedá o skutočnej kultúrnej hodnote. Zatiaľ čo vysoká - alebo skutočná - kultúra poskytuje svojmu konzumentovi návod, ako sa „dopracovať“ k estetickému zážitku, na druhej strane masová kultúra predkladá konzumentovi samotný estetický zážitok. Tým najhorším z najhoršieho paradoxne nie je masová kultúra, ktorá sa svojou nulovou hodnotou naozaj o nič iné nesnaží, ale tzv. midcult, teda stredná kultúra, ktorá preberá nástroje vysokej kultúry, banalizuje ich a trivializuje a snaží sa ich sprostredkovávať ako kultúru vysokú. To, čo je na tom negatívne, je práve snaha oklamať konzumenta a pod pláštikom kultúry ho kŕmiť druhotriednym tovarom.

Spomenuté rozdielne spôsoby predkladania estetického zážitku, či vo forme návodu, alebo ako zážitok sám osebe, poukazuje na spätosť pojmov pasivita a účasť s konkrétnymi kultúrnymi úrovňami. Pokiaľ hovoríme o účasti a pasivite, neznamená to len fakt, že estetický zážitok získavame prostredníctvom umeleckého diela ako návodu, ale dôležitú úlohu tu zohráva aj spôsob kódovania. Aby vznikla predstava vysokého kultúrneho zážitku, k tomu nie je potrebná účasť väčšieho množstva prebytočných znakov, ale len tých, ktoré sú naozaj nevyhnutné k tomu, aby sme vnímali estetickú hodnotu. V tomto prípade sa môžeme opierať o abstraktnejšiu formuláciu toho, čo chceme umeleckou tvorbou dosiahnuť, povedať. Naopak, pasívny prístup, ktorým sa vyznačuje midcult, resp. masscult, ten si z hľadiska percepcie vyžaduje absolútne presné kódovanie, aby nemohlo dôjsť k nesprávnej interpretácii. V takom prípade je však nevyhnutné využívať v maximálnej miere postupy, ktoré poznáme z teórie informácií, napr. dosiahnuť prijateľnú redundantnosť znakov.

Paradoxne môže byť masová kultúra, alebo aj midcult, považovaná za hybnú silu vývinu kultúry. Ako je to možné? Jedným zo základných postupov, ktorými sa masová kultúra vyrovnáva s nutnosťou jednoznačnosti, je využívanie osvedčených a zaužívaných symbolov, výrazových prostriedkov a postupov.  Môžeme to chápať ako prirodzený  životný cyklus, v ktorom určitý umelecký prístup (alebo estetická norma), po svojom zrode v rámci vysokej kultúry, časom postupne a nezadržateľne klesá až na úroveň sprofanovanej masovej kultúry. V tom momente, ako dosiahne svoj „antivrchol“ u masového konzumenta, stáva sa určitý postup (prístup, metóda) pre umelca neprijateľným. Týmto zákonitým „úkazom“ vlastne negatívne definujeme umelecké postupy, ktoré sú považované za súčasť vysokej kultúry. Chápali by sme ich ako tie, ktoré ešte nesprofanovali natoľko, aby sa stali bežnou súčasťou strednej a nízkej kultúry. Len čo sa teda nejaký umelecký postup začne používať aj v nižších kultúrach, okamžite to znamená potrebu pokročiť ďalej.
	

Je celkom normálne, ak pri pohľade na nejaký kultúrny artefakt vieme celkom spontánne povedať, či je to vkusné, alebo naopak, či je to gýč. Keď však máme exaktne definovať, čo je to gýč, asi sa dostaneme do problémov. Je dôležité, že niečo je gýčom nielen preto, že stimuluje citové efekty, ale že čitateľovi stále vnucuje myšlienku, že ak konzumuje tieto efekty, zdokonaľuje si svoju estetickú skúsenosť (midcult). A práve v momente, keď začneme chápať gýč ako druh komunikácie, ktorá smeruje k vyvolaniu efektu, dokážeme pochopiť aké spontánne bolo stotožnenie gýču s masovou kultúrou. Stačí totiž na vzťah medzi vyššou a masovou kultúrou  nazerať ako na „dialektiku“ medzi avantgardou a gýčom. Tak ako avantgarda vzniká ako reakcia na gýč, aj gýču sa darí, pretože ťaží z objavov avantgardy – a tým vlastne určujeme vzťah medzi kultúrou a midcultom. A zase rozdiel medzi midcultom a masscultom treba vidieť najmä v snahe midcultu oklamať recipienta estetickým zážitkom, zatiaľčo masscult mu ho „úprimne“ predloží. Ak chápeme masovú komunikáciu ako intenzívnu cirkuláciu posolstiev, ktoré súčasná spoločnosť potrebuje šíriť z rozmanitých a zložitých dôvodov a cieľov, kde je uspokojenie požiadaviek vkusu až na poslednom mieste, potom už neobjavíme nijaký pohoršujúci rozpor medzi umením a vysielaním rozhlasových správ.

Existuje ešte jeden zaujímavý fenomén, dotýkajúci sa vzťahu avantgarda verzus zvyšok sveta. Čoraz častejšie sa stretávame s chápaním avantgardy, ktorá ako „vyššie umenie je zvrchovaným kráľovstvom hodnôt, takže sme v pokušení domnievať sa, že každý pokus sprostredkovať jeho výsledky sa  automaticky stáva niečím zlým iba preto, že „stredný“ (priemerný) človek, občan súčasnej priemyselnej civilizácie, je už definitívne stratený človek  a že tvorivé postupy avantgardy začínajú byť podozrivé, len čo ich začne chápať viacej ľudí, takže nakoniec nám napadne, že kritériom hodnoty je jednoducho nešírenie a nešíriteľnosť produktu (artefaktu) a kritika midcultu je potom vlastne nebezpečnou hrou na to, či byť „in“ alebo zostať „out“. Opäť je tu vzájomne podmienený vzťah medzi avantgardou a midcultom, či masovou kultúrou.

Eco podpísal výzvu politikom k ochrane občianskych práv v digitálnom veku ako reakciu na aféru digitálneho sledovania americkou NSA. Výzvu podpísalo 500 osobností, medzi nimi piati držitelia Nobelovej ceny, Orhan Pamuk, Gunther Grass, Bjork.

 - citáty




#Article 215: Jonathan Edwards (filozof) (352 words)


Jonathan Edwards (* 5. október 1703, East Windsor – † 22. marec 1758, Princeton) bol predstaviteľ severoamerickej filozofie, najvýznamnejší mysliteľ skupiny „novoanglickej teológie“.

Ako trinásťročný vstúpil na Yaleovo kolégium, kde ho čítanie anglických osvietencov (Isaac Newton, John Locke) priviedlo k záujmu o prírodné vedy a novú filozofickú metódu. V roku 1721 prežil duchovný obrat, ktorý ho primäl k povýšeniu náboženského citu nad rozum. Edwards sa vrátil k dogmatickej prísnosti, akú hlásala kalvínska teológia prvých puritánskych kolonistov v 17. storočí, ale ktorá sa v ďalších generáciách prežívala. V súlade s tým aj vyznievali kázania, ktoré prednášal ako pastor kongregacionalistickej cirkvi 1726-1750 v Northhamptone. Povestným sa stal jeho prejav „Sinners in the Hands of an Angry God“ (Hriešnici v rukách hnevlivého boha), ktorý vyšiel tlačou 1741. Jeho činnosť prispela k vyvolaniu takej nálady v Novom Anglicku, že sa tu rozvinulo 17341740 davové náboženské zanietenie zvané Great Awakening (Veľké prebudenie), podnietené návštevou anglického misionára Georgea Whitefielda.

Neskôr bol kvôli jeho nezhodám s významnou časťou členov jeho cirkevného zhromaždenia vo veciach cirkevnej disciplíny a v tom, kto mohol pristupovať k prijímaniu Večere Pánovej, vylúčený z pozície pastora. Potom bol 17501757 misionárom u Indiánov v Stockbridge na pomedzí bieleho osídlenia; písal tam ďalšie bohoslovecké a dômyselné filozofické knihy, najmä Freedom of the Will (1754, Sloboda vôle), ktorá popri Religious Affections značne ovplyvnila protestantských teológov, z ktorých sú dnes známi napr. Dr. John Piper, alebo Dr. R.C. Sproul. V roku 1757 ho povolali za prezidenta kolégia New Jersey (neskoršia Princetonská univerzita). Edwards domýšľal rozpory súdobého idealizmu až do posledných dôsledkov, pričom dosahoval myšlienkovú originalitu.

Ako 26 ročný, napísal o svojom duchovnom obrate:

Od tohto dňa až doteraz sa udiala nádherná premena v mojom myslení vo vzťahu k doktríne o Božej zvrchovanosti… Božia absolútna zvrchovanosť… je to, v čom, ako sa zdá, moja myseľ odpočíva ubezpečená tak, ako je ubezpečená o ktorejkoľvek veci, ktorú môžem vidieť svojimi očami… Toto učenie sa toľkokrát ukázalo ako nesmierne šťastné, jasné a sladké. Milujem, keď sa Bohu pripisuje absolútna zvrchovanosť… Božia zvrchovanosť je mi zjavená ako veľká časť Jeho slávy. Často bolo mojou radosťou pristupovať k Bohu a uctievať ho ako zvrchovaného Boha.




#Article 216: Albert Einstein (2032 words)


 

Albert Einstein (* 14. marec 1879, Ulm, Nemecké cisárstvo – † 18. apríl 1955, Princeton, New Jersey, USA) bol nemecko-švajčiarsko-americký teoretický fyzik, ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho vedca 20. storočia. Predložil teóriu relativity a významne prispel k rozvoju kvantovej mechaniky, štatistickej mechaniky a kozmológie. V roku 1921 mu bola za vysvetlenie fotoelektrického javu a zásluhy v oblasti teoretickej fyziky udelená Nobelova cena za fyziku. Jeho teoretické práce – napriek rozšírenému názoru – hrali len nepodstatnú úlohu pri stavbe jadrovej bomby a jadrovej elektrárne.

Po sformulovaní všeobecnej teórie relativity v novembri 1915, sa stal Einstein známym na celom svete. Neskôr jeho sláva prekonala všetkých vedcov v histórii. Jeho meno sa stalo synonymom vysokej inteligencie a génia. V roku 1999 ho časopis Time vybral ako Osobnosť storočia.

Keď sa v neskorších rokoch snažil vyriešiť problém zjednotenia prírodných síl, tzn. všetkých štyroch interakcií, pozorovaných v prírode – gravitačnej, elektromagnetickej, silnej a slabej jadrovej interakcie (táto teória sa niekedy nazýva teória všetkého), neuspel, pretože v tom čase nik nemal dostatok poznatkov o týchto silách.

Na jeho počesť bola po ňom pomenovaná fotochemická jednotka EINSTEIN, chemický prvok einsteinium a planétka 2001 Einstein.

Narodil sa v Ulme vo Württemberskom kráľovstve, ktoré bolo v tom čase súčasťou Nemeckej ríše. Jeho rodičmi boli Hermann Einstein (* 1847 – † 1902), obchodník, inžinier a neskorší spolumajiteľ mníchovského elektrochemického podniku Elektrotechnische Fabrik J. Einstein  Cie., a Paulina, rod. Kochová (* 1858 – † 1920). Rodina bola židovská, ale nedodržiavala židovské zvyky. Po presťahovaní sa do Mníchova sa v roku 1881 narodila Einsteinova sestra Maria („Maja“). Albert navštevoval katolícku ľudovú školu a na naliehanie matky sa učil hrať na husle.

Keď mal päť rokov, otec mu ukázal kompas a Einstein si uvedomil, že niečo v „prázdnom“ priestore musí pôsobiť na strelku. Neskôr opísal Einstein túto skúsenosť ako jednu z najdôležitejších vo svojom živote. Hoci pre zábavu staval modely a neskôr mechanické zariadenia, bol považovaný za pomaly sa učiaceho žiaka – pravdepodobne kvôli dyslexii, hanblivosti, alebo veľmi neobvyklej štruktúre mozgu (čo sa ukázalo po smrti pri skúmaní jeho mozgu). Neskôr sám Einstein prisudzoval objav teórie relativity svojej pomalosti. Hovoril, že vďaka tomu, že premýšľal o podstate priestoru a času neskôr ako ostatné deti, mohol zapojiť vyvinutejší intelekt. Iná, novšia, teória o jeho mentálnom vývoji predpokladá, že Einstein mal Aspergerov syndróm, poruchu autistického spektra.

Od roku 1888 navštevoval Einstein Luitpold-Gymnasium, kde získal relatívne moderné vzdelania. Opakujúca sa fáma, že v matematike prepadal, nie je pravda; dôvodom je chyba prvých biografov, ktorí si zamenili známkovací systém v Nemecku a vo Švajčiarsku (v Nemecku je najlepšia známka 1, vo Švajčiarsku je to 6) čo spôsobilo v neskorších rokoch zmätok. Dvaja z Einsteinových strýkov podporovali jeho intelektuálne záujmy počas neskoršieho detstva a ranej mladosti. Poskytovali mu vedecké, matematické a filozofické knihy.

Po skrachovaní elektrochemickej firmy jeho otca a strýka v roku 1894 sa rodina presťahovala z Mníchova do Pavie a neskôr blízkeho Milána. Albert však kvôli škole ostal v Mníchove. Disciplína a poriadok školského systému Nemeckého cisárstva mu ale nevyhovoval, čo sa ani nesnažil skrývať. Učitelia mu navyše vyčítali, že svojou neúctou ovplyvňoval aj ostatných spolužiakov. Preto 29. decembra 1894 opustil školu pomocou lekárskeho potvrdenia od spriateleného doktora, v ktorom bolo napísané, že jeho zdravotný stav vyžaduje pokoj a zdržiavanie sa u rodiny v Taliansku. Takisto mal aj potvrdenie od svojho profesora matematiky, že jeho vedomosti prevyšujú úroveň gymnázia, a že je dostatočne pripravený na vysokú školu. Keďže svojich rodičov neinformoval, že opustil školu, tí boli prekvapení, keď ich šestnásťročný syn nečakane prišiel do ich domu v Pavii v Taliansku.  
 
Einstein nevyhovel prianiu svojho otca študovať elektrotechniku. Namiesto toho sa rozhodol, na odporúčanie rodinného priateľa, uchádzať sa o miesto na Zürišskej Polytechnike, dnes Eidgenössische Technische Hochschule (Švajčiarska vysoká škola technická). Urobil to napriek tomu, že bol iba šestnásť a polročný a predpísaný vek na vstup bol osemnásť rokov. Navyše mal v tom čase absolvovaných iba šesť rokov vyššieho vzdelania. Keďže mu chýbala maturita, musel v lete 1895 – ako najmladší účastník pohovorov – absolvovať prijímacie skúšky. Namiesto intenzívnej prípravy však uprednostnil cestovanie po severnom Taliansku. Hoci výborne zvládol prírodovednú časť skúšky, všeobecná časť nedopadla najlepšie a Einstein nebol prijatý. Napriek tomu vďaka výsledkom z matematiky a fyziky zanechal dobrý dojem a presvedčil rektora aby mu sprostredkoval miesto na liberálne vedenej Kantonálnej strednej škole v Aarau, kde nastúpil 26. októbra 1895 do tretieho ročníka (11. trieda) so zameraním na techniku.

Počas štúdia býval u rodiny profesora Josta Wintelera v dome naproti škole a zaľúbil sa do Marie, jednej z troch profesorových dcér. (Neskôr, v roku 1910 sa Albertova sestra Maja zosobášila s Paulom, synom profesora Wintlera a Albertov priateľ Michele Besso sa oženil Annou, ďalšou dcérou profesora.) Aby sa vyhol armáde, koncom januára 1896 sa Einstein vzdal nemeckého občianstva a navyše vystúpil aj zo židovského náboženského spoločenstva. V septembri 1896 tu ukončil štúdium a získal maturitu.

Začiatkom školského roka 1896/1897 začal so štúdiom na Polytechnike v Zürichu, kde bol prijatý už bez prijímacích skúšok a Marie sa presťahovala do Olsbergu. Na rovnakú školu prestúpila aj Srbka Mileva Marićová, ktorá v tomto ročníku študovala ako jediná žena rovnaký smer ako Einstein. Einsteinov vzťah k nej prerástol časom do ľúbostného.

V roku 1900 získal učiteľský diplom a po piatich rokoch bez štátneho občianstva získal v roku 1901 švajčiarske občianstvo, ktoré si ponechal až do smrti. V tej dobe diskutoval Einstein svoje vedecké záujmy so skupinou blízkych priateľov, vrátane Milevy. S Milevou mal nemanželskú dcéru Lieserl, narodenú v januári 1902. Jej osud nie je známy. Nie je vylúčené, že v roku 1903 zomrela na šarlach, alebo bola daná na adopciu.

Po absolvovaní štúdia mal Einstein problémy s nájdením učiteľského miesta. Jeho žiadosti na miesto asistenta na Polytechnike ale aj na iných univerzitách boli neúspešné. Pracoval ako domáci učiteľ vo Winterthure, Schaffhausene a nakoniec v Berne. Na odporučenie sa Einsteinovi nakoniec 16. júna 1902 podarilo získať stále miesto: Ako expert 3. triedy na patentovom úrade v Berne..

Roku 1903 si vzal svoju dlhoročnú partnerku Milevu Marićovú, (srbskú matematičku a priateľku Nikolu Teslu, ktorá s ním študovala v Zürichu), lebo bola „rovnako silná a nezávislá“ ako Einstein. Mali spolu nemanželskú dcéru a dvoch synov. Podľa niektorých názorov je údajne spoluautorkou Špeciálnej teórie relativity.

Vo svojich prvých prácach vytvoril základy modernej štatistickej fyziky. Roku 1905 dostal na Zürišskej Univerzite doktorát z fyziky za dizertáciu na tému Eine neue Bestimmung der Moleküldimensionen (Nové určenie molekulárnych dimenzií). V tom istom roku vydal 4 zo svojich najdôležitejších prác, čím formuloval kvantovú teóriu svetla, vysvetlil fotoelektrický efekt, Brownov pohyb a mnoho ďalších fyzikálnych zákonov (Einstein pôvodne ani nevedel, že bol Brownov pohyb pozorovaný, ale myšlienkovou úvahou odvodil, že by mal existovať). Einstein predovšetkým významne prispel ku vzniku kvantovej teórie (zaviedol predstavu kvánt svetla (fotónov), neskôr kvantové predstavy rozšíril na ďalšie fyzikálne procesy) a uverejnil aj svoju prevratnú Špeciálnu teóriu relativity, z ktorej vyplýva vzťah medzi hmotnosťou a energiou (E = m c²).

 
V roku 1908 habilitoval na Bernskej univerzite. V roku 1909 sa stal docentom teoretickej fyziky na Zürišskej univerzite, v rokoch 1911 – 1912 pôsobil ako riadny profesor na nemeckej Pražskej univerzite. V roku 1912 sa vrátil do Zürichu, kde robil výskum a učil na Veľkovojvodskej vysokej škole technickej. V roku 1914 ho „získali“ do Berlína do Pruskej akadémie vied, kde sa stal riaditeľom Ústavu cisára Viliama (Kaiser-Wilhelm-Institut), ktorý bol predchodcom známych Max Planckových inštitútov. Bol tiež profesorom na Berlínskej univerzite.

Jeho rodina sa po čase odsťahovala bez Einsteina z Berlína späť do Zürichu a Einstein si roku 1919 vzal za ženu svoju sesternicu Elsu Löwenthalovú, ktorá sa o často chorého Einsteina v rokoch 1917 – 1920 starala. V tomto období Einstein spoznal aj Maxa Wertheimera, zakladateľa gestaltizmu (gestalt teórie). Komunikovali až do Wertheimovej smrti a Einstein sa začal vyjadrovať aj k politickým otázkam.

V roku 1916 uverejnil Všeobecnú teóriu relativity, ktorá sa stala jednotnou teóriou priestoru, času a gravitácie. V roku 1919 bol počas zatmenia Slnka pozorovaním potvrdený Einsteinom predpovedaný odklon svetla v gravitačnom poli Slnka, čo z Einsteina urobilo celebritu (Anglická kráľovská akadémia: „Tento výsledok je jedným z najväčších výdobytkov ľudského myslenia.“). V roku 1921 dostal Nobelovu cenu za prínos pre rozvoj teoretickej fyziky, ako aj za jeho fyzikálne objavy. V roku 1922 s manželkou navštívili Japonsko, Singapur a Čínu.

Potom prednášal po celom svete, dostal čestné doktoráty najpoprednejších svetových univerzít (vrátane Princetonskej) a stal sa členom mnohých Akadémií vied.

Po požiari Ríšskeho snemu 27. februára 1933, vstúpili v Nemecku v marci 1933 do platnosti dve mimoriadne nariadenia Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom. Na ich základe boli zrušené mnohé občianske práva a slobody. V tom čase bol Einstein na svojom treťom dvojmesačnom turné hosťujúceho profesora v USA. S manželkou Elsou sa v marci 1939 vracali do Európy ale dozvedeli sa, že nebudú môcť pokračovať v ceste do Nemecka (Berlína) a že nacisti skonfiškovali jeho chatu a plachetnicu. V belgických Antverpách 28. marca 1933 na nemeckom konzuláte odovzdal pas, čím sa formálne vzdal nemeckého občianstva.  Nacisti neskôr predali jeho čln a jeho chatu premenili na tábor Hitlerovej mládeže. V apríli 1933 nová nemecká vláda prijala zákony zakazujúce Židom zastávať akékoľvek oficiálne funkcie vrátane výučby na univerzite. 26. mája 1933 (a potom znova v júli) odišiel Einstein do Anglicka. Do októbra 1933 žil v prenajatom dome v De Haan v Belgicku, aby nakoniec odišiel s manželkou na Institute for Advanced Study, Princeton, New Jersey kde sa zamestnal ako učiteľ.

V apríli a máji 1933 boli Einsteinove knihy (Einstein bol jedným z vybraných 282 autorov) cieťom, na ktoré sa nemecké študentské zväzy zamerali pri pálení kníh. Nacistický minister propagandy Joseph Goebbels 10. mája 1933 v Berlíne povedal: „židovský intelektualizmus je mŕtvy.“ Jeden nemecký časopis zaradil Einsteina na zoznam nepriateľov nemeckého režimu a ponúkol za neho odmenu 5 000 dolárov.

Je smutné, že práve v tomto období vyvrcholil Einsteinov spor s Filipom Lenardom, ktorý začal v roku 1920. Lenard s Johannesom Starkom budovali hnutie „za árijskú fyziku“, ktoré hlásalo, že jedinú správnu vedu môžu robiť vedci bez rasových „kazov“.

Na protest proti nacizmu a proti rasovému prenasledovaniu v Nemecku sa Einstein vzdal svojich miest v Berlíne, vystúpil z Pruskej akadémie vied a emigroval do USA – do Princetonu, kde žil až do smrti. Do Nemecka sa nikdy viac nevrátil.

V roku 1936 mu zomrela druhá manželka Elsa. Od roku 1939 bývala uňho až do svojej smrti (1951) sestra Mária, ktorej manželovi nedovolili vstup do USA. Roku 1940 získal Einstein aj americké občianstvo, pričom mu švajčiarske občianstvo zostalo.

Už krátko pred druhou svetovou vojnou Einstein napísal americkému prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi v liste (známy ako Einsteinov-Szilárdov list), že Nemecko pravdepodobne vyvíja a vlastní „bombu nového typu“ a varoval, že USA musia zintenzívniť výskum v tejto oblasti. Nato začali aj USA vyvíjať (bez Einsteinovej účasti) atómovú bombu (výbor pre výskum využitia uránu, neskôr Projekt Manhattan) a vďaka tejto Einsteinovej iniciatíve sa im to nakoniec podarilo. Neskôr Einstein (spolu s Albertom Schweitzerom a Bertrandom Russellom) bojoval proti zneužívaniu atómovej energie na vojnové účely a bol za zákaz atómových zbraní.

Svoje posledné roky strávil Einstein s knihovníčkou Johannou Fantovou, ktorej denník nájdený v roku 2004 podáva informácie o Einsteinových posledných rokoch. Údajne sa prirovnával k „autu, ktoré je plné mechanických problémov“. Eisteinov syn trpel schizofréniou.

Einstein zomrel v roku 1955 v Princetone.

Einstein bol typický roztržitý a zábudlivý profesor, ktorý sa veľmi nestaral o vzhľad a svoje oblečenie. Rád hral na husliach a člnkoval. Mal tiež zmysel pre humor.

Einstein bol humanista, pacifista a s výhradami sionista (myšlienku samostatného židovského štátu nepovažoval za najšťastnejšiu). Pôvodne si predstavoval, že budú Židia a Arabi žiť spolu na rovnakej pôde. Po smrti Chajima Weizmanna mu Izrael ponúkol, aby sa stal izraelským prezidentom, čo odmietol.

V oblasti svojich filozofických názorov Einstein spočiatku uznával viaceré výsledky rakúskeho fyzika a filozofa E. Macha (1838 – 1916) či B. Spinozu (1632 – 1677).

Neskôr začal byť materialistom a racionalistom, odmietal subjektívny idealizmus a bol proti indeterminizmu. Uznával existenciu vonkajšieho sveta, ktorý vnímajúci subjekt má poznávať a formovať.

Fyzika (a veda) má podľa Einsteina vykladať skutočnosť v priestore a čase, a to s čo možno najväčšou úplnosťou. Zdôrazňoval matematickú evidenciu a presnosť ako kritériá pravdivosti. V oblasti teórie vedeckého poznania pri vedeckej práci vychádzal zo skúsenosti, ale zároveň tvrdil, že k axiomatickým tvrdeniam, kategóriám a zákonom možno dospieť iba rozumom.

Do roku 1907 kompletné, neskôr výber (hlavne do roku 1922, po ktorý zatiaľ vyšli zväzky publikácie „Collected Papers of Albert Einstein“ (pozri dolu))

a mnohé ďalšie

.




#Article 217: Empedokles (294 words)


Empedokles (alebo Empedoklés) z Akragantu/Agrigenta (, * asi 483 pred Kr. — † 423 pred Kr.) bol starogrécky filozof.

Mnohotvárnosť vecí vyrastá podľa neho zo štyroch koreňov (elementov, živlov): zeme, vody, vzduchu a ohňa. Zjednocovanie a rozdeľovanie elementov spôsobujú podľa Empedokla dve protikladné sily: Láska (príťažlivosť) a Nenávisť (odpudivosť). Štádiá vývinu sveta sa rozlišujú podľa toho, ktorá z týchto síl prevláda.

Empedokles dokazuje vo svojej koncepcii prírody nutnosť zhody medzi večnou zmenou a tým, čo je v prírode nemenné, čím chce odstrániť dve krajné antinómie – Herakleitovu a Parmenidovu. Prichádza s novou hypotézou, že stávanie sa, vznikanie a zanikanie jednotlivých vecí je v podstate len pretváraním sa akéhosi pre celú skutočnosť spoločného súcna, čohosi jediného, večného a stále sa meniaceho a ďalej, že poznanie sveta si vyžaduje aj poznanie opierajúce sa o zmyslové údaje, ako aj poznanie racionálne. Empedokles sa túto hypotézu pokúša zdôvodňovať spôsobom, ktorý by sme dnes označili ako prírodovedný.

Je pokusom o syntézu Herakleitovho učenia o večnej zmene Parmenidovho učenia o nemennom súcne. Základom všetkého sú podľa Empedokla štyri elementy (živly): oheň, vzduch, zem a voda. Elementy sú nemenné v tom zmysle, že kvalitatívna zmena jedného na druhý nie je možná. Rozmanitosť vecí a dianie vzniká podľa Empedokla tým, že Láska (spájajúca sila) a Svár (oddeľujúca sila) zmiešavajú čiastočky elementov v rôznych proporciách.  Z tohto nepretržitého zápasu protikladov vzniká celý svet čiže kozmos. V kozme každá jednotlivá vec ďalej podlieha tomuto istému zákonu boja protikladov, v dôsledku čoho všetko vzniká – stáva sa – všetko bez prestávky hynie, aby znovu vzniklo. Tento proces sa uskutočňuje na základe vírivého pohybu, v ktorom vzniká najskôr vzduch, neskoršie kozmický oheň, nato zem a voda a z vody znovu vzduch a potom nasledujú ďalšie vírivé cykly. Zo zeme vzniká rastlinný a živočíšny svet i človek.




#Article 218: Rudolf Eucken (323 words)


Rudolf Christoph Eucken (* 5. január 1846, Aurich, Nemecko – † 15. september 1926, Jena) bol nemecký filozof a univerzitný profesor, významný predstaviteľ hnutia za obnovu idealistickej metafyziky, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1908.
  

Rudolf Christoph Eucken študoval na univerzitách v Berlíne a Göttingene klasickú filológiu, históriu a filozofiu a hlboko sa zaoberal Aristotelovými postupmi a výrazovými prostriedkami. V rokoch 1871 až 1874 pôsobil ako univerzitný profesor filozofiu v Bazileji a od roku 1874 až do roku 1920 v Jene. 

V 80. rokoch 19. storočia vystúpil ako vedúci činiteľ hnutia kritizujúceho prevládajúci naturalisticko-pozitivistický svetový názor. Vo svojom diele sa snažil na základe tradícií nemeckého klasického idealizmu vytvoriť vlastnú koncepciu metafyziky ducha, ktorá spája filozofický aktivizmus s kresťanským náboženstvom a s niektorými prvkami neskoršej filozofie života. 

Východiskom jeho prác, v ktorých sa usiloval o obnovu idealistického myslenia a tvorivých síl ľudstva, bolo poňatie duchovného sveta ako autonómneho, večného, ktoré má absolútny zmysel a hodnotu. Ako zástanca neoidealizmu žiadal a zdôvodňoval zjednotenie tvorby a života do mravno-duchovného činu, ktorý by prekonal úpadok modernej civilizácie spočívajúcej v tom, že sa kultúrna práca stala neosobnou, čím by sa opätovne vytvoril ozajstný duchovný život. 

Svoj myšlienkový postup Eucken označoval ako noologickú metódu, ktorá spočívala v tom, že duchovný svet nechápal len psychologicky, ale aj ako objektívnu hodnotu. Zmysel bytia videl v aktívnom naplňovaní duchovných hodnôt.

Euckenove spisy sa vyznačujú obrovským kazateľským pátosom, ktorý pôsobil najmä proti odľudšteniu ľudskej kultúry. Hlavne preto bola roku 1908 Euckenovi udelená Nobelova cena za literatúru „... za závažné hľadanie pravdy, prenikavú silu myslenia a široký rozhľad, za vrelosť a mohutnosť štylistického stvárnenia, s ktorými v početných prácach hájil a rozvíjal idealistickú životnú filozofiu“ (citácia zo zdôvodnenia Švédskej akadémie). 

Druhý raz v histórii udeľovania Nobelovej ceny ju neudelili za krásnu literatúru, ale za iné spisy, ktoré svojou formou a poňatím majú literárnu hodnotu, ako  je uvedené v príslušných stanovách k Nobelovej cene (prvým takýmto nositeľom bol roku 1902 nemecký historik Theodor Mommsen).

 




#Article 219: Eudémos z Rodosu (125 words)


Eudémos z R(h)odu  (iné názvy: Eudemos z R(h)odu, Eudámos z R(h)odu, Eudamos z R(h)odu; 4./3. stor. pred Kr.) bol grécky filozof (peripatetik), matematik a astronóm, žiak Aristotelov. Keď Aristoteles rozvrhoval v rámci spoločného diela školy vypísanie dejín filozofických náuk, pripadla Eudemovi úloha spracovať dejiny aritmetiky, geometrie a astronómie. 

Z jeho literárnej tvorby sú napokon najoriginálnejšie práve tieto tri uvedené odborné diela, pri písaní ktorých, ako ukazujú zlomky, použil veľmi cenný materiál. Zachované zlomky sú hlavným a takmer jediným prameňom o starovekých matematikoch a astronómoch. Trvale je jeho meno spojené s dielom jeho učiteľa, pretože jedna z troch Aristotelových Etík nesie názov Etika Eudemova; Eudemos ju totiž vydal, opierajúc sa o Aristotelove prednášky i o jeho hlavnú Etiku Nikomachovu. Na niektorých miestach sú vlastné Eudemove dodatky.




#Article 220: Eukleides z Megary (173 words)


Eukleides z Megary/z Megár (iné názvy: Eukleidés z Megary/Megár, Euklides z Megary/Megár; * asi 450 pred Kr., Megara – † asi 380/370 pred Kr., Megara) bol starogrécky filozof, zakladateľ megarskej školy.

Patril medzi najstarších stúpencov Sokrata, s ktorým sa stýkal už od začiatku peloponézskej vojny. Keď bol uznesením aténskeho snemu (432/1) zakázaný všetkým Megarčanom pod trestom smrti vstup do Atén, chodil vraj Eukleides za Sokratom večer v ženskom preoblečení. Eukleides bol aj medzi tými Sokratovými priateľmi, ktorí k nemu prišli do väzenia posledný deň jeho života. Po jeho smrti našli u Eukleida v Megare útočisko početní Sokratovi žiaci, medzi nim aj Platón. Kedy Euklides založil vlastnú školu, ktorá existovala ešte na konci 4. storočia, nie je známe.

Eukleides napísal 6 dialógov (nezachovali sa však): Lamprias, Aischinés, Foinix, Kritón, Alkibiades, Erotikos (O láske). Stoik Panaitios pochyboval o ich pravosti.

Správy o Eukleidovom učení sú veľmi skromné. Zdá sa, že uskutočnil určitú syntézu eleatskej filozofie a Sokratovho učenia. Eukleidova škola bola povestná vyhľadávaním logických paradoxov a apórií. Jej prínos k rozvoju antickej logiky bol značný.




#Article 221: Neorealizmus (114 words)


Neorealizmus je smer umenia (literatúra, hudba, maliarstvo, film a pod.) a filozofie na začiatku 20. storočia nadväzujúci na východiská realizmu. Zdôrazňuje nevyhnutnosť budovania základných poznatkov špeciálnych vied.

Neorealizmus vznikol v Taliansku koncom 2. svetovej vojny. Najviac sa uplatnil vo filme, ale aj v iných odvetviach umenia, hlavne v literatúre. Neorealistickí autori popisujú predovšetkým skutočnosť, ktorá je často otrasná, napr. periférie veľkomiest (v Taliansku: život roľníkov na juhu krajiny). Diela sú kritické. Neorealisti používajú bežný hovorový jazyk, dialekty a slang. Vyvinul sa INTROSPEKTÍVNY ROMÁN (intro = dovnútra, spectare = hľadieť), v ktorom hrdina formuje okolitú skutočnosť. Vyjadruje to vo svojich myšlienkach, citoch a analyzuje svoje vnútro. 

Film: Vasco Pratolini, Pier Paolo Pasolini

Literatúra: Alberto Moravia




#Article 222: Novokantovstvo (2684 words)


Novokantovstvo je poklasický filozofický smer, ktorý sa – na základe transcendentálnej logiky a epistemiológie Immanuela Kanta – vymedzuje voči materializmu. Vznikol v druhej polovici 19. storočia a za jeho iniciátorov sú považovaní nemeckí filozofi Otto Liebmann (1840 – 1912) a Friedrich Albert Lange (1828 – 1875).

Za vznikom novokantovstva je možné vidieť súdobú snahu vypracovať – práve prostredníctvom návratu ku Kantovi – takú filozofiu, ktorá by zodpovedala nárokom modernej vedy.

V rámci novokantovstva sa tradične rozlišujú dva hlavné prúdy: Marburská škola a Bádenská škola.

Charakteristickým znakom novokantovstva je záujem o vedecko-teoretické zdôvodnenie humanitných vied a filozofické zdôvodnenie politickej teórie. Napríklad, marburská vetva novokantovstva de facto poskytla teoretické základy pre revizionizmus Eduarda Bernsteina (1850 – 1932), ako aj pre austromarxizmus Maxa Adlera (1873 – 1937). A v neposlednom rade, začiatkom 20. storočia zohrávalo novokantovstvo významnú úlohu aj v ruskej filozofii, keďže predstavovalo akúsi strednú cestu medzi ortodoxnou mystickou metafyzikou a prísnym ateistickým materializmom.

Samotný vznik novokantovstva v druhej polovici 19. storočia je potrebné vnímať predovšetkým na pozadí vážneho súdobého ideologického sporu medzi prírodnými vedami a náboženstvom. Prírodné vedy v tomto období postulovali absolútny primát matérie, v dôsledku čoho sa na duchovno ako také začalo hľadieť s dešpektom. Legitimita náboženského poznania bola systematicky spochybňovaná. Celý konflikt vyústil do generálneho útoku na koncept ducha v najširšom zmysle slova, čo napokon v roku 1854 vyvrcholilo v tzv. Spore o materializmus. Za akési „stelesnenie“ týchto názorových protikladov možno zaiste považovať dvoch nemeckých profesorov – göttingenského fyziológa Rudolfa Wagnera, ktorý považoval kresťanstvo za duchovný základ prírodných vied, a giessenského zoológa Carla Vogta, ktorý považoval existenciu tzv. „duchovných“ fenoménov len za jeden z dôsledkov štruktúry matérie. V nasledujúcich rokoch sa však spor o materializmus rozrástol až do podoby boja dvoch svetonázorov, k čomu v roku 1859 nepochybne prispelo aj Darwinovo epochálno dielo O pôvode druhov. Kresťanský svetonázor mal byť úplne nahradený radikálnym materialistickým svetonázorom.

Špekulatívna idealistická filozofia bola v čase prebiehajúceho sporu o materializmus v hlbokej kríze, čo bolo zaiste logickým dôsledkom celkového vývoja, ktorý napokon vyvrcholil v revolučných rokoch 1848/1849. Nepochybne, meruôsme roky pripravili pôdu pre nevídaný rozvoj prírodných vied a úspech s nimi spojeného materialistického svetonázoru, principiálne nezlučiteľného s, tým pádom prekonaným, špekulatívnym hegelovským systémom myslenia.

Novokantovstvo – de facto zvýhodnené aj tým, že sa nezaoberalo citlivými politickými otázkami, ale predovšetkým epistemiológiou – sa však tomuto materialistickému duchu doby postavilo na odpor. A tým pádom prekonalo nielen krízu idealistickej filozofie, ale aj radikálny materializmus ako taký. Novokantovská vedecko-teoretická metodika myslenia totiž – prostredníctvom svojej kritickej epistemiológie – relativizuje absolútny nárok materializmu. Novokantovstvo tak významnou mierou prispelo k upokojeniu či aspoň zmierneniu vyššie spomínaných svetonázorových sporov, následne na istý čas prenechaných akademickej pôde a napokon odložených ad acta.

Samotné prírodovedné poznanie nevylučuje existenciu skutočného, faktického duchovného poznania v najširšom zmysle slova. „Ducha“ zrejme nemožno odvodiť len z matérie. Počnúc Wilhelmom Windelbandom, zakladateľom bádenskej vetvy novokantovstva, sa tak začína presadzovať názor, že existuje „svet ducha“, popisovaný idiografickou vedou (nem. Geisteswissenschaft; duchovné resp. humanitné vedy, napr. história), a „svet prírody“, popisovaný nomotetickou vedou (nem. Naturwissenschaft; prírodné vedy). Z logiky tohto dodnes prevládajúceho názoru napokon vyplýva, že idiografická veda nemôže kolidovať s nomotetickou vedou, pretože sa líšia metodikami získavania poznatkov.

Kantovu filozofiu v prvej tretine 19. storočia úplne zatlačil do úzadia Hegelov idealizmus. Arthur Schopenhauer bol azda jediným filozofom, ktorý sa v tomto období – predovšetkým v diele Svet ako vôľa a predstava z roku 1819 – kriticko-kreatívne vysporadúval s gnozeológiou Immanuela Kanta. Faktom však zostáva, že Schopenhauerovej filozofii sa v týchto jej začiatkoch nedostalo nijakej väčšej pozornosti.

V roku 1832 – rok po Hegelovej smrti – publikoval Friedrich Eduard Beneke spis Kant a filozofické úlohy našej doby, ktorým v konečnom dôsledku podnietil návrat ku – v princípe kritickému – uvažovaniu o Kantovi. Spustil sa proces „znovuobjavovania“ Kantovej filozofie. V roku 1847 prednesie Christian Hermann Weisse reč s názvom „V akom zmysle sa dnes má nemecká filozofia znovu orientovať na Kanta“. Na Kanta sa veľmi často odvolával aj Jakob Friedrich Fries.

Vlastný začiatok novokantovstva sa však spája až s osobnosťami ako Friedrich Albert Lange, Otto Liebmann, Eduard Zeller a Hermann von Helmholtz.

Lange vo svojom diele Dejiny materializmu z roku 1866 podrobil tézy materializmu detailnej, diferencovanej, no veľmi tvrdej a ráznej kritike.

Liebmann v spise Kant a epigóni z roku 1865 odmietol nemecký idealizmus a Herbartov realizmus, ako aj prírodovedný empirizmus, filozoficky reprezentovaný napríklad Friesom, a napokon i Schopenhauerovu transcendentálnu filozofiu. Liebmann v závere svojej knihy preto vyzýva: „Also muß auf Kant zurückgegangen werden!“ Musíme sa vrátiť späť ku Kantovi!

Helmholtz – významný nemecký prírodovedec, fyziológ a fyzik – sa v roku 1877 tiež postavil proti preceňovaniu materializmu nad rámec prírodovednej pracovnej hypotézy:Nezabúdajte, prosím, že aj materializmus je len metafyzickou hypotézou. Hypotézou, ktorá sa síce v oblasti prírodných vied ukázala byť veľmi plodná, no stále zostáva len hypotézou. Ak sa na  hypotetickú povahu materializmu jednoducho zabudne, tak sa z materializmu stane dogma, ktorá sa môže stať prekážkou pokroku vedy a viesť k fanatickej intolerancii rovnako, ako iné dogmy. Takéto nebezpečenstvo hrozí vždy vtedy, keď sa niekto snaží popierať alebo skrývať realitu.Ďalšími vplyvnými postavami novokantovstva boli Kuno Fischer, historik filozofie, ktorý sa usiloval o syntézu kantovského kriticizmu s Fichteho idealizmom, a Jürgen Bona Meyer, autor diela Kantova psychológia z roku 1870.

V odbornej literatúre sa výraz (novo)kantovstvo (nem. (Neu)Kantianismus) používa približne od roku 1875.

V rámci novokantovstva možno rozoznávať dve významné filozofické školy: Marburská škola a Bádenská škola (tiež nazývaná Juhozápadná nemecká škola). Ostatných filozofov, ktorých síce nemožno priradiť k ani jednej z týchto škôl, no zároveň ich nemožno nepriradiť ku novokantovstvu ako takému, zaraďujeme vo všeobecnosti ku kriticizmu.

Zakladateľom výrazne matematicky a prírodovedne orientovanej Marburskej školy novokantovstva bol židovský filozof Hermann Cohen (1842 – 1918). Vo svetle Kantovej filozofie kritizoval Cohen predovšetkým psychologizmus. To, že existuje poznanie (nem. Wissen), ktoré je nezávislé od psyché, je podľa Cohena zrejmé už z toho, že matematika existuje v učebniciach nezávisle od subjektu. Poznanie resp. poznatky (nem. Erkenntnis) nie sú viazané výhradne na subjekt. Cohen bol spočiatku orientovaný výrazne filologicky, časom si však – samozrejme, so stálym zreteľom na Kanta – vytvoril samostatný filozofický systém, ktorý inklinoval skôr k idealizmu a za základ ľudského myslenia nepovažoval pojmy (nem. Begriffe), ale súdy (nem. Urteile).

Známy nemecký filozof Nicolai Hartmann (1882 – 1950) študoval filozofiu o. i. aj v Marburgu. Jeho myslenie v istých momentoch jasne svedčí práve o vplyve Marburskej školy novokantovstva.

Logickým základom exaktných vied sa venoval aj Paul Natorp (1854 – 1924). Odmietal existenciu vecí o sebe (známa Kantova téza o Ding an sich), ako aj existenciu od rozumu resp. rozvažovania (nem. Verstand) nezávislých názorov (nem. Anschauung).

K Marburskej škole sa radia o. i. aj Karl Vorländer (1860 – 1928), ktorý sa venoval predovšetkým filozofii dejín a marxizmu, Rudolf Stammler (1856 – 1938), ktorý sa zaoberal hlavne právnou filozofiou a ďalšími sociálnymi otázkami, alebo Walther Schücking (1875 – 1935), odborník na medzinárodné právo, ktorý vychádzal z Kantovho chápania mieru a výrazne ovplyvnil vývoj medzinárodného mierového práva (nem. Friedensvölkerrecht) ako aj ústavného práva v 20. storočí.

Nemecký filozof Ernst Cassirer (1874 – 1945) bol zaiste naklonený filozofickej tradícii Marburskej školy, no na strane druhej sa výberom tém – filozofia jazyka, problematika významu (nem. Bedeutung), filozofia kultúry resp. tzv. filozofia symbolických foriem – radí skôr k typickým predstaviteľom filozofie 20. storočia. Vzťah ku svetu (nem. Bezug zur Welt) sa podľa Cassirera nerealizuje len prostredníctvom kategórií, ale prostredníctvom rôznych iných symbolických foriem, akými sú napríklad jazyk, náboženstvo, umenie, technika, dejiny či právo.

Rumunská filozofka Alice Voinescu rod. Steriade (1885 – 1961) sa tiež zvykne považovať za predstaviteľku Marburskej školy. V rokoch 1911 až 1912 študovala u Cohena a Natorpa. Vo svojej dizertačnej práci, ktorú obhájila na parížskej Sorbonne, sa venovala explicitne filozofii Marburskej školy. Mimochodom, bola to prvá Rumunka, ktorá získala doktorát z filozofie. Neskôr publikovala predovšetkým v oblasti estetiky a divadelných dejín.

Bádenská škola novokantovstva, tiež nazývaná Juhozápadná nemecká škola, sa na rozdiel od Marburskej školy zameriavala na filozofiu hodnôt. Hlavnými predstaviteľmi tejto školy boli Wilhelm Windelband (1848 – 1915) a Heinrich Rickert (1863 – 1936).

Windelband považoval filozofiu predovšetkým za náuku o všeobecných hodnotách (nem. allgemeingültige Werte) – o pravde v myslení, dobre vo vôli a konaní, kráse v cítení. Windelband videl principiálny rozdiel medzi prírodnými vedami (nem. Naturwissenschaft) a históriou (ako najtypickejšou z tzv. Geisteswissenschaft; viď vyššie). „Rozumieť Kantovi“ znamená podľa Windelbanda „nebáť sa ho prekročiť“.

Rickert zdôrazňoval rozdiel medzi Kulturwissenschaft (slov. kultúrne štúdiá) a Naturwissenschaft (slov. prírodné vedy). Okrem iného rozvinul aj vlastnú axiológiu.

Vychádzajúc z logiky tohto článku, možno ku kriticizmu priradiť v prvom rade rakúskeho filozofa Aloisa Riehla (1844 – 1924) a jeho krajana Roberta Reiningera (1869–1955), autora mnohých prác k axiologickej a psychofyzickej problematike.

Pre Riehla je filozofia predovšetkým kritikou poznania, nie vecou svetonázoru (sic!). Podľa Riehlovho názoru je, v princípe, nielen možné, ale aj potrebné, na základe reflexie najnovších matematických a prírodovedných poznatkov (napr. neeuklidovskej geometrie), „vylepšovať“ samotnú filozofiu: teda takpovediac „pokračovať v písaní Kantových diel“.

Neskorší predstavitelia kriticizmu už patria, podobne ako Cassirer, skôr k filozofii 20. storočia. Nemožno však nespomenúť ich previazanosť s novokantovskou filozofickou tradíciou.

Hans Vaihinger (1852–1933) sa stal známym ako komentátor Kantovej Kritiky čistého rozumu, v roku 1896 založil odborný filozofický časopis Kant-Studien. Vaihingerovu filozofiu – označovanú ako Philosophie „Als Ob“ (slov. filozofia „ako keby“) – však možno na základe jej chápania pravdy zaradiť aj k pragmatizmu: Poznanie stojí na hypotetických fikciách. Pravda je preto relatívny pojem, ktorý v prvom radi slúži praxi. Objektívna pravda je nedosiahnuteľná.

V centre filozofie Riehlovho žiaka Richarda Hönigswalda (1875 – 1947) sa nachádza problematika „toho, čo je dané“ (nem. des Gegebenen), ako aj problematika „všeobecnej metodiky“ (nem. allgemeine Methodenlehre) ľudského poznania. V protiklade k Marburskej škole, Hönigswald sa usiloval uchopiť vec o sebe (nem. Ding an sich) osobitou psychologickou metódou, pomocou ktorej popísal súvislosť medzi vedomím a predmetom. Pri tom sa, samozrejme, nemožno vyhnúť problematike jazyka. Objektivita predmetu sa podľa Hönigswalda vytvára až prostredníctvom jazyka.

Erich Kaufmann (1880 – 1972) bol významný nemecký právny filozof, ktorý novokantovstvu vyčítal, že nedokázalo k pozitivistickému empirizmu postaviť skutočnú alternatívu, a to konkrétne objektívnu metafyziku. Namiesto konzekventnej reflexie rozmanitosti našej skutočnosti sa novokantovstvo naďalej uchyľovalo len k abstraktným, priveľmi plochým a v podstate len čisto formálnym pojmom. Kaufmann sa tak napokon stal stúpencom novohegeliánskej filozofie.

Leonard Nelson (1882 – 1927) sa vo svojej filozofii, ako aj svojich spoločensko-politických aktivitách evidentne inšpiroval Friesom i Marburskou školou. Explicitne sa však k Marburskej škole nezaraďuje.

Spomedzi ďalších významných osobností, ktoré sa, viac či menej, inšpirovali novokantovskou filozofiou, možno spomenúť aj nasledujúce mená:

Charles Bernard Renouvier (1815 – 1903), francúzsky filozof. Vo svojom systéme, ktorý nazval néo-criticisme, vychádzal z Kanta. Renouvierova filozofia je však skôr transformáciou než pokračovaním tej Kantovej.

Hermann Lotze (1817 – 1881), nemecký lekár a filozof. Usiloval sa prepájať prírodné vedy s filozofiou, významne prispel k rozvoju vedeckej psychológie a estetiky. Svoj systém charakterizoval ako teleologický idealizmus, metafyzika má podľa neho základ v etike.

Wilhelm Dilthey (1833 – 1911), nemecký protestantský teológ, psychológ, historik a filozof – predstaviteľ tzv. filozofie života. Ústredným pojmom Diltheyho filozofie je pojem živého ducha, ktorý sa vyvíja v historických formách.

Afrikan Spir (1837 – 1890), rusko-nemecký filozof, špecializoval sa na logiku. Spir mal veľký vplyv na Friedricha Nietzscheho (1844 – 1900), Theodora Lessinga (1872 – 1933) a Réginalda Garrigou-Lagrangeho (1877 – 1964).

Benno Erdmann (1851 – 1921), nemecký filozof, logik, psychológ.

Émile Meyerson (1859 – 1933), poľsko-francúzsko chemik, novinár a filozof. Venoval sa predovšetkým teórii vedy. Americký fyzik, historik a filozof Thomas S. Kuhn (1922 – 1996) priznal, že pri písaní jeho slávnej knihy The Structure of Scientific Revolutions (1962) ho výrazne ovplyvnili práve Meyersonove myšlienky.

Ernst Troeltsch (1865 – 1923), nemecký protestantský teológ, filozof a liberálny politik. Jeho dielo je pokusom o syntézu teológie Albrechta Ritschla (1822 – 1889), sociologických koncepcií Maxa Webera (1864 – 1920) a bádenskej novokantovskej filozofie.

Jonas Cohn (1869 – 1947), nemecký filozof, pedagóg, psychológ.

Hans Kelsen (1881 – 1973), nemecký právnik, predstaviteľ právneho pozitivizmus. Významne prispel k rozvoju ústavného a medzinárodného práva. Výrazne ho ovplyvnilo marburské novokantovstvo.

Max Weber (1864 – 1920), nemecký sociológ, ekonóm a politik. Zakladateľ sociológie náboženstva, autor slávneho diela Die protestantische Ethik und der Geist des Kapitalismus. Je považovaný za jedného z klasikov sociológie a kultúrnych a sociálnych vied.

György Lukács (1885 – 1971), maďarský marxistický filozof a literárny kritik.

Súčasný výskum novokantovstva si z niekoľkých odlišných perspektív kladie otázku o „jednote novokantovstva“ (nem. „Einheit des Neukantianismus“). Táto jednota sa prejavuje predovšetkým v samotných leitmotívoch novokantovskej filozofie, no nemožno nespomenúť aj historicko-sociologický aspekt filozofického smeru alebo tému novokantovstva a jeho prínos ku kultúre.

V rámci dnešnej recepcie novokantovstva sa tak v prvom rade spracováva charakteristický spôsob myslenia samotných novokantovských filozofov. Zvlášť dôležité je uvedomiť si skutočnosť, že u novokantovcov stojí v centre pozornosti kantovská syntéza, idea jednoty, ktorej cieľom „jednota vedomia a rozumu“ ako predpoklad pre „jednotu skúsenosti“.

Popri spracovávaní leitmotívov a snahe o porozumenie tomu, ako vnímali samých seba samotní novokantovci, sa dnes výskum novokantovstva venuje aj histórii tohto filozofického smeru. Kvôli logike veci je totiž pojem novokantovstvo dnes potrebné bližšie špecifikovať. Novokantovstvo ako také evidentne presahuje Marburskú a Bádenskú školu. S odstupom času a v dôsledku nových poznatkov tak dochádza aj k prehodnocovaniu celkovej tradičnej kategorizácie novokantovstva. Bola navrhnutá nová, fakticky a historicky presnejšia a diferencovanejšia koncepcia vnútorného členenia novokantovstva. Napríklad, nemecký filozof Traugott Konstantin Oesterreich (1880 – 1949) predstavil modifikovanú klasifikáciu, podľa ktorej je v rámci novokantovstva možné rozoznať sedem odlišných smerov:

Fyziologický

Metafyzický

Realistický (nazývaný aj kritický realizmus)

Logicistický (nazývaný aj Marburská škola)

Axiologicko-kriticistický (nazývaný aj teoreticko-axiologický alebo Bádenská škola)

Relativistický

Psychologizujúci (nazývaný aj psychologický)

Novokantovstvo je nepochybne veľmi rôznorodé. Táto jeho vnútorná diverzita však zároveň vyvoláva otázku: „Čo je vlastne kritériom pre priradenie konkrétneho filozofa ku novokantovstvu samotnému?“ Alebo inak povedané: „Čo je ešte novokantovské?“ (nem. „Was steht innerhalb des Neukantianismus?“) a „Čo už nie je novokantovské?“  (nem. „Was steht außerhalb des Neukantianismus?“).

Novokantovstvo nepochybne ovplyvnilo aj kultúru 19. storočia. Svojím úsilím o praktické prepojenie kantovskej „kultúry rozumu“ s dobovou kultúrou prispelo k rozvoju samotného pojmu kultúry i kultúrneho povedomia.

Termínmi novokantovstvo alebo novokantovský možno vo všeobecnosti označiť akúkoľvek filozofiu, ktorá – či už úplne alebo čiastočne – preberá Kantove filozofické tézy. Súčasná epistemiológia a ontológia sa tiež „vracia späť (aj) ku Kantovi“ a v konečnom dôsledku tak má  nepochybne (aj) novokantovský charakter. V tomto kontexte nemožno nespomenúť dielo oxfordského filozofa Petra Strawsona (1919 – 2006) The Bounds of Sense z roku 1966, ktoré onen „návrat“ v podstate iniciovalo.

Významné miesto v rámci európskej filozofie zaujíma aj uvažovanie o vzťahu fenomenológie a transcendentálnej filozofie. Tu vyniká predovšetkým francúzsky filozof Jean-Luc Nancy (* 1940).

Filozofia Michaela Friedmana (* 1947) je explicitne novokantovská.

Novokantovstvo vo všeobecnosti inklinovalo k rigoróznemu vedeckému (až scientistickému) chápaniu Kantovej filozofie, pričom často zdôrazňovalo koncept na úrok intuície.

Novokantovská etika mala vo všeobecnosti veľmi blízko k socializmu. Novokantovstvo malo významný vplyv na austromarxizmus a revizionizmus Eduarda Bernsteina. Lange a Cohen na viacerých miestach zdôrazňovali vzájomnú previazanosť kantovského myslenia a socializmu.

Ďalším významným počinom novokantovstva bol pokus o nové chápanie judaizmu. Veľké zásluhy na tomto poli má nepochybne Cohen.

Vplyv nemeckého novokantovstva siahal a dodnes siaha ďaleko za hranice nemecky hovoriacich krajín.

Novokantovstvo zdôrazňovalo predovšetkým význam epistemiológie, ontológia sa stala sekundárnou záležitosťou.

Natorp mal výrazný vplyv na vývoj fenomenológie, Edmund Husserl (1859 – 1938) si vďaka nemu osvojil výrazové prostriedky transcendentálneho idealizmu. Mimochodom, Husserlove myšlienky ovplyvnili filozofiu Emila Laska (1875 – 1915), a ten mal zas výrazný vplyv na mladého Martina Heideggera (1889 – 1976).

Debata medzi Cassirerom a Heideggerom ohľadom interpretácie Kantovej filozofie napokon doviedla Heideggera k názoru, že Kant bol v podstate akýmsi predchodcom fenomenológie. Tejto problematike sa venoval aj nemecký filozof Eugen Fink (1905 – 1975).

Významným míľnikom novokantovského hnutia bolo založenie už spomínaného odborného časopisu , ktorý vychádza dodnes.

V anglo-americkom svete vzbudilo záujem o novokantovstvo dielo britskej filozofky a sociologičky Gillian Rose (1947 – 1995). Vo svojich spisoch totiž kritizovala vplyv novokantovstva na modernú filozofiu. Veľká pozornosť sa venuje tiež odkrývaniu novokantovským aspektov v diele Maxa Webera.

Intencie Kantovej epistemiológie ovplyvnili koncom 19. storočia aj nemeckú antipozitivistickú sociológiu. V tomto kontexte nemožno nespomenúť Georga Simmela (1858 – 1918): jeho slávna otázka „Čo je spoločnosť?“ je priamou alúziou na Kantovu otázku „Čo je príroda?“.

Po nástupe nacistov k moci v roku 1933 sa mnohé novokantovské kruhy v Nemecku postupne rozpadli.




#Article 223: Orfizmus (116 words)


Orfizmus bol náboženský smer a kult v starovekom Grécku. Vznikol asi v 8. storočie pred Kr., rozšíril sa v 7. a 6. storočí. Ovplyvnil učenie pytagorejcov. Nadväzoval na kult boha Dionýza, bol pomenovaný podľa mýtického pevca Orfea. Orfizmus predpokladá, že na rozdiel od strastiplného života pozemského je záhrobný život blažený.

Orfizmus sa formoval ako svetonázor relatívne uzavretých vnútrozemských societ spájajúcich svoju existenciu s démonom, ktorý, ako verili, ich oduševňoval vcelku i jednotlivo. Táto božská nesmrteľná sila je niečo nadindividuálne a všetko zjednocuje, čo sociálno-psychologicky zodpovedá už istej emancipácii individuálneho vedomia, ale tým aj uznaniu jeho závislosti od božskej sily, ktorú v jednotlivcovi reprezentuje nesmrteľná duša. V týchto predstavách nám chýba prítomnosť a výkon osudu (homérsky mýtus).




#Article 224: Postpozitivizmus (299 words)


Postpozitivizmus je súhrnné označenie radu filozofických koncepcií, ktoré sa utvorili v priebehu

neopragmatizmus, vedecký materializmus, historická škola filozofie vedy. Postpozitivisti skúmajú predovšetkým problematiku základov racionality (vrátane racionality vedeckého poznania),
pokiaľ ide o vedu, zaujímajú sa najmä o genetickú a dynamickú dominantu vývinu vedy a jeho nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti.

Zaraďuje sa sem Foucalt, Imre Lakatos, Thomas Kuhn (už v 50 rokoch rozpracoval koncepciu nevysloveného, skrytého poznania - oslovujeme si ho v praktickej, spoločenskej činnosti), Paul Karl Fayerabend (predstaviteľ epistemologického anarchizmu).

Prvý z mysliteľov, ktorý kritizoval logický pozitivizmus bol už Karl Popper v súvislosti s falzifikacionizmom. Postpozitivizmus hľadá objektívnu pravdu prostredníctvom experimentálnych metód. Kuhnové filozofické koncepcie predpokladajú, že nielen myslenie, ale aj historické fenomény, móda a ďalšie vplyvy, ktoré majú historický charakter, prispievajú k dosiahnutiu objektívnej pravdy. Kuhnov postpozitivizmus odmieta vedu ako ahistorickú logistickú teóriu, naopak, ráta s tým, že vede sa vyvíja prostredníctvom svojich vlastných revolučných procesov, ktorým predchádza kríza určitej paradigmy (podobnú koncepciu zastáva Foucaltova teória diskurzu). Kľúčovou sa stáva historickosť exaktných vied a paradigiem. Revolučné procesy sa dejú pri vzniku anomálií (ak paradigma prestane byť schopná uspokojivo vysvetľovať aktuálne problémy nastáva kríza vedy a následná vedecká revolúcia). Feyerabendova Rozprava proti metóde zase stavia na kritike vedy ako sociálneho a kultúrneho fenoménu (odpor proti tvrdeniu, že existujú vo vede zákonitosti, cieľavedomá činnosť a pod.). Podľa Fayerabenda neexistuje žiadna konkurencia medzi paradigmami (tak ako hlásal Kuhn), považuje to za normálny stav vedy - stav chaosu. Nové filozofické teórie víťazia iba schopnosti propagácie ich zástancov. Fayerabendov metodologický anarchizmus  funguje na troch základných princípoch: princíp tenacity (princíp tvrdohlavosti - každú teórie treba rozpracovať do podrobna, a to bez ohľadu na ťažkosti), princíp Anything alls (čokoľvek je zdôvodniteľné, treba vyskúšať vedecké aj nevedecké, resp. žiadna metóda nie je vedecká, či nevedecká), princíp proliferácie (ku všetkým teóriám treba vytvárať alternatívne teórie).




#Article 225: Racionalizmus (filozofia) (254 words)


Racionalizmus je stanovisko rozumu, súbor filozofických smerov, ktoré do centra svojej pozornosti stavajú rozličné
druhy rozumu (), myslenie a um, racionalitu a logické usporiadanie vecí. Po nábehoch k objektivistickému racionalizmu v antike dochádza k systematizácii vlastného, subjektivistického racionalizmu v 17. storočí a v 18. storočí, a to najmä v dielach Descarta, Spinozu, Leibniza a Ch. Wolffa. Blaise Pascal, ako aj empiristi John Locke, Hume, Condillac proti racionalizmu bojovali. O prekonanie protirečenia medzi racionalizmom a empirizmom sa vo svojej koncepcii kriticizmu zaslúžil Kant. Fichte, Schelling, Hegel sa opäť vracajú k objektivistickému racionalizmu či presnejšie k panlogizmu. 

Plne racionalistický je historický materializmus, pozitivizmus, pragmatizmus a od týchto filozofií závislé
alebo nimi ovplyvnené myšlienkové smery súčasnosti: marxizmus, novopozitivizmus, logicizmus, fyzikalizmus.

Racionalizmus je spôsobom myslenia osvietenstva a zdieľa jeho optimizmus, pokiaľ verí v bezhraničné možnosti ľudského poznania. Racionalizmus uznáva iba dočasne, nie však principiálne neriešiteľné problémy. V poosvietenskom období sa výrazne stavala proti racionalizmu romantika, iracionalizmus (Schopenhauer, Kierkegaard, Maine de Biran, Nietzsche) a filozofia života (Bergson, Dilthey), hoci nezriedka a nechcene v ňom sami neprestali väziť.

Za racionalizmus možno považovať každú doktrínu, ktorá z metafyzického hľadiska vyhlasuje, že nič neexistuje bez dôvodu a teda že nič nie je nepochopiteľné rozumom.

Podľa M. Lemckeovej je racionalizmus stanoviskom v teórii poznania, ktoré vychádza z názoru, že ratio, rozum, myslenie ako protiklad zmyslového vnímania je jediným východiskom a zárukou platného poznania. Iba určenia, ktoré pochádzajú z myslenia, sú zárukou spoľahlivého a istého vedenia o súcne, ktoré nepodlieha zmenám, ani náhodnému vzniku a zániku – na rozdiel od rozmanitých možností zmyslových klamov.




#Article 226: Kritický racionalizmus (483 words)


Kritický racionalizmus je smer súčasnej filozofie, či skôr metodický prístup, postoj ducha, podľa ktorého sú vedecké teórie principiálne nedokázateľné. Neučíme sa z poznatkov a porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať existujúce vedecké teórie. Posledné zdôvodnenie nášho vedenia neexistuje. Nezostáva nám nič iného ako existujúce vedenie postupne zlepšovať tým, že ukážeme, čo je v ňom chybné. Filozofický smer deklaroval Karl Popper (kniha Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia z roku 1943) a rozvíjal ho aj David Miller, pričom jeho korene nachádzame v logickom pozitivizme, novopozitivizme, ktorý vyvracia. 

Kritickoracionalistický pojem kritiky úzko súvisí s Popperovým princípom falzifikácie. Novopozitivizmus v najjasnejšom vyjadrení prichádza z pojmom Schlicka – verifikacionizmus. Kritický racionalizmus ho odmieta a prichádza s pojmom falzfikacionizmus.  Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať, vyvrátiť vedecké teórie, nezostáva nám nič iné ako postupne zlepšovať naše vedenie tým, že budeme zisťovať ,ktoré časti nášho vedenia sú chybné. Kritický racionalizmus odmieta nezainteresovaný postoj k politike, naopak hlása angažovanosť. Jeho angažovanosť sa prejavuje predovšetkým v kritike ideológie. Kritika ideológie sa zameriava najmä proti teóriám, ktoré si robia nárok, že môžu uskutočniť ideálnu spoločnosť ako uzavretý sociálny systém.  Kritický racionalizmus vyžaduje kritiku ideológie, ktorá sa stavia, proti nároku určitých teórií, či už vedeckých alebo náboženských, ktoré sa snažia vysvetliť celok - idea otvorenej spoločnosti (pracuje s vedeckými hypotézami a učí sa z chýb).  Vzhľadom na skúsenosti s imunizovanými štátnymi ideológiami (marxizmus-leninizmus, nacionálny socializmus) kritický racionalizmus právom zdôrazňuje, že treba bezohľadne podrobiť kritike každý dogmatizmus, každú imunizačnú stratégiu.Metodologický skepticizmus vyrastá z Descarta, rozum je kritérium, ktoré nám dokáže povedať, čo by mohlo byť správne a čo správne nie je. Kritický racionalizmus sa stále drží toho, že akékoľvek tvrdenie je podmienečné. 

Podľa Poppera je veda je tkanivo podmienok a hypotéz a úlohou filozofie je toto tkanivo rozpletať a ukazovať čo nám hrozí ak sa takýmito teóriami budeme riadiť. Popper hovorí, že už len z hľadiska ekonómie je omnoho jednoduchšie a menej nákladné hľadať jeden prípad, ktorý tvrdenie vyvracia ako sa donekonečna snažiť hľadať niečo čo tvrdenie podporuje. Čím dlhšie sa nám nedarí nájsť proti príklad, čím dlhšie pôsobí ako nevyvrátiteľná tým viac ju môžeme považovať za pravdepodobnejšiu. Do vedy teda patria iba tie tvrdenia, ktoré možno potencionálne falzifikovať. Podľa kritického racionalizmu je pravda je regulatívna idea – je to teda niečo k čomu sa približujeme ale čo nikdy nedosiahneme. Vedecká pravda je teda do určitej miery len miera priblíženia sa k tomu, čo by sme mohli považovať za konečnú pravdu. 

Všeobecné vety, ku ktorým dospievajú vedy, nie sú empiricky (=skúsenosťou) verifikovateľné (=overiteľné). Kritériom vedeckosti (čiže ne-metafyzickosti) teda nie je verifikovateľnosť ich záverov, ale ich falzifikovateľnosť (=môžu byť prekonané, vyvrátené ďalším empirickým poznaním). Z tohto hľadiska sa kritickí racionalisti stavajú odmietavo ku všetkým náukám, ktorczávery sú bez zmyslu, t. j. nie sú falzifikovateľné (=podrobiteľné racionálnej kritike), alebo sú z nejakých dôvodov voči tejto kritike chránené zvonka (tzv. imunizované). Obidve tieto črty sa prejavujú hlavne v ideológiách.




#Article 227: Skepticizmus (filozofia) (150 words)


Skepticizmus (iné názvy: skepsa, skeptická škola) je sklon alebo tendencia spochybňovať tvrdenia, platnosti, teoretické alebo praktické hodnoty. Je to filozofická koncepcia, ktorá pochybuje o možnosti poznania skutočnosti. Skepticizmus necháva posledné slovo pochybnostiam.

Antický skepticizmus (gr. skeptikoi, odv. od slovesa skeptesthai – uvažovať, skúmať) ako filozofická doktrína vznikol v 4. storočí pred Kr. Bol to smer helenistickej filozofie, ktorého stúpenci pripúšťali iba skúmanie vecí, odmietali však vytváranie pevných názorov. Všetkých filozofov, ktorí dospievali k pevným názorom, napr. stoikov, epikurovcov, peripatetikov, označovali ako dogmatikov.

Existuje niekoľko vývinových etáp antického skepticizmu: 

Skeptici pochybovali o možnosti poznať svet. Nazdávali sa, že nemôžeme nič vedieť o tom, aké sú vonkajšie veci. Ku každému súdu o veciach vonkajšieho sveta môžeme uviesť protikladný súd, ktorý bude mať rovnakú hodnotu. Preto sa treba zdržať súdenia, vyjadrovania súdov (epoché). Ako metodické pravidlo k dosiahnutiu epoché používali trópos. Až keď sa zbavíme nároku spoznávať svet, dospejeme do stavu duševného pokoja.




#Article 228: Sofisti (filozofia) (592 words)


Sofisti (z gr. sofistés znalec, učiteľ múdrosti; príslušné učenie sa nazýva sofistika) boli predstavitelia myšlienkového prúdu v gréckej filozofii, ktorý sa orientoval prevažne na skúmanie spoločenských problémov. Ich význam spočíva v tom, že ako prví v dejinách filozofie postavili človeka v plnom rozsahu do stredu pozornosti filozofického skúmania. Táto zmena tématiky filozofického uvažovania sa označuje ako antropologický obrat v dejinách antickej filozofie. 

Sofistés znamenalo pôvodne mudrc, učenec, majster. Sofistami sa nazývali ľudia, ktorí sa učenosťou a múdrosťou zaoberali pre zárobok a nie pre lásku k učenosti ako filozofi. Asi v polovici 5. storočia pred Kr. bol sofista učiteľ múdrosti a vedomostí potrebných pre praktický život. Pestovaním múdrosti sa sofisti priraďovali k filozofom, jej vyučovaním pre praktické potreby k rétorom. K obidvom pritom len sčasti: od filozofov sa odlišovali spravidla väčším záujmom o verejné veci, od rétorov menším dôrazom na prípravu pre politický život. Koncom 5. storočia pred Kr. sa titul sofista stal pohanou, ktorá postihovala všetkých jeho nositeľov, pričom mnohých neprávom. Stalo sa tak preto, lebo sofisti učili hájenie vlastných názorov a vyvracanie argumentov, čo vyústilo k obhajovaniu a vyvracaniu akýchkoľvek názorov, a to i rečníckymi úskokmi a logickými klamstvami, pričom to mnohí prehnali a stali sa „učiteľmi podvodu“. 

Sofisti sa zaoberali „všetkými vedami a umeniami“. Učili svojich žiakov všeobecnému vzdelaniu a pôsobili najmä v demokratických štátoch. Školy síce zakladali, ale školu v jednotnom myšlienkovom zmysle nevytvorili. Svetonázorom i učením sa od seba značne odlišovali a boli si najmä konkurentmi. O ich názoroch a dielach sa dozvedáme veľa od Platóna, aj keď tento zdroj nie je veľmi spoľahlivý, lebo Platón nebol voči svojim ideovým odporcom nijako ohľaduplný.

Východiskom úvah sofistov nie je príroda či bytie, ale človek so svojim poznávacími schopnosťami a praktickými záujmami. Svojich žiakov učili tri schopnosti: myslieť, hovoriť a konať. Ich kritika tradičného chápania morálnych hodnôt ako prirodzených hodnôt a kritika predstáv o nadradenosti Grékov otvorila cestu k etickým a sociálnym teóriám založených na rozumových argumentoch. Táto orientácia bola podmienená rozvojom demokratických inštitúcií (najmä v Aténach) po grécko-perzských vojnách. 

Je pochopiteľné, že sofisti budili v okolí pohoršenie. Ľudia im vyčítali, že spochybňovaním morálnych hodnôt narušujú obyčaje predkov a že vyučovaním klamania a podvádzania kazia mládež. Mnohým sofistom sa dala oprávnene vyčítať neúcta k bohom a bezbožnosť.
Sofisti v prvej generácii zohrali významnú úlohu. Ovplyvnili teoretické myslenie filozofov i politickú prax štátnikov, obrátili pozornosť na dovtedy nepovšimnuté otázky štátu a práva a zaslúžili sa o obnovu prírodovedného bádania.

Najvýznamnejším predstaviteľom sofistov bol Protagoras z Abdéry. Bol Periklovým radcom a priateľom. Učil, že „dôvody všetkých vecí sú v hmote“. Ako prvý vyhlásil, že „o každej veci možno mať dva protichodné názory“, takže sa právom považuje za praotca filozofického relativizmu. Napísal 12 kníh a pre poslednú bol odsúdený ako bezbožník do vyhnanstva. Je slávny ako autor slávneho a často citovaného výroku: „Človek je mierou všetkých vecí“.

Protagorov súčasník Gorgias sa medzi sofistov zaradil výrokom krajného skepticizmu: „Nič nie je, a ak je niečo, je to nepoznateľné, a ak je niečo poznateľné, je to nevyjadriteľné a nevysvetliteľné.“ Jeho žiaci ho už pochybovačnosťou nemohli prevýšiť. Jeden z nich, Agathón, povedal iba: „Je veľmi pravdepodobné, že je mnoho nepravdepodobného.“

Starší sofisti vyslovili tiež mnoho predtým nevyslovených myšlienok o štáte a zákonoch. „Spravodlivosť je to, čo je prospešné.“ (Prótagor Hippias). „Požiadavky zákonov sú umelé, kým požiadavky prírody sú vnútornou nevyhnutnosťou.“ (Antifón z Ramnúntu). U toho istého Antifóna sa prvý raz stretávame s tézou o prirodzenej rovnosti všetkých ľudí: „Od prírody sme všetci usporiadaní rovnako, barbari i Helléni.“ Alkidamás ju spresnil tak, že sa vzťahovala aj na otrokov: „Boh urobil všetkých ľudí slobodnými, príroda neurobila nikoho otrokom.“




#Article 229: Stoicizmus (275 words)


Stoicizmus (iné názvy: stoická škola, stoa) je filozofické učenie/smer antickej filozofie, ktorý vznikol koncom 4. storočia pred Kr. Pomenovanie tejto filozofickej školy vzniklo od Maľovanej Stoy – Stoa Poikile (ή ποικίλη στοά) - čo bola jedna zo stoí (starogréckych stĺpových siení) na starovekej aténskej Agore - kde túto filozofiu vykladal Zénón z Kitia.

Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je Zenón z Kitia na Cypre, ďalšími predstaviteľmi sú Kleanthes z Assu a Chryssipos z Apameie), stredný stoicizmus (zakladateľom je Panaitios, Poseidonios z Apameie) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus Lucius Annaeus Seneca, Marcus Aurelius a ďalší).

Jadrom stoicizmu je učenie o blaženosti, podľa ktorého sa človek môže stať šťastným iba tak, že bude žiť v súlade s prírodou alebo rozumom a cnostne, ovládne svoje vášne, túžby a afekty, t. j. dosiahne stav apatie a aponie, ako aj heroickú odovzdanosť a pokoj (athaumazia a ataraxia). Ľudská duša je súčasťou svetového celku, v ktorom vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť. Filozofia ho učí zmieriť sa s touto skutočnosťou a prijať postoj rezignovanej múdrosti.

Vedúcou myšlienkou stoickej filozofie bola snaha nájsť a spracovať morálne zásady pre vtedajšieho človeka. V záujme tohto úsilia jej tvorcovia spočiatku nadväzovali na kynikov, považujúc Sokrata, Antisténa a Diogena zo Sinope za svojich učiteľov.

V teórii poznania stoici zastávali názor, že poznanie sa zakladá na jednotlivých zmyslových predstavách. Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku.

Mladší stoicizmus alebo novostoicizmus je posledná etapa vo vývine antického stoicizmu spadajúca do obdobia rímskeho cisárstva, konkrétne do obdobia 1. – 2. storočia. Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Lucius Annaeus Seneca, Lucius Annaeus Cornutus, Gaius Musonius Rufus, Epiktétos, Hierokles z Alexandrie a Marcus Aurelius.




#Article 230: Michael Faraday (534 words)


Michael Faraday (* 22. september 1791 – † 25. august 1867) bol anglický fyzik a chemik.

Venoval sa najmä elektromagnetizmu, objavil elektromagnetickú indukciu, samoindukciu, zákony elektrolýzy, diamagnetizmus, benzén. Zaviedol pojem elektrického, magnetického poľa a elektrických siločiar. Jeho predstavy matematicky formuloval James Clerk Maxwell. Bol vynikajúci experimentátor. Odhalil blízky súvis medzi elektrinou a magnetizmom a zostrojil prvý elektrický generátor. Faraday tak dal teoretický základ pre všetky elektromotory a dynamá. Ako zapálený rečník, ktorý rád hovoril na verejnosti, zaviedol tradíciu vianočných vedeckých prednášok, ktoré v Anglicku pokračujú dodnes.

Narodil sa na vidieku v dedine Newington, vo veľmi chudobnej a nábožensky založenej rodine. Jeho otec bol kováč, ktorý sa presťahoval zo severu Anglicka už pred rokom 1791 hľadať prácu. Jeho matka bola žena veľmi pokojná a múdra, ktorá podporovala svojho syna citovo aj napriek ťažkému detstvu. Faraday bol tretí zo štyroch detí, všetci mali čo robiť, aby sa dosýta najedli, pretože ich otec bol často chorý a neschopný sústavnej práce. Rodina žila celé roky v biede. Malý Michael sa málokedy dosýta najedol a keď mal dvanásť rokov, musel začať zarábať. Pretože bol šikovný, dostal sa do učenia ku knihárovi. Jeho rukami prechádzali najrôznejšie spisy. Keď ich potajomky čítal, pred jeho očami sa otváral podivuhodný a záhadný svet vedy.

V roku 1812 začal navštevovať verejné prednášky známeho chemika sira Humphry Davyho. Známy profesor si všimol mladíkov záujem a nadanie a rozhodol sa urobiť z neho svojho žiaka. V roku 1815 Davy zamestnal Faradaya ako asistenta v chemickom laboratóriu londýnskeho Kráľovského inštitútu. Každý týždeň vymýšľal nejaký nový pokus na pobavenie členov a priaznivcov inštitútu z vysokej spoločnosti. Pri týchto experimentoch Faraday objavil nové chemické zlúčeniny, zaoberal sa skvapalňovaním plynov a onedlho si získal povesť zručného chemika. Jeho popularite určite pomohlo, že nemal žiadne matematické vzdelanie a vo svojich prednáškach a odborných prácach nikdy nepoužil jediný vzorec. Neustála potreba nových nápadov z neho urobila jedného z najlepších experimentátorov všetkých čias a svojich poslucháčov okúzľoval schopnosťou vyložiť aj ten najzložitejší problém dokonale názorným spôsobom. To platilo aj o tak nehmotných javoch ako elektrina a magnetizmus.
V roku 1824 bol zvolený za člena britskej Akadémie vied a o rok neskôr bol menovaný riaditeľom jej laboratórií. V tej dobe bol už dobre finančne zaistený, mal útulný byt priamo v budove Kráľovského inštitútu a mohol sa oženiť.

Počas svojich pokusov v roku 1821 zistil, že elektrický prúd prechádzajúci vodičom môže vyvolať magnetickú silu. Celých desať rokov strávil snahou dokázať, že existuje aj opačná možnosť – aby pôsobenie magnetu vyvolalo elektrický prúd. V roku 1831 sa konečne dostavil úspech: Faraday objavil elektromagnetickú indukciu a dokázal, že elektrina a magnetizmus sú iba dva rôzne prejavy jediného javu – elektromagnetizmu. To bol kľúčový objav, ktorý mal už čoskoro ďalekosiahle následky. Koncom roka 1831 demonštroval Faraday na schôdzi Kráľovskej londýnskej spoločnosti svoj stroj na výrobu elektrickej energie. Faradayov magnetoelektrický stroj predstavoval medený kotúč o polomere , ktorý sa otáčal medzi dvomi pólmi trvalého magnetu. Elektrický prúd bol z kotúča odvádzaný dvoma kefkami. V 40. rokoch 19. storočia vytvoril teóriu elektromagnetických polí založenú na celkom novom pojme elektrických a magnetických siločiar. O dvadsať rokov neskôr myšlienku upresnil iný Angličan James Maxwell a vytvoril rovnice na popis elektromagnetického poľa.

Kuznecov, G. B.: Od Galileiho po Einsteina. Nakladateľstvo Pravda, Bratislava 1975.




#Article 231: Etela Farkašová (866 words)


Etela Farkašová (* 5. október 1943, Levoča) je slovenská spisovateľka, esejistka, publicistka a filozofka.

Narodila sa v rodine zdravotnej sestry a úradníka. Detstvo strávila v Bratislave, kde tiež vyštudovala základnú aj strednú školu. Po maturite v roku 1960 pokračovala v rokoch 19601964 v štúdiu na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, odbor matematika – fyzika. Po absolvovaní štúdia pracovala ako stredoškolská učiteľka matematiky a fyziky v školách v Trnave a v Bratislave. V tom istom čase študovala filozofiu a sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (19661972). Od roku 1972 prednáša na Katedre filozofie tejto univerzity, a od roku 1998 roku je tiež vedúcou tejto katedry.

Ako vedkyňa sa zaujíma o epistemológiu, a to najmä o problémy zmyslového aj empirického poznania a ich vzťahu k zmyslovému poznaniu. Zaujíma sa tiež o možné vzťahy medzi filozofickým a vedeckým myslením, ako aj o vzťah medzi filozofiou a umením, hlavne literatúrou. Od 90. rokov 20. storočia sa jej vedecký záujem rozšíril o feministickú filozofiu, s dôrazom na feministickú epistemológiu. Týmto témam venuje svoje vedecké práce, ktoré publikuje tak v slovenských, ako aj v zahraničných zborníkoch. Zároveň je uznávanou spisovateľkou aj esejistkou, venuje sa aj publicistike a mnohokrát sa vyjadruje na tému dôležitých súčasných problémov v slovenskej tlači alebo rozhlase a televízii, s ktorými tiež spolupracuje.

V rokoch 19951996 prednášala vo Filozofickom inštitúte Viedenskej univerzity ako hosťujúca profesorka. V súčasnosti je členkou Vedeckého výboru SAV, Národného filozofického výboru, medzinárodnej skupiny pri NEWW (Network of East-West Women) a je spoluzakladateľkou a členkou Klubu slovenských prozaičiek „FEMINA”.

Zúčastnila sa viacerých domácich i medzinárodných konferencií (Praha, Brno, Berlín, Kyjev, Varna, Amsterdam, Viedeň, Göttingen, Lund...).

Ako prozaička debutovala v slovenských časopisoch, a prvú poviedkovú zbierku, Reprodukcia času, vydala v roku 1978 a odvtedy každých niekoľko rokov vydáva nový zväzok krátkych próz – buď knihu noviel, alebo v poslednej dobe svojich priaznivcov prekvapila aj zbierkou básní. Jej tvorba sa vyznačuje prevahou reflexívneho tónu nad vykonštruovanosťou príbehu. Vo svojich prácach sa sústreďuje na zobrazovanie života žien v súčasnej spoločnosti – miesto ženy v súčasnej rodine, medzigeneračné vzťahy, vzťahy medzi matkami a ich deťmi, úvahy o zmysle (seba) obetovania, a popri tom svet emócií a rozprávanie o pokusoch nájsť ticho a pokoj vo vlastnom živote aj napriek hlučnej civilizácii, tvoria hlavné motívy jej poviedok a noviel.

Občas prekladá z nemčiny a angličtiny a zúčastňuje sa medzinárodných umeleckých projektov spolu s ostatnými slovenskými a aj rakúskymi spisovateľkami, s ktorými dvakrát pripravila antológie súčasnej slovenskej a rakúskej ženskej prózy. Spisovateľka nepopiera ani svoj vzťah k Poľsku, ktorý získala prostredníctvom prababičky z Nového Targu.

Vydala štrnásť prozaických kníh (za debut Reprodukcia času získala Cenu Ivana Krasku, ako ďalšie nasledovali Snívanie v tráve, Nočné jazvy, Unikajúci portrét, Nedeľné fotografie, Deň za dňom (cena Spolku slovenských spisovateľov), Po dlhom mlčaní, Hodina zapadajúceho slnka, Záchrana sveta podľa G., Stalo sa (cena SC PEN, nominácia Anasoft litera), Fragmenty/s občasnou túžbou po celostnosti (Cena Bibliotéky 2009), Káva s Bachom, čaj so Chopinom, autobiograficky ladená próza Pláne približne zapamätaného, tri knihy esejí (Etudy o bolesti a iné eseje, Uvidieť hudbu a iné eseje, Čas na ticho) a šesť zbierok (vrátane spoluautorstva) poetických textov (Na rube času, Opretá o ticho, Prstoklady a spolu s ruskou poetkou Táňou Kuzovlevovou dvojjazyčnú knižku básní Súradnice príbuznosti/Koordinaty rodstva), spolu s poetkou Vierou Benkovou v srbčine zbierku básní U zatišju sna (2012), Medzi záhradou a básňou (2013). V r. 2000 jej vyšla vo Viedni spoločná knižka s Klarou Köttner-Benigniovou Die Zeit der untergehenden Sonne/Čas zapadajúceho slnka, v r. 2007 bibliofília Uvideť muzyku (titulná esej z knižky Uvidieť hudbu a iné eseje) v ruskom preklade, ktorá bola prezentovaná v Moskve v rámci Festivalu Bibliobraz 2007.

Je spoluautorkou monografií Teória poznania, Štyri pohľady do feministickej filozofie a autorkou monografie Na ceste k vlastnej izbe, odborné štúdie z filozofie publikuje doma a v zahraničí. Je spolueditorkou troch slovensko-rakúskych poviedkových antológií, editorkou antológie esejí Rok 2000: úzkosti a nádeje a viacerých vedeckých zborníkov. Jej texty sú preložené do viacerých jazykov (nemčina, angličtina, ruština, slovinčina, bulharčina, rumunčina, poľština, japončina, hindu, srbčina, arabčina…), zastúpená je vo viacerých domácich a zahraničných antológiách (rakúske, americké, ruské, arabské) a časopisoch. Spolu s Danielou Příhodovou vydala publikáciu Femina v literatúre a kritike/Profily a rozhovory (2009), ktorá mapuje tvorbu takmer dvoch desiatok súčasných slovenských autoriek združených v klube Femina. Na základe jej novely Priateľstvá padajúceho lístia vznikla rovnomenná televízna inscenácia (uviedla ju aj srbská televízia), intenzívne spolupracuje so Slovenským rozhlasom (je autorkou rozhlasovej hry Rozhodnutie a viacerých rozhlasových poviedok). V tomto roku jej má vyjsť kniha poviedok Na rube plátna.

Je členkou Spolku slovenských spisovateľov a Slovenského centra PEN, od r. 2011 aj členkou Rakúskeho spolku spisovateľov (Österreichischer Schriftsteller/Innenverband), Slovenského filozofického združenia, členkou viacerých odborných komisií, ako aj redakčných rád. Patrí medzi zakladajúce členky Klubu feministických filozofiek pri SFZ, Centra pre rodové štúdiá na Univerzite Komenského, a aj Klubu slovenských prozaičiek Femina. Popri vlastnej tvorbe sa venuje literárnej kritike, pričom sa zameriava najmä na súčasné domáce i zahraničné autorky, v posledných rokoch sleduje ako recenzentka slovenskú dolnozemskú literatúru. Je nositeľkou viacerých medailí Univerzity Komenského. Za rozvíjanie kultúrnych kontaktov s Rakúskom dostala od prezidenta Rakúskej republiky v r. 2004 vysoké štátne vyznamenanie. Absolvovala desiatky čítačiek doma a v zahraničí.

Za svoju spisovateľskú tvorbu, rovnako ako aj za inú kultúrnu činnosť, získala viaceré ocenenia:




#Article 232: Paul Karl Feyerabend (127 words)


Paul Karl Feyerabend (* 13. január 1924, Viedeň, Rakúsko - 11. február, 1994, Genolier, Švajčiarsko) bol rakúsko-americký filozof a historik vedy, predstaviteľ postmodernej filozofie a epistemologického anarchizmu.

Každý vedec podľa neho môže objavovať a rozpracúvať svoje vlastné teórie bez ohľadu na nezrovnalosti, protirečenia a kritiku; činnosť vedca nepodlieha nijakým racionálnym normám. Nové teórie víťazia v dôsledku propagandistickej aktivity ich prívržencov. Veda sa ničím nelíši od mýtu či náboženstva; veda je jednou z foriem ideológie. Vedu treba zbaviť privilegovanosti: v spoločnosti má mať rovnaké práva ako mýtus, mágia a náboženstvo.

Feyerabend radikalizoval názor Thomasa Samuela Kuhna o konkurencii medzi rôznymi paradigmami: nevidí totiž stav otvorenej konkurencie medzi paradigmami ako prechodnú krízovú epizódu, ale ako normálny stav. Vývoj vedeckého poznania a poznania vôbec sa neuskutočňuje kumulatívne-evolučne, ale pluralisticky revolučne.




#Article 233: Johann Gottlieb Fichte (229 words)


Johann Gottlieb Fichte (* 19. máj 1762, Rammenau, Nemecko – † 27. január 1814, Berlín) bol nemecký filozof, predstaviteľ nemeckého idealizmu; svoju filozofiu označoval ako vedoslovie (). Bol zakladateľom nemeckého nacionalizmu. Bol žiakom Immanuela Kanta.

Podľa Fichteho existuje pôvodne jediná substancia, a síce Ja (). Vedomie tohto Ja dospieva v troch aktoch () k nasledovnému: 

Fichte stavia na Machiavelliho základoch, zameriava sa však viac na zahraničnú politiku Nemecka, t. j. Machiavelliho teórie o vládnutí neaplikuje na občanov Nemecka, ale na susedov Nemecka, na ich vzťahy s Nemeckom a medzi sebou. Fichte pokladá všetky štáty za mocichtivé expanzívne jednotky, ktoré sa v každom okamihu snažia uchvátiť pre seba čo najväčšiu moc, územie a prostriedky. 

Vnútorná politika je podľa Fichteho determinovaná zahraničnou politikou. Vodcovia národa majú byť charizmatickí a silní, pretože len takí sú schopní obrániť krajinu pred okolitými štátmi. Aby mohli vodcovia konať, potrebujú bezmedznú kontrolu vo vnútorných otázkach štátu. 

Tí, ktorí rozprávajú rovnakým jazykom sú podľa neho spojení množstvom neviditeľných spojív, sú schopní si rozumieť a ďalej rozvíjať stupeň svojho porozumenia. Toto jazykové prepojenie tu bolo skôr ako vzniklo akékoľvek ľudské umenie. Miešanie s inými ľuďmi, tj jazykom odlišnými, podľa Fichteho prináša zmätok a násilne narušuje pokrok v kultúre. Externé hranice sú dôsledkom tohto jazykového rozdelenia. Fichte verí vo vnútorné spirituálne spojenie národa, na základe jazyka a rovnakého spôsobu myslenia. Národ podľa neho patrí dokopy, je neseparovateľný od prírody.




#Article 234: Filón Alexandrijský (248 words)


Filón Alexandrijský alebo Filón z Alexandrie (* asi 20 pred Kr. – † 50 po Kr.) bol židovský filozof, predstaviteľ helénistických Židov.

Usiloval sa zlúčiť múdrosť Starého zákona s myšlienkami gréckej filozofie, najmä platonizmu a stoicizmu. Filón vyšiel z názoru, že reč Starého zákona sa opiera o obrazný, inotajný spôsob vyjadrovania, alebo „hovorenie inak“ (ALLEGOREIN) a že teda za jeho slovnou podobou treba odhaľovať hlbší, symbolický, večne platný význam. Druhým Filonovým východiskom bolo presvedčenie, že judaistické náboženstvo a grécka filozofia sa navzájom v jadre neodlišujú. Filón pretavil starozákonné náboženské predstavy do pojmov gréckej filozofie.

Najvyššou entitou je podľa Filóna Boh chápaný v duchu judaistického monoteizmu ako jediný a zároveň v duchu gréckej filozofie ako absolútne bytie. Boh je transcendentný v tom zmysle, že je mimo sveta a nemôže naň bezprostredne pôsobiť, a v tom zmysle, že sa vymyká akémukoľvek prirodzenému poznaniu: vieme len, že je, ale nevieme, čo je. Preto Filón zavádza v náboženskom kontexte pojem logu. Logos je prostredníkom medzi Bohom a svetom. Logos je súhrnom ideí a zároveň má osobnú povahu, je akýmsi anjelom, synom božím, druhým bohom, ktorého stvoril Boh a on potom svoril svet.

Filónova sústava bola gradualistická: Boh - Logos - hmota - to sú tri stupne na ceste od dokonalosti k nedokonalosti. Človek ako bytosť telesná, a teda nedokonalá, sa môže k dokonalosti navrátiť len cestou extázy (EKSTASIS), kedy sa jeho božská časť - duša zbavuje telesnosti a spája sa s Bohom. Najmä týmito stránkami svojej filozofie bol Filón blízky neskoršiemu novoplatonizmu.




#Article 235: Ján Filoponos (118 words)


Ján Filoponos (iné mená: Ján Grammatikos, Ján Filóponos, ; * 5. storočie, Alexandria – † 6. storočie) bol byzantský filozof, gramatik a teológ.

Patril do skupiny pôvodne pohanských učencov, ktorí čiastočne z nevyhnutnosti, čiastočne z presvedčenia prechádzali ku kresťanstvu od 4. storočia po Kr. Po svojom obrátení na kresťanskú vieru (okolo roku 500) sa pridal k radikálnej kresťanskej skupine, tzv. philopoenom čiže pomstiteľom, ktorí systematicky vystupovali proti učeniu pohanských filozofov potom, čo bolo kresťanstvo v rímskej ríši oficiálne uznané (rok 313). Ján Filoponos má veľký význam pre vývoj vedy 6. storočia, najmä vzhľadom na jeho koncepciu sveta, ktorá sa utvárala v boji s pohanskými učencami, predovšetkým s filozofom Simplikiom a s duchovnými oporami vtedajšieho novoplatonizmu, Platonom a Aristotelom.




#Article 236: Michel Foucault (609 words)


Michel Paul Foucault (* 15. október 1926, Poitiers, Francúzsko – † 25. jún 1984, Paríž) bol francúzsky filozof, predstaviteľ postmodernej filozofie, historik a teoretik kultúry, sociálny teoretik a psychológ. Je považovaný za najväčšieho francúzskeho mysliteľa 20. storočia a niekedy je nie celkom správne pokladaný za hlavného predstaviteľa francúzskeho štrukturalizmu (spolu s Claudom Lévi-Straussom a Rolandom Barthesom).

Jeho otec bol lekárom a Michel na jeho želanie vyštudoval medicínu, začal sa však viac zaujímať o filozofiu. 

Diplom z filozofie získal v roku 1948 na prestížnej škole École Normale Supérieure, v roku 1950 získal diplom aj z psychológie a roku 1952 z psychopatológie. V tomto čase vstúpil aj do francúzskej Komunistickej strany, ale neskôr z nej vystúpil. Pracoval v rôznych francúzskych kultúrnych inštitútoch v zahraničí (Uppsala, Varšava, Hamburg, Tunis), potom ako profesor filozofie na univerzite v meste Clermont-Ferrand, neskôr vo Vincennes pri Paríži, a napokon od roku 1971 na prestížnej Collège de France. Začiatkom 80-tych rokov pôsobil na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Plánoval sa natrvalo usídliť v USA, ale v roku 1984 predčasne zomrel v Paríži na zlyhanie imunity v dôsledku ochorenia na AIDS.

Ako dospelý muž trpel výčitkami a ťažkými depresiami pre svoju homosexuálnu orientáciu, s ktorou sa neľahko vyrovnával. Od začiatku 60-tych rokov žil až do svojej smrti v stabilnom zväzku s filozofom a sociológom Danielom Defertom.

Foucault sa stal známym svojím štúdiom sociálnych inštitúcií a ich vzťahu k človeku, najmä v rovine zdravia (hlavne duševného), sexuality, slobody poznávania, vyjadrenia a konania. Pri štúdiu a výskumu čerpal najmä z širokých znalostí z oblasti psychiatrie, psychológie, dejín medicíny, histórie a ďalších humanitných vied. Dodnes aktuálne a vo vedeckých prácach  hojne citované sú jeho závery o vplyve štátnej moci (či sociálnych a politických inštitúcií) na kontrolu ľudského správania, konania, myslenia a sexuality. V druhej polovici 60-tych rokoch (po vydaní knihy Slová a veci) bol Foucault spájaný s filozofickou školou štrukturalizmu, ale on sám sa k tomuto ideovému prúdu nehlásil. Rovnako odmietal nálepku postštrukturalistu alebo postmoderného (postmodernistického) mysliteľa. Foucaultove myslenie, koncepcie a závery boli do istej miery ovplyvnené najmä nemeckým filozofom Friedrichom Nietzschem a jeho genealógiou morálky. Foucault však bol a ostáva jedným z najoriginálnejších mysliteľov druhej polovice 20. storočia.

Vo svojich prácach o ľudskom správaní (a najmä v rovine ľudskej sexuality), poznávaní a myslení Foucault tvrdil, že sú historicky podmienené a kultúrne obmedzené, a teda že nemôžu prekročiť dejinne daný poriadok a spôsob poznávania (Foucaultova epistéma). Myslenie a poznávanie tak nie je nikdy úplne slobodné a často nedospieva k objektívnym záverom, ale sa riadia podľa danej epistémy. Ľudská spoločnosť na základe danej epistémy akékoľvek pokusy o slobodné myslenie a vyjadrenie často prenasleduje, penalizuje, alebo považuje za nenormálne či úchylné. Navyše sa aj správanie a morálka ľudí prispôsobujú vonkajšej moci, inštitúciám a usporiadaniu spoločnosti, ktorá sama vytvára mechanizmy na kontrolu myslenia a najmä konania ľudí. Podľa Foucaulta aj morálka je len umelo vytvorený systém hodnôt, názorov, príkazov a zákazov, ktoré sú produktom istého kultúrneho vývoja, sociálneho usporiadania, duchovnej tradície a náboženstva danej skupiny ľudí, a ktorý je pod kontrolou rôznych inštitúcií. Neexistuje teda nejaká všeobecne platná morálka ani normy sexuálneho správania. Morálka i sexualita boli v minulosti a sú i dnes definované a kontrolované vonkajšou mocou (cirkvami, vládnymi orgánmi, vládnou mocou), ktorá niektoré formy sexuálneho správania nepripúšťa alebo priamo penalizuje (napr. homosexualitu, sexuálne vzťahy medzi príbuznými, pedofíliu a pod.). Foucault sa zaoberal definovaním vzťahu medzi mocou a podobami ľudskej sexuality v histórii ľudstva najmä vo svojom nedokončenom diele Dejiny sexuality. Známe a vplyvné je aj Foucaultovo dielo Dozerať a trestať, v ktorom venuje pozornosť mechanizmom ovládania človeka vonkajšou mocou (alebo spoločnosťou ako celkom), a to najmä pomocou zákonov a trestov.  

Foucaultova archeológia je filozofické štúdium oblasti alebo zóny životného sveta, ktorú tvoria archai.




#Article 237: František z Assisi (1109 words)


Svätý František z Assisi, rod. Giovanni Battista Bernardone (často aj František Assiský; * 1181, Assisi, Spoletské vojvodstvo, Svätá Rímska ríša – † 3. október 1226, kaplnka Porciunkula, Assisi, Umbria, Pápežský štát) bol taliansky diakon, rehoľník a kazateľ. Založil mužský Rád menších bratov, spolu so sv. Klárou z Assisi ženský Rád svätej Kláry, ďalej Tretí rád svätého Františka a Kustódiu Svätej Zemefantiškánsku provinciu, ktorá sa stará o 74 pútnických miest vo Svätej Zemi vrátane Baziliky Božieho hrobu v Jeruzaleme či Baziliky Narodenia Pána v Betleheme.

Za svätého bol vyhlásený 16. júla 1228 v Assisi pápežom Gregorom IX. a jeho sviatok bol stanovený na 4. október, slávi sa ako spomienka. Je patrónom zvierat, obchodníkov, Talianska a životného prostredia. Je jedným z najviac uctievaných svätcov.

František sa narodil ako Giovanni Battista Bernardone v umbrijskom meste Assisi na úpätí hory Monte Subasio. Jeho rodičmi boli zámožný obchodník so súknom Pietro di Bernardone a jeho manželka Giovanna, zvaná tiež Pica, ktorá pravdepodobne pochádzala z Provensalska. František bol pokrstený ako Giovanni (Ján), krátko nato mu však jeho otec, ktorý sa práve vrátil z obchodnej cesty po Francúzsku, dal meno Francesco („malý Francúz“). Podľa niektorých zdrojov si tak chcel uctiť krajinu, pri obchodovaní s ktorou nadobudol svoje bohatstvo.

František získal pomerne dobré vzdelanie a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov.

V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou. Mladý František sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch. V roku 1202 vytiahlo Assisi do boja proti susednému mestu Perugia, kam sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty. V novembri toho roku skončila vojna pre Assisi porážkou v bitke pri Collestrade a František padol spolu so svojimi spolubojovníkmi do zajatia, z ktorého ho musel vykúpiť jeho otec. V zajatí František ťažko ochorel. Keď František po roku vychádzal z väzenia, mal za sebou viacero existenciálnych sklamaní: jeho mladíckym snom bolo stať sa široko-ďaleko známym rytierom, v boji však utrpel potupnú porážku; namiesto užívania si mládeneckej sily, životaschopnosti a bojovnosti sa vo svojich dvadsiatich rokoch musel vyrovnávať s telesnou slabosťou a chorobou.

Po svojom návrate do Assisi a s postupne zlepšujúcim sa zdravotným stavom sa František ešte pokúsil nadviazať na svoj bezstarostný život. V roku 1204 sa chcel pridať do armády šľachtica Gautiera III. z Brienne, ktorý si pod záštitou pápeža Inocenta III. nárokoval na cisárovi Fridrichovi II. sicílske kráľovstvo. Keď bol na ceste do Puglie, mal v Spolete niekoľko mystických snov, ktoré prehĺbili jeho duchovnú krízu, ochorel a vrátil sa do Assisi. Začal sa postupný proces jeho obrátenia.

Začal sa vyhýbať svojim obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom. Prosil Boha o osvietenie a často navštevoval malomocných. V tejto dobe vykonal púť do Ríma, všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. Petra a spolu so žobrákmi sa postil pri vstupe do baziliky.

Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, prehovoril k nemu Kristus z kríža. Trikrát zopakoval: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si okamžite zadovážil stavebný materiál a začal opravovať kostol, v ktorom sa práve modlil. Neskôr podobne opravil aj dnes už neexistujúci kostol San Pietro della Spina a kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, známejší pod názvom Porciunkula.

Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca. To viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom Pietro Bernardone podal na svojho syna žalobu u miestneho biskupa Guida II. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar roku 1206 verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha, dramaticky sa vzdal svojho dedičstva a zriekol sa svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: »Otče, ktorý si na nebesiach«.“ Od tej chvíle žil František v dobrovoľnej chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti.

František pochopil tieto slová ako priamu a jednoznačnú výzvu žiť ako dvanásti Ježišovi učeníci, apoštoli (tzv. apoštolský život, lat. vita apostolica) a skromne zvestovať vieru.

František sa považoval za kajúcnika, čo ho chránilo pred cirkevným prenasledovaním kvôli kacírstvu. Ako kajúcnik nabádal aj ostatných, aby milovali Boha, kajali sa za svoje hriechy a takto postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho spôsob života. Podľa tradície sa k nemu ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani.

Podľa tradície sa František, Bernardo a Pietro pokúsili na základe náhodne vybraných evanjeliových veršov zistiť, aké poslanie pre nich Boh pripravil. Ich životným programom sa takto stali tieto tri verše:

Krátko po Bernardovi a Pietrovi sa k Františkovi pripojil aj brat Egidio, začiatkom roka 1209 bolo bratov už osem a neskôr sa k nim pripojili ďalší štyria. Žili jednoduchým životom v opustenej nemocnici Rivo Torto neďaleko Assisi; mnoho času však trávili putovaním hornatými krajmi Umbrie, vždy v dobrej nálade a so spevom nabádali ľudí k pokániu. Ešte na jar roku 1208 sa prví štyria bratia vydali na svoju prvú misiu: František a Egidio do kraja Marky, Bernardo a Pietro opačným smerom. Na jeseň odišli na druhú misiu, pri ktorej doputovali až do Rietského údolia. V zime Bernardo a Egidio navštívili Florenciu.

V roku 1209 putoval František so svojimi jedenástimi nasledovníkmi do Ríma, aby tam pápeža Inocenta III. dobrovoľne požiadal o schválenie spôsobu života svojho malého spoločenstva, a to napriek tomu, že v dobe vojen proti kacírom bolo založenie nového náboženského hnutia vnímané veľmi skepticky. Prvé vydanie františkánskej reguly, ktorá bola vtedy pápežovi predložená, sa stratilo (v literatúre býva táto prvá františkánska regula označovaná po latinsky ako Regula primitiva). 

V lete alebo na jeseň roku 1210 (podľa niektorých zdrojov už v roku 1209) získal František od pápeža ústne povolenie žiť v chudobe a kázať pokánie. Zaslúžil sa o to aj kardinál Ugolino, neskorší pápež Gregor IX. Podľa populárnej tradície nechcel Inocent Františka najprv vôbec prijať, presvedčil ho však sen, v ktorom videl rúcajúci sa kostol (cirkev), ktorý podopiera chudobný muž. Keď Františka prijal, spoznal v ňom muža zo svojho sna a jeho regulu schválil. Pápežské uznanie rehole bolo oficiálne zverejnené pravdepodobne až pred alebo počas Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215, pretože po ňom bol vznik reholí na základe dovtedy neuznaných regúl (ako napr. Benediktova, Augustínova) zakázaný. Či bolo uznanie vyhlásené znovu ústne alebo už písomne nie je známe.

V tejto dobe musel František a jeho bratia opustiť svoje pôsobisko na Rivo Torto. Opát benediktínskeho kláštora na hore Subasio im zveril do užívania kaplnku Santa Maria degli Angeli (Porciunkulu), ktorá sa stala strediskom nového náboženského hnutia.

V roku 1212 vznikol prvý františkánsky kláštor v Toskánsku neďaleko Cetony.

František zomrel večer 3. októbra, čo ale podľa vtedajšieho počítania času sa počítalo už k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého.




#Article 238: Sigmund Freud (813 words)


Sigmund Freud (* 6. máj 1856, Příbor – † 23. september 1939, Londýn, Spojené kráľovstvo) bol rakúsky lekár, psychológ a psychiater, univerzitný profesor neuropatológie vo Viedni (1902 – 1926), zakladateľ psychoanalýzy. Bol 3. najcitovanejším psychológom 20. storočia.

Psychoanalytik, neurológ, psychiater. Formoval a ovplyvnil debaty v lekárskej, sociálnej, religionistickej, psychologickej, politickej a vedeckej oblasti tak, ako žiaden iný lekár. Bol uctievaný a zaznávaný a sotva by sa našla osobnosť, ktorá by bola predmetom ostrejších sporov ako bol a je práve on. Freud navštevoval univerzitu vo Viedni, kde bol považovaný za výborného a ambiciózneho študenta. 

Až neskôr sa rozhodol pre medicínu, pretože jeho prianím bolo stať sa politikom. Už počas asistentskej práce vo Viedenskom psychologickom inštitúte začal so skúmaním činnosti nervového systému, ktorý mu neskôr priniesol postup v kariére – išlo o štúdium nervových ochorení a ich liečbu. Dokázal, že v nás drieme nebezpečná sila, potláčaná slušnou výchovou a zákonmi civilizácie. Vybíja sa v zločinoch a zvrhlostiach, duševných chorobách alebo v ťaživých snoch. Upozornil na seba tým, že odhalil sexuálne tajomstvá, pretože podľa jeho teórie Oidipovského komplexu je ľudské správanie rozhodujúcou mierou ovplyvnené sexuálnymi silami. Ako hlavný pohon určil „Libido“ (chuť, túžba, žiadostivosť, pohlavný pud), ktorá je protikladom k „Smrteľnému pudu“.

Freud vypracoval dva topické modely subjektu, t. j. modely komponentov psychického aparátu. Prvý model obsahuje pojem nevedomia, predvedomia a vedomia. Druhý topický model obsahuje pojem Es (ono), pojem Ich (ja) a pojem Über-Ich (nad ja).

Freud berie svet a človeka v ich prírodnej danosti, k čomu patrí aj to, čo o nich vypovedajú vedy o anorganickom a organickom.

Vyložiť psychoanalyticky danosť „reálny človek“ pre Freuda znamená vidieť ju z hľadiska onej energie, ktorú označuje ako „pud“ (Trieb). To si vyžaduje, aby sa súbor ľudských kreácií v najširšom zmysle slova redukoval na ich pudové podnety, hybné sily, a to na tie, ktoré ich vyvolávajú, ako aj tie, ktoré ich brzdia.

Pudová skutočnosť sa rozvíja v telesných i duševných účinkoch a výrazoch, ktoré častejšie zahaľujú ako odhaľujú, čím sú podmienené mnohé okľuky psychoanalytickej metódy.

Objavom nevedomia Freud zásadným spôsobom revolucionalizoval predstavu, ktorú mala filozofia a klasická psychológia o psychickom dianí.  Nevedomie je infantilno (dass Unbewusste ist das Infantile, Freud). Veľký význam tohoto objavu, ktorý nie je nejakým postulátom, ale ide o výsledok systematických pozorovaní, je pochopiteľný až vtedy, keď si pripomenieme, že dovtedy bolo vedomé a psychické považované za identické, vedomie sa považovalo za podstatný regulačný systém, ktorý je v detstve rozvinutý len neúplne, v priebehu rokov vyzrieva a je základom každého psychického prežívania. Popri tejto formálnej organizácii existuje citový život, ktorý má svoje vlastné zákonitosti a je ovládaný princípmi potrieb a vášní.

Pri Freudovom poznatku došlo k významnému obratu v bežných myšlienkových kategóriách. Freud ukázal, že nevedomie je základom všetkého duševného prežívania. Toto zásadné spochybnenie vlády rozumu a vedomia a existencia nevedomia znamená pre ľudí zneistenie, že totiž človek nie je pánom vo svojom vlastnom dome, že jeho city a fantázie sa nedajú ovládať silou rozumu.

S nevedomím ako celkom obsahov, ktoré nie sú prítomné v aktuálnom poli vedomia, Freud úzko spája jeho dynamiku. Hoci aj iní autori pred ním hovorili, aj keď menej systematicky, o nevedomých psychických fenoménoch, chápané boli vždy iba ako statické. Naproti tomu u Freuda je nevedomie zrozumiteľné až pomocou konfliktu rozporných duševných síl. Takéto chápanie vedie k postulovaniu inštancií a fenoménov, akými je vedomie a nevedomie, aktivita a pasivita, pud a obrana, obsadenie a protiobsadenie, primárny a sekundárny proces a nakoniec nachádzajú svoj špeciálny význam v teórii pudov. Táto zostáva u Freuda vždy dualistická. V prvom učení o pudoch postuluje dualizmus sexuálnych pudov a ego - pudov resp. sebazáchovných pudov. Neskôr, v práci za hranicami princípu slasti (1920) stavia v tejto druhej teórii pudov proti sebe pud života a pud smrti.

Až pri prístupe k nevedomiu ako k určitému dynamickému dianiu sa dostáva do centra pozornosti vývoj dieťaťa. Psychoanalýza nepovedala o dospelých nič, čo by nakoniec nebolo výpoveďou o detstve. Freud v celom svojom diele pripisuje hlavnú úlohu v psychickom konflikte sexuálnemu pudu. Na začiatku života existujú podľa jeho predstáv parciálne pudy (napr. orálny a análny parciálny pud). Zo začiatku fungujú od seba nezávisle a neskôr majú tendenciu zjednotiť sa pod vedením genitálnej organizácie. V zmysle tejto základnej koncepcie rozpracováva Freud v rokoch 1913-1923 včasný detský vývoj ako na seba naväzujúci sled foriem organizácie libida pod vedením príslušných erogénnych zón (orálnej, análnej, genitálnej), ktoré sa súčasne vyznačujú prevládaním určitého objektného vzťahu. Tieto zóny charakterizujú vždy určité organizačné formy psychického života. 

Niektoré Freudove myšlienky sú ťažko akceptovateľné jeho kultúre a dobe. Iné sú nie ľahko testovateľné. Niektoré môžu byť záležitosťou jeho vlastnej osobnosti a skúseností. Freud bol vynikajúci pozorovateľ ľudí a mnohé z jeho tvrdení, ktoré vyslovil, majú relevantný dosah dodnes. Hoci mnohé z Freudových teórií sa v súčasnosti spochybňujú, Sigmund Freud zostáva jednou z najvplyvnejších osobností psychiatrie 20. storočia. 

Sigmundovi Freudovi vyšlo aj niekoľko kníh zaoberajúcich sa hlavne psychoanalýzou, ľudskou sexualitou a hypnózou. V slovenčine bolo vydaných niekoľko jeho diel.




#Article 239: Fridrich II. (Prusko) (863 words)


Fridrich II. alebo Fridrich Veľký (po nemecky Friedrich II., Friedrich der Große) (* 24. január 1712, Berlín – † 17. august 1786, Postupim) bol od roku 1740 pruským kráľom z dynastie Hohenzollernovcov. Bol popredným predstaviteľom osvietenského absolutizmu.

Keďže mal veľmi prísneho otca, v roku 1730 podnikol spolu s priateľom Hansom Hermannom von Katte diletantský pokus o útek do Anglicka, načo oboch uväznili v jednej pevnosti a Katte bol popravený. 

Na nátlak svojho otca si roku 1733 musel vziať Alžbetu Kristínu Brunšvicko-Bevernskú, vzdialenú príbuznú Habsburgovcov. Ich manželstvo ostalo bezdetné.

Ako kráľ sa preslávil ako vynikajúci vojvodca a podstatne rozšíril územie Pruska. Od otca zdedil dobre vycvičené vojsko. Odmietol uznať dedičné nároky Márie Terézie a po krátkom vyjednávaní vtrhol do Sliezska. V bitke pri Molviciach porazil rakúske zbory a zmocnil sa takmer celého Sliezska. Pripojil sa k spojeneckej zmluve Bavorska a Francúzska, ktorá mala za cieľ rozdeliť Rakúsko. (Vojna o Rakúske dedičstvo) Márii Terézii pomohli nakoniec Uhri, ktorí zorganizovali 40-tisícovú armádu a bránili jej záujmy. V roku 1742 však Fridrich II. zvíťazil v bitke pri Chotušiciach. Mária Terézia s ním bola nakoniec nútená uzavrieť mier a odstúpiť mu Dolné Sliezsko. Roku 1744 zdedil východné Frízsko a opäť začal vojnové operácie. Vstúpil do Čiech, ale bol tiež nútený sa brániť rakúskemu postupu do Sliezska. V bitke pri Hohenfriedbergu ich porazil, následne porazil aj Sasko a stal sa tak jedným z najmocnejších vládcov v Európe.

Čoskoro sa proti nemu vytvorila koalícia Ruska, Rakúska a Francúzska, ku ktorej sa neskôr pridalo aj Sasko a Švédsko. Fridricha II. podporovalo iba Anglicko. V roku 1756 prepadol Sasko, a začal sedemročnú vojnu. Akcie spojencov proti nemu neboli dobre koordinované a tak bol schopný presúvať svoje sily na najviac ohrozené miesta. Takýto spôsob boja si vyžadoval neobyčajnú schopnosť manévrovať a taktizovať. Rakúske a ruské armády síce viackrát zvíťazili nad pruskými silami a načas obsadili dokonca aj Berlín, ale Fridrich aj po týchto neúspechoch vzdoroval koalícii neobyčajne húževnato a spôsobil jej niekoľko citeľných porážok. Dňa 5. decembra 1757 dosiahol svoje najslávnejšie víťazstvo nad početnejším vojskom Rakúšanov v bitke pri Leuthene (teraz Lutynia v Poľsku). Táto bitka sa zapísala do dejín vojenstva ako klasický príklad taktiky útočného manévru - takzvaného kosého šíku. V priebehu bitky podnikol riskantný a mimoriadne zložitý manéver, ktorým počas dvoch hodín zatočil pruské voje o 90 stupňov na sever a zostavil svoj kosý šík v troch sledoch, pravým krídlom stupňovite napred a ľavým zadržaným. Išlo skutočne o majstrovský kúsok. keďže pohyboval 10 km dlhými líniami s 10 tisíc mužmi, v pahorkovitom teréne, v blízkosti nepriateľa, ktorý naňho mohol kedykoľvek zaútočiť, pričom bolo treba dodržiavať vzdialenosti medzi krídlami a líniami. Takto sformovanými jednotkami Fridrich napadol ľavé krídlo rakúskej armády a porazil ju.  Ďalej vybojoval niekoľko víťazstiev, ale v bitke pri Kunersdorfe ho porazili spojené rakúsko-ruské vojská. Sériu neúspechov zastavili Angličania, ktorí na mori porazili Francúzsko a smrť cárovnej Alžbety I., po ktorej sa na trón dostal Peter III., ktorý bol obdivovateľom Fridricha a okamžite zastavil vojenské akcie proti Prusku. Mocenské postavenie Pruska sa tak zlepšilo. Celková vyčerpanosť obidvoch bojujúcich strán mala za následok podpísanie mieru. Prusko sa udržalo medzi európskymi veľmocami a bolo konkurentom Habsburskej monarchie. Vo vojne o bavorské dedičstvo (1778/1779) prekazil snahu Jozefa II. Habsburského vymeniť Belgicko za veľké časti Bavorska. Ako protiváhu katolíckych habsburských území v nemeckej ríši, inicioval vytvorenie tzv. Kniežacieho spolku (1785) viacerých protestantských nemeckých kniežatstiev, ktorý ale v roku 1790 zanikol.

V roku 1772 sa zúčastnil na prvom delení Poľska (tým, že získal Západné Prusko spojil územia Brandenburska a Východného Pruska).

Fridrich bol veľmi reforme orientovaný vládca. Jeho heslom bolo: „Som prvý sluha môjho štátu.“ Ako kráľ zrušil mučenie, vyhlásil slobodu vierovyznania. V oblasti práva zaviedol rozsiahly zákonník „Allgemeines Landrecht“, ktorý v Nemecku platil ešte veľmi dlho až do zavedenia Občianskeho zákonníka. Ďalej uskutočnil reformy poľnohospodárstva (nariadil pestovanie zemiakov), vojenstva, školstva (postavenie stoviek škôl) a vytvoril silný úradnícky stav, ktorý bol povinný s každým občanom zaobchádzať rovnako. Všetci občania Pruska mali možnosť obrátiť sa listom alebo dokonca osobne na kráľa. Zrušenie nevoľníctva sa mu nepodarilo presadiť. Významná bola otvorenosť voči imigrantom a náboženským menšinám (hugenotom, katolíkom), v diskriminácii Židov však svojimi nariadeniami pokračoval. Prusko bolo za jeho vlády aj prvou absolútnou monarchiou v Európe, v ktorej bola zavedená aspoň obmedzená sloboda tlače.

Vo vojenstve bol prívržencom údernej taktiky a presadzoval zásadu rýchlych bodákových útokov. Využíval najväčšiu slabinu vtedy bežnej lineárnej bojovej zostavy – zraniteľnosť krídel, a začal proti nim používať kosý šík. V jeho armáde vládla prísna disciplína, udržovaná ťažkými telesnými trestami. Tiež inicioval založenie vojenskej akadémie.

Priťahovala ho francúzska kultúra a osvietenstvo. Mal veľa priateľov z oblasti humanitných vied. K ženám mal odmeraný vzťah, podľa niektorých názorov bol homosexuál.

Písal si s Voltairom a prijal ho na svojom dvore v Postupime (1750 - 1753). Sám napísal veľa diel vo francúzštine a bol jedným z najrozšírenejších spisovateľov 18. storočia. V Európe sa preslávil dielom „Anti-Macchiavell“ (1740), v ktorom osvietensky kritizoval Machiavelliho zásady. Zaujímalo ho umenie v každej forme, napríklad sám naskicoval svoj budúci postupimský zámok Sanssouci (z franc. „bezstarostný“). Založil dôležitú zbierku obrazov a venoval sa aj hudbe (hra na flautu; aj sám skladal). Známe je jeho stretnutie s Johannom Sebastianom Bachom v roku 1747 v Sanssouci.

Fridrichov militarizmus zavliekol do vojny veľkú časť Európy.




#Article 240: Erich Fromm (1507 words)


Erich Fromm (* 23. marec 1900 – † 18. marec 1980) bol nemecko-americký psychoanalytik, sociológ a filozof, predstaviteľ neofreudizmu, dialektický humanista, ktorý sa zameral na človeka bojujúceho o slobodu a dôstojnosť. Pôvodne predstaviteľ frankfurtskej školy.

Narodil sa v roku 1900 v ortodoxnej židovskej rodine vo Frankfurte nad Mohanom. Svoje vysokoškolské vzdelanie začal (1918) dvoma semestrami štúdií práva na Frankfurtskej univerzite, no čoskoro zmenil svoje zameranie na štúdium sociológie, filozofie a do roku 1925 pokračoval tiež v štúdiu talmudu. V roku 1920 sa zameral na štúdium ekonomických vied.Od roku 1924 začal vykonávať psychoanalýzy v Heidelbergu, neskôr v tejto činnosti pokračoval v Mníchove.

Oženil sa s psychoanalytičkou Friedou Reichmannovou, s ktorou dovtedy spolupracoval. V tomto období (1926) sa odklonil od ortodoxnej židovskej praxe. V rokoch 1926 až 1929 pokračoval v štúdiách psychológie a psychiatrie v Mníchove u Karla Landauera. V roku 1927 sa prvý raz predstavil ako predstaviteľ freudovskej ortodoxie. Bol zakladajúcim členom Juhonemeckého inštitútu pre psychoanalýzu (1929) a neskôr členom frankfurtského Inštitútu pre sociálny výskum. Stal sa kompetentným v oblasti všetkých otázok psychoanalýzy a sociálnej psychológie. Ukončil svoje štúdiá v berlínskom Psychoanalytickom ústave a tu si aj otvoril vlastnú prax. 

Od roku 1930 začal zbierať podklady k výskumu o nemeckých robotníkoch a zamestnancoch. V roku 1931 ochorel na tuberkulózu. Odsťahoval sa od svojej manželky a kvôli svojmu ochoreniu sa s prestávkami zdržoval v Davose (v roku 1942 sa rozviedli). V roku 1932 publikoval v časopise Zeitschrift für Sozialforschung (Časopis pre sociálny výskum) v článku „Über Methode und Aufgabe einer Analytischen Sozialpsychologie“ rozbor o metódach a úlohách sociálnopsychológie. 

V máji roku 1934 ušiel pred nacizmom do USA.  Usídlil sa v New Yorku (americké štátne občianstvo dostal v roku 1940) a otvoril si tu psychoanalytickú prax. V tom období vyhodnotil tiež výsledky výskumov o nemeckých robotníkoch a zamestnancoch, ku ktorému podklady zozbieral v roku 1930. V rokoch 1934 až 1939 prednáša v New Yorku na Columbijskej univerzite. 

V roku 1935 uverejnil dielo Spoločenské predpoklady psychoanalytickej terapie (Die gesellschaftliche Bedingtheit der psychoanalytischen Therapie). Preformuloval svoju psychoanalytickú tézu: psychoanalytiku chápe ako analytickú sociálnu psychológiu. Jeho dlhodobé zdravotné problémy nanovo vyústili v atak tuberkulózy. (1937) Pre svoje ochorenie strávil pol roka v Schatzalp-e pri Davose.

Svoju činnosť pre frankfurtský Inštitút pre sociálny výskum ukončil v roku 1939 a začal svoje diela uverejňovať v anglickom jazyku. Roku 1940 vyšiel v anglickom jazyku „Strach zo slobody“ (Escape from Freedom), kde rieši existencionalistický problém slobody. Pôsobí vo Vermonte na New School for Social Research a na Bennington College ako profesor psychológie.

Taktiež založil New Yorker William Alanson White Institut a to v roku 1943. Po rozvode s prvou manželkou (1942) sa v roku 1944 druhýkrát oženil s Henny Gurlandovou.

Dielo Človek pre seba, skúmanie psychologických základov etiky (Man for Himself. An Inquiry into the Psychology of Ethics) vzniklo v roku 1947. V ňom na základe psychoanalýzy usporadúva svoje etické názory a vytvára pojem charakteru. Na rozdiel od Freuda za jeho základ považuje vzťah jedinca ku svetu. V spise Psychoanalýza a etika rozpracoval v tomto roku aj svoju koncepciu o marketingovej orientácii.

So svojou manželkou sa odsťahoval v roku 1950 do mesta Mexiko a otvára si tu prax. Stáva sa mimoriadnym členom lekárskej fakulty Mexickej národnej autonómnej univerzity a pre kandidátov psychoanalýzy vedie do roku 1956 kurz psychoanalýzy. V roku 1952 zomrela jeho druhá manželka a o rok nekôr sa opäť oženil. So svojou manželkou Annis sa sťahuje do blízkosti mesta Mexiko, do Cuernavaca.

Spis Východiská z jednej chorej spoločnosti (Wege aus einer kranken Gesellschaft) uverenil v roku 1955, obhajuje v ňom spoločenský socializmus. Svetový úspech zožal v roku 1956 knihou Umenie milovať (The Art of Loving). Dáva svoju odpoveď na otázku, ako si zachovať v modernom svete  ľudskosť, ako má ostať človek človekom. Zakladá Mexickú psychoanalytickú spoločnosť (v roku 1963 bol otvorený Mexický psychoanalytický inštitút.). 

V roku 1957 uskutočňuje spoločný seminár s Daisetz T. Suzuki. Pripravuje sa na uskutočnenie sociálnopsychologického výskumu v prostredí mexického sedliactva. Protestuje voči americkej politike atómových zbraní a stáva sa účastníkom mierového hnutia. V tomto roku vydáva knihu Simund Freud. Jeho osobnosť a práca, (Sigmund Freud’s Mission). 
 
Rok 1961 je spätý s jeho dielom Obraz človeka u Marxa (Marx's Concept of Man), v ďalšom diele sa zaoberá americkou zahraničnou politikou a v roku 1962 sa zúčastňuje moskovskej Mierovej konferencie. V tomto roku uverejňuje spis Opačná strana ilúzií (Jenseits der Illusionen). V dielo Ľudské srdce (The Heart of Man, 1964), je hlavnou témou narcizmus v spoločenských rozmeroch, autor analyzuje negatívne ľudské vlastnosti ako sú nenávisť, ničenie, agresivita a skúma ich psychické predpoklady.

Ako obyvateľ mesta Mexiko odchádza do dôchodku, no svoje aktivity neukončuje. V tom čase svoju pozornosť a úsilie zameriava na mierové hnutie, vystupuje proti vietnamskej vojne. Spoločne s ďalšími autormi (Marcuse Bloch,...) vydávajú zbierku svojich prác „Humanistický socializmus“ (Humanist Socialism).

V roku 1966 uverejňuje svoje dielo Budete ako Boh (You Shall Be as Gods: a radical interpretation of the Old Testament and its tradition), skúma tu náboženskú skúsenosť a jej vývojové štádiá. Po srdcovom infarkte prerušuje svoje aktivity v Mexiku a odcestuje na dlhší pobyt do Európy. V roku 1968 vydáva spis Revolúcia nádeje (The Revolution of Hope, toward a humanized technology). V dôsledku volebného víťazstva Nixona a tiež vlastného srdcového infarktu sa prestáva venovať politickým aktivitám. V tomto čase začína pracovať na svojej teórii agresivity. 

Výskum o mexických sedliakoch zverejnil v roku 1970. V roku 1973 vydáva dielo Anatómia ľudskej deštruktivity (The Anatomy of Human Destructiveness). Natrvalo sa presídľuje do Tessinu. Pracuje na diele Vlastniť alebo byť ( To Have or to Be?), vydal ho v roku 1976. Predovšetkým v Nemecku a Taliansku bolo dielo mimoriadne pozitívne prijímané, stáva sa kultovým. V tejto svojej práci ukazuje alternatívy oproti konzumizmu a marketingovej orientácii. 

V roku 1977 prekonal ďalší srdcový infarkt. V Nemecku a Taliansku sa stáva vedúcou osobnosťou alternatívneho hnutia. No v ďalšom roku, po treťom srdcovom infarkte stráca svoje tvorivé sily.

Vychádza z troch základných zdrojov (no svoje východiská veľmi často podroboval analýze a následne i kritike):

Erich Fromm zaviedol teóriu, ktorá ľudské správanie skúma z hľadiska produktivity správania sa. Túto teóriu napokon aj v roku 1957 prostredníctvom podrobných interview, testov (ROR a TAT) experimentálne overil v Mexiku. 

Opustil Freudov biologizmus a priblížil sa antropologickému psychologizmu a čiastočne existencializmu. Venoval sa hlavne mechanizmom vzájomného pôsobenia psychológie a spoločenských činiteľov v procese formovania osobnosti. Spojitosť medzi psychikou jedinca a sociálnou štruktúrou vyjadril koncepciou sociálneho charakteru. V tejto koncepcii popisuje spôsoby, ktorými sa človek vzťahuje k okolitému svetu. 
Toto vzťahovanie podľa Fromma prebieha v dvoch líniách:

Na základe orientácie produktívnych osobností vytvoril 4 charakterové typy produktívnych osobností (produktívna orientácia  vo Frommovom poňatí umožňuje tvorivú prácu, zrelú lásku a rozumné myslenie. Človek tohoto charakteru je kreatívny, harmonicky využíva svoje schopnosti a talent v interakcii s okolím.

a non-produktívne osobností rozlíšil na charaktery:

Poruchy asimilácie sa prejavujú ako neproduktívne charaktery. Vznikajú tým, že človek v konflikte medzi vládnúcimi normami a individuálnymi snahami „vytesňuje“ emócie strachu ako nezlučiteľné rysy do nevedomia, čím vznikajú rôzne formy „sebaodcudzenia“ človeka, ktoré sú obzvlášť časté v západnej spoločnosti s jej odcudzenou výrobou a konzumnou spoločnosťou.

Je predstaviteľom kritickej (alebo kriticko-dialektickej alebo ľavicovo sociálnej alebo neomarxistickej) politologickej školy, ktorá sa zaoberá sociálnymi a ekonomickými rámcovými podmienkami politiky a vychádza z toho, že sociálna realita je výsledkom dejinného procesu, ktorý možno vysvetliť iba historicky. 

Kapitalizmus Fromm kritizoval ako „chorú iracionálnu spoločnosť“. Navrhoval prevýchovu amerického národa pomocou „sociálnej terapie“.

Podobne ako Adler má víziu spoločnosti ako spolupracujúceho spoločenstva. Z pozícií nadtriedneho humanizmu obhajoval tzv. „humanisticko-komunitný socializmus“, v ktorej človek sa k človeku vzťahuje s láskou, žije s ostatnými členmi spoločnosti v bratstve a solidarite (človek získava význam „byť sám sebou“ a tvoriť). Spoločnosť je riadená humanistickým manažmentom, čo znamená, že v tejto spoločnosti každý jej člen má aktívny podiel na vládnutí.

Jedným z vrcholov jeho tvorby je jeho svetoznáme dielo Umenie milovať, dielo preložené do 40-tych jazykov, v ktorom skúma, ako si uchovať v modernom svete integritu ľudského vedomia a ľudského subjektu. Podľa Fromma, ľudská podstata síce nemusela vzniknúť bezpodmienečne prostredníctvom lásky, ale bez lásky by sme si ju neboli schopní udržať. Lásku Erich Fromm považuje za základnú podmienku ľudskej existencie a vníma ju ako odpoveď na základné otázky ľudského bytia. Tvrdí, že človek vo všetkých historických dobách i kultúrach musí zodpovedať základnú otázku: ako prekonať oddelenosť a ako uskutočniť zjednotenie. Podľa Fromma je ľudskou úlohou a výzvou prekonať požiadavky vlastného života, tak splynúť s vesmírom. V detskom veku ľudstva sa človek cíti byť zjednotený s prírodou. Zem, rastliny, zvieratá, to všetko je svetom človeka.

Ďalšou dôležitou témou Frommových diel je cesta ľudstva ku slobode i unikanie pred touto slobodou. Jednou z foriem úniku pred slobodou sú autoritárske tendencie – snaha o ovládanie druhých ľudí (vo Frommovej terminológii sadizmus), či naopak podrobovanie sa (masochizmus).

Na rozdiel od Freuda nepovažoval pud smrti za prirodzený. Nekrofíliu chápe ako patologický fenomén, ktorý vzniká, keď je narušená biofília (= láska k životu). Nekrofil miluje všetko, čo nerastie, je mechanické a neživé. Nekrofília sa prejavuje ničením životného prostredia a fascináciou vraždami a nešťastiami rôzneho druhu.

Psychoanalýzu a na ňu nadväzujúce terapie chápe ako pokus pomôcť pacientovi (a nie predovšetkým spoločnosti), aby získal či obnovil svoju schopnosť milovať.




#Total Article count: 239
#Total Word count: 199558